Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/193/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Dr. A., bývajúceho v B.,

zastúpeného JUDr. H., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému Prof. JUDr. J., CSc.,

bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. J. DrSc., advokátom, so sídlom v B., o ochranu

osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní

ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2011 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalobca je povinný nahradiť ţalovanému trovy dovolacieho konania 106,75 €

na účet advokáta JUDr. J. DrSc., so sídlom v B., do troch dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. apríla 2011 č.k. -620

zamietol ţalobu (o uloţenie povinnosti ţalovanému ospravedlniť sa ţalobcovi v zmysle

ţalobného petitu a jeho zmien a o náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 €). Ţalobcovi uloţil

povinnosť nahradiť ţalovanému náhradu trov konania 1 416,32 € a náhradu trov štátu 45,67 €,

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Za neopodstatnenú povaţoval námietku ţalovaného

o nedostatku jeho vecnej (hmotnoprávnej) legitimácie, t.j. ţe označený zásah do osobnostných

práv ţalobcu nastal v súvislosti s plnením a vykonávaním pracovných úloh ţalovaného

ako vedúceho katedry P. (ďalej len F.) zdôvodňujúc to tým, ţe subjektom zodpovednosti za

zásah je vţdy pôvodca zásahu, v danom prípade ţalovaný, nie jeho zamestnávateľ.

Z vykonaného dokazovania (výsluchom účastníkov, svedkov a listinnými dôkazmi)

povaţoval súd za preukázané, ţe 24. februára 2004 bolo v programe katedry humanitárnych

vied aj riešenie sťaţnosti podanej na ţalobcu. V rámci prerokovania tohto bodu programu

zasadnutia katedry ţalovaný oboznámil účastníkov zasadnutia s obsahom sťaţnosti. Uvedené

konanie ţalovaného súd nepovaţoval za porušenie práva ţalobcu na ochranu osobnosti.

Z dôkazov je zrejmé, ţe ţalovaný na zasadnutí katedry 24. februára 2004 na základe obsahu

sťaţnosti uviedol, ţe ţalobca skúšal študentov opakovane v reštaurácii, či kaviarni vo

večerných hodinách. Ţalobca túto skutočnosť v konaní nepoprel. Podľa ţalobcu k zásahu

malo dôjsť tým, ţe zariadenie, v ktorom skúšanie prebiehalo, nebolo „krčmou“, ale čajovňou,

resp. iným typom pohostinského zariadenia. Pouţitie označenia zariadenia (krčma –

poznámka dovolacieho súdu) nezachytáva zápisnica o rokovaní a jednoznačne jeho pouţitie

(vyslovenie) ţalovaným nebolo potvrdené ani svedkami, ktorí boli na zasadnutí prítomní.

Súd v tejto súvislosti poukázal, ţe v Synonymickom slovníku sa uvádza vymedzenie

synonyma slova „krčma“ napríklad ako hostinec, pohostinstvo, ale aj reštaurácia, jedáleň, gril,

bar alebo bistro. Slovo „krčma“ je moţné povaţovať za expresívnejšie pomenovanie napr.

kaviarne. Pokiaľ by ţalovaný skutočne pouţil slovo krčma na zasadnutí, takého vyjadrenie by

podľa názoru súdu nebolo spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti ţalobcu.

Ţalovaný bol funkčne nadriadený ţalobcovi, k tejto kritike pristúpil na základe sťaţností

študentov. Kritika nepresiahla únosný rámec spoločenských vzťahov, je nielen dovolená, ale

aj potrebná. V rámci kritiky podľa okolnosti a povahy konkrétneho prípadu moţno pripustiť

určitú mieru zveličovania, ironizovania, či pouţitia expresívnych, relatívne ostrejších výrazov.

Výrazy ţalovaného v uvedenom tvrdení súd nepovaţoval za uráţlivé. Cieľom kritiky bola

náprava určitých ţalobcových postupov pri výkone jeho pedagogickej činnosti. Výrok

ţalovaného o tom, ţe ţalobca skúšal študentov mimo priestorov školy, vo večerných hodinách

a v reštauračnom zariadení, podľa názoru súdu nie je moţné hodnotiť ako uráţku, poníţenie,

zosmiešnenie, škandalizáciu, alebo zneváţenie ľudskej dôstojnosti ţalobcu. Nejedná sa ani

o neoprávnený zásah, pretoţe sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za ktorých

diskusia na zasadnutiach katedry prebiehala. Intenzitu zniţuje i skutočnosť, ţe ţalovaný mal

moţnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam priamo na zasadnutí katedry. Z hľadiska

všeobecných noriem slušného správania sa, starším ľudom, ľuďom s vyšším vzdelaním

a osobám funkčne nadriadeným, sa priznávajú isté spoločenské privilégia. Ţalovaný bol

ţalobcovi nadriadený a vekom starší. Pokiaľ ide o ďalšie výroky, ktorými mal ţalovaný

zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti ţalobcu (t.j. ţe je notorický sťaţovateľ; sťaţuje sa

na všetkých; je absolútne nedisciplinovaný kolega; neprišiel prednášať pre externých

študentov, aj keď mal prísť; vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých študentov;

napísal nejaký anonym; nevie vychádzať s kolegami; napísal niečo škaredé o pani

prodekanke; stal sa členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc) súd ich

vyslovenie ţalovaným nepovaţoval zo strany ţalobcu za preukázané, t.j. ţalobca v tejto

súvislosti neuniesol dôkazné bremeno. Suma 10 000 € predstavovala náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch za zásah do ochrany osobnosti a zároveň náhradu škody na zdraví (ţalobca

trpí nečakanými krátkymi mykmi tela). Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu

škody na zdraví (, a ) je preukázanie samotnej škody na zdraví, ktorej

rozsah musí byť objektivizovaný posudkom o bolestnom a sťaţení spoločenského uplatnenia

vydaným v súlade s ustanoveniami o náhrade za bolesť a sťaţenie

spoločenského uplatnenia. Takýto posudok ţalobca nepredloţil, ţiadnu liečbu nepodstúpil

a táto nebola lekárom diagnostikovaná. Z uvedených dôvodov v tejto časti nárok ţalobcu

povaţoval súd za nedôvodný. Preukázaným výrokom k zníţeniu váţnosti a dôstojnosti

ţalobcu v spoločnosti nedošlo, vyslovenie ďalších výrokov ţalovaným preukázané nebolo,

súd preto ţalobu aj v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 a o trovách štátu rozhodol podľa

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. decembra 2011

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle

potvrdil. Vzhľadom na skutočnosť, ţe sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku

súdu prvého stupňa obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia

na skonštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (

v znení účinnom od 15. októbra 2008, ods. l zavedeného

Z.z.). Z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na v spojení s

ods. 1 a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe v konaní došlo

k vade v zmysle ( ); konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (

). Dovolateľ odvolaciemu súdu vyčíta, ţe svoje rozhodnutie zdôvodnil jednou vetou

(ţe jeho odvolaniu nie je moţné vyhovieť), z ktorej sa nedozvedel, aké sú dôvody

rozhodnutia. Aj ustanovenie vychádza z princípu rešpektovania práv

účastníkov konania na spravodlivý proces. Tým, ţe odvolací súd sa nevysporiadal

s odvolacími dôvodmi, neodpovedal na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, zostal

nedostatočne objasnený skutkový a právny základ veci. Týmto postupom odvolací súd porušil

zásadu rovnosti a odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. V odvolacom konaní

namietaná správnosť skutkových zistení súdom prvého stupňa z vykonaného dokazovania

zostala odvolacím súdom bez povšimnutia, rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá § 157

ods. 2 , čím je odvolacie konanie zaťaţené inou vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a vylučuje moţnosť

vecného prieskumu v dovolacom konaní, zbavuje dovolateľa moţnosti v dovolaní reagovať

na všetky skutočnosti. Ţalobca v odvolaní namietal neobjektívne vyhodnotenie dôkazov

súdom prvého stupňa, resp. vynechanie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia. Vyslovené

úvahy súdu prvého stupňa označil za rozporné so skutočnosťou a vykonaným dokazovaním.

Mal za to, ţe pokiaľ ţalovaný nikdy nepoprel svoje výroky na adresu ţalobcu, ţalobca

ich nemal povinnosť preukazovať. Výroky ţalovaného potvrdili aj svedkovia (G.R.). Za

nesprávny označil názor súdu prvého stupňa, ţe ţalobca mal moţnosť vyjadriť sa

k vytýkaným nedostatkom, čo zniţuje intenzitu zásahu. Za právne neakceptovateľné

povaţoval zohľadnenie veku a funkcie ţalovaného, zdôraznil tieţ, ţe správanie ţalovaného

nemoţno povaţovať za vecné vytýkanie pracovných nedostatkov ţalobcu. Súd prvého stupňa

opísal neúplne jednotlivé dôkazy, vytrhol ich z kontextu, v dôsledku čoho ich obsah je

skreslený, hodnotenie dôkazov neúplné a neobjektívne, takto odôvodnené skutkové zistenia

súdu sú v rozpore so skutočnosťou. V odôvodnení rozsudku chýba hodnotenie vykonaných

dôkazov (samostatne i vo vzájomnej súvislosti), skutkové zistenia sú v extrémnom nesúlade

s obsahom vykonaných dôkazov a nesprávne je i právne posúdenie veci. Odvolací súd, tým,

ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, zaťaţil vadami aj odvolacie konanie. Z týchto

dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe v okolnostiach daného prípadu súd

dovolateľovi neodňal moţnosť konať pred ním, jeho dovolanie nie je opodstatnené, navrhol

ho zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania 237,40 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť

( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa ( ). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou inštanciou,

v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk.

V danom prípade ale dovolanie ţalobcu v zmysle aţ 3

nie je prípustné. Je tomu tak preto, ţe dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci

rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané a od ktorého

by sa prípadne mohli odchýliť ( aţ 3 ).

Za tohto procesného stavu (kedy dovolanie nie je prípustné) Najvyšší súd Slovenskej

republiky je v dovolacom konaní oprávnený (ex officio) v zmysle

prihliadať len na vady uvedené v , neprihliada však na tzv. iné vady konania,

ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci ( ),

ale ani na dôvody, pre ktoré by rozhodnutie spočívalo prípadne na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

, ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie

proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,

ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie (resp. nepreskúmateľnosť)

rozhodnutia odvolacieho súdu ( ) s čím súčasne spojil porušenie jeho práv

na súdnu ochranu ( SR) a práva na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru),

súdom vyčítal, ţe sa nedostatočne zaoberali (nevysporiadali) s jej námietkami v konaní, ktoré

povaţoval za rozhodujúce vo veci a ktoré uplatnil v podanom odvolaní. Namietal, ţe súdy

nepostupovali správne, keď nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy (na niektoré dôkazy

vôbec neprihliadli), neúplne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdili.

Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,

ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo

podľa , ako aj právo podľa Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo

na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ();

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46

ods. 1 , Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite

odôvodniť ( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , ,

, ). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (,

, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma

sa však uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Vo svojej ustálenej judikatúre

ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemoţno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok (). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd,

zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok

všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých

zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným

rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle spĺňa vyššie uvedené

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , tak z formálneho

ako aj z obsahového hľadiska a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný,

neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá

základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu

prvého stupňa ( ), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (

ods. 2 ). Súslednosť jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahová (materiálna) náplň

zakladá v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť;

tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci

konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov (z obsahového hľadiska) jasne a dostatočne vysvetlili právne

dôvody, pre ktoré ţalobe nevyhoveli. Zhodli sa v podstatnom na tom, ţe povinnosť tvrdenia

a dôkazné bremeno ohľadne zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu,

zaťaţuje dotknutú fyzickú osobu (ţalobcu). Pokiaľ išlo o zásah spočívajúci vo vyjadrení

ţalobcu, ţe ţalovaný skúšal študentov večer v reštaurácii, či kaviarni toto povaţovali

za oprávnenú kritiku, v tejto súvislosti pouţitie výrazu „krčma“ nebolo jednoznačne

potvrdené zápisnicou zo zasadnutia ani výpoveďami svedkov prítomných na zasadnutí;

vyslovenie ďalších výrokov ţalovaným, ţe ţalobca: 1/ je notorický sťaţovateľ, 2/ sťaţuje

sa na všetkých, 3/ je absolútne nedisciplinovaný kolega, 3/ neprišiel prednášať pre externých

študentov, 4/ vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých študentov, 5/ napísal nejaký

anonym, 6/ nevie vychádzať s kolegami, 7/ napísal niečo škaredé o pani prorektorke, 8/ sa stal

členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc, súdy nepovaţovali ţalobcom

za preukázané. Z týchto dôvodov nepovaţovali ţalobu za dôvodnú.

K dovolacej námietke, ţe odvolací súd „ponechal dôvody odvolania bez povšimnutia“

je potrebné uviesť, ţe ustanovenie dáva odvolaciemu súdu moţnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto

odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd

čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môţe doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie

však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať

v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania za podmienky, ţe k nim nedal zodpovedajúcu odpoveď súd prvého stupňa, v takom

prípade sa nemôţe obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť i ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen

, ale aj Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej ESĽP) vo svojej judikatúre k odôvodňovaniu rozhodnutí v opravnom konaní vychádza

z toho, ţe odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie nebude stačiť,

keď účastník k relevantnej otázke predloţil opravnej inštancii nové dôkazy, alebo uplatnil

nový argument, ktorý vyţaduje špecifickú reakciu zo strany súdu (viď H.A.L. proti Fínsku,

rozsudok, 27. januára 2004 č. 38267/97, § 50 a Laranjeira Marques da Silva, §24). Odkaz

na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval ESĽP za postačujúci,

ak účastník vo svojom opravnom prostriedku uplatňuje v zásade rovnaké argumenty

ako v predchádzajúcej fáze konania (viď Meltex Ltd a Mesrop Movsesyan proti Arménsku,

rozsudok, 17. júna 2008, č. 32283/04, § 88, tieţ Gomez Cespon proti Švajčiarsku,

rozhodnutie, 5. októbra 2010, č. 45343/08, oddiel 1), alebo ţiadne špecifické výhrady proti

napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (Estate of Nitsche proti Švédsku, rozsudok,

27. septembra 2007, č. 6301/05, § 45).

Z vyššie uvedených hľadísk dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru,

ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie

rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa výslovne uviedol, ktoré dôkazy

vykonal a aké konkrétne skutočnosti z kaţdého dôkazu zistil, najmä uviedol, čo vyplýva

z výpovedí účastníkov, svedkov (JUDr. R., Dr. P., PhDr. J., Ing. M., JUDr. B., Doc. G., JUDr.

K., PhDr. M.., Ing. K., Mgr. P.) a listinných dôkazov najmä zo zápisníc z rokovania z 24.

februára 2005 a 28. októbra 2004 (viď str. 3 aţ 9 odôvodnenia rozsudku), na základe

zhodnotenia dôkazov samostatne i vo vzájomnej súvislosti v súhrne skonštatoval, ktoré

právne významné okolnosti (skutočnosti) mal za (ne)preukázané (viď č.l. 12 a 13, bod 3

odôvodnenia rozsudku) – t.j. v konaní mal za preukázané, ţe ţalovaný na zasadnutí katedry

24. februára 2004 na základe obsahu sťaţnosti uviedol, ţe „ţalobca skúšal študentov

opakovane v reštaurácii, či kaviarni vo večerných hodinách“, nemal za jednoznačne

preukázané, ţe zariadenie, v ktorom prebiehalo skúšanie, bolo označené ţalovaným

za „krčmu“, za nepreukázané povaţoval vyslovenie všetkých ďalších výrokov ţalovaným,

ktorými malo byť zasiahnuté do práv ţalobcu na ochranu osobnosti (1/ je notorický

sťaţovateľ, 2/ sťaţuje sa na všetkých, 3/ je absolútne nedisciplinovaný kolega, 3/ neprišiel

prednášať pre externých študentov, 4/ vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých

študentov, 5/ napísal nejaký anonym, 6/ nevie vychádzať s kolegami, 7/ napísal niečo škaredé

o pani prorektorke, 8/ sa stal členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc),

súdy nepovaţovali ţalobcom za preukázané. Vychádzajúc z ustanovení § 11, § 13

ods. 2, 3 súd uzavrel, ţe ţalobca nesie dôkazné bremeno ohľadne

neoprávneného zásahu, pretoţe podľa názoru súdu prvého stupňa túto povinnosť ţalobca

v časti zásahu neuniesol, súd jeho ţalobu v tomto rozsahu zamietol. Pokiaľ išlo o zásah

spojený s preukázaným vyjadrením ţalovaného (o skúšaní študentov v reštaurácii), v tomto

prípade súd vysvetlil, z akých dôvodov povaţoval vyslovenú kritiku za oprávnenú, a teda

i nespôsobilú zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Ţalobca v odvolaní uplatnil

v podstate zhodne dôvody, ako v dovolaní (t.j. ţe súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ţe jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a konanie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Jadro

odvolacích výhrad smerovalo k výrokom vysloveným ţalovaným, čo súd nepovaţoval

za preukázané, podľa odvolateľa ich vyslovenie mal ţalovaný v konaní potvrdiť ústne

i písomne, zároveň mali byť preukázané výpoveďami svedkov R. a Polákovej. Od

nesprávnosti týchto skutkových zistení odvolateľ odvodzoval i nesprávne právne posúdenie

veci súdom najmä pokiaľ išlo o záver, ţe kritika ţalovaného na adresu ţalobcu bola

oprávnená a nebola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa ale nevyplýva, ţe by ţalovaný

čo i len v časti vyslovil súhlas s podanou ţalobou, naopak ţalobu ţiadal zamietnuť v celom

rozsahu (viď str. 3 bod 2 odôvodnenia). Z výpovede ţalovaného taktieţ nie je zrejmé,

ţe by súhlasil s takými okolnosťami, ktoré sám ţalobca povaţoval za nesporné. Vo vyjadrení

k zmene ţaloby zo 6. októbra 2008 (č.l. 312 spisu) sa (m.i.) uvádza: ,,Ţalovaný znovu

pripomína, ţe ţalobcu zaťaţuje dôkazné bremeno o tom, ţe kaţdý jeden z týchto výrokov

ţalovaný o ţalobcovi skutočne vyslovil.“ Uvedené však nevyjadrujú „nespornosť“ dotknutých

výrokov, tak ako ich vníma a interpretuje ţalobca. Bez ďalšieho nemoţno vyvodiť ţalobcom

tvrdenú ,,nespornosť“ len z toho, ţe ţalovaný sa v spore bránil námietkou spochybňujúcou

svoju vecnú (hmotnoprávnu) legitimáciu.

K námietke o nedostatočnom odôvodení úvah súdu spojených s hodnotením dôkazov

(najmä svedeckých výpovedí) pri zisťovaní skutkového stavu sa ţiada uviesť, ţe konkrétny

obsah výpovedí je zachytený v zápisniciach o pojednávaní súdu a relevantné zistenia

z nich súd uvádza v odôvodnení rozsudku. Pokiaľ z niektorej svedeckej výpovede vyplývajú

určité skutočnosti a z iných svedeckých výpovedí alebo listinných dôkazov tieto skutočnosti

nevyplývajú i keď z nich prípadne vyplývať mali, je úlohou súdu, aby uvedené rozpory

a pochybnosti vyhodnotil (v súhrne) tak, aby bolo zrejmé, čo z nich preukázané

je a čo preukázané nie je. Rozhodné úvahy vychádzajúce z vykonaných dôkazných

prostriedkov o tom, či, kde, kedy a akým spôsobom (ne)došlo k zásahu do práv na ochranu

osobnosti z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplývajú, v konečnom dôsledku

sa stali i predmetom ţalobcovej polemiky v podanom odvolaní. V tejto súvislosti vyjadrený

hodnotiaci úsudok súdu, s ktorým sa ţalobca nestotoţňuje, však bez ďalšieho nemoţno

povaţovať za neodôvodnený. K nespokojnosti ţalobcu s tým, ako súd vyhodnotil splnenie

dôkazného bremena, je potrebné uviesť, ţe v sporovom konaní kaţdý nesie procesnú

zodpovednosť spojenú s preukázaním vlastných tvrdení a v zmysle procesných pravidiel

je táto zodpovednosť vymedzená a časovo ohraničená, o čom bol ţalobca ale i ţalovaný

v tomto konaní opakovane súdom poučený v zmysle (č.l. 473 a spisu).

Povinnosťou účastníka konania je ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktoré

z objektívneho hľadiska sú spôsobilé nepochybne preukázať ním prezentované tvrdenia,

v inom prípade sa účastník vystavuje nebezpečenstvu neúspechu v spore, ktoré

ale nie je moţné pričítať súdu. Ţalobca však iné návrhy na doplnenie dokazovania,

neţ tie, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa, nemal, v ďalšom (odvolacom) konaní

sa práva na doplnenie dokazovania ani nedovolával ani neuviedol také argumenty, ktoré

by uţ neboli súdom zohľadnené. Uspokojil sa so stavom, pri ktorom (len) nesúhlasil

s hodnotením niektorých dôkazov (svedeckých výpovedí) vykonaným súdom prvého stupňa,

ktoré sa snaţil navyše zvrátiť ich vlastným hodnotením, a tak náleţite nedocenil význam

i argumentačný dôraz uplatnený súdom prvého stupňa, ktorý sa presvedčivo a preukázateľne

opieral komplexne tak o obsah listinných dôkazov (najmä zápisníc zo zasadnutí)

ako i všetkých výpovedí svedkov prítomných na zasadnutiach. Námietka o hodnotení

dôkazov a zistení skutkového stavu veci preto z uvedeného hľadiska nevyţadovala špecifickú

reakciu zo strany odvolacieho súdu, v danom prípade postačovalo jeho odvolanie

sa na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie (viď str. 12 bod 3 odôvodnenia

rozsudku). Odvolací súd v zákonných medziach ustanovenia reagoval

na rozhodné odvolacie námietky ţalobcu, čo moţno povaţovať v okolnostiach tohto prípadu

za dostatočne odôvodnené. Je zrejmé, ţe odvolací súd sa reálne zaoberal odvolacími

námietkami z odvolateľom uplatneného aspektu pre vec samú a nejedná sa o prípad

„tzv. mlčania súdu“ – kedy dochádza k opomenutiu argumentov účastníka alebo

k ich odmietnutiu bez toho, aby bolo zrejmé z akých dôvodov sa tak stalo. Dovolacie

námietky o neodôvodnení a arbitrárnosti rozhodnutí, o extrémnom nesúlade skutkových

zistení s vykonanými dôkazmi, neprípustnej selekcií dôkazov (vytrhnutia z kontextu),

neobjektívnosti, o svojvoľnosti, právnej neudrţateľnosti právnych záverov prijatých

v zrejmom omyle, ktoré by zakladali porušenie práv účastníka konania na spravodlivý súdny

proces a práva na súdnu ochranu, dovolací súd nepovaţoval za opodstatnené.

Ţalobca v dovolaní namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného

dokazovania, pretoţe výpovede ţalovaného i svedkov (Rapant, Bodík, G., P.) potvrdili

predmetné výroky, ktoré mal uviesť ţalovaný; ţalobca v tejto súvislosti uniesol dôkazné

bremeno (resp. nebol takouto povinnosťou zaťaţený, pretoţe bola medzi účastníkmi

nesporná). V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, alebo nesprávne zaťaţí dôkazným bremenom účastníka konania,

môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama

osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (viď tieţ napríklad uznesenia

najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. a z 31. marca 2011 sp. zn.

). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva,

ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva ( ), preto dovolaciemu súdu

ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Pre úplnosť treba

dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom

ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď aţ c/ ).

Pokiaľ ide o posúdenie, ktorého z účastníkov zaťaţuje dôkazné bremeno, ide o právne

posúdenie veci ( ), na čo ale môţe byť vzatý zreteľ len v prípade

procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad.

Dovolateľ namietal i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi niţších stupňov,

teda nesprávne právne posúdenie veci ( ). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod

v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241

ods. 2 písm. c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku)

rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďţe ţalobcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní (napr. otázky oprávnenosti

kritiky ţalobcu čo do obsahu i spôsobu, intenzity a primeranosti kritiky, zohľadnenie veku

a postavenia ţalovaného ako subjektu, ktorý kritizuje a iné), ktoré nie je procesne prípustné,

nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti

v ňom zaujatých právnych záverov. Ţalobca zotrval na právnych názoroch, ktoré sú odlišné

(iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňuje tak dovolací dôvod v zmysle

(t.j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci). V tejto súvislosti je vhodné uviesť, ţe polemika o správnosti právnych

záveroch v dôsledku nezohľadnenia argumentácie účastníka konania sama osebe

nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí,

ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). Nasvedčuje skôr tomu, ţe práve dostatočné

zdôvodnenie vytvorilo priestor pre polemiku o vyslovených premisách. V danom prípade

súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré povaţovali ţalobu za nedôvodne podanú (pokiaľ

išlo o zásah spočívajúci v tvrdení ţalovaného, ţe ţalovaný skúšal študentov večer

v reštaurácii či kaviarni, tento povaţovali za oprávnenú kritiku; vyslovenie zvyšných výrokov

ţalovaným, t.j. ţe ţalobca je notorický sťaţovateľ, sťaţuje sa na všetkých, je absolútne

nedisciplinovaný kolega, neprišiel prednášať pre externých študentov, vyjadril sa veľmi

opovrţlivo o úrovni externých študentov, napísal nejaký anonym, nevie vychádzať

s kolegami, napísal niečo škaredé o pani prorektorke, sa stal členom odborov len pred pár

dňami a ihneď ţiadal o pomoc, ţalobca nepreukázal, t.j. z vykonaných dôkazov nevyplýva).

Týmto zároveň súdy ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo

moţné akceptovať argumentáciu dovolateľa; nebolo však povinnosťou súdu výslovne

zdôvodňovať kaţdú námietku ţalobcu z jeho uhla pohľadu (nesúhlas s hodnotením kaţdého

dôkazného prostriedku – svedeckej výpovede samostatne) a to spôsobom, ktorý sa ţalobcovi

javí za jedine správny, pravdivý a skutočný. Účastník konania nedisponuje právom, podľa

ktorého by bol súd povinný zdôvodniť rozhodnutie podľa jeho predstáv. Súdna prax sa zhodla

na tom, ţe právnym posúdením veci sa neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia

jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou

vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného

oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania

ţalobcu nevyplýva z aţ 3 , ani z Dovolanie preto odmietol

podľa v spojení s bez toho, aby skúmal

opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Právo na náhradu trov konania vzniklo úspešnému ţalovanému, pretoţe neboli zistené

ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov

dovolacieho konania ( v spojení s a

a ). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho

konania ( v spojení s ) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd

mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta

za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu zo 16. augusta 2012) vzhľadom

na to, ţe rovnaký advokát zastupoval ţalovaného i v základnom konaní, dovolací súd

nepovaţoval za účelne vynaloţený úkon právnej pomoci spojením s prevzatím a prípravou

zastúpenia v dovolacom konaní. Vychádzal z § 10 ods. 8 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/,

, vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych sluţieb a ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania

vo výške 106,75 € [tarifná hodnota 2 000 € (tarifná odmena za 1 úkon právnej pomoci

81,33 €), reţijný paušál (7,63 €) a 20 % DPH (17,79 €)].

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júla 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová