Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
904/394969.7e94a5.pdf
PDF · 114.28 KB
No categories available
2ECdo/17/2014
Najvyšší súd 2 ECdo 17/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného I. M.,
bývajúceho v O., zastúpeného Mgr. M. M., advokátom so sídlom v Č., proti povinnému O.,
so sídlom H., zastúpená M. F. – starostom, o vymoženie 3 319,30 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9 Er 342/2012, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2012 sp. zn.
7 CoE 85/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju. Ďalej rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
uznesenia. V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázanú
skutočnosť, podľa ktorej v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie z exekučného titulu,
ktorým je platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. júna 1997 sp. zn.
17 Rob 1361/1996. Tento exekučný titul bol zrušený ešte pred začatím exekúcie, a to
podaním odporu zo dňa 28. októbra 2008. Súd prvého stupňa preto po vyhlásení exekúcie
za neprípustnú túto zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 28. júna 2012 sp. zn.
7 CoE 85/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Uviedol, že si osvojil náležité
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Poukázal na skutočnosť, že
v danom prípade sa exekučné konanie viedlo na základe exekučného titulu, ktorým bol
platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. júna 1997 sp. zn. 17 Rob 1361/96.
Otázka zrušenia uvedeného exekučného titulu a včasnosti podania odporu bola riešená
na Krajskom súde v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 4/08. Uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.2.2009 sp. zn. 3 Cb 4/08-169 bol návrh na zrušenie
platobného rozkazu zamietnutý a rovnako boli zamietnuté odpory proti platobnému rozkazu
zo dňa 1.3.2007 a zo dňa 20.10.2008. Uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach však
bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.5.2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Obo 40/2009 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dovolanie oprávneného v tejto veci bolo zamietnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.12.2009 č. k. 1 ObdoV 36/09-294. Krajský súd uviedol, že z uvedeného
rozhodnutia jednoznačne vyplýva skutočnosť, podľa ktorej platobný rozkaz bol povinnému
doručený až dňa 20.10.2008, v dôsledku čoho je potrebné odpor podaný povinným dňa
20.10.2008 považovať za včas podaný. Dôsledkom včas podaného odporu je zrušenie
platobného rozkazu v plnom rozsahu, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 174 ods. 2
O.s.p. Záverom krajský súd uviedol, že ak exekučný titul, o ktorý oprávnený opiera svoj
nárok bol v dôsledku včas podaného odporu zrušený, súd prvého stupňa správne postupoval,
ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú, túto následne zastavil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Žiadal
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že odvolací súd porušil zásady spravodlivého
a nestranného procesu a porušil rovnako ako súd prvého stupňa dovolateľovo právo
na spravodlivý proces podľa čl. 46 a 48 Ústavy a aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej namietal,
že súdy nesprávne a neúplne zistili skutkový stav, na ktorý bol nesprávne aplikovaný
existujúci právny predpis. Krajský súd ďalej rozhodol v rozpore s hmotným právom
a judikatúrou vyšších súdov. Konajúce súdy pochybili, keď nepočkali na vyriešenie otázky,
či odpory povinného boli podané včas. Súdy porušili ustanovenie § 1, § 2, § 5, § 6, § 7, § 8,
§ 103, § 104, § 122, § 123, § 126, § 127, § 129, § 132, § 134, § 135, § 153, § 157, § 158,
Povinný k dovolaniu oprávneného uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo vydané v súlade so zákonom, Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň, že konajúce súdy v danej
veci správne zistili skutkový stav a dospeli k správnemu právnemu posúdeniu veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu
rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávneného je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
v dovolacom konaní nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Pokiaľ dovolateľ tvrdil existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že mu
nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali,
táto jeho námietka neobstojí. Oprávnený mal možnosť predniesť svoju argumentáciu
a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní proti rozhodnutiu
súdu prvého stupňa, čo aj využil. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii oprávnený už
cestou riadneho opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel, jeho tvrdenie o odňatí
možnosti pred súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m.
R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok
pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého
stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven
a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge
v. Holandsko z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
Dovolateľ argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/
O.s.p. ďalej zakladá na tvrdení, že platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 17 Rob 1361/96 z 27. júna 1997 je stále právoplatný a vykonateľný a súdy pochybili,
keď nepočkali na vyriešenie otázky, či odpory povinného boli podané včas.
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že uvedené námietky oprávneného nie sú
pravdivé, a to z dôvodu, že z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Obo 40/2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 36/2009
jednoznačne vyplýva skutočnosť, podľa ktorej uvedený platobný rozkaz bol povinnému
doručený až dňa 20.10.2008, v dôsledku čoho je potrebné odpor podaný povinným dňa
20.10.2008 považovať za včas podaný.
Dovolací súd ďalej považuje za potrebné poukázať najmä na skutočnosť, že dovolateľ
(ako je zrejmé z obsahu dovolania) poukazuje najmä na procesné pochybenie súdu prvého ako
aj súdu druhého stupňa v inom konaní, než ktoré je predmetom preskúmavania na základe
dovolateľom podaného dovolania. Predmetom tohto dovolacieho konania je prieskum
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 28. júna 2012 sp. zn. 7 CoE 85/2012, resp.
rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo 7. marca 2012 č. k. 9 Er 342/2012-49.
Ďalej oprávnený namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii
a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jeho strany
nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Ako už bolo uvedené vyššie, podstatná časť dovolacích námietok oprávneného
spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade vychádzali z nesprávneho záveru o skutočnosti,
že platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17 Rob 1361/96 z 27. júna 1997 bol
doručený povinnému až 20. októbra 2008 a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu
právnemu názoru, že povinným podaný odpor dňa 20. októbra 2008 spôsobil, že sa uvedený
platobný rozkaz nestal právoplatným a vykonateľným exekučným titulom.
Uvedená časť výhrad dovolateľa voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu,
v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania
veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012
a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Najvyšší súd
poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011,
5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávneného
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávneným vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky dovolací
súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedeného článku
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že vyhlásením exekúcie
za neprípustnú a jej zastavením nebola v preskúmavanej veci oprávnenému odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Ostatné námietky oprávneného, ktorými sa dovolací súd tiež zaoberal, vyhodnotil ako
nedôvodné.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľovi
odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová