Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)e73/386741.5bbcef.pdf
PDF · 152.45 KB
No categories available
3Cdo/148/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 148/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnej E. P., bývajúcej vo V., o vymoženie 492,49 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 21 Er 296/2010, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2011 sp. zn. 2 CoE 396/2011,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 492,49 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 30. júla 2010 sp. zn. WHA0110219 Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,
a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) podal na Okresnom súde Lučenec návrh na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec tomuto návrhu vyhovel 22. decembra 2010.
Procesným úkonom z 8. apríla 2011 povinná navrhla, aby proti nej vedená exekúcia
bola zastavená, lebo sa v nej má vykonať rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno považovať
za exekučný titul. Vydal ho totiž rozhodcovský súd, ktorý oprávnenie konať vyvodzoval
z neplatnej rozhodcovskej doložky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve.
Oprávnená trvala na vykonaní exekúcie a popierala existenciu dôvodu zastavenia
exekúcie, ktorý tvrdila povinná.
Okresný súd Lučenec uznesením z 9. júna 2011 č.k. 21 Er 296/2010-22 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Poukázal na to, že v danom prípade na základe úverovej
zmluvy zo 16. mája 2006 P. banka, a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej) poskytla povinnej
úver vo výške 20 000 Sk, ktorý sa povinná zaviazala splácať v splátkach po 644 Sk mesačne
(ďalej len „úverová zmluva“). Podľa názoru súdu prvého stupňa je exekúcia v danom prípade
neprípustná a treba ju zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Vychádzal z toho,
že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu
úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú
úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou
úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov
daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom,
rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná
individuálne a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej
doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách). Rozhodcovská doložka je v danej veci neprijateľná zmluvná podmienka,
dôsledkom čoho je jej neplatnosť. Keďže neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
oprávnenie rozhodcovského súdu konať v danej veci, nemožno ani v danom prípade vydaný
rozhodcovský rozsudok považovať za exekučný titul. Toto rozhodnutie bolo totiž vydané
rozhodcovským súdom, ktorý na to v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) nebol oprávnený. Vzhľadom na to súd prvého
stupňa neprípustnú exekúciu zastavil.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Banskej
Bystrici ako súd odvolací uznesením z 31. októbra 2011 sp. zn. 2 CoE 396/2011 napadnuté
uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje
proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219
ods. 1 O.s.p.). Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 167
ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto postupoval podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Podľa jeho
právneho názoru bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom. Pri posudzovaní
exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. správne
vychádzal z § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady
93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. V danom
prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – povinnej
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Úverová zmluva, v ktorej je predmetná rozhodcovská
doložka, je zmluvou obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45
zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným
titulom, a v súvislosti s tým konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované
absolútnou neplatnosťou. V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd sa stotožnil
s názorom súdu prvého stupňa, že exekučný súd je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti
posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho vykonateľnosti. V danom prípade obsah
zmluvného dojednania bráni povinnej hájiť jej práva pred všeobecným súdom a núti
ju podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred subjektom, ktorý vopred určila oprávnená.
Oprávnená neupozornila povinnú, že spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj bez
rozhodcovskej doložky. Povinnosť banky ponúknuť klientovi možnosť riešenia sporov pred
rozhodcovským súdom, ktorú banke ukladal zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách, neznamenala,
že by banka musela klientovi vnútiť rozhodcovskú doložku. V dôsledku uvedeného zmluva,
ktorá je ako celok formulovaná jednoznačne v prospech oprávnenej, zakladá nerovnoprávne
postavenie zmluvných strán. Rozhodcovskú doložku preto súd prvého stupňa správne
považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Odvolací súd na tomto základe
uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako
nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie
a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver
súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku), ale aj záver, že exekúcia je neprípustná a bolo ju potrebné zastaviť (§ 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že
rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené
preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné
konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie.
Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto
pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť exekútor
poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné posudzovanie
toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu v rozhodcovskom
konaní,
2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo
na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade
pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako
aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli
do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred
exekučným súdom konať,
4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Dovolací súd dodáva, že
prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul
vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy
rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva, že jeho výsledkom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním nemôže byť založená prekážka
tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Uvedená námietka dovolateľky je z týchto dôvodov neopodstatnená.
2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie (porovnaj aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 3 Cdo 56/2005, 3 Cdo 186/2009
a 1 Cdo 180/2010). V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný súd
konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania).
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie
(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie.
Dovolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd je v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania
povinný skúmať, či sa exekúcia vedie na základe vykonateľného exekučného titulu.
Oboznamovanie obsahu listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov vykonania exekúcie, nemusí preto vykonávať v rámci dokazovania
(ako procesnej činnosti osobitne upravenej v § 122 až § 124 O.s.p.), na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zastavenia
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením
exekúcie sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný
súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že exekučný súd
je v exekučnom konaní povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie
(iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak
po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo
vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať
na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade
rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39
ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal
orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,
pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,
že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý napriek tomu, že súdny exekútor už bol poverený vykonaním
exekúcie, skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup
exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu
a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie
odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský
rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,
ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).
Dovolací súd poukazuje aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v odôvodneniach ktorých sa medziiným uvádza, že „všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať“ (viď napríklad uznesenia z 29. septembra 2011 sp. zn.
IV. ÚS 415/2011, resp. z 9. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 203/2011).
V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s. z 30. júla 2010 sp. zn. WHA0110219, ktorým bola povinnej uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 492,49 € s príslušenstvom (špecifikovaným vo výroku
tohto rozhodnutia). V tomto rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že „rozhodcovský súd
má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou), pretože sa jedná
o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným (pozn.: povinnou) ako
zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Žalovaný v zmysle článku 3 ods. 1 zmluvy o úvere
svojim podpisom potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami pre úver, súhlasí
s ich obsahom, prijíma návrhy v nich predložené a potvrdzuje ich prevzatie. Podľa bodu 11.2
obchodných podmienok pre úver sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté
zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok pre úver budú riešené dohodou. V prípade
nedosiahnutia dohody žalovaný prijal návrh banky na riešenie vzájomných sporov
vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodných podmienok,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok,
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.“.
Zmluvné dojednanie, na ktoré v uvedenej časti poukázal označený rozhodcovský
rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Keďže sa účastníci dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné
ustanovenie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z. z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, že súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého
výklad uskutočnili v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej úver
v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná
(ako spotrebiteľ), ktorá bola pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej
zmluvnej strany a nemala možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola
súdmi nižších stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol
účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, že uvedená právna
úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných
kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; takéto ustanovenia spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník označuje
za neplatné. Takým je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti riešiť spory
s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva
zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že právna
predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú
riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného
zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť založená
právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnej
vo veci sp. zn. WHA0110219 vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Na základe toho dovolací súd
konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali
za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho
a prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje
iba za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998) je nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú vadu konania, ktorá ako dovolací dôvod môže
byť úspešne uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní; sama ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte
plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania
pritom vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,
3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010,
7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Skutočnosť, že v konaní (prípadne) došlo k procesnej vade
tejto povahy, nemôže ani v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej, lebo
nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre to neboli splnené zákonné
predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa neprípustnú exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,
že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy,
keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama
takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.
5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/12).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. januára 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková