Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 415/2011
PDF · 496.46 KB
No categories available
IV. ÚS 415/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011, sp. zn. Rvp 2327/2011, sp. zn.
Rvp 2334/2011, sp. zn. Rvp 2335/2011, sp. zn. Rvp 2365/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE/37/2011-51 z 31. mája 2011,
č. k. 19 CoE/93/2011-53 z 31. mája 2011, č. k. 19 CoE/79/2011-50 z 31. mája 2011,
č. k. 5 CoE/209/2011-52 zo 7. júna 2011, č. k. 17 CoE/79/2011-61 z 22. júna 2011
a č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011,
sp. zn. Rvp 2327/2011, sp. zn. Rvp 2334/2011, sp. zn. Rvp 2335/2011, sp. zn.
Rvp 2365/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. septembra
2011 a 13. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011, sp. zn. Rvp 2327/2011, sp. zn.
Rvp 2334/2011, sp. zn. Rvp 2335/2011, sp. zn. Rvp 2365/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011,
ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE/37/2011-51 z 31. mája 2011,
č. k. 19 CoE/93/2011-53 z 31. mája 2011, č. k. 19 CoE/79/2011-50 z 31. mája 2011,
č. k. 5 CoE/209/2011-52 zo 7. júna 2011, č. k. 17 CoE/79/2011-61 z 22. júna 2011
a č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského
súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 €
do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v dvadsiatich
dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2369/2011), šiestich mesačných
splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2327/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011), v siedmich
mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2365/2011), v desiatich mesačných
splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011 a sp. zn. Rvp 2334/2011) a v dvanástich
mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2335/2011). Na zabezpečenie úveru bolo
účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca
dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní
svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich
splátok, dostali sa do omeškania.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2326/2011 bola 23. apríla 2005 notárom spísaná
notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca
dlžníka, a následne bol 11. júla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Partizánske
[sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uviedla Okresný súd Topoľčany; (ďalej len „okresný
súd“)] 4. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala
sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením
č. k. 4 Er/1116/2008-27 z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 19 CoE/37/2011-51 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho
hľadiska.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2327/2011 bola 16. apríla 2005 notárom spísaná
notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca
dlžníka, a následne bol 11. júla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. augusta 2005 začal
nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu
súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er/1117/2008-30 z 8. decembra 2010
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/93/2011-53
z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie
ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2334/2011 bola 30. apríla 2005 notárom spísaná
notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca
dlžníka, a následne bol 14. júla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. augusta 2005 začal
nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu
súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 3 Er/1116/2008-29 z 9. decembra 2010
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/79/2011-50
z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie
ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2335/2011 bola 10. septembra 2005 notárom
spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený
zástupca dlžníka, a následne bol 7. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie
súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom
25. mája 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 podala sťažovateľka
návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 1310/2008-38
zo 4. marca 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 5 CoE/209/2011-52 zo 7. júna 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku
o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.
5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2365/2011 bola 12. júna 2005 notárom spísaná
notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca
dlžníka, a následne bol 5. októbra 2010 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 15. novembra 2005
začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu
súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 1172/2008-26 z 8. novembra 2010
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/79/2011-61
z 22. júna 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako
správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.
6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2366/2011 bola 17. septembra 2005 notárom
spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený
zástupca dlžníka, a následne bol 7. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie
súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 26. júna
2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 podala sťažovateľka návrh
na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 1308/2008-35
z 22. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie
vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:
«... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]
užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie
sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo
exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom
v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných
rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov
konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä
predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy
v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver] poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...
Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne
užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona.»
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 19 CoE/37/2011-51
z 31. mája 2011, č. k. 19 CoE/93/2011-53 z 31. mája 2011, č. k. 19 CoE/79/2011-50
z 31. mája 2011, č. k. 5 CoE/209/2011-52 zo 7. júna 2011, č. k. 17 CoE/79/2011-61
z 22. júna 2011 a č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011, ktorými podľa jej názoru došlo
k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd
verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa mala
možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie
majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2326/2011, sp. zn. Rvp 2327/2011, sp. zn. Rvp 2334/2011, sp. zn. Rvp 2335/2011,
sp. zn. Rvp 2365/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov notárskej zápisnice.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2326/2011
Krajský súd uznesením č. k 19 CoE/37/2011-51 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 4 Er/1116/2008-27 z 18. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219
ods. 1 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «Okresný súd
sa správne vysporiadal s otázkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu
je nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku v súhlase
s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici... spísanej notárom
JUDr. O. Ď. je za povinného vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon
splnomocnil povinný v zmluve o úvere č... uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.
Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný
nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným
výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Táto
skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného advokáta sú v rozpore
so záujmami povinného, teda povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie
obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto správne vyhlásil exekúciu
vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku ju zastavil.».
II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2327/2011
Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/93/2011-53 potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 2 Er 1117/2008-30 z 8. decembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1
OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci
sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. 19 CoE/37/2011.
II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2334/2011
Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/79/2011-50 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 3 Er 1116/208-29 z 9. decembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako aj uložil sťažovateľke nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP
odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním
vedenej pod sp. zn. 19 CoE/37/2011 a sp. zn. 19 CoE/93/2011.
II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2335/2011
Krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/209/2011-52 zo 7. júna 20011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 2 Er/1310/2008-38 zo 4. marca 2011, ktorým tento exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a následne ju zastavil a uložil sťažovateľke nahradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, pričom svoje
potvrdzujúce uznesenie založil na tomto odôvodnení: „Exekučný súd má v zmysle ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie
dôsledne preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie má exekučný titul a v prípade ak zistí rozpor týchto listín
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť.
Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má
nedostatky alebo zaväzuje povinnú osobu na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne. V prípade, keď
súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ako
tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola začatá na základe poverenia
udeleného súdom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku preto
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej.
V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že
notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na vopred
pripravenom formulári, kedy dlžník nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Odvolací súd
poukazuje na tú skutočnosť, že aj samotnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať
z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Ide
o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorá zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán skutočnou rovnováhou, ktorá
medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmať ex offo nekalý
charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti
potrebné na tento účel. Preto je potrebné konštatovať, že podľa platnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré súd v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu
spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné. V zmluve o úvere, ktorá bola
uzavretá medzi účastníkmi, je upravených viacero neprijateľných podmienok, tvoriacich
taký podstatný obsah celej zmluvy o úvere s tým, že tieto nie je možné v zmysle § 41 OZ
oddeliť od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná
v zmysle § 39 OZ. Zmluva o úvere, ktorá je podkladom pre spísanie notárskej zápisnice,
zakladá nekalú podmienku už vo výške úroku z omeškania, ktorý je uvedený vo výške
0,255 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje 91,25 %-ný úrok.
V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica. Notárska zápisnica je
vykonateľná za splnenia predpokladov vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení § 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Formálna stránka vykonateľností notárskej zápisnice
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 notárskeho
poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitosti, ktoré predpisuje
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné označenie
oprávneného, povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, rozsah a obsah
a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať
súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože až tento prejav vôle
povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu.
V prejednávanej veci, tak, ako správne uzatvoril súd prvého stupňa, bol súhlas
povinnej s exekúciou zakotvený už v predtlačí zmluvy s tým, že povinná nemala možnosť
túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom zmluvy sa vopred vzdala svojich práv
namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Uvedené
dojednanie preto opodstatnene súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nakoľko povinná ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto zhoršila svoje
zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi
oprávneným a povinným v neprospech povinného bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia
obsahu tejto podmienky na stane spotrebiteľa.“
II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2365/2011
Krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/79/2011-61 zo 22. júna 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 4 Er/1172/2008-26 z 8. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219
ods. 1 a 2 OSP, pričom svoje potvrdzujúce uznesenie založil na tomto odôvodnení:
„Exekučný súd má v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred
vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmať žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a v prípade,
ak zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietnuť. Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že
exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinnú, osobu na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právam nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne.
V prípade, keď súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57ods. l písm. g) Exekučného
poriadku, ako tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola začatá na základe
poverenia udeleného súdom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku
veci rozsúdenej.
V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že
notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe
zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné podmienky, s preto nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom.
Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybností o tom, že
zmluva, uzavretá medzi účastníkmi dna 29. 11. 2004 je štandardnou formulárovou, resp.
typovou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú dané pochybnosti o tom, že
oprávnený poskytol úver v rámci svojej obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu
prijala ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy o úvere (29. 11. 2004) právny predpis
definoval pojem typová zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa),
pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných, strán. Z tohto
dôvodu je v prvom rade na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi
dodávateľom a spotrebiteľom nutné aplikovať spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie.
Odvolací súd však mal za dôvodnú námietku oprávneného ohľadne aplikácie zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na vec samu.
Podľa § 1 ods. 1 až 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
i účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere tento zákon upravuje niektoré podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru
a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí
úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré
nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby
úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak
spotrebiteľ súhlasí so splácaním úveru jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do hodnoty
v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je
na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom
a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný
spotrebiteľský uver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote
nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12
mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich
poskytovania v splátkach. Zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania
peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú
kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že posúdenie daného právneho vzťahu ako
spotrebiteľského úveru vylučuje ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na. ktoré sa predmetný zákon nevzťahuje.
Zmluva o úvere zo dňa 29. 11. 2004 nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže úver bol povinnej oprávneným
poskytnutý len v sume 5.000 Sk/165,97 euro (§ 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2008). Vzhľadom na uvedené,
zmluva o úvere zo dňa 29. 11. 2004 potom nemusela obsahovať náležitosti stanovené v ust.
§ 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch, vrátane RPMN, pre ktorých absenciu
súd prvého stupňa považoval právny vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy za bezúročný a bez
poplatkov. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatoval, že záver súdu
prvého stupňa o tom, že medzi účastníkmi bola dňa 29. 11. 2004 uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol
nedôvodný a nemá oporu v skutkových zisteniach vo veci.
Na druhej strane však zmluvu o úvere opodstatnene súd prvého stupňa posudzoval
aj z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993.
Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá
medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmavať ex offo
nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti
potrebné na tento účel.
V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica (§ 43 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku). Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia predpokladov,
vymedzených v citovanom zákonom ustanovení. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej
zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho
poriadku materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné označenie
povinného, ďalej presné vymedzenie práv a povinnosti na plnenie, presný rozsah, obsah a čas
plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas
povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože, až tento prejav vôle povinného
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom na nútený
výkon povinnosti uvedený v jej obsahy. Aj v danej veci odvolateľ akceptuje zákonnú
požiadavku, aby notárska zápisnica ktorá má byť exekučný titulom podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, obsahovala uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym
zväzkom je uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je síce rýdzo
procesno-právnym inštitútom, avšak tento inštitút nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda na
ustanovenia občianskeho, prípadne obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou náležitosťou
vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku a súhlas
povinného s vykonateľnosťou tejto povinnosti.:
V prejednávanej veci však súhlas povinnej s exekúciou bol zakotvený už v predtlači
zmluvy s tým, že povinná nemala možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom
zmluvy sa vopred vzdala svojich práv namietať akúkoľvek statočnosť, týkajúcu sa predmetnej
zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie z tohto dôvodu nepochybne odporuje dobrým
mravom, nakoľko povinná týmto zásadným spôsobom zhoršila svoje zmluvné postavenie tak,
že sa vopred vzdala svojich práv. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom prvostupňového
súdu, že vzhľadom na pochybnosti o spôsobe, akým sa spotrebiteľ dozvedel o tom, že dlžník je
v omeškaní a aká je výška omeškania a na veľké množstvo splnomocnení udelených veľkým
množstvám splnomocniteľov jednému a tomu istému splnomocnencovi, je dané podozrenie, že
splnomocnenec pri určení výšky dlhu spolupracoval s veriteľom – oprávneným, pričom konal
nepochybne v rozpore so záujmami splnomocniteľa. Taktiež dojednanie v bode 07
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru o zabezpečení uznania dlhu formou notárskej
zápisnice zmluvnou pokutou je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi,
pretože núti povinnú uznať dlh voči oprávnenému pod hrozbou finančnej sankcie. Celé
plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach i zmluvných strán zmluvy o úvere na škodu dlžníka
-spotrebiteľa, ktorý bol prinútený pod hrozbou zmluvnej pokuty nechať sa zastupovať
splnomocnencom, ktorého vopred určil veriteľ. Preto je plnomocenstvo podľa názoru
odvolacieho súdu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka)
i ustanoveniami smernice Rady (ES) 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 neplatným právnym
úkonom a na jeho podklade nebolo možné spísať za povinnú vyhlásenie do notárskej
zápisnice.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že notárska
zápisnica ako exekučný titul potom neobsahuje jéj základnú zákonnú náležitosť v zmysle
§ 41 ods.2 Ex. Poriadku a to súhlas (prejav vôle) povinnej s jej vykonateľnosťou, o teda aj
z tohto dôvodu nemôže byť považovaná za spôsobilý exekučný titul. Súd prvého stupňa preto
postupoval správne, keď exekúciu vo veci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle § 57
ods. 1 písm. g/ Ex. por.“
II.2.6 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2366/2011
Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 5 Er 1308/2008-35 z 22. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219
ods. 1 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci
sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. 19 CoE/37/2011, sp. zn. 19 CoE/93/2011 a sp. zn.
Navyše, v tejto veci krajský súd k námietke sťažovateľky, že okresný súd skúmal
rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia, keď uznal exekučný titul
za súladný so zákonom, na základe čoho udelil poverenie, krajský súd dodal, „že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné
alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Súd je
oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je
daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť.“.
Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po formálnej a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 (vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2335/2011 a sp. zn.
Rvp 2365/2011) podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011