Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 415/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. -51 z 31. mája 2011,

č. k. -53 z 31. mája 2011, č. k. -50 z 31. mája 2011,

č. k. -52 zo 7. júna 2011, č. k. -61 z 22. júna 2011

a č. k. -51 z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. septembra

2011 a 13. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -51 z 31. mája 2011,

č. k. -53 z 31. mája 2011, č. k. -50 z 31. mája 2011,

č. k. -52 zo 7. júna 2011, č. k. -61 z 22. júna 2011

a č. k. -51 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského

súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 €

do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v dvadsiatich

dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), šiestich mesačných

splátkach (veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. ), v siedmich

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), v desiatich mesačných

splátkach (veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. ) a v dvanástich

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ). Na zabezpečenie úveru bolo

účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca

dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní

svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu

exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich

splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 23. apríla 2005 notárom spísaná

notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca

dlžníka, a následne bol 11. júla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Partizánske

[sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uviedla Okresný súd Topoľčany; (ďalej len „okresný

súd“)] 4. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala

sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením

č. k. -27 z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -51 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho

hľadiska.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 16. apríla 2005 notárom spísaná

notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca

dlžníka, a následne bol 11. júla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. augusta 2005 začal

nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu

súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. -30 z 8. decembra 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -53

z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie

ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 30. apríla 2005 notárom spísaná

notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca

dlžníka, a následne bol 14. júla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. augusta 2005 začal

nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu

súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. -29 z 9. decembra 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -50

z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie

ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 10. septembra 2005 notárom

spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený

zástupca dlžníka, a následne bol 7. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie

súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom

25. mája 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 podala sťažovateľka

návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. -38

zo 4. marca 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -52 zo 7. júna 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku

o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 12. júna 2005 notárom spísaná

notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený zástupca

dlžníka, a následne bol 5. októbra 2010 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 15. novembra 2005

začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu

súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. -26 z 8. novembra 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -61

z 22. júna 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako

správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 17. septembra 2005 notárom

spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v príslušnej zmluve určený splnomocnený

zástupca dlžníka, a následne bol 7. decembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie

súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 26. júna

2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 podala sťažovateľka návrh

na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. -35

z 22. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -51 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie

vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

«... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]

užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období

od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie

sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo

exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom

v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných

rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov

konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä

predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy

v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver] poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne

užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.»

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -51

z 31. mája 2011, č. k. -53 z 31. mája 2011, č. k. -50

z 31. mája 2011, č. k. -52 zo 7. júna 2011, č. k. -61

z 22. júna 2011 a č. k. -51 z 31. mája 2011, ktorými podľa jej názoru došlo

k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd

verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa mala

možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov notárskej zápisnice.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k -51 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -27 z 18. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219

ods. 1 odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «Okresný súd

sa správne vysporiadal s otázkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu

je nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku v súhlase

s vykonateľnosťou podľa a s exekúciou podľa zákona

č. Exekučného poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici... spísanej notárom

JUDr. O. Ď. je za povinného vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon

splnomocnil povinný v zmluve o úvere č... uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.

Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný

nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným

výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Táto

skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného advokáta sú v rozpore

so záujmami povinného, teda povinného v zmysle

nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie

obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v

zmysle . Okresný súd preto správne vyhlásil exekúciu

vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku ju zastavil.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -53 potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -30 z 8. decembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1

odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci

sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. .

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -50 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -29 z 9. decembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako aj uložil sťažovateľke nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie, ako vecne a právne správne v súlade s

odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním

vedenej pod sp. zn. a sp. zn. .

II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -52 zo 7. júna 20011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -38 zo 4. marca 2011, ktorým tento exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a následne ju zastavil a uložil sťažovateľke nahradiť súdnemu exekútorovi

trovy exekúcie, ako vecne a právne správne v súlade s a , pričom svoje

potvrdzujúce uznesenie založil na tomto odôvodnení: „Exekučný súd má v zmysle ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie

dôsledne preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie má exekučný titul a v prípade ak zistí rozpor týchto listín

so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť.

Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má

nedostatky alebo zaväzuje povinnú osobu na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne. V prípade, keď

súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ako

tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola začatá na základe poverenia

udeleného súdom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku preto

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej.

V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že

notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na vopred

pripravenom formulári, kedy dlžník nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Odvolací súd

poukazuje na tú skutočnosť, že aj samotnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať

z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Ide

o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorá zmluva

nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán skutočnou rovnováhou, ktorá

medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto

nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmať ex offo nekalý

charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti

potrebné na tento účel. Preto je potrebné konštatovať, že podľa platnej úpravy SR nie sú

zmluvné ustanovenia, ktoré súd v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu

spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné. V zmluve o úvere, ktorá bola

uzavretá medzi účastníkmi, je upravených viacero neprijateľných podmienok, tvoriacich

taký podstatný obsah celej zmluvy o úvere s tým, že tieto nie je možné v zmysle

oddeliť od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná

v zmysle . Zmluva o úvere, ktorá je podkladom pre spísanie notárskej zápisnice,

zakladá nekalú podmienku už vo výške úroku z omeškania, ktorý je uvedený vo výške

0,255 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje 91,25 %-ný úrok.

V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica. Notárska zápisnica je

vykonateľná za splnenia predpokladov vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení § 41

ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Formálna stránka vykonateľností notárskej zápisnice

spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 notárskeho

poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitosti, ktoré predpisuje

§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné označenie

oprávneného, povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, rozsah a obsah

a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať

súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože až tento prejav vôle

povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným

titulom na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu.

V prejednávanej veci, tak, ako správne uzatvoril súd prvého stupňa, bol súhlas

povinnej s exekúciou zakotvený už v predtlačí zmluvy s tým, že povinná nemala možnosť

túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom zmluvy sa vopred vzdala svojich práv

namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Uvedené

dojednanie preto opodstatnene súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, nakoľko povinná ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto zhoršila svoje

zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi

oprávneným a povinným v neprospech povinného bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia

obsahu tejto podmienky na stane spotrebiteľa.“

II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -61 zo 22. júna 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -26 z 8. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219

ods. 1 a 2 , pričom svoje potvrdzujúce uznesenie založil na tomto odôvodnení:

„Exekučný súd má v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred

vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmať žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a v prípade,

ak zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietnuť. Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že

exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinnú, osobu na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právam nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne.

V prípade, keď súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57ods. l písm. g) Exekučného

poriadku, ako tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola začatá na základe

poverenia udeleného súdom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku

veci rozsúdenej.

V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že

notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe

zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné podmienky, s preto nemôže byť spôsobilým

exekučným titulom.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybností o tom, že

zmluva, uzavretá medzi účastníkmi dna 29. 11. 2004 je štandardnou formulárovou, resp.

typovou zmluvou v zmysle o ochrane spotrebiteľa v znení

účinnom v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky

poskytnutia úveru inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú dané pochybnosti o tom, že

oprávnený poskytol úver v rámci svojej obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu

prijala ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy o úvere (29. 11. 2004) právny predpis

definoval pojem typová zmluva ( o ochrane spotrebiteľa),

pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu

zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných, strán. Z tohto

dôvodu je v prvom rade na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi

dodávateľom a spotrebiteľom nutné aplikovať spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre

spotrebiteľa výhodnejšie.

Odvolací súd však mal za dôvodnú námietku oprávneného ohľadne aplikácie zákona

č. o spotrebiteľských úveroch na vec samu.

Podľa až 3 o spotrebiteľských úveroch v znení

i účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere tento zákon upravuje niektoré podmienky

poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob

výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru

a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí

úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné

alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré

nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby

úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak

spotrebiteľ súhlasí so splácaním úveru jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do hodnoty

v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je

na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom

a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný

spotrebiteľský uver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote

nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12

mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich

poskytovania v splátkach. Zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania

peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú

kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že posúdenie daného právneho vzťahu ako

spotrebiteľského úveru vylučuje ust. o spotrebiteľských

úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na. ktoré sa predmetný zákon nevzťahuje.

Zmluva o úvere zo dňa 29. 11. 2004 nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona

č. o spotrebiteľských úveroch, keďže úver bol povinnej oprávneným

poskytnutý len v sume 5.000 Sk/165,97 euro (

o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2008). Vzhľadom na uvedené,

zmluva o úvere zo dňa 29. 11. 2004 potom nemusela obsahovať náležitosti stanovené v ust.

§ 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch, vrátane RPMN, pre ktorých absenciu

súd prvého stupňa považoval právny vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy za bezúročný a bez

poplatkov. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatoval, že záver súdu

prvého stupňa o tom, že medzi účastníkmi bola dňa 29. 11. 2004 uzavretá zmluva

o spotrebiteľskom úvere v zmysle o spotrebiteľských úveroch bol

nedôvodný a nemá oporu v skutkových zisteniach vo veci.

Na druhej strane však zmluvu o úvere opodstatnene súd prvého stupňa posudzoval

aj z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993.

Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva

nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá

medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto

nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmavať ex offo

nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti

potrebné na tento účel.

V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica (§ 43 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku). Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia predpokladov,

vymedzených v citovanom zákonom ustanovení. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej

zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho

poriadku materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné označenie

povinného, ďalej presné vymedzenie práv a povinnosti na plnenie, presný rozsah, obsah a čas

plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas

povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože, až tento prejav vôle povinného

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom na nútený

výkon povinnosti uvedený v jej obsahy. Aj v danej veci odvolateľ akceptuje zákonnú

požiadavku, aby notárska zápisnica ktorá má byť exekučný titulom podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku, obsahovala uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym

zväzkom je uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je síce rýdzo

procesno-právnym inštitútom, avšak tento inštitút nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda na

ustanovenia občianskeho, prípadne obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou náležitosťou

vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku a súhlas

povinného s vykonateľnosťou tejto povinnosti.:

V prejednávanej veci však súhlas povinnej s exekúciou bol zakotvený už v predtlači

zmluvy s tým, že povinná nemala možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom

zmluvy sa vopred vzdala svojich práv namietať akúkoľvek statočnosť, týkajúcu sa predmetnej

zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie z tohto dôvodu nepochybne odporuje dobrým

mravom, nakoľko povinná týmto zásadným spôsobom zhoršila svoje zmluvné postavenie tak,

že sa vopred vzdala svojich práv. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom prvostupňového

súdu, že vzhľadom na pochybnosti o spôsobe, akým sa spotrebiteľ dozvedel o tom, že dlžník je

v omeškaní a aká je výška omeškania a na veľké množstvo splnomocnení udelených veľkým

množstvám splnomocniteľov jednému a tomu istému splnomocnencovi, je dané podozrenie, že

splnomocnenec pri určení výšky dlhu spolupracoval s veriteľom – oprávneným, pričom konal

nepochybne v rozpore so záujmami splnomocniteľa. Taktiež dojednanie v bode 07

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru o zabezpečení uznania dlhu formou notárskej

zápisnice zmluvnou pokutou je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi,

pretože núti povinnú uznať dlh voči oprávnenému pod hrozbou finančnej sankcie. Celé

plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach i zmluvných strán zmluvy o úvere na škodu dlžníka

-spotrebiteľa, ktorý bol prinútený pod hrozbou zmluvnej pokuty nechať sa zastupovať

splnomocnencom, ktorého vopred určil veriteľ. Preto je plnomocenstvo podľa názoru

odvolacieho súdu pre rozpor s dobrými mravmi ( )

i ustanoveniami smernice Rady (ES) 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 neplatným právnym

úkonom a na jeho podklade nebolo možné spísať za povinnú vyhlásenie do notárskej

zápisnice.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že notárska

zápisnica ako exekučný titul potom neobsahuje jéj základnú zákonnú náležitosť v zmysle

§ 41 ods.2 Ex. Poriadku a to súhlas (prejav vôle) povinnej s jej vykonateľnosťou, o teda aj

z tohto dôvodu nemôže byť považovaná za spôsobilý exekučný titul. Súd prvého stupňa preto

postupoval správne, keď exekúciu vo veci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle § 57

ods. 1 písm. g/ Ex. por.“

II.2.6 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -51 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -35 z 22. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219

ods. 1 odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci

sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

.

Navyše, v tejto veci krajský súd k námietke sťažovateľky, že okresný súd skúmal

rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia, keď uznal exekučný titul

za súladný so zákonom, na základe čoho udelil poverenie, krajský súd dodal, „že udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nie je procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné

alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Súd je

oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je

daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť.“.

Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po formálnej a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, , ako aj ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 (vo veci vedenej pod sp. zn. a sp. zn.

) podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011