Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/146/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne R., Farnosť B.,

so sídlom v B.B., zastúpenej M. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej koná ako konateľ

advokát V. K., proti ţalovanej O.B., so sídlom v B.B., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej

na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 31. mája 2011 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Pezinok z 10. marca 2010

č.k. -132 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok rozsudkom z 10. marca 2010 č.k. -132 zamietol

návrh ţalobkyne, ktorým sa domáhala voči ţalovanej vydania nehnuteľnosti – pozemku

2

parcelné č. X., záhrady vo výmere X. m, vedenú Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou

katastra S., v O.B., na liste vlastníctva Č., v registri C. Ţalovanej náhradu trov konania

nepriznal. Z historických dokumentov mal preukázané, ţe predmetný pozemok (ktorý bol

predmetom výzvy z 24. apríla 2006 na navrátenie vlastníctva podľa

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam) bol v roku 1886 odkúpený obcou B.

od J. P. na stavbu školy z vlastných finančných zdrojov (z knihy „V svetle siedmych tisícročí“

od Stanislava Feketeho a kolektív, vydanej v Bratislave v roku 2001, obecná kronika obce B.,

zápisnica zo spoločného zasadnutia poslancov obce B. a rímskokatolíckej školskej rady

z 9. októbra 1892). Podľa zápisnice z mimoriadneho zasadnutia poslancov obce B.

z 11. decembra 1895 bola škola vţdy prevádzkovaná obcou i keď bola rímskokatolického

charakteru. Zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia zastupiteľstva obce B. z 27. februára

2

1908 mal ďalej preukázané, ţe na základe rozsudku Uhorského kráľovského správneho súdu

Č.658/1907, potvrdzujúceho rozhodnutie zákonného orgánu ţupy Bratislava č. 1068/1895,

potvrdeného rozhodnutím Ministerstva vnútra č. bola škola v B. vyhlásená za

obecnú, zákonný orgán ţupy Bratislava pod č. X. obec svojím nariadením zaviazal, aby bol

pozemok školy (omylom zaevidovaný v evidencii nehnuteľností na Rímskokatolícku

náboţenskú obec) prepísaný na obec B. súdnou cestou. Z tejto zápisnice mal súd za

preukázané aj to, ţe budovu školy postavenú na uvedenom pozemku dala postaviť obec B..

Z listu Školského inšpektorátu v Trnave z 9. júla 1945 mal preukázané, ţe škola v O.B. bola

k uvedenému dátumu vyhlásená za školu štátnu. Výmerom Krajského národného výboru –

odboru školstva v Bratislave Čd. X. z 2. novembra 1956 bol zoštátnený pozemok, ktorý

je predmetom vydania v tomto konaní. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, ţe predmetný

pozemok je obecný (nie cirkevný) a preto jeho vydanie poţadované ţalobkyňou v zmysle

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vylúčil,

čo povaţoval za rozhodný dôvod pre zamietnutie ţaloby. O trovách konania rozhodol podľa

s poukazom na a

Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 31. mája 2011 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ( ) a ţalovanej

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacej námietke ţalobkyne (ţe súd prvého

stupňa rozhodol o tom, ţe ţalobkyni nesvedčí vlastnícke právo k pozemku pred rokom 1947

len na základe nepriamych dôkazov a tak nesprávne poprel zápis vlastníckeho práva

vo verejnej listine - pozemkovokniţnej vloţke č. X.), odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe

dôkazné bremeno ohľadne existencie listiny preukazujúcej vlastníctvo ţalobkyne k pozemku

pred rokom 1947 zaťaţuje ţalobkyňu. Ţalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení ponúkla

súdu zápis v pozemkovokniţnej vloţke č. X. vedenej pre k. ú. B. spred roku 1947, ktorý ako

vlastníka sporenej nehnuteľnosti označuje Rímskokatolícku cirkevnú obec B. a ďalej výmer

KNV v Bratislave o poštátnení majetku bývalej ľudovej školy v B. zo dňa 2. novembra 1956.

Ţalovaná vlastníctvo ţalobkyne k spornej nehnuteľnosti pred rokom 1947 popierala a rovnako

ako ţalobkyňa, ani ona nepredloţila ţiadne priame dôkazy o nadobudnutí vlastníctva obce k

predmetnému pozemku od miestneho občana J. P., ktorá skutočnosť je zaznamenaná

v miestnej kronike. Vzhľadom na veľký časový odstup a s tým spojenú dôkaznú núdzu, súd

prvého stupňa vychádzal z nepriamych dôkazov predloţených ţalovanou, z ktorých

vyplynulo, ţe otázka vlastníctva k sporenej nehnuteľností bola aj v minulosti nejasná a ako

3

taká bola predmetom aj rozhodovania súdu, ktoré rozhodnutie, hoci sa nezachovalo, malo

jednoznačný záver, ţe pozemok školy omylom zaevidovaný na rímskokatolícku náboţenskú

obec má byť zapísaný na obec B., ako to vyplýva zo zápisnice obecného zastupiteľstva v B.

(S.) z 27. februára 1908. Odvolací súd sa priklonil k záveru, ţe zápis v pozemkovej knihe

v prospech vlastníctva ţalobkyne nemoţno bez ďalšieho povaţovať za priamy dôkaz jej

vlastníctva k spornému pozemku. V pozemkovokniţných vloţkách sa vyskytujú totiţ zápisy

priamo v prospech R. (kostol, fara, ďalšie pozemky). Pri predmetnom pozemku sa však

uvádza ako vlastník rímskokatolícka cirkevná obec B., čo je zrejmý rozdiel. Nemoţno hovoriť

o jednoznačnom označení vlastníka, ako sa domnieva ţalobkyňa. Pri verejných listinách, akou

je i zápis v pozemkovej knihe platí, ţe sú povaţované za pravé a ich obsah za pravdivý, aţ

kým sa nepreukáţe opak. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci v súvislosti

s nejednoznačným zápisom v spojení s ďalšími dôkazmi predloţenými ţalovanou uzavrel, ţe

zapísaným vlastníkom je obec a nie rímskokatolícka cirkev. Ak teda štát pri odňatí

vlastníckeho práva povaţoval sporný pozemok za vlastníctvo ţalobkyne, vychádzal zrejme

len z nejednoznačného zápisu v pozemkovej knihe, nie zo skutočného stavu veci

a rozhodnutie o vyvlastnení je nutné povaţovať za nulitný akt. Ţalobkyňa nepreukázala

vlastnícke právo k spornému pozemku pred rokom 1947 – teda, ţe je oprávnenou osobou

podľa na navrátenie vlastníctva k tejto veci, odvolací súd preto rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, navrhla zmenu

rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorej sa vyhovie jej ţalobe na vydanie a navrátenie

vlastníctva k nehnuteľnosti. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní je bola odňatá moţnosť

konať pred súdom ( ), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Odvolaciemu

súdu vyčítala, ţe rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil tak, aby zodpovedalo ustanoveniu

, článku 46 a judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej „ESĽP“). Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi ţalobkyňa vidí v tom, ţe

ňou predloţené verejné listiny preukazujú rozhodné skutočnosti a preto ţalobkyňa uniesla

dôkazné bremeno v spore. Totiţ v tomto prípade ţalovaná nevyvrátila údaje vyplývajúce

z verejných listín tým, ţe by preukázala nepravosť listín alebo nesprávnosť v nich uvedených

údajov a uniesla dôkazné bremeno. Ţalovaná nepredloţila priame dôkazy o nadobudnutí

pozemku do vlastníctva obce B. (rozsudok Uhorského kráľovského správneho súdu

Č.658/1907, ktorým malo byť potvrdené rozhodnutie zákonného orgánu ţupy Bratislava

z roku 1895, podľa ktorého bola škola v B. vyhlásená za obecnú školu; nariadenie zákonného

orgánu ţupy Bratislava, ktorým bola obec zaviazaná, aby pozemok omylom zaevidovaný na

Rímskokatolícku náboţenskú obec bol súdnou cestou prepísaný na obec B.), nevysvetlila

prečo nedošlo k prepisu pozemku na obec v súlade s nariadením ţupy, tak ako to tvrdila. Za

nesprávny označila postup súdov, ktoré netrvali na predloţení priamych dôkazoch

a uspokojili sa s dôkazmi nepriamymi, ktoré nesprávne vyhodnotili, pokiaľ dospeli k záveru

o údajne mylnom zápise pozemku na rímskokatolícku náboţenskú obec namiesto obce B..

Označenie vlastníka pozemku v pozemkovokniţnej vloţke č. X. Rímskokatolícka cirkevná

obec povaţuje za dostatočné označenie subjektu R. na Slovensku. Postup súdu hodnotila

ako príliš formalistický, reštriktívny, arbitrárny a v rozpore s účelom reštitučných zákonov,

ustanoveniami , článkami 46 ods. 1 (práva na súdnu ochranu), (rovnosť v

konaní) a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd i prijatou judikatúrou (porovnaj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.

zn. , Ústavný súd Českej republiky sp. zn. ). Princípu právnej

istoty nezodpovedá záver súdov o prelomení dôkaznej moci verejnej listiny neoverenými

a ničím nepoloţenými dokumentmi. Postupom súdov došlo v rozpore s k odňatiu

vlastníckeho práva ţalobkyni. Arbitrárnym výkladom a aplikáciou reštitučného predpisu

súdmi bol popretý jeho účel a zmysel zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutí súdov.

Ţalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je zastúpená advokátom

( ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

5

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa

je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238

ods. 3 je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

Ţalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť jej dovolania preto z ustanovení § 238

ods. 1 aţ 3 nemoţno vyvodiť.

V kontexte so záverom dovolacieho súdu o procesnej neprípustnosti dovolania v tomto

prípade je vhodné uviesť, ţe mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných

prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie

z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).

upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia

dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,

vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa

toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie

je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe

dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so

6

zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

K jednotlivým zákonom vymedzeným, dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ

sú splnené ďalšie procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho

podania oprávnenou osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237

, na ktorú poukazuje ustanovenie , nielen prípustnosť

dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a nesprávne právne

posúdenie veci ( ) na rozdiel od toho nezakladajú prípustnosť

dovolania, ide však o relevantné dovolacie dôvody v prípade procesne prípustného dovolania,

čo však ale nie je tento prípad. Na existenciu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ nemôţe dovolací súd vziať zreteľ ani v prípade, ak by bolo

na ne v dovolaní poukázané, pokiaľ je nie je dovolanie procesne neprípustné – tak, ako

je tomu v tomto prípade.

K dovolaciemu dôvodu v zmysle dovolací súd uvádza, ţe

o procesnú vadu konania v zmysle ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo

nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe

v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou

z taxatívne vymenovaných vád.

Existencia vád v zmysle aţ e/ a nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.

K vade konania v zmysle , ktorú dovolateľ vidí v arbitrárnosti

a neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí, porušení práv na súdnu ochranu, v nezachovaní

princípu rovnosti v konaní a právnej istoty, dovolací súd uvádza:

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizáciu tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie

ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41

), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom

na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, ( ), byť predvolaní na súdne

pojednávanie ( ), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení

( ), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (

ods. 2 )]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred

súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobkyni realizáciu

jeho procesných práv.

Podstatná časť dovolania obsahuje námietku ţalobkyne, ţe jej v konaní bolo upreté

právo na spravodlivý súdny proces. Vydané rozhodnutia súdov povaţovala za arbitrárne

(svojvoľné) v dôsledku nedostatkov v ich odôvodneniach, prílišného formalizmu,

reštriktívnosti a ústavnej nekonformnosti výkladu reštitučnej normy. Dôsledkom toho došlo

i k porušeniu princípov rovnosti a právnej istoty, pretoţe súdy ústavne konformným

spôsobom nedali dostatočnú odpoveď na ňou preukázané skutočnosti pri posudzovaní otázky

(ne)unesenia dôkazného bremena, čo bolo v spore rozhodujúce.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo

na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny

proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich

diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami,

porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že

boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (). Pod spravodlivým súdnym procesom

(fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie

toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Pokiaľ ţalobkyňa namieta arbitrárnosť a nedostatky týkajúce sa odôvodnenia

rozhodnutia (prílišný formalizmus, reštriktívnosť i ústavnú nekonformnosť výkladu

reštitučnej normy), treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou

je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov

práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné

súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak,

že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté

9

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces (arbitrárnosť). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane

zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom

a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva

na spravodlivý proces ( , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu

pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje

rozhodnutia náleţite odôvodniť ( a , m. m. ), pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými

slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe

týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať

z toho, ţe práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ; obdobne napr. , , ,

).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,

ţe majú význam pre rozhodnutie (, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla

1993, séria A, Č.54-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená

v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí

dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

10

a právny základ rozhodnutia (). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti

na ústavný súd tieţ zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (). V danom prípade k námietkam

dovolateľky, ktoré boli vyjadrené v jej odvolaní zaujal stanovisko v odôvodnení svojho

rozhodnutia uţ Okresný súd Pezinok, pričom z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského

súdu vyplýva, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnymi názormi

prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1

, v tom, “ţe zápis v pozemkovej knihe v prospech vlastníctva navrhovateľa nemoţno

povaţovať, bez ďalšieho, za priamy dôkaz jeho vlastníctva k spornému pozemku“.

Vychádzajúc z toho, ţe iné dôkazy (listiny) sú spôsobilé zvrátiť správnosť zápisu

v pozemkovej knihe dospel k záveru, ţe vlastníkom nehnuteľnosti nie je ţalobkyňa ale

ţalovaná. Dovolateľka z ústavnoprávneho hľadiska v tejto časti namieta rozhodnú

argumentáciu v odôvodnení rozhodnutí súdov, keď vychádza z právnej relevancie ňou

predloţeného dôkazu – zápisu v pozemkovej knihe pokiaľ ide o otázku vlastníckeho práva

k pozemku a nemoţnosťou jeho preskúmavania súdom. Povinnosťou dovolacieho súdu bolo

bez toho, aby skúmal, či rozhodnutia súdov spočívajú na správnom právnom posúdení (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) posúdiť, či prima facie sú skutkové a právne závery súdov, na ktorých

sú zaloţené namietané rozhodnutia, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, čo by mohlo mať zároveň za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , , )

a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle Vychádzajúc z toho dospel

dovolací súd k záveru, ţe právo ţalobkyne na riadne odôvodnenie porušené bolo.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiţ nedáva odpoveď na v ňom formulovaný hlavný

(podstatný) argument, t.j. či a ako mali súdy posúdiť zápis o vlastníckom práve prevedený

v Pozemkovej knihe – konkrétne v pozemkovokniţnej vloţke č. X. (viď č.l. 20 – 21 spisu).

Súdmi vyjadrený záver vychádzajúci z listinných dôkazov, ţe vlastnícke právo k pozemku

svedčí ţalovanej, je podľa názoru dovolacieho súdu neudrţateľný, nič na tom nemení ani

vysvetlenie odvolacieho súdu o vyvrátiteľnosti toho, čo verejná listina (pozemková kniha)

osvedčuje a čo z jej obsahu vyplýva ( ) – i to, či je ako vlastníčka veci označená

ţalobkyňa alebo ţalovaná. Dôvody, ktoré podľa pôvodnej právnej úpravy vzťahujúcej

sa na vec dovoľovali vychádzať pri posudzovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej

11

v pozemkovej knihe zostali súdmi vo všeobecnosti i v konkrétnostiach posudzovaného

prípadu nezodpovedané.

Ako vyplýva z odôvodnenia potvrdeného rozsudku súdu prvého stupňa (str. 4 ods. 2),

tento z overenej kópie pozemkovokniţnej vloţky č. X. pre katastrálne územie B. zistil, ţe

zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam titulom kúpy z 21. decembra 1886, č. dokladu X.

svedčí subjektu označenému ako Rímskokatolícka cirkevná obec B.. Takto zistenému titulu

na zápis do Pozemkovej knihy sa súdy z pohľadu v tom čase platnej právnej úpravy

nevenovali, pominuli i význam nadobúdacieho titulu - dokladu pod č. X. označeného ako

kúpa uskutočnená 21. decembra 1886.

Právna tradícia na území Slovenska do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného

) vychádzala z toho, ţe k prevodu vlastníckeho práva nehnuteľných

vecí dochádzalo intabuláciou (vkladom) – zapísaním nadobúdacieho titulu do verejných kníh

(pozemkových, ţelezničných, banských a pod.). V takom prípade išlo o vlastníctvo tabulárne

s konštitutívnymi účinkami. Intabulačný princíp vţdy bezvýhradne rešpektovala minulá súdna

prax (napríklad plen. usn. z 28. októbra 1908, jud. 186, P. XLVII, STR. 897, Gl. U. nf.4359,

zbL. SV. 27, č. 49; PA. 1922, str. 709, č. 116) a rešpektuje ho i tá súčasná (napr. Najvyšší súd

Slovenskej republiky sp. zn. , ). Zápisy vo verejných knihách

predstavovali nie len dôkazný prostriedok o vzniku, prevode a zániku zapísaných práv ale

vykonanie tzv. „knihovných zápisov“ v nich sa spájalo so zavŕšením sledovanej skutkovej

podstaty vyjadrenej v právnom úkone ako nadobúdacím titulom – s nadobudnutím alebo

zánikom vecného práva k nehnuteľnosti s právnymi účinkami ex nunc. Vklad do pozemkovej

knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok; vkladom totiţ právo vznikalo alebo

zanikalo. Na nehnuteľnosť vpísanú do pozemkovej knihy (knihovanú) právo vlastníctva

(taktiež aj iné vecné právo na takúto nehnuteľnosť ) zpravidla nadobúdnuť možno len vpisom

do pozemkovej knihy (viď bliţšie Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému

zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II,

nakladatelství V. Linhard v Praze, 1935, str. 507). Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej

do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník

zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe,

nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný

(viď Fajnor, V. a Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku

a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi

12

v Bratislave, 1935, II. prepracované vydanie, str. 128, 132). (viď uvedenú publikáciu,

str. 132). Uplatňovaním intabulačného princípu (imponere in tabulas) sa teda určovala nielen

registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná) povaha zápisu vykonaného do pozemkovej

knihy. Stanovením intabulačného princípu (stotoţnením momentu nadobudnutia alebo zániku

práva s jeho verejným publikovaním v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi

pravidlami pre zápis sa zabezpečoval súlad medzi skutočným a evidovaným stavom.

Ani uhorské obyčajové právo nevylučovalo prípady, v ktorých právny stav

nezodpovedal zapísanému stavu. Vtedajší právny poriadok počítal s moţnosťou vzniku

takýchto kolízií a upravoval postup pri ich riešení. Dotknutý vlastník mohol predovšetkým

ţiadať o zápis poznámky spornosti. Pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, súhlasil

s výmazom vloţeného práva, nevyţadovalo sa, aby listina, ktorou sa mal dosiahnuť výmaz,

obsahovala platný právny dôvod – stačil samotný súhlas s výmazom; iná však bola situácia,

pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, s výmazom vloţeného práva nesúhlasil. Ten, kto

nadobudol v dobrej viere práva zapísané v pozemkovej knihe, bol vo svojej dobrej viere

chránený a zápis, o ktorý sa jeho právo opieralo, platil pre neho bez zreteľa na dôvod

neplatnosti zápisu (viď Svoboda, E.: Právo občanské, Část zvláštní – Právo knihovní,

Československý kompas v Praze, 1947, str. 53). Kto vychádzal zo zápisov o nehnuteľnostiach

v pozemkovej knihe, konal v dobrej viere, ţe tieto zápisy zodpovedajú skutočnému stavu.

Ak takto postupujúca osoba nadobudla právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola zapísaná

v pozemkovej knihe, zákon jej priznával ochranu tak, akoby toto právo nadobudla

od skutočného vlastníka. Ak išlo o zápis neplatný z hľadiska hmotného práva, mala dotknutá

osoba moţnosť domáhať sa nápravy žalobou o výmaz. Ţaloba o výmaz bola ţalobou, ktorou

sa ten, kto sa nejakým vkladom cítil byť „ukrátený“ na svojom zaknihovanom

(intabulovanom) práve, domáhal určenia neplatnosti tohto vkladu a obnovenia

predchádzajúceho stavu (viď Svoboda, E.: Právo občanské, Část zvláštní – Právo knihovní,

Československý kompas v Praze, 1947, str. 54). „Následkom tohto sporu (jestli ho ţalobník

vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy sa vymaţe (správne: vloží jeho výmaz), takţe zas

predošlý vlastník bude patrný v pozemkovej knihe ako vlastník“ (viď Fajnor, V. a Záturecký,

A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom

Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935, II. prepracované

vydanie, str. 133). Takáto ţaloba smerovala predovšetkým proti tomu, kto na základe

neplatného zápisu nadobudol právo; ten, kto takúto ţalobu podal, v konaní musel tvrdiť

a preukázať, ţe zápis je z určitého dôvodu neplatný, a zároveň ţiadať, aby bol obnovený

13

pôvodný pozemkovokniţný stav. Na podanie ţaloby o výmaz bola určená lehota 32 rokov. Ak

neplatne vloţená osoba medzičasom nehnuteľnosť previedla na iného, bolo potrebné spor

o výmaz rozšíriť tieţ proti „ostatným oprávneným osobám; proti nim ale, ak nehnuteľnosť

nadobudli v dobrej viere, bolo moţné podať ţalobu o výmaz len do 3 rokov. Táto lehota

sa v určitých prípadoch skracovala na ešte kratšiu lehotu: ak totiţ bolo vlastníkovi doručené

uznesenie o zápise vlastníctva inej osoby a on povaţoval zápis za neplatný, musel do 60 dní

oznámiť úradu pozemkových kníh, ţe chce začať spor o výmaz a tento spor aj skutočne

do 6 mesiacov začať (viď bliţšie Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému

zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II,

nakladatelství V. Linhard v Praze, 1935, str. 567, 572 - 579, tieţ Fajnor, V. a Záturecký, A.:

Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej

jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935, II. prepracované vydanie,

str. 135). Treba tieţ zdôrazniť, ţe ani prípadné podanie ţaloby o výmaz neviedlo ešte bez

ďalšieho k obnoveniu zápisu v pozemkovej knihe. Pôvodný zápis sa obnovoval

aţ na základe povoleného výmazu vlastníckeho práva na podklade právoplatného rozhodnutia

súdu doručeného pozemkovo kniţnému súdu – „Spor, ktorý môže týmto cieľom počať

opravdivý vlastník proti nepravému vlastníkovi, vpísanému do pozemkovej knihy, je sporom

o výmaz; následkom toho sporu (jestli ho žalobník vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy

sa vymaže (správne: vloží sa jeho výmaz), takže zas predošlý vlastník bude patrný

v pozemkovej knihe ako vlastník – Právoplatný rozsudok vynesený v spore o výmaz, súd

zpravidla z úradnej moci pošle poz. kn. súdu, ktorý o výmaz z úradnej povinnosti zakročí, aby

obsah pozemkovej knihy opravdivému právnemu stavu zodpovedal (§ 12 zákl. čl. LIV/1912)“

viď Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému zákonníku občanskému a občanské

právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II, nakladatelství V. Linhard v Praze,

1935, str. 573. Porovnaj tieţ Štofko, T. a Šmirjak, J.: Pozemnokniţné právo na Slovesnku,

vlastné nakladateľstvo, Levice- Bratislava, 1947, str. 53, 58, 61, - 273. Predpisy pri vedení

pozemkových kníh obsahujú najmä ministerské nariadenie z 15. decembra 1855 číslo 222

r.z. (pozemnokniţný poriadok).

Za primeraný treba povaţovať názor ţalobkyne, z ktorého vyvodzovala

opodstatnenosť svojej ţaloby o vydanie nehnuteľností v zmysle § 5 ods. 3 zákona

č. na základe zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v pozemkovej knihe

v období po uzavretí kúpnej zmluvy z roku 1886, pokiaľ sa nepreukáţe, ţe v neskoršom

období (1886 – 1950) došlo vtedy dostupnými právnymi prostriedkami k účinnej zmene tohto

14

zápisu v pozemkovej knihe, prípadne v tom čase došlo k zákonom predpokladaným

výnimkám o nadobudnutí vlastníctva (napr. vydrţaním, dedením, na draţbe, nadobudnutím

nehnuteľností aktom štátu a pod.). Súdy tento názor nepovaţovali v doterajších konaniach

a rozhodnutiach za relevantný, opomenuli ho a tak na argumentáciu ţalobkyne v uvedenej

rovine právnych úvah vôbec v odôvodneniach nereagovali, preto nedali ani riadne

zdôvodnenú odpoveď na túto rozhodnú otázku. Z tohto pohľadu ich záver, ţe zápis

v pozemkovej knihe nepovaţovali za „priamy dôkaz“ a rovnako ich záver vychádzajúci najmä

z dobových listín (zápisov, kroniky, knihy, označovaných rozhodnutí ţupných orgánov

a súdov), ţe vlastníčkou pozemku je ţalovaná bez ďalšieho nezodpovedá skutkovo ale ani

právne očakávanému zdôvodneniu nastolenej problematiky.

Dovolací súd, majúc na pamäti princípy riadneho a spravodlivého procesu,

po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa

konštatuje, ţe námietky dovolateľky povaţuje za opodstatnené, z uţ uvedených skutočností

sa dá ďalej vyvodiť, ţe doterajšie konanie a rozhodovanie súdov bolo jednostranné, formálne

zjednodušujúce (obmedzujúce sa na zaznamenané dobové udalosti), vôbec nebralo do úvahy

námietky a tvrdenia ţalobkyne v kontexte vzťahujúcej sa pôvodnej právnej úpravy, čo mohlo

mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci a jeho spravodlivého posúdenia v kontexte

(ne)splnenia podmienok uplatneného reštitučného nároku.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyňa

opodstatnene namieta existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vadu konania v zmysle

rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ods. l ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

15

V Bratislave 20. júna 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková