Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1e9/386899.d5b7dc.pdf
PDF · 143.84 KB
No categories available
5Cdo/200/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 200/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., IČO: X., proti
povinnému Z. I., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové
Mesto nad Váhom pod sp.zn. 4 Er 1006/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 25. januára 2012 sp.zn. 3 CoE 154/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdnemu exekútorovi bol dňa 28. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej
na vykonanie exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste“ zo dňa
23. októbra 2008, evid. č. bloku: AA 246853, vydaného Obvodným oddelením PZ v S. (ďalej
len „exekučný titul“), ktorým bola povinnému uložená pokuta 33,19 €. Exekučný titul
nadobudol právoplatnosť dňa 23. októbra 2008 a vykonateľnosť dňa 8. novembra 2008.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 10. novembra 2011 č.k.
4 Er 1006/2011-11 žiadosť súdneho exekútora Mgr. P. K. so sídlom Exekútorského úradu v
B. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp.zn. EX 308/2011
zo dňa 28. októbra 2011 zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie
§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok), § 51 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch (v znení účinnom od 1. septembra 2008) a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní. Uviedol, že výkon predmetného rozhodnutia bolo možné nariadiť iba
v lehote do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti, t.j.
odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia, teda odo dňa 8. novembra 2008. Táto trojročná lehota je
prekluzívna (súd na jej plynutie prihliada z úradnej povinnosti) a v jej priebehu sa musí výkon
rozhodnutia nariadiť. Blok na pokutu nezaplatenú na mieste Obvodného oddelenia PZ v S. č.
AA 246853 zo dňa 23. októbra 2008, nadobudol právoplatnosť dňa 23. októbra 2008 a
vykonateľnosť dňa 8. novembra 2008. Podľa citovaného ustanovenia 3-ročná prekluzívna
lehota uplynula dňom 8. novembra 2011. S poukazom na márne uplynutie lehoty
na nariadenie výkonu rozhodnutia súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 25. januára 2012 sp.zn.
3 CoE 154/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Mal za to, že prvostupňový súd postupoval správne, keď nevydal
poverenie na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko výkon
rozhodnutia na základe exekučného titulu č. AA 246853 zo dňa 23. októbra 2008 vydaného
Obvodným oddelením PZ SR v S: bolo možné nariadiť najneskôr do 8. novembra 2011.
Uviedol, že súčinnosťou od 1. januára 2004 už neplatí, že ak sa v trojročnej lehote konanie o
výkon rozhodnutia začalo, musí sa v tejto lehote i skončiť. Pre určenie toho, či táto lehota je
v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie konania podľa § 77 ods.
1 zák. č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim
výkon rozhodnutia v zmysle § 77 ods. 2 zák. č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní. V danom
prípade s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní je
dôležité rozlišovať začatie konania o výkon rozhodnutia a nariadenie výkonu rozhodnutia.
Samotné konanie o výkon rozhodnutia sa začína buď na návrh účastníka konania, alebo na
podnet správneho orgánu. Predmetné konanie pozostáva z reťazca procesných úkonov
a opatrení príslušného správneho orgánu, cieľom ktorých je dosiahnuť splnenie povinnosti
povinného účastníka konania. Jedným z takýchto dôležitých procesných úkonov je vydanie
exekučného príkazu. Exekučný príkaz autoritatívne prikazuje uskutočniť výkon rozhodnutia
niektorým zo zákonom ustanovených spôsobov. Až vydaním exekučného príkazu dochádza
teda k vlastnému nútenému uskutočňovaniu výkonu rozhodnutia, ktoré trvá až do skončenia
výkonu rozhodnutia.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že
nesprávnym rozhodnutím súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie jej bolo odopreté právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, v dôsledku čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej
právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
[v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp.zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008]. Podľa názoru oprávnenej súdy
nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci
moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.
Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny
záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu
na vykonanie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota
uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Oprávnená v dovolaní tiež
namietala, že odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu je nedostatočné, neurčité
a právne nepodložené, vydané v rozpore s § 157 O.s.p. a porušujúce právo na súdnu ochranu
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V dôvodoch dovolania podrobne
rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy, ak
to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239
O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Z právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania v Občianskom súdnom poriadku je zrejmé, že zákonodarca zámerne
vytvoril priestor len na nápravu niektorých nesprávností, ku ktorým dochádza v občianskom
súdnom konaní; v dôsledku toho bezpochyby pripustil aj to, že určité rozhodnutia nebude
možné napadnúť dovolaním. Na tento zámer zákonodarcu musí dovolací súd pri posudzovaní
prípustnosti dovolania prihliadať; zároveň musí mať na zreteli základnú ideu všetkých
mimoriadnych opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd
posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspech každého dovolania je vždy podmienený (primárnym) záverom dovolacieho
súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným
(sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací
súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje
postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k vecnému posúdeniu napadnutého
rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Keby dovolací súd vecne preskúmal
rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon.
Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento
opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia
z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia či
opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok
podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,
že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. a o porušení práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezakladá
na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup
súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru
prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jej
dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii
ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej
strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu
v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne
lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4
Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp.zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto
práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto
rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008).
Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi
preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania
v preskúmavanej veci spočíva v námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, v oprávnenou označených konaniach išlo o vadu
procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp.zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami
„pokiaľ sa súdy ...neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli)
skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli
skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia
spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci sp.zn. 1 Cdo 177/2009 išlo
o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď
tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné
prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Najvyšší súd pripomína, že súčasťou odôvodnení jeho rozhodnutí je (aj v tomto
uznesení vyššie uvedené) konštatovanie, že „dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie“
(porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011,
3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor
oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči týmito slovami
konštatovanej povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa,
dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé
vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore
o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by
mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako si to
(podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade
určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.,
vtedy, keď dospeje k záveru, že: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne
správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.
V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto
aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená
s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd
vzhľadom na to dovolanie oprávnenej ako procesne neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho
konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. novembra 2012
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová