Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ae7/361608.cad347.pdf
PDF · 231.32 KB
No categories available
5Cdo/32/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 32/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. Ľ. R., proti
odporkyni JUDr. M. R., o rozvod manželstva, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 26 C 290/2010 (predtým na Okresnom súde Bratislava III , sp. zn. 44C 13/2010)
o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 15. decembra 2010, sp.zn.
11NcC 31/2010, takto
rozhodol:
Dovolacie konanie z a s t a v u j e .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným Okresnému súdu Bratislava
III dňa 3. februára 2010 domáhal, aby súd rozviedol jeho manţelstvo s odporkyňou.
Okresný súd Bratislava III postúpil vec Okresnému súdu Galanta z dôvodu miestnej
nepríslušnosti s poukazom na ustanovenie § 105 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením, ţe v danej veci
s poukazom na § 88 ods. 1 písm. a /O.s.p. je miestne príslušným na konanie tento súd.
Posledné spoločné bydlisko účastníkov bolo na adrese D., ktoré síce je v obvode Okresného
súdu Bratislava III, avšak na tejto adrese nebýva ani jeden účastník, a preto na konanie je v
predmetnej veci príslušný všeobecný súd odporkyne, ktorým je Okresný súd Galanta, keďţe
odporkyňa má bývať v J., kde sa i trvale zdrţuje.
Postúpenie veci namietala odporkyňa z dôvodu, ţe určenie miestnej príslušnosti bolo
zo strany súdu vykonané v rozpore so zákonom a ţiadala predloţiť vec na rozhodnutie
nadriadenému súdu.
Okresný súd Galanta s postúpením veci nesúhlasil a predloţil vec na rozhodnutie
svojmu nadriadenému súdu v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Trnave uznesením z 15. decembra 2010, sp.zn. 11NcC 31/2010
rozhodol tak, ţe nesúhlas Okresného súdu Galanta s postúpením veci z Okresného súdu
Bratislava III nie je dôvodný.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala odporkyňa dovolanie, v ktorom
ţiadala, aby dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave a po poučení súdov
o správnosti určenia miestnej príslušnosti súdu vec vrátil späť Okresnému súdu Bratislava III,
ktorému bol návrh doručený a ktorý by mal postúpiť vec Okresnému súdu Bratislava II alebo
Krajskému súdu v Bratislave, ako spoločne nariadenému súdu Okresnému súdu Bratislava II
a Okresnému súdu Bratislava III.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe uznesenie Krajského súdu
v Trnave o miestnej príslušnosti bolo správne, dovolanie odporkyne povaţoval
za vykonštruované a nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolaním napadnuté uznesenie
krajského súdu je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. účastník konania môţe dovolaním napadnúť
iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Z citovaného
ustanovenia je zrejmé, ţe spôsobilým predmetom dovolania sú len právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje o odvolaní proti
rozhodnutiu okresného súdu (§ 10 ods. 1 O.s.p.) a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ak
rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 10 ods. 2
O.s.p.).
Skutočnosť, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená,
ţe tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V občianskom
súdnom konaní totiţ krajský súd môţe rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1
O.s.p.), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený
okresnému súdu (napr. § 105 ods. 3 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave,
ktorým ako súd nadriadený Okresnému súdu Galanta rozhodol o miestnej príslušnosti
na konanie v predmetnej veci. Rozhodovanie krajského súdu o miestnej príslušnosti
na konanie vo veci (§ 105 ods. 3 O.s.p.) nemoţno v ţiadnom prípade stotoţňovať
s rozhodovaním krajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 10 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 201
a nasl. O.s.p.). Predpokladom postupu podľa § 236 a nasl. O.s.p. je existencia rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti rozhodnutiu
súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov. Rozhodnutie
krajského súdu o príslušnosti okresného súdu na konanie je síce rozhodnutím konečným, ale
vyneseným mimo rámec inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ani ako súd
prvého stupňa, ani ako súd druhého stupňa. Proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom
zákonom pripustené ţiadne opravné prostriedky, preto tu neexistuje ani ţiaden funkčne
príslušný súd, ktorý by mohol o takomto neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť.
Súd je povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky
konania (§ 103 O.s.p.), predovšetkým či vec patrí do právomoci súdu, a je daná jeho vecná
alebo funkčná príslušnosť. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno
odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104 O.s.p.).
V Občianskom súdnom poriadku je upravená funkčná príslušnosť na rozhodovanie
o dovolaní tak, ţe jediným príslušným súdom je Najvyšší súd Slovenskej republiky, a pokiaľ
nie je príslušný tento súd, nie je iný súd, ktorý by mohol v tejto veci rozhodovať.
Z uvedeného vyplýva, ţe ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, lebo
Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný a nie je tu iný príslušný súd,
príp. orgán, ktorému by bolo moţné vec postúpiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
konanie zastavil (§ 104 v spojení s § 243c O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia.
Dovolací súd záverom povaţuje za potrebné poukázať aj na podmienky prípustnosti
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo forme uznesenia. V zmysle § 239 ods. 1
O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 je dovolanie prípustné tieţ
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdenie uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia
odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej
pokute, o znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Z uvedeného je teda zrejmé, ţe ak by aj bola splnená podmienka prípustnosti
dovolania uvedená v ustanovení § 236 ods. 1 O.s.p., teda ak by išlo o právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, dovolanie je neprípustné z dôvodu, ţe ide o dovolanie proti uzneseniu
o príslušnosti.
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 146 ods. l písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p a § 151 ods. 1 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. marca 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
__________ Informacia od ESET NOD32 Antivirus, verzia databazy 5910 (20110226) __________
Tuto spravu preveril ESET NOD32 Antivirus.
http://www.eset.sk
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 265/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Evy Kiráľovej,
bývajúcej v Piešťanoch, zastúpenej Advokátskou Kanceláriou Valko & Partners, Búdkova 26,
Bratislava, proti ţalovanému JUDr. Jurajovi Gavalcovi, bývajúcemu v Trnave, Teodora
Tekela 6742/23, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej
na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 7 C 182/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 19. marca 2009 sp. zn. 8 Co229/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 19. marca 2009
sp. zn. 8 Co229/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Nitre rozsudkom z 3. júla 2008 č.k. 7 C 182/2006-210 určil, ţe
ţalovaný dňa 14. novembra 2000 svojím protiprávnym konaním spočívajúcim
v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných
práv ţalobkyne, a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot. Ţalovanému uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobkyne sumu 500 000,-Sk (16 596,96 €) titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch a zaplatiť jej trovy konania vo výške 155 273,Sk (5 154,12 €) k rukám jej
právneho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a ustanovenia § 11,
§ 13 a § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov). V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe v trestnom konaní vedenom
na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 1 T 199/2003 bola preukázaná vina
ţalovaného na dopravnej nehode dňa 14. novembra 2000, v dôsledku ktorej zomrel Peter
Kiráľ, nar. 21. júna 1982 - jediné dieťa ţalobkyne ţijúce s ňou v spoločnej domácnosti. Súd
prvého stupňa ustálil, ţe v dôsledku tejto dopravnej nehody spôsobenej ţalovaným došlo
k zásahu do osobnostného práva ţalobkyne tak, ţe bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo
zasiahnuté do jej súkromného a rodinného ţivota, pričom následky sú trvalé
a neodstrániteľné, keď ochudobnenie ţalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. Dospel
k záveru, ţe v dôsledku tragickej smrti syna ţalobkyne pri dopravnej nehode došlo
k nesmierne závaţnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je ţalobkyňa
do budúcnosti ochudobnená o rodinný ţivot a táto spočíva aj v citovej strate, keď ţalobkyňa
smrťou syna stratila jeho lásku a radosť s ním preţívanú. Zároveň utrpela citovú ujmu
spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalosti a šoku zo smrti milovanej
osoby. S poukazom na uvedené preto určil, ţe ţalovaný svojim protiprávnym konaním,
spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách, zasiahol
do osobnostných práv ţalobkyne a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot. Dospel
k záveru, ţe týmto nečakaným, šokujúcim úmrtím syna ţalobkyne došlo k tak závaţnému
zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, spočívajúceho v obmedzení jej súkromného
a rodinného ţivota, ţe ţiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. Preto
ustálil, ţe predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dané, keď povaţoval
za nepochybné, ţe ujmu, ktorá ţalobkyni vznikla, by na jej mieste kaţdá iná osoba
povaţovala za ujmu objektívne závaţnú. Bol toho názoru, ţe strata moţnosti ţalobkyne práve
v konkrétnom súkromnom ţivote je hodná osobitného zreteľa. Pri svojom rozhodovaní
vychádzal z toho, ţe pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle
ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, a to jednak
závaţnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých do práva na ochranu osobnosti došlo,
keď výška peňaţnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Pri určení peňaţnej náhrady
prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna
ţalobkyne a dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nej vyvolala. Zohľadnil aj to, ţe išlo
o nedbanlivostný trestný čin ţalovaného a ţe na zavinení dopravnej nehody sa podieľal
i nebohý syn ţalobkyne. Dospel potom k záveru, ţe ţalobkyňou ţiadaná výška nemajetkovej
ujmy je primeraná, a preto aj v tejto časti jej návrhu (na plnenie) vyhovel. Za nedôvodnú
pritom povaţoval námietku premlčania vznesenú ţalovaným. Poukázal na to, ţe právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľné z dôvodu, ţe toto právo je
v systéme slovenského právneho poriadku jednotným právom, ktorého zmyslom je chrániť
fyzickú a psychickomorálnu integritu fyzickej osoby. V tomto zmysle je právo na ochranu
osobnosti podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka právom nemajetkovým.
Konštatoval, ţe cieľom práva na náhradu nemajetkovej ujmy je primerane vyváţiť a zmierniť
nemajetkovú ujmu a toto právo ako právo rýdzo osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby
nemoţno vyčleniť z okruhu nepremlčateľných nemajetkových práv, i keď sa satisfakcia
príslušnej nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. O trovách
konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 od. 1 O.s.p
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 19. marca 2009 sp.zn. 8 Co 229/2008
na odvolanie ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.
Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 564, 30 €
do troch dní. Dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v celom
rozsahu zmeniť a ţalobu ţalobkyne zamietnuť z dôvodu, ţe súd prvého stupňa nesprávne
právne posúdil vznesenú námietku premlčania voči nároku ţalobkyne na plnenie a otázku
procesnej podmienky konania o jej určujúcom návrhu. Konštatoval, ţe povinnosťou súdu pri
určujúcom návrhu je skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na jeho podaní [§ 80
písm. c) O.s.p. a § 103 O.s.p.], pri nároku na plnenie a ţalovaným vznesenej námietke
premlčania aj dôvodnosť tejto námietky, ako aj určitosť a vykonateľnosť ţalobných návrhov.
Čo sa týka určujúceho nároku a výroku napadnutého rozsudku uviedol, ţe na takomto návrhu
nemá ţalobkyňa naliehavý právny záujem z dôvodu, ţe takýto nárok nepredstavuje spôsob
ochrany osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ţe takýmto
rozhodnutím sa jej právne postavenie nijak nezlepší a spornosť peňaţných nárokov voči
ţalovanému neodstráni, keď otázku existencie zásahu ţalovaného do jej práva na súkromný
a rodinný ţivot si súd ako predbeţnú otázku musí aj tak vyriešiť pri rozhodovaní o uţ
podanom nároku na plnenie. Tento naliehavý právny záujem ţalobkyňa nemôţe mať aj preto,
ţe jej návrh v časti na plnenie je premlčaný a premlčané právo priznať súdom nemoţno.
Vychádzajúc z uvedeného názoru ďalej neskúmal ani určitosť poţadovaného výroku
z hľadiska ţalovaným uvádzaných námietok. Čo sa týka nároku na plnenie a výroku
napadnutého rozsudku o ţalovaného povinnosti k nemu mal za to, ţe súd prvého stupňa síce
aplikoval na vec správne právne ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak tieto si nesprávne
právne vyloţil a dospel potom k nesprávnym právnym záverom. Pri svojich úvahách
vychádzal z toho, ţe
- uvádzaný zásah bol jedným konaním ţalovaného a len jeho dôsledky majú pretrvávať,
- všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva sa premlčujú a osobitná úprava
nepremlčateľnosti práv podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravená nie je
- ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1
veta tretia Občianskeho zákonníka),
- vznesenie námietky premlčania nemoţno povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi,
- princíp istoty právnych vzťahov umoţňuje nepremlčateľnosť len u práv zákonom výslovne
upravených (vylúčená analógia legis a iuris) ,
- právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednorázové právo a toto nemoţno
podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany
osobnosti fyzickej osoby neviazanú na ţiadne iné právo,
- právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţná satisfakcia vzniká uţ okamihom
zásahu do osobnosti fyzickej osoby, nevyţaduje potrebu predchádzajúceho uplatnenia u osoby
do práv zasahujúcej a nekonštituuje sa aţ súdnym rozhodnutím, ktoré je teda len deklaratórne
a významné len pre počiatok omeškania z neho (z určenej splatnosti) vyplývajúci,
- uplatňovanie práv na náhradu škody v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie trestného
alebo iného konania voči osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv
na plynutie premlčacej lehoty (nespôsobí prerušenie jej plynutia), keď má vplyv len
na preukázanie zodpovednosti deklaratórnym rozhodnutím,
- výpočet prípadov nepremlčateľnosti majetkových práv obsiahnutých v ustanovení § 100
ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je taxatívny a peňaţnú satisfakciu neuvádza,
- na námietku premlčania nemoţno neprihliadať s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 3
- u práva na peňaţnú satisfakciu platí všeobecná trojročná premlčacia lehota a plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.j. odo dňa vzniku práva,
- zodpovednosť za zásah do práv fyzickej osoby predstavujúcej zásah do ochrany osobnosti je
zodpovednosť objektívna neviazaná na zavinenie (preto nezávislá i na trestnom,
priestupkovom, správnom alebo inom konaní) a bez moţnosti vyvinenia sa,
- neoprávnený zásah do práv fyzickej osoby týkajúci sa jej osobnosti môţe predstavovať
i nečinnosť subjektu práva, ktorému zákon povinnosť činnosti ukladá,
- právo na peňaţnú satisfakciu (zadosťučinenie) nepatrí automaticky (vţdy) pre kaţdý zásah
do osobnosti fyzickej osoby, ale predstavuje výnimočné právo pre prípady, ak iné spôsoby
ochrany osobnosti nepostačujú,
- primárne a osobitné nároky osôb dotknutých neoprávnených zásahom iných subjektov
(na náhradu vecnej škody, bolestného, sťaţenia spoločenského uplatnenia, zadosťučinenia ... )
majú prednosť pred všeobecnou úpravou u ochrany osobnosti, i keď nemoţno vylúčiť i ich
kumulatívne uplatnenie.
Vychádzajúc z uvedených záverov potom, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel
k právnemu záveru o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţnú
satisfakciu (zadosťučinenie) je podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
osobným právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej
osoby na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho je nárok ţalobkyne na túto náhradu, vzniknutý
14. novembra 2000 a uplatnený na súde aţ 21. marca 2006, premlčaný. Pre dôvodne
a zákonne vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného súdom v zmysle ustanovenia
§ 100 ods. l veta tretia Občianskeho zákonníka je nepriznateľný. Preto návrh ţalobkyne v tejto
časti zamietol bez toho, ţe by ďalej posudzoval vecnú správnosť a opodstatnenosť
uplatňovaného premlčaného práva (čo do základu a výšky). O trovách konania rozhodol
podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala s poukazom na ustanovenie
§ 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie ţalobkyňa, ktoré odôvodnila tým, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.].
Zdôraznila, ţe v čase podania ţaloby na súd jednoznačne dominoval právny názor, ţe právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu
osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázala na odbornú diskusiu
prebiehajúcu k predmetnej otázke v Českej republike zdôrazniac, ţe Najvyšší súd Českej
republiky dlhodobo vo svojich rozhodnutiach potvrdzoval právny názor, podľa ktorého sa
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepremlčuje. Súčasne uviedla, ţe súdy
Slovenskej republiky (s výnimkou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5 Cdo 278/2007 z 25. septembra 2008) danú otázku doteraz vôbec neriešili a rovnako ani
odborná verejnosť sa ňou nezaoberala. Odvolávala sa na príkaz právnej istoty, ktorého
zloţkou je najmä príkaz určitosti zákona, resp. iných všeobecne záväzných právnych
predpisov, zákaz spätnej časovej pôsobnosti zákonov (zákaz retroaktivity), ako aj príkaz
ochrany dôvery občanov (resp. fyzických osôb a právnických osôb) v právny poriadok.
Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom týkajúce sa jeho právnych
záverov, a to ţe: 1/ vznesenie námietky premlčania nie je výkonom práva v rozpore s dobrými
mravmi, 2/ ţalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej
práva na ochranu osobnosti, 3/ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je osobným
právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej
osoby na ochranu osobnosti. Čo sa týka ţalovaným vznesenej námietky premlčania,
poukázala na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práva nesmie
byt' v rozpore s dobrými mravmi, ktoré platí i pre výkon práva vzniesť námietku premlčania.
Tým, ţe odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia touto zásadnou otázkou
vôbec nezaoberal, táto skutočnosť robí napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepresvedčivým,
nepreskúmateľným a arbitrárnym a je porušením ústavného práva ţalobkyne na súdnu a inú
právnu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Namietala, ţe súd mal
spravodlivo posúdiť otázku vznesenia námietky premlčania ţalovaným nielen v kontexte
prípadu (činu ţalovanému), ale v kontexte celkového správania ţalovaného. Ţalobkyňa
očakávala, ţe ţalovaný sa jej úprimne ospravedlní a vyjadrí hlbokú ľútosť nad stratou jej
jediného dieťaťa, ktorej sa vôbec nedočkala, hoci od smrti jej syna uplynulo uţ viac ako osem
rokov. Konanie ţalovaného, ktorý jej osobne alebo aspoň listom nevyjadril ľútosť nad svojim
činom a neprejavil súcit, označila ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Tieţ zdôraznila,
ţe ţalovaný bol v čase nehody sudcom, teda vykonával povolanie, ktoré vyţaduje vysoké
morálne a osobnostné predpoklady, preto by súd by mal z hľadiska posudzovania konania
ţalovaného, vzhľadom na dobré mravy zohľadniť skutočnosť, ţe v prípade sudcov by mala
byť hranica posudzovania moţného súladu konania s dobrými mravmi oveľa vyššia ako
u beţných občanov. Ohľadne právneho záveru odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa nemá
naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti,
poukázala na ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, znenie ktorého občianskoprávne
prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby uvádza len príkladom ("najmä"). Preto úprava
§ 13 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby podľa okolností prípadu dotknutá fyzická osoba
pouţila niektorý iný občianskoprávny prostriedok rovnakej povahy. Sú preto prípustné ţaloby
doţadujúce sa určenia, ţe určitým spôsobom bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti
ţalobcu, avšak v ţiadnom prípade nejde o ţalobu na určenie podľa § 80 písm. c) O.s.p., takţe
nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení. Za otázku
zásadného právneho významu označila otázku premlčania vo vzťahu k právu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na rozdiel od právneho názoru odvolacieho súdu o povahe
práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako práva majetkového, vyslovila, ţe
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje zadosťučinenie, ktoré je
nemajetkovým právom. Zväčšenie majetkovej sféry nie je jeho účelom, to je len vedľajší
efekt. Zo zákona jednoznačne vyplýva, ţe sa premlčujú len majetkové práva a nie
osobnostné. Nevyplýva z neho, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
zaradené medzi osobnostné práva, by malo byť majetkovým právom. V prípade rozporu alebo
nejednoznačnosti právnych noriem, by sa súd mal prikloniť k takému výkladu, ktorý je
ústavne konformnejší, pretoţe to zodpovedá povinnosti všeobecných súdov v situácii, keď
právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne
nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným, s poukazom
na článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. V dovolaní ďalej poukázala na právny
záver odvolacieho súdu, ţe jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniklo
14. novembra 2000. Ak by právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podliehalo
premlčaniu, za podstatnú označila otázku, kedy začína plynúť premlčacia doba, keďţe podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa ţalobkyne pre začiatok
plynutia premlčacej doby je podstatný deň, keď došlo k ukončeniu trvania zásahu
do osobnostných práv dotknutej osoby. Uviedla, ţe ak právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podlieha premlčaniu, tak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
moţno uplatniť po prvý krát aţ deň nasledujúci po dni, v ktorom došlo k ukončeniu zásahu
do osobnostných práv (ktorý stále trvá) alebo v ktorom došlo k poskytnutiu zadosťučinenia,
ktoré sa nezdá byt' primerané, a preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa
nemohlo premlčať, pretoţe premlčacia doba ešte nemohla uplynúť. Zo všetkých uvedených
dôvodov navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 8 Co 229/2008
z 19. marca 2009 zmenil tak, ţe odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Nitre č.k.
7C 182/2006-210 z 3. júla 2008 potvrdzuje, ako v časti výroku, podľa ktorého JUDr. Juraj
Gavalec (ţalovaný) 14. novembra 2000 svojim protiprávnym konaním spočívajúcim
v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných
práv Evy Kiráľovej (ţalobkyne), a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot, tak aj v časti
návrhu na uloţenie povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ţe JUDr. Juraj
Gavalec (ţalovaný) je povinný zaplatiť ţalobkyni sumu vo výške 16 596,96 € (500 000,- Sk)
titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaplatiť ţalobkyni trovy konania vo výške
5 154,12 € (155.273,- Sk), aby odvolanie ţalovaného zamietol a priznal ţalobkyni trovy
odvolacieho a dovolacieho konania, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi
ţalobkyne do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení ţiadal dovolanie ţalobkyne zamietnuť. Nesúhlasil
s názorom ţalobkyne ţe v čase podania návrhu jednoznačne dominoval právny názor, ţe
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu
osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Českej republiky pod č. R 4/2008 o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej
ujmy sa premlčuje. Vyjadrenia ţalobkyne uvedené v dovolaní, ţe by sa jej neospravedlnil,
označil ako nepravdivé a uviedol, ţe v priebehu trestného konania a aj v tomto konaní
vyslovil ľútosť nad smrťou syna ţalobkyne a niekoľkokrát so ţalobkyňou aj telefonicky
hovoril, avšak táto všetko riešila cez médiá, čo nechcel. Bol toho názoru, ţe ţalobkyňa
v konaní neţiadala z titulu práv na ochranu osobnosti ospravedlnenie a nepovaţovala ho
z pohľadu uplatneného nároku za rozhodujúce, hoci z obsahu dovolania vyplýva opak.
K námietke premlčania uviedol, ţe súdna prax pripúšťa pouţitie ustanovenia § 3 Občianskeho
zákonníka len vo výnimočných prípadoch, ktoré však v danej veci neexistujú, pretoţe nie jeho
zavinením si ţalobkyňa neuplatnila ţalobu v premlčacej lehote, a preto uplatnenie námietky
premlčania nie je výrazom zneuţitia práva. Za neudrţateľný označil názor, podľa ktorého
zásah ţalovaného do osobnostných práv ţalobkyne stále trvá, a preto sa nárok ţalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemohol premlčať a ţe premlčacia doba ani
nezačala plynúť. Výrok dovolacieho petitu, ktorým sa ţalobkyňa domáha, ţe on zasiahol
nerešpektovaním zákona o premávke na pozemných komunikáciách do jej práva na súkromný
a rodinný ţivot označil za nesprávny a neurčitý z dôvodu, ţe absentuje príčinná súvislosť
medzi porušením zákonného ustanovenia a právom na súkromný a rodinný ţivot ţalobkyne,
do ktorého zasiahol a mohol zasiahnuť jedine usmrtením jej syna a nie nerešpektovaním
zákona o premávke na pozemných komunikáciách.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je
dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a ani dovolateľkou namietaná.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená a ani
dovolateľkou namietaná.
Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe táto ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad sa v prejednávanej veci čiastočne
jedná.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo v rozsahu povaţovanom
súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústavy) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať
vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe nastať
stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).
Kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy
ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd
opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej
súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98,
II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii
a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje
nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho
stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady
ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej
v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali
a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných
noriem.
Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodrţiavanie základných práv a slobôd je
na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ
konštantne zdôrazňuje, ţe pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a ţe jeho úloha sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I.
ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa
čl. 152 ods. 4 ústavy), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade
predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá
základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade
v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, ţe tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému
právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú, a teda ţe základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa
súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.
Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva
na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS
54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva
na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť
a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, ţe súd právoplatne
rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04).
Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko
závaţnú úlohu, ţe pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany
súdov do úvahy zuţujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných
predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné
obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje
v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu
v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich
povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom
konania posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými
úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí
v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,
ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi. Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy na základe výkladu a pouţití
relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, ţe ich právne závery nie sú
svojvoľné, neudrţateľné a ţe neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie
a rozvíjanie. Kaţdý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo
Z ustanovenia § 80 O.s.p. vyplýva, ţe návrhom na začatie konania moţno uplatniť,
aby sa rozhodlo najmä
a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manţelstva, o určení, či tu manţelstvo je alebo
nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení
za mŕtveho),
b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona z právneho vzťahu alebo z porušenia práva,
c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.
Z ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho
zákonníka bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb.
účinným od 1. januára 1992, odkedy aţ do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, ţe fyzická
osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto
zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo
na nerušený osobný ţivot, duševný pokoj, nedotknuteľnosť ţivota jednotlivca v kruhu jeho
najbliţších. Jednou z hodnôt osobnosti kaţdej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie
musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo
na súkromie.
Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy
a ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených
v článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých má pozitívna zákonná úprava
práva občana na súkromie svoj prirodzeno-právny zdroj.
Podľa § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva
na ochranu osobnosti manţelovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.
Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej
osoby, alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúce právne prostriedky ochrany
osobnosti, bolo do Občianskeho zákonníka zavedené novelou vykonanou zákonom č. 87/1990
s účinnosťou od 29. marca 1990. Dovtedy po prijatí zákona č. 40/1964 Zb. síce figurovala
ochrana osobnosti a súd mohol priznať dotknutej osobe aj primerané zadosťučinenie, ale len
vo forme zadosťučinenia morálneho.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa si v konaní uplatňuje dva samostatné nároky.
Prvým je určovacia ţaloba a druhým je nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch.
Ţalobkyňa v dovolaní proti zamietnutiu určovacej ţaloby nepovaţovala za správny
právny záver odvolacieho súdu, ţe v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem na takejto
ţalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci v tejto časti dospel k záveru,
ţe uvedená námietka ţalobkyne je dôvodná.
Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe podľa ustálenej súdnej praxe nie je
ţaloba na ochranu osobnosti určovacou ţalobou v zmysle generálnej ţalobnej klauzuly § 80
O.s.p., pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať uţ na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR, uverejnené
v Zborníku III Najvyššieho súdu ČSSR: Najvyšší súd o občianskom súdnom konaní
v niektorých veciach pracovnoprávnych, občianskoprávnych a rodinnoprávnych, SEVT
Praha, 1980, str. 208-209, podľa ktorého ţaloby podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie
sú ţalobami určovacími podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., preto nie je potrebné aby sa
preukazoval naliehavý právny záujem na tomto určení. Dovolací súd sa stotoţňuje
s citovaním rozhodnutím a následnou nadväzujúcou dlhoročnou praxou súdov a zdôrazňuje,
ţe uvedený právny názor v ňom vyjadrený nie je dôvodné meniť. Z dôvodu, ţe odvolací súd
dospel v časti určovacieho návrhu, ţe JUDr. Juraj Gavalec 11. novembra 2000 svojim
protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných
komunikáciách zasiahol do osobnostných práv Evy Kiráľovej, a to do jej práva na súkromný
a rodinný ţivot k záveru, ţe ţalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem, a z toho
dôvodu zamietol ţalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, vec nesprávne právne
posúdil. Uţ len z uvedeného bolo preto potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na vecné posúdenie takto uplatňovaného nároku
ţalobkyne.
Pre posúdenie uplatňovaného nároku povaţuje dovolací súd za potrebné bliţšie sa
venovať otázke osobnostných práv fyzických osôb, ktoré sú v Občianskom zákonníku
zaradené ako ochrana osobnosti v ustanoveniach § 11 aţ 16.
Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,
imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová
neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu
ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť),
patria kaţdej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným
subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením,
výlučné oprávnenie nakladať počas celého ţivota v medziach určených právnym poriadkom
s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemoţno ich scudzovať, deliť
od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú
časovo neobmedzené počas ţivota fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet
dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemoţno ich postihovať
exekúciou. Na rozdiel od nich majetkové práva moţno oddeliť od ich subjektov, prevádzať
(scudzovať) ich, podliehajú exekúcii, premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych
osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka, fyzickej
osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne rýdzo osobné, resp.
osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo (doslovné znenie
„fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé
práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa
navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim
z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti kaţdej
fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne ţivot, zdravie, občiansku česť
a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.
Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných práv a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., kaţdý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie.
Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, ţe nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému
zasahovaniu do súkromného ţivota, rodiny, domova alebo korešpondencie a kaţdý má právo
na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.
Právo na súkromie v rôznych poňatiach môţe zahŕňať tak ochranu rodinného ţivota,
súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred
neoprávneným zhromaţďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v článku 16
Ústavy Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená
môţe byť len v prípadoch ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 – kaţdý má právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota, ods. 2 -
kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným
zneuţívaním údajov o svojej osobe; v článku čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia;
v článku 22 zaručujúcom ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ
a iných písomností a ochranu osobných údajov.
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo 16. decembra 1992 vo veci Niemetz
proti Nemecku uviedol, ţe ,,„...nepovaţuje za moţné alebo potrebné pokúsiť sa
o vyčerpávajúcu definíciu pojmu „súkromný ţivot“. Mohlo by však byť príliš reštriktívne
limitovať tento pojem „výsostným okruhom“, v ktorom môţe jednotlivec ţiť svoj vlastný
osobný ţivot, ako sa rozhodne, a úplne z tohto okruhu vylúčiť vonkajší svet neobsiahnutý
v tomto okruhu. Rešpektovanie súkromného ţivota musí tieţ obsahovať do určitej miery
právo zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi.“
Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný ţivot. Európsky súd pre ľudské práva
v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval : „„Z pojmu rodina,
na ktorom je zaloţený článok 8, vyplýva, ţe dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure
súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a uţ
vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok
rovnajúci sa „rodinnému ţivotu“, dokonca aj vtedy, keď uţ rodičia neskôr spolu neţijú.“
Podstatou rodinného ţivota je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udrţiavať a rozvíjať vzťahy
medzi členmi rodiny zaloţené na silných citových väzbách.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy
vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného ţivota, môţe porušením práva na ţivot jednej
z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto
protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný ţivot môţe byť
ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni
naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú
sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma.
Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môţe utrpieť citovú
ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu)
s blízkou osobou.
Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva,
v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má moţnosť vyuţiť právne prostriedky ochrany
osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka.
Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére
a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba
na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli
ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah
do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby,
následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je
vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, ţe
ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným
záujmom; ide o najbliţších príbuzných, a to manţela a deti, a ak ich niet, o rodičov.
Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je moţné ich
pouţiť jednotlivo alebo kumulovane, taktieţ v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu
do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa moţnosť podania návrhu
na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórnu ţaloba), výslovne prípustný je aj návrh
na odstránenie následkov uţ uskutočnených zásahov (reštitučná ţaloba) a návrh
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná ţaloba), ktoré nemá charakter
peňaţnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho,
imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale
o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne
nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemoţno vyjadriť
a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce,
umoţňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorej účelom je vyváţiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňaţnou formou a plní tieţ
satisfakčnú funkciu.
Z uvedeného vyplýva, ţe vedľa ţalôb na zdrţania sa zásahov a ţalôb na odstránenia
následkov zásahu sú moţné aj ţaloby doţadujúce sa inej formy ochrany. Plynie to zo slova
„najmä“ pouţitého v prvej vete ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Touto inou formou
ochrany sú ţaloby o určenie, ţe určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti ţalobcu,
alebo ţaloby o určenie, ţe určité výroky sú nepravdivé. Tieto ţaloby nie sú ţalobami
určovacími podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. Preto nie je potrebné, aby sa preukazoval
právny záujem na tomto určení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd tým, ţe
zamietol ţalobu v časti určovacieho výroku v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka práve s odvolaním na právny záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu,
dospel k nesprávnemu a predčasnému právnemu záveru. Keďţe rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil bez nariadenia pojednávania, a teda bez vecného (meritórneho) posúdenia skutočností
rozhodujúcich pre určenie, či došlo zásahu do osobnostných práv ţalobkyne, je potrebné, aby
sa po vrátení veci vykonal náleţité dokazovanie aj s poukazom na vyslovený názor
dovolacieho sudu o charaktere prostriedkov na ochranu osobnosti výslovne neuvedených
v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka a osobnostných práv, konkrétne práva na súkromný
a rodinný ţivot. Pozornosť bude musieť venovať aj námietkám ţalovaného, týkajúcim sa
nesprávnosti a neurčitosti ţalobkyňou formulovaného ţalobného petitu.
Pokiaľ sa týka druhého ţalobného návrhu, uplatňovaného v konaní, podstatnou
dovolacou námietkou uplatnenou ţalobkyňou v dovolacom konaní bolo, ţe odvolací súd
nesprávne právne posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia premlčacej doby.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 aţ 110). Na premlčanie súd prihliadne len
na námietku dlţníka. Ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi
priznať.
Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe sa premlčujú všetky
majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105.
Záloţné práva sa nepremlčujú skôr, neţ zabezpečená pohľadávka.
Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných kniţkách alebo na iných
formách vkladov a beţných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho
zákonníka)
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť
moţno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa závaţne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania
spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôţe
priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť
tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje
povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim
povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej
určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, ţe sa oprávnená osoba nemôţe
s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania
v občianskom súdnom konaní má totiţ za následok, ţe súd nemôţe oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada
hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, ţe v prípade jej oprávnenosti takýto postup
vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších
dôkazov.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorej sa ţalobkyňa domáhala svojim druhým
ţalobným návrhom, táto vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu,
smútku, straty zo spoločenstva s milovanou osobou, a podobne. K vzniku nemajetkovej ujmy
na osobnosti fyzickej osoby môţe dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt
osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom.
Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade
sú:
- existencia ujmy ( spočívajúca v poškodení duševného zdravia ţalobkyne)
- porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej
osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv ţalobkyne)
- príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd
s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv
napr. práva na ţivot, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný ţivot, dospel
k záveru, ţe dostatočným zadosťučinením pre sťaţovateľa je samotné konštatovanie
porušenie práva (rozsudky Český vs. Česká republika zo 6. júna 2000, Malhous vs. Česká
republika z 12. augusta 2001, Pavletič vs. Slovensko z 22. júna 2004, Indra vs. Slovensko
z 1. februára 2005). V iných prípadoch okrem záveru o porušení týchto práv, súčasne priznal
úspešným sťaţovateľom náhradu za utrpenú majetkovú ujmu (rozsudky Kučera vs. Slovensko
zo 17. júla 2007, Babylonová vs. Slovensko z 20. júna 2006, Turek vs. Slovensko
zo 14. februára 2006).
Dovolací súd opakovane poukazuje na to, ţe osobnosť človeka je chránená
prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. V prípade neoprávneného zásahu
do určitého absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo domáhať sa
svojej ochrany.
Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom
čiastkových prostriedkov, na ktoré sa moţno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany
jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia
ako rýdzo osobné právo, na vyváţenie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho
zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, ţe ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaţenia
spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide
o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie
predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny
inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je poţiadavka
na zaplatenie peňaţnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli
priznané ţiadne právne účinky.
Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva
fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Správne konštatoval odvolací súd, keď
uviedol, ţe uvedený zásah bol jedným konaním ţalovaného, aj keď účinky budú pretrvávať
po dlhú dobu. Námietku ţalobkyne, ţe zásah do osobnostných práv ţalobkyne stále trvá,
neskončil a skončiť ani nemôţe, pretoţe ţalobkyni syna nikto nevráti, a preto nemoţno
uvaţovať o začatí plynutia premlčacej doby, je neopodstatnená. V prejednávanej veci bolo
preukázané, ţe neoprávneným konaním ţalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva
na ţivot syna ţalobkyne Petra Kiráľa 14. novembra 2000, do práva na súkromie a rodinný
ţivot ţalobkyne, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej
formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva z blízkou osobou)
u ţalobkyne stále pretrvávajú. Ţalobkyňa preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 15. novembra 2000. Od tohto dňa začala
plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 15. novembra 2003. Ţalobkyňa
však svoju ţalobu podala na súde aţ 21. marca 2006, teda po uplynutí premlčacej doby.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, ţe k obdobnému právnemu záveru
o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 278/2007 zo dňa 25. septembra
2008.
Pokiaľ ţalobkyňa poukazovala na prax a rozhodnutia súdov Českej republiky dovolací
súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30 Cdo 1522/2007 z 28. júna 2007, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodlieha premlčaniu, nebolo prijaté
na publikovanie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Pod Rc 4/2008 tu však bol naopak
publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp.zn. 1 Co 63/2003 zo dňa 17. februára
2004, zastávajúci opačný názor, t.j. ţe ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďţe ide o majetkový
nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát
Najvyššieho súdu Českej republiky následne v ďalšej veci predloţil spis veľkému senátu,
ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, ţe uvedené právo sa premlčuje.
Podľa názoru dovolacieho súdu sa však odvolací súd nedostatočne zaoberal
námietkou ţalobkyne týkajúcou sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnej povahy a dáva súdu moţnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je
v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, poţadovanú ochranu odoprieť. Dobré
mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré
preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné
historické tendencie a stotoţňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti.
Všeobecne moţno bezpochyby dôvodiť, ţe v konaní účastníkom konania
opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemoţno
pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe inštitút dobrých mravov je
zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností
však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním
umoţňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie
premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom
a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas.
Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné
vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená
a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými
slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti,
ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené
v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty,
akým je neumoţnenie práva uplatniť námietku premlčania.
V posudzovanom prípade ţalobkyňa okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky
premlčania malo byť v rozpore s dobrými mravmi, odvodzuje z konania ţalovaného, ktorý
ţalobkyni osobne, ani aspoň listom nevyjadril ľútosť nad svojím činom a neprejavil súcit, ako
aj zo skutočností, ţe ţalovaný bol v čase nehody sudcom (vykonával povolanie, ktoré
vyţaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady). Odvolací súd však neposudzoval
vytýkané a ani iné aspekty súvisiace so vznesenou námietkou premlčania, keď len stroho
v odôvodnení svojho písomného vyhotovenia rozhodnutia vo všeobecnosti konštatoval, ţe
vznesenie námietky premlčania nemoţno povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe
zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia
(napr. II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe pri zmene
rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné
zdôvodnenie. I odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Odvolací súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí
je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo
nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť
v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci,
ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť
i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu., t.j. musí byť
preskúmateľné. Tieto poţiadavky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v časti
odôvodnenia vznesenia námietky premlčania v súvislosti s rozporom s dobrými mravmi
nespĺňa.
Bude preto jeho úlohou, aby v ďalšom konaní v tejto časti zváţil všetky skutočnosti
prichádzajúce do úvahy pre prijatie námietky premlčania, prípadne pre odopretie jej účinkov
a následne vo veci rozhodol.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241
ods. 2 písm. c) O.s.p.]. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené svojím
uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie
konanie (243b ods. 2 O.s.p.)
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová