Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 277/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.

Š. D., B., a advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a základných práv na informácie a slobodu prejavu zaručených v a 2

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z

29. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011

doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv na informácie a slobodu

prejavu zaručených v a 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 29. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) o návrhu doc. JUDr. Ing. V. L.,

CSc. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým sa proti sťažovateľke domáhal „ospravedlnenia

a nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 EUR“ za uverejnenie „neprávd“ o jeho osobe

v článku zverejnenom sťažovateľkou v denníku S. 10. februára 2003 pod názvom „I. L.,

vynálezca“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2009 uložil

sťažovateľke povinnosť uverejniť v denníku S. bezplatne ospravedlnenie sa navrhovateľovi

v okresným súdom stanovenom znení a rozsahu, tiež sťažovateľke uložil povinnosť uhradiť

navrhovateľovi trovy konania a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn.

z 29. marca 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom svoje rozhodnutie

odôvodnil iba odvolaním sa na rozsudok okresného súd v inej veci vedenej pod sp. zn.

z 18. októbra 2006 aplikujúc pritom ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého „Výrok právoplatného rozsudku je

záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je

záväzný pre každého.“. V predmetnom konaní (na ktoré sa krajský súd odvolával, pozn.)

vedenom pod sp. zn. konal okresný súd o identickom návrhu navrhovateľa ako

v prípade sťažovateľky s tým rozdielom, že v tomto prípade návrh navrhovateľa smeroval

nie proti vydavateľovi (sťažovateľke) sporného článku v denníku S., ale smeroval priamo

proti novinárke, ktorá bola autorkou sporného článku zverejneného v denníku S.

10. februára 2003 pod názvom „I. L., vynálezca“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C

636/04 z 18. októbra 2006 uložil dotknutej novinárke, aby na jej náklady navrhovateľ

uverejnil v denníku S. ospravedlnenie v okresným súdom určenom znení a rozsahu, a tiež

dotknutej novinárke uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume

50 000 Sk za uverejnenie neprávd o jeho osobe.

V súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. marca

2011 sťažovateľka namieta, že krajský súd jej odňal právo konať pred súdom, a to

v dôsledku jeho viacerých procesných, ako aj hmotnoprávnych pochybení. Podľa

sťažovateľky krajský súd nesprávne aplikoval na daný prípad ustanovenie § 159 ods. 2

, pretože v danom prípade rozsudok v inej veci, v ktorej sťažovateľka nebola ani len

vedľajším účastníkom konania, nemohol byť pre krajský súd „záväzný“ vo veci

sťažovateľky, pretože týmto iným rozsudkom sú zaviazané iné orgány, len pokiaľ ide

o úpravu pomerov medzi účastníkmi tohto konania, a nie vo vzťahu k iným osobám, ktoré

účastníkmi konania neboli. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka ďalej uviedla, že ak by

sa aj stotožnila s názorom krajského súdu, ktorý v napádanom rozsudku konštatoval

„totožnosť predmetu konania“ v inej veci, na ktorú sa odvolal, s vecou sťažovateľky, potom

by mal okresný súd z dôvodu „res iudicata“ návrh navrhovateľa proti sťažovateľke

odmietnuť, a nie o ňom meritórne rozhodovať. Vzhľadom na uvedené pochybenie krajského

súdu, ktorý sa uspokojil iba so zisteniami v inej veci, sťažovateľka tiež namieta, že

v dôsledku toho sa krajský súd vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou v jej veci

a v podstate jej argumentáciu vzhľadom na dokazovanie v inom konaní, ktorého ani nebola

účastníčkou, úplne odignoroval. V dôsledku chýbajúceho adekvátneho dokazovania tak

podľa sťažovateľky došlo k tomu, že krajský súd a pred ním ani okresný súd sa vôbec

nevysporiadali s otázkou pravdivosti, resp. nepravdivosti zverejnených sporných údajov,

ani s tým, či tieto údaje mali charakter faktov alebo boli iba hodnotiacimi úsudkami, tiež

podľa sťažovateľky sa nevysporiadali ani s tým, či v danom prípade vzhľadom na

postavenie navrhovateľa, ktorý zastával vysoké verejné funkcie, a teda sa tak „dobrovoľne“

vzdal časti svojho súkromia, resp. bol pre verejnosť viac sledovanou osobou, bolo namieste

obmedziť slobodu prejavu sťažovateľky, a napokon podľa sťažovateľky nebolo tiež

preukázané, či práve dotknutým článkom došlo k zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa, keďže ten sa sám na pojednávaní vyjadril, že k zhoršeniu jeho postavenia

v spoločnosti, resp. k nahliadaniu verejnosti do jeho súkromia došlo v dôsledku viacerých

novinových článkov. Z uvedených hľadísk je podľa sťažovateľky napádaný rozsudok

krajského súdu neodôvodnený a arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 29. 03.

2011 bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle

a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle a 2 Slovenskej

republiky.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

29. 03. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd V Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 30 000 EUR.“

Sťažovateľka si voči krajskému súdu uplatnila aj nárok na náhradu trov konania pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a v tej

spojitosti aj základných práv na informácie a slobodu prejavu zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2011, k porušeniu

ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd odňal sťažovateľke ako účastníčke konania možnosť

konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom vzhliada sťažovateľka v tom,

že krajský súd podľa nej porušil princíp legálnosti súdneho konania, zásadu

kontradiktórnosti a zásadu rovnosti účastníkov konania. Sťažovateľka namieta, že

v dôsledku postupu krajského súdu nemohla uplatniť svoje práva, resp. že krajský súd

postupoval a rozhodoval vo veci zmätočne, spôsobom popierajúcim čo do obsahu jej

procesné, ako aj hmotné práva. Podľa sťažovateľky v dôsledku toho, že krajský súd na jej

vec bez ďalšieho aplikoval rozsudok z inej veci (sp. zn. z 18. októbra 2006)

vydaný v konaní, kde sťažovateľka nebola účastníčkou konania, bolo sťažovateľke taktiež

zabránené konať pred súdom, čím bola popretá zásada kontradiktórnosti konania a tiež

princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania. V konečnom dôsledku sťažovateľka

odňatie možnosti konať pred súdom vidí aj v tom, že právny záver krajského súdu logicky

nevyplýva zo skutkových zistení, čím jej bolo upreté právo dozvedieť sa o príčinách

rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom, a napokon sťažovateľka namieta, že

v odôvodnení napádaného rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberal jej argumentmi.

V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje

v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú

vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých

protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými

prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (

v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa zistenia ústavného súdu z listu okresného súdu sp. zn. Spr. 3604/2012

z 2. augusta 2012 sťažovateľka proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2011 (vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , pozn.) podala

dovolanie a z tohto dôvodu sa spis od 13. septembra 2011 nachádza na (dovolacom)

Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v súčasnosti vo veci

koná pod sp. zn. .

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že sťažovateľka podaním dovolania proti

označenému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože

by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozhodnutí v tej istej veci (m. m. ,

, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v čase pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom

procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (m. m.

, ).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa po

rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľka v prípade, ak podala

dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej

republike, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body č. 51, 53, 54).

Inými slovami, v prípade, ak by bola sťažovateľka v konaní o dovolaní neúspešná

z procesných dôvodov (t. j. ak by jej dovolanie bolo odmietnuté, pozn.), môže sa v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podaním novej sťažnosti

opätovne domáhať aj preskúmania rozhodnutia krajského súdu, ktoré dovolaniu

predchádzalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napádaného rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia či

úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012