Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/32/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. Ľ. R., proti

odporkyni JUDr. M. R., o rozvod manželstva, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.

zn. (predtým na Okresnom súde Bratislava III , sp. zn. )

o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 15. decembra 2010, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolacie konanie z a s t a v u j e .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným Okresnému súdu Bratislava

III dňa 3. februára 2010 domáhal, aby súd rozviedol jeho manţelstvo s odporkyňou.

Okresný súd Bratislava III postúpil vec Okresnému súdu Galanta z dôvodu miestnej

nepríslušnosti s poukazom na ustanovenie s odôvodnením, ţe v danej veci

s poukazom na / je miestne príslušným na konanie tento súd.

Posledné spoločné bydlisko účastníkov bolo na adrese D., ktoré síce je v obvode Okresného

súdu Bratislava III, avšak na tejto adrese nebýva ani jeden účastník, a preto na konanie je v

predmetnej veci príslušný všeobecný súd odporkyne, ktorým je Okresný súd Galanta, keďţe

odporkyňa má bývať v J., kde sa i trvale zdrţuje.

Postúpenie veci namietala odporkyňa z dôvodu, ţe určenie miestnej príslušnosti bolo

zo strany súdu vykonané v rozpore so zákonom a ţiadala predloţiť vec na rozhodnutie

nadriadenému súdu.

Okresný súd Galanta s postúpením veci nesúhlasil a predloţil vec na rozhodnutie

svojmu nadriadenému súdu v zmysle ustanovenia

Krajský súd v Trnave uznesením z 15. decembra 2010, sp.zn.

rozhodol tak, ţe nesúhlas Okresného súdu Galanta s postúpením veci z Okresného súdu

Bratislava III nie je dôvodný.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala odporkyňa dovolanie, v ktorom

ţiadala, aby dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave a po poučení súdov

o správnosti určenia miestnej príslušnosti súdu vec vrátil späť Okresnému súdu Bratislava III,

ktorému bol návrh doručený a ktorý by mal postúpiť vec Okresnému súdu Bratislava II alebo

Krajskému súdu v Bratislave, ako spoločne nariadenému súdu Okresnému súdu Bratislava II

a Okresnému súdu Bratislava III.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe uznesenie Krajského súdu

v Trnave o miestnej príslušnosti bolo správne, dovolanie odporkyne povaţoval

za vykonštruované a nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), či dovolaním napadnuté uznesenie

krajského súdu je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku.

Podľa ustanovenia účastník konania môţe dovolaním napadnúť

iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Z citovaného

ustanovenia je zrejmé, ţe spôsobilým predmetom dovolania sú len právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje o odvolaní proti

rozhodnutiu okresného súdu ( ) a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ak

rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 10 ods. 2

).

Skutočnosť, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená,

ţe tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V občianskom

súdnom konaní totiţ krajský súd môţe rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1

), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. ) a tieţ ako súd nadriadený

okresnému súdu (napr. ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave,

ktorým ako súd nadriadený Okresnému súdu Galanta rozhodol o miestnej príslušnosti

na konanie v predmetnej veci. Rozhodovanie krajského súdu o miestnej príslušnosti

na konanie vo veci ( ) nemoţno v ţiadnom prípade stotoţňovať

s rozhodovaním krajského súdu ako súdu odvolacieho ( v spojení s

a nasl. ). Predpokladom postupu podľa a nasl. je existencia rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti rozhodnutiu

súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov. Rozhodnutie

krajského súdu o príslušnosti okresného súdu na konanie je síce rozhodnutím konečným, ale

vyneseným mimo rámec inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ani ako súd

prvého stupňa, ani ako súd druhého stupňa. Proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom

zákonom pripustené ţiadne opravné prostriedky, preto tu neexistuje ani ţiaden funkčne

príslušný súd, ktorý by mohol o takomto neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť.

Súd je povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky

konania ( ), predovšetkým či vec patrí do právomoci súdu, a je daná jeho vecná

alebo funkčná príslušnosť. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno

odstrániť, súd konanie zastaví ( ).

V je upravená funkčná príslušnosť na rozhodovanie

o dovolaní tak, ţe jediným príslušným súdom je Najvyšší súd Slovenskej republiky, a pokiaľ

nie je príslušný tento súd, nie je iný súd, ktorý by mohol v tejto veci rozhodovať.

Z uvedeného vyplýva, ţe ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, lebo

Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný a nie je tu iný príslušný súd,

príp. orgán, ktorému by bolo moţné vec postúpiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

konanie zastavil ( v spojení s ) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná

správnosť napadnutého rozhodnutia.

Dovolací súd záverom povaţuje za potrebné poukázať aj na podmienky prípustnosti

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo forme uznesenia. V zmysle § 239 ods. 1

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa V zmysle je dovolanie prípustné tieţ

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdenie uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa však ustanovenia

odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej

pokute, o znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Z uvedeného je teda zrejmé, ţe ak by aj bola splnená podmienka prípustnosti

dovolania uvedená v ustanovení , teda ak by išlo o právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, dovolanie je neprípustné z dôvodu, ţe ide o dovolanie proti uzneseniu

o príslušnosti.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa ods. l písm. c/

v spojení s

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. marca 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

__________ Informacia od ESET NOD32 Antivirus, verzia databazy 5910 (20110226) __________

Tuto spravu preveril ESET NOD32 Antivirus.

http://www.eset.sk

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Evy Kiráľovej,

bývajúcej v Piešťanoch, zastúpenej Advokátskou Kanceláriou Valko & Partners, Búdkova 26,

Bratislava, proti ţalovanému JUDr. Jurajovi Gavalcovi, bývajúcemu v Trnave, Teodora

Tekela 6742/23, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej

na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 19. marca 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 19. marca 2009

sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Nitre rozsudkom z 3. júla 2008 č.k. -210 určil, ţe

ţalovaný dňa 14. novembra 2000 svojím protiprávnym konaním spočívajúcim

v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných

práv ţalobkyne, a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot. Ţalovanému uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobkyne sumu 500 000,-Sk (16 596,96 €) titulom náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch a zaplatiť jej trovy konania vo výške 155 273,Sk (5 154,12 €) k rukám jej

právneho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, Slovenskej

republiky (ústavný v znení neskorších predpisov) a ustanovenia ,

a ( v znení neskorších

predpisov). V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe v trestnom konaní vedenom

na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. bola preukázaná vina

ţalovaného na dopravnej nehode dňa 14. novembra 2000, v dôsledku ktorej zomrel Peter

Kiráľ, nar. 21. júna 1982 - jediné dieťa ţalobkyne ţijúce s ňou v spoločnej domácnosti. Súd

prvého stupňa ustálil, ţe v dôsledku tejto dopravnej nehody spôsobenej ţalovaným došlo

k zásahu do osobnostného práva ţalobkyne tak, ţe bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo

zasiahnuté do jej súkromného a rodinného ţivota, pričom následky sú trvalé

a neodstrániteľné, keď ochudobnenie ţalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. Dospel

k záveru, ţe v dôsledku tragickej smrti syna ţalobkyne pri dopravnej nehode došlo

k nesmierne závaţnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je ţalobkyňa

do budúcnosti ochudobnená o rodinný ţivot a táto spočíva aj v citovej strate, keď ţalobkyňa

smrťou syna stratila jeho lásku a radosť s ním preţívanú. Zároveň utrpela citovú ujmu

spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalosti a šoku zo smrti milovanej

osoby. S poukazom na uvedené preto určil, ţe ţalovaný svojim protiprávnym konaním,

spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách, zasiahol

do osobnostných práv ţalobkyne a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot. Dospel

k záveru, ţe týmto nečakaným, šokujúcim úmrtím syna ţalobkyne došlo k tak závaţnému

zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, spočívajúceho v obmedzení jej súkromného

a rodinného ţivota, ţe ţiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. Preto

ustálil, ţe predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dané, keď povaţoval

za nepochybné, ţe ujmu, ktorá ţalobkyni vznikla, by na jej mieste kaţdá iná osoba

povaţovala za ujmu objektívne závaţnú. Bol toho názoru, ţe strata moţnosti ţalobkyne práve

v konkrétnom súkromnom ţivote je hodná osobitného zreteľa. Pri svojom rozhodovaní

vychádzal z toho, ţe pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle

ustanovenia taxatívne stanovené dve kritériá, a to jednak

závaţnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých do práva na ochranu osobnosti došlo,

keď výška peňaţnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Pri určení peňaţnej náhrady

prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna

ţalobkyne a dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nej vyvolala. Zohľadnil aj to, ţe išlo

o nedbanlivostný trestný čin ţalovaného a ţe na zavinení dopravnej nehody sa podieľal

i nebohý syn ţalobkyne. Dospel potom k záveru, ţe ţalobkyňou ţiadaná výška nemajetkovej

ujmy je primeraná, a preto aj v tejto časti jej návrhu (na plnenie) vyhovel. Za nedôvodnú

pritom povaţoval námietku premlčania vznesenú ţalovaným. Poukázal na to, ţe právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľné z dôvodu, ţe toto právo je

v systéme slovenského právneho poriadku jednotným právom, ktorého zmyslom je chrániť

fyzickú a psychickomorálnu integritu fyzickej osoby. V tomto zmysle je právo na ochranu

osobnosti podľa ustanovenia a nasl. právom nemajetkovým.

Konštatoval, ţe cieľom práva na náhradu nemajetkovej ujmy je primerane vyváţiť a zmierniť

nemajetkovú ujmu a toto právo ako právo rýdzo osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby

nemoţno vyčleniť z okruhu nepremlčateľných nemajetkových práv, i keď sa satisfakcia

príslušnej nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. O trovách

konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 od. 1 O.s.p

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 19. marca 2009 sp.zn.

na odvolanie ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.

Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 564, 30 €

do troch dní. Dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v celom

rozsahu zmeniť a ţalobu ţalobkyne zamietnuť z dôvodu, ţe súd prvého stupňa nesprávne

právne posúdil vznesenú námietku premlčania voči nároku ţalobkyne na plnenie a otázku

procesnej podmienky konania o jej určujúcom návrhu. Konštatoval, ţe povinnosťou súdu pri

určujúcom návrhu je skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na jeho podaní [§ 80

písm. c) a ], pri nároku na plnenie a ţalovaným vznesenej námietke

premlčania aj dôvodnosť tejto námietky, ako aj určitosť a vykonateľnosť ţalobných návrhov.

Čo sa týka určujúceho nároku a výroku napadnutého rozsudku uviedol, ţe na takomto návrhu

nemá ţalobkyňa naliehavý právny záujem z dôvodu, ţe takýto nárok nepredstavuje spôsob

ochrany osobnosti v zmysle ustanovenia a ţe takýmto

rozhodnutím sa jej právne postavenie nijak nezlepší a spornosť peňaţných nárokov voči

ţalovanému neodstráni, keď otázku existencie zásahu ţalovaného do jej práva na súkromný

a rodinný ţivot si súd ako predbeţnú otázku musí aj tak vyriešiť pri rozhodovaní o uţ

podanom nároku na plnenie. Tento naliehavý právny záujem ţalobkyňa nemôţe mať aj preto,

ţe jej návrh v časti na plnenie je premlčaný a premlčané právo priznať súdom nemoţno.

Vychádzajúc z uvedeného názoru ďalej neskúmal ani určitosť poţadovaného výroku

z hľadiska ţalovaným uvádzaných námietok. Čo sa týka nároku na plnenie a výroku

napadnutého rozsudku o ţalovaného povinnosti k nemu mal za to, ţe súd prvého stupňa síce

aplikoval na vec správne právne ustanovenia , avšak tieto si nesprávne

právne vyloţil a dospel potom k nesprávnym právnym záverom. Pri svojich úvahách

vychádzal z toho, ţe

- uvádzaný zásah bol jedným konaním ţalovaného a len jeho dôsledky majú pretrvávať,

- všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva sa premlčujú a osobitná úprava

nepremlčateľnosti práv podľa upravená nie je

- ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1

veta tretia ),

- vznesenie námietky premlčania nemoţno povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi,

- princíp istoty právnych vzťahov umoţňuje nepremlčateľnosť len u práv zákonom výslovne

upravených (vylúčená analógia legis a iuris) ,

- právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednorázové právo a toto nemoţno

podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany

osobnosti fyzickej osoby neviazanú na ţiadne iné právo,

- právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţná satisfakcia vzniká uţ okamihom

zásahu do osobnosti fyzickej osoby, nevyţaduje potrebu predchádzajúceho uplatnenia u osoby

do práv zasahujúcej a nekonštituuje sa aţ súdnym rozhodnutím, ktoré je teda len deklaratórne

a významné len pre počiatok omeškania z neho (z určenej splatnosti) vyplývajúci,

- uplatňovanie práv na náhradu škody v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie trestného

alebo iného konania voči osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv

na plynutie premlčacej lehoty (nespôsobí prerušenie jej plynutia), keď má vplyv len

na preukázanie zodpovednosti deklaratórnym rozhodnutím,

- výpočet prípadov nepremlčateľnosti majetkových práv obsiahnutých v ustanovení § 100

ods. 2 a 3 je taxatívny a peňaţnú satisfakciu neuvádza,

- na námietku premlčania nemoţno neprihliadať s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 3

,

- u práva na peňaţnú satisfakciu platí všeobecná trojročná premlčacia lehota a plynie odo dňa,

keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.j. odo dňa vzniku práva,

- zodpovednosť za zásah do práv fyzickej osoby predstavujúcej zásah do ochrany osobnosti je

zodpovednosť objektívna neviazaná na zavinenie (preto nezávislá i na trestnom,

priestupkovom, správnom alebo inom konaní) a bez moţnosti vyvinenia sa,

- neoprávnený zásah do práv fyzickej osoby týkajúci sa jej osobnosti môţe predstavovať

i nečinnosť subjektu práva, ktorému zákon povinnosť činnosti ukladá,

- právo na peňaţnú satisfakciu (zadosťučinenie) nepatrí automaticky (vţdy) pre kaţdý zásah

do osobnosti fyzickej osoby, ale predstavuje výnimočné právo pre prípady, ak iné spôsoby

ochrany osobnosti nepostačujú,

- primárne a osobitné nároky osôb dotknutých neoprávnených zásahom iných subjektov

(na náhradu vecnej škody, bolestného, sťaţenia spoločenského uplatnenia, zadosťučinenia ... )

majú prednosť pred všeobecnou úpravou u ochrany osobnosti, i keď nemoţno vylúčiť i ich

kumulatívne uplatnenie.

Vychádzajúc z uvedených záverov potom, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel

k právnemu záveru o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţnú

satisfakciu (zadosťučinenie) je podľa ustanovenia

osobným právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim

premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej

osoby na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho je nárok ţalobkyne na túto náhradu, vzniknutý

14. novembra 2000 a uplatnený na súde aţ 21. marca 2006, premlčaný. Pre dôvodne

a zákonne vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného súdom v zmysle ustanovenia

ods. l veta tretia je nepriznateľný. Preto návrh ţalobkyne v tejto

časti zamietol bez toho, ţe by ďalej posudzoval vecnú správnosť a opodstatnenosť

uplatňovaného premlčaného práva (čo do základu a výšky). O trovách konania rozhodol

podľa ustanovenia a

Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala s poukazom na ustanovenie

dovolanie ţalobkyňa, ktoré odôvodnila tým, ţe rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [ ].

Zdôraznila, ţe v čase podania ţaloby na súd jednoznačne dominoval právny názor, ţe právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu

osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázala na odbornú diskusiu

prebiehajúcu k predmetnej otázke v Českej republike zdôrazniac, ţe Najvyšší súd Českej

republiky dlhodobo vo svojich rozhodnutiach potvrdzoval právny názor, podľa ktorého sa

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepremlčuje. Súčasne uviedla, ţe súdy

Slovenskej republiky (s výnimkou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

z 25. septembra 2008) danú otázku doteraz vôbec neriešili a rovnako ani

odborná verejnosť sa ňou nezaoberala. Odvolávala sa na príkaz právnej istoty, ktorého

zloţkou je najmä príkaz určitosti zákona, resp. iných všeobecne záväzných právnych

predpisov, zákaz spätnej časovej pôsobnosti zákonov (zákaz retroaktivity), ako aj príkaz

ochrany dôvery občanov (resp. fyzických osôb a právnických osôb) v právny poriadok.

Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom týkajúce sa jeho právnych

záverov, a to ţe: 1/ vznesenie námietky premlčania nie je výkonom práva v rozpore s dobrými

mravmi, 2/ ţalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej

práva na ochranu osobnosti, 3/ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je osobným

právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim

premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej

osoby na ochranu osobnosti. Čo sa týka ţalovaným vznesenej námietky premlčania,

poukázala na ustanovenie , podľa ktorého výkon práva nesmie

byt' v rozpore s dobrými mravmi, ktoré platí i pre výkon práva vzniesť námietku premlčania.

Tým, ţe odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia touto zásadnou otázkou

vôbec nezaoberal, táto skutočnosť robí napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepresvedčivým,

nepreskúmateľným a arbitrárnym a je porušením ústavného práva ţalobkyne na súdnu a inú

právnu ochranu v zmysle článku 46 . Namietala, ţe súd mal

spravodlivo posúdiť otázku vznesenia námietky premlčania ţalovaným nielen v kontexte

prípadu (činu ţalovanému), ale v kontexte celkového správania ţalovaného. Ţalobkyňa

očakávala, ţe ţalovaný sa jej úprimne ospravedlní a vyjadrí hlbokú ľútosť nad stratou jej

jediného dieťaťa, ktorej sa vôbec nedočkala, hoci od smrti jej syna uplynulo uţ viac ako osem

rokov. Konanie ţalovaného, ktorý jej osobne alebo aspoň listom nevyjadril ľútosť nad svojim

činom a neprejavil súcit, označila ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Tieţ zdôraznila,

ţe ţalovaný bol v čase nehody sudcom, teda vykonával povolanie, ktoré vyţaduje vysoké

morálne a osobnostné predpoklady, preto by súd by mal z hľadiska posudzovania konania

ţalovaného, vzhľadom na dobré mravy zohľadniť skutočnosť, ţe v prípade sudcov by mala

byť hranica posudzovania moţného súladu konania s dobrými mravmi oveľa vyššia ako

u beţných občanov. Ohľadne právneho záveru odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa nemá

naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti,

poukázala na ustanovenie , znenie ktorého občianskoprávne

prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby uvádza len príkladom ("najmä"). Preto úprava

nevylučuje, aby podľa okolností prípadu dotknutá fyzická osoba

pouţila niektorý iný občianskoprávny prostriedok rovnakej povahy. Sú preto prípustné ţaloby

doţadujúce sa určenia, ţe určitým spôsobom bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti

ţalobcu, avšak v ţiadnom prípade nejde o ţalobu na určenie podľa , takţe

nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení. Za otázku

zásadného právneho významu označila otázku premlčania vo vzťahu k právu na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na rozdiel od právneho názoru odvolacieho súdu o povahe

práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako práva majetkového, vyslovila, ţe

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje zadosťučinenie, ktoré je

nemajetkovým právom. Zväčšenie majetkovej sféry nie je jeho účelom, to je len vedľajší

efekt. Zo zákona jednoznačne vyplýva, ţe sa premlčujú len majetkové práva a nie

osobnostné. Nevyplýva z neho, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

zaradené medzi osobnostné práva, by malo byť majetkovým právom. V prípade rozporu alebo

nejednoznačnosti právnych noriem, by sa súd mal prikloniť k takému výkladu, ktorý je

ústavne konformnejší, pretoţe to zodpovedá povinnosti všeobecných súdov v situácii, keď

právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne

nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným, s poukazom

na . V dovolaní ďalej poukázala na právny

záver odvolacieho súdu, ţe jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniklo

14. novembra 2000. Ak by právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podliehalo

premlčaniu, za podstatnú označila otázku, kedy začína plynúť premlčacia doba, keďţe podľa

, pokiaľ nie je uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa ţalobkyne pre začiatok

plynutia premlčacej doby je podstatný deň, keď došlo k ukončeniu trvania zásahu

do osobnostných práv dotknutej osoby. Uviedla, ţe ak právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch podlieha premlčaniu, tak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

moţno uplatniť po prvý krát aţ deň nasledujúci po dni, v ktorom došlo k ukončeniu zásahu

do osobnostných práv (ktorý stále trvá) alebo v ktorom došlo k poskytnutiu zadosťučinenia,

ktoré sa nezdá byt' primerané, a preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa

nemohlo premlčať, pretoţe premlčacia doba ešte nemohla uplynúť. Zo všetkých uvedených

dôvodov navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn.

z 19. marca 2009 zmenil tak, ţe odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Nitre č.k.

-210 z 3. júla 2008 potvrdzuje, ako v časti výroku, podľa ktorého JUDr. Juraj

Gavalec (ţalovaný) 14. novembra 2000 svojim protiprávnym konaním spočívajúcim

v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných

práv Evy Kiráľovej (ţalobkyne), a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot, tak aj v časti

návrhu na uloţenie povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ţe JUDr. Juraj

Gavalec (ţalovaný) je povinný zaplatiť ţalobkyni sumu vo výške 16 596,96 € (500 000,- Sk)

titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaplatiť ţalobkyni trovy konania vo výške

5 154,12 € (155.273,- Sk), aby odvolanie ţalovaného zamietol a priznal ţalobkyni trovy

odvolacieho a dovolacieho konania, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi

ţalobkyne do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení ţiadal dovolanie ţalobkyne zamietnuť. Nesúhlasil

s názorom ţalobkyne ţe v čase podania návrhu jednoznačne dominoval právny názor, ţe

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu

osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu Českej republiky pod č. R 4/2008 o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej

ujmy sa premlčuje. Vyjadrenia ţalobkyne uvedené v dovolaní, ţe by sa jej neospravedlnil,

označil ako nepravdivé a uviedol, ţe v priebehu trestného konania a aj v tomto konaní

vyslovil ľútosť nad smrťou syna ţalobkyne a niekoľkokrát so ţalobkyňou aj telefonicky

hovoril, avšak táto všetko riešila cez médiá, čo nechcel. Bol toho názoru, ţe ţalobkyňa

v konaní neţiadala z titulu práv na ochranu osobnosti ospravedlnenie a nepovaţovala ho

z pohľadu uplatneného nároku za rozhodujúce, hoci z obsahu dovolania vyplýva opak.

K námietke premlčania uviedol, ţe súdna prax pripúšťa pouţitie ustanovenia § 3 Občianskeho

zákonníka len vo výnimočných prípadoch, ktoré však v danej veci neexistujú, pretoţe nie jeho

zavinením si ţalobkyňa neuplatnila ţalobu v premlčacej lehote, a preto uplatnenie námietky

premlčania nie je výrazom zneuţitia práva. Za neudrţateľný označil názor, podľa ktorého

zásah ţalovaného do osobnostných práv ţalobkyne stále trvá, a preto sa nárok ţalobkyne

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemohol premlčať a ţe premlčacia doba ani

nezačala plynúť. Výrok dovolacieho petitu, ktorým sa ţalobkyňa domáha, ţe on zasiahol

nerešpektovaním zákona o premávke na pozemných komunikáciách do jej práva na súkromný

a rodinný ţivot označil za nesprávny a neurčitý z dôvodu, ţe absentuje príčinná súvislosť

medzi porušením zákonného ustanovenia a právom na súkromný a rodinný ţivot ţalobkyne,

do ktorého zasiahol a mohol zasiahnuť jedine usmrtením jej syna a nie nerešpektovaním

zákona o premávke na pozemných komunikáciách.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je

dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok

( )

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil

( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení aţ d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a ani dovolateľkou namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená a ani

dovolateľkou namietaná.

Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe táto ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad sa v prejednávanej veci čiastočne

jedná.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo v rozsahu povaţovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať

vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe nastať

stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ().

Kaţdé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy

, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (), a preto ústavný súd

opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej

súvislosti všetkých relevantných noriem (, , ,

, , , m. m. atď.). Záver o interpretácii

a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje

nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho

stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady

ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej

v vyplýva aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali

a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných

noriem.

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodrţiavanie základných práv a slobôd je

na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ

konštantne zdôrazňuje, ţe pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a ţe jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , I.

ÚS 27/04, ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa

), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade

predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá

základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa (obdobne napr.

).

Podstata základného práva priznaného podľa spočíva v prvom rade

v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, ţe tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane

vykonávajú, a teda ţe základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa

súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (, I. ÚS

54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom

sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva

na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť

a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa neznamená, ţe súd právoplatne

rozhodne v prospech navrhovateľa (, ).

Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko

závaţnú úlohu, ţe pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zuţujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných

predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu

v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich

povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí

v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,

ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi. Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy na základe výkladu a pouţití

relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, ţe ich právne závery nie sú

svojvoľné, neudrţateľné a ţe neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie

a rozvíjanie. Kaţdý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo

porušené ( ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe návrhom na začatie konania moţno uplatniť,

aby sa rozhodlo najmä

a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manţelstva, o určení, či tu manţelstvo je alebo

nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení

za mŕtveho),

b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona z právneho vzťahu alebo z porušenia práva,

c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem.

Z ustanovenia vyplýva, ţe výkon práv a povinností

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho

účinným od 1. januára 1992, odkedy aţ do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, ţe fyzická

osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto

zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo

na nerušený osobný ţivot, duševný pokoj, nedotknuteľnosť ţivota jednotlivca v kruhu jeho

najbliţších. Jednou z hodnôt osobnosti kaţdej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie

musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo

na súkromie.

Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy

a ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených

v článku 154c ods. 1 , v ktorých má pozitívna zákonná úprava

práva občana na súkromie svoj prirodzeno-právny zdroj.

Podľa po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva

na ochranu osobnosti manţelovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.

Z ustanovenia vyplýva, ţe fyzická osoba má právo

najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané

zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej

osoby, alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

Ustanovenie , upravujúce právne prostriedky ochrany

osobnosti, bolo do

s účinnosťou od 29. marca 1990. Dovtedy po prijatí síce figurovala

ochrana osobnosti a súd mohol priznať dotknutej osobe aj primerané zadosťučinenie, ale len

vo forme zadosťučinenia morálneho.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa si v konaní uplatňuje dva samostatné nároky.

Prvým je určovacia ţaloba a druhým je nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch.

Ţalobkyňa v dovolaní proti zamietnutiu určovacej ţaloby nepovaţovala za správny

právny záver odvolacieho súdu, ţe v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem na takejto

ţalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci v tejto časti dospel k záveru,

ţe uvedená námietka ţalobkyne je dôvodná.

Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe podľa ustálenej súdnej praxe nie je

ţaloba na ochranu osobnosti určovacou ţalobou v zmysle generálnej ţalobnej klauzuly § 80

, pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti je

potrebné poukázať uţ na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR, uverejnené

v Zborníku III Najvyššieho súdu ČSSR: Najvyšší súd o občianskom súdnom konaní

v niektorých veciach pracovnoprávnych, občianskoprávnych a rodinnoprávnych, SEVT

Praha, 1980, str. 208-209, podľa ktorého ţaloby podľa nie

sú ţalobami určovacími podľa ustanovenia , preto nie je potrebné aby sa

preukazoval naliehavý právny záujem na tomto určení. Dovolací súd sa stotoţňuje

s citovaním rozhodnutím a následnou nadväzujúcou dlhoročnou praxou súdov a zdôrazňuje,

ţe uvedený právny názor v ňom vyjadrený nie je dôvodné meniť. Z dôvodu, ţe odvolací súd

dospel v časti určovacieho návrhu, ţe JUDr. Juraj Gavalec 11. novembra 2000 svojim

protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných

komunikáciách zasiahol do osobnostných práv Evy Kiráľovej, a to do jej práva na súkromný

a rodinný ţivot k záveru, ţe ţalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem, a z toho

dôvodu zamietol ţalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, vec nesprávne právne

posúdil. Uţ len z uvedeného bolo preto potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na vecné posúdenie takto uplatňovaného nároku

ţalobkyne.

Pre posúdenie uplatňovaného nároku povaţuje dovolací súd za potrebné bliţšie sa

venovať otázke osobnostných práv fyzických osôb, ktoré sú v

zaradené ako ochrana osobnosti v ustanoveniach § 11 aţ 16.

Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,

imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová

neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu

ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť),

patria kaţdej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným

subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením,

výlučné oprávnenie nakladať počas celého ţivota v medziach určených právnym poriadkom

s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemoţno ich scudzovať, deliť

od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú

časovo neobmedzené počas ţivota fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet

dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemoţno ich postihovať

exekúciou. Na rozdiel od nich majetkové práva moţno oddeliť od ich subjektov, prevádzať

(scudzovať) ich, podliehajú exekúcii, premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych

osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka, fyzickej

osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne rýdzo osobné, resp.

osobnostné právo) upravuje ako jednotné právo (doslovné znenie

„fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé

práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa

navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim

z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti kaţdej

fyzickej osoby uvádza v výslovne ţivot, zdravie, občiansku česť

a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.

Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných práv a slobôd, publikovaného pod č. , kaţdý má právo

na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie.

Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

publikovaného pod č vyplýva, ţe nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému

zasahovaniu do súkromného ţivota, rodiny, domova alebo korešpondencie a kaţdý má právo

na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

Právo na súkromie v rôznych poňatiach môţe zahŕňať tak ochranu rodinného ţivota,

súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred

neoprávneným zhromaţďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v článku 16

- nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená

môţe byť len v prípadoch ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 – kaţdý má právo

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota, ods. 2 -

kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným

zneuţívaním údajov o svojej osobe; v článku čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia;

v článku 22 zaručujúcom ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ

a iných písomností a ochranu osobných údajov.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo 16. decembra 1992 vo veci Niemetz

proti Nemecku uviedol, ţe ,,„...nepovaţuje za moţné alebo potrebné pokúsiť sa

o vyčerpávajúcu definíciu pojmu „súkromný ţivot“. Mohlo by však byť príliš reštriktívne

limitovať tento pojem „výsostným okruhom“, v ktorom môţe jednotlivec ţiť svoj vlastný

osobný ţivot, ako sa rozhodne, a úplne z tohto okruhu vylúčiť vonkajší svet neobsiahnutý

v tomto okruhu. Rešpektovanie súkromného ţivota musí tieţ obsahovať do určitej miery

právo zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi.“

Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný ţivot. Európsky súd pre ľudské práva

v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval : „„Z pojmu rodina,

na ktorom je zaloţený článok 8, vyplýva, ţe dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure

súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a uţ

vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok

rovnajúci sa „rodinnému ţivotu“, dokonca aj vtedy, keď uţ rodičia neskôr spolu neţijú.“

Podstatou rodinného ţivota je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udrţiavať a rozvíjať vzťahy

medzi členmi rodiny zaloţené na silných citových väzbách.

Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy

vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného ţivota, môţe porušením práva na ţivot jednej

z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto

protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný ţivot môţe byť

ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni

naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú

sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma.

Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môţe utrpieť citovú

ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu)

s blízkou osobou.

Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva,

v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má moţnosť vyuţiť právne prostriedky ochrany

osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení .

Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére

a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba

na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli

ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah

do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby,

následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti

podľa ustanovení o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je

vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, ţe

ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným

záujmom; ide o najbliţších príbuzných, a to manţela a deti, a ak ich niet, o rodičov.

Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je moţné ich

pouţiť jednotlivo alebo kumulovane, taktieţ v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu

do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa moţnosť podania návrhu

na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórnu ţaloba), výslovne prípustný je aj návrh

na odstránenie následkov uţ uskutočnených zásahov (reštitučná ţaloba) a návrh

na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná ţaloba), ktoré nemá charakter

peňaţnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho,

imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale

o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne

nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemoţno vyjadriť

a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce,

umoţňuje v priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

ktorej účelom je vyváţiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňaţnou formou a plní tieţ

satisfakčnú funkciu.

Z uvedeného vyplýva, ţe vedľa ţalôb na zdrţania sa zásahov a ţalôb na odstránenia

následkov zásahu sú moţné aj ţaloby doţadujúce sa inej formy ochrany. Plynie to zo slova

„najmä“ pouţitého v prvej vete ustanovenia . Touto inou formou

ochrany sú ţaloby o určenie, ţe určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti ţalobcu,

alebo ţaloby o určenie, ţe určité výroky sú nepravdivé. Tieto ţaloby nie sú ţalobami

určovacími podľa ustanovenia Preto nie je potrebné, aby sa preukazoval

právny záujem na tomto určení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd tým, ţe

zamietol ţalobu v časti určovacieho výroku v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka práve s odvolaním na právny záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu,

dospel k nesprávnemu a predčasnému právnemu záveru. Keďţe rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil bez nariadenia pojednávania, a teda bez vecného (meritórneho) posúdenia skutočností

rozhodujúcich pre určenie, či došlo zásahu do osobnostných práv ţalobkyne, je potrebné, aby

sa po vrátení veci vykonal náleţité dokazovanie aj s poukazom na vyslovený názor

dovolacieho sudu o charaktere prostriedkov na ochranu osobnosti výslovne neuvedených

v ustanovení a osobnostných práv, konkrétne práva na súkromný

a rodinný ţivot. Pozornosť bude musieť venovať aj námietkám ţalovaného, týkajúcim sa

nesprávnosti a neurčitosti ţalobkyňou formulovaného ţalobného petitu.

Pokiaľ sa týka druhého ţalobného návrhu, uplatňovaného v konaní, podstatnou

dovolacou námietkou uplatnenou ţalobkyňou v dovolacom konaní bolo, ţe odvolací súd

nesprávne právne posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia premlčacej doby.

Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo

v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 aţ 110). Na premlčanie súd prihliadne len

na námietku dlţníka. Ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi

priznať.

Z ustanovenia vyplýva, ţe sa premlčujú všetky

majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105.

Záloţné práva sa nepremlčujú skôr, neţ zabezpečená pohľadávka.

Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných kniţkách alebo na iných

formách vkladov a beţných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho

zákonníka)

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť

moţno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch.

Premlčaním právo nezaniká, iba sa závaţne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania

spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôţe

priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych

vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť

tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje

povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim

povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej

určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe

oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, ţe sa oprávnená osoba nemôţe

s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania

v občianskom súdnom konaní má totiţ za následok, ţe súd nemôţe oprávnenej osobe právo

(nárok) priznať ( tretia veta ). Pritom zásada

hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní

vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, ţe v prípade jej oprávnenosti takýto postup

vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších

dôkazov.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorej sa ţalobkyňa domáhala svojim druhým

ţalobným návrhom, táto vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu,

smútku, straty zo spoločenstva s milovanou osobou, a podobne. K vzniku nemajetkovej ujmy

na osobnosti fyzickej osoby môţe dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt

osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom.

Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade

sú:

- existencia ujmy ( spočívajúca v poškodení duševného zdravia ţalobkyne)

- porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej

osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv ţalobkyne)

- príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.

Podľa výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd

s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv

napr. práva na ţivot, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný ţivot, dospel

k záveru, ţe dostatočným zadosťučinením pre sťaţovateľa je samotné konštatovanie

porušenie práva (rozsudky Český vs. Česká republika zo 6. júna 2000, Malhous vs. Česká

republika z 12. augusta 2001, Pavletič vs. Slovensko z 22. júna 2004, Indra vs. Slovensko

z 1. februára 2005). V iných prípadoch okrem záveru o porušení týchto práv, súčasne priznal

úspešným sťaţovateľom náhradu za utrpenú majetkovú ujmu (rozsudky Kučera vs. Slovensko

zo 17. júla 2007, Babylonová vs. Slovensko z 20. júna 2006, Turek vs. Slovensko

zo 14. februára 2006).

Dovolací súd opakovane poukazuje na to, ţe osobnosť človeka je chránená

prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. V prípade neoprávneného zásahu

do určitého absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo domáhať sa

svojej ochrany.

Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom

čiastkových prostriedkov, na ktoré sa moţno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany

jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia

ako rýdzo osobné právo, na vyváţenie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho

zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, ţe ide o satisfakciu v oblasti

nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaţenia

spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17

ods. 2 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide

o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie

predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny

inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je poţiadavka

na zaplatenie peňaţnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli

priznané ţiadne právne účinky.

Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu

ujmu je podľa je viazaný na okamih, kedy došlo

k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva

fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Správne konštatoval odvolací súd, keď

uviedol, ţe uvedený zásah bol jedným konaním ţalovaného, aj keď účinky budú pretrvávať

po dlhú dobu. Námietku ţalobkyne, ţe zásah do osobnostných práv ţalobkyne stále trvá,

neskončil a skončiť ani nemôţe, pretoţe ţalobkyni syna nikto nevráti, a preto nemoţno

uvaţovať o začatí plynutia premlčacej doby, je neopodstatnená. V prejednávanej veci bolo

preukázané, ţe neoprávneným konaním ţalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva

na ţivot syna ţalobkyne Petra Kiráľa 14. novembra 2000, do práva na súkromie a rodinný

ţivot ţalobkyne, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej

formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva z blízkou osobou)

u ţalobkyne stále pretrvávajú. Ţalobkyňa preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 15. novembra 2000. Od tohto dňa začala

plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 15. novembra 2003. Ţalobkyňa

však svoju ţalobu podala na súde aţ 21. marca 2006, teda po uplynutí premlčacej doby.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, ţe k obdobnému právnemu záveru

o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 25. septembra

2008.

Pokiaľ ţalobkyňa poukazovala na prax a rozhodnutia súdov Českej republiky dovolací

súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 28. júna 2007, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa nepodlieha premlčaniu, nebolo prijaté

na publikovanie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Pod Rc 4/2008 tu však bol naopak

publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp.zn. zo dňa 17. februára

2004, zastávajúci opačný názor, t.j. ţe ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďţe ide o majetkový

nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát

Najvyššieho súdu Českej republiky následne v ďalšej veci predloţil spis veľkému senátu,

ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, ţe uvedené právo sa premlčuje.

Podľa názoru dovolacieho súdu sa však odvolací súd nedostatočne zaoberal

námietkou ţalobkyne týkajúcou sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými

mravmi. Ustanovenie je všeobecným ustanovením

hmotnoprávnej povahy a dáva súdu moţnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je

v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, poţadovanú ochranu odoprieť. Dobré

mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré

preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné

historické tendencie a stotoţňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti.

Všeobecne moţno bezpochyby dôvodiť, ţe v konaní účastníkom konania

opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemoţno

pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe inštitút dobrých mravov je

zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností

však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním

umoţňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie

premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku

uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom

a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas.

Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné

vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená

a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými

slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti,

ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené

v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty,

akým je neumoţnenie práva uplatniť námietku premlčania.

V posudzovanom prípade ţalobkyňa okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky

premlčania malo byť v rozpore s dobrými mravmi, odvodzuje z konania ţalovaného, ktorý

ţalobkyni osobne, ani aspoň listom nevyjadril ľútosť nad svojím činom a neprejavil súcit, ako

aj zo skutočností, ţe ţalovaný bol v čase nehody sudcom (vykonával povolanie, ktoré

vyţaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady). Odvolací súd však neposudzoval

vytýkané a ani iné aspekty súvisiace so vznesenou námietkou premlčania, keď len stroho

v odôvodnení svojho písomného vyhotovenia rozhodnutia vo všeobecnosti konštatoval, ţe

vznesenie námietky premlčania nemoţno povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak

základné právo podľa , ako aj právo podľa dohovoru v sebe

zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia

(napr. ).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. ).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe pri zmene

rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu

prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné

zdôvodnenie. I odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí obsahovať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Odvolací súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom

na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne

závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí

je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo

nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť

v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci,

ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia

predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť

i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu., t.j. musí byť

preskúmateľné. Tieto poţiadavky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v časti

odôvodnenia vznesenia námietky premlčania v súvislosti s rozporom s dobrými mravmi

nespĺňa.

Bude preto jeho úlohou, aby v ďalšom konaní v tejto časti zváţil všetky skutočnosti

prichádzajúce do úvahy pre prijatie námietky premlčania, prípadne pre odopretie jej účinkov

a následne vo veci rozhodol.

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241

ods. 2 písm. c) ]. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené svojím

uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie

konanie (243b ods. 2 )

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( )

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. februára 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová