Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ab4/384695.123dd8.pdf
PDF · 215.05 KB
No categories available
7Cdo/146/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 146/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne R., Farnosť B.,
so sídlom v B.B., zastúpenej M. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej koná ako konateľ
advokát V. K., proti ţalovanej O.B., so sídlom v B.B., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej
na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 179/2008, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2011 sp. zn. 5 Co 227/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 31. mája 2011 sp. zn. 5 Co 227/2010 a rozsudok Okresného súdu Pezinok z 10. marca 2010
č.k. 4 C 179/2008-132 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok rozsudkom z 10. marca 2010 č.k. 4 C 179/2008-132 zamietol
návrh ţalobkyne, ktorým sa domáhala voči ţalovanej vydania nehnuteľnosti – pozemku
2
parcelné č. X., záhrady vo výmere X. m, vedenú Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou
katastra S., v O.B., na liste vlastníctva Č., v registri C. Ţalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Z historických dokumentov mal preukázané, ţe predmetný pozemok (ktorý bol
predmetom výzvy z 24. apríla 2006 na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z.
o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam) bol v roku 1886 odkúpený obcou B.
od J. P. na stavbu školy z vlastných finančných zdrojov (z knihy „V svetle siedmych tisícročí“
od Stanislava Feketeho a kolektív, vydanej v Bratislave v roku 2001, obecná kronika obce B.,
zápisnica zo spoločného zasadnutia poslancov obce B. a rímskokatolíckej školskej rady
z 9. októbra 1892). Podľa zápisnice z mimoriadneho zasadnutia poslancov obce B.
z 11. decembra 1895 bola škola vţdy prevádzkovaná obcou i keď bola rímskokatolického
charakteru. Zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia zastupiteľstva obce B. z 27. februára
1908 mal ďalej preukázané, ţe na základe rozsudku Uhorského kráľovského správneho súdu
Č.658/1907, potvrdzujúceho rozhodnutie zákonného orgánu ţupy Bratislava č. 1068/1895,
potvrdeného rozhodnutím Ministerstva vnútra č. 9976/4,1897 bola škola v B. vyhlásená za
obecnú, zákonný orgán ţupy Bratislava pod č. X. obec svojím nariadením zaviazal, aby bol
pozemok školy (omylom zaevidovaný v evidencii nehnuteľností na Rímskokatolícku
náboţenskú obec) prepísaný na obec B. súdnou cestou. Z tejto zápisnice mal súd za
preukázané aj to, ţe budovu školy postavenú na uvedenom pozemku dala postaviť obec B..
Z listu Školského inšpektorátu v Trnave z 9. júla 1945 mal preukázané, ţe škola v O.B. bola
k uvedenému dátumu vyhlásená za školu štátnu. Výmerom Krajského národného výboru –
odboru školstva v Bratislave Čd. X. z 2. novembra 1956 bol zoštátnený pozemok, ktorý
je predmetom vydania v tomto konaní. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, ţe predmetný
pozemok je obecný (nie cirkevný) a preto jeho vydanie poţadované ţalobkyňou v zmysle
zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vylúčil,
čo povaţoval za rozhodný dôvod pre zamietnutie ţaloby. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 151 ods. 1 a 2 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 31. mája 2011 sp. zn.
5 Co 227/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a ţalovanej
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacej námietke ţalobkyne (ţe súd prvého
stupňa rozhodol o tom, ţe ţalobkyni nesvedčí vlastnícke právo k pozemku pred rokom 1947
len na základe nepriamych dôkazov a tak nesprávne poprel zápis vlastníckeho práva
vo verejnej listine - pozemkovokniţnej vloţke č. X.), odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe
dôkazné bremeno ohľadne existencie listiny preukazujúcej vlastníctvo ţalobkyne k pozemku
pred rokom 1947 zaťaţuje ţalobkyňu. Ţalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení ponúkla
súdu zápis v pozemkovokniţnej vloţke č. X. vedenej pre k. ú. B. spred roku 1947, ktorý ako
vlastníka sporenej nehnuteľnosti označuje Rímskokatolícku cirkevnú obec B. a ďalej výmer
KNV v Bratislave o poštátnení majetku bývalej ľudovej školy v B. zo dňa 2. novembra 1956.
Ţalovaná vlastníctvo ţalobkyne k spornej nehnuteľnosti pred rokom 1947 popierala a rovnako
ako ţalobkyňa, ani ona nepredloţila ţiadne priame dôkazy o nadobudnutí vlastníctva obce k
predmetnému pozemku od miestneho občana J. P., ktorá skutočnosť je zaznamenaná
v miestnej kronike. Vzhľadom na veľký časový odstup a s tým spojenú dôkaznú núdzu, súd
prvého stupňa vychádzal z nepriamych dôkazov predloţených ţalovanou, z ktorých
vyplynulo, ţe otázka vlastníctva k sporenej nehnuteľností bola aj v minulosti nejasná a ako
taká bola predmetom aj rozhodovania súdu, ktoré rozhodnutie, hoci sa nezachovalo, malo
jednoznačný záver, ţe pozemok školy omylom zaevidovaný na rímskokatolícku náboţenskú
obec má byť zapísaný na obec B., ako to vyplýva zo zápisnice obecného zastupiteľstva v B.
(S.) z 27. februára 1908. Odvolací súd sa priklonil k záveru, ţe zápis v pozemkovej knihe
v prospech vlastníctva ţalobkyne nemoţno bez ďalšieho povaţovať za priamy dôkaz jej
vlastníctva k spornému pozemku. V pozemkovokniţných vloţkách sa vyskytujú totiţ zápisy
priamo v prospech R. (kostol, fara, ďalšie pozemky). Pri predmetnom pozemku sa však
uvádza ako vlastník rímskokatolícka cirkevná obec B., čo je zrejmý rozdiel. Nemoţno hovoriť
o jednoznačnom označení vlastníka, ako sa domnieva ţalobkyňa. Pri verejných listinách, akou
je i zápis v pozemkovej knihe platí, ţe sú povaţované za pravé a ich obsah za pravdivý, aţ
kým sa nepreukáţe opak. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci v súvislosti
s nejednoznačným zápisom v spojení s ďalšími dôkazmi predloţenými ţalovanou uzavrel, ţe
zapísaným vlastníkom je obec a nie rímskokatolícka cirkev. Ak teda štát pri odňatí
vlastníckeho práva povaţoval sporný pozemok za vlastníctvo ţalobkyne, vychádzal zrejme
len z nejednoznačného zápisu v pozemkovej knihe, nie zo skutočného stavu veci
a rozhodnutie o vyvlastnení je nutné povaţovať za nulitný akt. Ţalobkyňa nepreukázala
vlastnícke právo k spornému pozemku pred rokom 1947 – teda, ţe je oprávnenou osobou
podľa zák. č. 161/2005 Z.z. na navrátenie vlastníctva k tejto veci, odvolací súd preto rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, navrhla zmenu
rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorej sa vyhovie jej ţalobe na vydanie a navrátenie
vlastníctva k nehnuteľnosti. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní je bola odňatá moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolaciemu
súdu vyčítala, ţe rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil tak, aby zodpovedalo ustanoveniu
§ 157 O.s.p., článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a judikatúre Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej „ESĽP“). Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi ţalobkyňa vidí v tom, ţe
ňou predloţené verejné listiny preukazujú rozhodné skutočnosti a preto ţalobkyňa uniesla
dôkazné bremeno v spore. Totiţ v tomto prípade ţalovaná nevyvrátila údaje vyplývajúce
z verejných listín tým, ţe by preukázala nepravosť listín alebo nesprávnosť v nich uvedených
údajov a uniesla dôkazné bremeno. Ţalovaná nepredloţila priame dôkazy o nadobudnutí
pozemku do vlastníctva obce B. (rozsudok Uhorského kráľovského správneho súdu
Č.658/1907, ktorým malo byť potvrdené rozhodnutie zákonného orgánu ţupy Bratislava
z roku 1895, podľa ktorého bola škola v B. vyhlásená za obecnú školu; nariadenie zákonného
orgánu ţupy Bratislava, ktorým bola obec zaviazaná, aby pozemok omylom zaevidovaný na
Rímskokatolícku náboţenskú obec bol súdnou cestou prepísaný na obec B.), nevysvetlila
prečo nedošlo k prepisu pozemku na obec v súlade s nariadením ţupy, tak ako to tvrdila. Za
nesprávny označila postup súdov, ktoré netrvali na predloţení priamych dôkazoch
a uspokojili sa s dôkazmi nepriamymi, ktoré nesprávne vyhodnotili, pokiaľ dospeli k záveru
o údajne mylnom zápise pozemku na rímskokatolícku náboţenskú obec namiesto obce B..
Označenie vlastníka pozemku v pozemkovokniţnej vloţke č. X. Rímskokatolícka cirkevná
obec povaţuje za dostatočné označenie subjektu R. na Slovensku. Postup súdu hodnotila
ako príliš formalistický, reštriktívny, arbitrárny a v rozpore s účelom reštitučných zákonov,
ustanoveniami O.s.p., článkami 46 ods. 1 (práva na súdnu ochranu), čl. 47 ods. 3 (rovnosť v
konaní) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd i prijatou judikatúrou (porovnaj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 144/1996, Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I. ÚS 38/2002). Princípu právnej
istoty nezodpovedá záver súdov o prelomení dôkaznej moci verejnej listiny neoverenými
a ničím nepoloţenými dokumentmi. Postupom súdov došlo v rozpore s ústavou k odňatiu
vlastníckeho práva ţalobkyni. Arbitrárnym výkladom a aplikáciou reštitučného predpisu
súdmi bol popretý jeho účel a zmysel zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutí súdov.
Ţalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
Ţalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť jej dovolania preto z ustanovení § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
V kontexte so záverom dovolacieho súdu o procesnej neprípustnosti dovolania v tomto
prípade je vhodné uviesť, ţe mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných
prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie
z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).
Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia
§ 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa
toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe
dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so
zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým zákonom vymedzeným, dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ
sú splnené ďalšie procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho
podania oprávnenou osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237
O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť
dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladajú prípustnosť
dovolania, ide však o relevantné dovolacie dôvody v prípade procesne prípustného dovolania,
čo však ale nie je tento prípad. Na existenciu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p. nemôţe dovolací súd vziať zreteľ ani v prípade, ak by bolo
na ne v dovolaní poukázané, pokiaľ je nie je dovolanie procesne neprípustné – tak, ako
je tomu v tomto prípade.
K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe
o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe
v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.
K vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľ vidí v arbitrárnosti
a neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí, porušení práv na súdnu ochranu, v nezachovaní
princípu rovnosti v konaní a právnej istoty, dovolací súd uvádza:
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizáciu tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie
ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení
(§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred
súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobkyni realizáciu
jeho procesných práv.
Podstatná časť dovolania obsahuje námietku ţalobkyne, ţe jej v konaní bolo upreté
právo na spravodlivý súdny proces. Vydané rozhodnutia súdov povaţovala za arbitrárne
(svojvoľné) v dôsledku nedostatkov v ich odôvodneniach, prílišného formalizmu,
reštriktívnosti a ústavnej nekonformnosti výkladu reštitučnej normy. Dôsledkom toho došlo
i k porušeniu princípov rovnosti a právnej istoty, pretoţe súdy ústavne konformným
spôsobom nedali dostatočnú odpoveď na ňou preukázané skutočnosti pri posudzovaní otázky
(ne)unesenia dôkazného bremena, čo bolo v spore rozhodujúce.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny
proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami,
porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že
boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom
(fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie
toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
Pokiaľ ţalobkyňa namieta arbitrárnosť a nedostatky týkajúce sa odôvodnenia
rozhodnutia (prílišný formalizmus, reštriktívnosť i ústavnú nekonformnosť výkladu
reštitučnej normy), treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou
je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak,
že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces (arbitrárnosť). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane
zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom
a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva
na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje
rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať
z toho, ţe práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, séria A, Č.54-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí
dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti
na § 219 O.s.p. ústavný súd tieţ zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). V danom prípade k námietkam
dovolateľky, ktoré boli vyjadrené v jej odvolaní zaujal stanovisko v odôvodnení svojho
rozhodnutia uţ Okresný súd Pezinok, pričom z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského
súdu vyplýva, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnymi názormi
prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1
O.s.p., v tom, “ţe zápis v pozemkovej knihe v prospech vlastníctva navrhovateľa nemoţno
povaţovať, bez ďalšieho, za priamy dôkaz jeho vlastníctva k spornému pozemku“.
Vychádzajúc z toho, ţe iné dôkazy (listiny) sú spôsobilé zvrátiť správnosť zápisu
v pozemkovej knihe dospel k záveru, ţe vlastníkom nehnuteľnosti nie je ţalobkyňa ale
ţalovaná. Dovolateľka z ústavnoprávneho hľadiska v tejto časti namieta rozhodnú
argumentáciu v odôvodnení rozhodnutí súdov, keď vychádza z právnej relevancie ňou
predloţeného dôkazu – zápisu v pozemkovej knihe pokiaľ ide o otázku vlastníckeho práva
k pozemku a nemoţnosťou jeho preskúmavania súdom. Povinnosťou dovolacieho súdu bolo
bez toho, aby skúmal, či rozhodnutia súdov spočívajú na správnom právnom posúdení (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) posúdiť, či prima facie sú skutkové a právne závery súdov, na ktorých
sú zaloţené namietané rozhodnutia, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, čo by mohlo mať zároveň za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00)
a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vychádzajúc z toho dospel
dovolací súd k záveru, ţe právo ţalobkyne na riadne odôvodnenie porušené bolo.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiţ nedáva odpoveď na v ňom formulovaný hlavný
(podstatný) argument, t.j. či a ako mali súdy posúdiť zápis o vlastníckom práve prevedený
v Pozemkovej knihe – konkrétne v pozemkovokniţnej vloţke č. X. (viď č.l. 20 – 21 spisu).
Súdmi vyjadrený záver vychádzajúci z listinných dôkazov, ţe vlastnícke právo k pozemku
svedčí ţalovanej, je podľa názoru dovolacieho súdu neudrţateľný, nič na tom nemení ani
vysvetlenie odvolacieho súdu o vyvrátiteľnosti toho, čo verejná listina (pozemková kniha)
osvedčuje a čo z jej obsahu vyplýva (§ 134 O.s.p.) – i to, či je ako vlastníčka veci označená
ţalobkyňa alebo ţalovaná. Dôvody, ktoré podľa pôvodnej právnej úpravy vzťahujúcej
sa na vec dovoľovali vychádzať pri posudzovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej
v pozemkovej knihe zostali súdmi vo všeobecnosti i v konkrétnostiach posudzovaného
prípadu nezodpovedané.
Ako vyplýva z odôvodnenia potvrdeného rozsudku súdu prvého stupňa (str. 4 ods. 2),
tento z overenej kópie pozemkovokniţnej vloţky č. X. pre katastrálne územie B. zistil, ţe
zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam titulom kúpy z 21. decembra 1886, č. dokladu X.
svedčí subjektu označenému ako Rímskokatolícka cirkevná obec B.. Takto zistenému titulu
na zápis do Pozemkovej knihy sa súdy z pohľadu v tom čase platnej právnej úpravy
nevenovali, pominuli i význam nadobúdacieho titulu - dokladu pod č. X. označeného ako
kúpa uskutočnená 21. decembra 1886.
Právna tradícia na území Slovenska do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného
občianskeho zákonníka) vychádzala z toho, ţe k prevodu vlastníckeho práva nehnuteľných
vecí dochádzalo intabuláciou (vkladom) – zapísaním nadobúdacieho titulu do verejných kníh
(pozemkových, ţelezničných, banských a pod.). V takom prípade išlo o vlastníctvo tabulárne
s konštitutívnymi účinkami. Intabulačný princíp vţdy bezvýhradne rešpektovala minulá súdna
prax (napríklad plen. usn. z 28. októbra 1908, jud. 186, P. XLVII, STR. 897, Gl. U. nf.4359,
zbL. SV. 27, č. 49; PA. 1922, str. 709, č. 116) a rešpektuje ho i tá súčasná (napr. Najvyšší súd
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2008, 3 Cdo 219/ 2011). Zápisy vo verejných knihách
predstavovali nie len dôkazný prostriedok o vzniku, prevode a zániku zapísaných práv ale
vykonanie tzv. „knihovných zápisov“ v nich sa spájalo so zavŕšením sledovanej skutkovej
podstaty vyjadrenej v právnom úkone ako nadobúdacím titulom – s nadobudnutím alebo
zánikom vecného práva k nehnuteľnosti s právnymi účinkami ex nunc. Vklad do pozemkovej
knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok; vkladom totiţ právo vznikalo alebo
zanikalo. Na nehnuteľnosť vpísanú do pozemkovej knihy (knihovanú) právo vlastníctva
(taktiež aj iné vecné právo na takúto nehnuteľnosť ) zpravidla nadobúdnuť možno len vpisom
do pozemkovej knihy (viď bliţšie Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému
zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II,
nakladatelství V. Linhard v Praze, 1935, str. 507). Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej
do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník
zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe,
nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný
(viď Fajnor, V. a Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku
a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi
v Bratislave, 1935, II. prepracované vydanie, str. 128, 132). (viď uvedenú publikáciu,
str. 132). Uplatňovaním intabulačného princípu (imponere in tabulas) sa teda určovala nielen
registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná) povaha zápisu vykonaného do pozemkovej
knihy. Stanovením intabulačného princípu (stotoţnením momentu nadobudnutia alebo zániku
práva s jeho verejným publikovaním v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi
pravidlami pre zápis sa zabezpečoval súlad medzi skutočným a evidovaným stavom.
Ani uhorské obyčajové právo nevylučovalo prípady, v ktorých právny stav
nezodpovedal zapísanému stavu. Vtedajší právny poriadok počítal s moţnosťou vzniku
takýchto kolízií a upravoval postup pri ich riešení. Dotknutý vlastník mohol predovšetkým
ţiadať o zápis poznámky spornosti. Pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, súhlasil
s výmazom vloţeného práva, nevyţadovalo sa, aby listina, ktorou sa mal dosiahnuť výmaz,
obsahovala platný právny dôvod – stačil samotný súhlas s výmazom; iná však bola situácia,
pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, s výmazom vloţeného práva nesúhlasil. Ten, kto
nadobudol v dobrej viere práva zapísané v pozemkovej knihe, bol vo svojej dobrej viere
chránený a zápis, o ktorý sa jeho právo opieralo, platil pre neho bez zreteľa na dôvod
neplatnosti zápisu (viď Svoboda, E.: Právo občanské, Část zvláštní – Právo knihovní,
Československý kompas v Praze, 1947, str. 53). Kto vychádzal zo zápisov o nehnuteľnostiach
v pozemkovej knihe, konal v dobrej viere, ţe tieto zápisy zodpovedajú skutočnému stavu.
Ak takto postupujúca osoba nadobudla právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola zapísaná
v pozemkovej knihe, zákon jej priznával ochranu tak, akoby toto právo nadobudla
od skutočného vlastníka. Ak išlo o zápis neplatný z hľadiska hmotného práva, mala dotknutá
osoba moţnosť domáhať sa nápravy žalobou o výmaz. Ţaloba o výmaz bola ţalobou, ktorou
sa ten, kto sa nejakým vkladom cítil byť „ukrátený“ na svojom zaknihovanom
(intabulovanom) práve, domáhal určenia neplatnosti tohto vkladu a obnovenia
predchádzajúceho stavu (viď Svoboda, E.: Právo občanské, Část zvláštní – Právo knihovní,
Československý kompas v Praze, 1947, str. 54). „Následkom tohto sporu (jestli ho ţalobník
vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy sa vymaţe (správne: vloží jeho výmaz), takţe zas
predošlý vlastník bude patrný v pozemkovej knihe ako vlastník“ (viď Fajnor, V. a Záturecký,
A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom
Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935, II. prepracované
vydanie, str. 133). Takáto ţaloba smerovala predovšetkým proti tomu, kto na základe
neplatného zápisu nadobudol právo; ten, kto takúto ţalobu podal, v konaní musel tvrdiť
a preukázať, ţe zápis je z určitého dôvodu neplatný, a zároveň ţiadať, aby bol obnovený
pôvodný pozemkovokniţný stav. Na podanie ţaloby o výmaz bola určená lehota 32 rokov. Ak
neplatne vloţená osoba medzičasom nehnuteľnosť previedla na iného, bolo potrebné spor
o výmaz rozšíriť tieţ proti „ostatným oprávneným osobám; proti nim ale, ak nehnuteľnosť
nadobudli v dobrej viere, bolo moţné podať ţalobu o výmaz len do 3 rokov. Táto lehota
sa v určitých prípadoch skracovala na ešte kratšiu lehotu: ak totiţ bolo vlastníkovi doručené
uznesenie o zápise vlastníctva inej osoby a on povaţoval zápis za neplatný, musel do 60 dní
oznámiť úradu pozemkových kníh, ţe chce začať spor o výmaz a tento spor aj skutočne
do 6 mesiacov začať (viď bliţšie Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému
zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II,
nakladatelství V. Linhard v Praze, 1935, str. 567, 572 - 579, tieţ Fajnor, V. a Záturecký, A.:
Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej
jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935, II. prepracované vydanie,
str. 135). Treba tieţ zdôrazniť, ţe ani prípadné podanie ţaloby o výmaz neviedlo ešte bez
ďalšieho k obnoveniu zápisu v pozemkovej knihe. Pôvodný zápis sa obnovoval
aţ na základe povoleného výmazu vlastníckeho práva na podklade právoplatného rozhodnutia
súdu doručeného pozemkovo kniţnému súdu – „Spor, ktorý môže týmto cieľom počať
opravdivý vlastník proti nepravému vlastníkovi, vpísanému do pozemkovej knihy, je sporom
o výmaz; následkom toho sporu (jestli ho žalobník vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy
sa vymaže (správne: vloží sa jeho výmaz), takže zas predošlý vlastník bude patrný
v pozemkovej knihe ako vlastník – Právoplatný rozsudok vynesený v spore o výmaz, súd
zpravidla z úradnej moci pošle poz. kn. súdu, ktorý o výmaz z úradnej povinnosti zakročí, aby
obsah pozemkovej knihy opravdivému právnemu stavu zodpovedal (§ 12 zákl. čl. LIV/1912)“
viď Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému zákonníku občanskému a občanské
právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II, nakladatelství V. Linhard v Praze,
1935, str. 573. Porovnaj tieţ Štofko, T. a Šmirjak, J.: Pozemnokniţné právo na Slovesnku,
vlastné nakladateľstvo, Levice- Bratislava, 1947, str. 53, 58, 61, 271- 273. Predpisy pri vedení
pozemkových kníh obsahujú najmä ministerské nariadenie z 15. decembra 1855 číslo 222
r.z. (pozemnokniţný poriadok).
Za primeraný treba povaţovať názor ţalobkyne, z ktorého vyvodzovala
opodstatnenosť svojej ţaloby o vydanie nehnuteľností v zmysle § 5 ods. 3 zákona
č. 161/2005 Zb. na základe zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v pozemkovej knihe
v období po uzavretí kúpnej zmluvy z roku 1886, pokiaľ sa nepreukáţe, ţe v neskoršom
období (1886 – 1950) došlo vtedy dostupnými právnymi prostriedkami k účinnej zmene tohto
zápisu v pozemkovej knihe, prípadne v tom čase došlo k zákonom predpokladaným
výnimkám o nadobudnutí vlastníctva (napr. vydrţaním, dedením, na draţbe, nadobudnutím
nehnuteľností aktom štátu a pod.). Súdy tento názor nepovaţovali v doterajších konaniach
a rozhodnutiach za relevantný, opomenuli ho a tak na argumentáciu ţalobkyne v uvedenej
rovine právnych úvah vôbec v odôvodneniach nereagovali, preto nedali ani riadne
zdôvodnenú odpoveď na túto rozhodnú otázku. Z tohto pohľadu ich záver, ţe zápis
v pozemkovej knihe nepovaţovali za „priamy dôkaz“ a rovnako ich záver vychádzajúci najmä
z dobových listín (zápisov, kroniky, knihy, označovaných rozhodnutí ţupných orgánov
a súdov), ţe vlastníčkou pozemku je ţalovaná bez ďalšieho nezodpovedá skutkovo ale ani
právne očakávanému zdôvodneniu nastolenej problematiky.
Dovolací súd, majúc na pamäti princípy riadneho a spravodlivého procesu,
po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa
konštatuje, ţe námietky dovolateľky povaţuje za opodstatnené, z uţ uvedených skutočností
sa dá ďalej vyvodiť, ţe doterajšie konanie a rozhodovanie súdov bolo jednostranné, formálne
zjednodušujúce (obmedzujúce sa na zaznamenané dobové udalosti), vôbec nebralo do úvahy
námietky a tvrdenia ţalobkyne v kontexte vzťahujúcej sa pôvodnej právnej úpravy, čo mohlo
mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci a jeho spravodlivého posúdenia v kontexte
(ne)splnenia podmienok uplatneného reštitučného nároku.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyňa
opodstatnene namieta existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková