Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/173/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,

proti povinnej N. H., bývajúcej v T., o vymoženie 334,60 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 16.apríla 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Trenčín 14. marca 2007

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761,

z 13. novembra 2006, sp.zn. SR 5580/06. Okresný súd Trenčín poverením z 20. marca 2007

č. 5309 027723* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

2

Okresný súd Trenčín uznesením z 1. augusta 2012, č.k. -30 exekúciu

v zmysle ustanovenia § 58 ods.1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. Súd prvého

stupňa predovšetkým konštatoval, že úverová zmluva uzatvorená medzi účastníkmi a na ňu

nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru je jednoznačne zmluvou

o spotrebiteľskom úvere v zmysle o spotrebiteľských úveroch ako

aj v zmysle a nasl. . Dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská

doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je neprijateľnou podmienkou pre hrubý nepomer

v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. V dôsledku uplatnenia rozhodcovskej

doložky došlo k obmedzeniu riešenia sporov zo zmluvy na rozhodcovský súd, znemožneniu

voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov pred štátnym súdom a to bez možnosti

individuálneho dojednania. Takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Keďže

exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc

odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, súd je povinný exekúciu v celom rozsahu

zastaviť v zmysle o rozhodcovskom konaní

(ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením zo 16. apríla 2013 sp.zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219

ods. 1, 2 ) a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení

rozhodnutia odvolací súd uviedol, že zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v tomto

zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium,

v akom sa výkon rozhodnutia nachádza. Udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nie je také

procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo zastavenie exekúcie súdom pre nesúlad

exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď posudzoval,

či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zhodne so súdom

prvého stupňa mal za to, že vo veci ide o vzťah spotrebiteľský, pričom bolo povinnosťou

účastníkov právneho vzťahu subsidiárne naň aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa

obsiahnuté v . Odvolací súd tiež súhlasil so záverom exekučného súdu

o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky, ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatná. Na základe tejto doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči veriteľovi na všeobecnom súde. Hoci smernica

3

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, existuje komunitárna

povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Navyše

pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, niet

pochybností o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči aj dobrým mravom. Odvolací súd

uzatvoril, že súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný

rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky a preto nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku. Návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa ustanovenia

, odvolací súd nevyhovel z dôvodu, že v zmysle ustanovenia

ods. 5 Exekučného poriadku nie je možné exekučné konanie v zásade prerušiť; okrem

prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis. Predbežné otázky, ktorých položenie navrhla

oprávnená, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky- rozhodcovskej

doložky, ktorú oprávnená používa vo formulárových zmluvách a ktoré posúdenie spadá

výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov.

Proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,

ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci

na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke

(m.m. ). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenie a Zmluvy

o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená

dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby

dovolací súd konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,

4

ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením

a , že súd rozhodol nad rámec zverenej

právomoci, ustanovením , že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo,

ustanovením , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný a ustanovením , že jej súd svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Svoju

argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania

uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej

medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.

Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne

a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo

považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Taktiež

namietala, že súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť.

Dovolateľka mala za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázala aj

na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: -80. Uviedla, že

Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za

splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona. V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia

opravného prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných

ustanovení, ako aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho,

čo účastník žiada) nemožno mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým

6

napadla uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo 16. apríla 2013 sp.zn. je

odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je

funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2

).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje na

vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie,

sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach

súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom

prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu

dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej

dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre

konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie preruší,

ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má

Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa

týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo

agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom

a tento orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí

v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa

na Súdny dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy

a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa

na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa

práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je

relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté z dôvodu absencie

riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským

súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky. Procesný

postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach Exekučného poriadku,

resp. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci

výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

9

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa V zmysle je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

10

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj

rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999,

R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá

nepatrí do ich právomoci ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

11

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, z 13.novembra 2006,

12

sp.zn. SR 5580/06 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd

Trenčín následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je

vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či

sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad

sp.zn. , , , , ,

a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej

republiky (viď napríklad sp.zn. , , ), ktorý

konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku“ (viď

bližšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého v danom prípade vyvodzuje

procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči podstate uvedeného

konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny, nebolo by už skúmanie

vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách exekučného konania,

ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Je

však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví súd, ktorý vydal

13

poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul exekučným

titulom nemôže byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

14

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45

ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený

postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď

napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp.zn. ).

15

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18.septembra, sp.zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti

s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd

skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp.zn. považoval vyššie uvedenú argumentáciu

za primeranú odpoveď k námietke sťažovateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín

16

(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní

malo byť nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)

za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)

a k). Dovolateľka namietala, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu nevyhlásil za neprípustnú, ale ju

zastavil podľa § 57 ods.2 Exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť nariadenia

pojednávania nevzťahovala, navyše uznesenie o zastavení exekúcie bolo vydané 1. augusta

2012 teda pred tým, ako uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť. Odvolací súd v tomto

prípade postupoval v súlade s ustanovením ak o odvolaní oprávnenej

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

17

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu

musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo

na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím

súdom.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

18

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie

odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

19

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala

návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

20

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. júla 2014

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová