Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoKR-7-2021.pdf
PDF · 188.67 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Márie Dubcovej, v sporovej právnej veci žalobcu: M a M AUTOCENTRUM, s.r.o., so sídlom Za plavárňou 8907/15, 010 01 Žilina, IČO: 46 429 891, právne zastúpeného: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: LICITOR recovery, k.s., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 45 393 486, správca úpadcu: MIKOMIX, spol. s r.o., so sídlom Družinská 897, 013 22 Rosina, IČO: 36 414 930, právne zastúpený: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Skuteckého 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, v konaní o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 44Cbi/8/2019-154 zo dňa 7. mája 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 44Cbi/8/2019-154 zo dňa 7. mája 2021 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol tak, že „určuje, že žalobca je v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Žilina na majetok úpadcu: MIKOMIX, spol. s r.o., so sídlom Družinská 897, 013 22 Rosina, IČO: 36 414 930, vedenom pod sp. zn. 2K/24/2016, veriteľom pohľadávky prihlásenej prihláškou poradové číslo 1 zo dňa 24.09.2019, zapísanej v zozname pohľadávok pod číslom pohľadávky 706, priznanej rozhodcovským rozsudkom rozhodcu JUDr. Milana Vojteka, N. XX, XXX XX I. zo dňa 16.03.2017, právoplatným dňa 20.03.2017 a vykonateľným dňa 23.03.2017, v celkovej výške 70.887,38 eur, poradie uspokojenia pohľadávky zo všeobecnej podstaty je „iná pohľadávka“ a pohľadávka je vymáhateľná. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku“.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 32 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), § 32 ods. 14 ZKR, vete prvej § 32 ods. 5 ZKR okresný súd žalobe vyhovel. Primárne okresný súd konštatoval, že konkurz vyhlásený na majetok úpadcu dňa 01.02.2018 trvá (č.l. 139 a 141 spisu). Okresný súd skúmal, či bola žaloba podaná v 30-dňovej prekluzívnej lehote, ako to vyžaduje § 32 ods. 9 ZKR. Z predloženej doručenky (č.l. 116 spisu) vyplýva, že žalobcovi bolo oznámenie o popretí pohľadávky doručené dňa 04.11.2019. Posledným dňom 30-dňovej lehoty na podanie žaloby tak bolo 04.12.2019. Žaloba, doručená okresnému súdu dňa 02.12.2019, bola teda podaná včas. Okresný súd konštatoval, že v súlade s § 32 ods. 9 ZKR bola žaloba podaná voči správcovi, ktorý je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní. Pri rozhodovaní o žalobe o určenie popretej pohľadávky je súd viazaný popieracím prejavom správcu a v incidenčnom konaní skúma, či
popierací prejav obstojí alebo nie, teda či dôvody v ňom obsiahnuté zodpovedajú skutočnosti a vylučujú prihlásenú pohľadávku z uspokojenia v konkurze. Okresný súd skúmal dôvody popretia prihlásenej pohľadávky.
3. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/61/2018 zo dňa 20.11.2018, dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 5/2019. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24.01.2018, publikovaného v zbierke 8/2018, možno toto rozhodnutie považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
4. Žalovaný pohľadávku žalobcu poprel výlučne z dôvodov, ktoré vydaniu rozhodcovského rozsudku (16.03.2017) predchádzali. Popretie pohľadávky žalobcu preto v zmysle záveru uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu nemôže obstáť. Tvrdená úhrada pohľadávky mala byť vykonaná ešte v októbri 2016. Samotná platnosť rozhodcovskej zmluvy mohla byť namietnutá v rozhodcovskom konaní a taktiež bolo možné v zákonnej prekluzívnej lehote podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Nakoľko žaloba podľa nesporného skutkového tvrdenia žalobcu podaná nebola, nadobudol rozhodcovský rozsudok právoplatnosť a vykonateľnosť. Vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu možno podľa okresného súdu aplikovať aj na pohľadávku priznanú rozhodcovským rozsudkom, nakoľko prihlásená pohľadávka je preskúmavaná aj v rozhodcovskom konaní a rozhodcovský rozsudok je riadnym exekučným titulom.
5. Žalovaný v konaní poukázal na iné rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 3Obo 71/2007, podľa ktorého v konkurznom konaní podliehajú preskúmaniu správcom aj pohľadávky priznané právoplatným rozhodnutím súdu. V tomto prípade však ide o skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu, kedy najvyšší súd rozhodoval ako súd odvolací. V neskoršom rozhodnutí najvyšší súd ako súd dovolací zaujal opačný názor.
6. S poukazom na nedôvodné popretie pohľadávky tak okresný súd určil právny dôvod vzniku pohľadávky a výšku pohľadávky, a to v súlade s tým, ako ich žalobca uviedol v prihláške. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe namietal, že rozhodcovský rozsudok nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávky. Okresný súd sa s tvrdením žalovaného stotožnil. Je však potrebné uviesť, že žalovaný z tohto dôvodu pohľadávku nepoprel a okresný súd je viazaný popieracím prejavom správcu. Podľa okresného súdu bol v tomto prípade možný postup správcu podľa § 30 ods. 1 ZKR, s poukazom na § 29 ods. 1 písm. c) ZKR (t.j. predloženie prihlášky na rozhodnutie súdu o neprihliadaní na prihlášku z dôvodu absencie právneho dôvodu vzniku pohľadávky ako základnej náležitosti prihlášky). Na prihlášku pohľadávky neobsahujúcu právny dôvod by sa v konkurze nemalo prihliadať. V konaní o určenie takto prihlásenej pohľadávky, zapísanej do zoznamu pohľadávok, však už okresný súd nemal priestor nedostatok prihlášky sankcionovať a nemohol postupovať inak ako s poukazom na § 32 ods. 14 ZKR určiť právny dôvod prihlásenej pohľadávky tak ako ho žalobca uviedol v prihláške.
7. Okresný súd určil v zhode s petitom žaloby tiež to, že prihlásená pohľadávka žalobcu je vymáhateľná, a to aj z dôvodu právnej istoty medzi stranami sporu, hoci zo zoznamu pohľadávok i z oznámenia o popretí pohľadávok nevyplýva osobitný dôvod, pre ktorý by prihlásená pohľadávka nemala byť vymáhateľná. Čo sa týkalo popretia pohľadávky, čo do jej poradia, tak okresný súd po nahliadnutí do konečného zoznamu pohľadávok konštatoval, že v zozname sa neuvádza aké poradie pohľadávky žalovaný uznal, a teda v zmysle § 32 ods. 5 ZKR je popretie poradia neúčinné. Okresný súd preto určil poradie pohľadávky ako si ho žalobca prihlásil, teda poradie „iná pohľadávka“.
8. Okresný súd zamietol návrh žalovaného na vykonanie dôkazu výsluchom konateľa úpadcu N. I. z dôvodu, že žalovaný ho navrhol vypočuť k tvrdenej úhrade pohľadávky v októbri 2016, čo bola skutočnosť, ktorá predchádzala vydaniu rozhodcovského rozsudku. Vo vzťahu k výroku rozsudku okresný súd uviedol, že tento, neprekročiac žalobný návrh, zákonu zodpovedajúcim spôsobom doformuloval, nakoľko nie je povinnosťou žalobcu sformulovať petit navrhovaného rozhodnutia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. e) CSP, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný na pojednávaní dňa 07.05.2021, po vyslovení predbežného právneho posúdenia veci, vzniesol námietku aplikácie rozhodnutia najvyššieho súdu, o ktoré v napadnutom rozsudku okresný súd svoje rozhodnutie. Na vznesenej námietke naďalej trval a mal za to, že právny záver najvyššieho súdu, na ktorý sa prvostupňový súd odvoláva, neobstojí vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu, resp. k rozhodcovským rozhodnutiam vydaným v okolnostiach uvedeného prípadu. Žalovaný dôvodmi popretia ako aj uplatnenými prostriedkami procesnej obrany v rámci incidenčného konania poukázal na možný zánik pohľadávky žalobcu jej splnením, ako to vyplynulo z čl. 2.1. Dohody o neuznaní záväzku, namietal neplatnosť Dohody o neuznaní záväzku a z nej údajne vyplývajúcej rozhodcovskej doložky a v neposlednom rade, v prípade ustálenia záveru neplatnosti Dohody o neuznaní záväzku v celom rozsahu, vyčíslil pohľadávku, na ktorú by mal žalobca v súlade s predloženými dôkazmi nárok. V tomto smere, za účelom preukázania zániku pohľadávky splnením, navrhol žalovaný výsluch konateľa úpadcu p. N. I., ktorý však okresný súd zamietol. Dohoda o neuznaní záväzku, ktorá bola prílohou prihlášky žalobcu mala vo väčšej miere formulárové znenie, do ktorého sa ručne dopísali niektoré dojednania. Už len z nahliadnutia je zrejmé, že ustanovenia zakladajúce nárok na zmluvnú pokutu, či úrok z omeškania majú iný rukopis ako ustanovenie o zániku pohľadávky jej splnením v hotovosti v októbri 2016. „Je teda sporné, kedy k takémuto dopísaniu došlo a či k nemu došlo so súhlasným prejavom vôle oboch strán. Ďalej podčiarkujeme, že dohoda o neuznaní záväzku už len z jej označenia nemôže predstavovať vôľu k vzniku akéhokoľvek záväzkového právneho vzťahu, a preto odvíjať od uvedenej dohody i vznik právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať je nelogické a v rozpore s akoukoľvek právnou logikou.“ Uvedenými dôvodmi popretia ako ani ďalšími prostriedkami procesnej obrany sa však prvostupňový súd v dôsledku stotožnenia sa s právnym záverom najvyššieho súdu nezaoberal a bez ďalšieho zistil pohľadávku žalobcu v celom rozsahu tak, ako si ju uplatnil prihláškou. Mal za to, že takýmto postupom odňal okresný súd možnosť strany konať pred súdom, resp. konanie trpí inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň v dôsledku nezohľadnenia všetkých aspektov právnej veci sa rozhodnutie súdu javí ako nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Právna veta rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo/61/2018, o ktorú prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie hovorí expressis verbis o pohľadávke priznanej súdom alebo iným orgánom verejnej moci. Pod pojem súd je možno subsumovať len civilné súdy, ako nezávislé orgány verejnej moci. Rozhodcovský súd nespadá do sústavy civilných súdov. Rozhodcovi a ani rozhodcovskému súdu neprináleží postavenie orgánu verejnej moci. Predmetné vyplýva zo spôsobu kreovania ich právomoci vo veci konať a rozhodnúť. Táto právomoc sa odvíja od dohody subjektov na podriadení sa právomoci rozhodcovského súdu. Bez existencie rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) táto ich právomoc nie je daná. Samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd predstavuje len tzv. alternatívne riešenie sporu, iným orgánom ako orgánom verejnej moci vyplýva i z priznania účinkov uvedenému rozhodnutiu v takomto konaní, a účinky rozhodnutia sú len obdobné účinkom rozhodnutia súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). V danom prípade nejde o rozhodnutie orgánu verejnej moci, ale súkromnoprávneho orgánu, ktorému zákon len na základe dohody strán prepožičiava možnosť vo veci rozhodnúť.
10. V odvolaní žalovaný uviedol, že „Sme si vedomí, že nie je v právomoci prvostupňového súdu v rámci incidenčného konania posúdiť otázku platnosti resp. neplatnosti rozhodcovského rozsudku, avšak sme toho názoru, že pri zohľadnení povahy dôvodov popretia a individuálnych okolnosti daného prípadu práve cez prizmu dobrých mravov, mal súd, v záujme zabrániť reťazeniu bezprávia, pristúpiť ku skúmaniu opodstatnenosti dôvodov popretia a existencie pohľadávky ako takej bez ohľadu na to, či bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, keďže rozhodcovský súd nemá postavenie orgánu verejnej moci, ktorých rozhodnutia je povinný rešpektovať.“ Vo vzťahu k právnej záväznosti rozhodcovského súdu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že: „...predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie....“. Okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, „je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).“ Žalovaný namietal v popretí ako i v prvostupňovom konaní, že uvedenému rozsudku absentujú znaky materiálnej vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku a nebol vydaný na podklade platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Dohodu o neuznaní záväzku za takúto dohodu rozhodne považovať nemožno. Z uvedených dôvodov predmetné rozhodnutie nemôže tvoriť tzv. prekážku rozsúdenej veci, ktorá by bola pre správcu záväzná a obmedzovala by ho v uplatňovaní tzv. popieracieho práva v zmysle § 32 ZKR len na skutočnosti, ktoré nastali po právoplatnosti rozhodnutia. Uvedenú skutočnosť okresný súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil a nezohľadnil ani ďalšie prostriedky procesnej obrany, v dôsledku čoho bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. V dôsledku nezohľadnenia uvedených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, ako aj všetkých aspektov právnej veci, považujeme rozhodnutie Okresného súdu za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
11. V odvolaní žalovaný uviedol, že nepopiera, že žalovaný poprel pohľadávku žalobcu z dôvodov, ktoré predchádzali rozhodcovskému rozsudku, avšak išlo o dôvody, ktoré spochybňovali platnosť rozhodcovskej zmluvy, a tým napádali materiálnu stránku vykonateľnosti predmetného rozhodnutia a vyvracali jeho existenciu ako exekučného titulu. Možnosť meritórneho prieskumu rozhodcovského rozhodnutia v takomto prípade vychádza i z príslušných rozhodnutí najvyššieho súdu, a preto sa v nestotožnil s právnym záverom súdu, že popretie z tohto dôvodu je automaticky nedôvodné a nemožné. Ak by nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom a boli by vykonané navrhnuté dôkazy, žalovaný by uniesol dôkazné bremeno a preukázal by neexistenciu, eventuálne čiastočnú neexistenciu pohľadávky žalobcu, a teda dôvodné popretie pohľadávky.
12. V celom rozsahu sa odvolateľ nestotožnil s tvrdením okresného súdu, v zmysle ktorého žalovaný údajne nepoprel pohľadávku z dôvodu, že žalobca si uplatnil pohľadávku z titulu rozhodcovského rozsudku, ktorý nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávky, ale len dôvodom na jej plnenie. Toto tvrdenie rozporoval, nakoľko zo znenia popretia uvedeného tak v notifikácii o popretí ako aj v konečnom zozname pohľadávok, jasne vyplývalo, že žalovaný doslovne uviedol, že žalobca si uplatnil pohľadávku vrátane jej príslušenstva z titulu rozhodcovského rozsudku a zároveň žalovaný konštatuje, že samotný rozhodcovský rozsudok neobstojí z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky.
13. Žalovaný v odvolaní uviedol, že pokiaľ okresný súd uviedol, že žalovaný mal postupovať v súlade s § 30 ods. 1 ZKR a predložiť prihlášku na posúdenie súdu o neprihliadaní na prihlášku z dôvodu absencie právneho dôvodu vzniku pohľadávky ako základnej náležitosti prihlášky, tak s takýmto názorom okresného súdu sa nestotožnil. Zámerom zákonodarcu bolo § 29 ods. 1 ZKR definovať základné náležitosti prihlášky čisto z formálneho hľadiska v zmysle riadne vyplnených príslušných kolóniek formulára prihlášky. Posúdenie, či formálne náležitosti prihlášky po obsahovej stránke reálne preukazujú právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku či poradie pohľadávky, zákonodarca zveril do právomoci správcu
až v rámci inštitútu popierania v zmysle ust. § 32 ZKR, prípadne súdu v rámci incidenčného konania. V tomto prípade však žalobca vyplnil kolónku s označením „právny dôvod vzniku pohľadávky“, a preto postup v súlade s ust. § 30 ods. 1 ZKR neprichádzal do úvahy. Vo vzťahu k tvrdeniu prvostupňového súdu, že popretie pohľadávky čo do poradia považuje za neúčinné, z dôvodu, že žalovaný neuviedol aké poradie uznáva, zdôraznil odvolateľ, že zo strany žalovaného došlo k popretiu pohľadávky v celom rozsahu. A teda, nakoľko nezistil pohľadávku čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky nebolo možné určiť ani poradie nulitnej pohľadávky. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil postupom podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietne, resp. podľa § 389 CSP zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
14. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že na pojednávaní dňa 7. 5. 2021 vzniesol námietku aplikácie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Obdo/61/2018, nakoľko žalovaný má za to, že uvedené rozhodnutie nemožno aplikovať vo vzťahu k rozhodnutiam, vydaným rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného a poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok má rovnakú právnu silu ako rozhodnutie civilného súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní: „Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok ukladajúci vykonať prejav vôle nahrádza tento prejav vôle.“ Žalovaný poukazuje na Dohodu o neuznaní záväzku č. 02972017 (ďalej len „dohoda“), pričom mal za to, že označenie uvedeného dokumentu môže znamenať splnenie záväzku úpadcu, a taktiež že uvedená dohoda nemôže predstavovať vôľu k vzniku akéhokoľvek záväzkovo-právneho vzťahu, a teda nemôže zakladať ani vznik právomoci rozhodcovského súdu konať vo veci. Žalobca poukázal na skutočnosť, že zvolenie formulárového typu dohody umožňuje stranám dohody túto jednoducho modifikovať v zmysle vlastných požiadaviek, pričom jej prioritným cieľom je zabezpečiť splnenie záväzku veriteľa a zároveň poskytuje priestor pre dlžníka vyjadriť sa k nároku a prispôsobiť si podmienky splnenia záväzku. Žalobca nesúhlasil s tvrdením úpadcu o splnení záväzku, a tak podal žalobu o zaplatenie. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sp.zn. R 22/2017 bolo dňa 23.2.2017 úpadcovi odoslané uznesenie o začatí rozhodcovského konania spolu so žalobou a jej prílohami. Úpadca si zásielku prevzal dňa 30.2.2017, avšak k žalobe sa nijako nevyjadril a počas celého rozhodcovského konania zostal pasívny. Taktiež po vydaní rozhodcovského rozsudku úpadca nepodal žalobu o jeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Žalobca mal za to, že žalovaný ako správca úpadcu nemôže popretím pohľadávky žalobcu naprávať stav, ktorý úpadca spôsobil svojou nečinnosťou ako v rozhodcovskom konaní, tak aj po vydaní rozhodcovského rozsudku. Rovnako tak má žalobca za to, že v súvislosti s uzatvorenou dohodou a jej účinkami nie je v kompetencii žalovaného ako správcu úpadcu určiť neplatnosť dohody. Úpadca mal v tejto súvislosti možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, avšak aj v tomto smere zostal pasívny. Čo sa týka platnosti rozhodcovskej doložky, žalobca mal za to, že úpadca ako obchodná spoločnosť by mal disponovať dostatočnými znalosťami a taktiež obchodnými skúsenosťami, ktorých obsahom spravidla býva aj podpisovanie dokumentov zmluvného charakteru. Predmetná dohoda je veľmi jednoduchá a zrozumiteľná, nakoľko pozostáva z jedného listu formátu A4, a štyroch článkov, pričom jeden z nich definuje rozhodcovskú doložku, ktorou sa účastníci dohody dohodli na riešení vzájomných sporov pred určeným rozhodcom. K zamietnutiu návrhu na vykonanie výsluchu konateľa úpadcu p. N. I. žalobca uvádza, že v zmysle § 185 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“) je rozhodnutie, aké dôkazy budú na pojednávaní vykonané, výlučne v kompetencii súdu. Žalobca má za to, že výsluch konateľa úpadcu by bol vzhľadom na skutočnosti, ktoré sa mali preukázať vykonaním uvedeného dôkazu, neefektívny a v súvislosti s opatreniami, slúžiacimi na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19, nelogický. Žalovaný mal za to, že ak sa okresný súd bližšie nezaoberal vyššie uvedenými tvrdeniami, došlo tým k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 457/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 654/2014. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že právna veta rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/61/2018 hovorí o pohľadávke priznanej súdom alebo iným orgánom verejnej moci, pričom podľa názoru žalovaného pod uvedené nemožno subsumovať pohľadávky, priznané rozhodcovskými súdmi, nakoľko tieto nespadajú do sústavy civilných súdov a neprináleží im ani postavenie orgánu verejnej moci. Žalovaný zotrváva na tom, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je podradený pod rozsudok všeobecného súdu. Rozsudok rozhodcovského
súdu má tú istú právnu silu ako rozsudok všeobecného súdu, vydaný podľa CSP. Nie je preto potrebné uznávať ho v osobitnom konaní. Toto konštatovanie sa však týka len tuzemského rozhodcovského rozsudku, ktorým zákon rozumie rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010, v ktorom sa vyjadril ku charakteru rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu: „...vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu.“ Žalobca taktiež poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cso 146/2011, na ktoré v podanom odvolaní poukázal tiež žalovaný: „Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).“ Žalovaný v podanom odvolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 135/2021, v ktorom konštatoval, že iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť, a taktiež, že prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul je materiálne vykonateľný. Žalobca má za to, že závery, vyslovené Najvyšším súdom SR v uvedenom uznesení, nemožno aplikovať na vec, prejednávanú v tomto konaní, nakoľko v uvedenom prípade sa jednalo o rozhodcovský rozsudok, ktorý bol výsledkom spotrebiteľského rozhodcovského konania, a v exekučný súd skúmal otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko v danom prípade rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanoveniach zmluvy o úvere a obchodných podmienok. K argumentácii žalovaného, v ktorej sa opiera o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 žalobca poukazuje na citáciu uvedeného uznesenia: „Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu.“ Žalobca má za to, že rozhodcovský rozsudok spĺňa podmienky vykonateľnosti a to ako po formálnej stránke, tak aj po materiálnej, z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia. Nad rámec žalobca poukazuje na skutočnosť, že v uvedenej veci najvyšší súd pojednával o obdobnom prípade, pre ktorý nebola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva, a teda nebola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Žalovaný uvádza, že rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľný a nebol vydaný na podklade platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, pričom má za to, že dohodu rozhodne nemožno považovať za rozhodcovskú zmluvu. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný neuviedol žiaden relevantný dôvod, na základe ktorého by bolo možné považovať dohodu za právny úkon, ktorého ustanovenie o rozhodcovskej doložke nie je platné, a rovnako tak neuviedol, ktoré konkrétne podmienky materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku neboli splnené. Žalobca má za to, že rozhodcovský rozsudok je určitý a zrozumiteľný, strany sporu sú označené presne a nezameniteľne, a povinnosť, ktorá sa uložila žalovanému, bolo možné splniť, obsahom alebo účelom neodporovala zákonu, neobchádzala zákon a ani sa nepriečila dobrým mravom. Navrhol, aby súd druhej inštancie rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
15. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa v celom rozsahu sa pridržiava „doteraz uplatnených prostriedkov procesnej obrany, zotrvávame na našich vyjadreniach a tvrdeniach a v celom rozsahu“ rozporuje tvrdenia žalobcu prezentovaných v jeho vyjadrení zo dňa 22.06.2021. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení cituje § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, tak citované ustanovenie limituje aplikáciu predmetného účinku len vo vzťahu k účastníkom rozhodcovského konania. Žalobca však opomenul skutočnosť, že prejednávaná vec je v režime konkurzného konania, kde má prednosť zásada kolektívneho uspokojovania veriteľov. Konkurzné právo zveruje správcovi právomoci, a to vrátane možnosti popierania pohľadávok za účelom maximalizácie uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom. Ustanovenie § 35 zákona o rozhodcovskom konaní nie je v okolnostiach daného prípadu aplikovateľné v režime konkurzného práva, nakoľko ostatní konkurzní veritelia nie sú a neboli účastníkmi rozhodcovského konania, a teda je vylúčené, aby sporný rozhodcovský rozsudok vo vzťahu k nim vyvolal akékoľvek právne účinky. Pokiaľ išlo o tvrdenie, že formulárové znenie namietanej Dohody o neuznaní záväzku č. 02972017, (ďalej len „Dohoda“) má zabezpečiť jednoduchšiu modifikáciu a má poskytovať priestor pre dlžníka vyjadriť sa k nároku a prispôsobiť si podmienky splnenia záväzku, tak žalovaný s ním nesúhlasil. Pri formulárových zmluvách je tá zmluvná strana, ktorá zmluvu nepredkladá, ukrátená o právo ovplyvniť jej obsah s výnimkou minimálnych riadkov na doplnenie vlastného textu. Z toho je zrejmé, že sa jedná o značnú nerovnováhu, keďže sú obmedzené jej práva, resp. možnosť jej ochrany, či voľby. Je všeobecne známe, a teda túto skutočnosť nie je potrebné ani dokazovať, že formulárové zmluvy neumožňujú upravovať ich obsah a druhá zmluvná strana má len právo voľby ju prijať ako celok alebo ako celok odmietnuť. O inom práve voľby v ich súvislosti nemôžeme hovoriť. Poukázal žalovaný na známky účelového konania žalobcu, a síce, že si platnosť a účinnosť Dohody prispôsobuje tak, ako mu vyhovuje vo svoj prospech. Ustanovenie o neuznaní záväzku dopísané vlastnoručne úpadcom (bod 2.1. Dohody) v celom rozsahu namieta a má za to, že jediné tvrdenie úpadcu nemôže spôsobiť zánik pohľadávky, ale už ustanovenie o založení právomoci rozhodcovského súdu (čl. III Dohody), ktoré má čisto formulárové znenie bez možnosti zmeny, namietania, v celom rozsahu uznáva a považujú za platné a účinné.
16. Žalovaný vo vyjadrení vo vzťahu k zamietnutému návrhu žalovaného na výsluch svedka - p. N. I. žalobca uviedol, že výsluch by bol vzhľadom na skutočnosti, ktoré sa mali preukázať vykonaním uvedeného dôkazu, neefektívny a v súvislosti s opatreniami, slúžiacimi na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19, nelogický. „Primárne zdôrazňujeme, že opatrenia slúžiace na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19, absolútne nemôžu zasahovať do práva na spravodlivý proces. V zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 24/2021 Z. z. o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu, sa všetky pojednávania vo veciach ktoré by zniesli odklad nemali vykonávať do času odvolania núdzového stavu, čo nastalo v podmienkach SR s účinnosťou odo dňa 15.05.2021. c) Pojednávanie v predmetnej právnej veci, na ktorom súd vyhlásil meritórne rozhodnutie sa konalo dňa 07.05.2021, t.j. v čase trvania núdzového stavu. Máme za to, že nejde o právnu vec, ktorá by nezniesla odklad, a teda ak mal súd v súvislosti s vykonaním výsluchu navrhovaného svedka pochybnosti ohľadne šírenia nákazy COVID-19, mohol pojednávanie minimálne do ukončenia núdzového stavu odložiť. d) V neposlednom rade opätovne poukazujeme na to, že žalovaný navrhol výsluch konateľa úpadcu - p. N. I. za účelom vyjadrenia sa ku skutočnostiam týkajúcich sa zániku záväzku jeho splnením, ako to vyplývalo aj z vlastnoručne dopísaného textu v bod 2.1. Dohody o neuznaní záväzku. Máme za to, že takýmto výsluchom by bola odstránená prípadná pochybnosť či spornosť existencie záväzku a tento výsluch by bol možno rozhodujúcim prostriedkom procesnej ochrany žalovaného v prípade, ak by sa súd reálne zaoberal právnym dôvodom pohľadávky žalobcu. Nakoľko sa nestotožňujeme s rozhodnutím súdu vo veci samej, naďalej máme za to, že zamietnutím navrhnutého dôkazu, bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom ako neoddeliteľná súčasť zásady spravodlivého procesu.“
17. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že to bol žalovaný, ktorý sa v podanom odvolaní opieral o uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6 Cdo 135/2021, v ktorom Najvyšší súd SR pojednával o rozhodcovskom rozsudku, ktorý bol výsledkom spotrebiteľského rozhodcovského konania. Citáciou § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa žalobca snažil poukázať na rovnakú právnu silu rozhodcovského rozsudku a rozsudku civilného súdu a na skutočnosť, že účastníci rozhodcovského konania sú ním viazaní rovnako ako
rozsudkom civilného súdu, a preto nie je v kompetencii žalovaného ako správcu konkurznej podstaty poprieť pohľadávku žalobcu s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o rozsudok rozhodcovského súdu a nie súdu civilného. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že dohoda poskytuje priestor pre dlžníka vyjadriť sa k nároku a prispôsobiť si podmienky splnenia záväzku popri jej primárnemu cieľu, ktorým je zabezpečenie splnenia pohľadávky veriteľa. Žalovaný mal za to, že pri formulárovom type zmluvy dochádza k značnej nerovnováhe na strane zmluvnej strany, ktorá zmluvu nepredkladá, a teda sú obmedzené jej práva, možnosť jej ochrany, či voľby. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného a poukazoval na skutočnosť, že podstatné časti dohody, ako napríklad právny titul, z ktorého vznikol záväzok, celková výška záväzku, forma jeho splatenia, či výška splátok a termín ich splatnosti. Zároveň žalobca poukazoval na skutočnosť, že na základe požiadavky zmluvnej strany možno modifikovať aj ostatné, vopred pripravené časti dohody, prípadne uzatvoriť dohodu, predloženú dlžníkom ako druhou zmluvnou stranou. Na preukázanie tvrdení predložil žalobca ako dôkaz dohodu, modifikovanú vo vopred pripravených častiach. Nad rámec žalobca uviedol, že formulárové zmluvy sú v obchodnoprávnom styku bežným typom zmlúv, kedy medzi obchodnými partnermi dochádza k predloženiu zmluvy a k následnej akceptácii alebo odmietnutiu návrhu. Žalovaný vo svojom podaní na jednej strane poznamenal, že relevantný je režim konkurzného konania, a konkurzné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť záujem slabšej strany, avšak na strane druhej považuje uzatvorenie z časti formulárovej zmluvy medzi obchodnými spoločnosťami a ich zástupcami za účelové konanie žalobcu a obmedzovanie práv druhej zmluvnej strany. „Žalovaný uvádza, že opatrenia slúžiace na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19 nemôžu zasahovať do práva na spravodlivý proces, a má za to, že ak mal súd v súvislosti s vykonaním výsluchu p. I. pochybnosti ohľadne šírenia ochorenia COVID-19, mal pojednávanie minimálne do ukončenia núdzového stavu odložiť. V súvislosti s uvedeným žalobca opätovne poukazuje na skutočnosť, že výsluch konateľa úpadcu by bol vzhľadom na skutočnosti, ktoré sa mali preukázať vykonaním uvedeného dôkazu, neefektívny, ako tiež uviedol konajúci súd v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca poukázal na protipandemické opatrenia s ohľadom na skutočnosť, že vykonaním výsluchu p. I. by bol počet osôb v pojednávacej miestnosti navýšený, avšak úplne bez významu. Z rovnakého dôvodu sa mohlo konajúcemu súdu javiť ako neúčelné odročenie pojednávania kvôli vypočutiu svedka, ktorý má preukázať skutočnosti, ktoré predchádzali vydaniu rozhodcovského rozsudku.“
18. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril (doručenka č.l. 234 spisu).
19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalovaného podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP bol potvrdený ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
20. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/7/2021-252 zo dňa 16.5.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu krajským súdom.
21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
23. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a náhrada trov konania bola priznaná žalobcovi a za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
25. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je teda rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
26. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. K takejto vade konania podľa záverov odvolacieho súdu pred okresným súdom nedošlo.
27. Odvolateľ vyčítal okresnému súdu, že nevykonal dôkaz výsluchom konateľa úpadcu N. I., vo vzťahu k čl. 2.1. Dohody o neuznaní záväzku a z vyplývajúcej rozhodcovskej doložky, pričom poukázal na to, že „V tomto smere, za účelom preukázania zániku pohľadávky splnením, navrhol žalovaný výsluch konateľa úpadcu p. N. I., ktorý však súd zamietol“. „Dohoda o neuznaní záväzku, ktorá bola prílohou prihlášky žalobcu mala vo väčšej miere formulárové znenie, do ktorého sa ručne dopísali niektoré dojednania. Už len z nahliadnutia je zrejmé, že ustanovenia zakladajúce nárok na zmluvnú pokutu, či úrok z omeškania majú iný rukopis ako ustanovenie o zániku pohľadávky jej splnením v hotovosti v októbri 2016. Je teda sporné, kedy k takémuto dopísaniu došlo a či k nemu došlo so súhlasným prejavom vôle oboch strán“ (č.l. 167 spisu). V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalovaného považoval odvolací súd za podstatné oboznámiť sa s argumentáciou žalovaného v tejto rovine pred okresným súdom. Podľa obsahu spisového materiálu, výpovede žalovaného prostredníctvom právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 7.5.2021 podľa obsahu zápisnice, ktorá je súčasťou spisového materiálu, s dôrazom na Oznámenie o popretí pohľadávky, tak ako je súčasťou spisu na č.l. 115 spisu, nie je možné konštatovať zhodnosť tejto odvolacej argumentácie žalovaného, ak z Oznámenia o popretí pohľadávky vyplýva, že „pričom písmo je zjavne odlišné od vyjadrenia dlžníka v článku 2.1. Dohody“ (č.l. 115 rub spisu). Z uvedeného teda nie je možné konštatovať skutočnosť, uvádzanú v odvolaní „že je sporné, kedy k takémuto dopísaniu došlo a či k nemu došlo so súhlasným prejavom vôle oboch strán“. Táto odvolacia argumentácia žalovaného potom nemohla byť vyhodnotená, ako taká, ktorá by mohla mať za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci, prípadne nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, tak ako to vyvodzoval žalovaný v odvolaní. Je zrejmé, že žalovaný v Oznámení o popretí pohľadávky konštatoval zjavne odlišné písmo od vyjadrenia dlžníka v čl. 2.1. dohody, avšak nevyvodzoval z nej spornosť, nespochybňoval kedy k takému dopísaniu došlo, ani to, či k nemu došlo so súhlasným prejavom oboch strán. Preto nadväzujúca argumentácia v tejto rovine nepredstavovala pre odvolací súd dostatočný dôvod na odklon od vyslovených záverov súdom prvého stupňa. Je zrejmé, že uvedeným Oznámením o popretí pohľadávky, tak ako je súčasťou spisového materiálu na č.l. 115 spisu, bolo riadne vykonané dokazovanie, s tým, že spochybnené v konaní takéto popretie pohľadávky, čo by listinný dôkaz žalovaným nebolo. Ak došlo k posunu v tejto argumentácii, tak žalovaný cez úpravu v § 366 CSP takéto tvrdenia neuviedol. Len primerane a podporne poukazuje odvolací súd na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 409/2013-49 z 11.9.2014, v ktorom Ústavný súd SR
vyslovil, že správca je pri popretí povinný jednoznačne vyjadriť dôvod, rozsah popretia pohľadávky, pričom obmedzenie popretia len na určitý dôvod alebo na určitý rozsah popretia pohľadávky znamená právnu fikciu uznania pohľadávky v nepopretom rozsahu. Je predovšetkým úlohou správcu nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní, preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie a tým aj účasť na uspokojovaní v konkurze. Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze, tak ako bola prihlásená (teda úplne alebo v určitej časti alebo určitom poradí. Výklad, podľa ktorého by popretie v akomkoľvek rozsahu čo do dôvodu, výšky vymáhateľnosti alebo poradia automaticky aktualizovalo prieskumnú právomoc súdu, konajúceho v incidenčnom konaní v celom rozsahu by znamenalo podstatné znevýhodnenie veriteľov tých pohľadávok, ktoré boli popreté čo do dôvodu a vymáhateľnosti. Z uvedeného vyplýva, že v už prebiehajúcom incidenčnom konaní, teda po márnom uplynutí lehoty na popretie pohľadávok nie je možné zo strany správcu rozširovať dôvody popretia pohľadávky a na takéto popretie prihliadať. K rovnakým záverom došiel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uzneseniach sp.zn. 4Obo 38/2015 z 29. decembra 2016 a sp.zn. 3Obdo 70/2016 z 30. januára 2017 (publikované ako R 63/2017).
28. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalovanému ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani žalovanému nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov. V konečnom dôsledku právo žalovaného na označovanie, navrhovanie dôkazov bolo žalovaným zrealizované, uplatnené, avšak je potrebné zvýrazniť, že v konečnom dôsledku je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná.
29. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
30. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalovanému ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani žalovanému nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov. V konečnom dôsledku právo žalovaného na označovanie, navrhovanie dôkazov bolo žalovaným zrealizované, uplatnené, avšak je potrebné zvýrazniť, že v konečnom dôsledku je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je postupom, ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane (§ 185 ods. 1 CSP). Nestotožnením sa s vyhodnotením dôkazov podľa predstáv žalovaného okresným súdom viedli krajský súd k záveru, vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, že takýmto postupom nebol žalovaný nevylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu CSP priznáva. Vadou konania sa rozumie len taký závadný procesný postup, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. K takejto vade konania pred okresným súdom v spôsobe vykonávania, resp. nevykonávania dôkazov označených žalovaným nedošlo, pretože žalovaný svoje právo v navrhovaní dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnil, ktoré právo žalovaného nie je možné zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, prípadne nevykoná.
31. Vzhľadom na vyvolané odvolacie konanie, keď odvolací súd sa stotožnil s ustáleným skutkovým stavom okresným súdom a s jeho právnym ohodnotením, pričom odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa, považoval za podstatné na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresným súdom zodpovedať na odvolaciu argumentáciu žalovaného, ktorá bola vyhodnotená odvolacím súdom ako taká, ktorú je potrebné zodpovedať vo vyvolanom odvolacom konaní.
32. Podľa § 220 CSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.
33. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
34. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
35. Ak teda žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, tak následky nesplnenia dôkaznej povinnosti nemôže predsa pripisovať súdu, pretože bolo plne v jeho dispozícii, ako naloží s plnením dôkaznej povinnosti, súd nemôže suplovať plnenie dôkaznej povinnosti žalovaným, pretože by došlo k porušeniu rovnosti sporových strán a princípu rovnosti zbraní. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012).
36. Nie je možné konštatovať zo strany odvolacieho súdu porušenie povinnosti okresného súdu, zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, ktorý žalovaným tvrdený nesúlad predmetného právneho úkonu podľa neho by mal viesť k jeho neplatnosti, ak okresný súd v tejto rovine vyhodnocoval všetky skutočnosti, ktoré vyplývajú z charakteru
prejednávaného nároku žalobcu aj s odkazom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu, a to len primerane a podporne č.k. II. ÚS 409/2013-49 z 11.9.2014, pričom okresný súd dospel k záverom tak v právnej ako aj skutkovej rovine, s ktorými sa odvolací súd stotožnil. Odvolací súd uvádza, že z č.l. 7 spisu z Oznámenia o popretí pohľadávky nevyplýva argumentácia o neplatnosti, ale tvrdenie, že „k uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy nedošlo“, čo je kvalitatívne aj skutkovo iná argumentácia.
37. Ani na základe tejto odvolacej argumentácie nebolo možné rozšíriť odvolací prieskum na skutočnosti, ktoré boli vylúčené cez zákonnú úpravu z prejednávania veci okresným súdom. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že sporové strany boli dostatočne poučené cez úpravu v § 154 CSP ako v konečnom dôsledku vyplýva i zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 7.5.2021.
38. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom, tak ako boli konštatované v bode IV., kde vyčítal odvolateľ okresnému súdu, že vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Obdo/61/2018 s argumentáciou, že v prípade rozhodcovského súdu nejde o rozhodnutie orgánu verenej moci alebo súkromno-právneho orgánu, ktorému zákon len na základe dohody strán prepožičiava možnosť vo veci rozhodnúť, pričom vyčítal okresnému súdu, že tento mal cez prizmu dobrých mravov zabrániť reťazeniu bezprávia a pristúpiť ku skúmaniu opodstatnenosti dôvodov popretia existencie pohľadávky, odvolací súd uvádza, že vníma túto argumentáciu žalovaného, avšak nevidel dostatočný priestor na odklon od záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo 61/2018, a to ani cez prizmu dobrých mravov, tak ako sa domáhal žalovaný v podanom odvolaní, keďže v tomto prípade ani argumentácia dobrých mravov nebola spôsobilá vyvrátiť povinnosť súdu pri rozhodovaní o žalobe o určenie popretej pohľadávky, byť viazaný popieracím prejavom správcu v incidenčnom konaní a skúmať, či popierací prejav obstojí alebo nie, teda či v ňom dôvody obsiahnuté zodpovedajú skutočnosti. V tejto rovine považuje odvolací súd za podstatné opäť poukázať na Oznámenie o popretí pohľadávky, z ktorého argumentácia v rovine potreby aplikácie dobrých mravov nevyplýva, preto táto argumentácia žalovaného nepredstavovala dostatočný priestor pre odklon od vyslovených záverov okresným súdom. Považoval za podstatné odvolací súd akcentovať že v Oznámení o popretí pohľadávky bola argumentácia žalovaného v tejto rovine obmedzená na tvrdenie, že k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy nedošlo s odôvodnením, že údaje, ktoré mali zakladať vznik právomoci rozhodcovského súdu, ako aj dohoda o zmluvnej pokute a úroku boli do dohody dopisované, pričom písmo je zjavne odlišné od vyjadrenia dlžníka v čl. 2.1. dohody. Z uvedeného nevyplýva tvrdenie rozporu s dobrými mravmi ani ďalšia argumentácia, ktorú žalovaný rozvíjal v odvolaní, že uvedenému rozsudku absentujú znaky materiálnej vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku.
39. Vo vyjadrení na č.l. 213 spisu žalovaný poukazuje pod časťou IV. argumentuje vo vzťahu k zamietavému návrhu žalovaného na výsluch svedka p. N. I.. Uvedené skutočnosti však netvoria obsah odvolania, tak ako bolo podané v rámci plynutia odvolacej lehoty. Poukazuje pritom odvolací súd na podané odvolanie žalovaného, kde žalovaný v časti III. uvádza „Dohoda o neuznaní záväzku, ktorá bola prílohou prihlášky žalobcu mala vo väčšej miere formulárové znenie, do ktorého sa ručne dopísali niektoré dojednania. Už len z nahliadnutia je zrejmé, že ustanovenia zakladajúce nárok na zmluvnú pokutu, či úrok z omeškania majú iný rukopis ako ustanovenie o zániku pohľadávky jej splnením v hotovosti v októbri 2016. Je teda sporné, kedy k takémuto dopísaniu došlo a či k nemu došlo so súhlasným prejavom vôle oboch strán“ (č.l. 167 spisu), kde žalovaný nepoužil argumentáciu o odňatí možnosti konať súdom prvého stupňa vo vzťahu k výsluchu konateľa úpadcu N. I.. Vôbec neuviedol situáciu Covid, tak ako ju uvádzal vo vyjadrení na č.l. 214 spisu, pričom nie je zrejmé, z akých dôvodov uvedenú argumentáciu žalovaný nepoužil v riadne podanom odvolaní. Ak išlo o odvolacie dôvody použité po uplynutí odvolacej lehoty, tak nemal odvolací súd vytvorený priestor na preskúmavanie dôvodnosti tejto argumentácie žalovaného. Z odvolania síce vyplýva tvrdená odňatá možnosť žalovaného konať pred súdom, avšak vzhľadom k tomu, že neboli vykonané navrhnuté dôkazy, avšak tieto špecifikované žalovaným v odvolaní neboli.
40. Vo vyvolanom odvolacom konaní žalovaný argumentoval, že „okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať)“ (č.l. 168 spisu). Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného považuje za podstatné odvolací súd poukázať na vyjadrenie žalobcu, tak ako je súčasťou spisového materiálu (č.l. 93 a nasl. spisu) zo dňa 14.5.2020, z ktorého vyplývajú skutočnosti, že „správca v rámci svojej vyhľadávacej činnosti pri popieraní pohľadávky nemá kompetencie ani právomoc na to, aby skúmal platnosť exekučného titulu z dôvodov majúcich základ v hmotnom práve a z dôvodov, ktoré existovali už v čase pred vydaním rozhodnutia. Uvedený exekučný titul bol podrobený skúmaniu exekučného súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonávanie exekúcie, kde bol posúdený ako materiálne a formálne vykonateľný exekučný titul a na jeho podklade začala dňa 31. 3. 2017 exekúcia na exekútorskom úrade JUDr. Jozef Augustín, PhD., súdny exekútor, pod spis. zn. EX 1000/2017. Nie je možné, aby správca skúmal právoplatné rozhodnutia súdov, či už civilných alebo rozhodcovských“ (č.l. 94 spisu), ktoré tvrdenia už nenašli odzrkadlenie v odvolaní žalovaného. Je zrejmé, že uvedené podanie bolo doručené žalovanému dňa 22.5.2020. Vzhľadom na uvedené zvýrazňuje potom odvolací súd skutočnosti uvádzané žalobcom, že uvedený exekučný titul bol podrobený skúmaniu exekučného súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonávanie exekúcie, ktorý bol posúdený ako materiálne formálne vykonateľný exekučný titul na jeho podklade začala dňa 31.3.2017 exekúcia na exekútorskom úrade JUDr. Jozef Augustín, PhD., súdny exekútor spis. zn. EX 1000/2017. K týmto skutočnostiam však žalovaný sa nevyjadril. Bolo zrejmé z obsahu spisového materiálu, že predmetné vyjadrenie žalobcu bolo riadne žalovanému doručené, tak ako vyplýva z doručenky na č.l. 103 spisu, nenašlo však odzrkadlenie v odvolacej argumentácii žalovaného. Tiež neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že v Oznámení o popretí pohľadávky, tak ako je súčasťou spisového materiálu na č.l. 115 spisu zo dňa 30.10.2019 vyplýva „písmo je zjavne odlišné od vyjadrenia dlžníka v článku 2.1. Dohody“. V odvolaní žalovaný uvádza „majú iný rukopis ako ustanovenie o zániku pohľadávky jej splnením hotovosti v októbri 2016. Je teda sporné, kedy k takémuto dopísaniu došlo a či k nemu došlo so súhlasným prejavom vôle oboch strán“ (č.l. 167 spisu) a žalovaný vo vyjadrení zo dňa 1.7.2021 uvádza „Ustanovenie o neuznaní záväzku dopísané vlastnoručne úpadcom (bod 2.1. Dohody) v celom rozsahu namieta a má za to, že jediné tvrdenie úpadcu nemôže spôsobiť zánik pohľadávky, ale už ustanovenie o založení právomoci rozhodcovského súdu (čl. III Dohody), ktoré má čisto formulárové znenie bez možnosti zmeny, namietania, v celom rozsahu uznáva a považujú za platné a účinné“ (č.l. 214 spisu). Nie je zrejmé, na základe akých skutočností došlo k posunu v tejto argumentácii zo strany žalovaného v priebehu rôznych štádií konania.
41. Vo vzťahu k prijatým záverom odvolací súd uvádza, že „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Odvolací súd poukazuje v tejto časti na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplývajú vecne správne závery, cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.
42. Len pre úplnosť zdôrazňuje krajský súd na tomto mieste poukazuje na § 195, § 196 CSP, z ktorého vyplýva, že výsluch konateľa úpadcu ako strany, prípadne svedka, môže súd nariadiť na návrh, pričom však tento výsluch je len jedným z dôkazných prostriedkov, a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť nároku žalobcu, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. K úplnosti poukazuje krajský súd primerane na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ... „výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa
ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Pri závere, že výsluch strany sporu je len jedným z dôkazných prostriedkov, vychádzal krajský súd tiež z ust. § 185 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Postup okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z dostupných dôkazov, bol súladný nielen s § 185 ods. 1 CSP, § 180 CSP ale aj s konštantnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa primerane poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého „...nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“ a tiež R č. 125/1999, „..ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O.s.p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení...“. I z tohto komplexného nazerania na priebeh prvoinštančného konania, nebol opodstatnený záver o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom. Nebolo zistené, že by postupom okresného súdu v prvoinštančnom konaní došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v intenciách čl. 46, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
43. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva žalovaného ako strany sporu na spravodlivý súdny proces. Krajský súd konštatuje, že okresný súd poskytol žalovanému ako strane sporu priestor uplatňovať svoje práva, ktoré žalovaný relevantne nevyužil. V súvislosti so svojimi závermi poukazuje krajský súd primerane i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého „...zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verenej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.
44. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
45. Ak bolo žalobe žalobcu rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, v podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
46. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ odvolaním žalovaného neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.
47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.