Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/150/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ J. K.,

bývajúci v P., 2/ E. K., bývajúca v P., obaja zastúpení Mgr. K. B., advokátkou v P., proti

ţalovaným : 1/ M. G., bývajúci v P., 2/ D. G., bývajúca v P., ţalovaní 1/, 2/ zastúpení

advokátskou kanceláriou A., o zaplatenie nájomného a úhrad za plnenia spojené

s užívaním bytu, a o uloženie povinnosti zabezpečiť náhradný byt, vedenej na

Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcov 1/, 2/ proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 10. mája 2012 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok rozsudkom z 1. júla 2008 č.k. -249 konanie v časti

o zaplatenie 65 000 Sk zastavil. Návrh vo zvyšku zamietol a vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobcovia nepredloţili súdu

ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, ak podľa ich tvrdení

im mal vzniknúť chránený nájom v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 189/92 Zb. Tento by mohol

vzniknúť pri splnení ostatných podmienok len z predchádzajúceho platného nájmu

sluţobného bytu. Na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí

účinnosti , ktorým sa menil a dopĺňal nemoţno

vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad spojených s uţívaním

bytových priestorov, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“ evidované

na predpísanom tlačive „Evidenčný list“. Ţalovaní v konaní od počiatku popierali uznanie

existencie nájomného vzťahu. Ďalej posudzujúc návrh na uloţenie povinnosti

ţalovaným 1/, 2/ zabezpečiť ţalobcom primeraný náhradný byt v prípade neexistencie

2

nájomného vzťahu medzi účastníkmi podľa dospel k záveru, ţe

pri absencii výkonu práva vlastníka (práva prenajímateľa) domáhať sa ochrany jeho

vlastníckeho práva, tento nemá oporu v zákone, preto ho ako bezzákladný musel zamietnuť

z nasledovných dôvodov. Ustanovenie sa netýka existencie

alebo neexistencie subjektívneho práva (povinnosti) ale len jeho výkonu. Keby nešlo o výkon

práva alebo povinnosti, nebolo by moţné v tomto smere uvaţovať o pouţití .

Zákazom (obmedzením) výkonu práva alebo povinností sa zakladá oprávnenie toho, kto bol

výkonom práva dotknutý. Pouţitie pravidiel dobrých mravov (normatívna aplikácia) je

priamo odvodená z normatívnej sily príslušnej právnej normy, ktorá sa ich aplikácie

dovoláva. Z uvedeného vyplýva záver, ţe mimoprávne pravidlá majú právnu relevanciu len

vtedy, ak na ne odkazuje zákon. Pri normatívnej aplikácii mimoprávnych noriem teda nie sú

prameňom práva tieto normy samotné, ale zákon, ktorý na ne odkazuje, resp. ktorý ich

aplikáciu dovoľuje a prikazuje. Pokiaľ sa teda ţalobcovia dovolávali aplikácie § 3 ods. 1

a (len) na jeho základe uloţenia povinnosti ţalovaným 1/, 2/

zabezpečiť im primeraný náhradný byt za situácie, ţe ku dňu tohto rozhodnutia je konanie

o vypratanie časti sporom dotknutej nehnuteľnosti právoplatne skončené, bez rozhodnutia

v merite veci, teda nie je splnená podmienka stretu práva vlastníka domovej nehnuteľnosti

na ochranu jeho vlastníctva s právom uţívateľa na bývanie a na ochranu rodiny, nie je moţné

uvaţovať o pouţití . Moţnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho

práva ţalovanými s poukazom na mali ţalobcovia v konaní

o vypratanie časti domu vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.

PK , najneskôr v rámci vyjadrenia sa k späťvzatiu návrhu, teda nesúhlasiť

z váţnych dôvodov so zastavením konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie

ţalovanými 1/, 2/, kedy by váţnosť týchto dôvodov ako aj samotný nárok na bytovú náhradu

súd posudzoval aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov (R č. 5/2001, R č. 59/2003 a ďalšie).

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 18. marca 2010 č.k.

-292 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vyslovil, ţe

ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Ústavný súd Slovenskej

republiky nálezom -50 zo dňa 26. októbra 2011 zrušil rozsudok Krajského

súdu v Bratislave z 18. marca 2010 sp. zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Skonštatoval, ţe o otázke zákonnej povinnosti ţalovaných týkajúcej sa zabezpečenia bytovej

náhrady a smerujúcej k naplneniu účelu označených ústavnoprávnych garancií konajúci súd

3

rozhodol arbitrárne, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťaţovateľom ochranu pred

neoprávneným zásahom do ich práv na súkromie svoju úlohu nesplnil.

Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. mája 2012 č.k.

360 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti. Uloţil ţalobcom 1/, 2/ zaplatiť

ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia vo výške

297,28 € advokátskej kancelárii A., v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení odvolací súd uviedol, ţe otázka existencie či neexistencie nájomného vzťahu

ţalobcov 1/, 2/ k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo na uţívanie bytu) je v súdenej právnej veci

pre rozhodnutie sporu zásadnou. Ţalobcovia 1/, 2/ svoje právo nájmu k bytu odvodzovali zo

zmluvy o dielo uzavretej dňa 24.10.1964 medzi ţalobcom 1/ a T.. Predmetná zmluva bola

uzavretá na dobu určitú spätne na obdobie od 1.1.1964 do 31.12.1964 za účelom výkonu prác

súvisiacich so správou športovej haly (práce ţalobcu 1/ sú špecifikované v čl. 1 zmluvy).

Predmetná zmluva podľa čl. 3 podliehala schváleniu OV ČSTV. Súd prvého stupňa zmluvu

o dielo vzhľadom na jej obsah po právnej stránke posúdil ako zmluvu uzavretú podľa zákona

č. o pracovnom práve domovníckom (), keď za výkon domovníckych prác

ţalobcovi 1/ prináleţala odmena (§ 9) a naturálny byt (§ 7). Odvolací súd sa s týmto právnym

posúdením zmluvy o dielo prvostupňovým súdom stotoţnil a to s ohľadom na obsah

jednotlivých zmluvných dojednaní. Ţalobca 1/ sa v nej zaväzuje na výkon domovníckych prác

za odmenu, ktorej súčasťou je uţívanie naturálneho bytu v súlade s právnou úpravou

obsiahnutou v zákone o pracovnom práve domovníckom (, a ).

K povahe zmluvy o dielo zo dňa 24.10.1964 odvolací súd uviedol, ţe táto je bezpochyby

pracovnoprávnou zmluvou, nie však zároveň aj zmluvou nájomnou. Zrušením domovníckeho

pracovného pomeru preto zaniká aj nárok na uţívanie naturálneho bytu. Uţívanie naturálneho

bytu predstavuje len časť odmeny pracovníka (ţalobcu 1/). Pokiaľ ţalobca 1/ prácu

domovníka, resp. správcu športovej haly v P. vykonával aj po 31.12.1964, v zmysle § 12

ods. 1 tak pokračoval v pracovnom pomere a tým mal nárok na uţívanie

naturálneho bytu aj po 31.12.1964, pokračoval len jeho pracovný pomer (domovnícky).

() totiţ tieţ upravoval moţnosť poskytovania mzdy

pracovníkovi nielen v peniazoch, ale aj naturálnych pôţitkoch. Nepokračoval však nájomný

pomer k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo osobného uţívania bytu) pretoţe zmluva o dielo

nájomný pomer (resp. predtým právo osobného uţívania bytu) medzi zmluvnými stranami

nezaloţila. Nemoţno súhlasiť s právnym názorom ţalobcov 1/, 2/, ţe k prideleniu bytu došlo

samotným uzavretím zmluvy o dielo dňa 24.10.1964. Rozhodnutie o pridelení bytu nielen

miestnym národným výborom ale tieţ iným orgánom, príslušným na rozhodnutie podľa

zákona o hospodárení s bytmi bolo totiţ svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva

o dielo však nemá povahu (správneho) rozhodnutia a to ani v článkoch, týkajúcich sa

naturálneho bytu; uvedená zmluva je dvojstranným právnym úkonom o zaloţení pracovného

pomeru. Ţalobcovia 1/, 2/, ktorých zaťaţovalo dôkazné bremeno, v konaní súdu nepredloţili

rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej organizácie hospodáriacej s daným bytom.

Chýbajúce (správne) rozhodnutie by muselo mať náleţitosti takéhoto rozhodnutia (dátum

rozhodnutia, spisovú značku, označenie prideľovaného bytu, označenie subjektu, ktorý ho

vydal, poučenie o opravnom prostriedku). Ţalobcovia 1/, 2/ dôkazné bremeno na preukázanie

existencie rozhodnutia o pridelení bytu neuniesli. Zmluva o dielo neobsahuje predovšetkým

označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práva uţívať byt, ani popísaný stav

bytu. Obsahuje len ustanovenie o tom, ţe ţalobcovi 1/ za dohodnutý výkon prác prináleţí

odmena, okrem iného tieţ v rozsahu naturálneho 2 a 1/2 izbového bytu (bez bliţšieho určenia

miesta, kde sa byt nachádza a popisu stavu a vybavenia bytu), ktorý nepodlieha do

kompetencie Národného výboru v Pezinku v zmysle bytového zákona a povaţuje sa za

sluţobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho bytu pre účely výpočtu mzdy

ţalobcu 1/ v peňaţnom vyjadrení. Zmluvu o dielo preto ani nemoţno povaţovať za takú,

ktorej súčasťou by bola aj dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným

predpokladom uzavretia platnej dohody o odovzdaní a prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie

o pridelení bytu vydané orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154

ods. 1 a ), ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda

o odovzdaní a prevzatí bytu bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu bola

(absolútne) neplatná podľa ; uzavretie takejto dohody v konaní ţalobcovia 1/, 2/

rovnako nepreukázali. To znamená, ţe ţalobcovia 1/, 2/ v konaní nepreukázali, ţe

ţalobcovi 1/ vzniklo právo osobného uţívania bytu, ktoré by sa v zmysle § 871 ods. 1 zákona

č. mohlo transformovať na právo nájmu. Ţalobcovia 1/, 2/ konkludentné

uzavretie nájomnej zmluvy vyvodzovali zo skutočnosti preukázanej v konaní, ţe uhrádzali

vlastníkovi domu, v ktorom sa (naturálny) byt nachádzal nájomné a to dlhodobo; jeho výška

bola priebeţne upravovaná, pričom v roku 1995 im bol A. vydaný tzv. evidenčný list pre

výpočet úhrady za uţívanie bytu, tieţ na to, ţe ţiadny z právnych predchodcov ţalovaných

1/, 2/ existenciu nájomného vzťahu nespochybňoval. Vykonaným dokazovaním sa

preukázalo, ţe ţalobcovia 1/, 2/ skutočne dlhodobo (cca 40 rokov) fakticky uţívali (naturálny)

byt, platili úhrady za uţívanie bytu a rovnako tak zodpovedá pravde aj to, ţe v roku 1995 im

bol vystavený uţ spomínaný evidenčný list pre výpočet úhrad za uţívanie bytu. Hoci

v rozhodnom čase (t. j. ku dňu 24.10.1964) uţ platná právna úprava vychádzala zo striktného

prideľovacieho reţimu, ktorý bol zaloţený na vydaní rozhodnutia o pridelení bytu (správnej

povahy) a následne na uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, zmluvné strany uvedenú

právnu úpravu nerešpektovali, hoci táto sa vzťahovala aj na byty domovnícke (sluţobné),

v zmysle a (v znení platnom ku dňu 24.10.1964). Zmluvou o dielo

nedošlo k zaloţeniu nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí zmluvy o dielo

kaţdá zo zmluvných strán následne len udrţiavala existujúci status quo – ţalobcovia 1/, 2/

platili „nájomné“, tieto platby prenajímateľ bytu prijímal a to dlhodobo bez toho, aby uvedený

právny stav akokoľvek menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad za uţívanie bytu

a poskytované sluţby). Zmluvné strany (t. j. ţalobca 1/) si pritom museli byť vedomé uţ

v čase uzatvárania zmluvy o dielo 24.10.1964 tej skutočnosti, ţe táto upravuje ich vzťahy aj

pokiaľ ide o uţívanie naturálneho bytu len na dobu určitú, navyše krátku do 31.12.1964. Bolo

pritom v záujme oboch zmluvných strán, aby svoje právne vzťahy, a to aj v otázke ďalšieho

uţívania bytu po právnej stránke upravili tak, aby tieto v budúcnosti nevzbudzovali

pochybnosti pokiaľ ide o ich obsah, a tým nezakladali príčinu moţných súdnych sporov.

V tomto smere však obe zmluvné strany (vrátane právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali

nečinné. Nečinnosť zmluvných strán však nemoţno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy

k bytu konkludentným spôsobom; reálne plnenie a prijímanie úhrad za uţívanie bytu

nemoţno automaticky zamieňať s prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy.

Vlastníci budovy, v ktorej sa naturálny byt nachádzal, logicky neodmietali ale prijímali

úhrady, ktoré za uţívanie bytu platili ţalobcovia 1/, 2/; ţalobcovia jednak platili za sluţby

poskytované s uţívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktoré reálne spotrebovali) ako aj

„nájomné“, ktoré však vzhľadom a chýbajúci právny rámec nájomného vzťahu v skutočnosti

predstavovalo len finančný ekvivalent bezdôvodného obohatenia, ktoré by ţalobcom 1/, 2/

vzniklo, pokiaľ by náklady za uţívanie bytu a poskytované sluţby neplatili. Účinky právne

záväzného prejavu vôle smerujúceho k uzavretiu nájomnej zmluvy nebola spôsobilá vyvolať

ani skutočnosť, ţe jednotliví vlastníci nehnuteľnosti v ktorej sa byt nachádzal, navonok

nedávali nijako najavo, ţe ţalobcov 1/, 2/ nepovaţujú za nájomcov bytu. Účastníci konania sa

tak dlhé roky správali v zmysle zmluvných podmienok zmluvy o dielo, ktorá zaloţila

pracovnoprávny vzťah ţalobcu 1/ s právom uţívať naturálny byt, ako súčasť odmeny za

prácu, avšak bez zaloţenia nájomného pomeru k bytu. Ako uviedli ţalovaní 1/, 2/ pri kúpe

nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzal naturálny byt, boli informovaní od predávajúceho, ţe

„nájomný pomer ţalobcov 1/, 2/ stojí na vode“, čo odporuje tvrdeniu ţalobcov 1/, 2/ ţe

predchádzajúci vlastníci nijako ich nájomný pomer k bytu nespochybňovali. Odporujú tomu

aj vyjadrenia samotných ţalobcov v ich liste zo dňa 2.11.2004 (č. l. 26, 27 spisu), v ktorom

poukazujú na „problémy s minulými vlastníkmi, ktorí sa ich uţ v minulosti pokúsili umiestniť

v D., čo museli riešiť na súde“. Odvolací súd preto zastáva názor, ţe v súdenej právnej veci

ţalobcovia 1/, 2/ nepreukázali ani to, ţe došlo k takému súhlasnému prejavu vôle oboch

zmluvných strán, ktorý by viedol k zaloţeniu nájomného vzťahu k bytu konkludentným

spôsobom. Ukončením výkonu domovníckych prác pre vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti

zanikla povinnosť vlastníka nehnuteľnosti platiť ţalobcovi 1/ odmenu za vykonanú prácu,

ktorej časť bola poskytovaná v podobe naturálneho bytu. Keďţe nájomný vzťah k bytu

ţalobcovi 1/ nevznikol (ani konkludentne) nebol dôvod na podanie výpovede z nájmu

sluţobného bytu z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom sluţobného

bytu viazaný, nakoľko v prípade ţalobcov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo. Po ukončení

výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak ţalobcovia 1/, 2/ uţívali naturálny

byt bez právneho dôvodu. Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla

byť ich povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe

ustanovenia nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať

neexistujúce právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť. Pri pouţití ustanovenia

nemoţno nechať nepovšimnutú otázku, či a do akej miery ten-ktorý z účastníkov právneho

vzťahu, ktorý sa dovolával rozporu s dobrými mravmi vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti

a opatrnosti pri uzatváraní konkrétneho právneho vzťahu s prihliadnutím na dôsledky, ktoré

môţu nastať. Odvolací súd v tomto smere uţ v texte vyššie poukazoval na nečinnosť

a pasivitu zmluvných strán po uplynutí doby, na ktorú bola uzavretá písomná zmluva o dielo.

Navyše nemoţno pominúť skutočnosť, ţe ţalovaní 1/, 2/ hoci aj existenciu nájomného

pomeru ţalobcov 1/, 2/ popierali, vyvinuli aktivitu v snahe riešiť otázku ďalšieho bývania

ţalobcov 1/, 2/, s ponúkaným riešením však ţalobcovia 1/, 2/ nesúhlasili. Za daných okolností

preto nemoţno od ţalovaných 1/, 2/ spravodlivo poţadovať zabezpečenie ţalobcami

poţadovanej bytovej náhrady. Ustálená súdna judikatúra je zaloţená na tom, ţe riešenie

otázky bytovej náhrady s pouţitím ustanovenia pripúšťa

zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je prípad riešenej právnej veci, keďţe

konanie o vypratanie nehnuteľnosti skončilo jeho zastavením (so súhlasom J. a E. K., ktorí

mali v konaní vedenom na Okresnom súde v Pezinku sp. zn.

o vypratanie nehnuteľnosti postavenie ţalovaných 1/, 2/). Zotrval aj na svojom stanovisku, ţe

v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok sp. zn. medzi B. (ako ţalobcom)

a J. a E. K. (v postavení ţalovaných 1/, 2/) sa síce ţalobca domáhal privolenia súdu

k výpovedi nájmu bytu, o ktorom návrhu rozhodol súd prvého stupňa tak, ţe ho zamietol, keď

zistil, ţe manţelia K. nemajú nezaplatené úhrady za byt. Svoje rozhodnutie tieţ odôvodnil

zmenenou právnou úpravou, ktorá od 1.9.2001 umoţňovala prenajímateľovi vypovedať

nájom bytu bez privolenia súdu. Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa v predmetnej

veci plynie, ţe dokazovanie zameral výlučne na zistenie, či vlastník nehnuteľnosti má voči

manţelom K. neuhradené pohľadávky za uţívanie bytu, pričom dlh na nájomnom ani na

úhradách za plnenia poskytované z nájmu bytu nezistil; otázkou existencie či neexistencie

nájomného vzťahu manţelov K. sa v danom konaní nijako nezaoberal. Túto otázku riešil súd

aţ v prejednávanej právnej veci o uloţenie povinnosti zabezpečiť ţalobcom 1/, 2/ náhradný

byt, a to ako otázku prejudiciálnu, pričom v tomto konaní ţalobcovia neuplatňujú svoj nárok

ţalobou na určenie (podľa ) ale ţalobou o plnenie ( ).

Rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. -62 zo dňa 15.5.2002 (ktorým bol

uplatňovaný nárok na plnenie), tak nepredstavuje prekáţku veci právoplatne rozsúdenej

( ) pre prejednávanú vec, ktorou sa rovnako uplatňuje nárok na plnenie

( ). Nemoţno preto pouţiť na tento prípad záver, na ktorom je zaloţené

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28. mája 2002, podľa ktorého

„právoplatný rozsudok o ţalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania

prekáţku veci rozsúdenej ( ), pre konanie o ţalobe na určenie“. Mal za to,

ţe v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle § 238

ods. 3 , keď aplikácia ustanovenia uţ bola predmetom rozhodovacej

činnosti vyšších súdov, ako o tom svedčí napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, tieţ sp. zn. , ktoré riešili otázku aplikácie vo vzťahu

k uloţenej povinnosti zabezpečenia bytovej náhrady konštantným spôsobom.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/, 2/, ktorého

prípustnosť odvodzovali z ustanovenia v súvislosti s

Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Namietali, ţe odvolací súd nerešpektoval právo ţalobcov na riadne a presvedčivé

odôvodnenie svojho rozhodnutia a nevysporiadal sa so všetkými argumentmi ţalobcov

a všetkými závermi ústavného súdu uvedenými v náleze zo dňa 26.10.2011.

Týmto konaním porušil právo ţalobcov na súdnu ochranu a ich právo na súkromie. Majú

za to, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku zohľadnil iba závery ústavného súdu

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a časti nálezu označené č. 2 a písmenom B (od strany

32 a nasledujúcich nálezu) nezohľadnil v napádanom rozsudku. V tejto časti ústavný súd

uvádza : „ústavný súd konštatuje, ţe takto formulovaný výklad krajského súdu zjavne

signalizuje vytvorenie moţnosti pre tzv. obchádzanie zákona umoţňujúce zneuţitie výkonu

vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nájomcu, a ako taký ho ústavný súd

hodnotí ako výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule , majúci

za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich

z , ako aj Dohovoru“. Ústavný súd Slovenskej republiky

v náleze uvádza, ţe výklad poskytnutý krajským súdom v časti týkajúcej sa nároku ţalobcov

na bytovú náhradu je výkladom neakceptovateľným a odporujúcim ústave, pričom krajský

súd sa s týmto výkladom a záverom ústavného súdu vo svojom rozsudku vôbec nevysporiadal

a tento záver nezohľadnil. Zároveň vôbec nezdôvodnil, prečo tento výklad ústavného súdu

o neústavnom výklade v rozsudku nezohľadnil.

Ţalovaní navrhli vo svojom písomnom vyjadrení dovolanie ţalobcov zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) zastúpení advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom

konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol

jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako

ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom

dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdom

niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci

nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj

so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je podľa aţ 3

(procesne) prípustné.

Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tieţ otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

10

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadné nesprávne právne

posúdenie veci ( ) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/

netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou

zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho

súdu ( ), čo súčasne zakladá porušenie ich práv na súdnu ochranu (

) a právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) v tom, ţe odvolací súd sa

nevysporiadal so všetkými argumentmi ţalobcov a všetkými závermi ústavného súdu

uvedenými v náleze zo dňa 26.10.2011.

11

Pokiaľ ţalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ

vyplýva, ţe tak základné právo podľa ako aj právo podľa

Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania

a odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplýva aj z a nasl. , a Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

, Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a m.m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by

mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , , ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe

12

majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c/a Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. ,

, , ), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (). Tento právny názor

zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa ( ), ako aj

pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť, ich

všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu

zamietli. Zhodli sa na tom, ţe zmluva o dielo uzavretá dňa 24.10.1964 medzi ţalobcom 1/

a T. na dobu určitú spätne od 1.1.1964 do 31.12.1964 za účelom výkonu prác súvisiacich so

správou športovej haly (práce ţalobcu 1/ sú špecifikované v čl. 1 zmluvy), ktorá podľa čl. 3

podliehala schváleniu OVČSTV je zmluva uzavretá podľa o pracovnom

práve domovníckom (§ 4), keď za výkon domovníckych prác ţalobcovi 1/ prináleţala odmena

(§ 9) a naturálny byt (§ 7). Ţalobca 1/ sa v nej zaviazal na výkon domovníckych prác za

odmenu, ktorej súčasťou je uţívanie naturálneho bytu v súlade s právnou úpravou

obsiahnutou v zákone o pracovnom práve domovníckom (, a ).

Zmluva o dielo zo dňa 24.10.1964 je bezpochyby pracovnoprávnou zmluvou, nie je však

zároveň aj zmluvou nájomnou. Zrušením domovníckeho pracovného pomeru preto zaniká aj

nárok na uţívanie naturálneho bytu. Uţívanie naturálneho bytu predstavuje len časť odmeny

pracovníka (ţalobcu 1/). Pokiaľ aj ţalobca 1/ práce domovníka, resp. správcu športovej haly

v P. vykonával aj po 31.12.1964 (podľa vyjadrenia ţalobcu 1/ tieto vykonával aţ do júna

1996) v zmysle tak pokračoval v pracovnom pomere a tým

mal nárok na uţívanie naturálneho bytu aj po 31.12.1964 (kedy mal pracovný pomer

ţalobcovi 1/ podľa zmluvy o dielo zaniknúť), pokračoval len jeho pracovný pomer

(domovnícky). () totiţ upravoval moţnosť poskytovania

mzdy pracovníkovi nielen v peniazoch, ale aj v naturálnych pôţitkoch. Nepokračoval však

nájomný pomer k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo osobného uţívania bytu), pretoţe zmluva

o dielo nájomný pomer (resp. predtým právo osobného uţívania bytu) medzi zmluvnými

stranami nezaloţila. Pridelenie predmetného naturálneho (sluţobného) bytu si vyţadovalo

vydanie rozhodnutia o pridelení tohto bytu zo strany organizácie hospodáriacej s týmto bytom

(a síce nie súhlas ale vyjadrenie miestneho národného výboru). Rozhodnutie o pridelení bytu

nielen miestnym národným výborom ale tieţ iným orgánom príslušným na rozhodnutie podľa

zákona o hospodárení s bytmi bolo totiţ svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva

o dielo však nemá povahu (správneho) rozhodnutia a to ani v článkoch, týkajúcich sa

naturálneho bytu; uvedená zmluva je dvojstranným právnym úkonom o zaloţení pracovného

pomeru. V konaní súdu nebolo predloţené rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej

organizácie hospodáriacej s daným bytom. Predmetná zmluva o dielo neobsahuje ani

označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práv uţívať byt, ani popísaný stav

bytu. Zmluva o dielo obsahuje len ustanovenie o tom, ţe ţalobcovi 1/ za dohodnutý výkon

prác prináleţí odmena, okrem iného aj tieţ v rozsahu naturálneho 2 a 1/2 izbového bytu (bez

bliţšieho určenia miesta, kde sa byt nachádza, a popisu stavu a vybavenia bytu), ktorý

nepodlieha do kompetencie Národného výboru v P., v zmysle bytového zákona a povaţuje sa

za sluţobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho bytu pre účely výpočtu

mzdy ţalobcu 1/ v peňaţnom vyjadrení. Zmluvu o dielo preto nemoţno povaţovať za takú,

ktorej súčasťou by bola aj dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným predpokladom

uzavretia platnej dohody o prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie o pridelení bytu vydané

orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (, ),

ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu

uzavretá bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu bola (absolútne) neplatná podľa

14

, uzavretie takejto dohody v konaní nebolo preukázané. Teda nebolo preukázané, ţe

ţalobcovi 1/ vzniklo právo osobného uţívania bytu, ktoré by sa v zmysle § 871 zákona

č. mohlo transformovať na právo nájmu. Zmluvou o dielo nedošlo k zaloţeniu

nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí zmluvy o dielo kaţdá zo zmluvných

strán následne len udrţiavala existujúci status quo – ţalobcovia 1/, 2/ platili „nájomné“, tieto

platby prenajímateľ bytu prijímal a to dlhodobo bez toho, aby uvedený právny stav akokoľvek

menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad za uţívanie bytu a poskytované sluţby).

Zmluvné strany (t. j. aj ţalobca 1/) si pritom museli byť vedomé uţ v čase uzatvárania zmluvy

o dielo dňa 24.10.1964 tejto skutočnosti, ţe táto upravuje ich vzťahy aj pokiaľ ide o uţívanie

naturálneho bytu len na dobu určitú, navyše krátku len do 31.12.1964. V tomto smere však

obe zmluvné strany (vrátane právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali nečinné. Nečinnosť

zmluvných strán však nemoţno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy k bytu

konkludentným spôsobom; reálne plnenie a prijímanie úhrad za uţívanie bytu nemoţno

automaticky zamieňať s prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy. Vlastníci

budovy, v ktorej sa naturálny byt nachádzal, logicky neodmietali, ale prijímali úhrady, ktoré

za uţívanie bytu platili ţalobcovia 1/, 2/; ţalobcovia jednak platili za sluţby poskytované

s uţívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktorú reálne spotrebovali), ako aj „nájomné“, ktoré

však vzhľadom na chýbajúci právny rámec nájomného vzťahu v skutočnosti predstavovalo

len finančný ekvivalent bezdôvodného obohatenia, ktoré by ţalobcom vzniklo, pokiaľ by

náklady za uţívanie bytu a poskytované sluţby neplatili. To všetko za situácie, kedy ţalobca

1/ naďalej vykonával pre aktuálneho vlastníka bytu výkon domovníckych prác (do roku

1996). Účinky právne záväzného prejavu vôle, smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy

nebola spôsobilá vyvolať ani skutočnosť, ţe jednotliví vlastníci nehnuteľnosti, v ktorej sa byt

nachádzal, navonok nedávali nijako najavo, ţe ţalobcov 1/, 2/ nepovaţujú za nájomcov bytu.

Účastníci konania sa tak dlhé roky správali v zmysle zmluvných podmienok zmluvy o dielo,

ktorá zaloţila pracovnoprávny vzťah ţalobcu 1/ s právom uţívať naturálny byt, ako súčasť

odmeny za prácu, avšak bez zaloţenia nájomného pomeru k bytu. Nakoľko nájomný vzťah

k bytu ţalobcovi 1/ nevznikol (ani konkludentne) nebol dôvod na podanie výpovede z nájmu

sluţobného bytu, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom sluţobného

bytu viazaný, keďţe v prípade ţalobcov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo. Po ukončení

výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak ţalobcovia 1/, 2/ uţívali naturálny

byt bez právneho dôvodu. Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla

byť ich povinnosť vypratať byť viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe

ustanovenia nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo

15

a jemu zodpovedajúcu povinnosť. Pri pouţití ustanovenia nemoţno nechať

nepovšimnutú otázku, či a do akej miery ten-ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa

dovolal rozporu s dobrými mravmi, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a opatrnosti pri

uzatváraní konkrétneho právneho vzťahu s prihliadnutím na dôsledky, ktoré môţu nastať.

Ustálená súdna judikatúra je zaloţená na tom, ţe riešenie otázky bytovej náhrady s pouţitím

ustanovenia pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je

prípad riešenej právnej veci. Zotrvali na stanovisku, ţe v konaní vedenom na Okresnom súde

Pezinok pod sp. zn. medzi B. (ako ţalobcom) a J. a E. K. (v postavení

ţalovaných 1/, 2/) sa súd otázkou existencie či neexistencie nájomného vzťahu manţelov K.

nijako nezaoberal. Predmetný rozsudok tak nepredstavuje prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej pre prejednávanú vec. Odvolací súd náleţite aj vysvetlil, prečo nepripustil

dovolanie na riešenie dovolacej otázky, ktorú ţiadali ţalobcovia 1/, 2/. Pokiaľ ţalobcovia 1/,

2/ v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym

záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z hore uvádzaných dôvodov,

ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné

akceptovať argumentáciu odvolateľov (ţalobcov).

Odvolací súd akceptoval závery ústavného súdu, keď uviedol, „ako uţ judikovala súdna prax,

iba na základe ustanovenia nemoţno zaloţiť vznik, zmenu

alebo zánik práv a povinností, pretoţe toto ustanovenie nemá vlastnú normotvornú platnosť –

upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne

vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie.

Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť

vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ustanovenia § 3 ods. 1

nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo

a jemu zodpovedajúcu povinnosť“. Tu moţno vidieť základný odklon od pôvodného

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu a tým aj vysporiadanie sa so závermi uvedenými

v náleze Ústavného súdu SR. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ţe

dôvodom zrušenia v poradí prvého rozsudku odvolacieho súdu ústavným súdom bolo

nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, keď sa buď vôbec, alebo nedostatočne

vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami ţalobcov 1/, 2/ v ich odvolaní proti

rozsudku prvostupňového súdu, čím zasiahol do ústavných práv ţalobcov 1/, 2/.

Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením je

16

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych právnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi

konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších

stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (viď ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších

stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle lebo (ani

prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu

ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , , ,

, a ).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovia neopodstatnene

namietajú, ţe v konaní im postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm.f/ ).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania

ţalobcov nevyplýva z aţ 3 , ani z Dovolanie preto odmietol

podľa v spojení s bez toho, aby skúmal

opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/

So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní ţalobcovia nemali úspech a nevzniklo im právo na náhradu trov

dovolacieho konania ( v spojení s a

). Ţalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodali návrh

na ich priznanie ( ).

17

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2014

JUDr. J. Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová