Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
76b/388383.ec6417.pdf
PDF · 138.14 KB
No categories available
3Cdo/394/2012
Najvyšší súd 3Cdo 394/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: R. L. Ž., a. s.,
so sídlom G., IČO: X., zastúpenej advokátom JUDr. G. G., so sídlom N., proti povinnej: Ž.
V., nar. X., bytom Č., o vymoženie 41,63 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Lučenec pod sp. zn. 14Er 289/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 18. apríla 2012 č. k. 41CoE 280/2011-43, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
41,63 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp. zn. 3C 259/2009.
Súdny exekútor JUDr. M. J. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len Exekučný poriadok) požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 24. mája 2011 č. k. 14Er 289/2011-22 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie žiadosti
odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nachádzajúcej sa
v poistnej zmluve z 28. februára 2008 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV).
Poukázal na ustanovenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica), § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, čl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, § 2 písm. b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a tiež judikatúru Európskeho súdneho
dvora (rozsudok Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98 s. I-4941
a rozsudok Cofidis, C-473/00, s. I-10875) a konštatoval, že predmetnou rozhodcovskou
doložkou došlo reálne k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými
stranami v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že oprávnená od počiatku sledovala
koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla, za účelom
minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uviedol, že
rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká
bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v takomto konaní, nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho súd prvého stupňa považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú
prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 18. apríla 2012
č. k. 41CoE 280/2011-43 napadnuté uznesenie potvrdil. Stotožnil sa s právnym názorom súdu
prvého stupňa v posúdení o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej
zmluve. Uviedol, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej
zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve nie je
dojednaná individuálne a spôsob, akým bola koncipovaná v časti XV. Všeobecných poistných
podmienok, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 prílohy Smernice v tom
zmysle, že spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je táto doložka, reálne vopred
vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom
vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala
v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožnila voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj
tak fakticky nerovného stavu medzi oprávnenou a povinnou. V súlade s judikatúrou je
nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd prvého stupňa sa od uvedeného neodklonil,
keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t. j. či ho vydal oprávnený subjekt.
Odvolací súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej
značky 6Cdo 228/2011 z 25. januára 2012 uviedol, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo
exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza
z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Odvolací
súd za nekorektné považoval aj neprimerane vysoké trovy rozhodcovského konania, ktoré
niekoľkonásobne prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 24. mája 2012.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že súdy jej svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), že ich rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie je postihnuté aj
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.). Dovolateľka namietala, že medzi oprávnenou a povinnou nebola uzavretá zmluva
o úvere, ako to uviedol odvolací súd na strane 7 svojho odôvodnenia, a preto považuje
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné pre nejasnosť
a nezrozumiteľnosť. Okrem toho namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). I keď sa v exekučnom konaní
vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili
z možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré časti predložených listín
v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Namietala, že odvolací súd
len poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 228/2011
a v tomto smere považovala odôvodnenie odvolacieho súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje jeho arbitrárnosť, ktorá zakladá dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 v spojení s porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej uviedla, že zmluvná podmienka môže
byť považovaná za neprijateľnú, až keď spôsobí hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa.
Príkaz oboznámiť sa s konkrétnymi právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými
za účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky, obsahuje aj
spotrebiteľské právo Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM). Z dôvodu nedôsledného
dokazovania sa exekučný súd nemohol dozvedieť o obsahu listiny, tzv. „informácie
o podmienkach uzatvorenia poistnej zmluvy“, ktorú poisťovňa na základe osobitného zákona
(zákon č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a poradenstve a o zmene niektorých
zákonov, predtým zákon č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní
zaistenia) je povinná evidovať najneskôr od 1. januára 2007 pri každej poistnej zmluve. Tento
dokument obsahuje aj informácie v rubrike „Rozhodcovská doložka“, v ktorej je poistník
oboznámený s právnymi následkami prijatia, resp. odmietnutia rozhodcovskej doložky.
Napadnuté uznesenie právne kvalifikuje rozhodcovskú doložku za nekalú bez akejkoľvek
väzby na relevantne zistený skutkový stav. Európsky súdny dvor pritom vo vyššie označenom
prípade ASTURCOM judikoval, že skutkové okolnosti prípadu sú pre záver o povahe
rozhodcovskej doložky relevantné. Možnou príčinou ich nezistenia exekučným súdom bolo aj
vykonávanie dokazovania bez účasti oprávnenej. Namietala, že oba súdy nezistili konkrétny
skutkový stav. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). V tejto
súvislosti zdôraznila, že v čl. XV. VPP sa neuvádza rokovací poriadok, resp. štatút
konkrétneho rozhodcovského súdu, a preto nie je zrejmé, ako súd dospel k tomu, že
oprávnená ho mala poznať.
Procesným úkonom z 1. augusta 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej
dovolaní. Uviedla, že jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 3. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala vo veci sp.
zn. 6Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bola prijatá na ďalšie konanie.
Podľa dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru opodstatňuje prerušenie
dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O. s. p.).
Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), najskôr skúmal, či je
dôvodný návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
V zmysle § 243c O. s. p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods.
1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal
na takéto konanie podnet.
Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade
ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací
súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal
z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie
Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom
na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 22. februára 2012 sp. zn. 3Cdo 200/2010). Ústavný súd Slovenskej republiky
môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti. Pritom Ústavný súd
Slovenskej republiky sám zastáva názor, že právne závery, vyplývajúce z jeho rozhodnutí
vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa
týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia funkciu
všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (viď
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012).
V tom zmysle ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného
aplikačného pravidla. Navyše, Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne
obdobnej veci tej istej oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp. zn. III. ÚS 595/2012
(ktoré sa zmieňuje aj o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn.
6Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) odmietol ústavnú sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
z 19. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 264/2012.
Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno totiž napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.
je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie
nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení, a preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej
účasti a v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu
exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinná
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej
a povinnej.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať
prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani jej
neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie neplatnosti
rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O. s. p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda
na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide
totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím
sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd
preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto
súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentami, uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2Cdo 5/2012, sp. zn.
3Cdo 146/2011, sp. zn. 3Cdo 167/2011, sp. zn. 3Cdo 122/2011, sp. zn. 5Cdo 100/2012
a sp. zn. 6Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu
za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších
stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Po preskúmaní
veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj
so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej, spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom, určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení,
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto
dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo 62/2010, sp. zn. 2Cdo 97/2010, sp. zn.
3Cdo 53/2011, sp. zn. 4Cdo 68/2011, sp. zn. 5Cdo 44/2011 a sp. zn. 6Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania, tvrdených oprávnenou (§ 237 písm. a/ a f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania, vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnej náhradu trov tohto konania,
lebo nepodala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 12. 05. 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová