Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 396/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S., zastúpenej

advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným

právom podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2 z 23. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (do 30. júna 2010 E., s. r. o., pozn.), S.

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení so základným právom podľa a listiny a právom

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2010.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že S., š. p., odštepný závod K.,

ako správny orgán prvého stupňa (žalovaný v 2. rade) rozhodnutím č. 5406800206 z 25.

novembra 2005 podľa o vodách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. , ktorým sa ustanovuje výška neregulovaných platieb, výška

poplatkov a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním vôd v znení neskorších predpisov

(ďalej len „nariadenie vlády“), znečisťovateľovi určil poplatok na rok 2006 za vypúšťanie

odpadových vôd do povrchových vôd z C. na základe nahlásených údajov v sume 4 035 783

Sk. Na určenie výšky poplatku, resp. preddavkov poplatkov použil správny orgán prvého

stupňa znečisťovateľom nahlásené hodnoty ukazovateľov znečistenia a nahlásené množstvá

vypúšťaných odpadových vôd z dvoch výustov, ktorými sú vypúšťané odpadové vody z

areálu C. Žalovaný uviedol, že žalobca zaslal poplatkové oznámenie za vypúšťanie

odpadových vôd v členení na dve časti:

a) vypúšťanie do toku Ondava, kde sú vypúšťané priemyselné odpadové vody

s mechanickým čistením primárnou sedimentáciou a gravitačným zachytením olejov

a tukov, biologickým čistením aktiváciou so zvýšeným odstraňovaním dusíka a iným

chemickým čistením,

b) vypúšťanie do toku Laborec, kde sú vypúšťané priemyselné odpadové vody

a vody z povrchového odtoku (dažďové) ako nečistené vody.

Ako znečisťovateľ u oboch výustov bol označený žalobca s tým, že išlo o jednotný

režim vypúšťania kontinuálne denne. Hodnoty ukazovateľov znečistenia a výpočet

poplatkov bol spracovaný znečisťovateľom za každý výust samostatne, pričom

pri vypúšťaní odpadových vôd do toku Laborec so spoplatnením neuvažoval. S poukazom

na definíciu priemyselného zdroja podľa , týmto je výrobná

prevádzka alebo iné zariadenie, z ktorého sa vypúšťajú odpadové vody, konštatoval, že C.,

a. s., S., je existujúci priemyselný zdroj znečistenia, v ktorom vznikajú priemyselné

odpadové vody a do recipientov sa vypúšťajú cez zariadenia vybudované na kanalizačnom

systéme pre účely zachytenia a odstránenia znečistenia obsiahnutého v odpadových vodách.

Preto tieto zariadenia nemôžu byť považované za zdroj znečistenia. Aj keď sú odpadové

vody z areálu C., a. s., S., vypúšťané dvomi výustmi do dvoch rôznych recipientov,

vzťahuje sa určenie poplatkov na daný zdroj znečistenia, a nie na výusty, ktorými sú

odpadové vody vypúšťané do zdroja znečistenia, a vyžaduje sa pri výpočte poplatku za

vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd započítať vypúšťané odpadové vody zo

všetkých výustov bez ohľadu na miesto ich vypúšťania. Sadzby uplatňované podľa prílohy

č. 2 nariadenia vlády sú určené prekročením určených koncentračných a bilančných limitov

v príslušnom ukazovateli za súčasného prekročenia množstva vypustených odpadových vôd

podľa Rozlišuje vody s nižšou a vyššou koncentráciou,

pre ktoré sú určené rôzne sadzby. Sadzby sa teda nevzťahujú na čistené a nečistené

odpadové vody, tieto pojmy citované nariadenie vlády ani nepoužíva. Vychádzajúc z týchto

skutočností žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán posúdil údaje nahlásené

znečisťovateľom v poplatkovom oznámení správne a v súlade s platnou právnou úpravou a

v súlade s touto aj určil poplatky a preddavky poplatkov za vypúšťanie z predmetného

zdroja znečistenia.

S., š. p., Ž., ako druhostupňový správny orgán (žalovaný v 1. rade) rozhodnutím č.

OV-PR 2006/007 zo 17. februára 2006 potvrdil označené rozhodnutie prvého stupňa.

Z príloh ďalej vyplýva, že „Žalobou zo dňa 18. 4. 2006, podanou na poštovú

prepravu dňa 21. 4. 2006 a doručenou súdu dňa 24. 4. 2006 sa žalobca (C., s. r. o.; do 30.

júna 2010 E., s. r. o., pozn.), proti žalovaným v 1. a 2. rade domáhal preskúmania

rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, pričom zásadnou

námietkou obsiahnutou v žalobe bola nesprávna aplikácia ust. § 9 ods. 4 nariadenia vlády

SR č. , t. j. nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti poukázal na

stanovisko Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 12. 1. 2006, z ktorého vyplýva, že v

prípade zariadení E., s. r. o., pre vypúšťanie odpadových vôd ide o dva rôzne zdroje

znečistenia. Prvým zdrojom znečistenia povrchových vôd sú vyčistené priemyselné

odpadové vody z čistiarenského komplexu odpadových vôd, kde proces čistenia prebieha v

mechanicko-chemicko-biologickej čistiarni odpadových vôd. Ide o čistenie zmesí

odpadových vôd z jednotlivých chemických výrob, odpadových vôd z prevádzok úpravy vôd,

splaškových odpadových vôd a znečistených vôd z povrchového odtoku priemyselného

areálu C., a. s., S. Tieto odpadové vody sú kontinuálne vypúšťané cez odkalisko Poša a

Kyjovský potok jedným výustom do recipientu Ondava. Druhým zdrojom znečistenia

povrchových vôd sú nečistené odpadové vody z povrchového odtoku, ktoré sú kontinuálne

vypúšťané z havarijnej akumulačnej nádrže hlavným odpadovým kanálom do recipientu

Laborec. Ide o vypúšťanie vôd z jednotnej kanalizácie a z povrchového odtoku, ktoré sú

zmesou z cirkulačných vodární, zrážkových vôd z dažďovej kanalizácie z jednotlivých

prevádzok a z odvodnenia spevnených plôch jednotlivých častí areálu C., a. s., S.

Kanalizačné systémy oboch zdrojov znečistenia nie sú vzájomne prepojené, preto nemôže

dôjsť k vzájomnému ovplyvňovaniu kvality vypúšťaných odpadových vôd z nich. Poukázal aj

na chybu vo výpočte poplatku pokiaľ ide o prepočet množstva z l/s namiesto uvedených

3

m/rok.“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Krajský súd v Košiciach rozsudkom

zo dňa 17. 06. 2009 pod sp. zn. zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade,

zastavil konanie voči žalovanému v 2. rade a trovy účastníkom nepriznal. Zamietnutie

žaloby odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného v 1. rade je zákonné, lebo dopadové vody

boli vypúšťané z jedného zdroja znečistenia C. a. s. S., čo je v súlade s písomnou

dokumentáciou a rovnako aj prepočet množstva z litrov na sekundy namiesto metrov

kubických je správny, pretože spoločnou jednotkou pre meranie odpadových vôd C. a. s. S.

je liter za sekundu.

Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie a navrhli sme, aby NS SR napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa podľa ja ods. 3 zmenil tak, že zruší rozhodnutie

Správneho .orgánu a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie.

Namietali sme, že prvostupňový súd nepostupoval správne a zákonne ak zamietol

našu žalobu, nakoľko aj naďalej rozhodnutie žalovaného v 1. rade sme považovali

za nezákonné a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pričom súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam.

Správny orgán ako aj prvostupňový súd totiž zaujali stanovisko, že odpadové vody sú

vypúšťané z jedného zdroja znečistenia viacerými výustmi a z jednej výrobnej prevádzky C.

a. s. S. a preto sme boli povinný zaplatiť poplatok za 2006 za vypúšťanie odpadových vôd v

sume 133 963,45,-€ ( 4 035 783,-Sk).

S takýmto právnym záverom správnych orgánov a prvostupňového súdu sme

nesúhlasili, lebo nebol správny a zákonný a preto sme proti rozsudku KS Košice podali

odvolanie a navrhli sme, aby NS SR napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie

Správneho orgánu a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie.

NS SR rozsudkom zo dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn. potvrdil rozsudok KS

Košice zo dňa 17. 06. 2009 pod sp. zn. a nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania.

Odvolací súd - žalovaný sa stotožnil s právnym záverom Krajského súdu v Košiciach

v celom rozsahu s tým, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného Správneho orgánu

nedošlo k porušeniu zákona a chránených našich záujmov.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že jej záležitosť nebola prerokovaná spravodlivo a bolo

porušené aj jej právo na ochranu majetku.

Svoju sťažnosť sťažovateľka založila na tomto odôvodnení:

«Správny orgán ako aj prvostupňový a druhostupňový súd vydali nezákonné

rozhodnutia. Na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam,

lebo takto skutkové zistenie z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Súdy nesprávne právne vec

posúdili tým, že použili správne ustanovenie právneho predpisu, ale jeho obsah

interpretovali nesprávne resp. na zistený skutkový stav ho nesprávne aplikovali

a nedostatočne zistili skutkový stav.

Správny orgán a v konečnom dôsledku ani žalovaný nepostupovali správne pri

stanovení výšky poplatkovej povinnosti. Mali správne vychádzať zo skutočností, že ide o dve

rôzne prevádzky s oddelenými výustmi, dva samostatné a oddelené systémy vypúšťania

odpadových vôd do povrchových vôd, ktoré sa vzájomne neovplyvňujú a ide o dva typy

odpadových vôd s existujúcimi dvoma recipientami týchto vôd. Na tieto dva zdroje boli

Slovenským vodohospodárskym podnikom š. p. určené samostatné podmienky

a koncentračné limity znečistenia na vypúšťanie odpadových vôd. Podmienky

a koncentračné limity znečistenia neboli teda určené na jeden znečisťujúci zdroj, ale na dva

znečisťujúce zdroje.

Prvým zdrojom znečistenia sú všetky odpadové vody z chemickej výroby, ktoré sa

osobitnou kanalizáciou odvádzajú do čistiarenského komplexu odpadových vôd z viacerých

prevádzok v areáli C. a. s S. (ČOV). Neprevádzkovali sme teda a ani nevlastnili iný výust z

takého zdroja znečistenia tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 4 nar. vl. č.

, ktorým sa ustanovuje výška regulovaných platieb, výška poplatkov

a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním užívania vôd.

Druhým zdrojom znečistenia sú všetky povrchové vody (dažďová voda, potok, vody

z ciest), ktoré sa povrchovou kanalizáciou odvádzajú do havarijnej akumulačnej nádrže

(HAN) a odtiaľ hlavným odpadovým kanálom do recipientu Laborec.

To, že ide o dva zdroje znečistenia bolo preukázané tým, že nie je možné prečerpať

odpadové vody smerujúce na ČOV do HAN. Z HAN do ČOV sa prečerpávajú odpadové

vody napr. z dôvodu poruchy a pod. Medzi HAN a ČOV nie je prepojenie, ale ide len

o vedome, riadené a naprogramované prečerpávanie. Kanalizačné systémy oboch zdrojov

znečistenia nie sú vzájomne prepojené a nemôže dochádzať k vzájomnému ovplyvňovaniu

kvality vypúšťaniu vôd z nich.

Ani pre tento zdroj znečistenia nie je možné aplikovať ustanovenie § 9 ods. 4 nar.

vlády č. , nakoľko neprevádzkujeme a ani nevlastníme iný výust z takéhoto

zdroja znečistenia povrchových vôd nečistenými odpadovými vodami.

Keďže existujú dva zdroje znečistenia, každé s jedným výustom, nebolo možné

aplikovať ustanovenie nar. vlády č. tak. ako to vykonal žalovaný

Správny orgán vo svojom rozhodnutí a ako sa s týmto nesprávne stotožnili oba konajúce

súdy.

Základnou podmienkou správnej aplikácie právneho predpisu je výklad pojmu „zdroj

znečistenia“. Právne predpisy Slovenskej republiky nedefinujú pojem „zdroj znečistenia“,

pričom táto definícia nie je obsiahnutá ani v nar. vlády, ktorý pre výpočet poplatkovej

povinnosti použil Slovenský vodohospodársky podnik š. p.

Tento význam pojmu „zdroj znečistenia“ je dôležitý a základný pre posúdenie akým

spôsobom má byť uložená povinnosť platenia poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do

povrchových vôd.

Nakoľko neexistuje právny predpis, ktorý by tento pojem definoval alebo ho

objasňoval, je požiadavkou na osobu aplikujúcu nar. vlády č.

vykonať výklad právneho pojmu a to v súlade s SR, ústavnými, inými zákonmi

a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Sme toho názoru, že nesprávnym

výkladom pojmu „zdroj znečistenia“ a jeho nesprávnou aplikáciou na našu poplatkovú

povinnosť došlo zo strany Slovenského vodohospodárskeho podniku š. p. k rozhodnutiu

v rozpore so o vodách a v rozpore s nariadením vlády.

Slovenský vodohospodársky podnik š. p. však použil iný výklad zdroja znečistenia

a tento použil z o vodách ako pojem „jestvujúci

priemyselný zdroj“, ktorým je „výrobná prevádzka alebo iné zariadenie z ktorého sa

vypúšťajú odpadové vody.“

Ak by sme mali vychádzať z tohto pojmu a zároveň mu dať význam aký mu dal

Slovenský vodohospodársky podnik š. p., tak zdrojom znečistenia by musela byť len jedna

výrobná prevádzka alebo jedno zariadenie.

V areáli C., a. s. S. je viacero výrobných prevádzok a zariadení. V prípade C., a. s. S.

nejde o výrobnú prevádzku a ani o zariadenie tak, ako to v rozhodnutiach označil Slovenský

vodohospodársky podnik š. p. Rozhodnutie teda odkazuje na pojem – zdroj znečistenia C.

S., ktorý neexistuje.

Naša spoločnosť ako aj iné spoločnosti sídliace v areáli C. a. s. S. sú samostatné

právne subjekty, majú svoje samostatné výrobné prevádzky a majú teda svoje vlastné zdroje

znečistenia a jestvujúce priemyselné zdroje. Sme preto toho názoru, že je potrebné zdroj

znečistenia právne vysvetľovať na prevádzku v zmysle

a nie podľa skutkových zistení, že má ísť iba o jednu písomnú dokumentáciu s jedným

správnym rozhodnutím.

Pokiaľ S. š. p. zahrnul ako čistenú vodu (prechádzajúcu cez ČOV), tak aj znečistenú

vodu (z HAN) pochádzajúcu z dvoch rôznych zdrojov znečistenia do jedného celku a

považoval tieto vody za znečistené vody pochádzajúce z jedného zdroja znečistenia a teda v

zmysle § 9 ods. 4 nar. vlády všetky vypúšťané vody z oboch výustov započítal a určil pre ne

jeden poplatok za vypúšťanie odpadových vôd došlo podľa nášho názoru k porušeniu cieľa

právnej úpravy tým, že naša poplatková povinnosť po vybudovaní čističky odpadových vôd

sa zvýšila, pričom sa mala podľa právnej úpravy znížiť. Tým sme utrpeli majetkovú ujmu,

nakoľko sme museli zaplatiť vyšší poplatok, čím sme ostali znevýhodnený oproti tým, čo

ČOV nezbudovali. ...

Pokiaľ existoval v danej veci rôzny výklad pojmu „zdroj znečistenia“ Ministerstvom

životného prostredia a nakoniec sa žalovaný priklonil k stanovisku Ministerstva životného

prostredia, ktoré bolo vydané neskôr, tak sme toho názoru, že konajúce súdy mohli vykonať

znalecký dôkaz nevyhnutný na preskúmanie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i ods.

1 . Znaleckým posudkom by boli odborne posúdené skutočnosti, ktoré boli sporné

v konaní a rozhodovaní (, 127 ods. 1 ). Žalovaný sa nemal uspokojiť len

s odborným vyjadrením príslušného ministerstva, ktoré je podľa nášho názoru v rozpore

s tým, čo sme namietali v tomto konaní t. j., že kanalizačné systémy oboch zdrojov

znečistenia nie sú vzájomne prepojené, že nemôže dôjsť k vzájomnému ovplyvňovaniu

kvality vypúšťaných vôd z nich, že ide o dva zdroje znečistenia, každé s jedným výustom. ...

Vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovaného je zjavne neodôvodnené a arbitrárne,

navrhujeme, aby Ústavný súd prijal našu sťažnosť na konanie.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v nadväznosti na uvedené takto rozhodol:

„1./ Základné právo obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (predtým E. s. r. o.) na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s právom na ochranu majetku podľa SR, Listiny

základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 23. 06. 2010

pod sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.

06. 2009 pod sp. zn. boli porušené.

2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn.

v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie

konanie.

3./ Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 149,23,-€ do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky zriadeného v S. a.

s. pobočka T., č. účtu:...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ). Ústavný súd po oboznámení

sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas

s právnymi závermi najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jej právnej veci.

Ťažiskovou otázkou v danej veci je, či najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím

mohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa , listiny

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľka namieta v sťažnosti porušenie celého

čl. 6 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie, ktoré je obsahom odseku 1 označeného článku dohovoru) tým,

že potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a stotožnil sa

s jeho hodnotením skutkového a právneho stavu veci v konaní, ktoré sa začalo na jej návrh.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je preskúmanie druhostupňového

správneho rozhodnutia S., š. p., Ž., č. OV-PR 2006/007 zo 17. februára 2006, ktorým tento

potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie S., odštepný závod K., č. 5406800206 z 25.

novembra 2005, o výške poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd

z C.

Najvyšší súd ako súd odvolací v zmysle

(ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu

predchádzalo v zmysle podaného odvolania ( , ), bez

nariadenia pojednávania ( prvá veta ) a podľa druhej vety

v spojení s a ho ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu v danej

veci namieta nesprávne skutkové zistenie týkajúce sa identifikácie počtu zdrojov vypúšťania

odpadových vôd a v nadväznosti na to nesprávny právny záver (nesprávne právne posúdenie

veci) a v súvislosti s tým nesprávne určenie poplatku za vypúšťanie odpadových vôd.

Krajský súd k týmto otázkam zaujal toto stanovisko:

„S prihliadnutím na stanovisko Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 23. 3.

2006 a následne aj stanovisko zo dňa 7. 7. 2007 berúc do úvahy to, že C., a. s. S. ako jediný

spoločník spoločnosti žalobcu má vybudovaný jednotnú kanalizáciu, ktorou sú odvádzané

zmiešané priemyselné odpadové vody z jednotlivých prevádzok, splaškové odpadové vody a

vody z povrchového odtoku v zmysle rozhodnutia Východoslovenského krajského národného

výboru v K. zo dňa 18. 1. 1989 a rozhodnutia Krajského úradu životného prostredia v

Košiciach zo dňa 18. 11. 2004 jednak z havarijno-akumulačnej nádrže do recipientu

Laborec a jednak z čistiarenského komplexu odpadových vôd do recipientu Ondava, z

ktorých vyplýva prepojenie uvedenej havarijno-akumulačnej nádrže a čistiaceho komplexu

odpadových vôd dospel súd k záveru, že žalovaný správne vychádzal z ust. § 9 ods. 4 cit.

nariadenia vlády, ak určil poplatok za odpadové vody vypúšťané z jedného zdroja

znečistenia, ktorým je C., a. s., S. a to viacerými výustmi. Žalovaný v 1. rade správne

vychádzal z definície uvedenej v § 2 písm. s/ zákona o vodách, ak areál C., a. s., S. posúdil

ako výrobnú prevádzku, pretože táto prevádzka je tým subjektom, ktorý vyrába priemyselné

výrobky, ktorý má vybudovaný spoločný systém odvádzania, akumulácie, čistenia a

vypúšťania odpadových vôd do povrchových vôd cez objekty vybudované na kanalizačnom

systéme areálu C., a. s., S. Táto skutočnosť vyplýva najmä z rozhodnutia Krajského úradu

životného prostredia K., odboru štátnej vodnej správy a štátnej správy verejných vodovodov

a verejných kanalizácií č. 2004/00411 zo dňa 18. 11. 2004, ktorým bolo vydané žalobcovi

povolenie na vypúšťanie zmiešaných priemyselných odpadových vôd spolu so splaškovými

vodami a vodami z povrchového odtoku z havarijnej akumulačnej nádrže a z mechanicko-

chemicko-biologickej čistiarne odpadových vôd. Je nesporné, že C., a. s., S. je výrobnou

prevádzkou, ktorej predmetom činnosti je priemyselná výroba, v ktorej výrobe nepochybne

vznikajú odpadové vody a do recipientov sa vypúšťajú prostredníctvom vodohospodárskych

stavieb vybudovaných v areáli tohto subjektu. Predmetné vodohospodárske diela,

havarijná akumulačná nádrž a čistiaci komplex odpadových vôd, sú vo vlastníctve C., a. s.,

S. ako materskej spoločnosti žalobcu. Ničím spochybnené nebolo ani to, že C., a. s., S. je

jediným spoločníkom žalobcu, ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra.

Súd neakceptoval názor žalobcu opierajúci sa o stanovisko Ministerstva životného

prostredia SR zo dňa 12. 1. 2006, v ktorom sa konštatuje, že v prípade žalobcu sa nejedná

o vypúšťanie odpadových vôd z jedného zdroja znečistenia viacerými výustmi, keďže

znečistené vody z výrobných prevádzok sú privádzané kanalizáciou do čistiarne odpadových

vôd a nakoniec vypúšťané do recipientu Ondava a vody z povrchového odtoku areálu sú

vedené jednotnou kanalizáciou do havarijnej akumulačnej nádrže, z ktorej sa po kontrole

riadene vypúšťajú do recipientu Laborec s tým, že pre obe vyústenia sú rozhodnutím

stanovené samostatné ukazovatele a podmienky. Preto podľa tohto názoru Ministerstva

životného prostredia SR ide o dva zdroje znečistenia. Toto stanovisko bolo vydané

na základe požiadavky žalobcu o výklad pojmu jedného zdroja znečistenia podľa § 9 ods. 4

nariadenia vlády SR č. a o výklad spôsobu uplatňovania sadzieb pre

spoplatňovanie vypúšťaných vôd v prípadoch, keď samostatne vypúšťané vody z rôznych

prevádzok dosahujú rozdielnu koncentráciu, pričom ide o čistené, resp. nečistené odpadové

vody. Neakceptoval ho predovšetkým z dôvodu, že neskôr vydané stanoviská v predmetnej

veci, kde Ministerstvo životného prostredia SR zastáva opačný názor, t. j. názor

prezentovaný v napadnutom rozhodnutí žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a to

konkrétne stanovisko Ministerstva životného prostredia zo dňa 23. 3. 2006 a stanovisko

Ministerstva životného prostredia zo dňa 7. 6. 2007 boli vydané na základe písomnej

dokumentácie, o ktorú opiera svoje stanovisko aj žalovaný v 1. rade tak, ako bola vyššie

špecifikovaná, a ktorá mu bola za týmto účelom doručená. Tieto stanoviská považoval súd

za objektívnejšie najmä preto, že vychádzajú z konkrétnej písomnej dokumentácie. Ak teda

žalovaný v 1. rade pri výpočte výšky poplatku na rok 2006 aplikoval pre žalobcu ust. § 9

ods. 4 cit. nariadenia vlády, aplikoval ho správne a v súlade so

o vodách v platnom znení.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami, žalobu voči žalovanému v 1. rade podľa

zamietol.

Za neopodstatnenú považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa chyby vo výpočte

poplatku v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa v súvislosti s prepočtom množstva

z litrov na sekundy namiesto metrov kubických za rok s poukazom predovšetkým na znenie

ust. nariadenia vlády SR č. , v zmysle ktorého znečisťovateľ

oznámi údaje potrebné na výpočet poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd vrátane údajov

o množstve vypúšťaných odpadových vôd v členení podľa jednotlivých výustov, poplatkovým

3

oznámením spracovaným podľa prílohy č. 4, kde sa množstvo odpadových vôd uvádza v m

za rok a v litroch za sekundu. Poplatkové oznámenie za vypúšťanie odpadových vôd do

povrchových vôd zo dňa 26. 10. 2005 bolo žalobcom podané v súlade s týmto zákonným

ustanovením a v tomto sa nachádzajú údaje v jednotkách, ako sú uvedené v citovanom

zákonnom ustanovení. Správny orgán prvého stupňa nepostupoval v rozpore so zákonom,

ak na určenie množstva vypúšťaných odpadových vôd posúdil jednotku prietoku litre za

sekundu ako základnú veličinu stanoviteľnú priamym meraním vo výpustných objektoch

odpadových vôd a metre kubické za rok ako veličinu určovanú výpočtom. Na základe

posúdenia jednotiek množstva vypúšťaných odpadových vôd použil na určenie poplatkov

pre množstvo vypúšťaných vôd prednostne údaje nahlasované znečisťovateľom v

základných jednotkách. Na základe posúdenia veličín a oznámeného spôsobu merania

odpadových vôd vypúšťaných zo zdroja znečistenia C., a. s., S. správny orgán na určenie

poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd použil údaje o množstvách

vypúšťaných odpadových vôd v litroch za sekundu oznámené znečisťovateľom jeho

poplatkovým oznámením, ako to vyplýva z písomného vyjadrenia žalovaného v 1. rade.

Odpadové vody z predmetného zdroja znečistenia boli v predmetnom období merané

prietokomermi na odtoku z ČKOV merným objektom na Kyjovskom potoku s rozsahom

merania 0,00 - 185/41 l/s a z HAN elektromagnetickým prietokomerom firmy Badger Meter

33

typu Magnetoflow so zaznamenávaním pretečeného množstva v dm, litroch alebo m.

Spoločnou jednotkou pre meranie odpadových vôd z oboch výustov C., a. s., S. je liter za

sekundu.“

Sťažovateľka ako žalobca v tomto konaní v odvolaní proti označenému rozsudku

krajského súdu uviedla:

«Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal žalobca včas odvolanie

uvádzajúc, že súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že má za to, že

ide o dve rôzne prevádzky s oddelenými výustmi, o dva samostatné a oddelené systémy

vypúšťania odpadových vôd a dva samostatné existujúce recipienty týchto vôd.

Žalobca je toho názoru, že prvým zdrojom znečistenia sú všetky odpadové vody

z chemickej výroby, ktoré sa osobitnou kanalizáciou odvádzajú do čistiarenského komplexu

odpadových vôd z viacerých prevádzok v areáli C. a. s. S. Druhým zdrojom znečistenia sú

všetky povrchové vody, ktoré sa povrchovou kanalizáciou odvádzajú do havarijnej

akumulačnej nádrže a odtiaľ hlavným odpadovým kanálom do recipientu Laborec.

Nie je možné prečerpať odpadové vody smerujúce na čistiarensky komplex

odpadových vôd do havarijnej akumulačnej nádrže. Z havarijnej akumulačnej nádrže

do čistiarenského komplexu odpadových vôd sa prečerpávajú odpadové vody, napr.

z dôvodu poruchy. Medzi havarijnou akumulačnou nádržou a čistiarenským komplexom

odpadových vôd nie je plynulé prepojenie, ale ide len o riadené prečerpávanie. Kanalizačné

systémy oboch zdrojov znečistenia nie sú vzájomne prepojené a nemôže dochádzať k

vzájomnému ovplyvňovaniu kvality z nich vypúšťaných vôd.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že tak ako už poukázal vo svojom vyjadrení zo dňa

10. júna 2009, výklad pojmu „zdroj znečistenia“ neexistuje. Podľa § 2 písm. s) zákona

o vodách zdrojom znečistenia môže byť len jedna výrobná prevádzka alebo len jedno

zariadenie, z ktorého sa vypúšťajú odpadové vody.

Žalobca poukazuje na to. že v areáli C. a. s. S. je viacero výrobných prevádzok a

zariadení, aj žalobca ako samostatný právny subjekt má svoj priestor prevádzky - sídla

spoločnosti v rámci areálu samostatného právneho subjektu C. a. s. S., a preto žalobca

spĺňa pojem zdroj znečistenia a jestvujúci priemyselný zdroj výrobná prevádzka, z ktorého

vypúšťa odpadové vody. Aj iné výrobné prevádzky, iné samostatné právne subjekty v areáli

C. a. s. S. majú svoje vlastné zdroje znečistenia a jestvujúce priemyselné zdroje, t. j.

výrobné prevádzky. Žalobca vyslovil názor, že je potrebné zdroj znečistenia právne

vysvetľovať na prevádzku v zmysle § 2 písm. s) zákona o vodách a nie podľa skutkových

zistení, že má ísť iba o jednu písomnú dokumentáciu s jedným správnym rozhodnutím.

Ustanovenie § 9 ods. 4 nariadenia vlády korešponduje a vychádza z ustanovenia § 2 písm.

s) zákona o vodách, t. j. priemyselným zdrojom a jedným zdrojom znečistenia je výrobná

prevádzka alebo iné zariadenie v právnom zmysle.

Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil tak. že napadnute rozhodnutie

správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie. Zároveň žiadal

priznať náhradu trov konania.»

Najvyšší súd ako súd odvolací odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil

a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom Krajského súdu v Košiciach, že žalovaný

pri výpočte poplatku pre rok 2006 správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 4 nariadenia

vlády SR č. , keď určil výšku poplatku za vypúšťanie odpadových vôd do

povrchových vôd z jedného zdroja znečistenia – C., a. s., S., dvoma výpustami.

So všetkými relevantnými námietkami žalobcu sa vysporiadal už žalovaný správny

orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako aj krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať

odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a ani

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne

a postačujúce odkazuje ( v znení zákona

č. , účinnom od 15. októbra 2008). V súdnom odvolacom konaní nevyšli

najavo žiadne také nové skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených vyššie, za správny.

Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením

a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1

ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby ( ).“

Sťažovateľka namieta nesprávne skutkové a právne posúdenie veci všeobecnými

súdmi v rámci správneho súdnictva, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného

práva podľa a podľa listiny, ako aj jej práva podľa

ods. 1 dohovoru a v spojení s porušením týchto procesných práv namieta aj porušenie

svojho základného práva podľa a listiny, ako aj práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý je odvolacím

rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve.

Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku vychádza z a vzťahuje sa aj na danú vec. Podľa

sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten,

kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom umožňuje

zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu jednotlivca na súd a zároveň ustanovuje hranice

takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd

nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia

a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti .

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa sa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti postupuje

v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach

ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť

tohto rozhodnutia a postupu.

Najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal rozsudok krajského súdu a stotožnil sa

so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, na ktorých krajský súd založil svoje

rozhodnutie č. k. -46 zo 17. júna 2009, a preto považoval za postačujúce

vo svojom odôvodnení poukázať v súlade s v spojení s

na odôvodnenie tohto rozsudku.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť

prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku () nesignalizuje

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Ústavná akceptovateľnosť

stručného odôvodnenia korešponduje aj s , podľa ktorého ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Najvyšší súd teda nebol povinný opakovať správnosť právneho záveru krajského

súdu v prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj

na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny a jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným

v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy ) je podľa

názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci

správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd ako odvolací súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky, ktorých posúdenie bolo

relevantné na rozhodnutie o veci, a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad

príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu

a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto

ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo

v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj

primeraným spôsobom odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a listiny, ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo na

úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v takomto spore (, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných

princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd

dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán

verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa

, a Správneho poriadku) zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a listiny a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán

verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

a listiny a práva podľa dodatkového protokolu by bolo

teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu)

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (napr.

, , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného

práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa , listiny

a právu podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj

ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011