Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 135/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou

TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tibor

Timár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trnava sp. zn. z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 13. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. novembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin

lúpeže podľa , a s poukazom

na a v štádiu pokusu podľa

a ďalšie trestné činy, pričom trestné konanie je v štádiu konania pred súdom po podaní

obžaloby. Uznesením okresného súdu bolo podľa

rozhodnuté, že u sťažovateľa dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku naďalej trvajú. Zároveň okresný súd podľa

sťažovateľovu väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 81

ods. 1 neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku. Krajský súd svojím

uznesením sp. zn. z 13. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol.

Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdu bolo

rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa podanej prostredníctvom obhajcu o nahradenie väzby

peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ uvádza, že

označené súdne rozhodnutia sú ústavne nekonformné, pretože pri nahradení väzby osoby

stíhanej pre obzvlášť závažný zločin súdy vychádzali z požiadavky výnimočných okolností

prípadu. Podľa názoru sťažovateľa „vytvorenie osobitnej kategórie trestných činov ako

obzvlášť závažných zločinov (právna definícia v ), pri ktorých je potrebné

pre nahradenie väzby inštitútmi väzbu nahradzujúcimi (záruky) splnenie obligatórnej

povinnosti osobitnej výnimočnosti okolnosti prípadu (bližšie bez zákonnej definície, ktorá sa

nevytvorila a nevyvinula ani rozhodovacou praxou) je požiadavka ústavne nekonformná.

Ani SR ako ani Dohovor nepoznajú takúto osobitnú kategorizáciu pre

inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným

osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako .

Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred

zákonom. Porušovatelia mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť (eventualitu)

nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a

skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z

SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky

vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali,

nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.“.

Sťažovateľ zároveň poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k obsahu práv zaručených čl. 17 ods. 1,

2 a 3 a dohovoru, pričom uzatvára, že záruka nahrádzajúca väzbu má

pred pokračovaním väzby prednosť. Uplatňuje sa nielen v prípade útekovej väzby, ale je ňou

možné nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. Sťažovateľ sa tak domáha

priamej aplikácie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže zabezpečuje väčší rozsah základného práva

ako účinné znenie súdmi aplikovaného a «má za to, že

rovnako ako upravil Ústavný súd SR pri kolúznej väzbe tak aj pri určitých trestných činoch,

konkrétne obzvlášť závažných zločinoch je na mieste vysloviť právny záver, že vylúčenie

možnosti skúmať nahradenie väzby zárukou predpísanou pri určitých

trestných činoch s vylúčením náhrady väzby z dôvodu závažných zločinov je identické ako

pri kolúznej väzbe, a preto za porušujúce záruky článku 17 ods. 1, 2 a 5 Slovenskej

republiky. však stále neumožňuje všeobecným súdom čo i len uvažovať o

nahradení väzby niektorou zo záruk stanovených pri obzvlášť

závažných zločinoch. Je potrebná preto priama aplikácia článku 17 Slovenskej

republiky a „vytvoriť“ si oprávnenie na spomenutú činnosť, ktorú je všeobecný súd povinný

vždy urobiť.

Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pre

úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky, pričom

podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2 a 5 Slovenskej

republiky je prednosť záruky pred väzbou bez obmedzenia, čo predstavuje, že súd nemá

obmedzenie pri skúmaní prednosti záruky pred väzbou ani v samotnej úvahe. Uvedené

ustanovenie na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných

zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len za obligatórneho a súčasného

splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť na strane druhej sama vylučuje

možnosť použitia nahradenia väzby zárukou. Takéto obmedzenie nie je definované v článku

5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5 , a je

v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Slovenskej

republiky.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto

rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

zo dňa 13.11.2014 a Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo dňa 30.10.2014 porušili základné právo sťažovateľa na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 , ak aj právo na slobodu

podľa čl. 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.11.2014, sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2014, sp. zn. sa z r u š u j ú.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

337,38 €... ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie

TIMAR & partners, s.r.o.,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným

súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom

prostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.

Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje , a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne

, , ). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje na

svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach ,

ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako

po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III.

ÚS 7/00, , ), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť

v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (, ). Z už

vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv

garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich z , ako aj

ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl.

17 zahŕňajú aj práva vyplývajúce z a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS

255/03, , ). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval

možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa , 2 a 5

a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,

z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý

od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek

prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie

osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.

Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie

cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať

stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie

oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má

záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej

väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti

na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.

V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých

trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,

S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný

súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti uviedol, že

čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený

na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym

orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky

dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby.

Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby

(, , ).

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov

(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň

musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou

(Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať

obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky

za ďalšie správanie obvineného...

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej

činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia...

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa tretej vety ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo

obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo

sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť

o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak

obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je

obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno peňažnú záruku prijať, len ak to

odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť

policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného môže

peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou

obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré

peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku

zložila, vopred upozorniť.

Krajský súd v sťažovateľovom prípade uznesením č. k. 2322

z 13. novembra 2014 podľa zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že dôvody väzby

podľa a naďalej trvajú, väzbu sťažovateľa

nenahradí dohľadom probačného a mediačného úradníka a ponúknutá peňažná záruka

nahradzujúca väzbu neprijme. V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosti krajský súd

uviedol, že «okresný súd vo veci postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ

v aktuálnom štádiu trestného konania na podklade podanej žiadosti obžalovaným

o prepustenie z väzby na slobodu tejto (žiadosti) nevyhovel a súčasne, keď v jeho

prípade konštatované („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby) nenahradil dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným, resp. ponúknutou peňažnou

zárukou.

Pretrvávanie príslušných („útekových“ a „preventívnych“ dôvodov väzby)

odôvodnil prvostupňový súd vo vlastnom rozhodnutí, pričom s týmto (odôvodnením) sa

stotožňuje aj súd odvolací ako so správne ustáleným.

V kontexte týchto (ustálených, resp. pretrvávajúcich dôvodov väzby), odvolací súd

v zhode s argumentáciou naznačenou v uznesení okresného súdu konštatuje, že obžalovaný

je aktuálne stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ktoré trestné

konanie, ako vyplýva z príslušného dôkazného materiálu zabezpečeného v rámci

prípravného konania, resp. vykonaného pred prvostupňovým súdom rezultuje záver, že je

toto (trestné konanie) realizované nie na nedôvodnom základe. Bude v ďalšom priebehu

dokazovania úlohou súdu I stupňa pritom ozrejmiť reálny rozsah zavinenia jednotlivých na

veci zúčastnených osôb majúcich sa podieľať na spáchaní príslušnej (závažnej trestnej

činnosti) a v konečnom dôsledku sa vysporiadať s mierou zavinenia v samotnom rozhodnutí.

Úlohou súdu I stupňa, resp. odvolacieho súdu je v aktuálnom štádiu trestného konania len

zistenie, či v konkrétnom prípade pretrváva niektorý z dôvodov väzby, pričom odvolací súd

zastáva názor, že tento u obžalovaného pretrváva v rozsahu stanovenom

okresným súdom. Predmetné („útekové“ dôvody väzby) sú rozobraté v odôvodnení

uznesenia okresného súdu konkrétnymi skutočnosťami majúci svoj základ v tom, že

v počiatočnom štádiu trestného konania obžalovaný zrejme sa snažil vyhnúť

úkonom trestného konania a bolo potrebné ho zabezpečiť cestou zadržania na tieto (úkony

trestného konania). V kontexte závažnosti protiprávneho konania majúceho sa dopustiť ním

samotným spolu s ďalšími osobami súčasne, je potrebné poukázať na aj reálnu hrozbu

uloženia vysokého trestu v prípade uznania viny.

V kontexte dôvodov väzby „preventívnych“ uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/

si rovnako odvolací súd osvojuje odôvodnenie uznesenia okresného

súdu konštatujúce pretrvávanie týchto dôvodov väzby, a to jednak s ohľadom na závažnosť

trestnej činnosti majúcej sa spáchať obžalovaným spolu s ďalšími osobami

v osobitnom kontexte s jeho samotnou osobou v minulosti opakovane súdne trestaného aj

pre protiprávne konania násilného charakteru. Aj v tomto ohľade, podľa názoru

odvolacieho súdu, pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by tento

(obžalovaný ) mohol v trestnej činnosti násilného charakteru pokračovať.

V kontexte týchto (konštatovaných skutočností) si odvolací súd osvojuje aj ostatné

výroky uznesenia okresného súdu, ktorými jednak tento (prvostupňový súd) nenahradil

v prípade obžalovaného ustálené dôvody väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka nad obžalovaným, resp. neprijal ponúknutú peňažnú záruku. Dôvodom pre takéto

(rozhodnutie o neprijatí alternatívnych väzbu nahradzujúcich inštitútov) mala byť absencia

výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto (procesný postup)

odôvodňovali. Odvolací súd v tomto kontexte namietaných skutočností obžalovaným

konštatuje, že bol dodržaný príslušný zákonný postup, pokiaľ sa samotný (okresný

súd) pri neakceptovaní týchto (väzbu nahradzujúcich inštitútov) odvolal na absenciu

výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto postup odôvodňovali. Súčasne

odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou obžalovaného obsiahnutou v samotnej

sťažnosti, že príslušný procesný postup (odôvodňujúci prípadné prijatie takýchto (väzbu

nahradzujúcich inštitútov) je možné viazať len na existenciu výnimočných okolností prípadu

s odkazom, že sa jedná zrejme o prax už prekonanú. Naopak odvolací súd zastáva názor, že

postup protiprávny, resp. protiústavný, eventuálne odporujúci rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva by bolo možné považovať len postup, ktorý by vôbec

neumožňoval aj v prípadoch viažucich sa na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti

nahradiť väzbu akýmkoľvek opatrením túto (väzbu nahradzujúcim). Keďže náš Trestný

poriadok v príslušnom ustanovení ( ) umožňuje nahradiť aj

v týchto prípadoch (stíhania za obzvlášť závažný zločin) väzbu inštitútmi túto (väzbu)

nahradzujúcimi je možné a potrebné takýto zákonný postup považovať za nielen ústavne

konformný, ale rovnako konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

v doposiaľ vydávaných (rozhodnutiach).

Keďže tento (odvolací súd) v konaní súdu I. stupňa doposiaľ realizovanom nezistil

ani skutočnosti naznačujúce prípadné subjektívne prieťahy v konaní tohto (prvostupňového

súdu) konštatuje, že procesný postup okresným súdom doposiaľ realizovaný je zákonný.».

Ústavný súd v medziach daných mu realizoval v konaní o predloženej

sťažnosti prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesenej

námietky o nutnosti priameho použitia čl. 5 ods. 3 dohovoru prihliadajúc na obsah čl. 17

, ktoré podľa jeho názoru zabezpečujú väčší rozsah označeného práva, než ktorý

umožňujú a , avšak nezistil dostatok dôvodov na vyslovenie

namietaného porušenia sťažovateľom označených ustanovení a dohovoru.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že ani v jednom zo sťažovateľom uvádzaných

prípadov týkajúcich sa otázky rozhodovania o zárukách nahradzujúcich väzbu, v ktorých

ústavný súd v minulosti vyslovil porušenie niektorého z označených práv, nebolo

z ústavného hľadiska spochybnené zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 alebo

, podľa ktorých je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášť

závažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom, len ak to

odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavný

súd v mnohých predchádzajúcich prípadoch (napríklad , ,

, , alebo ) považoval

za ústavne akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,

pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných

okolností prípadov.

Pre dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou procesnoprávne

predpisy na úrovni zákona súdnym orgánom rozhodujúcim o väzbe osoby obvinenej

umožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy vopred

vylúčili každý súdny prieskum väzby, ako aj možnosť domôcť sa v priebehu súdneho

konania prepustenia z väzby poskytnutím peňažnej záruky. Len nemožnosť určitých

kategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať úspešne

o dočasné prepustenie na slobodu je jednoznačne v rozpore so samotným právom

priznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčíř

proti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. marca 2009).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacej

činnosti ústavný súd vyslovil porušenie dohovoru, resp. v súvislosti

s rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia

niektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy

opomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad ,

, ). V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súdu

vyplýva, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) sa žiadosťami sťažovateľa o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku alebo peňažnou zárukou podľa v skutočnosti

zaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska, či by prepustenie sťažovateľa

neohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania, avšak nevzhliadli také výnimočné okolnosti

sťažovateľovho prípadu, ktoré by jeho prepustenie z väzby za súčasného poskytnutia väzbu

nahradzujúcej záruky odôvodňovali. Samotná požiadavka existencie výnimočných okolností

na prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby stíhané za závažnú

trestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť alebo sa skrývať, aby sa

tak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či spoluobvinených s úmyslom

mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, či pokračovali v trestnej

činnosti. Podmienka zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby

zárukou tak podľa názoru ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná.

V kontexte posudzovaného prípadu sťažovateľ ústavný súd navyše poznamenáva, že toto

riziko konajúce súdy starostlivo zvažovali, keď už okresný súd v napadnutom uznesení

poukázal na to, že sťažovateľ „prejavil snahu utiecť, čo sa mu dňa 15.11.2013 aj podarilo

a zdržiaval sa na rôznych doposiaľ nezistených miestach až do svojho zadržania v obci

dňa 25.02.2014 o 05.50 hod.“.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

obstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťou

označeného základného práva na osobnú slobodu. Uznesenie krajského súdu totiž

dostatočne reaguje na relevantné právne otázky nastolené sťažovateľom (najmä, či

vyžadovanie výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu nahradzujúcich inštitútov je

praxou prekonané). Sťažovateľom formulované argumenty podľa názoru ústavného súdu

prezentujú len nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v jeho

právnej veci, ten však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho

názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že iné posúdenie sťažovateľovho prípadu

nemôže odôvodniť ani odlišný postup a právne závery iného senátu krajského súdu v inej

právnej veci, ktoré boli prijaté za existencie iných skutkových okolností prípadu. Ústavný

súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona č.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, resp. jeho plénu a kolégiám (napr. , III.

ÚS 346/05).

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietané

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na

slobodu a bezpečnosť podľa uznesením krajského súdu, za zjavne

neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a obsahom

sťažovateľom označených práv, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015