Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 396/2011
PDF · 337.96 KB
No categories available
IV. ÚS 396/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., S., zastúpenej
advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným
právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sžp/1/2009 z 23. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (do 30. júna 2010 E., s. r. o., pozn.), S.
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právom
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžp/1/2009 z 23. júna 2010.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že S., š. p., odštepný závod K.,
ako správny orgán prvého stupňa (žalovaný v 2. rade) rozhodnutím č. 5406800206 z 25.
novembra 2005 podľa § 79 ods. 8 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 364/2004 Z. z.“) a § 11 ods. 3 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 755/2004 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška neregulovaných platieb, výška
poplatkov a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním vôd v znení neskorších predpisov
(ďalej len „nariadenie vlády“), znečisťovateľovi určil poplatok na rok 2006 za vypúšťanie
odpadových vôd do povrchových vôd z C. na základe nahlásených údajov v sume 4 035 783
Sk. Na určenie výšky poplatku, resp. preddavkov poplatkov použil správny orgán prvého
stupňa znečisťovateľom nahlásené hodnoty ukazovateľov znečistenia a nahlásené množstvá
vypúšťaných odpadových vôd z dvoch výustov, ktorými sú vypúšťané odpadové vody z
areálu C. Žalovaný uviedol, že žalobca zaslal poplatkové oznámenie za vypúšťanie
odpadových vôd v členení na dve časti:
a) vypúšťanie do toku Ondava, kde sú vypúšťané priemyselné odpadové vody
s mechanickým čistením primárnou sedimentáciou a gravitačným zachytením olejov
a tukov, biologickým čistením aktiváciou so zvýšeným odstraňovaním dusíka a iným
chemickým čistením,
b) vypúšťanie do toku Laborec, kde sú vypúšťané priemyselné odpadové vody
a vody z povrchového odtoku (dažďové) ako nečistené vody.
Ako znečisťovateľ u oboch výustov bol označený žalobca s tým, že išlo o jednotný
režim vypúšťania kontinuálne denne. Hodnoty ukazovateľov znečistenia a výpočet
poplatkov bol spracovaný znečisťovateľom za každý výust samostatne, pričom
pri vypúšťaní odpadových vôd do toku Laborec so spoplatnením neuvažoval. S poukazom
na definíciu priemyselného zdroja podľa zákona č. 364/2004 Z. z., týmto je výrobná
prevádzka alebo iné zariadenie, z ktorého sa vypúšťajú odpadové vody, konštatoval, že C.,
a. s., S., je existujúci priemyselný zdroj znečistenia, v ktorom vznikajú priemyselné
odpadové vody a do recipientov sa vypúšťajú cez zariadenia vybudované na kanalizačnom
systéme pre účely zachytenia a odstránenia znečistenia obsiahnutého v odpadových vodách.
Preto tieto zariadenia nemôžu byť považované za zdroj znečistenia. Aj keď sú odpadové
vody z areálu C., a. s., S., vypúšťané dvomi výustmi do dvoch rôznych recipientov,
vzťahuje sa určenie poplatkov na daný zdroj znečistenia, a nie na výusty, ktorými sú
odpadové vody vypúšťané do zdroja znečistenia, a vyžaduje sa pri výpočte poplatku za
vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd započítať vypúšťané odpadové vody zo
všetkých výustov bez ohľadu na miesto ich vypúšťania. Sadzby uplatňované podľa prílohy
č. 2 nariadenia vlády sú určené prekročením určených koncentračných a bilančných limitov
v príslušnom ukazovateli za súčasného prekročenia množstva vypustených odpadových vôd
podľa § 79 ods. 4 zákona č. 364/2004 Z. z. Rozlišuje vody s nižšou a vyššou koncentráciou,
pre ktoré sú určené rôzne sadzby. Sadzby sa teda nevzťahujú na čistené a nečistené
odpadové vody, tieto pojmy citované nariadenie vlády ani nepoužíva. Vychádzajúc z týchto
skutočností žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán posúdil údaje nahlásené
znečisťovateľom v poplatkovom oznámení správne a v súlade s platnou právnou úpravou a
v súlade s touto aj určil poplatky a preddavky poplatkov za vypúšťanie z predmetného
zdroja znečistenia.
S., š. p., Ž., ako druhostupňový správny orgán (žalovaný v 1. rade) rozhodnutím č.
OV-PR 2006/007 zo 17. februára 2006 potvrdil označené rozhodnutie prvého stupňa.
Z príloh ďalej vyplýva, že „Žalobou zo dňa 18. 4. 2006, podanou na poštovú
prepravu dňa 21. 4. 2006 a doručenou súdu dňa 24. 4. 2006 sa žalobca (C., s. r. o.; do 30.
júna 2010 E., s. r. o., pozn.), proti žalovaným v 1. a 2. rade domáhal preskúmania
rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, pričom zásadnou
námietkou obsiahnutou v žalobe bola nesprávna aplikácia ust. § 9 ods. 4 nariadenia vlády
SR č. 755/2004 Z. z., t. j. nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti poukázal na
stanovisko Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 12. 1. 2006, z ktorého vyplýva, že v
prípade zariadení E., s. r. o., pre vypúšťanie odpadových vôd ide o dva rôzne zdroje
znečistenia. Prvým zdrojom znečistenia povrchových vôd sú vyčistené priemyselné
odpadové vody z čistiarenského komplexu odpadových vôd, kde proces čistenia prebieha v
mechanicko-chemicko-biologickej čistiarni odpadových vôd. Ide o čistenie zmesí
odpadových vôd z jednotlivých chemických výrob, odpadových vôd z prevádzok úpravy vôd,
splaškových odpadových vôd a znečistených vôd z povrchového odtoku priemyselného
areálu C., a. s., S. Tieto odpadové vody sú kontinuálne vypúšťané cez odkalisko Poša a
Kyjovský potok jedným výustom do recipientu Ondava. Druhým zdrojom znečistenia
povrchových vôd sú nečistené odpadové vody z povrchového odtoku, ktoré sú kontinuálne
vypúšťané z havarijnej akumulačnej nádrže hlavným odpadovým kanálom do recipientu
Laborec. Ide o vypúšťanie vôd z jednotnej kanalizácie a z povrchového odtoku, ktoré sú
zmesou z cirkulačných vodární, zrážkových vôd z dažďovej kanalizácie z jednotlivých
prevádzok a z odvodnenia spevnených plôch jednotlivých častí areálu C., a. s., S.
Kanalizačné systémy oboch zdrojov znečistenia nie sú vzájomne prepojené, preto nemôže
dôjsť k vzájomnému ovplyvňovaniu kvality vypúšťaných odpadových vôd z nich. Poukázal aj
na chybu vo výpočte poplatku pokiaľ ide o prepočet množstva z l/s namiesto uvedených
3
m/rok.“.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Krajský súd v Košiciach rozsudkom
zo dňa 17. 06. 2009 pod sp. zn. 5 S /27/2006 zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade,
zastavil konanie voči žalovanému v 2. rade a trovy účastníkom nepriznal. Zamietnutie
žaloby odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného v 1. rade je zákonné, lebo dopadové vody
boli vypúšťané z jedného zdroja znečistenia C. a. s. S., čo je v súlade s písomnou
dokumentáciou a rovnako aj prepočet množstva z litrov na sekundy namiesto metrov
kubických je správny, pretože spoločnou jednotkou pre meranie odpadových vôd C. a. s. S.
je liter za sekundu.
Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie a navrhli sme, aby NS SR napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250 ja ods. 3 OSP zmenil tak, že zruší rozhodnutie
Správneho .orgánu a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie.
Namietali sme, že prvostupňový súd nepostupoval správne a zákonne ak zamietol
našu žalobu, nakoľko aj naďalej rozhodnutie žalovaného v 1. rade sme považovali
za nezákonné a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pričom súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.
Správny orgán ako aj prvostupňový súd totiž zaujali stanovisko, že odpadové vody sú
vypúšťané z jedného zdroja znečistenia viacerými výustmi a z jednej výrobnej prevádzky C.
a. s. S. a preto sme boli povinný zaplatiť poplatok za 2006 za vypúšťanie odpadových vôd v
sume 133 963,45,-€ ( 4 035 783,-Sk).
S takýmto právnym záverom správnych orgánov a prvostupňového súdu sme
nesúhlasili, lebo nebol správny a zákonný a preto sme proti rozsudku KS Košice podali
odvolanie a navrhli sme, aby NS SR napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie
Správneho orgánu a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie.
NS SR rozsudkom zo dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn. 2 Sžp 1/2009 potvrdil rozsudok KS
Košice zo dňa 17. 06. 2009 pod sp. zn. 5 S/27/2006 a nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania.
Odvolací súd - žalovaný sa stotožnil s právnym záverom Krajského súdu v Košiciach
v celom rozsahu s tým, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného Správneho orgánu
nedošlo k porušeniu zákona a chránených našich záujmov.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že jej záležitosť nebola prerokovaná spravodlivo a bolo
porušené aj jej právo na ochranu majetku.
Svoju sťažnosť sťažovateľka založila na tomto odôvodnení:
«Správny orgán ako aj prvostupňový a druhostupňový súd vydali nezákonné
rozhodnutia. Na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam,
lebo takto skutkové zistenie z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Súdy nesprávne právne vec
posúdili tým, že použili správne ustanovenie právneho predpisu, ale jeho obsah
interpretovali nesprávne resp. na zistený skutkový stav ho nesprávne aplikovali
a nedostatočne zistili skutkový stav.
Správny orgán a v konečnom dôsledku ani žalovaný nepostupovali správne pri
stanovení výšky poplatkovej povinnosti. Mali správne vychádzať zo skutočností, že ide o dve
rôzne prevádzky s oddelenými výustmi, dva samostatné a oddelené systémy vypúšťania
odpadových vôd do povrchových vôd, ktoré sa vzájomne neovplyvňujú a ide o dva typy
odpadových vôd s existujúcimi dvoma recipientami týchto vôd. Na tieto dva zdroje boli
Slovenským vodohospodárskym podnikom š. p. určené samostatné podmienky
a koncentračné limity znečistenia na vypúšťanie odpadových vôd. Podmienky
a koncentračné limity znečistenia neboli teda určené na jeden znečisťujúci zdroj, ale na dva
znečisťujúce zdroje.
Prvým zdrojom znečistenia sú všetky odpadové vody z chemickej výroby, ktoré sa
osobitnou kanalizáciou odvádzajú do čistiarenského komplexu odpadových vôd z viacerých
prevádzok v areáli C. a. s S. (ČOV). Neprevádzkovali sme teda a ani nevlastnili iný výust z
takého zdroja znečistenia tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 4 nar. vl. č.
755/2004 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška regulovaných platieb, výška poplatkov
a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním užívania vôd.
Druhým zdrojom znečistenia sú všetky povrchové vody (dažďová voda, potok, vody
z ciest), ktoré sa povrchovou kanalizáciou odvádzajú do havarijnej akumulačnej nádrže
(HAN) a odtiaľ hlavným odpadovým kanálom do recipientu Laborec.
To, že ide o dva zdroje znečistenia bolo preukázané tým, že nie je možné prečerpať
odpadové vody smerujúce na ČOV do HAN. Z HAN do ČOV sa prečerpávajú odpadové
vody napr. z dôvodu poruchy a pod. Medzi HAN a ČOV nie je prepojenie, ale ide len
o vedome, riadené a naprogramované prečerpávanie. Kanalizačné systémy oboch zdrojov
znečistenia nie sú vzájomne prepojené a nemôže dochádzať k vzájomnému ovplyvňovaniu
kvality vypúšťaniu vôd z nich.
Ani pre tento zdroj znečistenia nie je možné aplikovať ustanovenie § 9 ods. 4 nar.
vlády č. 755/2004 Z. z., nakoľko neprevádzkujeme a ani nevlastníme iný výust z takéhoto
zdroja znečistenia povrchových vôd nečistenými odpadovými vodami.
Keďže existujú dva zdroje znečistenia, každé s jedným výustom, nebolo možné
aplikovať ustanovenie § 9 ods. 4 nar. vlády č. 755/2004 Z. z. tak. ako to vykonal žalovaný
Správny orgán vo svojom rozhodnutí a ako sa s týmto nesprávne stotožnili oba konajúce
súdy.
Základnou podmienkou správnej aplikácie právneho predpisu je výklad pojmu „zdroj
znečistenia“. Právne predpisy Slovenskej republiky nedefinujú pojem „zdroj znečistenia“,
pričom táto definícia nie je obsiahnutá ani v nar. vlády, ktorý pre výpočet poplatkovej
povinnosti použil Slovenský vodohospodársky podnik š. p.
Tento význam pojmu „zdroj znečistenia“ je dôležitý a základný pre posúdenie akým
spôsobom má byť uložená povinnosť platenia poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do
povrchových vôd.
Nakoľko neexistuje právny predpis, ktorý by tento pojem definoval alebo ho
objasňoval, je požiadavkou na osobu aplikujúcu § 9 ods. 4 nar. vlády č. 755/2004 Z. z.
vykonať výklad právneho pojmu a to v súlade s Ústavou SR, ústavnými, inými zákonmi
a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Sme toho názoru, že nesprávnym
výkladom pojmu „zdroj znečistenia“ a jeho nesprávnou aplikáciou na našu poplatkovú
povinnosť došlo zo strany Slovenského vodohospodárskeho podniku š. p. k rozhodnutiu
v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z. z. o vodách a v rozpore s nariadením vlády.
Slovenský vodohospodársky podnik š. p. však použil iný výklad zdroja znečistenia
a tento použil z § 2 písm. s zák. č. 364/2004 Z. z. o vodách ako pojem „jestvujúci
priemyselný zdroj“, ktorým je „výrobná prevádzka alebo iné zariadenie z ktorého sa
vypúšťajú odpadové vody.“
Ak by sme mali vychádzať z tohto pojmu a zároveň mu dať význam aký mu dal
Slovenský vodohospodársky podnik š. p., tak zdrojom znečistenia by musela byť len jedna
výrobná prevádzka alebo jedno zariadenie.
V areáli C., a. s. S. je viacero výrobných prevádzok a zariadení. V prípade C., a. s. S.
nejde o výrobnú prevádzku a ani o zariadenie tak, ako to v rozhodnutiach označil Slovenský
vodohospodársky podnik š. p. Rozhodnutie teda odkazuje na pojem – zdroj znečistenia C.
S., ktorý neexistuje.
Naša spoločnosť ako aj iné spoločnosti sídliace v areáli C. a. s. S. sú samostatné
právne subjekty, majú svoje samostatné výrobné prevádzky a majú teda svoje vlastné zdroje
znečistenia a jestvujúce priemyselné zdroje. Sme preto toho názoru, že je potrebné zdroj
znečistenia právne vysvetľovať na prevádzku v zmysle § 2 písm. s zák. č. 364/2004 Z. z.
a nie podľa skutkových zistení, že má ísť iba o jednu písomnú dokumentáciu s jedným
správnym rozhodnutím.
Pokiaľ S. š. p. zahrnul ako čistenú vodu (prechádzajúcu cez ČOV), tak aj znečistenú
vodu (z HAN) pochádzajúcu z dvoch rôznych zdrojov znečistenia do jedného celku a
považoval tieto vody za znečistené vody pochádzajúce z jedného zdroja znečistenia a teda v
zmysle § 9 ods. 4 nar. vlády všetky vypúšťané vody z oboch výustov započítal a určil pre ne
jeden poplatok za vypúšťanie odpadových vôd došlo podľa nášho názoru k porušeniu cieľa
právnej úpravy tým, že naša poplatková povinnosť po vybudovaní čističky odpadových vôd
sa zvýšila, pričom sa mala podľa právnej úpravy znížiť. Tým sme utrpeli majetkovú ujmu,
nakoľko sme museli zaplatiť vyšší poplatok, čím sme ostali znevýhodnený oproti tým, čo
ČOV nezbudovali. ...
Pokiaľ existoval v danej veci rôzny výklad pojmu „zdroj znečistenia“ Ministerstvom
životného prostredia a nakoniec sa žalovaný priklonil k stanovisku Ministerstva životného
prostredia, ktoré bolo vydané neskôr, tak sme toho názoru, že konajúce súdy mohli vykonať
znalecký dôkaz nevyhnutný na preskúmanie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i ods.
1 OSP. Znaleckým posudkom by boli odborne posúdené skutočnosti, ktoré boli sporné
v konaní a rozhodovaní (§ 125, 127 ods. 1 OSP). Žalovaný sa nemal uspokojiť len
s odborným vyjadrením príslušného ministerstva, ktoré je podľa nášho názoru v rozpore
s tým, čo sme namietali v tomto konaní t. j., že kanalizačné systémy oboch zdrojov
znečistenia nie sú vzájomne prepojené, že nemôže dôjsť k vzájomnému ovplyvňovaniu
kvality vypúšťaných vôd z nich, že ide o dva zdroje znečistenia, každé s jedným výustom. ...
Vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovaného je zjavne neodôvodnené a arbitrárne,
navrhujeme, aby Ústavný súd prijal našu sťažnosť na konanie.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v nadväznosti na uvedené takto rozhodol:
„1./ Základné právo obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (predtým E. s. r. o.) na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 23. 06. 2010
pod sp. zn. 2 Sžp /1/2009, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.
06. 2009 pod sp. zn. 5 S/27/2006 boli porušené.
2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn.
2 Sžp 1/2009 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie
konanie.
3./ Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 149,23,-€ do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky zriadeného v S. a.
s. pobočka T., č. účtu:...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení
sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas
s právnymi závermi najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných
právnych noriem v jej právnej veci.
Ťažiskovou otázkou v danej veci je, či najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím
mohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľka namieta v sťažnosti porušenie celého
čl. 6 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie, ktoré je obsahom odseku 1 označeného článku dohovoru) tým,
že potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a stotožnil sa
s jeho hodnotením skutkového a právneho stavu veci v konaní, ktoré sa začalo na jej návrh.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je preskúmanie druhostupňového
správneho rozhodnutia S., š. p., Ž., č. OV-PR 2006/007 zo 17. februára 2006, ktorým tento
potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie S., odštepný závod K., č. 5406800206 z 25.
novembra 2005, o výške poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd
z C.
Najvyšší súd ako súd odvolací v zmysle § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu
predchádzalo v zmysle podaného odvolania (§ 246c ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP), bez
nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta OSP) a podľa § 250ja ods. 3 druhej vety
OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP ho ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu v danej
veci namieta nesprávne skutkové zistenie týkajúce sa identifikácie počtu zdrojov vypúšťania
odpadových vôd a v nadväznosti na to nesprávny právny záver (nesprávne právne posúdenie
veci) a v súvislosti s tým nesprávne určenie poplatku za vypúšťanie odpadových vôd.
Krajský súd k týmto otázkam zaujal toto stanovisko:
„S prihliadnutím na stanovisko Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 23. 3.
2006 a následne aj stanovisko zo dňa 7. 7. 2007 berúc do úvahy to, že C., a. s. S. ako jediný
spoločník spoločnosti žalobcu má vybudovaný jednotnú kanalizáciu, ktorou sú odvádzané
zmiešané priemyselné odpadové vody z jednotlivých prevádzok, splaškové odpadové vody a
vody z povrchového odtoku v zmysle rozhodnutia Východoslovenského krajského národného
výboru v K. zo dňa 18. 1. 1989 a rozhodnutia Krajského úradu životného prostredia v
Košiciach zo dňa 18. 11. 2004 jednak z havarijno-akumulačnej nádrže do recipientu
Laborec a jednak z čistiarenského komplexu odpadových vôd do recipientu Ondava, z
ktorých vyplýva prepojenie uvedenej havarijno-akumulačnej nádrže a čistiaceho komplexu
odpadových vôd dospel súd k záveru, že žalovaný správne vychádzal z ust. § 9 ods. 4 cit.
nariadenia vlády, ak určil poplatok za odpadové vody vypúšťané z jedného zdroja
znečistenia, ktorým je C., a. s., S. a to viacerými výustmi. Žalovaný v 1. rade správne
vychádzal z definície uvedenej v § 2 písm. s/ zákona o vodách, ak areál C., a. s., S. posúdil
ako výrobnú prevádzku, pretože táto prevádzka je tým subjektom, ktorý vyrába priemyselné
výrobky, ktorý má vybudovaný spoločný systém odvádzania, akumulácie, čistenia a
vypúšťania odpadových vôd do povrchových vôd cez objekty vybudované na kanalizačnom
systéme areálu C., a. s., S. Táto skutočnosť vyplýva najmä z rozhodnutia Krajského úradu
životného prostredia K., odboru štátnej vodnej správy a štátnej správy verejných vodovodov
a verejných kanalizácií č. 2004/00411 zo dňa 18. 11. 2004, ktorým bolo vydané žalobcovi
povolenie na vypúšťanie zmiešaných priemyselných odpadových vôd spolu so splaškovými
vodami a vodami z povrchového odtoku z havarijnej akumulačnej nádrže a z mechanicko-
chemicko-biologickej čistiarne odpadových vôd. Je nesporné, že C., a. s., S. je výrobnou
prevádzkou, ktorej predmetom činnosti je priemyselná výroba, v ktorej výrobe nepochybne
vznikajú odpadové vody a do recipientov sa vypúšťajú prostredníctvom vodohospodárskych
stavieb vybudovaných v areáli tohto subjektu. Predmetné vodohospodárske diela,
havarijná akumulačná nádrž a čistiaci komplex odpadových vôd, sú vo vlastníctve C., a. s.,
S. ako materskej spoločnosti žalobcu. Ničím spochybnené nebolo ani to, že C., a. s., S. je
jediným spoločníkom žalobcu, ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra.
Súd neakceptoval názor žalobcu opierajúci sa o stanovisko Ministerstva životného
prostredia SR zo dňa 12. 1. 2006, v ktorom sa konštatuje, že v prípade žalobcu sa nejedná
o vypúšťanie odpadových vôd z jedného zdroja znečistenia viacerými výustmi, keďže
znečistené vody z výrobných prevádzok sú privádzané kanalizáciou do čistiarne odpadových
vôd a nakoniec vypúšťané do recipientu Ondava a vody z povrchového odtoku areálu sú
vedené jednotnou kanalizáciou do havarijnej akumulačnej nádrže, z ktorej sa po kontrole
riadene vypúšťajú do recipientu Laborec s tým, že pre obe vyústenia sú rozhodnutím
stanovené samostatné ukazovatele a podmienky. Preto podľa tohto názoru Ministerstva
životného prostredia SR ide o dva zdroje znečistenia. Toto stanovisko bolo vydané
na základe požiadavky žalobcu o výklad pojmu jedného zdroja znečistenia podľa § 9 ods. 4
nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z. z. a o výklad spôsobu uplatňovania sadzieb pre
spoplatňovanie vypúšťaných vôd v prípadoch, keď samostatne vypúšťané vody z rôznych
prevádzok dosahujú rozdielnu koncentráciu, pričom ide o čistené, resp. nečistené odpadové
vody. Neakceptoval ho predovšetkým z dôvodu, že neskôr vydané stanoviská v predmetnej
veci, kde Ministerstvo životného prostredia SR zastáva opačný názor, t. j. názor
prezentovaný v napadnutom rozhodnutí žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a to
konkrétne stanovisko Ministerstva životného prostredia zo dňa 23. 3. 2006 a stanovisko
Ministerstva životného prostredia zo dňa 7. 6. 2007 boli vydané na základe písomnej
dokumentácie, o ktorú opiera svoje stanovisko aj žalovaný v 1. rade tak, ako bola vyššie
špecifikovaná, a ktorá mu bola za týmto účelom doručená. Tieto stanoviská považoval súd
za objektívnejšie najmä preto, že vychádzajú z konkrétnej písomnej dokumentácie. Ak teda
žalovaný v 1. rade pri výpočte výšky poplatku na rok 2006 aplikoval pre žalobcu ust. § 9
ods. 4 cit. nariadenia vlády, aplikoval ho správne a v súlade so zákonom č. 364/2004 Z. z.
o vodách v platnom znení.
Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami, žalobu voči žalovanému v 1. rade podľa § 250j ods. 1 O. s. p.
zamietol.
Za neopodstatnenú považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa chyby vo výpočte
poplatku v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa v súvislosti s prepočtom množstva
z litrov na sekundy namiesto metrov kubických za rok s poukazom predovšetkým na znenie
ust. § 11 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z. z., v zmysle ktorého znečisťovateľ
oznámi údaje potrebné na výpočet poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd vrátane údajov
o množstve vypúšťaných odpadových vôd v členení podľa jednotlivých výustov, poplatkovým
3
oznámením spracovaným podľa prílohy č. 4, kde sa množstvo odpadových vôd uvádza v m
za rok a v litroch za sekundu. Poplatkové oznámenie za vypúšťanie odpadových vôd do
povrchových vôd zo dňa 26. 10. 2005 bolo žalobcom podané v súlade s týmto zákonným
ustanovením a v tomto sa nachádzajú údaje v jednotkách, ako sú uvedené v citovanom
zákonnom ustanovení. Správny orgán prvého stupňa nepostupoval v rozpore so zákonom,
ak na určenie množstva vypúšťaných odpadových vôd posúdil jednotku prietoku litre za
sekundu ako základnú veličinu stanoviteľnú priamym meraním vo výpustných objektoch
odpadových vôd a metre kubické za rok ako veličinu určovanú výpočtom. Na základe
posúdenia jednotiek množstva vypúšťaných odpadových vôd použil na určenie poplatkov
pre množstvo vypúšťaných vôd prednostne údaje nahlasované znečisťovateľom v
základných jednotkách. Na základe posúdenia veličín a oznámeného spôsobu merania
odpadových vôd vypúšťaných zo zdroja znečistenia C., a. s., S. správny orgán na určenie
poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd použil údaje o množstvách
vypúšťaných odpadových vôd v litroch za sekundu oznámené znečisťovateľom jeho
poplatkovým oznámením, ako to vyplýva z písomného vyjadrenia žalovaného v 1. rade.
Odpadové vody z predmetného zdroja znečistenia boli v predmetnom období merané
prietokomermi na odtoku z ČKOV merným objektom na Kyjovskom potoku s rozsahom
merania 0,00 - 185/41 l/s a z HAN elektromagnetickým prietokomerom firmy Badger Meter
33
typu Magnetoflow so zaznamenávaním pretečeného množstva v dm, litroch alebo m.
Spoločnou jednotkou pre meranie odpadových vôd z oboch výustov C., a. s., S. je liter za
sekundu.“
Sťažovateľka ako žalobca v tomto konaní v odvolaní proti označenému rozsudku
krajského súdu uviedla:
«Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal žalobca včas odvolanie
uvádzajúc, že súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že má za to, že
ide o dve rôzne prevádzky s oddelenými výustmi, o dva samostatné a oddelené systémy
vypúšťania odpadových vôd a dva samostatné existujúce recipienty týchto vôd.
Žalobca je toho názoru, že prvým zdrojom znečistenia sú všetky odpadové vody
z chemickej výroby, ktoré sa osobitnou kanalizáciou odvádzajú do čistiarenského komplexu
odpadových vôd z viacerých prevádzok v areáli C. a. s. S. Druhým zdrojom znečistenia sú
všetky povrchové vody, ktoré sa povrchovou kanalizáciou odvádzajú do havarijnej
akumulačnej nádrže a odtiaľ hlavným odpadovým kanálom do recipientu Laborec.
Nie je možné prečerpať odpadové vody smerujúce na čistiarensky komplex
odpadových vôd do havarijnej akumulačnej nádrže. Z havarijnej akumulačnej nádrže
do čistiarenského komplexu odpadových vôd sa prečerpávajú odpadové vody, napr.
z dôvodu poruchy. Medzi havarijnou akumulačnou nádržou a čistiarenským komplexom
odpadových vôd nie je plynulé prepojenie, ale ide len o riadené prečerpávanie. Kanalizačné
systémy oboch zdrojov znečistenia nie sú vzájomne prepojené a nemôže dochádzať k
vzájomnému ovplyvňovaniu kvality z nich vypúšťaných vôd.
Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že tak ako už poukázal vo svojom vyjadrení zo dňa
10. júna 2009, výklad pojmu „zdroj znečistenia“ neexistuje. Podľa § 2 písm. s) zákona
o vodách zdrojom znečistenia môže byť len jedna výrobná prevádzka alebo len jedno
zariadenie, z ktorého sa vypúšťajú odpadové vody.
Žalobca poukazuje na to. že v areáli C. a. s. S. je viacero výrobných prevádzok a
zariadení, aj žalobca ako samostatný právny subjekt má svoj priestor prevádzky - sídla
spoločnosti v rámci areálu samostatného právneho subjektu C. a. s. S., a preto žalobca
spĺňa pojem zdroj znečistenia a jestvujúci priemyselný zdroj výrobná prevádzka, z ktorého
vypúšťa odpadové vody. Aj iné výrobné prevádzky, iné samostatné právne subjekty v areáli
C. a. s. S. majú svoje vlastné zdroje znečistenia a jestvujúce priemyselné zdroje, t. j.
výrobné prevádzky. Žalobca vyslovil názor, že je potrebné zdroj znečistenia právne
vysvetľovať na prevádzku v zmysle § 2 písm. s) zákona o vodách a nie podľa skutkových
zistení, že má ísť iba o jednu písomnú dokumentáciu s jedným správnym rozhodnutím.
Ustanovenie § 9 ods. 4 nariadenia vlády korešponduje a vychádza z ustanovenia § 2 písm.
s) zákona o vodách, t. j. priemyselným zdrojom a jedným zdrojom znečistenia je výrobná
prevádzka alebo iné zariadenie v právnom zmysle.
Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil tak. že napadnute rozhodnutie
správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania.»
Najvyšší súd ako súd odvolací odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil
a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom Krajského súdu v Košiciach, že žalovaný
pri výpočte poplatku pre rok 2006 správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 4 nariadenia
vlády SR č. 755/2004 Z. z., keď určil výšku poplatku za vypúšťanie odpadových vôd do
povrchových vôd z jedného zdroja znečistenia – C., a. s., S., dvoma výpustami.
So všetkými relevantnými námietkami žalobcu sa vysporiadal už žalovaný správny
orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako aj krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať
odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a ani
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne
a postačujúce odkazuje (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona
č. 384/2008 Z. z., účinnom od 15. októbra 2008). V súdnom odvolacom konaní nevyšli
najavo žiadne také nové skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.
Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených vyššie, za správny.
Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením
a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1
O.s.p. ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.).“
Sťažovateľka namieta nesprávne skutkové a právne posúdenie veci všeobecnými
súdmi v rámci správneho súdnictva, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a v spojení s porušením týchto procesných práv namieta aj porušenie
svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý je odvolacím
rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve.
Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy a vzťahuje sa aj na danú vec. Podľa čl. 46 ods. 2
ústavy sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten,
kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom ústava umožňuje
zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu jednotlivca na súd a zároveň ustanovuje hranice
takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd
nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia
a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.
Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť
tohto rozhodnutia a postupu.
Najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal rozsudok krajského súdu a stotožnil sa
so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, na ktorých krajský súd založil svoje
rozhodnutie č. k. 5 S/27/2006-46 zo 17. júna 2009, a preto považoval za postačujúce
vo svojom odôvodnení poukázať v súlade s § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP
na odôvodnenie tohto rozsudku.
Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť
prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku (II. ÚS 78/05) nesignalizuje
porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Ústavná akceptovateľnosť
stručného odôvodnenia korešponduje aj s § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Najvyšší súd teda nebol povinný opakovať správnosť právneho záveru krajského
súdu v prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj
na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným
v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) je podľa
názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci
správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd ako odvolací súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky, ktorých posúdenie bolo
relevantné na rozhodnutie o veci, a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad
príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu
a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto
ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší
súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo
v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj
primeraným spôsobom odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo na
úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných
princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd
dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán
verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa
Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán
verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo
teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu)
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a právu podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011