Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bb3/399274.f4e07c.pdf
PDF · 203.32 KB
No categories available
3Oboer/131/2013
Najvyšší súd 3 Oboer 131/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: M. B., nar. X., R., o vymoženie
170,51 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 16 Er
99/2004, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 24. augusta
2012, č. k. 4CoE 46/2012-43, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1)
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
170,51 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
notárskou zápisnicou spísanou Notárskym úradom JUDr. O. Ď. so sídlom v P. Súdny
exekútor JUDr. L. Ž. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Humenné o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Poverením č. 5702 001603 zo dňa 31. 05. 2004 ho Okresný súd Humenné poveril
vykonaním exekúcie.
Uznesením z 20. 12. 2011 č. k. 16 Er 99/2004-29 Okresný súd Humenné exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že
notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný
titul (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej obsiahnutý právny úkon je absolútne
neplatný. Zmluvná podmienka – splnomocnenie zástupcu na spísanie notárskej zápisnice je
z dôvodu, rozporu záujmov zástupcu Mgr. T. K. zo záujmami zastúpeného – povinného
neplatná a notárska zápisnica z uvedeného dôvodu nie je spísaná osobou oprávnenou na
uznanie splatného dlhu a oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku, a to vykonateľnú notársku zápisnicu.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením z 24. augusta 2012, č. k.
4CoE 46/2012-43 napadnuté uznesenie súdu prvého potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Odvolací
súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci správne skúmal, či notárska zápisnica
pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľný exekučný titul a že pri tom dospel
k správnemu zisteniu, že Mgr. T. K. nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo dohoda
o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je neplatná. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa
správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku exekúciu zastavil, keďže notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone
o uznaní dlhu povinného ,lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je spôsobilým
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací
súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O. s. p., t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
bol nesprávne obsadený a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O. s. p.).
Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.
I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného, týkajúcej sa porušenia
povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom, ako aj
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy
notárskej zápisnice tak, ako je upravená podľa § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej
a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica
obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného
súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Ďalej z toho uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené.
Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené
pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje.
Ďalej uviedol, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný
na seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové
práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú
výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom
rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/
až r/ Občianskeho zákonníka.
Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom
jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov
EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými
pravidlami, uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje
za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
v zozname nekalých podmienok, uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS, výslovne nenachádza.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by
mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, a e/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Z obsahu podaní dovolateľa vyplýva, že dovolateľ v danom prípade procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali
právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že
súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku
zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má
za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa
javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú
správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia
(právne posúdenie veci).
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je
žalobcom aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: M. B., nar. X., R., o vymoženie 170,51 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 16 Er 99/2004,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani s ním inak
nekomunikovali jeho právne a skutkové návrhy a jednak tým, že odvolací súd nerozhodol
o jeho návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Dôvodom, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania,
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a exekučné podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil. Podľa
názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie
exekúcie posúdili správne.
Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, nakoľko na to neboli splnené podmienky. V podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť
o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu
so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti,
či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či
je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými
v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je
zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného. Ak však aj napriek existencii skutočnosti, ktorá by
bola dôvodom na zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
súd exekútora vykonaním exekúcie poverí, je povinný po zistení takejto skutočnosti,
skúmaním za rovnakých podmienok ako pri vydávaní poverenia exekúciu aj bez návrhu
zastaviť.
Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie, resp. konali vo veci bez nariadenia
pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú.
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných
oprávnení.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné
predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými
v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.
2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp.
zn. 5 Cdo 100/2012 a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu
dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti
oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Oprávnený namietal aj skutočnosť, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ zo dňa 26. 07. 2012, doručeného súdu
prvého stupňa dňa 10. 08. 2012.
Oprávnený podaním, doručeným na Okresný súd Humenné dňa 10. 09. 2012, navrhol
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa
týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu
oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením
z 24. 08. 2012 (teda ešte pred samotným podaním návrhu na prerušenie konania
oprávneným).
Vzhľadom k uvedenému, nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu
do procesných práv oprávneného, ktorej dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať
pred súdom.
Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
aj v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť.
Podľa ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia
odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c) to
vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 09. 08. 2012
do 31. 12. 2012), ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie.
Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.
Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré ukladalo súdu nariadiť
pojednávanie v prípade, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku, bolo účinné od 09. 08. 2012 do 31. 12. 2012. Súd prvého stupňa
rozhodol o zastavení exekúcie uznesením č. k. 16 Er 99/2004-29 dňa 20. 12. 2011, t. j. v čase,
keď Exekučný poriadok súdu prvého stupňa takúto povinnosť neukladal. O odvolaní proti
uvedenému uzneseniu rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 4CoE 46/2012-43 dňa
24. 08. 2012, čiže tiež pred nadobudnutím účinnosti § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
K tomu je však potrebné uviesť, že povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie
odvolania pojednávanie, sa spravuje § 214 ods. 1, 2 O. s. p., ktoré je vo vzťahu k § 57 ods. 5
Exekučného poriadku ustanovením špeciálnym. Odvolací súd je preto povinný nariadiť
pojednávanie na prejednanie odvolania vždy, len ak je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, alebo
to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže v danom prípade nebola splnená ani jedna
z uvedených podmienok, mohol odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Nenariadením pojednávania súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom preto
nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu ale aj súdu prvého stupňa
nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania, uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p., znamená vždy
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až
intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania,
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu
§ 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci
základné práva sťažovateľa.
Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. g/
O. s. p., a to rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným, ktorú vidí v tom, že sa výkladom
práva spoločenstva nezaoberal komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutý
na rozhodnutie vo veci samej.
Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O. s. p.) je súd, ktorý nie je obsadený
v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec
prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná
zákonný sudca. Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca
určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného
sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie
o veci, upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby
účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci
súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.
Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.
Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane
predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec
prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú
zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec
prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov). Vzhľadom na uvedené závery, nemožno dospieť k záveru, že
konanie je postihnuté touto vadou, keďže konanie sa uskutočnilo na miestne a vecne
príslušnom Okresnom súde Humenné a následne na funkčne príslušnom Krajskom súde
v Prešove pred senátom určeným podľa rozvrhu práce tohto krajského súdu.
Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené
predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu
namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania, majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej
veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).
Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.
3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
2)
V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie
iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a žiadal súd, aby predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.
Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,
ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného
výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva
Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná
článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.
Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva
spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav
v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani
rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych
predpisov.
Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu
normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.
Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou
prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru), alebo ak sa správny spôsob
výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.
Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania
pred vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu,
s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii,
alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.
Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť, prečo je požadovaný výklad potrebný
pre jeho rozhodnutie.
V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na prerušenie konania dovolací
súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C-168/05 Elisa María Mostaza
Claro vs. Centro Móvil Milenium SL, spojené prípady C-240/98 aţ C-244/98 Océano Grupo
Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej
judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak
vyjednávajúcej sily, tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi
k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby
mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie
raz(napr. C-168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milenium SL, bod 36) vyslovil, že
článok 6 ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS, stanovujúci povinnosť členských štátov
zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva
medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo poskytovateľom, neboli záväzné pre spotrebiteľa,
predstavuje kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti
medzi zmluvnými stranami.
Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom
prerušiť konanie, je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným
predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych
súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového
práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom
v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená
otázka, resp. a ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Katarína Pramuková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová