Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/30/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom

v B.B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.F., s.r.o., so sídlom v B.B.,

IČO: X., za ktorú koná doc. JUDr. B. F., PhD., advokát, proti povinnému D. Z., bývajúcemu

v B., o vymoženie 966,25 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.

, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 20. novembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 20. novembra 2012, sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. novembra 2012,

sp. zn. o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Zvolen 24. júla 2009 poţiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

/ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –– rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., a.s., so sídlom v B.B.,

IČO: X.) z 11. mája 2009, sp. zn. SR 00221/09. Okresný súd Zvolen poverením z 28. augusta

2009 č. 5611 029727* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

2

Okresný súd Zvolen uznesením z 25. júna 2012, č. k. -30 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil; oprávnenej uloţil povinnosť nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie 39,83 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje

rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku, , a nasl. , a , ,

o spotrebiteľských úveroch, smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla

1993. Vychádzal zo zistenia, ţe zmluva o úvere z 9. 11. 2007 uzavretá medzi oprávnenou

a povinnou a na ňu nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky úveru je spotrebiteľskou

zmluvou o úvere, čo posúdil s ohľadom na povahu zmluvných strán ako aj z postavenia

zmluvných strán pri uzavretí zmluvy. Vo všeobecných zmluvných podmienkach poskytnutia

úveru bola dojednaná nekalá podmienka v rozhodcovskej doloţke. Tou bola „voľba“

zmluvných strán, ţe všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy vrátane sporov o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené výlučne pred rozhodcovským súdom určeným

v zmluve. Zároveň v zmluve boli dojednané neprimerane vysoké sankcie, predmetná zmluva

neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov. Spotrebiteľovi preto bola odopretá ochrana,

ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach

(poukázal napr. na rozsudky Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98, C-168/05, C-243/08),

ustanovenia o spotrebiteľských úveroch.

Podľa názoru súdu je teda dojednanie rozhodcovskej doloţky v posudzovanom právnom

vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankciovaný absolútnou

neplatnosťou, na čo súd má povinnosť prihliadať ex offo. Na základe uvedeného súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zároveň ju zastavil.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 20. novembra

2012, sp. zn. , uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil

( a ) a návrh na prerušenie exekučného konania (ktorý oprávnená podala

v priebehu odvolacieho konania) zamietol. Odvolací súd mal skutkový stav preukázaný

tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa, ktorý vec aj správne právne posúdil keď vychádzal

zo skutočnosti, ţe daný zmluvný vzťah je spotrebiteľský, ktorý náleţite vychádzajúc

z ustanovení v nadväznosti na Smernicu Rady 93/13/EHS zdôvodnil.

Odvolací súd dospel k záveru, ţe pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, ţe rozhodcovský rozsudok ako

3

celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom,

na základe ktorého by oprávnenej voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoţenia by sa

mohol v rámci exekúcie domáhať. Po preskúmaní námietok oprávnenej uviedol, ţe záver

o oprávnení súdu prvého stupňa preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom

pri rozhodcovskom rozsudku plne zodpovedá záverom rozhodnutí Súdneho dvora (ES)

vo veci C-76/10 a uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

. Nedôvodná bola aj námietka oprávnenej, ţe súd prvého stupňa nedostatočne

zistil skutkový stav. Na záver o neplatnosti rozhodcovskej doloţky bolo postačujúce

oboznámiť sa so zmluvou, ktorá je formulárová a správne zistil ţe, rozhodcovská doloţka

dohodnutá ako súčasť zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tak ako to vyplýva z § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Návrhu na prerušenie konania podľa nevyhovel

z dôvodu, ţe odvolací súd bol spôsobilý uvedené posúdenie uskutočniť sám na základe uţ

existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predloţiť ju Súdnemu

dvoru, keď toto posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je

plne v súlade s doktrínou acte éclaire a acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti

predkladania predbeţných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu v zamietajúcej časti výroku podala

oprávnená odvolanie (č. l. 71 spisu), ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), spočíva na zlej interpretácii a je

nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu

na ďalšie konanie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti výroku podala

oprávnená dovolanie (č. l. 76 spisu), ktoré doplnila o právnu argumentáciu podaniami

doručenými Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zo 16. 7. 2013. Navrhla, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania.

Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej

právomoci“ ( v spojení s ), lebo nesprávne

interpretovali Exekučného poriadku a a

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), bez oprávnenia preskúmali

exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleţí“, 2. konali vo veci,

v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo ( v spojení s ),

lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. ustanovením , ţe

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, 4. oprávnenej odňali

moţnosť konať ( v spojení s ), a to tým, ţe

s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky,

konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej

právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho

právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva

EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke ()“,

súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného

poriadku), 5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), nesprávne zistili skutkový stav a

nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ods. 2 Exekučného poriadku, , a zákona

č. a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd

zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou

a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

5

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len

s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto

(vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu) nemoţno spravodlivo

poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26.

februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa

na ňu ako takú nemoţno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej

nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo

aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje

riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie

neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej

dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje

rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má

za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnenia

ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.

6

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako

aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník

ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla

uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

7

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predloţením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tieţ zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťaţnosť alebo dovolanie umoţňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, ţe

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predloţiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať

absolútne, t. j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo ţe

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

9

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, ţe o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný

rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej

doloţky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanovení § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. Zo strany súdov niţších

stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych

právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

10

uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení aţ c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

11

Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( )

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

12

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom S., a.s., so sídlom v B. z 11 . mája 2009,

sp. zn. SR 00221/09 poţiadala súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd

Zvolen následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie

z 28. augusta 2009, č. 5611 029727*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012, sp. zn. , a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

13

zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď

napríklad sp. zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. , ,

), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bliţšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôţe byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe oprávnená neopodstatnene

namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

14

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tieţ názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom

konať v zmysle

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

15

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj

s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe

16

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti

s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

aţ ) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné novelou

od 8. augusta 2012 do 31. decembra. Ako vyplýva z rozhodnutia

exekučného súdu, tento exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ pred účinnosťou tejto

novely zákona, t. j. 25. júna 2012.

17

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

18

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

19

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis, a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe

nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

20

V BratislaveB. 9. januára 2014

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková