Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 135/2015
PDF · 496.81 KB
No categories available
III. ÚS 135/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného obchodnou spoločnosťou
TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tibor
Timár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Trnava sp. zn. 4 T 43/2014 z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 43/2014
z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona
a ďalšie trestné činy, pričom trestné konanie je v štádiu konania pred súdom po podaní
obžaloby. Uznesením okresného súdu bolo podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku
rozhodnuté, že u sťažovateľa dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku naďalej trvajú. Zároveň okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažovateľovu väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 81
ods. 1 Trestného poriadku neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku. Krajský súd svojím
uznesením sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdu bolo
rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa podanej prostredníctvom obhajcu o nahradenie väzby
peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ uvádza, že
označené súdne rozhodnutia sú ústavne nekonformné, pretože pri nahradení väzby osoby
stíhanej pre obzvlášť závažný zločin súdy vychádzali z požiadavky výnimočných okolností
prípadu. Podľa názoru sťažovateľa „vytvorenie osobitnej kategórie trestných činov ako
obzvlášť závažných zločinov (právna definícia v Trestnom zákone), pri ktorých je potrebné
pre nahradenie väzby inštitútmi väzbu nahradzujúcimi (záruky) splnenie obligatórnej
povinnosti osobitnej výnimočnosti okolnosti prípadu (bližšie bez zákonnej definície, ktorá sa
nevytvorila a nevyvinula ani rozhodovacou praxou) je požiadavka ústavne nekonformná.
Ani Ústava SR ako ani Dohovor nepoznajú takúto osobitnú kategorizáciu pre
inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným
osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako Trestný poriadok.
Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred
zákonom. Porušovatelia mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť (eventualitu)
nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a
skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z Ústavy
SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky
vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali,
nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.“.
Sťažovateľ zároveň poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k obsahu práv zaručených čl. 17 ods. 1,
2 a 3 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom uzatvára, že záruka nahrádzajúca väzbu má
pred pokračovaním väzby prednosť. Uplatňuje sa nielen v prípade útekovej väzby, ale je ňou
možné nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. Sťažovateľ sa tak domáha
priamej aplikácie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže zabezpečuje väčší rozsah základného práva
ako účinné znenie súdmi aplikovaného § 81 ods. 1 Trestného poriadku a «má za to, že
rovnako ako upravil Ústavný súd SR pri kolúznej väzbe tak aj pri určitých trestných činoch,
konkrétne obzvlášť závažných zločinoch je na mieste vysloviť právny záver, že vylúčenie
možnosti skúmať nahradenie väzby zárukou predpísanou Trestným poriadkom pri určitých
trestných činoch s vylúčením náhrady väzby z dôvodu závažných zločinov je identické ako
pri kolúznej väzbe, a preto za porušujúce záruky článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky. Trestný poriadok však stále neumožňuje všeobecným súdom čo i len uvažovať o
nahradení väzby niektorou zo záruk stanovených Trestným poriadkom pri obzvlášť
závažných zločinoch. Je potrebná preto priama aplikácia článku 17 Ústavy Slovenskej
republiky a „vytvoriť“ si oprávnenie na spomenutú činnosť, ktorú je všeobecný súd povinný
vždy urobiť.
Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pre
úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky, pričom
podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky je prednosť záruky pred väzbou bez obmedzenia, čo predstavuje, že súd nemá
obmedzenie pri skúmaní prednosti záruky pred väzbou ani v samotnej úvahe. Uvedené
ustanovenie § 81 Trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných
zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len za obligatórneho a súčasného
splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť na strane druhej sama vylučuje
možnosť použitia nahradenia väzby zárukou. Takéto obmedzenie nie je definované v článku
5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, a je
v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky.».
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto
rozhodnutie:
„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tos/230/2014 uznesením
zo dňa 13.11.2014 a Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/43/2014
uznesením zo dňa 30.10.2014 porušili základné právo sťažovateľa na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ak aj právo na slobodu
podľa čl. 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.11.2014, sp. zn. 6Tos/230/2014
a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 4T/43/2014 sa z r u š u j ú.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
337,38 €... ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie
TIMAR & partners, s.r.o.,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že
sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba
v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným
súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom
prostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.
Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý
poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade
ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje na
svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy,
ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako
po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III.
ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť
v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už
vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv
garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5
ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl.
17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS
255/03, III. ÚS 199/05, IV. 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval
možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,
z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý
od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek
prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie
osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.
Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie
cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať
stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala
postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie
oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má
záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej
väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti
na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.
V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých
trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,
S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).
Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný
súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti uviedol, že
čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený
na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym
orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky
dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby.
Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby
(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov
(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň
musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou
(Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať
obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky
za ďalšie správanie obvineného...
b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej
činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia...
c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť
závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo
obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo
sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť
o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak
obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je
obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno peňažnú záruku prijať, len ak to
odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť
policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného môže
peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou
obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré
peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku
zložila, vopred upozorniť.
Krajský súd v sťažovateľovom prípade uznesením č. k. 6 Tos/230/2014 2322
z 13. novembra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú, väzbu sťažovateľa
nenahradí dohľadom probačného a mediačného úradníka a ponúknutá peňažná záruka
nahradzujúca väzbu neprijme. V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosti krajský súd
uviedol, že «okresný súd vo veci postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ
v aktuálnom štádiu trestného konania na podklade podanej žiadosti obžalovaným
o prepustenie z väzby na slobodu tejto (žiadosti) nevyhovel a súčasne, keď v jeho
prípade konštatované („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby) nenahradil dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným, resp. ponúknutou peňažnou
zárukou.
Pretrvávanie príslušných („útekových“ a „preventívnych“ dôvodov väzby)
odôvodnil prvostupňový súd vo vlastnom rozhodnutí, pričom s týmto (odôvodnením) sa
stotožňuje aj súd odvolací ako so správne ustáleným.
V kontexte týchto (ustálených, resp. pretrvávajúcich dôvodov väzby), odvolací súd
v zhode s argumentáciou naznačenou v uznesení okresného súdu konštatuje, že obžalovaný
je aktuálne stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ktoré trestné
konanie, ako vyplýva z príslušného dôkazného materiálu zabezpečeného v rámci
prípravného konania, resp. vykonaného pred prvostupňovým súdom rezultuje záver, že je
toto (trestné konanie) realizované nie na nedôvodnom základe. Bude v ďalšom priebehu
dokazovania úlohou súdu I stupňa pritom ozrejmiť reálny rozsah zavinenia jednotlivých na
veci zúčastnených osôb majúcich sa podieľať na spáchaní príslušnej (závažnej trestnej
činnosti) a v konečnom dôsledku sa vysporiadať s mierou zavinenia v samotnom rozhodnutí.
Úlohou súdu I stupňa, resp. odvolacieho súdu je v aktuálnom štádiu trestného konania len
zistenie, či v konkrétnom prípade pretrváva niektorý z dôvodov väzby, pričom odvolací súd
zastáva názor, že tento u obžalovaného pretrváva v rozsahu stanovenom
okresným súdom. Predmetné („útekové“ dôvody väzby) sú rozobraté v odôvodnení
uznesenia okresného súdu konkrétnymi skutočnosťami majúci svoj základ v tom, že
v počiatočnom štádiu trestného konania obžalovaný zrejme sa snažil vyhnúť
úkonom trestného konania a bolo potrebné ho zabezpečiť cestou zadržania na tieto (úkony
trestného konania). V kontexte závažnosti protiprávneho konania majúceho sa dopustiť ním
samotným spolu s ďalšími osobami súčasne, je potrebné poukázať na aj reálnu hrozbu
uloženia vysokého trestu v prípade uznania viny.
V kontexte dôvodov väzby „preventívnych“ uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/
Trestného poriadku si rovnako odvolací súd osvojuje odôvodnenie uznesenia okresného
súdu konštatujúce pretrvávanie týchto dôvodov väzby, a to jednak s ohľadom na závažnosť
trestnej činnosti majúcej sa spáchať obžalovaným spolu s ďalšími osobami
v osobitnom kontexte s jeho samotnou osobou v minulosti opakovane súdne trestaného aj
pre protiprávne konania násilného charakteru. Aj v tomto ohľade, podľa názoru
odvolacieho súdu, pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by tento
(obžalovaný ) mohol v trestnej činnosti násilného charakteru pokračovať.
V kontexte týchto (konštatovaných skutočností) si odvolací súd osvojuje aj ostatné
výroky uznesenia okresného súdu, ktorými jednak tento (prvostupňový súd) nenahradil
v prípade obžalovaného ustálené dôvody väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka nad obžalovaným, resp. neprijal ponúknutú peňažnú záruku. Dôvodom pre takéto
(rozhodnutie o neprijatí alternatívnych väzbu nahradzujúcich inštitútov) mala byť absencia
výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto (procesný postup)
odôvodňovali. Odvolací súd v tomto kontexte namietaných skutočností obžalovaným
konštatuje, že bol dodržaný príslušný zákonný postup, pokiaľ sa samotný (okresný
súd) pri neakceptovaní týchto (väzbu nahradzujúcich inštitútov) odvolal na absenciu
výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto postup odôvodňovali. Súčasne
odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou obžalovaného obsiahnutou v samotnej
sťažnosti, že príslušný procesný postup (odôvodňujúci prípadné prijatie takýchto (väzbu
nahradzujúcich inštitútov) je možné viazať len na existenciu výnimočných okolností prípadu
s odkazom, že sa jedná zrejme o prax už prekonanú. Naopak odvolací súd zastáva názor, že
postup protiprávny, resp. protiústavný, eventuálne odporujúci rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva by bolo možné považovať len postup, ktorý by vôbec
neumožňoval aj v prípadoch viažucich sa na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti
nahradiť väzbu akýmkoľvek opatrením túto (väzbu nahradzujúcim). Keďže náš Trestný
poriadok v príslušnom ustanovení (§ 81 odsek 1 Trestného poriadku) umožňuje nahradiť aj
v týchto prípadoch (stíhania za obzvlášť závažný zločin) väzbu inštitútmi túto (väzbu)
nahradzujúcimi je možné a potrebné takýto zákonný postup považovať za nielen ústavne
konformný, ale rovnako konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
v doposiaľ vydávaných (rozhodnutiach).
Keďže tento (odvolací súd) v konaní súdu I. stupňa doposiaľ realizovanom nezistil
ani skutočnosti naznačujúce prípadné subjektívne prieťahy v konaní tohto (prvostupňového
súdu) konštatuje, že procesný postup okresným súdom doposiaľ realizovaný je zákonný.».
Ústavný súd v medziach daných mu ústavou realizoval v konaní o predloženej
sťažnosti prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesenej
námietky o nutnosti priameho použitia čl. 5 ods. 3 dohovoru prihliadajúc na obsah čl. 17
ústavy, ktoré podľa jeho názoru zabezpečujú väčší rozsah označeného práva, než ktorý
umožňujú § 80 a § 81 Trestného poriadku, avšak nezistil dostatok dôvodov na vyslovenie
namietaného porušenia sťažovateľom označených ustanovení ústavy a dohovoru.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že ani v jednom zo sťažovateľom uvádzaných
prípadov týkajúcich sa otázky rozhodovania o zárukách nahradzujúcich väzbu, v ktorých
ústavný súd v minulosti vyslovil porušenie niektorého z označených práv, nebolo
z ústavného hľadiska spochybnené zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 alebo
§ 81 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorých je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášť
závažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom, len ak to
odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavný
súd v mnohých predchádzajúcich prípadoch (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010,
II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013 alebo II. ÚS 149/2014) považoval
za ústavne akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,
pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných
okolností prípadov.
Pre dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou procesnoprávne
predpisy na úrovni zákona súdnym orgánom rozhodujúcim o väzbe osoby obvinenej
umožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy vopred
vylúčili každý súdny prieskum väzby, ako aj možnosť domôcť sa v priebehu súdneho
konania prepustenia z väzby poskytnutím peňažnej záruky. Len nemožnosť určitých
kategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať úspešne
o dočasné prepustenie na slobodu je jednoznačne v rozpore so samotným právom
priznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčíř
proti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. marca 2009).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacej
činnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislosti
s rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia
niektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy
opomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad I. ÚS 100/04,
I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010). V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súdu
vyplýva, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) sa žiadosťami sťažovateľa o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku alebo peňažnou zárukou podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku v skutočnosti
zaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska, či by prepustenie sťažovateľa
neohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania, avšak nevzhliadli také výnimočné okolnosti
sťažovateľovho prípadu, ktoré by jeho prepustenie z väzby za súčasného poskytnutia väzbu
nahradzujúcej záruky odôvodňovali. Samotná požiadavka existencie výnimočných okolností
na prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby stíhané za závažnú
trestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť alebo sa skrývať, aby sa
tak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či spoluobvinených s úmyslom
mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, či pokračovali v trestnej
činnosti. Podmienka zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby
zárukou tak podľa názoru ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná.
V kontexte posudzovaného prípadu sťažovateľ ústavný súd navyše poznamenáva, že toto
riziko konajúce súdy starostlivo zvažovali, keď už okresný súd v napadnutom uznesení
poukázal na to, že sťažovateľ „prejavil snahu utiecť, čo sa mu dňa 15.11.2013 aj podarilo
a zdržiaval sa na rôznych doposiaľ nezistených miestach až do svojho zadržania v obci
dňa 25.02.2014 o 05.50 hod.“.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
obstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťou
označeného základného práva na osobnú slobodu. Uznesenie krajského súdu totiž
dostatočne reaguje na relevantné právne otázky nastolené sťažovateľom (najmä, či
vyžadovanie výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu nahradzujúcich inštitútov je
praxou prekonané). Sťažovateľom formulované argumenty podľa názoru ústavného súdu
prezentujú len nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v jeho
právnej veci, ten však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho
názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že iné posúdenie sťažovateľovho prípadu
nemôže odôvodniť ani odlišný postup a právne závery iného senátu krajského súdu v inej
právnej veci, ktoré boli prijaté za existencie iných skutkových okolností prípadu. Ústavný
súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, resp. jeho plénu a kolégiám (napr. I. ÚS 17/01, III.
ÚS 346/05).
Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietané
porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na
slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu, za zjavne
neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a obsahom
sťažovateľom označených práv, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015