Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 382/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. O., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo

93/2010 z 18. augusta 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2010 faxom a 25. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť M. O., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného pred najvyšším

súdom ako odvolacím súdom pod sp. zn. bolo rozhodovanie o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. decembra 2009. Krajský súd označeným rozsudkom zamietol žalobu

sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Inšpektorátu práce

Prešov (ďalej len „žalovaný“), č. OČ 25/2008 z 15. októbra 2008; týmto rozhodnutím bolo

potvrdené prvostupňové rozhodnutie vedúceho služobného úradu Inšpektorátu práce Prešov

č. OČ 25/2005 z 21. decembra 2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa

odvolaním podľa o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. mája

2006 (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 18. augusta 2010 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou § 40 ods. 2

písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe zo strany označených všeobecných

súdov. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe (v znení relevantnom na vec

sťažovateľa, pozn.) podmienkou zrušenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním

v dôsledku zrušenia príslušného miesta v systematizácii je vyslovenie nesúhlasu štátneho

zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. Podľa

sťažovateľa sa však ponuka trvalého preloženia nemá vzťahovať len na iné

štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného úradu, v ktorom vykonával štátnu službu,

ale s ohľadom na znenie § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe tiež na štátnozamestnanecké

miesta v iných služobných úradoch. Práve neaplikovaním § 40 ods. 2 písm. b) v spojení

s alternatívami obsiahnutými v § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe mali všeobecné súdy

porušiť jeho označené práva podľa , listiny a dohovoru.

Sťažovateľ poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného č. OČ 25/2008 „bolo už

druhým rozhodnutím žalovaného o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu žalovaného

č. OČ 25/2005, nakoľko predchádzajúce druhostupňové rozhodnutie žalovaného Najvyšší

súd SR rozsudkom zo dňa 27. 5. 2008, č. k. zrušil. Najvyšší súd vo svojom

rozsudku prikázal žalovanému, aby v ďalšom konaní doplnil dokazovanie zamerané na

preukázanie skutočnosti, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť a/ v tom istom

služobnom úrade do iného odboru štátnej služby; b/ v inom služobnom úrade toho istého

odboru štátnej služby; c/ v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak

sa mu zmení opis štátnozamestnaneckého miesta; d/ v inom služobnom úrade v inom odbore

štátnej služby.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd odôvodnil zamietnutie jeho žaloby (v poradí druhým

rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2009) tým, že „doložením systematizácie

schválenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 29. 11.

2005 žalovaný preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť v tom istom služobnom

úrade do iného odboru, ani v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby,

ak sa mu zmenil opis štátnozamestnaneckého miesta, pretože s účinnosťou od 1. 1. 2006

nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom. Doplneným dokazovaním

preukázal aj to, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť ani v inom služobnom úrade toho

istého odboru štátnej služby, čo vyplýva zo systematizácie schválenej Ministerstvom práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 29. 11. 2005 u ďalších siedmich

služobných úradov inšpektorátov práce v rámci Slovenskej republiky (Inšpektoráty práce

Košice, Trenčín, Nitra, Banská Bystrica, Žilina, Trnava, Bratislava), ktoré buď nemali

voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore - v platobnej triede 8 (Inšpektoráty

práce Nitra, Trnava, Bratislava), alebo aj u týchto služobných úradov došlo k 1. 1. 2006

k zníženiu štátnozamestnaneckých miest v tom istom odbore (Inšpektorát práce Košice,

Trenčín, Žilina, Banská Bystrica), a teda nedisponovali voľnými štátnozamestnaneckými

miestami v tom istom odbore.

Za účelom preskúmania možnosti trvalého preloženia žalobcu v inom služobnom

úrade v inom odbore štátnej služby žalovaný doplnil dokazovanie a vyžiadal stanoviská od

Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove (z 9. septembra 2008) a Okresného súdu

v Prešove (z 8. septembra 2008), z ktorých vyplýva, že k 1. 1. 2006 voľným

štátnozamestnaneckým miestom nedisponovali. Podľa názoru súdu tak žalovaný doplnil

dokazovanie v Najvyšším súdom požadovanom rozsahu.

V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný v potrebnom rozsahu vysporiadal aj

s námietkou týkajúcou sa nepreukázania, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta

hlavný radca - inšpektor práce v stálej štátnej službe a k zníženiu mzdových prostriedkov, či

skutočnosti, že žalobca nevykonával funkciu hlavný radca z dôvodu, že bol postavený mimo

činnú štátnu službu.“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v predmetnej veci ako odvolací súd potvrdením

prvostupňového rozsudku „pochybil ústavne neprípustným spôsobom hneď niekoľkokrát“.

Predovšetkým sťažovateľ tvrdí, že „... napadnuté rozhodnutie NS SR je

nepreskúmateľné... Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevyporiadal s námietkou

sťažovateľa uvedenou v odvolaní pod bodom 2/. Odvolací súd uviedol argumenty (i keď

nesprávne) vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu ohľadom voľných štátnozamestnaneckých

miest na iných úradoch, námietky v tejto otázke však boli v odvolaní uvedené pod bodom 1/.

Námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní pod bodom 2/ smerovali k tej skutočnosti, že

žalovaný mal predovšetkým skúmať, či pri vydaní prvostupňového rozhodnutia žalovaný

existenciu týchto miest zisťoval. Z vykonaného dokazovania a vyjadrení žalovaného je

dostatočne zrejmé, že tomu tak nebolo. Pritom iba také rozhodnutie, ktorému predchádzal

riadny zákonný postup možno považovať za zákonné - preto aj keby iné voľné miesta

neexistovali, mohol by tento argument zavážiť až potom, ako sa zistí, že žalovaný tieto

miesta riadne zisťoval (čo však neurobil).“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „sa riadne, v súlade s ústavnými a zákonnými

požiadavkami, nevysporiadal ani s argumentmi sťažovateľa, ktoré v odôvodnení svojho

rozhodnutia spomenul.

Predovšetkým Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. 5. 2008,

č. k. (prvé rozh. NS SR vo veci, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené)

uložil žalovanému, aby doplnil dokazovanie zamerané na preukázanie skutočnosti, že nemal

možnosť sťažovateľa trvale preložiť

a/ v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby;

b/ v inom služobnom úrade toho istého odboru štátnej služby;

c/ v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu zmení

opis štátnozamestnaneckého miesta;

d/ v inom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby.

Svoju povinnosť si však žalovaný nesplnil a dokazovanie v potrebnom rozsahu

nevykonal. Žalovaný síce čiastočne doplnil dokazovanie v naznačenom smere, avšak iba

dopytom na Slovenskú obchodnú inšpekciu v Prešove a Okresný súd Prešov. Ostatné

služobné úrady, ktoré v zmysle rozhodnutia NS SR prichádzali do úvahy, žalovaný

neoslovil.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že „na základe logického výkladu

v intenciách rozumného myslenia z ust. § 29 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b) zák. o štátnej

službe nevyplýva povinnosť pre služobný úrad hľadať voľné štátnozamestnanecké miesto na

všetkých úradoch v rámci celej Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu,

povinnosť služobného úradu ponúknuť štátnemu zamestnancovi voľné štátnozamestnanecké

miesto je limitovaná na miesta v služobnom úrade podliehajúcom jeho kompetencii.“.

Podľa názoru sťažovateľa «uvedený právny názor, je nielen v rozpore s uvedenými

zákonnými ustanoveniami, ale predovšetkým so závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými

v jeho skoršom rozhodnutí v tej istej veci (č. k. ). V uvedenom rozhodnutí

Najvyšší súd SR naopak kladie dôraz na exaktný, nezužujúci výklad sporných zákonných

ustanovení, pretože iba ten môže garantovať ich využiteľnosť v praxi: „Názor zastávaný

žalovaným (podľa ktorého vedúci služobného úradu nie je oprávnený a ani služobnému

úradu neprináleží sprostredkovať voľné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom

úrade, ani ponúknuť štátnozamestnanecké miesto na trvalé preloženie podľa § 29 ods. 4

zákona o štátnej službe v inom služobnom úrade) a jeho zužujúci výklad nemá oporu

v zákone a znižuje význam ustanovenia § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe natoľko,

že jeho význam a zmysel v podstate anuluje“.

... S poukazom na vyššie uvádzaný záväzný právny názor NS SR definujúceho

predpoklady zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o odvolaní štátneho zamestnanca,

možno považovať za platné len také rozhodnutie žalovaného, ktorému predchádzalo riadne

zistenie existencie voľných štátnozamestnaneckých miest zodpovedajúcich požiadavkám

ustanovenia § 29 ods. 4 zák. o štátnej službe.

Je teda až v druhom rade relevantné, či v čase odvolania sťažovateľa zo

štátnozamestnaneckého miesta mohol žalovaný ponúknuť sťažovateľovi vhodné miesto na

jeho preloženie, pretože pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa je rozhodujúca otázka, či žalovaný pred

vydaním rozhodnutia skúmal existenciu voľných miest, teda či naplnil zákonný postup,

ktorého dodržanie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti rozhodnutia žalovaného...

Z uvedeného je zrejmé, že už samotné v konaní preukázané pochybenie žalovaného,

ktorý nezisťoval existenciu voľných štátnozamestnaneckých miest, má za následok

nezákonnosť jeho rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či voľné štátnozamestnanecké miesto

bolo k dispozícii, alebo nie. Preto pochybil žalovaný ako odvolací orgán, keď potvrdil svoje

prvostupňové rozhodnutie s poukazom na neexistenciu zodpovedajúcich voľných miest

v rozhodnom období a rovnako aj oba súdy, ktoré toto druhostupňové rozhodnutie

žalovaného nezrušili.».

V závere svojej argumentácie sťažovateľ dodal, že „v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru nevykonával funkciu hlavný radca, inšpektor práce

a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu činností štátnozamestnaneckého miesta,

pretože rozhodnutím vedúceho služobného úradu bol zaradený mimo činnú štátnu službu...

Do funkcie je štátny zamestnanec ustanovený až po odpadnutí dôvodov, pre ktoré bol

zaradený mimo štátnu službu, nemožno teda prisvedčiť súdu, že zaradenie štátneho

zamestnanca mimo štátnu službu by nemalo na jeho funkciu vplyv.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol o porušení jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a tiež jeho práva podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2010, zrušil

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2010 a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Súčasne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu a priznal mu úhradu trov konania v sume 303,31 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto

rozhodnutia. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj

podľa ) a podľa listiny nepatrí právo účastníka konania

dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie

sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 18. augusta 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa

jeho názoru

- nesprávne interpretoval a aplikoval § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4

zákona o štátnej službe vo vzťahu k ponukovej povinnosti žalovaného voči sťažovateľovi

ako štátnemu zamestnancovi,

- odôvodnenie jeho rozhodnutia vo vzťahu k uplatneným námietkam sťažovateľa je

nepreskúmateľné.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu žalovaného správneho orgánu č. OČ 25/2008 z 15. októbra 2008 rozhodol

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 18. decembra

2009 (v poradí druhému) tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. augusta 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na

obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správneho

orgánu mal preukázané, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie

žalobcu proti rozhodnutiu Vedúceho služobného úradu Inšpektorátu práce Prešov zo dňa

21. 12. 2005 č. OČ 25/2005, ktorým rozhodnutím bol so žalobcom skončený

štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe

a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil; predchádzajúce rozhodnutie

odvolacieho správneho orgánu - Generálny inšpektor práce Národného inšpektorátu práce

Košice zo dňa 13. 3. 2006 č. bolo na základe žaloby žalobou zrušené

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 27. 5. 2008

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -29 zo dňa 17. 4. 2007

a vec bola vrátená odvolaciemu správnemu orgánu na ďalšie konanie; žalovaný správny

orgán ako odvolací doplnil dokazovanie v intenciách názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a to doložil systematizáciu schválenú MPSVaR SR zo dňa 29. 11. 2005, podľa

ktorej pre služobný úrad - Inšpektorát práce Prešov, od 1. 1. 2006 došlo k zníženiu

celkového počtu štátnozamestnaneckých miest o 11, pričom došlo k zrušeniu

2 štátnozamestnaneckých miest v platovej triede 8 - hlavný radca, krajský radca a od 1. 1.

2006 nedisponoval tento služobný úrad žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom,

ďalej si vyžiadal stanoviská od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátov práce v rámci

Slovenskej republiky k možnosti zamestnať žalobcu trvalým preložením, z ktorých vyplýva,

že v dôsledku zníženia štátnozamestnaneckých miest v ich služobných úradoch, nemôže ani

takto realizovať u žalobcu trvalé preloženie v inom služobnom úrade toho istého odboru

štátnej služby, vyžiadal si stanovisko od služobného úradu - Slovenská obchodná inšpekcia

a zo stanoviska ústrednej riaditeľky, vedúcej služobného úradu Ústredného inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave zo dňa 9. 9. 2008 zistil, že trvalé

preloženie štátneho zamestnanca podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe

s účinnosťou od 1. 1. 2006 nebolo možné z dôvodu obsadenia všetkých

štátnozamestnaneckých miest, ďalej požiadal listom zo dňa 8. 9. 2008 o stanovisko služobný

úrad Okresný súd v Prešove v odbore 2.06 justícia, z ktorého stanoviska vyplýva, že od 1. 1.

2006 tento služobný úrad nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom;

žalovaný správny orgán po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov

zo dňa 21. 12. 2005 potvrdil; z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že žalovaný

opätovne dospel k názoru, že boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie

štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej

službe z dôvodu, že v dôsledku systematizácie MPSVaR SR z 29. 11. 2005 došlo k zníženiu

štátnozamestnaneckých miest v služobnom úrade a pre nedostatok voľných miest nebolo

možné ho zamestnať v služobnom úrade ani v inom služobnom úrade, neprihliadol ani na

námietku žalobcu, že v čase od 7. 5. 2004 bol zaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu

uvedeného v § 27 písm. i/ zákona o štátnej službe, pretože zaradením zamestnanca mimo

činnú štátnu službu sa nemení druh štátnej služby ani jeho funkcia a na štátneho

zamestnanca zaradeného mimo činnú štátnu službu podľa § 27 písm. i/ sa nevzťahuje

osobitná ochrana pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2

písm. b/ tohto zákona, keďže právna skutočnosť, zrušenie štátnozamestnaneckého miesta,

nastala skôr ako pominul dôvod zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej

služby, resp. ako vznikol dôvod pre skončenie štátnozarnestnaneckého pomeru podľa § 40

ods. 5 uvedeného zákona a právny dôvod pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

podľa § 40 ods. 2, písm. b/ bol daný a takéto skončenie nemožno považovať za predčasné.

Podľa názoru krajského súdu doložením systematizácie schválenej Ministerstvom

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2005 žalovaný

preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť v tom istom služobnom úrade do iného

odboru, ani v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu

zmenil opis štátnozamestnaneckého miesta, pretože od 1. 1. 2006 nedisponoval žiadnym

voľným štátnozamestnaneckým miestom a doplnením dokazovania, vyžiadaním si stanoviska

od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátu práce v rámci Slovenskej republiky preukázal

aj to, že nemal možnosť žalobcu preložiť ani v inom služobnom úrade toho istého odboru

štátnej služby, pretože nedisponovali voľným štátnozamestnaneckým miestom v tom istom

odbore a vyžiadaním si stanoviska od Slovenskej obchodnej inšpekcii v Prešove

a Okresného súdu v Prešove, mal preukázané, že nebolo možné žalobcu preložiť v inom

služobnom úrade v inom odbore štátnej služby. Na námietky žalobcu uvedené v žalobe

neprihliadol.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný sa dôsledne riadil záväzným právnym

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a doplnil dokazovanie v naznačenom smere

v súlade s § 138 ods. 5 zákona o štátnej službe v znení účinnom k vydaniu rozhodnutia,

v napadnutom rozhodnutí sa v potrebnom rozsahu vyporiadal s námietkou žalobcu

týkajúcou sa nepreukázania, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta hlavný

radca - inšpektor práce v stálej štátnej službe a k zníženiu mzdových prostriedkov, ako aj že

žalobca nevykonával funkciu hlavný radca z dôvodu, že bol postavený mimo činnú štátnu

službu, s ktorou argumentáciou žalovaného sa v celom rozsahu stotožnil. Mal za to, že

žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, ak po doplnení dokazovania odvolanie žalobcu

zamietol a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21. 12. 2005 potvrdil.“

Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia (§ 246c

a ) (ďalej aj „OSP“), zákona o štátnej službe [

ods. 1, § 13 ods. 1, § 28 ods. 3, § 29 ods. 4, § 40 ods. 2 písm. b), § 125 ods. 1 a 2, § 126

a § 138 ods. 1], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.

Po oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší

súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym posúdením

a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci

postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, jeho rozhodnutie je skutkovo správne

a v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej veci skutkovo

a právne správne, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol“.

K námietke nepreukázania zrušenia štátnozamestnaneckého miesta sťažovateľa

podľa systematizácie a zníženia mzdových prostriedkov určených pre štátnych

zamestnancov najvyšší súd v odôvodnení uviedol:

„Náležitosti systematizácie ustanovuje § 12 zákona o štátnej službe a v zmysle § 13

ods. 1 tohto zákona vedúci úradu je povinný sledovať, zabezpečiť a dodržiavať plnenie

schválenej systematizácie. Pri rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

podľa § 40 ods. 2 písm. b/ uvedeného zákona je vedúci služobného úradu povinný

prihliadať na tú časť schválenej systematizácie, ktorou boli zrušené štátnozamestnanecké

miesta. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že schválenou systematizáciou boli

zrušené dve štátnozamestnanecké miesta hlavný radca, inšpektor práce. Z uvedeného teda

vyplýva, že schválená systematizácia je pre vedúceho úradu záväzná a pri rozhodovaní o

skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/ uvedeného zákona je

povinný prihliadať len na tú jej časť, ktorou boli zrušené štátnozamestnanecké miesta,

pričom v danom prípade bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto, na ktoré bol zaradený

žalobca.“

Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku vyjadril aj k námietke

sťažovateľa, že neboli splnené zákonné podmienky podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona

o štátnej službe v spojení s § 29 ods. 4 citovaného zákona, ktorá tvorí aj podstatnú súčasť

námietok sťažovateľa formulovaných v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Vo vzťahu

k tejto námietke najvyšší súd uviedol:

„Vôľou zákonodarcu ustanovením hmotnoprávnej podmienky - možnosť trvalého

preloženia štátneho zamestnanca podľa § 29 ods. 4, pre platné skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru so štátnym zamestnancom odvolaním podľa § 40 ods. 2

písm. b/, bolo zabezpečiť ochranu štátnemu zamestnancovi pred svojvoľným skončením jeho

štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu, avšak na základe logického

výkladu v intenciách rozumného myslenia z uvedenej právnej normy nevyplýva povinnosť

pre služobný úrad hľadať voľné štátnozamestnanecké miesto pre štátneho zamestnanca,

ktorého miesto bolo zrušené, na všetkých úradoch v rámci celej Slovenskej republiky.

Výkladom právnej normy ustanovenej v § 40 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 29 ods. 4 zákona

o štátnej službe vyplýva služobnému úradu povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi,

ktorého miesto bolo zrušené, voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade

podliehajúce jeho kompetencii.

Podľa názoru odvolacieho súdu doložením systematizácie schválenej Ministerstvom

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2005 žalovaný v danom

prípade preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké

miesto v služobnom úrade podliehajúce jeho kompetencii. Nemožno súhlasiť s tvrdením

žalobcu, že bolo povinnosťou služobného úradu, resp. žalovaného správneho orgánu si

vyžiadať stanoviská od služobných úradov, ktoré navrhoval, jednak z dôvodu, že v odvolaní

zo dňa 12. 1. 2006 proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu nevzniesol žiadne návrhy,

týkajúce sa zisťovania možnosti jeho preloženia a súčasne v tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje aj na to, že aplikácia § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe vzhľadom na uvedené

u ďalších služobných úradov, by v skutočnosti v danej veci nebola ani možná, pretože

nebolo v kompetencii služobného úradu žalovaného správneho orgánu rozhodovať

o personálnych otázkach v týchto služobných úradoch a preto ani by nemohol žalobcu

trvale preložiť na štátnozamestnanecké miesto v týchto úradoch.“

K námietke sťažovateľa, že v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

nevykonával funkciu hlavný radca, inšpektor práce a nevykonával ani žiadnu činnosť

v zmysle opisu činností štátnozamestnaneckého miesta, pretože rozhodnutím vedúceho

služobného úradu bol zaradený mimo činnú štátnu službu, najvyšší súd uviedol:

„Podľa § 28 ods. 3 zákona o štátnej službe v čase zaradenia mimo činnej štátnej

služby je štátny zamestnanec povinný dodržiavať povinnosti štátneho zamestnanca okrem

povinnosti vykonávať štátnu službu. Rozhodnutím o zaradení štátneho zamestnanca mimo

činnú štátnu službu sa nemení druh jeho štátnej služby a ani jeho funkcia, na ktoré bol

zaradený. Z právnej úpravy týkajúcej sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním podľa § 40 ods. 2 zákona o štátnej službe nevyplýva osobitná úprava

ustanovujúca právne postavenie štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú štátnu

službu (a ani podľa § 27 písm. i/). Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že

skutočnosť, že žalobca nevykonával v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

funkciu hlavný radca, inšpektor práce a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu

činností štátnozamestnaneckého miesta, pretože bol zaradený mimo činnú štátnu službu, pre

posúdenie dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2,

písm. b/, je právne irelevantná.“

Najvyšší súd sa nestotožnil ani s námietkou nevysporiadania sa s tvrdeniami

sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní v bodoch 2 až 4 a tvrdenou nepreskúmateľnosťou

namietaného rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol:

„Súd prvého stupňa správne zameral svoju pozornosť pri súdnom prieskume

napadnutého rozhodnutia žalovaného na splnenie zákonných podmienok skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej

službe, spočívajúcich v existencii dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

a v možnosti resp. nemožnosti žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké miesto

podľa § 29 ods. 4, v dôsledku čoho bolo predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho

správneho orgánu zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť,

že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu uvedenými aj v odvolaní pod

bodmi 2/ až 4/ nemá za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv podľa

, listiny a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta

2010, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy ,

treba zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd, pozn.), nerozhodol svojvoľne. Naopak,

podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok najvyššieho súdu ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť

vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv podľa , listiny a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského

súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom právne

názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru

ústavného súdu korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade

aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu zjavne

vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní a aj to, ako právne posúdil

kľúčové sťažovateľove námietky [týkajúce sa predovšetkým ním tvrdeného nesplnenia

zákonných podmienok na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s ním podľa § 40

ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe (rozsahu ponukovej

povinnosti)].

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

V odôvodnení súdneho rozhodnutia v opravnom konaní sa nemusí odpovedať na každú

námietku alebo argument uplatnený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú

intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.

musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti

odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2010 obsahuje ústavne akceptovateľné

a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu ako

prvostupňového súdu (po doplnení dokazovania v intenciách v poradí prvého – zrušujúceho

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2008, pozn.), ktoré sú navyše

primeraným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti

uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú

akceptovateľnosť právnych záverov všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. augusta 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a listiny ani jeho práva podľa

dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011