Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 382/2011
PDF · 264.93 KB
No categories available
IV. ÚS 382/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. O., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo
93/2010 z 18. augusta 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2010 faxom a 25. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť M. O., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného pred najvyšším
súdom ako odvolacím súdom pod sp. zn. 6 Sžo 93/2010 bolo rozhodovanie o odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 S 41/2008 z 18. decembra 2009. Krajský súd označeným rozsudkom zamietol žalobu
sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Inšpektorátu práce
Prešov (ďalej len „žalovaný“), č. OČ 25/2008 z 15. októbra 2008; týmto rozhodnutím bolo
potvrdené prvostupňové rozhodnutie vedúceho služobného úradu Inšpektorátu práce Prešov
č. OČ 25/2005 z 21. decembra 2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa
odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. mája
2006 (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 93/2010
z 18. augusta 2010 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou § 40 ods. 2
písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe zo strany označených všeobecných
súdov. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe (v znení relevantnom na vec
sťažovateľa, pozn.) podmienkou zrušenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním
v dôsledku zrušenia príslušného miesta v systematizácii je vyslovenie nesúhlasu štátneho
zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. Podľa
sťažovateľa sa však ponuka trvalého preloženia nemá vzťahovať len na iné
štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného úradu, v ktorom vykonával štátnu službu,
ale s ohľadom na znenie § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe tiež na štátnozamestnanecké
miesta v iných služobných úradoch. Práve neaplikovaním § 40 ods. 2 písm. b) v spojení
s alternatívami obsiahnutými v § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe mali všeobecné súdy
porušiť jeho označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Sťažovateľ poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného č. OČ 25/2008 „bolo už
druhým rozhodnutím žalovaného o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu žalovaného
č. OČ 25/2005, nakoľko predchádzajúce druhostupňové rozhodnutie žalovaného Najvyšší
súd SR rozsudkom zo dňa 27. 5. 2008, č. k. 1 Sžo 100107 zrušil. Najvyšší súd vo svojom
rozsudku prikázal žalovanému, aby v ďalšom konaní doplnil dokazovanie zamerané na
preukázanie skutočnosti, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť a/ v tom istom
služobnom úrade do iného odboru štátnej služby; b/ v inom služobnom úrade toho istého
odboru štátnej služby; c/ v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak
sa mu zmení opis štátnozamestnaneckého miesta; d/ v inom služobnom úrade v inom odbore
štátnej služby.“.
Podľa sťažovateľa krajský súd odôvodnil zamietnutie jeho žaloby (v poradí druhým
rozsudkom sp. zn. 3 S 41/2008 z 18. decembra 2009) tým, že „doložením systematizácie
schválenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 29. 11.
2005 žalovaný preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť v tom istom služobnom
úrade do iného odboru, ani v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby,
ak sa mu zmenil opis štátnozamestnaneckého miesta, pretože s účinnosťou od 1. 1. 2006
nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom. Doplneným dokazovaním
preukázal aj to, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť ani v inom služobnom úrade toho
istého odboru štátnej služby, čo vyplýva zo systematizácie schválenej Ministerstvom práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 29. 11. 2005 u ďalších siedmich
služobných úradov inšpektorátov práce v rámci Slovenskej republiky (Inšpektoráty práce
Košice, Trenčín, Nitra, Banská Bystrica, Žilina, Trnava, Bratislava), ktoré buď nemali
voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore - v platobnej triede 8 (Inšpektoráty
práce Nitra, Trnava, Bratislava), alebo aj u týchto služobných úradov došlo k 1. 1. 2006
k zníženiu štátnozamestnaneckých miest v tom istom odbore (Inšpektorát práce Košice,
Trenčín, Žilina, Banská Bystrica), a teda nedisponovali voľnými štátnozamestnaneckými
miestami v tom istom odbore.
Za účelom preskúmania možnosti trvalého preloženia žalobcu v inom služobnom
úrade v inom odbore štátnej služby žalovaný doplnil dokazovanie a vyžiadal stanoviská od
Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove (z 9. septembra 2008) a Okresného súdu
v Prešove (z 8. septembra 2008), z ktorých vyplýva, že k 1. 1. 2006 voľným
štátnozamestnaneckým miestom nedisponovali. Podľa názoru súdu tak žalovaný doplnil
dokazovanie v Najvyšším súdom požadovanom rozsahu.
V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný v potrebnom rozsahu vysporiadal aj
s námietkou týkajúcou sa nepreukázania, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta
hlavný radca - inšpektor práce v stálej štátnej službe a k zníženiu mzdových prostriedkov, či
skutočnosti, že žalobca nevykonával funkciu hlavný radca z dôvodu, že bol postavený mimo
činnú štátnu službu.“.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v predmetnej veci ako odvolací súd potvrdením
prvostupňového rozsudku „pochybil ústavne neprípustným spôsobom hneď niekoľkokrát“.
Predovšetkým sťažovateľ tvrdí, že „... napadnuté rozhodnutie NS SR je
nepreskúmateľné... Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevyporiadal s námietkou
sťažovateľa uvedenou v odvolaní pod bodom 2/. Odvolací súd uviedol argumenty (i keď
nesprávne) vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu ohľadom voľných štátnozamestnaneckých
miest na iných úradoch, námietky v tejto otázke však boli v odvolaní uvedené pod bodom 1/.
Námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní pod bodom 2/ smerovali k tej skutočnosti, že
žalovaný mal predovšetkým skúmať, či pri vydaní prvostupňového rozhodnutia žalovaný
existenciu týchto miest zisťoval. Z vykonaného dokazovania a vyjadrení žalovaného je
dostatočne zrejmé, že tomu tak nebolo. Pritom iba také rozhodnutie, ktorému predchádzal
riadny zákonný postup možno považovať za zákonné - preto aj keby iné voľné miesta
neexistovali, mohol by tento argument zavážiť až potom, ako sa zistí, že žalovaný tieto
miesta riadne zisťoval (čo však neurobil).“.
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „sa riadne, v súlade s ústavnými a zákonnými
požiadavkami, nevysporiadal ani s argumentmi sťažovateľa, ktoré v odôvodnení svojho
rozhodnutia spomenul.
Predovšetkým Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. 5. 2008,
č. k. 1 Sžo 100/07 (prvé rozh. NS SR vo veci, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené)
uložil žalovanému, aby doplnil dokazovanie zamerané na preukázanie skutočnosti, že nemal
možnosť sťažovateľa trvale preložiť
a/ v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby;
b/ v inom služobnom úrade toho istého odboru štátnej služby;
c/ v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu zmení
opis štátnozamestnaneckého miesta;
d/ v inom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby.
Svoju povinnosť si však žalovaný nesplnil a dokazovanie v potrebnom rozsahu
nevykonal. Žalovaný síce čiastočne doplnil dokazovanie v naznačenom smere, avšak iba
dopytom na Slovenskú obchodnú inšpekciu v Prešove a Okresný súd Prešov. Ostatné
služobné úrady, ktoré v zmysle rozhodnutia NS SR prichádzali do úvahy, žalovaný
neoslovil.“.
Sťažovateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že „na základe logického výkladu
v intenciách rozumného myslenia z ust. § 29 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b) zák. o štátnej
službe nevyplýva povinnosť pre služobný úrad hľadať voľné štátnozamestnanecké miesto na
všetkých úradoch v rámci celej Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu,
povinnosť služobného úradu ponúknuť štátnemu zamestnancovi voľné štátnozamestnanecké
miesto je limitovaná na miesta v služobnom úrade podliehajúcom jeho kompetencii.“.
Podľa názoru sťažovateľa «uvedený právny názor, je nielen v rozpore s uvedenými
zákonnými ustanoveniami, ale predovšetkým so závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými
v jeho skoršom rozhodnutí v tej istej veci (č. k. 1 Sžo 100/07). V uvedenom rozhodnutí
Najvyšší súd SR naopak kladie dôraz na exaktný, nezužujúci výklad sporných zákonných
ustanovení, pretože iba ten môže garantovať ich využiteľnosť v praxi: „Názor zastávaný
žalovaným (podľa ktorého vedúci služobného úradu nie je oprávnený a ani služobnému
úradu neprináleží sprostredkovať voľné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom
úrade, ani ponúknuť štátnozamestnanecké miesto na trvalé preloženie podľa § 29 ods. 4
zákona o štátnej službe v inom služobnom úrade) a jeho zužujúci výklad nemá oporu
v zákone a znižuje význam ustanovenia § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe natoľko,
že jeho význam a zmysel v podstate anuluje“.
... S poukazom na vyššie uvádzaný záväzný právny názor NS SR definujúceho
predpoklady zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o odvolaní štátneho zamestnanca,
možno považovať za platné len také rozhodnutie žalovaného, ktorému predchádzalo riadne
zistenie existencie voľných štátnozamestnaneckých miest zodpovedajúcich požiadavkám
ustanovenia § 29 ods. 4 zák. o štátnej službe.
Je teda až v druhom rade relevantné, či v čase odvolania sťažovateľa zo
štátnozamestnaneckého miesta mohol žalovaný ponúknuť sťažovateľovi vhodné miesto na
jeho preloženie, pretože pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa je rozhodujúca otázka, či žalovaný pred
vydaním rozhodnutia skúmal existenciu voľných miest, teda či naplnil zákonný postup,
ktorého dodržanie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti rozhodnutia žalovaného...
Z uvedeného je zrejmé, že už samotné v konaní preukázané pochybenie žalovaného,
ktorý nezisťoval existenciu voľných štátnozamestnaneckých miest, má za následok
nezákonnosť jeho rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či voľné štátnozamestnanecké miesto
bolo k dispozícii, alebo nie. Preto pochybil žalovaný ako odvolací orgán, keď potvrdil svoje
prvostupňové rozhodnutie s poukazom na neexistenciu zodpovedajúcich voľných miest
v rozhodnom období a rovnako aj oba súdy, ktoré toto druhostupňové rozhodnutie
žalovaného nezrušili.».
V závere svojej argumentácie sťažovateľ dodal, že „v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru nevykonával funkciu hlavný radca, inšpektor práce
a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu činností štátnozamestnaneckého miesta,
pretože rozhodnutím vedúceho služobného úradu bol zaradený mimo činnú štátnu službu...
Do funkcie je štátny zamestnanec ustanovený až po odpadnutí dôvodov, pre ktoré bol
zaradený mimo štátnu službu, nemožno teda prisvedčiť súdu, že zaradenie štátneho
zamestnanca mimo štátnu službu by nemalo na jeho funkciu vplyv.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol o porušení jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010, zrušil
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Súčasne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu a priznal mu úhradu trov konania v sume 303,31 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 74/05). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne
záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne
záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto
rozhodnutia. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj
podľa čl. 46 ods. 2) ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny nepatrí právo účastníka konania
dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie
sťažnosti sťažovateľa.
Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení
jeho rozsudku sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa
jeho názoru
- nesprávne interpretoval a aplikoval § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4
zákona o štátnej službe vo vzťahu k ponukovej povinnosti žalovaného voči sťažovateľovi
ako štátnemu zamestnancovi,
- odôvodnenie jeho rozhodnutia vo vzťahu k uplatneným námietkam sťažovateľa je
nepreskúmateľné.
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu žalovaného správneho orgánu č. OČ 25/2008 z 15. októbra 2008 rozhodol
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S 41/2008 z 18. decembra
2009 (v poradí druhému) tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na
obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:
„Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správneho
orgánu mal preukázané, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie
žalobcu proti rozhodnutiu Vedúceho služobného úradu Inšpektorátu práce Prešov zo dňa
21. 12. 2005 č. OČ 25/2005, ktorým rozhodnutím bol so žalobcom skončený
štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe
a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil; predchádzajúce rozhodnutie
odvolacieho správneho orgánu - Generálny inšpektor práce Národného inšpektorátu práce
Košice zo dňa 13. 3. 2006 č. S/2006/00262 bolo na základe žaloby žalobou zrušené
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sžo 100/2007 zo dňa 27. 5. 2008
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 89/2006-29 zo dňa 17. 4. 2007
a vec bola vrátená odvolaciemu správnemu orgánu na ďalšie konanie; žalovaný správny
orgán ako odvolací doplnil dokazovanie v intenciách názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a to doložil systematizáciu schválenú MPSVaR SR zo dňa 29. 11. 2005, podľa
ktorej pre služobný úrad - Inšpektorát práce Prešov, od 1. 1. 2006 došlo k zníženiu
celkového počtu štátnozamestnaneckých miest o 11, pričom došlo k zrušeniu
2 štátnozamestnaneckých miest v platovej triede 8 - hlavný radca, krajský radca a od 1. 1.
2006 nedisponoval tento služobný úrad žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom,
ďalej si vyžiadal stanoviská od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátov práce v rámci
Slovenskej republiky k možnosti zamestnať žalobcu trvalým preložením, z ktorých vyplýva,
že v dôsledku zníženia štátnozamestnaneckých miest v ich služobných úradoch, nemôže ani
takto realizovať u žalobcu trvalé preloženie v inom služobnom úrade toho istého odboru
štátnej služby, vyžiadal si stanovisko od služobného úradu - Slovenská obchodná inšpekcia
a zo stanoviska ústrednej riaditeľky, vedúcej služobného úradu Ústredného inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave zo dňa 9. 9. 2008 zistil, že trvalé
preloženie štátneho zamestnanca podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe
s účinnosťou od 1. 1. 2006 nebolo možné z dôvodu obsadenia všetkých
štátnozamestnaneckých miest, ďalej požiadal listom zo dňa 8. 9. 2008 o stanovisko služobný
úrad Okresný súd v Prešove v odbore 2.06 justícia, z ktorého stanoviska vyplýva, že od 1. 1.
2006 tento služobný úrad nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom;
žalovaný správny orgán po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov
zo dňa 21. 12. 2005 potvrdil; z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že žalovaný
opätovne dospel k názoru, že boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie
štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej
službe z dôvodu, že v dôsledku systematizácie MPSVaR SR z 29. 11. 2005 došlo k zníženiu
štátnozamestnaneckých miest v služobnom úrade a pre nedostatok voľných miest nebolo
možné ho zamestnať v služobnom úrade ani v inom služobnom úrade, neprihliadol ani na
námietku žalobcu, že v čase od 7. 5. 2004 bol zaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu
uvedeného v § 27 písm. i/ zákona o štátnej službe, pretože zaradením zamestnanca mimo
činnú štátnu službu sa nemení druh štátnej služby ani jeho funkcia a na štátneho
zamestnanca zaradeného mimo činnú štátnu službu podľa § 27 písm. i/ sa nevzťahuje
osobitná ochrana pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2
písm. b/ tohto zákona, keďže právna skutočnosť, zrušenie štátnozamestnaneckého miesta,
nastala skôr ako pominul dôvod zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej
služby, resp. ako vznikol dôvod pre skončenie štátnozarnestnaneckého pomeru podľa § 40
ods. 5 uvedeného zákona a právny dôvod pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
podľa § 40 ods. 2, písm. b/ bol daný a takéto skončenie nemožno považovať za predčasné.
Podľa názoru krajského súdu doložením systematizácie schválenej Ministerstvom
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2005 žalovaný
preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť v tom istom služobnom úrade do iného
odboru, ani v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu
zmenil opis štátnozamestnaneckého miesta, pretože od 1. 1. 2006 nedisponoval žiadnym
voľným štátnozamestnaneckým miestom a doplnením dokazovania, vyžiadaním si stanoviska
od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátu práce v rámci Slovenskej republiky preukázal
aj to, že nemal možnosť žalobcu preložiť ani v inom služobnom úrade toho istého odboru
štátnej služby, pretože nedisponovali voľným štátnozamestnaneckým miestom v tom istom
odbore a vyžiadaním si stanoviska od Slovenskej obchodnej inšpekcii v Prešove
a Okresného súdu v Prešove, mal preukázané, že nebolo možné žalobcu preložiť v inom
služobnom úrade v inom odbore štátnej služby. Na námietky žalobcu uvedené v žalobe
neprihliadol.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný sa dôsledne riadil záväzným právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a doplnil dokazovanie v naznačenom smere
v súlade s § 138 ods. 5 zákona o štátnej službe v znení účinnom k vydaniu rozhodnutia,
v napadnutom rozhodnutí sa v potrebnom rozsahu vyporiadal s námietkou žalobcu
týkajúcou sa nepreukázania, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta hlavný
radca - inšpektor práce v stálej štátnej službe a k zníženiu mzdových prostriedkov, ako aj že
žalobca nevykonával funkciu hlavný radca z dôvodu, že bol postavený mimo činnú štátnu
službu, s ktorou argumentáciou žalovaného sa v celom rozsahu stotožnil. Mal za to, že
žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, ak po doplnení dokazovania odvolanie žalobcu
zamietol a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21. 12. 2005 potvrdil.“
Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia (§ 246c
a § 211) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), zákona o štátnej službe [§ 12
ods. 1, § 13 ods. 1, § 28 ods. 3, § 29 ods. 4, § 40 ods. 2 písm. b), § 125 ods. 1 a 2, § 126
a § 138 ods. 1], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.
Po oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší
súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym posúdením
a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci
postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, jeho rozhodnutie je skutkovo správne
a v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej veci skutkovo
a právne správne, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol“.
K námietke nepreukázania zrušenia štátnozamestnaneckého miesta sťažovateľa
podľa systematizácie a zníženia mzdových prostriedkov určených pre štátnych
zamestnancov najvyšší súd v odôvodnení uviedol:
„Náležitosti systematizácie ustanovuje § 12 zákona o štátnej službe a v zmysle § 13
ods. 1 tohto zákona vedúci úradu je povinný sledovať, zabezpečiť a dodržiavať plnenie
schválenej systematizácie. Pri rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
podľa § 40 ods. 2 písm. b/ uvedeného zákona je vedúci služobného úradu povinný
prihliadať na tú časť schválenej systematizácie, ktorou boli zrušené štátnozamestnanecké
miesta. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že schválenou systematizáciou boli
zrušené dve štátnozamestnanecké miesta hlavný radca, inšpektor práce. Z uvedeného teda
vyplýva, že schválená systematizácia je pre vedúceho úradu záväzná a pri rozhodovaní o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/ uvedeného zákona je
povinný prihliadať len na tú jej časť, ktorou boli zrušené štátnozamestnanecké miesta,
pričom v danom prípade bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto, na ktoré bol zaradený
žalobca.“
Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku vyjadril aj k námietke
sťažovateľa, že neboli splnené zákonné podmienky podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona
o štátnej službe v spojení s § 29 ods. 4 citovaného zákona, ktorá tvorí aj podstatnú súčasť
námietok sťažovateľa formulovaných v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Vo vzťahu
k tejto námietke najvyšší súd uviedol:
„Vôľou zákonodarcu ustanovením hmotnoprávnej podmienky - možnosť trvalého
preloženia štátneho zamestnanca podľa § 29 ods. 4, pre platné skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru so štátnym zamestnancom odvolaním podľa § 40 ods. 2
písm. b/, bolo zabezpečiť ochranu štátnemu zamestnancovi pred svojvoľným skončením jeho
štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu, avšak na základe logického
výkladu v intenciách rozumného myslenia z uvedenej právnej normy nevyplýva povinnosť
pre služobný úrad hľadať voľné štátnozamestnanecké miesto pre štátneho zamestnanca,
ktorého miesto bolo zrušené, na všetkých úradoch v rámci celej Slovenskej republiky.
Výkladom právnej normy ustanovenej v § 40 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 29 ods. 4 zákona
o štátnej službe vyplýva služobnému úradu povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi,
ktorého miesto bolo zrušené, voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade
podliehajúce jeho kompetencii.
Podľa názoru odvolacieho súdu doložením systematizácie schválenej Ministerstvom
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2005 žalovaný v danom
prípade preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké
miesto v služobnom úrade podliehajúce jeho kompetencii. Nemožno súhlasiť s tvrdením
žalobcu, že bolo povinnosťou služobného úradu, resp. žalovaného správneho orgánu si
vyžiadať stanoviská od služobných úradov, ktoré navrhoval, jednak z dôvodu, že v odvolaní
zo dňa 12. 1. 2006 proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu nevzniesol žiadne návrhy,
týkajúce sa zisťovania možnosti jeho preloženia a súčasne v tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na to, že aplikácia § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe vzhľadom na uvedené
u ďalších služobných úradov, by v skutočnosti v danej veci nebola ani možná, pretože
nebolo v kompetencii služobného úradu žalovaného správneho orgánu rozhodovať
o personálnych otázkach v týchto služobných úradoch a preto ani by nemohol žalobcu
trvale preložiť na štátnozamestnanecké miesto v týchto úradoch.“
K námietke sťažovateľa, že v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
nevykonával funkciu hlavný radca, inšpektor práce a nevykonával ani žiadnu činnosť
v zmysle opisu činností štátnozamestnaneckého miesta, pretože rozhodnutím vedúceho
služobného úradu bol zaradený mimo činnú štátnu službu, najvyšší súd uviedol:
„Podľa § 28 ods. 3 zákona o štátnej službe v čase zaradenia mimo činnej štátnej
služby je štátny zamestnanec povinný dodržiavať povinnosti štátneho zamestnanca okrem
povinnosti vykonávať štátnu službu. Rozhodnutím o zaradení štátneho zamestnanca mimo
činnú štátnu službu sa nemení druh jeho štátnej služby a ani jeho funkcia, na ktoré bol
zaradený. Z právnej úpravy týkajúcej sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
odvolaním podľa § 40 ods. 2 zákona o štátnej službe nevyplýva osobitná úprava
ustanovujúca právne postavenie štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú štátnu
službu (a ani podľa § 27 písm. i/). Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že
skutočnosť, že žalobca nevykonával v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
funkciu hlavný radca, inšpektor práce a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu
činností štátnozamestnaneckého miesta, pretože bol zaradený mimo činnú štátnu službu, pre
posúdenie dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2,
písm. b/, je právne irelevantná.“
Najvyšší súd sa nestotožnil ani s námietkou nevysporiadania sa s tvrdeniami
sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní v bodoch 2 až 4 a tvrdenou nepreskúmateľnosťou
namietaného rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol:
„Súd prvého stupňa správne zameral svoju pozornosť pri súdnom prieskume
napadnutého rozhodnutia žalovaného na splnenie zákonných podmienok skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej
službe, spočívajúcich v existencii dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
a v možnosti resp. nemožnosti žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké miesto
podľa § 29 ods. 4, v dôsledku čoho bolo predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho
správneho orgánu zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť,
že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu uvedenými aj v odvolaní pod
bodmi 2/ až 4/ nemá za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na
skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv podľa
ústavy, listiny a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta
2010, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku,
treba zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd, pozn.), nerozhodol svojvoľne. Naopak,
podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok najvyššieho súdu ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť
vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského
súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom právne
názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru
ústavného súdu korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade
aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu zjavne
vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní a aj to, ako právne posúdil
kľúčové sťažovateľove námietky [týkajúce sa predovšetkým ním tvrdeného nesplnenia
zákonných podmienok na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s ním podľa § 40
ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe (rozsahu ponukovej
povinnosti)].
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
V odôvodnení súdneho rozhodnutia v opravnom konaní sa nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument uplatnený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(napr. IV. ÚS 358/08).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť
najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú
intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.
musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom
chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie
základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti
odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 obsahuje ústavne akceptovateľné
a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu ako
prvostupňového súdu (po doplnení dokazovania v intenciách v poradí prvého – zrušujúceho
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 100/2007 z 27. mája 2008, pozn.), ktoré sú navyše
primeraným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti
uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú
akceptovateľnosť právnych záverov všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2011