Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a3f/398474.516b85.pdf
PDF · 209.64 KB
No categories available
2Cdo/150/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 150/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ J. K.,
bývajúci v P., 2/ E. K., bývajúca v P., obaja zastúpení Mgr. K. B., advokátkou v P., proti
ţalovaným : 1/ M. G., bývajúci v P., 2/ D. G., bývajúca v P., ţalovaní 1/, 2/ zastúpení
advokátskou kanceláriou A., o zaplatenie nájomného a úhrad za plnenia spojené
s užívaním bytu, a o uloženie povinnosti zabezpečiť náhradný byt, vedenej na
Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C 585/2008, o dovolaní ţalobcov 1/, 2/ proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 10. mája 2012 sp. zn. 9 Co 542/2011
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok rozsudkom z 1. júla 2008 č.k. 4 C 585/2008-249 konanie v časti
o zaplatenie 65 000 Sk zastavil. Návrh vo zvyšku zamietol a vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe ţalobcovia nepredloţili súdu
ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, ak podľa ich tvrdení
im mal vzniknúť chránený nájom v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 189/92 Zb. Tento by mohol
vzniknúť pri splnení ostatných podmienok len z predchádzajúceho platného nájmu
sluţobného bytu. Na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 40/1964 Zb. nemoţno
vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad spojených s uţívaním
bytových priestorov, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“ evidované
na predpísanom tlačive „Evidenčný list“. Ţalovaní v konaní od počiatku popierali uznanie
existencie nájomného vzťahu. Ďalej posudzujúc návrh na uloţenie povinnosti
ţalovaným 1/, 2/ zabezpečiť ţalobcom primeraný náhradný byt v prípade neexistencie
nájomného vzťahu medzi účastníkmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ţe
pri absencii výkonu práva vlastníka (práva prenajímateľa) domáhať sa ochrany jeho
vlastníckeho práva, tento nemá oporu v zákone, preto ho ako bezzákladný musel zamietnuť
z nasledovných dôvodov. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa netýka existencie
alebo neexistencie subjektívneho práva (povinnosti) ale len jeho výkonu. Keby nešlo o výkon
práva alebo povinnosti, nebolo by moţné v tomto smere uvaţovať o pouţití § 3 ods. 1 OZ.
Zákazom (obmedzením) výkonu práva alebo povinností sa zakladá oprávnenie toho, kto bol
výkonom práva dotknutý. Pouţitie pravidiel dobrých mravov (normatívna aplikácia) je
priamo odvodená z normatívnej sily príslušnej právnej normy, ktorá sa ich aplikácie
dovoláva. Z uvedeného vyplýva záver, ţe mimoprávne pravidlá majú právnu relevanciu len
vtedy, ak na ne odkazuje zákon. Pri normatívnej aplikácii mimoprávnych noriem teda nie sú
prameňom práva tieto normy samotné, ale zákon, ktorý na ne odkazuje, resp. ktorý ich
aplikáciu dovoľuje a prikazuje. Pokiaľ sa teda ţalobcovia dovolávali aplikácie § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka a (len) na jeho základe uloţenia povinnosti ţalovaným 1/, 2/
zabezpečiť im primeraný náhradný byt za situácie, ţe ku dňu tohto rozhodnutia je konanie
o vypratanie časti sporom dotknutej nehnuteľnosti právoplatne skončené, bez rozhodnutia
v merite veci, teda nie je splnená podmienka stretu práva vlastníka domovej nehnuteľnosti
na ochranu jeho vlastníctva s právom uţívateľa na bývanie a na ochranu rodiny, nie je moţné
uvaţovať o pouţití § 3 ods. 1 OZ. Moţnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho
práva ţalovanými s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali ţalobcovia v konaní
o vypratanie časti domu vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
PK 24 C 231/2004, najneskôr v rámci vyjadrenia sa k späťvzatiu návrhu, teda nesúhlasiť
z váţnych dôvodov so zastavením konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie
ţalovanými 1/, 2/, kedy by váţnosť týchto dôvodov ako aj samotný nárok na bytovú náhradu
súd posudzoval aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov (R č. 5/2001, R č. 59/2003 a ďalšie).
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 18. marca 2010 č.k.
9 Co 288/2008-292 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vyslovil, ţe
ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Ústavný súd Slovenskej
republiky nálezom III. ÚS 44/2011-50 zo dňa 26. októbra 2011 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave z 18. marca 2010 sp. zn. 9 Co 288/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Skonštatoval, ţe o otázke zákonnej povinnosti ţalovaných týkajúcej sa zabezpečenia bytovej
náhrady a smerujúcej k naplneniu účelu označených ústavnoprávnych garancií konajúci súd
rozhodol arbitrárne, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťaţovateľom ochranu pred
neoprávneným zásahom do ich práv na súkromie svoju úlohu nesplnil.
Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. mája 2012 č.k. 9 Co 542/2011-
360 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti. Uloţil ţalobcom 1/, 2/ zaplatiť
ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia vo výške
297,28 € advokátskej kancelárii A., v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení odvolací súd uviedol, ţe otázka existencie či neexistencie nájomného vzťahu
ţalobcov 1/, 2/ k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo na uţívanie bytu) je v súdenej právnej veci
pre rozhodnutie sporu zásadnou. Ţalobcovia 1/, 2/ svoje právo nájmu k bytu odvodzovali zo
zmluvy o dielo uzavretej dňa 24.10.1964 medzi ţalobcom 1/ a T.. Predmetná zmluva bola
uzavretá na dobu určitú spätne na obdobie od 1.1.1964 do 31.12.1964 za účelom výkonu prác
súvisiacich so správou športovej haly (práce ţalobcu 1/ sú špecifikované v čl. 1 zmluvy).
Predmetná zmluva podľa čl. 3 podliehala schváleniu OV ČSTV. Súd prvého stupňa zmluvu
o dielo vzhľadom na jej obsah po právnej stránke posúdil ako zmluvu uzavretú podľa zákona
č. 4/1949 Zb. o pracovnom práve domovníckom (§ 4), keď za výkon domovníckych prác
ţalobcovi 1/ prináleţala odmena (§ 9) a naturálny byt (§ 7). Odvolací súd sa s týmto právnym
posúdením zmluvy o dielo prvostupňovým súdom stotoţnil a to s ohľadom na obsah
jednotlivých zmluvných dojednaní. Ţalobca 1/ sa v nej zaväzuje na výkon domovníckych prác
za odmenu, ktorej súčasťou je uţívanie naturálneho bytu v súlade s právnou úpravou
obsiahnutou v zákone o pracovnom práve domovníckom (§ 4, § 7 a § 9 zákona č. 4/1949 Zb.).
K povahe zmluvy o dielo zo dňa 24.10.1964 odvolací súd uviedol, ţe táto je bezpochyby
pracovnoprávnou zmluvou, nie však zároveň aj zmluvou nájomnou. Zrušením domovníckeho
pracovného pomeru preto zaniká aj nárok na uţívanie naturálneho bytu. Uţívanie naturálneho
bytu predstavuje len časť odmeny pracovníka (ţalobcu 1/). Pokiaľ ţalobca 1/ prácu
domovníka, resp. správcu športovej haly v P. vykonával aj po 31.12.1964, v zmysle § 12
ods. 1 zákona č. 4/1949 Zb. tak pokračoval v pracovnom pomere a tým mal nárok na uţívanie
naturálneho bytu aj po 31.12.1964, pokračoval len jeho pracovný pomer (domovnícky).
Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb.) totiţ tieţ upravoval moţnosť poskytovania mzdy
pracovníkovi nielen v peniazoch, ale aj naturálnych pôţitkoch. Nepokračoval však nájomný
pomer k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo osobného uţívania bytu) pretoţe zmluva o dielo
nájomný pomer (resp. predtým právo osobného uţívania bytu) medzi zmluvnými stranami
nezaloţila. Nemoţno súhlasiť s právnym názorom ţalobcov 1/, 2/, ţe k prideleniu bytu došlo
samotným uzavretím zmluvy o dielo dňa 24.10.1964. Rozhodnutie o pridelení bytu nielen
miestnym národným výborom ale tieţ iným orgánom, príslušným na rozhodnutie podľa
zákona o hospodárení s bytmi bolo totiţ svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva
o dielo však nemá povahu (správneho) rozhodnutia a to ani v článkoch, týkajúcich sa
naturálneho bytu; uvedená zmluva je dvojstranným právnym úkonom o zaloţení pracovného
pomeru. Ţalobcovia 1/, 2/, ktorých zaťaţovalo dôkazné bremeno, v konaní súdu nepredloţili
rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej organizácie hospodáriacej s daným bytom.
Chýbajúce (správne) rozhodnutie by muselo mať náleţitosti takéhoto rozhodnutia (dátum
rozhodnutia, spisovú značku, označenie prideľovaného bytu, označenie subjektu, ktorý ho
vydal, poučenie o opravnom prostriedku). Ţalobcovia 1/, 2/ dôkazné bremeno na preukázanie
existencie rozhodnutia o pridelení bytu neuniesli. Zmluva o dielo neobsahuje predovšetkým
označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práva uţívať byt, ani popísaný stav
bytu. Obsahuje len ustanovenie o tom, ţe ţalobcovi 1/ za dohodnutý výkon prác prináleţí
odmena, okrem iného tieţ v rozsahu naturálneho 2 a 1/2 izbového bytu (bez bliţšieho určenia
miesta, kde sa byt nachádza a popisu stavu a vybavenia bytu), ktorý nepodlieha do
kompetencie Národného výboru v Pezinku v zmysle bytového zákona a povaţuje sa za
sluţobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho bytu pre účely výpočtu mzdy
ţalobcu 1/ v peňaţnom vyjadrení. Zmluvu o dielo preto ani nemoţno povaţovať za takú,
ktorej súčasťou by bola aj dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným
predpokladom uzavretia platnej dohody o odovzdaní a prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie
o pridelení bytu vydané orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154
ods. 1 a § 155 ods. 1 OZ), ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda
o odovzdaní a prevzatí bytu bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu bola
(absolútne) neplatná podľa § 39 OZ; uzavretie takejto dohody v konaní ţalobcovia 1/, 2/
rovnako nepreukázali. To znamená, ţe ţalobcovia 1/, 2/ v konaní nepreukázali, ţe
ţalobcovi 1/ vzniklo právo osobného uţívania bytu, ktoré by sa v zmysle § 871 ods. 1 zákona
č. 509/1991 Zb. mohlo transformovať na právo nájmu. Ţalobcovia 1/, 2/ konkludentné
uzavretie nájomnej zmluvy vyvodzovali zo skutočnosti preukázanej v konaní, ţe uhrádzali
vlastníkovi domu, v ktorom sa (naturálny) byt nachádzal nájomné a to dlhodobo; jeho výška
bola priebeţne upravovaná, pričom v roku 1995 im bol A. vydaný tzv. evidenčný list pre
výpočet úhrady za uţívanie bytu, tieţ na to, ţe ţiadny z právnych predchodcov ţalovaných
1/, 2/ existenciu nájomného vzťahu nespochybňoval. Vykonaným dokazovaním sa
preukázalo, ţe ţalobcovia 1/, 2/ skutočne dlhodobo (cca 40 rokov) fakticky uţívali (naturálny)
byt, platili úhrady za uţívanie bytu a rovnako tak zodpovedá pravde aj to, ţe v roku 1995 im
bol vystavený uţ spomínaný evidenčný list pre výpočet úhrad za uţívanie bytu. Hoci
v rozhodnom čase (t. j. ku dňu 24.10.1964) uţ platná právna úprava vychádzala zo striktného
prideľovacieho reţimu, ktorý bol zaloţený na vydaní rozhodnutia o pridelení bytu (správnej
povahy) a následne na uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, zmluvné strany uvedenú
právnu úpravu nerešpektovali, hoci táto sa vzťahovala aj na byty domovnícke (sluţobné),
v zmysle § 154 a § 155 OZ (v znení platnom ku dňu 24.10.1964). Zmluvou o dielo
nedošlo k zaloţeniu nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí zmluvy o dielo
kaţdá zo zmluvných strán následne len udrţiavala existujúci status quo – ţalobcovia 1/, 2/
platili „nájomné“, tieto platby prenajímateľ bytu prijímal a to dlhodobo bez toho, aby uvedený
právny stav akokoľvek menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad za uţívanie bytu
a poskytované sluţby). Zmluvné strany (t. j. ţalobca 1/) si pritom museli byť vedomé uţ
v čase uzatvárania zmluvy o dielo 24.10.1964 tej skutočnosti, ţe táto upravuje ich vzťahy aj
pokiaľ ide o uţívanie naturálneho bytu len na dobu určitú, navyše krátku do 31.12.1964. Bolo
pritom v záujme oboch zmluvných strán, aby svoje právne vzťahy, a to aj v otázke ďalšieho
uţívania bytu po právnej stránke upravili tak, aby tieto v budúcnosti nevzbudzovali
pochybnosti pokiaľ ide o ich obsah, a tým nezakladali príčinu moţných súdnych sporov.
V tomto smere však obe zmluvné strany (vrátane právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali
nečinné. Nečinnosť zmluvných strán však nemoţno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy
k bytu konkludentným spôsobom; reálne plnenie a prijímanie úhrad za uţívanie bytu
nemoţno automaticky zamieňať s prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy.
Vlastníci budovy, v ktorej sa naturálny byt nachádzal, logicky neodmietali ale prijímali
úhrady, ktoré za uţívanie bytu platili ţalobcovia 1/, 2/; ţalobcovia jednak platili za sluţby
poskytované s uţívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktoré reálne spotrebovali) ako aj
„nájomné“, ktoré však vzhľadom a chýbajúci právny rámec nájomného vzťahu v skutočnosti
predstavovalo len finančný ekvivalent bezdôvodného obohatenia, ktoré by ţalobcom 1/, 2/
vzniklo, pokiaľ by náklady za uţívanie bytu a poskytované sluţby neplatili. Účinky právne
záväzného prejavu vôle smerujúceho k uzavretiu nájomnej zmluvy nebola spôsobilá vyvolať
ani skutočnosť, ţe jednotliví vlastníci nehnuteľnosti v ktorej sa byt nachádzal, navonok
nedávali nijako najavo, ţe ţalobcov 1/, 2/ nepovaţujú za nájomcov bytu. Účastníci konania sa
tak dlhé roky správali v zmysle zmluvných podmienok zmluvy o dielo, ktorá zaloţila
pracovnoprávny vzťah ţalobcu 1/ s právom uţívať naturálny byt, ako súčasť odmeny za
prácu, avšak bez zaloţenia nájomného pomeru k bytu. Ako uviedli ţalovaní 1/, 2/ pri kúpe
nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzal naturálny byt, boli informovaní od predávajúceho, ţe
„nájomný pomer ţalobcov 1/, 2/ stojí na vode“, čo odporuje tvrdeniu ţalobcov 1/, 2/ ţe
predchádzajúci vlastníci nijako ich nájomný pomer k bytu nespochybňovali. Odporujú tomu
aj vyjadrenia samotných ţalobcov v ich liste zo dňa 2.11.2004 (č. l. 26, 27 spisu), v ktorom
poukazujú na „problémy s minulými vlastníkmi, ktorí sa ich uţ v minulosti pokúsili umiestniť
v D., čo museli riešiť na súde“. Odvolací súd preto zastáva názor, ţe v súdenej právnej veci
ţalobcovia 1/, 2/ nepreukázali ani to, ţe došlo k takému súhlasnému prejavu vôle oboch
zmluvných strán, ktorý by viedol k zaloţeniu nájomného vzťahu k bytu konkludentným
spôsobom. Ukončením výkonu domovníckych prác pre vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti
zanikla povinnosť vlastníka nehnuteľnosti platiť ţalobcovi 1/ odmenu za vykonanú prácu,
ktorej časť bola poskytovaná v podobe naturálneho bytu. Keďţe nájomný vzťah k bytu
ţalobcovi 1/ nevznikol (ani konkludentne) nebol dôvod na podanie výpovede z nájmu
sluţobného bytu z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom sluţobného
bytu viazaný, nakoľko v prípade ţalobcov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo. Po ukončení
výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak ţalobcovia 1/, 2/ uţívali naturálny
byt bez právneho dôvodu. Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla
byť ich povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať
neexistujúce právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť. Pri pouţití ustanovenia § 3 ods. 1 OZ
nemoţno nechať nepovšimnutú otázku, či a do akej miery ten-ktorý z účastníkov právneho
vzťahu, ktorý sa dovolával rozporu s dobrými mravmi vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti
a opatrnosti pri uzatváraní konkrétneho právneho vzťahu s prihliadnutím na dôsledky, ktoré
môţu nastať. Odvolací súd v tomto smere uţ v texte vyššie poukazoval na nečinnosť
a pasivitu zmluvných strán po uplynutí doby, na ktorú bola uzavretá písomná zmluva o dielo.
Navyše nemoţno pominúť skutočnosť, ţe ţalovaní 1/, 2/ hoci aj existenciu nájomného
pomeru ţalobcov 1/, 2/ popierali, vyvinuli aktivitu v snahe riešiť otázku ďalšieho bývania
ţalobcov 1/, 2/, s ponúkaným riešením však ţalobcovia 1/, 2/ nesúhlasili. Za daných okolností
preto nemoţno od ţalovaných 1/, 2/ spravodlivo poţadovať zabezpečenie ţalobcami
poţadovanej bytovej náhrady. Ustálená súdna judikatúra je zaloţená na tom, ţe riešenie
otázky bytovej náhrady s pouţitím ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pripúšťa
zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je prípad riešenej právnej veci, keďţe
konanie o vypratanie nehnuteľnosti skončilo jeho zastavením (so súhlasom J. a E. K., ktorí
mali v konaní vedenom na Okresnom súde v Pezinku sp. zn. 24 C 262/2004
o vypratanie nehnuteľnosti postavenie ţalovaných 1/, 2/). Zotrval aj na svojom stanovisku, ţe
v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok sp. zn. 5 C 783/2000 medzi B. (ako ţalobcom)
a J. a E. K. (v postavení ţalovaných 1/, 2/) sa síce ţalobca domáhal privolenia súdu
k výpovedi nájmu bytu, o ktorom návrhu rozhodol súd prvého stupňa tak, ţe ho zamietol, keď
zistil, ţe manţelia K. nemajú nezaplatené úhrady za byt. Svoje rozhodnutie tieţ odôvodnil
zmenenou právnou úpravou, ktorá od 1.9.2001 umoţňovala prenajímateľovi vypovedať
nájom bytu bez privolenia súdu. Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa v predmetnej
veci plynie, ţe dokazovanie zameral výlučne na zistenie, či vlastník nehnuteľnosti má voči
manţelom K. neuhradené pohľadávky za uţívanie bytu, pričom dlh na nájomnom ani na
úhradách za plnenia poskytované z nájmu bytu nezistil; otázkou existencie či neexistencie
nájomného vzťahu manţelov K. sa v danom konaní nijako nezaoberal. Túto otázku riešil súd
aţ v prejednávanej právnej veci o uloţenie povinnosti zabezpečiť ţalobcom 1/, 2/ náhradný
byt, a to ako otázku prejudiciálnu, pričom v tomto konaní ţalobcovia neuplatňujú svoj nárok
ţalobou na určenie (podľa § 80 písm.c/ O.s.p.) ale ţalobou o plnenie (§ 80 písm.b/ O.s.p.).
Rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 5 C 783/2000-62 zo dňa 15.5.2002 (ktorým bol
uplatňovaný nárok na plnenie), tak nepredstavuje prekáţku veci právoplatne rozsúdenej
(§ 159 ods. 3 O.s.p.) pre prejednávanú vec, ktorou sa rovnako uplatňuje nárok na plnenie
(§ 80 písm.b/ O.s.p.). Nemoţno preto pouţiť na tento prípad záver, na ktorom je zaloţené
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 100/2001 z 28. mája 2002, podľa ktorého
„právoplatný rozsudok o ţalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania
prekáţku veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.), pre konanie o ţalobe na určenie“. Mal za to,
ţe v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p., keď aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ uţ bola predmetom rozhodovacej
činnosti vyšších súdov, ako o tom svedčí napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 49/96, tieţ sp. zn. 1 Cdo 48/97, ktoré riešili otázku aplikácie § 3 ods. 1 OZ vo vzťahu
k uloţenej povinnosti zabezpečenia bytovej náhrady konštantným spôsobom.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/, 2/, ktorého
prípustnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. v súvislosti s § 241 ods. 2 písm.a/
O.s.p. Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Namietali, ţe odvolací súd nerešpektoval právo ţalobcov na riadne a presvedčivé
odôvodnenie svojho rozhodnutia a nevysporiadal sa so všetkými argumentmi ţalobcov
a všetkými závermi ústavného súdu uvedenými v náleze III. ÚS 44/2011 zo dňa 26.10.2011.
Týmto konaním porušil právo ţalobcov na súdnu ochranu a ich právo na súkromie. Majú
za to, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku zohľadnil iba závery ústavného súdu
o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a časti nálezu označené č. 2 a písmenom B (od strany
32 a nasledujúcich nálezu) nezohľadnil v napádanom rozsudku. V tejto časti ústavný súd
uvádza : „ústavný súd konštatuje, ţe takto formulovaný výklad krajského súdu zjavne
signalizuje vytvorenie moţnosti pre tzv. obchádzanie zákona umoţňujúce zneuţitie výkonu
vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nájomcu, a ako taký ho ústavný súd
hodnotí ako výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci
za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich
z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze uvádza, ţe výklad poskytnutý krajským súdom v časti týkajúcej sa nároku ţalobcov
na bytovú náhradu je výkladom neakceptovateľným a odporujúcim ústave, pričom krajský
súd sa s týmto výkladom a záverom ústavného súdu vo svojom rozsudku vôbec nevysporiadal
a tento záver nezohľadnil. Zároveň vôbec nezdôvodnil, prečo tento výklad ústavného súdu
o neústavnom výklade v rozsudku nezohľadnil.
Ţalovaní navrhli vo svojom písomnom vyjadrení dovolanie ţalobcov zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdom
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadné nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/
netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie ich práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe odvolací súd sa
nevysporiadal so všetkými argumentmi ţalobcov a všetkými závermi ústavného súdu
uvedenými v náleze III. ÚS 44/2011 zo dňa 26.10.2011.
Pokiaľ ţalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenie rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor
zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj
pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť, ich
všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe zmluva o dielo uzavretá dňa 24.10.1964 medzi ţalobcom 1/
a T. na dobu určitú spätne od 1.1.1964 do 31.12.1964 za účelom výkonu prác súvisiacich so
správou športovej haly (práce ţalobcu 1/ sú špecifikované v čl. 1 zmluvy), ktorá podľa čl. 3
podliehala schváleniu OVČSTV je zmluva uzavretá podľa zákona č. 4/1949 Zb. o pracovnom
práve domovníckom (§ 4), keď za výkon domovníckych prác ţalobcovi 1/ prináleţala odmena
(§ 9) a naturálny byt (§ 7). Ţalobca 1/ sa v nej zaviazal na výkon domovníckych prác za
odmenu, ktorej súčasťou je uţívanie naturálneho bytu v súlade s právnou úpravou
obsiahnutou v zákone o pracovnom práve domovníckom (§ 4, § 7 a § 9 zákona č. 4/1949 Zb.).
Zmluva o dielo zo dňa 24.10.1964 je bezpochyby pracovnoprávnou zmluvou, nie je však
zároveň aj zmluvou nájomnou. Zrušením domovníckeho pracovného pomeru preto zaniká aj
nárok na uţívanie naturálneho bytu. Uţívanie naturálneho bytu predstavuje len časť odmeny
pracovníka (ţalobcu 1/). Pokiaľ aj ţalobca 1/ práce domovníka, resp. správcu športovej haly
v P. vykonával aj po 31.12.1964 (podľa vyjadrenia ţalobcu 1/ tieto vykonával aţ do júna
1996) v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 4/1949 Zb. tak pokračoval v pracovnom pomere a tým
mal nárok na uţívanie naturálneho bytu aj po 31.12.1964 (kedy mal pracovný pomer
ţalobcovi 1/ podľa zmluvy o dielo zaniknúť), pokračoval len jeho pracovný pomer
(domovnícky). Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb.) totiţ upravoval moţnosť poskytovania
mzdy pracovníkovi nielen v peniazoch, ale aj v naturálnych pôţitkoch. Nepokračoval však
nájomný pomer k bytu (resp. pred 1.1.1992 právo osobného uţívania bytu), pretoţe zmluva
o dielo nájomný pomer (resp. predtým právo osobného uţívania bytu) medzi zmluvnými
stranami nezaloţila. Pridelenie predmetného naturálneho (sluţobného) bytu si vyţadovalo
vydanie rozhodnutia o pridelení tohto bytu zo strany organizácie hospodáriacej s týmto bytom
(a síce nie súhlas ale vyjadrenie miestneho národného výboru). Rozhodnutie o pridelení bytu
nielen miestnym národným výborom ale tieţ iným orgánom príslušným na rozhodnutie podľa
zákona o hospodárení s bytmi bolo totiţ svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva
o dielo však nemá povahu (správneho) rozhodnutia a to ani v článkoch, týkajúcich sa
naturálneho bytu; uvedená zmluva je dvojstranným právnym úkonom o zaloţení pracovného
pomeru. V konaní súdu nebolo predloţené rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej
organizácie hospodáriacej s daným bytom. Predmetná zmluva o dielo neobsahuje ani
označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práv uţívať byt, ani popísaný stav
bytu. Zmluva o dielo obsahuje len ustanovenie o tom, ţe ţalobcovi 1/ za dohodnutý výkon
prác prináleţí odmena, okrem iného aj tieţ v rozsahu naturálneho 2 a 1/2 izbového bytu (bez
bliţšieho určenia miesta, kde sa byt nachádza, a popisu stavu a vybavenia bytu), ktorý
nepodlieha do kompetencie Národného výboru v P., v zmysle bytového zákona a povaţuje sa
za sluţobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho bytu pre účely výpočtu
mzdy ţalobcu 1/ v peňaţnom vyjadrení. Zmluvu o dielo preto nemoţno povaţovať za takú,
ktorej súčasťou by bola aj dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným predpokladom
uzavretia platnej dohody o prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie o pridelení bytu vydané
orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1, § 155 ods. 1 OZ),
ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu
uzavretá bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu bola (absolútne) neplatná podľa
§ 39 OZ, uzavretie takejto dohody v konaní nebolo preukázané. Teda nebolo preukázané, ţe
ţalobcovi 1/ vzniklo právo osobného uţívania bytu, ktoré by sa v zmysle § 871 zákona
č. 509/1991 Zb. mohlo transformovať na právo nájmu. Zmluvou o dielo nedošlo k zaloţeniu
nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí zmluvy o dielo kaţdá zo zmluvných
strán následne len udrţiavala existujúci status quo – ţalobcovia 1/, 2/ platili „nájomné“, tieto
platby prenajímateľ bytu prijímal a to dlhodobo bez toho, aby uvedený právny stav akokoľvek
menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad za uţívanie bytu a poskytované sluţby).
Zmluvné strany (t. j. aj ţalobca 1/) si pritom museli byť vedomé uţ v čase uzatvárania zmluvy
o dielo dňa 24.10.1964 tejto skutočnosti, ţe táto upravuje ich vzťahy aj pokiaľ ide o uţívanie
naturálneho bytu len na dobu určitú, navyše krátku len do 31.12.1964. V tomto smere však
obe zmluvné strany (vrátane právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali nečinné. Nečinnosť
zmluvných strán však nemoţno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy k bytu
konkludentným spôsobom; reálne plnenie a prijímanie úhrad za uţívanie bytu nemoţno
automaticky zamieňať s prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy. Vlastníci
budovy, v ktorej sa naturálny byt nachádzal, logicky neodmietali, ale prijímali úhrady, ktoré
za uţívanie bytu platili ţalobcovia 1/, 2/; ţalobcovia jednak platili za sluţby poskytované
s uţívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktorú reálne spotrebovali), ako aj „nájomné“, ktoré
však vzhľadom na chýbajúci právny rámec nájomného vzťahu v skutočnosti predstavovalo
len finančný ekvivalent bezdôvodného obohatenia, ktoré by ţalobcom vzniklo, pokiaľ by
náklady za uţívanie bytu a poskytované sluţby neplatili. To všetko za situácie, kedy ţalobca
1/ naďalej vykonával pre aktuálneho vlastníka bytu výkon domovníckych prác (do roku
1996). Účinky právne záväzného prejavu vôle, smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy
nebola spôsobilá vyvolať ani skutočnosť, ţe jednotliví vlastníci nehnuteľnosti, v ktorej sa byt
nachádzal, navonok nedávali nijako najavo, ţe ţalobcov 1/, 2/ nepovaţujú za nájomcov bytu.
Účastníci konania sa tak dlhé roky správali v zmysle zmluvných podmienok zmluvy o dielo,
ktorá zaloţila pracovnoprávny vzťah ţalobcu 1/ s právom uţívať naturálny byt, ako súčasť
odmeny za prácu, avšak bez zaloţenia nájomného pomeru k bytu. Nakoľko nájomný vzťah
k bytu ţalobcovi 1/ nevznikol (ani konkludentne) nebol dôvod na podanie výpovede z nájmu
sluţobného bytu, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom sluţobného
bytu viazaný, keďţe v prípade ţalobcov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo. Po ukončení
výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak ţalobcovia 1/, 2/ uţívali naturálny
byt bez právneho dôvodu. Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla
byť ich povinnosť vypratať byť viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo
a jemu zodpovedajúcu povinnosť. Pri pouţití ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemoţno nechať
nepovšimnutú otázku, či a do akej miery ten-ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa
dovolal rozporu s dobrými mravmi, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a opatrnosti pri
uzatváraní konkrétneho právneho vzťahu s prihliadnutím na dôsledky, ktoré môţu nastať.
Ustálená súdna judikatúra je zaloţená na tom, ţe riešenie otázky bytovej náhrady s pouţitím
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je
prípad riešenej právnej veci. Zotrvali na stanovisku, ţe v konaní vedenom na Okresnom súde
Pezinok pod sp. zn. 5 C 783/2000 medzi B. (ako ţalobcom) a J. a E. K. (v postavení
ţalovaných 1/, 2/) sa súd otázkou existencie či neexistencie nájomného vzťahu manţelov K.
nijako nezaoberal. Predmetný rozsudok tak nepredstavuje prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej pre prejednávanú vec. Odvolací súd náleţite aj vysvetlil, prečo nepripustil
dovolanie na riešenie dovolacej otázky, ktorú ţiadali ţalobcovia 1/, 2/. Pokiaľ ţalobcovia 1/,
2/ v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym
záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z hore uvádzaných dôvodov,
ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné
akceptovať argumentáciu odvolateľov (ţalobcov).
Odvolací súd akceptoval závery ústavného súdu, keď uviedol, „ako uţ judikovala súdna prax,
iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno zaloţiť vznik, zmenu
alebo zánik práv a povinností, pretoţe toto ustanovenie nemá vlastnú normotvornú platnosť –
upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne
vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie.
Keďţe ţalobcovia 1/, 2/ uţívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť
vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ustanovenia § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemoţno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo
a jemu zodpovedajúcu povinnosť“. Tu moţno vidieť základný odklon od pôvodného
odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu a tým aj vysporiadanie sa so závermi uvedenými
v náleze Ústavného súdu SR. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ţe
dôvodom zrušenia v poradí prvého rozsudku odvolacieho súdu ústavným súdom bolo
nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, keď sa buď vôbec, alebo nedostatočne
vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami ţalobcov 1/, 2/ v ich odvolaní proti
rozsudku prvostupňového súdu, čím zasiahol do ústavných práv ţalobcov 1/, 2/.
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych právnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi
konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani
prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu
ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovia neopodstatnene
namietajú, ţe v konaní im postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcov nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní ţalobcovia nemali úspech a nevzniklo im právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Ţalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodali návrh
na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2014
JUDr. J. Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová