Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 66 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)e86/365035.a69e82.pdf
PDF · 168.49 KB
No categories available
6Cdo/140/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 140/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I., s.r.o., so sídlom v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. S. M., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému
T. O., bývajúcemu v T., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. M. C., advokátom
so sídlom v T., o ochranu práv z ochrannej známky, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde
Trnava pod sp.zn. 16 C 61/2007, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave zo 14. marca 2011 sp.zn. 23 Co 69/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
227,98 € do troch dní, na účet jeho zástupkyne Mgr. S. M. vedený v D., a.s., č.ú. X..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava (súd prvého stupňa) rozsudkom z 10. decembra 2009 č.k.
16 C 61/2007-148 v spojení s opravným uznesením z 8. februára 2010 č.k. 16 C 61/2007-175
uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 6 600 €. Ţalobu vo zvyšku zamietol.
Ţalovanému uloţil aj povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu jeho trov, priamo ţalobcovi
1 991,64 € a jeho zástupkyni 2 098,22 €, všetko do troch dní. Pri rozhodovaní vo veci samej
vychádzal z toho, ţe ţalovaný svojím konaním zasiahol do práv ţalobcu z ochrannej známky.
Keďţe zásahom ţalovaného bola ţalobcovi spôsobená i nemajetková ujma, patrí mu
aj primerané zadosťučinenie. Ţalobca sa z tohto dôvodu domáhal peňaţného plnenia v sume
500 000,-- Sk (16 596,96 €), z ktorej súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu za primerané
povaţoval len plnenie v sume 6 600 € a preto ţalobu vo zvyšku zamietol.
Krajský súd v Trnave (odvolací súd), konajúci o odvolaniach účastníkov, rozsudkom
zo 14. marca 2011 sp.zn. 23 Co 69/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a o trovách
konania rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Pri rozhodovaní
o veci samej sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto
podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho konania, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov (O.s.p.) sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol aj ďalšie dôvody.
Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalovaný podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe
konanie odvolacieho súdu, a rovnako i konanie súdu prvého stupňa, má vady, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu, a rovnako i rozhodnutie súdu prvého stupňa, spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
„a súčasne ide o odňatie moţnosti konať pred súdom“ (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 237 písm. c/ O.s.p.). Podľa ţalovaného nesprávne právne posúdenie veci
súdmi spočíva v pouţití právnej normy, ktorá v rozhodnom období nebola účinná; v čase
údajného zásahu do práv ţalobcu bolo znenie ustanovení § 26 ods. 4 a § 30 ods. 4 zákona
č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach iné neţ uviedli súdy, resp. také ustanovenie ešte
nebolo účinné. Inú vadu, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci a ktorou sa mu
tieţ odňala moţnosť konať pred súdom, vidí ţalovaný v tom, ţe súdy riadne neodôvodnili
svoje rozhodnutia o peňaţnom plnení. Podľa ustanovenia § 26 odseku 3 zákona č. 55/1997
Z.z. v znení v čase údajného zásahu (teda nie § 26 odseku 4, ako to nesprávne uviedli súdy),
ak bola zásahom do práv z ochrannej známky spôsobená nemajetková ujma, má poškodený
právo na primerané zadosťučinenie, ktorým môţe byť peňaţné plnenie. Podľa tohto
ustanovenia teda primerané zadosťučinenie môţe mať aj inú formu neţ peňaţnú. Ak uţ súdy
otázku, či tu bol zásah do práv ţalobcu z ochrannej známky, posúdili kladne, mali,
s analogickým pouţitím ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, riadne odôvodniť, prečo
z moţných foriem zadosťučinenia „si zvolili“ práve peňaţnú formu. Ţalobca okrem
uvedeného vidí odňatie moţnosti konať pred súdom aj v tom, ţe súd akceptoval „falošný
dôkaz“ – údajný výtlačok z jeho web-stránky zo 4. apríla 2006, ktorá stránka v čase získania
tohto dôkazu ešte ani nejestvovala). Z týchto dôvodov ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady i rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe tvrdenia ţalovaného o vadách konania,
ktoré by zakladali prípustnosť jeho dovolania, nie sú opodstatnené. Navrhol preto dovolanie
odmietnuť. Pre prípad, ţe by sa dovolací súd zaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, navrhol ho „potvrdiť“. Tieţ navrhol, aby dovolací súd mu
priznal náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či dovolanie ţalovaného, ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný
prostriedok, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dospel pritom k týmto záverom:
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov v občianskom súdnom konaní
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ani to však v kaţdom prípade, ale iba vtedy,
ak podanie dovolania pripúšťa zákon. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa
ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi
vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani
v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je
oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne
zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta
druhá O.s.p.). Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. teda nie je
nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Keďţe v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil
prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, a vo veci samej
dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd záväzné,
je nesporné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
vyvodiť nemoţno.
Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorým je dovolanie
v danej právnej veci tieţ odôvodnené, je síce prípustným dovolacím dôvodom, samotný tento
dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá. Ako uţ bolo uvedené vyššie dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Prípustnosť dovolania nezakladá ani tzv. iná procesná vada konania (vada, ktorá nie je
uvedená v ustanovení § 237 O.s.p.); takáto vada je preto významná len v prípade, ţe
dovolanie je v danej právnej veci prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to dovolateľ namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je
prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ
prv začatého konania, o prípad, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolací súd sa pritom so zreteľom
na obsah dovolania osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. Dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho
súdu takéto vady, a teda ani vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., nemajú.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Dovolací súd nepovaţuje za opodstatnenú námietku ţalovaného, ţe v konaní mu bola
odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., a to tým, ţe
súdy nijak neodôvodnili, prečo z moţných foriem zadosťučinenia „si zvolili“ práve peňaţnú
formu. V preskúmavanej právnej veci súdy „si nezvolili“ formu zadosťučinenia za zásah
do práv ţalobcu z ochrannej známky peňaţným plnením; zadosťučinenia takou formou sa
domáhal ţalobca. Súdy konajúce o ţalobe o splnenie tejto povinnosti mohli posúdiť iba to, či
ţalobcovi patrí zadosťučinenie v ním uplatňovanej forme a v akom rozsahu, nemohli sa ale
bez návrhu rozhodnúť o inej forme zadosťučinenia, a nemali teda moţnosť výberu z do úvahy
prichádzajúcich foriem zadosťučinenia. Posúdenie, či ţalobcovi patrí právo na zadosťučinenie
v peniazoch a v akom rozsahu, je posúdenie otázky právnej, proti ktorému moţno úspešne
namietať iba v prípustnom dovolaní.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p.,
a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný
prostriedok prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní ţalobcovi vznikli trovy
v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon
právnej sluţby činí sumu 220,77 €, pričom patrí za jeden úkon právnej sluţby a to písomné
vyjadrenie k dovolaniu z 27. júla 2011 (§ 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl.
č. 655/2004 Z.z.) a jeden krát reţijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu
za úkon právnej sluţby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume 7,21 €. Celkove vznikli
ţalobcovi trovy v sume 227,98 €, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokáta ţalobcu
(§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. októbra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová