Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e61/386526.17bbbe.pdf
PDF · 146.07 KB
No categories available
5Cdo/176/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 176/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Doc. JUDr. Ing. V. L.L.,
proti ţalovanému P.P., IČO: X., zastúpenému D., s.r.o. so sídlom v B., o ochranu
osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 15 C 427/2004, o dovolaní
ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. marca 20011 sp.zn. 5 Co
248/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v v Bratislave
z 29. marca 20011 sp.zn. 5 Co 248/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. apríla 2009 č.k. 15 C 427/2004-2221 uloţil
ţalovanému povinnosť bezplatne uverejniť v denníku S. v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku na totoţnej strane a totoţným písmom ako bol uverejnený článok
„I.L.I.“ ospravedlnenie v tomto znení: Spoločnosť P.P. oznamuje, ţe dňa X. bol v denníku S.
uverejnený článok názvu „I.L.I.“, ktorého autorkou S. D. M., obsahujúci nepravdivé údaje
o Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a iné nepravdivé údaje. Nepravdivý S. údaj, ţe „Profesorka
matematiky a fyziky L. K.K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, ţe I.
bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca. Pravdou S., ţe otec Ing. I. L. pán
Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. počas synovho štúdia na strednej škole ţiadne študijné a iné
problémy za syna neriešil a pani
RNDr. L. K. opísaný výrok nepovedala a pána Ing. I. L. nikdy neučila. Nepravdivé S. údaje,
ţe „...v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaţe na priame predaje a týmto
spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo spoločníkov V. L., ale aj
manţelka V. M., či V. V..“ Pravdou S., ţe podnik S. bol privatizovaný víťazom verejnej
súťaţe spoločnosťou S. Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. nikdy nebol spoločníkom ţiadnej
spoločnosti spolu s manţelkami V. M. a V. V. a spoločníčkami spoločnosti S. nikdy neboli.
Za uverejnenie nepravdivých a občiansku česť poškodzujúcich údajov sa vydavateľ denníka
S. spoločnosť P. pánovi Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. ospravedlňuje. Návrh v časti zabezpečiť
v denníku S. uverejnenie : Pravdou S., ţe k privatizácii podniku S. došlo v čase, kedy Ing. I.
L. na ministerstve nepôsobil, ....menované sa ani privatizácie podniku S. nezúčastnili a v časti
nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi náhradu
trov konania.
Z vykonaného dokazovania súd dospel k názoru, ţe časti článku, ktoré S. predmetom
konania, boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv ţalobcu, boli tendenčné
a nepravdivé i napriek titulu článku a s ním spojených fotografií. Meno I. L. bolo v čase
uverejnenia článku všeobecne známe z pozície politickej a v rovnakom rozsahu bolo známe
i meno ţalobcu z pozície podnikateľa, ako i spätosť týchto dvoch osôb vo vzťahu otca a syna.
Podľa názoru súdu s odkazom na vykonané dokazovanie, najmä svedeckej výpovede RNDr.
L. K. a svedka Ing. I. L., časť článku, ktorá bola predmetom konania, a to „Profesorka
matematiky a fyziky L. K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, ţe I.
bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca „bolo moţné hodnotiť ako absolútne
nepravdivú. Zo svedeckej výpovede
RNDr. L. K. mal súd jednoznačne preukázané, ţe Ing. I. L. neučila, poznala ho ako
bezproblémového ţiaka, s autorkou článku nikdy nehovorila a informácie podané p. F. vôbec
nepovedala tak, ako bolo uvedené v predmetnom článku.
Zo svedeckej výpovede Ing. I. L. mal súd preukázané, ţe v škole nemal ţiadne problémy a pre
principiálnu povahu ţalobcu, i keď by to bolo potrebné, tak by to neurobil. Súd mal
preukázané svedeckou výpoveďou autorky článku, ţe vychádzala z informácií, ktoré
nepreverila, preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich
rozširovanie. Časť článku: „v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaţe na
priame predaje a týmto spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo
spoločníkov V. L., ale aj manţelka V. M., či V. V..“ obsahovala viacero čiastkových
informácií, ktoré boli zahrnuté do obsahu vety, preto súd túto časť článku skúmal ako celok
s istou pointou zameranou na osobu ţalobcu. Z listu Ministerstva hospodárstva SR z 15. apríla
2008 mal súd preukázanú ako pravdivú skutočnosť, ţe Ing. I. L. pôsobil na Úrade vlády SR
v čase od 30. júna 1992
do 18. marca 1994 a súčasne od 23. júna 1993 do 15. marca 1994 bol poverený riadením
Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR v čase, kedy došlo k podpisu
zmluvy o predaji podniku S. š.p. dňa 13. júla 1993. Súd prvého stupňa zdôraznil skutočnosť,
ţe prevod majetku štátu na iné osoby S. proces dlhodobý a podpísanie zmluvy S. úkon
konečný. Hoci k podpísaniu zmluvy o predaji podniku došlo dňa 13. júla 1993, t.j. v čase,
kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku SR, avšak príprava prevodu majetku štátu podniku S. š.p. bola začatá v čase, kedy
Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku SR. Rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR
o schválení privatizačného projektu bolo dňa 20. apríla 1993, teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte
nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR
a rovnako i verejná súťaţ na predaj podniku S. š.p., ktorá bola vyhlásená| dňom 1. júna 1993,
teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku SR. Pravdou S., ţe spoločnosť S. sa stala víťazom verejnej
súťaţe v čase, kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu
národného majetku SR, avšak stalo sa tak rozhodnutím výkonného výboru Fondu národného
majetku dňa 9. júla 1993 a nie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR.
Z týchto preukázaných faktických informácií zo zmluvy o predaji podniku č. X. z 13. júla
1993 s poukazom
na formuláciu tejto časti článku bol súd toho názoru, ţe informácie v tejto časti článku S.
skresľujúce, jednoznačne spôsobilé u čitateľa vyvolať vnútený dojem o nepoctivej privatizácii
a vyvolať mnoţstvo nezodpovedaných otázok. Autorka článku v svedeckej výpovedi uviedla,
ţe informácie nepreverovala, čím podľa názoru súdu k svojej práci pristupovala
neprofesionálne, lebo jednoznačne nemala prehľad o tom, aký štátny podnik sa privatizoval
a kto ho ako víťaz verejnej súťaţe kúpil. Ak by S. autorka článku informácie preverila,
dozvedela by sa, ţe vo verejnej súťaţi bol schválený prevod majetku štátu podniku S. š.p.,
ktorého ţalobca nebol nikdy spoločníkom a ţe víťazom verejnej súťaţe, teda kupujúcim bola
spoločnosť S., ktorej ţalobca bol spoločníkom v čase od 23. novembra 1992 do 24. februára
1997, preto v tejto časti bola informácia absolútne nepravdivá, zmätočná. Rovnako bola
absolútne nepravdivá informácia o tom, ţe spoločníčkami podniku S. boli aj manţelka V. M.,
či V. V., a to preto, ţe spoločníkmi štátneho podniku zo zákona nemohli S. fyzické osoby
a spoločníčkami spoločnosti S. v zmysle výpisu z obchodného registra, menované nikdy
neboli. Preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich
rozširovanie. S poukazom na vykonané dokazovanie súd dospel k názoru, ţe sloboda prejavu
autorky článku hrubo porušila rovnováhu ochrany osobnosti ţalobcu. Súd prvého stupňa
zamietol tú časť nároku, ktorá sa týkala vyjadrenia o pravde, ţe ...k privatizácii podniku S.
š.p. došlo v čase, kedy Ing. I. L. na ministerstve nepôsobil..., nakoľko z listu Ministerstva
hospodárstva SR z 15. apríla 2008 mal súd preukázané, ţe Ing. I. L. v čase od 23. júna 1993
do 15. marca 1994 bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku SR a k privatizácii podniku S. š.p. došlo podpisom zmluvy o predaji podniku dňa 13.
júla 1993, teda v čase pôsobenia Ing. I. L. na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného
majetku SR. Súd návrh v časti nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,99 € (500.000,-Sk)
zamietol s poukazom na titul článku a s ním spojený fotografický materiál, ktorý bol
esenciálne zameraný na inú osobu ako ţalobcu, čím intenzita zásahu nepravdivých informácií
uvedených v texte článku vo vzťahu k osobe ţalobcu bola v úzadí, a preto na ochranu
osobnostných práv ţalobcu sa javilo súdu uverejnenie ospravedlnenia
za postačujúce. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.3 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. marca 2011 sp.zn. 5 Co 248/2009 rozsudok
súdu, v častiach napadnutých odvolaním ţalovaného, potvrdil, ţalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, ţe výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I,
č.k. 14C 636/2004-97, zo dňa 18. októbra 2006, kde navrhovateľom S. Doc. JUDr. Ing. V. L.,
CSc. a odporkyňou D. M. – autorka článku uverejneného v denníku S. zo dňa 10. februára
2007, predmet konania S. zhodný ako predmet konania v prejednávanej veci, nadobudol
právoplatnosť dňa 16. januára 2007. Predmetným rozhodnutím bola uloţená odporkyni ako
autorke článku povinnosť strpieť, aby navrhovateľ v denníku S. na náklady odporkyne
uverejnil text ospravedlnenia nadväzujúci na výrok ako v prejednávanej veci. Tento výrok
dňom jeho právoplatnosti zaväzuje tak jeho účastníkov konania, ako aj súdy, a teda aj
odvolací súd v prejednávanej veci, a preto nemoţno nanovo pristupovať k hodnoteniu
pravdivosti či nepravdivosti jednotlivých tvrdení v predmetnom článku uverejnených, ako ani
celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnuť
do osobnostných práv navrhovateľa. Tieto skutočnosti boli uţ posudzované v rámci konania
a rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C 636/2004-97 so záverom, ţe článkom
odporkyne došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a k zásahu do jeho
súkromného, rodinného a profesionálneho ţivota, zníţeniu ľudskej dôstojnosti a mena, a to
najmä publikovaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií s poukazom, ţe sa
jednalo o mienkotvorný denník s nákladom 97 482 ks pri 29 % remitende denníka S..
Odvolací súd na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil podľa § 219 O.s.p., s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku
súdu.
Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal zmeniť
rozsudok odvolacieho súdu a návrh v celosti zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnil
tým, ţe súdy niţších stupňov porušili zásady spravodlivého procesu a svojím postupom odňali
ţalovanému moţnosť konať pred súdom, keď porušili základné princípy súdneho konania
a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Súčasne mal za to, ţe obe rozhodnutia
vychádzajú i z nesprávneho právneho posúdenia. Namietal, ţe odvolací súd vo veci rozhodol
odkazom na výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. októbra 2006 č.k.
14C 636/2004-97 v právnej veci ţalobcu proti ţalovanej D. M., ktorý povaţoval pre
rozhodnutie vo veci za záväzný. Dovolateľ, ktorý nebol účastníkom tohto konania, mal
o súdnom konaní sp.zn. 14C 636/2004 iba kusé informácie, preto bez zbytočného odkladu
po doručení dovolaním napadnutého rozsudku poţiadal o nahliadnutie do spisu Okresného
súdu Bratislava I sp.zn. 14C 636/2004, avšak v lehote na podanie dovolania mu nebolo
umoţnené do spisu nahliadnuť. Uviedol, ţe nie S. zrejmé, akou právnou úvahou odvolací súd
dospel k záveru, ţe výrok S. preňho právne záväzný, a preto bez ďalšieho povaţoval údaje
v článku za nepravdivé a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ak by bolo moţné aplikovať
túto súdom načrtnutú konštrukciu, potom by bolo moţné dospieť iba k jedinému záveru, ţe
v danej veci uţ bolo právoplatne rozhodnuté a právo ţalobcu uspokojené a ak by odvolací súd
povaţoval rozhodnutie za záväzné, potom mohol dospieť iba k záveru, ţe ţalobu ţalobcu S.
potrebné zamietnuť, keďţe uţ v danej veci iný súd záväzne rozhodol. Dovolateľ uviedol, ţe
predpokladá, ţe výrok obsahuje uloţenie povinnosti D. M. poskytnúť ţalobcovi morálnu a
relutárnu satisfakciu, ale z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ako tento súd
dospel k záveru, ţe povinnosť D. M. poskytnúť ţalobcovi morálnu a relutárnu satisfakciu
uloţenú vo výroku rozsudku, S. zhodná s povinnosťou uloţenou dovolateľovi, keďţe
neexistuje zhoda účastníkov konania a zároveň aj zhoda predmetu konania. Dovolateľ však
nebol účastníkom konania sp.zn 14C 636/2004, nemohol aktívne uplatniť svoju obranu proti
neexistencii jeho povinnosti poskytnúť ţalobcovi satisfakciu. Súd tak o povinnosti ţalovaného
poskytnúť ţalobcovi satisfakciu rozhodol v podstate bez zváţenia tvrdení a dôkazov
ţalovaného a zároveň nereflektoval tvrdenia a predloţené dôkazy ţalovaným v predmetnom
konaní, potom odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom, poprel zásadu
kontradiktórnosti konania, princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania.
S prihliadnutím na vyššie uvedené mal dovolateľ za to, ţe odvolací súd v danej veci nemal
zákonné oprávnenie rozhodnúť vo veci odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku. Ak tak
urobil, odňal mu moţnosť konať pred súdom. Poukázal ďalej na to, ţe rozhodnutie nie S.
presvedčivo odôvodnené, pretoţe právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho
skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii
nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené.
Odôvodnenie neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia
vo veci a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení
rozsudkov sa súdy nezaoberali argumentmi ţalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie
vo veci. Naostatok namietal ţalovaný aj nesprávne právnej posúdenie veci. Mal za to, ţe
nebol dôvod na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko údaje v článku neoprávnene
nezasahujú do osobnostných práv ţalobcu. Akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu
v danom prípade nie S. primerané sledovanému účelu, a vzhľadom na obsah článku ţalobca
nebol aktívne legitimovaný na podanie ţaloby na ochranu osobnosti ako prostriedok ochrany
pred tvrdeným neoprávneným zásahom spôsobeným zverejnením predmetného článku.
Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci S. dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. S. dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. S.
dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
dovolanie S. prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
ţe S. dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd vo veci nerozhodoval a proti rozsudku
odvolacieho súdu nebolo pripustené dovolanie. Napadnutý rozsudok preto nevykazuje znaky
rozsudku, proti ktorému S. dovolanie prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie S. prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, S. postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Z vymenovaných procesných vád S. v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
pred ním konať.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie S. prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ povaţoval postup súdu, ktorý o jeho povinnosti poskytnúť ţalobcovi
satisfakciu, rozhodol odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku, v ktorom nebol
účastníkom konania, v podstate bez zváţenia jeho tvrdení a dôkazov v predmetnom konaní,
za odňatie moţnosti konať pred súdom, popretie zásady kontradiktórnosti konania, princípu
rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania. Poukázal ďalej na to, ţe rozhodnutie nie S.
presvedčivo odôvodnené, pretoţe právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho
skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii
nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez
špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené. Odôvodnenie
neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia vo veci
a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení rozsudku sa
súd nezaberal argumentmi ţalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd k obsahu dovolania poukazuje na nasledovné.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Právo na spravodlivý proces S. naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie S. svojvoľné, neudrţateľné a nie S. prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, S. aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.
IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A,
č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie S. rámcovo upravená v §157 ods. 2
O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej
ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj
poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje
bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia aj k inému právnemu záveru. Rovnako treba
kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie, vyjadruje
vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným
pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom
konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa. S. tomu tak preto, ţe
postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek
výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dodrţiavanie
povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť
rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu. Účelom odvolacieho konania S. náprava skutkových
a právnych pochybení súdu prvého stupňa.
Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak S. vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1
O.s.p.). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.) – tzv. skrátená forma odôvodnenia. Odvolací
súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak S. splnené dve podmienky: a/ výrok
odvolaním napadnutého rozhodnutia S. vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu
stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, ţe
tieto podmienky S. splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôţe S.
spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba dodať, ţe aplikáciou
§ 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe napadnuté rozhodnutie a jeho
odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj
záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie S. dôvodné, právne
významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Súd by nemal S. vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j.
jeho rozhodnutie musí S. konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.
Tomu musí zodpovedať i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
S. logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku S. predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219
O.s.p. „s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku“. V dôvodoch svojho
rozhodnutia poukázal na § 159 ods. 2 O.s.p. a § 154 ods. 1 O.s.p., z ktorých však súd prvého
stupňa vo svojom rozhodnutí nevychádzal. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru o správnosti
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pre ktoré v zmysle ustanovenia § 219
O.s.p. toto rozhodnutie potvrdí, avšak z iných dôvodov, neţ ku ktorým dospel súd prvého
stupňa, zakladá protichodný stav, keď popri právnom závere o vecnej správnosti
preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva ďalší (odlišný) názor, čo z logického
hľadiska popri sebe nemôţe obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho
rozhodovania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe „s poukazom
na vykonané dokazovanie dospel k záveru, ţe sloboda prejavu autorky článku hrubo porušila
rovnováhu ochrany osobnosti občana a právne predpisy, ktoré túto ochranu garantujú“.
Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) iba stručne v odôvodnení konštatoval: „ţe
výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. októbra 2006, č.k. 14 C 636/2004-97
(ktorý nadobudol právoplatnosť 16. januára 2007), zaväzuje tak jeho účastníkov, ako aj súdy,
a preto nemoţno pristupovať nanovo k hodnoteniu pravdivosti jednotlivých tvrdení
uverejnených v premetnom článku, ako ani celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnúť
do osobnostných práv ţalobcu“. Odvolací súd sa pritom nezaoberal ani jednou námietkou,
uvedenou ţalovaným v odvolaní.
Dovolací súd, vzhľadom na hore uvedené, dospel k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku
odvolacího súdu nenapĺňa obsah uvedeného § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.),
a neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá v danom prípade
vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Jej dôsledkom S. vţdy (bez ďalšieho) zrušenie
rozhodnutia, ktoré ňou trpí.
Ak dovolateľ vyjadril svoj názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym
právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie
moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov S. v rozhodovaní najvyššieho súdu povaţované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne S. zastávaný názor všetkými senátmi
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie S. procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo nesprávnym právnym posúdením veci súd
účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia
a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (viď R 43/2003, obdobne rozhodnutia tohto súdu
sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011,
sp.zn. 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn. 7 Cdo 26/2010).
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania ţalovaného a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1, 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj otrovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie S. prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. októbra 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová