Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/5/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého v právnej veci ţalobcov: 1) Bc. J. B., narodený X., bytom v B., J., 2) M. Ž.,

narodený X., bytom v B., obaja zastúpení advokátom Mgr. Michalom Šalingom, so sídlom

v Bratislave, Chrobákova 1, proti ţalovanému: Obvodný úrad Bratislava, odbor všeobecnej

vnútornej správy, so sídlom v BratislaveB., Staromestská 6, o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia ţalovaného č. OVVS:2010/22804/HI zo dňa 20. augusta 2010, konajúc

o odvolaní ţalobcov v prvom a druhom rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-32 zo dňa 18. novembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.

-32 zo dňa 18. novembra 2011, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. -32 zo dňa

18. novembra 2011 zamietol ţalobcu ţalobcov v prvom a druhom rade proti rozhodnutiu

ţalovaného č. OVVS:2010/22804/HI zo dňa 20. augusta 2010, ktorým ţalovaný zamietol

odvolanie ţalobcov a potvrdil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava – Petrţalka, zastúpenej

2

starostom, č. Matr.8766/2010 zo dňa 14. mája 2010, ktorým podľa § 1 ods. 1, § 2 zákona č.

o rodine v znení neskorších prepisov (ďalej len zákon o rodine),

o matrikách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon

o matrikách) nebolo vyhovené ţiadosti ţalobcov v prvom a druhom rade o uzavretie

manţelstva.

Krajský súd v odôvodnení poukázal na ustanovenia čl. 13 ods. 1 a ods. 4, čl. 41

. Uviedol, ţe z ustanovení , zákona o rodine vyplýva, ţe

manţelstvo je trvalým spoločenstvom dvoch osôb rôzneho pohlavia; ide o manţelstvo

monogamné. Podľa názoru krajského súdu bol dodrţaný zákonný postup, keď prvostupňové

rozhodnutie vydal starosta Mestskej časti Bratislava – Petrţalka ( Slovenskej

republiky, o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov, , o hlavnom meste Slovenskej republiky

Bratislave, § 4 ods. 1 zákona o matrikách). O odvolaní proti rozhodnutiu starostu mestskej

časti rozhodol jeho nadriadený orgán – ţalovaný. Zo strany správnych orgánom nebolo

porušené ľudské právo ţalobcov, tak ako to má na zreteli čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod

č. ; Ďalej len Dohovor). Štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných. Krajský súd ďalej uviedol, ţe ţiadne ustanovenie Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (ani čl. 14) nezakladá právo na uzavretie manţelstva osobami

rovnakého pohlavia. Vydané rozhodnutia správnych orgánov nezasahovali do existujúceho

súkromného a rodinného ţivota ţalobcov.

Podľa názoru krajského súdu vydané rozhodnutia nemoţno povaţovať za

diskriminačné voči ţalobcom ani z hľadiska úpravy o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len antidiskriminačný zákon),

pretoţe ţalobcovia nimi neboli diskriminovaní z hľadiska sexuálnej orientácie, rodu alebo

iného postavenia (§ 2 antidiskriminačného zákona). Ţiadosti ţalobcov o uzavretie manţelstva

nemohlo byť vyhovené nie z dôvodu sexuálnej orientácie, iného postavenia, ale z dôvodu, ţe

3

uzavretie manţelstva je za súčasnej právnej úpravy moţné len medzi muţom a ţenou.

Ţalobcovia tento základný zákonný predpoklad nespĺňajú. Krajský súd sa stotoţnil s názorom

ţalovaného, ţe tento nemohol postupovať nad rámec existujúcej právnej úpravy. Krajský súd

nezistil v konaní správnych orgánov takú vadu, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť

vydaného rozhodnutia (pôvodný nezákonný postup spočívajúci v zaslaní oznámenia matriky

zo dňa 13. apríla 2010 bol konvalidovaný následnými rozhodnutiami vydanými v súlade so

Správnym poriadkom).

Proti tomuto rozsudku podali ţalobcovia v prvom a druhom rade v zákonnej lehote

odvolanie, v ktorom navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie; v prípade potvrdenia rozsudku krajského súdu navrhli vo výroku rozsudku

odvolacieho súdu pripustiť dovolanie podľa ,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu; uplatnili si náhradu trov

odvolacieho konania. Ţiadali nariadiť odvolacie pojednávanie, na ktorom sa chcú k veci

vyjadriť osobne a nesúhlasia, aby príslušný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Majú

za to, ţe súd prvého stupňa sa nedostatočne, resp. vôbec nevyporiadal s otázkou základných

ľudských práv a slobôd – konkrétne s právom na súkromný a rodinný ţivot podľa čl. 8

v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor). Súd prvého stupňa sa nezaoberal komparáciou faktickej roviny manţelstva, ktorá

existuje medzi osobami rozdielneho pohlavia, de facto ale aj de jure, a ktorá tieţ existuje

medzi osobami rovnakého pohlavia, avšak vzhľadom na existujúcu právnu úpravu, resp. jej

absenciu, táto existuje iba de facto. Súd prvého stupňa sa nezaoberal ani komparáciou

definície rodiny, domácnosti a osôb blízkych bez ohľadu na pohlavie. Podľa názoru ţalobcov

je ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o rodine diskriminačné (na základe sexuálnej orientácie,

rodinného stavu, rodu alebo iného postavenia, ďalej z dôvodu pohlavia, pohlavnej alebo

rodovej identifikácie) a obmedzuje základné práva a slobody osôb rovnakého pohlavia (právo

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, práva na ochranu mena, na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota, práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota a zákaz diskriminácie). Uvedené ustanovenie

teda priamo diskriminuje a vytvára právnu neistotu pri partnerskom spolunaţívaní osôb

rovnakého pohlavia. Ani v jednom ustanovení zákona o rodine sa nespomína sexuálna

orientácia osôb, ktoré vstupujú do manţelstva, čo podľa názoru ţalobcov znamená, ţe do

manţelstva môţu vstúpiť aj osoby s inou sexuálnou orientáciou, pričom musí byť splnená len

4

jedna podmienka, a to aby to bol muţ a ţena. Z toho podľa názoru ţalobcov vyplýva, ţe

v zákone o rodine pri uzavretí manţelstva je rozhodujúce pohlavie, teda rod. Preto

ţalobcovia sú diskriminovaní z dôvodu rodu (pohlavia) a nie ich sexuálnej orientácie.

Ţalobcovia poukázali na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (,

, , , , , ,

, , , ) a Európskeho súdu pre ľudské práva

(Evans v. Veľká Británia, č. sťaţnosti 6339/05 - § 73; Pretty v. Veľká Británia, č. sťaţnosti

2346/02 - § 88; vec Dudgeon, A 1993, č. 259; Rees Case, Series a 1986, č. 106; Cossey Case,

Series a 1990, č. 184) a Toonen v. Australia CCPR/C/50/D488/1992. Na záver uviedli, ţe

hodnoverne a konkrétnymi príkladmi preukázali rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou

osobou. Preukázali dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia

zakázaná. Medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou nevýhodou existuje

príčinná súvislosť. Ţalovaný súdu neposkytol dostatočné vysvetlenie, prečo nemohlo dôjsť

k prípadnej diskriminácii ţalobcov, teda ţalovaný nevyvrátil domnienku prípadného

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcov v prvom a druhom rade navrhol

rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedol, ţe zákon o rodine nediskriminuje ţalobcov na

základe sexuálnej orientácie, pretoţe k uzavretiu manţelstva je rozhodujúce pohlavie

snúbencov, teda rod a nie sexuálna orientácia. Konaním správneho orgánu nedošlo k priamej

diskriminácii podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, pretoţe nedochádza

k diskriminácii párov rovnakého pohlavia, ktoré chcú uzavrieť manţelstvo, voči iným párom

rovnakého pohlavia, ktoré by sa povaţovali za osoby v porovnateľnej situácii. Podľa názoru

ţalovaného je zákon o rodine v súlade s a právom Európskej

únie, ktoré ponecháva na vôli členských štátov právnu úpravu inštitútu manţelstva.

V Slovenskej republike absentuje právny predpis, ktorý by povoľoval uzatvoriť manţelstvo

alebo registrované partnerstvo osobám rovnakého pohlavia, čo však nie je v rozpore

s právnou úpravou Európskej únie. V Európskej únii nie je prijatý doposiaľ ţiadny záväzný

právny akt ukladajúci členským štátom povinnosť prijať zákon o zväzkoch (manţelstve,

registrovanom partnerstve) medzi osobami rovnakého pohlavia. Ţalovaný postupoval v súlade

s článkom 2 ods. 2 ako aj s a Dohovoru, ktoré

nezakladajú právo na uzavretie manţelstva osobám rovnakého pohlavia.

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 prvá veta ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa

, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcov

v prvom a druhom rade nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

v zmysle , s ohľadom na to, ţe išlo

o posúdenie správnosti aplikácie hmotnoprávneho predpisu na predmetnú právnu veci (§ 1

zákona o rodine, § 2, § 2a antidiskriminačného zákona, zákona o matrikách, čl. 8, 12 a čl. 14

Dohovoru, , ) a skutkový stav medzi účastníkmi

konania sporný nebol (bliţšie napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo

veci Varela Assalino proti Portugalsku z 25. apríla 2002, č. sťaţnosti 64336/01). Nenariadenie

pojednávania nebolo v rozpore s verejným záujmom; súd nepovaţoval za potrebné vykonať

dokazovanie podľa druhá veta , nakoľko

skutkový stav medzi účastníkmi sporný nebol a vykonanie ďalšieho dokazovania by skutkový

stav nezmenilo. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk v súlade s § 156 ods. 3

. V predmetnej právnej veci je potrebné zohľadniť aj špecifiká

správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale

len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov ( ), teda to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, ţe správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.

z 8. septembra 2011, sp. zn. z 22. septembra 2011, sp. zn.

z 25. mája 2011). Navyše, ţalobcovia sa osobne spolu so svojím právnym

zástupcom zúčastnili na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 18. novembra 2011

(č.l. 25 – 27 súdneho spisu), na ktorom im bolo umoţnené sa v plnej miere vo veci vyjadriť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj

administratívny spis ţalovaného č. OVVS:2010/22804/H1, zistil, ţe ţalobcovia v prvom

a druhom rade dňa 23. marca 2010 poţiadali Miestny úrad Mestskej časti Bratislava –

Petrţalka, matričný úrad (ďalej aj len prvostupňový správny orgán) o uzavretie manţelstva

6

a zároveň poţiadali o nezverejňovanie osobných údajov a vydanie rozhodnutia podľa § 46

a nasl. Správneho poriadku s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. marca 2008. V ţiadosti poukázali na ,

Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, Chartu základných práv a slobôd, Chartu základných

práv Európskej únie, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Európsky dohovor o voľnom pohybe osôb, tovaru a sluţieb, ako aj Zmluvu o Európskej únii

a Zmluvu o fungovaní Európskej únie vrátane ich Protokolov a príloh. Prvostupňový správny

orgán dňa 14. mája 2010 vydal rozhodnutie č. Matr.8766/2010, ktorým nevyhovel ţiadosti

ţalobcov o uzavretie manţelstva s poukazom na § 1, § 2 zákona o rodine a § 4 ods. 1 zákona

o matrikách, nakoľko obaja ţiadatelia o uzavretie manţelstva sú rovnakého, muţského

pohlavia, čo nekorešponduje s ustanovením § 1 ods. 1 zákona o rodine.

Ţalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. OVVS:2010/22804/Hl. zo

dňa 20. augusta 2010 uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Poukázal na , , a . Poukázal

na to, ţe v zákone o rodine je manţelstvo definované ako zväzok muţa a ţeny, ide teda

o zväzok dvoch osôb rozdielneho pohlavia, a preto rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu povaţoval za zákonné.

V predmetnej právnej veci je medzi účastníkmi konania spornou otázka moţnosti

uzavretia manţelstva osobami rovnakého pohlavia v podmienkach Slovenskej republiky.

Ochrana manţelstva, rodičovstva a rodiny je garantovaná Slovenskej

republiky v článku 41 ods. 1 prostredníctvom vykonávacieho zákona, ktorým je zákon

o rodine. Garanciu tohto ústavného práva je však nevyhnutné vnímať v kontexte článku 51

ods. 1 , podľa ktorého sa moţno domáhať práv vyplývajúcich

(okrem iných) z ústavného článku 41 len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú. Článkom 51 ods. 1 sa zniţuje dostupnosť taxatívne

určených práv a slobôd pre jednotlivca. Ak zákon, ktorý príslušné základné právo alebo

slobodu vykonáva, nezakladá právny nárok na domáhanie sa základného práva v niektorých

okolnostiach alebo ak nezakladá právny nárok na domáhanie sa základného práva skupinou

osôb, následkom je, ţe aj v takom prípade sa základné právo alebo sloboda priznáva ako

ústavné právo, ale v konaní pred orgánom výkonnej moci alebo súdnej moci nemoţno

7

dosiahnuť vydanie individuálneho aktu aplikácie práva v prospech konkrétnej osoby (pozri aj

Drgonec, J.: . Komentár, 2. vydanie. Heuréka 2007, s. 573, 574).

Uvedené ústavné obmedzenie niektorých základných práv a slobôd sa však relativizuje

v spojení s článkom 7 ods. 2, ods. 5 a c , konkrétne právne

záväznými aktmi Európskej únie, ktoré majú prednosť pred zákonom, a medzinárodnými

zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonom (pôjde o medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je

potrebný zákon, medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom, a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom

pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku

a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd). Pôjde

teda o primárne právo Európskej únie a záväzné sekundárne právo Európskej únie, Chartu

základných práv Európskej únie (ďalej len Charta) a Dohovor. K týmto dokumentom sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadrí v ďalšej časti odôvodnenia po podaní výkladu

ustanovení zákona o rodine.

V podmienkach Slovenskej republiky je inštitút manţelstva upravený v zákone

o rodine a je definovaný (čl. 1 základných zásad, § 1, § 2) ako zväzok muţa a ţeny;

manţelstvo vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť

manţelstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom:

- ide o muţa a ţenu,

- súhlasné vyhlásenie snúbencov (muţa a ţeny),

- verejné súhlasné vyhlásenie pred orgánom obce alebo mestskej časti, ktorá vedie

matriku, alebo pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti,

alebo v cudzine pred orgánom Slovenskej republiky na to určeným,

- v prítomnosti dvoch svedkov,

- neexistujú okolnosti vylučujúce uzavretie manţelstva.

Zákonodarca jednoznačným spôsobom určuje, ţe manţelstvo môţe vzniknúť len

medzi muţom a ţenou, teda osobami rozdielneho pohlavia. Zákonodarca povaţoval základné

zásady za právne vyjadrenie mravných postulátov. Uţ v priebehu historického vývoja

8

rodinného práva mali morálne normy dôleţité miesto pri realizácii rodinnoprávnych vzťahov.

Pre rodinné právo je špecifické preberať morálne pravidlá a dávať im normatívny charakter.

Ide o normy imperfektné - neobsahujúce sankciu (bliţšie pozri dôvodovú správu k zákone

o rodine dostupnú na www.nrsr.sk). Z uvedeného vyplýva, ţe úmyslom zákonodarcu bolo

umoţniť zaloţenie manţelstva výlučne osobám rozdielneho pohlavia, nie však rovnakého

pohlavia. Zákon o rodine nezakladá právny nárok na domáhanie sa základného práva uzavrieť

manţelstvo osobami rovnakého pohlavia; následkom je, ţe hoci sa aj v tomto prípade

základné právo priznáva ţalobcom ako ústavné právo (za podmienky uzavretia manţelstva so

ţenou), v konaní pred orgánom štátu, teda orgánom výkonnej moci alebo súdnej moci,

nemoţno v predmetnej právnej veci dosiahnuť vydanie individuálneho aktu aplikácie práva

(rozhodnutia) v prospech ţalobcov v prvom a druhom rade.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na

Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány (teda aj súdy a orgány verejnej správy)

môţu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Conditio sine qua non v materiálnom právnom štáte je dôsledné dodrţiavanie

kompetencií orgánmi verejnej moci. Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad

citovaného čl. 2 ods. 2 uznesením sp. zn. z 5. februára 1998, ktorý bol

publikovaný v Zbierke a podľa

je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky 24. februára 1998, nasledovne:

„1. Článku 2 ods. 2 v časti: „Štátne orgány môžu konať...

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu

zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy,

keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade

s . Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre

iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným

spôsobom.

2. Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného

ustanovenia spôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie

pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu

v zmysle .“

9

Keďţe zákon o rodine neumoţňuje osobám rovnakého pohlavia uzatvoriť manţelstvo,

orgány verejnej správy (prvostupňový aj druhostupňový správny orgán) ani súd nemôţu

konať nad rámec svojej kompetencie a zákona o rodine a umoţniť im uzavrieť manţelstvo,

pretoţe by porušili , a zákona

o rodine. V Slovenskej republike v súčasnosti nie je kodifikovaná moţnosť uzatvoriť

manţelstvo, resp. registrované partnerstvo osobami rovnakého pohlavia.

Na oblasť rodinného práva nemoţno aplikovať ani antidiskriminačný zákon, tak ako

sa domáhali ţalobcovia v prvom a druhom rade. Citovaný zákon upravuje uplatňovanie

zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde

k porušeniu tejto zásady, a to v oblastiach, ktoré sú v ňom zakotvené. Vyplýva to aj

z dôvodovej správy k uvedenému zákonu (číslo parlamentnej tlače 566). Ide o nasledovné

oblasti: oblasť pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,

zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a sluţieb a vo vzdelávaní. Do

antidiskriminačného zákona boli transponované dve Smernice Rady, a to Smernica Rady

2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez

ohľadu na rasový a etnický pôvod a Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá

ustanovuje všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti.

Obe uvedené Smernice sa týkajú rovnakých oblastí ako slovenský antidiskriminačný zákon,

nevzťahujú sa na zákaz diskriminácie v oblasti rodinného práva. Krajský súd preto

nepochybil, keď v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe ţalobcovi neboli diskriminovaní

na základe antidiskriminačného zákona (z dôvodu sexuálnej orientácie, rodu alebo iného

postavenia).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa tieţ zaoberal otázkou, či Slovenská republika

ratifikovala medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5,

c , alebo či existuje právne záväzný predpis Európskej

únie ( ), ktoré by priamo ukladali povinnosť

Slovenskej republike uznať manţelstvo alebo registrované partnerstvo osôb rovnakého

pohlavia.

Charta základných práv Európskej únie (publikovaná v Úradnom vestníku Európskej

únie pod č. C 303/1, 14. decembra 2007), záväzná pre členské štáty Európskej únie, v článku

10

9 upravuje právo uzavrieť manţelstvo a právo zaloţiť rodinu, tak ţe priamo odkazuje na

vnútroštátne zákony, ktoré upravujú výkon týchto práv („Právo uzavrieť manželstvo a právo

založiť rodinu sa zaručuje v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon týchto

práv.“). Z Komentára k Charte (publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie pod

č. C 303/17, 14. decembra 2007) vyplýva, ţe rozsah článku 9 je širší a zahŕňa v sebe aj iné

ako tradičné formy manţelstva, za podmienky, ţe tieto sú upravené vnútroštátnymi zákonmi

jednotlivých členských štátov. Kľúčovú úlohu má teda národná legislatíva a v rámci nej

široké moţnosti vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa manţelstva s ohľadom na sociálne

a kultúrne vnímanie konkrétnej spoločnosti. Článok 9 neobsahuje ţiadne zakazujúce

obmedzenia pri prístupe k právu uzavrieť manţelstvo. To však neznamená, ţe ide o absolútne

právo; nie je moţné, aby akýkoľvek pár, ak si to ţelá, uplatňoval svoje právo na uzavretie

manţelstva na príslušnom orgáne bez splnenia zákonných podmienok. Vnútroštátna úprava

väčšiny členských štátov Európskej únie predpokladá, ţe manţelstvo uzatvoria osoby rôzneho

pohlavia (s výnimkou Holandska, Belgicka). Vzhľadom na značnú diverzitu vnútroštátnych

úprav týkajúcich sa manţelstva je článok 9 koncipovaný neutrálne a expressis verbis neurčuje

pohlavie osôb, ktoré môţu manţelstvo uzatvoriť; zároveň však priamo odkazuje na

vnútroštátnu právnu úpravu. Európska únia od členských štátov nevyţaduje, aby akceptovali

manţelstvá, resp. registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, ani členským štátom

neprikazuje právne upraviť zväzky osôb rovnakého pohlavia a ponecháva riešenie tejto otázky

na členské štáty a ich vnútroštátnu legislatívu. V Slovenskej republike v súčasnosti neexistuje

právna úprava manţelstva osôb rovnakého pohlavia, ani právna úprava registrovaného

partnerstva osôb rovnakého pohlavia. Preto správne orgány oboch stupňov aj súd prvého

stupňa postupovali správne, keď nevyhoveli ţiadosti ţalobcov o uzatvorenie manţelstva.

Ďalším právne záväzným dokumentom (c ods. 1 ,

) vzťahujúcim sa na vec je Dohovor, ktorý v článku 12 uvádza, ţe muţi a ţeny

spôsobilí vekom na uzavretie manţelstva majú právo uzavrieť manţelstvo a zaloţiť rodinu

v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva. Aj podľa názoru

Európskeho súd pre ľudské práva je riešenie manţelstva osôb rovnakého pohlavia ponechané

na vnútroštátnu legislatívu členských štátov Rady Európy.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) sa vo veci Schalk a Kopf proti

Rakúsku, z 24. júna 2010, č. sťaţnosti 30141/04, zaoberal moţným porušením práv

11

sťaţovateľov (osôb rovnakého pohlavia), ktorým nebolo umoţnené uzatvoriť manţelstvo.

ESĽP poznamenal, ţe v rámci Európy neexistuje konsenzus týkajúci sa manţelstva osôb

rovnakého pohlavia. Otázka, či umoţniť alebo neumoţniť uzatvorenie manţelstva osobám

rovnakého pohlavia je ponechaná na vnútroštátnu úpravu členských štátov. Manţelstvo má

hlboký sociálny a kultúrny význam, ktorý sa medzi jednotlivými spoločnosťami môţe líšiť.

ESĽP pripomenul, ţe nemôţe svojím vlastným rozhodnutím nahradiť rozhodnutie

vnútroštátnych orgánov, ktoré najlepšie môţu posúdiť a reflektovať na potreby spoločnosti,

preto podľa jeho názoru článok 12 Dohovoru neukladá členským štátom povinnosť uznať

ţiadosť osôb rovnakého pohlavia o uzavretie manţelstva. ESĽP následne dospel k záveru, ţe

nedošlo k porušeniu článku 12 Dohovoru.

ESĽP sa v citovanom rozsudku vo veci Schalk a Kopf zaoberal aj aplikáciou čl. 8

v spojení s čl. 14 Dohovoru na manţelstvo osôb rovnakého pohlavia. Je nepochybné, ţe vzťah

párov rovnakého pohlavia (ako je to aj v prípade ţalobcov v predmetnej právnej veci) patrí

pod pojem „súkromný ţivot“ tak ako ho upravuje článok 8 Dohovoru. Na účely článku 8

Dohovoru stabilné spoluţitie párov rovnakého pohlavia patrí pod pojem „rodinný ţivot“

rovnako ako vzťah párov rozdielneho pohlavia v totoţnej situácii. ESĽP zdôraznil, ţe

Dohovor a jeho články je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na to, ţe

čl. 12 Dohovoru neukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť párom rovnakého pohlavia

prístup k manţelstvu, ani čl. 14 v spojení s čl. 8 Dohovoru (ide o ustanovenia so

všeobecnejším účelom a rozsahom ako článok 12) túto povinnosť členským štátom

neukladajú. Preto ESĽP uzavrel, ţe členské štáty majú mieru voľnej úvahy v obmedzení

práva na prístup k manţelstvu tak vzhľadom na článok 12, ako aj články na 8 a 14 Dohovoru.

ESĽP následne rozhodol, ţe nedošlo k porušeniu článku 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný rozhodnutiami ESĽP podľa § 135 ods. 1 druhá

veta v spojení s prvá veta je tieţ názoru, ţe

právna úprava manţelstva, resp. registrovaného partnerstva osôb rovnakého pohlavia je

ponechaná členským štátom na úvahu a na ich vnútroštátnu legislatívu. ESĽP, Dohovor, ani

Európska únia a Charta do tejto kompetencie členských štátov nezasahujú a ani direktívne

neprikazujú tieto inštitúty legálne upraviť a akceptovať. V Slovenskej republike v súčasnosti

zákon o rodine neumoţňuje uzatvoriť manţelstvo osobám rovnakého pohlavia a nie je

kodifikovaný ani inštitút registrovaného partnerstva. Ako bolo uvedené vyššie, v zmysle čl. 2

ods. 2 , Charty základných práv Európskej únie, článkov 8,

12

12 a 14 Dohovoru, § 1 ods. 1 zákona o rodine sa ţalobcovia v prvom a druhom rade nemôţu

úspešne domáhať uzatvorenia manţelstva, keďţe ide o partnerov rovnakého pohlavia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované právne predpisy sa krajský súd nemusel

zaoberať komparáciou faktickej roviny manţelstva a definíciou rodiny, domácnosti a blízkych

osôb bez ohľadu na pohlavie, tak ako to namietali ţalobcovia. Uvedená komparácia by

konečné rozhodnutie súdu vo veci nezmenila.

K citácii rozhodnutí ESĽP obsiahnutej v odvolaní ţalobcov Najvyšší súd Slovenskej

republiky uvádza, ţe na ňu nemohol prihliadnuť, pretoţe sa vzťahuje na iné skutkové situácie.

Vo veci Evans proti Spojenému kráľovstvu (č. sťaţnosti 6339/05) odsek 73, na ktorý sa

odvolávajú ţalobcovia, vo veci Pretty proti Spojenému kráľovstvu (č. sťaţnosti 2346/02)

odsek 88, na ktorý sa odvolávajú ţalobcovia, ide o práva na rešpektovanie rodinného ţivota.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci

Schalk a Kopf uvedený vyššie, ktorý otázku čl. 8, 12 a 14 Dohovoru pri pároch rovnakého

pohlavia vyriešil priamo.

Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, citované ţalobcami a ktoré sú

uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, sa týkajú duchovných cirkví, núteného výkonu

rozhodnutí v exekučnom konaní, nesúladu ustanovenia § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona

s a s prvou vetou a ods. 2 , nesúladu

o zbraniach a strelive s a a ods. 4

Slovenskej republiky, všeobecne záväzných nariadení obce a obmedzení súkromného ţivota

v súvislosti so o priestupkoch, ukladania povinností všeobecne

záväzným nariadením obce nad rámec zákona, ochrany obydlia pri vysťahovaní z bytu

a poskytnutí bytovej náhrady. Je zrejmé, ţe uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sa týkajú skutkovo odlišných prípadov, preto na ne Najvyšší súd Slovenskej

republiky v predmetnej právnej veci neprihliadol.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje

postup a rozhodnutie správnych orgánov oboch stupňov ako aj krajského súdu za súladné

s zákona o rodine, so zákonom o matrike, s ,

Charty, čl. 8, 12 a 14 Dohovoru. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského

13

súdu v Bratislave č. k. -32 zo dňa 18. novembra 2011 ako vecne správny potvrdil

( ).

K ţiadosti ţalobcov o pripustenie dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

uvádza, ţe podľa pre riešenie otázok, ktoré nie

sú upravené v piatej časti sa primerane pouţijú ustanovenia

prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti

prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naviac opravný prostriedok nie je podľa

tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Mimoriadnym opravným prostriedkom

je aj dovolanie. Keďţe zo ţiadneho ustanovenia piatej časti –

Správne súdnictvo – nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom

súdnictve, čo znamená, ţe najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom.

Uvedený právny záver rešpektuje aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa

ktorej niet ţiadnych pochybností o tom, ţe dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné

(napríklad sp. zn. , , ). Ústavný súd poukázal tieţ

na to, ţe v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu

dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých

podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde,

oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Uţ správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy,

a tak zákonodarca nepovaţoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť

zjednocované prostredníctvom dovolania, pretoţe druhostupňové rozhodovanie najvyššieho

súdu v správnom súdnictve uţ túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, ţe

správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom

kódexe (). Na základe uvedených skutočností preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky v predmetnej právnej veci vo výroku dovolanie nepripustil. Prípustnosti dovolania

z dôvodu posúdenia právnej otázky zásadného významu sa moţno domáhať v občianskom

súdnom konaní, nie však v súdnom preskúmavacom konaní podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku.

14

O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1, § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho

poriadku a neúspešným ţalobcom ich náhradu nepriznal a ţalovanému v tomto konaní

náhrada trov konania neprináleţí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 19. decembra 2012

JUDr. Elena Kováčová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská