Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/176/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Doc. JUDr. Ing. V. L.L.,

proti ţalovanému P.P., IČO: X., zastúpenému D., s.r.o. so sídlom v B., o ochranu

osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. , o dovolaní

ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. marca 20011 sp.zn. 5 Co

248/2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v v Bratislave

z 29. marca 20011 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. apríla 2009 č.k. -2221 uloţil

ţalovanému povinnosť bezplatne uverejniť v denníku S. v lehote do troch dní

od právoplatnosti rozsudku na totoţnej strane a totoţným písmom ako bol uverejnený článok

„I.L.I.“ ospravedlnenie v tomto znení: Spoločnosť P.P. oznamuje, ţe dňa X. bol v denníku S.

uverejnený článok názvu „I.L.I.“, ktorého autorkou S. D. M., obsahujúci nepravdivé údaje

o Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a iné nepravdivé údaje. Nepravdivý S. údaj, ţe „Profesorka

matematiky a fyziky L. K.K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, ţe I.

bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca. Pravdou S., ţe otec Ing. I. L. pán

Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. počas synovho štúdia na strednej škole ţiadne študijné a iné

problémy za syna neriešil a pani

RNDr. L. K. opísaný výrok nepovedala a pána Ing. I. L. nikdy neučila. Nepravdivé S. údaje,

ţe „...v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaţe na priame predaje a týmto

spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo spoločníkov V. L., ale aj

manţelka V. M., či V. V..“ Pravdou S., ţe podnik S. bol privatizovaný víťazom verejnej

súťaţe spoločnosťou S. Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. nikdy nebol spoločníkom ţiadnej

2

spoločnosti spolu s manţelkami V. M. a V. V. a spoločníčkami spoločnosti S. nikdy neboli.

Za uverejnenie nepravdivých a občiansku česť poškodzujúcich údajov sa vydavateľ denníka

S. spoločnosť P. pánovi Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. ospravedlňuje. Návrh v časti zabezpečiť

v denníku S. uverejnenie : Pravdou S., ţe k privatizácii podniku S. došlo v čase, kedy Ing. I.

L. na ministerstve nepôsobil, ....menované sa ani privatizácie podniku S. nezúčastnili a v časti

nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi náhradu

trov konania.

Z vykonaného dokazovania súd dospel k názoru, ţe časti článku, ktoré S. predmetom

konania, boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv ţalobcu, boli tendenčné

a nepravdivé i napriek titulu článku a s ním spojených fotografií. Meno I. L. bolo v čase

uverejnenia článku všeobecne známe z pozície politickej a v rovnakom rozsahu bolo známe

i meno ţalobcu z pozície podnikateľa, ako i spätosť týchto dvoch osôb vo vzťahu otca a syna.

Podľa názoru súdu s odkazom na vykonané dokazovanie, najmä svedeckej výpovede RNDr.

L. K. a svedka Ing. I. L., časť článku, ktorá bola predmetom konania, a to „Profesorka

matematiky a fyziky L. K.S. povedala: „Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, ţe I.

bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca „bolo moţné hodnotiť ako absolútne

nepravdivú. Zo svedeckej výpovede

RNDr. L. K. mal súd jednoznačne preukázané, ţe Ing. I. L. neučila, poznala ho ako

bezproblémového ţiaka, s autorkou článku nikdy nehovorila a informácie podané p. F. vôbec

nepovedala tak, ako bolo uvedené v predmetnom článku.

Zo svedeckej výpovede Ing. I. L. mal súd preukázané, ţe v škole nemal ţiadne problémy a pre

principiálnu povahu ţalobcu, i keď by to bolo potrebné, tak by to neurobil. Súd mal

preukázané svedeckou výpoveďou autorky článku, ţe vychádzala z informácií, ktoré

nepreverila, preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich

rozširovanie. Časť článku: „v čase L. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaţe na

priame predaje a týmto spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku S., kde bol jedným zo

spoločníkov V. L., ale aj manţelka V. M., či V. V..“ obsahovala viacero čiastkových

informácií, ktoré boli zahrnuté do obsahu vety, preto súd túto časť článku skúmal ako celok

s istou pointou zameranou na osobu ţalobcu. Z listu Ministerstva hospodárstva SR z 15. apríla

2008 mal súd preukázanú ako pravdivú skutočnosť, ţe Ing. I. L. pôsobil na Úrade vlády SR

v čase od 30. júna 1992

do 18. marca 1994 a súčasne od 23. júna 1993 do 15. marca 1994 bol poverený riadením

Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR v čase, kedy došlo k podpisu

3

zmluvy o predaji podniku S. š.p. dňa 13. júla 1993. Súd prvého stupňa zdôraznil skutočnosť,

ţe prevod majetku štátu na iné osoby S. proces dlhodobý a podpísanie zmluvy S. úkon

konečný. Hoci k podpísaniu zmluvy o predaji podniku došlo dňa 13. júla 1993, t.j. v čase,

kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného

majetku SR, avšak príprava prevodu majetku štátu podniku S. š.p. bola začatá v čase, kedy

Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného

majetku SR. Rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR

o schválení privatizačného projektu bolo dňa 20. apríla 1993, teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte

nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR

a rovnako i verejná súťaţ na predaj podniku S. š.p., ktorá bola vyhlásená| dňom 1. júna 1993,

teda v čase, kedy Ing. I. L. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu

a privatizáciu národného majetku SR. Pravdou S., ţe spoločnosť S. sa stala víťazom verejnej

súťaţe v čase, kedy Ing. I. L. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu

národného majetku SR, avšak stalo sa tak rozhodnutím výkonného výboru Fondu národného

majetku dňa 9. júla 1993 a nie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR.

Z týchto preukázaných faktických informácií zo zmluvy o predaji podniku č. X. z 13. júla

1993 s poukazom

na formuláciu tejto časti článku bol súd toho názoru, ţe informácie v tejto časti článku S.

skresľujúce, jednoznačne spôsobilé u čitateľa vyvolať vnútený dojem o nepoctivej privatizácii

a vyvolať mnoţstvo nezodpovedaných otázok. Autorka článku v svedeckej výpovedi uviedla,

ţe informácie nepreverovala, čím podľa názoru súdu k svojej práci pristupovala

neprofesionálne, lebo jednoznačne nemala prehľad o tom, aký štátny podnik sa privatizoval

a kto ho ako víťaz verejnej súťaţe kúpil. Ak by S. autorka článku informácie preverila,

dozvedela by sa, ţe vo verejnej súťaţi bol schválený prevod majetku štátu podniku S. š.p.,

ktorého ţalobca nebol nikdy spoločníkom a ţe víťazom verejnej súťaţe, teda kupujúcim bola

spoločnosť S., ktorej ţalobca bol spoločníkom v čase od 23. novembra 1992 do 24. februára

1997, preto v tejto časti bola informácia absolútne nepravdivá, zmätočná. Rovnako bola

absolútne nepravdivá informácia o tom, ţe spoločníčkami podniku S. boli aj manţelka V. M.,

či V. V., a to preto, ţe spoločníkmi štátneho podniku zo zákona nemohli S. fyzické osoby

a spoločníčkami spoločnosti S. v zmysle výpisu z obchodného registra, menované nikdy

neboli. Preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich

rozširovanie. S poukazom na vykonané dokazovanie súd dospel k názoru, ţe sloboda prejavu

autorky článku hrubo porušila rovnováhu ochrany osobnosti ţalobcu. Súd prvého stupňa

zamietol tú časť nároku, ktorá sa týkala vyjadrenia o pravde, ţe ...k privatizácii podniku S.

š.p. došlo v čase, kedy Ing. I. L. na ministerstve nepôsobil..., nakoľko z listu Ministerstva

hospodárstva SR z 15. apríla 2008 mal súd preukázané, ţe Ing. I. L. v čase od 23. júna 1993

do 15. marca 1994 bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného

majetku SR a k privatizácii podniku S. š.p. došlo podpisom zmluvy o predaji podniku dňa 13.

júla 1993, teda v čase pôsobenia Ing. I. L. na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného

majetku SR. Súd návrh v časti nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,99 € (500.000,-Sk)

zamietol s poukazom na titul článku a s ním spojený fotografický materiál, ktorý bol

esenciálne zameraný na inú osobu ako ţalobcu, čím intenzita zásahu nepravdivých informácií

uvedených v texte článku vo vzťahu k osobe ţalobcu bola v úzadí, a preto na ochranu

osobnostných práv ţalobcu sa javilo súdu uverejnenie ospravedlnenia

za postačujúce. O trovách konania súd rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. marca 2011 sp.zn. rozsudok

súdu, v častiach napadnutých odvolaním ţalovaného, potvrdil, ţalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, ţe výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I,

č.k. -97, zo dňa 18. októbra 2006, kde navrhovateľom S. Doc. JUDr. Ing. V. L.,

CSc. a odporkyňou D. M. – autorka článku uverejneného v denníku S. zo dňa 10. februára

2007, predmet konania S. zhodný ako predmet konania v prejednávanej veci, nadobudol

právoplatnosť dňa 16. januára 2007. Predmetným rozhodnutím bola uloţená odporkyni ako

autorke článku povinnosť strpieť, aby navrhovateľ v denníku S. na náklady odporkyne

uverejnil text ospravedlnenia nadväzujúci na výrok ako v prejednávanej veci. Tento výrok

dňom jeho právoplatnosti zaväzuje tak jeho účastníkov konania, ako aj súdy, a teda aj

odvolací súd v prejednávanej veci, a preto nemoţno nanovo pristupovať k hodnoteniu

pravdivosti či nepravdivosti jednotlivých tvrdení v predmetnom článku uverejnených, ako ani

celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľa. Tieto skutočnosti boli uţ posudzované v rámci konania

a rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. -97 so záverom, ţe článkom

odporkyne došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a k zásahu do jeho

súkromného, rodinného a profesionálneho ţivota, zníţeniu ľudskej dôstojnosti a mena, a to

najmä publikovaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií s poukazom, ţe sa

jednalo o mienkotvorný denník s nákladom 97 482 ks pri 29 % remitende denníka S..

Odvolací súd na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil podľa , s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku

súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal zmeniť

rozsudok odvolacieho súdu a návrh v celosti zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnil

tým, ţe súdy niţších stupňov porušili zásady spravodlivého procesu a svojím postupom odňali

ţalovanému moţnosť konať pred súdom, keď porušili základné princípy súdneho konania

a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Súčasne mal za to, ţe obe rozhodnutia

vychádzajú i z nesprávneho právneho posúdenia. Namietal, ţe odvolací súd vo veci rozhodol

odkazom na výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. októbra 2006 č.k.

-97 v právnej veci ţalobcu proti ţalovanej D. M., ktorý povaţoval pre

rozhodnutie vo veci za záväzný. Dovolateľ, ktorý nebol účastníkom tohto konania, mal

o súdnom konaní sp.zn. iba kusé informácie, preto bez zbytočného odkladu

po doručení dovolaním napadnutého rozsudku poţiadal o nahliadnutie do spisu Okresného

súdu Bratislava I sp.zn. , avšak v lehote na podanie dovolania mu nebolo

umoţnené do spisu nahliadnuť. Uviedol, ţe nie S. zrejmé, akou právnou úvahou odvolací súd

dospel k záveru, ţe výrok S. preňho právne záväzný, a preto bez ďalšieho povaţoval údaje

v článku za nepravdivé a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ak by bolo moţné aplikovať

túto súdom načrtnutú konštrukciu, potom by bolo moţné dospieť iba k jedinému záveru, ţe

v danej veci uţ bolo právoplatne rozhodnuté a právo ţalobcu uspokojené a ak by odvolací súd

povaţoval rozhodnutie za záväzné, potom mohol dospieť iba k záveru, ţe ţalobu ţalobcu S.

potrebné zamietnuť, keďţe uţ v danej veci iný súd záväzne rozhodol. Dovolateľ uviedol, ţe

predpokladá, ţe výrok obsahuje uloţenie povinnosti D. M. poskytnúť ţalobcovi morálnu a

relutárnu satisfakciu, ale z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ako tento súd

dospel k záveru, ţe povinnosť D. M. poskytnúť ţalobcovi morálnu a relutárnu satisfakciu

uloţenú vo výroku rozsudku, S. zhodná s povinnosťou uloţenou dovolateľovi, keďţe

neexistuje zhoda účastníkov konania a zároveň aj zhoda predmetu konania. Dovolateľ však

nebol účastníkom konania sp.zn , nemohol aktívne uplatniť svoju obranu proti

neexistencii jeho povinnosti poskytnúť ţalobcovi satisfakciu. Súd tak o povinnosti ţalovaného

poskytnúť ţalobcovi satisfakciu rozhodol v podstate bez zváţenia tvrdení a dôkazov

ţalovaného a zároveň nereflektoval tvrdenia a predloţené dôkazy ţalovaným v predmetnom

konaní, potom odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom, poprel zásadu

kontradiktórnosti konania, princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania.

S prihliadnutím na vyššie uvedené mal dovolateľ za to, ţe odvolací súd v danej veci nemal

zákonné oprávnenie rozhodnúť vo veci odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku. Ak tak

urobil, odňal mu moţnosť konať pred súdom. Poukázal ďalej na to, ţe rozhodnutie nie S.

6

presvedčivo odôvodnené, pretoţe právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho

skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii

nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia

bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené.

Odôvodnenie neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia

vo veci a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení

rozsudkov sa súdy nezaoberali argumentmi ţalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie

vo veci. Naostatok namietal ţalovaný aj nesprávne právnej posúdenie veci. Mal za to, ţe

nebol dôvod na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko údaje v článku neoprávnene

nezasahujú do osobnostných práv ţalobcu. Akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu

v danom prípade nie S. primerané sledovanému účelu, a vzhľadom na obsah článku ţalobca

nebol aktívne legitimovaný na podanie ţaloby na ochranu osobnosti ako prostriedok ochrany

pred tvrdeným neoprávneným zásahom spôsobeným zverejnením predmetného článku.

Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci S. dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

S. dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle S.

dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

dovolanie S. prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,

ţe S. dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd vo veci nerozhodoval a proti rozsudku

odvolacieho súdu nebolo pripustené dovolanie. Napadnutý rozsudok preto nevykazuje znaky

rozsudku, proti ktorému S. dovolanie prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie S. prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, S. postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Z vymenovaných procesných vád S. v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa , t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

pred ním konať.

Podľa ustanovenia dovolanie S. prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ povaţoval postup súdu, ktorý o jeho povinnosti poskytnúť ţalobcovi

satisfakciu, rozhodol odkazom na záväznosť výroku iného rozsudku, v ktorom nebol

účastníkom konania, v podstate bez zváţenia jeho tvrdení a dôkazov v predmetnom konaní,

za odňatie moţnosti konať pred súdom, popretie zásady kontradiktórnosti konania, princípu

rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania. Poukázal ďalej na to, ţe rozhodnutie nie S.

presvedčivo odôvodnené, pretoţe právne závery súdu S. v extrémnom nesúlade s jeho

skutkovými zisteniami. Právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii

nevyplývajú. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez

špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali S. tieto zistenia vyvodené. Odôvodnenie

neobsahuje odpovede na podstatné otázky, ktoré S. základom rozhodnutia vo veci

a posúdenia, či S. tu predpoklady na obmedzenie slobody prejavu a v odôvodnení rozsudku sa

súd nezaberal argumentmi ţalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd k obsahu dovolania poukazuje na nasledovné.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Právo na spravodlivý proces S. naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie S. svojvoľné, neudrţateľné a nie S. prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a dohovoru. Jedným

z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces ( ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, S. aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr.

, , , ). Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie

(, , obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A,

č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie S. rámcovo upravená v §157 ods. 2

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Vo svojej

ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (). Tento právny názor zahŕňa aj

poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok

všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje

bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia aj k inému právnemu záveru. Rovnako treba

kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých

zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. z 28. februára 2006).

Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie, vyjadruje

vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným

pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom

konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa. S. tomu tak preto, ţe

postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek

výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v a

Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dodrţiavanie

povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť

rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu. Účelom odvolacieho konania S. náprava skutkových

a právnych pochybení súdu prvého stupňa.

Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak S. vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1

). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ) – tzv. skrátená forma odôvodnenia. Odvolací

súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak S. splnené dve podmienky: a/ výrok

odvolaním napadnutého rozhodnutia S. vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu

stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, ţe

tieto podmienky S. splnené, má aplikácia oporu v zákone a nemôţe S.

spojená s procesnou vadou konania v zmysle Treba dodať, ţe aplikáciou

odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe napadnuté rozhodnutie a jeho

odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj

záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie S. dôvodné, právne

významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Súd by nemal S. vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j.

jeho rozhodnutie musí S. konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.

Tomu musí zodpovedať i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia

S. logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho

rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku S. predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.

11

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219

„s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku“. V dôvodoch svojho

rozhodnutia poukázal na a , z ktorých však súd prvého

stupňa vo svojom rozhodnutí nevychádzal. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru o správnosti

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pre ktoré v zmysle ustanovenia § 219

toto rozhodnutie potvrdí, avšak z iných dôvodov, neţ ku ktorým dospel súd prvého

stupňa, zakladá protichodný stav, keď popri právnom závere o vecnej správnosti

preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva ďalší (odlišný) názor, čo z logického

hľadiska popri sebe nemôţe obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho

rozhodovania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe „s poukazom

na vykonané dokazovanie dospel k záveru, ţe sloboda prejavu autorky článku hrubo porušila

rovnováhu ochrany osobnosti občana a právne predpisy, ktoré túto ochranu garantujú“.

Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) iba stručne v odôvodnení konštatoval: „ţe

výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. októbra 2006, č.k. -97

(ktorý nadobudol právoplatnosť 16. januára 2007), zaväzuje tak jeho účastníkov, ako aj súdy,

a preto nemoţno pristupovať nanovo k hodnoteniu pravdivosti jednotlivých tvrdení

uverejnených v premetnom článku, ako ani celkovo posudzovať schopnosť článku zasiahnúť

do osobnostných práv ţalobcu“. Odvolací súd sa pritom nezaoberal ani jednou námietkou,

uvedenou ţalovaným v odvolaní.

Dovolací súd, vzhľadom na hore uvedené, dospel k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku

odvolacího súdu nenapĺňa obsah uvedeného ( ),

a neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá v danom prípade

vadu konania v zmysle Jej dôsledkom S. vţdy (bez ďalšieho) zrušenie

rozhodnutia, ktoré ňou trpí.

Ak dovolateľ vyjadril svoj názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym

právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe odňatie

moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi niţších stupňov S. v rozhodovaní najvyššieho súdu povaţované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie

(viď ); zhodne S. zastávaný názor všetkými senátmi

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe nesprávne právne

12

posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie S. procesnou

vadou konania v zmysle , lebo nesprávnym právnym posúdením veci súd

účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia

a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (viď R 43/2003, obdobne rozhodnutia tohto súdu

sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. ,

sp.zn. , sp.zn. a sp.zn. ).

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v , ktorá zakladá

prípustnosť dovolania ţalovaného a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 1, 2 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj otrovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie S. prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. októbra 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová