Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3d9/366450.e86612.pdf
PDF · 141.81 KB
No categories available
5Cdo/308/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 308/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L. š.p., B., zastúpeného
JUDr. P. H., advokátom Advokátskej kancelárie v R., proti ţalovanému E. B., K.,
zastúpenému JUDr. M. A., advokátom Advokátskej kancelárie v B., o zaplatenie 3 702,61 €,
vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 11 C 68/2000, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2009, sp. zn. 16 Co 42/2009,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 26. februára 2009, sp. zn. 16 Co 42/2009 v časti, v ktorej nerozhodol o uplatnenej sume
2 468,41 € ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia
vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 25. novembra 2008, č k. 11 C 68/2000-79
(v poradí druhým) zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 111 545 Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň mu uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi k rukám jeho
právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 25 492 Sk do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 135 ods. 1 O.s.p. keď dospel k záveru, ţe ţalovaný zodpovedá ţalobcovi
za vznik škody, ktorá mu vznikla neoprávneným výrubom drevnej hmoty. Poukázal aj na tú
skutočnosť, ţe ţalovaný nemal na výrub drevnej hmoty príslušné povolenie a preto porušil
ustanovenie § 10 ods. 3 zák. č. 100/1977 Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenie
§ 415 Občianskeho zákonníka. Na prejednávanú vec neaplikoval ustanovenie § 438 ods. 2
Občianskeho zákonníka z dôvodu, ţe výrub bol vykonaný na ţiadosť ţalovaného a iba
vo vzťahu k nemu si ţalobca uplatnil nárok na náhradu škody. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom
z 26. februára 2009 sp. zn. 16 Co 42/2009 postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania rozsudok okresného súdu zmenil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobcovi 1 234,20 € (37 181,66 Sk), v splátkach po 66,38 € (2 000 Sk) mesačne,
so splatnosťou vţdy do desiateho dňa v mesiaci počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku
pod následkom výhody splátok. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
prvostupňového konania zmenil a ţalovanému náhradu trov nepriznal. Ţalovanému nepriznal
ani náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na právny
názor, ktorý krajský súd vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 16 Co 1024/02
zo dňa 18. júna 2002. Po preskúmaní spisového materiálu a priestupkového spisu Okresného
úradu v R.S., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva
a Krajského úradu v B.B., odbor PPLH č. základné X. dospel k záveru, ţe v danej veci
existujú výnimočné okolnosti na náhradu škody, ktorú si ţalobca uplatnil iba voči
ţalovanému. Odvolací súd uţ vo svojom zrušujúcom uznesení zdôraznil, ţe ţalobca si
uplatnil náhradu škody len voči ţalovanému E. B. a nie aj voči M. K. a M. S.. Preto v prípade,
ak ţalobca nerozšíril ţalobu aj voči týmto osobám, mal súd prvého stupňa aplikovať
ustanovenie § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo malo byť vyjadrené účasťou ţalovaného
na spôsobenej škode. Z dokazovania, ktoré vykonal súd prvého stupňa a ktoré vyplýva zo
záverov priestupkového spisu povaţoval za nepochybné, ţe ako ţalovaný tak aj svedok M. S.
a M. K. boli účastnína vzniku škody. Preto mali v konaní vystupovať ako ďalší ţalovaní,
keďţe ţalobcovi tieţ spôsobili škodu. Preto rozsudok okresného súdu zmenil a
ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi iba 1/3-inu škody, ktorá bola voči nemu
uplatnená v celom rozsahu. Odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť, ţe ušlo pozornosti
súdu prvého stupňa, ţe ţalovanému bola dňa 2.11.1998 právoplatným rozhodnutím Krajského
úradu v Banskej Bystrici uloţená pokuta vo výške 10 000 Sk. Za ten istý skutok bola
rozhodnutím OÚ R.S: č.j. X. dňa 3.7.1998 právoplatne uloţená pokuta vo výške 5 000 Sk M.
S.. M. K. za tento skutok, pri ktorom mala ţalobcovi vzniknúť škoda v pôvodne vymáhanej
sume 125 945 Sk, bola právoplatne dňa 2.7.1998 uloţená pokuta vo výške 3000 Sk
rozhodnutím Okresného úradu v R.S. č.j. X.. Z uvedeného teda vyplýva, ţe všetci traja
škodcovia porušili ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 100/1977 Zb. v znení neskorších predpisov
a preto spoluúčasť M. S. a M.. K. na vzniknutej škode je nepochybná. Z
uvedených priestupkových spisov mal súd prvého stupňa v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p.
vychádzať. S ohľadom na osobné, rodinné a majetkové pomery ţalovaného, ktorý je váţne
chorý a je v dôchodkovom veku, mu odvolací súd povolil splátky podľa § 160 ods. 1 O.s.p. vo
výške 66,38 € mesačne. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dovolanie ţalobca, ktorý ho navrhol
zmeniť a ţalobe v celom rozsahu vyhovieť a ţalovaného zaviazať na zaplatenie náhrady trov
konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý zníţil povinnosť ţalovaného naradiť škodu
spôsobenú výrubom drevnej hmoty na 1/3 skutočnej škody nepovaţoval za vecne správne
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Za správny povaţoval právny názor súdu prvého stupňa, ktorý dôsledne aplikoval ustanovenia
§ 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, ţe za vzniknutú škodu zodpovedajú
škodcovia spoločne a nerozdielne. Škodcovi, ktorý nahradil poškodenému škodu v celom
rozsahu nič nebráni, aby sa následne v súlade s ustanovením § 439 Občianskeho zákonníka
vyporiadal s ostatnými škodcami podľa účasti na spôsobenej škode.
Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcu v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Bol
toho názoru, ţe odvolací súd správne vyhodnotil skutkový stav a správne aj vec právne
posúdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) ,
v dovolaním napadnutej časti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je
dôvodne.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal
v prvom rade otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ako aj obsah dovolania
ţalobcu, dovolací súd kládol dôraz na skúmanie vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/
O.s.p., t.j. či sa účastníkovi konania (ţalobcovi) postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo, v rozsahu povaţovanom
súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústavy) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať
vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe nastať
stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).
Kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy
ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd
opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej
súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98,
II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii
a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje
nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho
stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady
ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej
v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali
a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných
noriem.
Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodrţiavanie základných práv a slobôd je
na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ
konštantne zdôrazňuje, ţe pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a ţe jeho úloha sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I.ÚS27/04,I.ÚS74/05).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa
čl. 152 ods. 4 ústavy), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade
predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá
základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade
v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a ţe tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému
právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú, a teda ţe základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa
súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.
Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva
na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS
54/97).
Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko
závaţnú úlohu, ţe pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany
súdov do úvahy zuţujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných
predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné
obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje
v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich
postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich
povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom
konania posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými
úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí
v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,
ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi. Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy na základe výkladu a pouţití
relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, ţe ich právne závery nie sú
svojvoľné, neudrţateľné a ţe neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Z ustanovenia § 1 O.s.p. vyplýva, ţe Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu
a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie
a rozvíjanie. Kaţdý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo
Z uvedeného vyplýva, ţe o vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi
111 545 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň mu uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 25 492 Sk do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného
postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania rozsudok okresného súdu
zmenil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 234,20 € (37 181,66 Sk),
v splátkach po 66,38 € (2 000 Sk) mesačne, so splatnosťou vţdy do desiateho dňa v mesiaci
počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom výhody splátok. Rozsudok
okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania zmenil a ţalovanému náhradu
trov nepriznal. Ţalovanému nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd
však vo výroku svojho rozsudku vo zvyšku ţalobu nezamietol (3 702,61 € – 1234,20 € =
2 468,41 € ), hoci takýto nárok bol predmetom odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe postupom odvolacieho
súdu, ktorý nerozhodol o celom ţalobcom v konaní uplatňovanom nároku, bola ţalobcovi ako
účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom.
Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo
na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je moţnosť kaţdého domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Postup súdu,
ktorý o uplatnenom práve nerozhodne, je preto v rozpore so zásadou zákazu denegatio
iustitiae, spočívajúcej v tom, ţe súd je povinný vykonávať súdnictvo a musí rozhodnúť
o celom uplatnenom nároku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, ţe odvolací súd sa
dopustil aj ďalšieho pochybenia, keď vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214
ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.
V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 pouţijú predpisy
účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, ţe odvolací súd musí v prípade
prejednania odvolania týkajúceho sa veci samej, nariadiť pojednávanie, ak dokazovanie
vykonané pred súdom prvého stupňa opakuje alebo ak sám dokazovanie doplňuje. Účelom
tohto ustanovenia je zabezpečiť účastníkom konania právo na spravodlivý proces, najmä
umoţniť im realizáciu práva vyplývajúceho z ustanovenia § 123 O.s.p., t.j. práva vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Ak preto odvolací súd
v priebehu odvolacieho konania doplní dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie
a účastníkom umoţnil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, odníme im moţnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd poznamenáva, ţe súdna prax zastávala
obdobné stanovisko uţ aj pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej
zákonom č. 384/2008 Z.z. (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 147/01 uverejnený
v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2002).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe hoci odvolací súd prehodnotil
dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa, keď v samotnom odôvodnení svojho
rozhodnutia poukazoval na pochybenia prvostupňového súdu pri zistení skutkového stavu,
vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. Takýto jeho
postup bol v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a aj takýmto nesprávnym
postupom odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesným vadám podľa § 237 písm. f/
O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej
časti vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou
vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe
zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti, nezaoberal sa dovolací
súd ďalšími námietkami ţalovaného ţalobcu uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutej časti podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. júla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská