Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d84/389014.cd4380.pdf
PDF · 159.34 KB
No categories available
7Cdo/193/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 193/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Dr. A., bývajúceho v B.,
zastúpeného JUDr. H., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému Prof. JUDr. J., CSc.,
bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. J. DrSc., advokátom, so sídlom v B., o ochranu
osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 C 161/2005, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2011 sp. zn.
5 Co 464/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobca je povinný nahradiť ţalovanému trovy dovolacieho konania 106,75 €
na účet advokáta JUDr. J. DrSc., so sídlom v B., do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. apríla 2011 č.k. 14 C 161/2005-620
zamietol ţalobu (o uloţenie povinnosti ţalovanému ospravedlniť sa ţalobcovi v zmysle
ţalobného petitu a jeho zmien a o náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 €). Ţalobcovi uloţil
povinnosť nahradiť ţalovanému náhradu trov konania 1 416,32 € a náhradu trov štátu 45,67 €,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Za neopodstatnenú povaţoval námietku ţalovaného
o nedostatku jeho vecnej (hmotnoprávnej) legitimácie, t.j. ţe označený zásah do osobnostných
práv ţalobcu nastal v súvislosti s plnením a vykonávaním pracovných úloh ţalovaného
ako vedúceho katedry P. (ďalej len F.) zdôvodňujúc to tým, ţe subjektom zodpovednosti za
zásah je vţdy pôvodca zásahu, v danom prípade ţalovaný, nie jeho zamestnávateľ.
Z vykonaného dokazovania (výsluchom účastníkov, svedkov a listinnými dôkazmi)
povaţoval súd za preukázané, ţe 24. februára 2004 bolo v programe katedry humanitárnych
vied aj riešenie sťaţnosti podanej na ţalobcu. V rámci prerokovania tohto bodu programu
zasadnutia katedry ţalovaný oboznámil účastníkov zasadnutia s obsahom sťaţnosti. Uvedené
konanie ţalovaného súd nepovaţoval za porušenie práva ţalobcu na ochranu osobnosti.
Z dôkazov je zrejmé, ţe ţalovaný na zasadnutí katedry 24. februára 2004 na základe obsahu
sťaţnosti uviedol, ţe ţalobca skúšal študentov opakovane v reštaurácii, či kaviarni vo
večerných hodinách. Ţalobca túto skutočnosť v konaní nepoprel. Podľa ţalobcu k zásahu
malo dôjsť tým, ţe zariadenie, v ktorom skúšanie prebiehalo, nebolo „krčmou“, ale čajovňou,
resp. iným typom pohostinského zariadenia. Pouţitie označenia zariadenia (krčma –
poznámka dovolacieho súdu) nezachytáva zápisnica o rokovaní a jednoznačne jeho pouţitie
(vyslovenie) ţalovaným nebolo potvrdené ani svedkami, ktorí boli na zasadnutí prítomní.
Súd v tejto súvislosti poukázal, ţe v Synonymickom slovníku sa uvádza vymedzenie
synonyma slova „krčma“ napríklad ako hostinec, pohostinstvo, ale aj reštaurácia, jedáleň, gril,
bar alebo bistro. Slovo „krčma“ je moţné povaţovať za expresívnejšie pomenovanie napr.
kaviarne. Pokiaľ by ţalovaný skutočne pouţil slovo krčma na zasadnutí, takého vyjadrenie by
podľa názoru súdu nebolo spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti ţalobcu.
Ţalovaný bol funkčne nadriadený ţalobcovi, k tejto kritike pristúpil na základe sťaţností
študentov. Kritika nepresiahla únosný rámec spoločenských vzťahov, je nielen dovolená, ale
aj potrebná. V rámci kritiky podľa okolnosti a povahy konkrétneho prípadu moţno pripustiť
určitú mieru zveličovania, ironizovania, či pouţitia expresívnych, relatívne ostrejších výrazov.
Výrazy ţalovaného v uvedenom tvrdení súd nepovaţoval za uráţlivé. Cieľom kritiky bola
náprava určitých ţalobcových postupov pri výkone jeho pedagogickej činnosti. Výrok
ţalovaného o tom, ţe ţalobca skúšal študentov mimo priestorov školy, vo večerných hodinách
a v reštauračnom zariadení, podľa názoru súdu nie je moţné hodnotiť ako uráţku, poníţenie,
zosmiešnenie, škandalizáciu, alebo zneváţenie ľudskej dôstojnosti ţalobcu. Nejedná sa ani
o neoprávnený zásah, pretoţe sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za ktorých
diskusia na zasadnutiach katedry prebiehala. Intenzitu zniţuje i skutočnosť, ţe ţalovaný mal
moţnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam priamo na zasadnutí katedry. Z hľadiska
všeobecných noriem slušného správania sa, starším ľudom, ľuďom s vyšším vzdelaním
a osobám funkčne nadriadeným, sa priznávajú isté spoločenské privilégia. Ţalovaný bol
ţalobcovi nadriadený a vekom starší. Pokiaľ ide o ďalšie výroky, ktorými mal ţalovaný
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti ţalobcu (t.j. ţe je notorický sťaţovateľ; sťaţuje sa
na všetkých; je absolútne nedisciplinovaný kolega; neprišiel prednášať pre externých
študentov, aj keď mal prísť; vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých študentov;
napísal nejaký anonym; nevie vychádzať s kolegami; napísal niečo škaredé o pani
prodekanke; stal sa členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc) súd ich
vyslovenie ţalovaným nepovaţoval zo strany ţalobcu za preukázané, t.j. ţalobca v tejto
súvislosti neuniesol dôkazné bremeno. Suma 10 000 € predstavovala náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do ochrany osobnosti a zároveň náhradu škody na zdraví (ţalobca
trpí nečakanými krátkymi mykmi tela). Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu
škody na zdraví (§ 415, § 444 a § 16 OZ) je preukázanie samotnej škody na zdraví, ktorej
rozsah musí byť objektivizovaný posudkom o bolestnom a sťaţení spoločenského uplatnenia
vydaným v súlade s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaţenie
spoločenského uplatnenia. Takýto posudok ţalobca nepredloţil, ţiadnu liečbu nepodstúpil
a táto nebola lekárom diagnostikovaná. Z uvedených dôvodov v tejto časti nárok ţalobcu
povaţoval súd za nedôvodný. Preukázaným výrokom k zníţeniu váţnosti a dôstojnosti
ţalobcu v spoločnosti nedošlo, vyslovenie ďalších výrokov ţalovaným preukázané nebolo,
súd preto ţalobu aj v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a o trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods.1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. decembra 2011
sp. zn. 5 Co 464/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
potvrdil. Vzhľadom na skutočnosť, ţe sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku
súdu prvého stupňa obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia
na skonštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.
v znení účinnom od 15. októbra 2008, § 372p ods. l O.s.p. zavedeného zákonom č. 384/2008
Z.z.). Z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe v konaní došlo
k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.); konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Dovolateľ odvolaciemu súdu vyčíta, ţe svoje rozhodnutie zdôvodnil jednou vetou
(ţe jeho odvolaniu nie je moţné vyhovieť), z ktorej sa nedozvedel, aké sú dôvody
rozhodnutia. Aj ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. vychádza z princípu rešpektovania práv
účastníkov konania na spravodlivý proces. Tým, ţe odvolací súd sa nevysporiadal
s odvolacími dôvodmi, neodpovedal na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, zostal
nedostatočne objasnený skutkový a právny základ veci. Týmto postupom odvolací súd porušil
zásadu rovnosti a odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. V odvolacom konaní
namietaná správnosť skutkových zistení súdom prvého stupňa z vykonaného dokazovania
zostala odvolacím súdom bez povšimnutia, rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá § 157
ods. 2 O.s.p., čím je odvolacie konanie zaťaţené inou vadou majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a vylučuje moţnosť
vecného prieskumu v dovolacom konaní, zbavuje dovolateľa moţnosti v dovolaní reagovať
na všetky skutočnosti. Ţalobca v odvolaní namietal neobjektívne vyhodnotenie dôkazov
súdom prvého stupňa, resp. vynechanie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia. Vyslovené
úvahy súdu prvého stupňa označil za rozporné so skutočnosťou a vykonaným dokazovaním.
Mal za to, ţe pokiaľ ţalovaný nikdy nepoprel svoje výroky na adresu ţalobcu, ţalobca
ich nemal povinnosť preukazovať. Výroky ţalovaného potvrdili aj svedkovia (G.R.). Za
nesprávny označil názor súdu prvého stupňa, ţe ţalobca mal moţnosť vyjadriť sa
k vytýkaným nedostatkom, čo zniţuje intenzitu zásahu. Za právne neakceptovateľné
povaţoval zohľadnenie veku a funkcie ţalovaného, zdôraznil tieţ, ţe správanie ţalovaného
nemoţno povaţovať za vecné vytýkanie pracovných nedostatkov ţalobcu. Súd prvého stupňa
opísal neúplne jednotlivé dôkazy, vytrhol ich z kontextu, v dôsledku čoho ich obsah je
skreslený, hodnotenie dôkazov neúplné a neobjektívne, takto odôvodnené skutkové zistenia
súdu sú v rozpore so skutočnosťou. V odôvodnení rozsudku chýba hodnotenie vykonaných
dôkazov (samostatne i vo vzájomnej súvislosti), skutkové zistenia sú v extrémnom nesúlade
s obsahom vykonaných dôkazov a nesprávne je i právne posúdenie veci. Odvolací súd, tým,
ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, zaťaţil vadami aj odvolacie konanie. Z týchto
dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe v okolnostiach daného prípadu súd
dovolateľovi neodňal moţnosť konať pred ním, jeho dovolanie nie je opodstatnené, navrhol
ho zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania 237,40 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou inštanciou,
v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk.
V danom prípade ale dovolanie ţalobcu v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
nie je prípustné. Je tomu tak preto, ţe dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci
rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané a od ktorého
by sa prípadne mohli odchýliť (§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.).
Za tohto procesného stavu (kedy dovolanie nie je prípustné) Najvyšší súd Slovenskej
republiky je v dovolacom konaní oprávnený (ex officio) v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p.
prihliadať len na vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada však na tzv. iné vady konania,
ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ale ani na dôvody, pre ktoré by rozhodnutie spočívalo prípadne na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p.
ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie (resp. nepreskúmateľnosť)
rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) s čím súčasne spojil porušenie jeho práv
na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru),
súdom vyčítal, ţe sa nedostatočne zaoberali (nevysporiadali) s jej námietkami v konaní, ktoré
povaţoval za rozhodujúce vo veci a ktoré uplatnil v podanom odvolaní. Namietal, ţe súdy
nepostupovali správne, keď nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy (na niektoré dôkazy
vôbec neprihliadli), neúplne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdili.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46
ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní
je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite
odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,
II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma
sa však uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre
ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd,
zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok
všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným
rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., tak z formálneho
ako aj z obsahového hľadiska a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný,
neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu
prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Súslednosť jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahová (materiálna) náplň
zakladá v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť;
tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci
konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov (z obsahového hľadiska) jasne a dostatočne vysvetlili právne
dôvody, pre ktoré ţalobe nevyhoveli. Zhodli sa v podstatnom na tom, ţe povinnosť tvrdenia
a dôkazné bremeno ohľadne zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu,
zaťaţuje dotknutú fyzickú osobu (ţalobcu). Pokiaľ išlo o zásah spočívajúci vo vyjadrení
ţalobcu, ţe ţalovaný skúšal študentov večer v reštaurácii, či kaviarni toto povaţovali
za oprávnenú kritiku, v tejto súvislosti pouţitie výrazu „krčma“ nebolo jednoznačne
potvrdené zápisnicou zo zasadnutia ani výpoveďami svedkov prítomných na zasadnutí;
vyslovenie ďalších výrokov ţalovaným, ţe ţalobca: 1/ je notorický sťaţovateľ, 2/ sťaţuje
sa na všetkých, 3/ je absolútne nedisciplinovaný kolega, 3/ neprišiel prednášať pre externých
študentov, 4/ vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých študentov, 5/ napísal nejaký
anonym, 6/ nevie vychádzať s kolegami, 7/ napísal niečo škaredé o pani prorektorke, 8/ sa stal
členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc, súdy nepovaţovali ţalobcom
za preukázané. Z týchto dôvodov nepovaţovali ţalobu za dôvodnú.
K dovolacej námietke, ţe odvolací súd „ponechal dôvody odvolania bez povšimnutia“
je potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto
odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd
čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného
odôvodnenia. Môţe doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie
však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať
v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody
odvolania za podmienky, ţe k nim nedal zodpovedajúcu odpoveď súd prvého stupňa, v takom
prípade sa nemôţe obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť i ďalšie
dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen
čl. 46 ods. 1 Ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej ESĽP) vo svojej judikatúre k odôvodňovaniu rozhodnutí v opravnom konaní vychádza
z toho, ţe odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie nebude stačiť,
keď účastník k relevantnej otázke predloţil opravnej inštancii nové dôkazy, alebo uplatnil
nový argument, ktorý vyţaduje špecifickú reakciu zo strany súdu (viď H.A.L. proti Fínsku,
rozsudok, 27. januára 2004 č. 38267/97, § 50 a Laranjeira Marques da Silva, §24). Odkaz
na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval ESĽP za postačujúci,
ak účastník vo svojom opravnom prostriedku uplatňuje v zásade rovnaké argumenty
ako v predchádzajúcej fáze konania (viď Meltex Ltd a Mesrop Movsesyan proti Arménsku,
rozsudok, 17. júna 2008, č. 32283/04, § 88, tieţ Gomez Cespon proti Švajčiarsku,
rozhodnutie, 5. októbra 2010, č. 45343/08, oddiel 1), alebo ţiadne špecifické výhrady proti
napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (Estate of Nitsche proti Švédsku, rozsudok,
27. septembra 2007, č. 6301/05, § 45).
Z vyššie uvedených hľadísk dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru,
ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa výslovne uviedol, ktoré dôkazy
vykonal a aké konkrétne skutočnosti z kaţdého dôkazu zistil, najmä uviedol, čo vyplýva
z výpovedí účastníkov, svedkov (JUDr. R., Dr. P., PhDr. J., Ing. M., JUDr. B., Doc. G., JUDr.
K., PhDr. M.., Ing. K., Mgr. P.) a listinných dôkazov najmä zo zápisníc z rokovania z 24.
februára 2005 a 28. októbra 2004 (viď str. 3 aţ 9 odôvodnenia rozsudku), na základe
zhodnotenia dôkazov samostatne i vo vzájomnej súvislosti v súhrne skonštatoval, ktoré
právne významné okolnosti (skutočnosti) mal za (ne)preukázané (viď č.l. 12 a 13, bod 3
odôvodnenia rozsudku) – t.j. v konaní mal za preukázané, ţe ţalovaný na zasadnutí katedry
24. februára 2004 na základe obsahu sťaţnosti uviedol, ţe „ţalobca skúšal študentov
opakovane v reštaurácii, či kaviarni vo večerných hodinách“, nemal za jednoznačne
preukázané, ţe zariadenie, v ktorom prebiehalo skúšanie, bolo označené ţalovaným
za „krčmu“, za nepreukázané povaţoval vyslovenie všetkých ďalších výrokov ţalovaným,
ktorými malo byť zasiahnuté do práv ţalobcu na ochranu osobnosti (1/ je notorický
sťaţovateľ, 2/ sťaţuje sa na všetkých, 3/ je absolútne nedisciplinovaný kolega, 3/ neprišiel
prednášať pre externých študentov, 4/ vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých
študentov, 5/ napísal nejaký anonym, 6/ nevie vychádzať s kolegami, 7/ napísal niečo škaredé
o pani prorektorke, 8/ sa stal členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc),
súdy nepovaţovali ţalobcom za preukázané. Vychádzajúc z ustanovení § 11, § 13
ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka súd uzavrel, ţe ţalobca nesie dôkazné bremeno ohľadne
neoprávneného zásahu, pretoţe podľa názoru súdu prvého stupňa túto povinnosť ţalobca
v časti zásahu neuniesol, súd jeho ţalobu v tomto rozsahu zamietol. Pokiaľ išlo o zásah
spojený s preukázaným vyjadrením ţalovaného (o skúšaní študentov v reštaurácii), v tomto
prípade súd vysvetlil, z akých dôvodov povaţoval vyslovenú kritiku za oprávnenú, a teda
i nespôsobilú zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Ţalobca v odvolaní uplatnil
v podstate zhodne dôvody, ako v dovolaní (t.j. ţe súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ţe jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
a konanie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Jadro
odvolacích výhrad smerovalo k výrokom vysloveným ţalovaným, čo súd nepovaţoval
za preukázané, podľa odvolateľa ich vyslovenie mal ţalovaný v konaní potvrdiť ústne
i písomne, zároveň mali byť preukázané výpoveďami svedkov R. a Polákovej. Od
nesprávnosti týchto skutkových zistení odvolateľ odvodzoval i nesprávne právne posúdenie
veci súdom najmä pokiaľ išlo o záver, ţe kritika ţalovaného na adresu ţalobcu bola
oprávnená a nebola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti.
Z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa ale nevyplýva, ţe by ţalovaný
čo i len v časti vyslovil súhlas s podanou ţalobou, naopak ţalobu ţiadal zamietnuť v celom
rozsahu (viď str. 3 bod 2 odôvodnenia). Z výpovede ţalovaného taktieţ nie je zrejmé,
ţe by súhlasil s takými okolnosťami, ktoré sám ţalobca povaţoval za nesporné. Vo vyjadrení
k zmene ţaloby zo 6. októbra 2008 (č.l. 312 spisu) sa (m.i.) uvádza: ,,Ţalovaný znovu
pripomína, ţe ţalobcu zaťaţuje dôkazné bremeno o tom, ţe kaţdý jeden z týchto výrokov
ţalovaný o ţalobcovi skutočne vyslovil.“ Uvedené však nevyjadrujú „nespornosť“ dotknutých
výrokov, tak ako ich vníma a interpretuje ţalobca. Bez ďalšieho nemoţno vyvodiť ţalobcom
tvrdenú ,,nespornosť“ len z toho, ţe ţalovaný sa v spore bránil námietkou spochybňujúcou
svoju vecnú (hmotnoprávnu) legitimáciu.
K námietke o nedostatočnom odôvodení úvah súdu spojených s hodnotením dôkazov
(najmä svedeckých výpovedí) pri zisťovaní skutkového stavu sa ţiada uviesť, ţe konkrétny
obsah výpovedí je zachytený v zápisniciach o pojednávaní súdu a relevantné zistenia
z nich súd uvádza v odôvodnení rozsudku. Pokiaľ z niektorej svedeckej výpovede vyplývajú
určité skutočnosti a z iných svedeckých výpovedí alebo listinných dôkazov tieto skutočnosti
nevyplývajú i keď z nich prípadne vyplývať mali, je úlohou súdu, aby uvedené rozpory
a pochybnosti vyhodnotil (v súhrne) tak, aby bolo zrejmé, čo z nich preukázané
je a čo preukázané nie je. Rozhodné úvahy vychádzajúce z vykonaných dôkazných
prostriedkov o tom, či, kde, kedy a akým spôsobom (ne)došlo k zásahu do práv na ochranu
osobnosti z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplývajú, v konečnom dôsledku
sa stali i predmetom ţalobcovej polemiky v podanom odvolaní. V tejto súvislosti vyjadrený
hodnotiaci úsudok súdu, s ktorým sa ţalobca nestotoţňuje, však bez ďalšieho nemoţno
povaţovať za neodôvodnený. K nespokojnosti ţalobcu s tým, ako súd vyhodnotil splnenie
dôkazného bremena, je potrebné uviesť, ţe v sporovom konaní kaţdý nesie procesnú
zodpovednosť spojenú s preukázaním vlastných tvrdení a v zmysle procesných pravidiel
je táto zodpovednosť vymedzená a časovo ohraničená, o čom bol ţalobca ale i ţalovaný
v tomto konaní opakovane súdom poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (č.l. 473 a 597 spisu).
Povinnosťou účastníka konania je ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktoré
z objektívneho hľadiska sú spôsobilé nepochybne preukázať ním prezentované tvrdenia,
v inom prípade sa účastník vystavuje nebezpečenstvu neúspechu v spore, ktoré
ale nie je moţné pričítať súdu. Ţalobca však iné návrhy na doplnenie dokazovania,
neţ tie, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa, nemal, v ďalšom (odvolacom) konaní
sa práva na doplnenie dokazovania ani nedovolával ani neuviedol také argumenty, ktoré
by uţ neboli súdom zohľadnené. Uspokojil sa so stavom, pri ktorom (len) nesúhlasil
s hodnotením niektorých dôkazov (svedeckých výpovedí) vykonaným súdom prvého stupňa,
ktoré sa snaţil navyše zvrátiť ich vlastným hodnotením, a tak náleţite nedocenil význam
i argumentačný dôraz uplatnený súdom prvého stupňa, ktorý sa presvedčivo a preukázateľne
opieral komplexne tak o obsah listinných dôkazov (najmä zápisníc zo zasadnutí)
ako i všetkých výpovedí svedkov prítomných na zasadnutiach. Námietka o hodnotení
dôkazov a zistení skutkového stavu veci preto z uvedeného hľadiska nevyţadovala špecifickú
reakciu zo strany odvolacieho súdu, v danom prípade postačovalo jeho odvolanie
sa na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie (viď str. 12 bod 3 odôvodnenia
rozsudku). Odvolací súd v zákonných medziach ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. reagoval
na rozhodné odvolacie námietky ţalobcu, čo moţno povaţovať v okolnostiach tohto prípadu
za dostatočne odôvodnené. Je zrejmé, ţe odvolací súd sa reálne zaoberal odvolacími
námietkami z odvolateľom uplatneného aspektu pre vec samú a nejedná sa o prípad
„tzv. mlčania súdu“ – kedy dochádza k opomenutiu argumentov účastníka alebo
k ich odmietnutiu bez toho, aby bolo zrejmé z akých dôvodov sa tak stalo. Dovolacie
námietky o neodôvodnení a arbitrárnosti rozhodnutí, o extrémnom nesúlade skutkových
zistení s vykonanými dôkazmi, neprípustnej selekcií dôkazov (vytrhnutia z kontextu),
neobjektívnosti, o svojvoľnosti, právnej neudrţateľnosti právnych záverov prijatých
v zrejmom omyle, ktoré by zakladali porušenie práv účastníka konania na spravodlivý súdny
proces a práva na súdnu ochranu, dovolací súd nepovaţoval za opodstatnené.
Ţalobca v dovolaní namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania, pretoţe výpovede ţalovaného i svedkov (Rapant, Bodík, G., P.) potvrdili
predmetné výroky, ktoré mal uviesť ţalovaný; ţalobca v tejto súvislosti uniesol dôkazné
bremeno (resp. nebol takouto povinnosťou zaťaţený, pretoţe bola medzi účastníkmi
nesporná). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, alebo nesprávne zaťaţí dôkazným bremenom účastníka konania,
môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama
osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia
najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z 31. marca 2011 sp. zn.
2 Cdo 29/2011). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva,
ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu
ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Pre úplnosť treba
dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom
ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Pokiaľ ide o posúdenie, ktorého z účastníkov zaťaţuje dôkazné bremeno, ide o právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na čo ale môţe byť vzatý zreteľ len v prípade
procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad.
Dovolateľ namietal i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi niţších stupňov,
teda nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod
v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku)
rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďţe ţalobcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní (napr. otázky oprávnenosti
kritiky ţalobcu čo do obsahu i spôsobu, intenzity a primeranosti kritiky, zohľadnenie veku
a postavenia ţalovaného ako subjektu, ktorý kritizuje a iné), ktoré nie je procesne prípustné,
nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti
v ňom zaujatých právnych záverov. Ţalobca zotrval na právnych názoroch, ktoré sú odlišné
(iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňuje tak dovolací dôvod v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci). V tejto súvislosti je vhodné uviesť, ţe polemika o správnosti právnych
záveroch v dôsledku nezohľadnenia argumentácie účastníka konania sama osebe
nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí,
ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). Nasvedčuje skôr tomu, ţe práve dostatočné
zdôvodnenie vytvorilo priestor pre polemiku o vyslovených premisách. V danom prípade
súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré povaţovali ţalobu za nedôvodne podanú (pokiaľ
išlo o zásah spočívajúci v tvrdení ţalovaného, ţe ţalovaný skúšal študentov večer
v reštaurácii či kaviarni, tento povaţovali za oprávnenú kritiku; vyslovenie zvyšných výrokov
ţalovaným, t.j. ţe ţalobca je notorický sťaţovateľ, sťaţuje sa na všetkých, je absolútne
nedisciplinovaný kolega, neprišiel prednášať pre externých študentov, vyjadril sa veľmi
opovrţlivo o úrovni externých študentov, napísal nejaký anonym, nevie vychádzať
s kolegami, napísal niečo škaredé o pani prorektorke, sa stal členom odborov len pred pár
dňami a ihneď ţiadal o pomoc, ţalobca nepreukázal, t.j. z vykonaných dôkazov nevyplýva).
Týmto zároveň súdy ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo
moţné akceptovať argumentáciu dovolateľa; nebolo však povinnosťou súdu výslovne
zdôvodňovať kaţdú námietku ţalobcu z jeho uhla pohľadu (nesúhlas s hodnotením kaţdého
dôkazného prostriedku – svedeckej výpovede samostatne) a to spôsobom, ktorý sa ţalobcovi
javí za jedine správny, pravdivý a skutočný. Účastník konania nedisponuje právom, podľa
ktorého by bol súd povinný zdôvodniť rozhodnutie podľa jeho predstáv. Súdna prax sa zhodla
na tom, ţe právnym posúdením veci sa neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia
jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn.
5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Právo na náhradu trov konania vzniklo úspešnému ţalovanému, pretoţe neboli zistené
ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 150 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd
mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta
za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu zo 16. augusta 2012) vzhľadom
na to, ţe rovnaký advokát zastupoval ţalovaného i v základnom konaní, dovolací súd
nepovaţoval za účelne vynaloţený úkon právnej pomoci spojením s prevzatím a prípravou
zastúpenia v dovolacom konaní. Vychádzal z § 10 ods. 8 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/,
§ 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb a ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania
vo výške 106,75 € [tarifná hodnota 2 000 € (tarifná odmena za 1 úkon právnej pomoci
81,33 €), reţijný paušál (7,63 €) a 20 % DPH (17,79 €)].
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júla 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová