Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/169/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421,

proti povinnému M. Š., bývajúcemu v T., o vymoženie 205,13 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 13. marca 2013, sp.zn. takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Námestovo 25.septembra 2009

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761,

z 26. mája 2009, sp.zn. SR 01610/09 právoplatným dňa 29.júna 2009. Okresný súd

2

Námestovo poverením z 30. septembra 2009 č. 5507 004124* poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Námestovo uznesením z 27. marca 2012, č.k. -23 exekúciu

zastavil podľa § 57 ods.2 exekučného poriadku. Oprávnenému uloţil povinnosť nahradiť

súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie v sume 39,83€

do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd

najskôr konštatoval, ţe úverová zmluva uzatvorená medzi oprávnenou a povinným a na ňu

nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, je jednoznačne zmluvou

o spotrebiteľskom úvere v zmysle o spotrebiteľských úveroch ako

aj v zmysle a nasl. . Preto právny vzťah účastníkov zmluvy

o úvere podlieha reţimu spotrebiteľského práva. Rozhodcovskú doloţku (čl. 17 všeobecných

obchodných podmienok úveru) posúdil súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle

, nakoľko vyţaduje od spotrebiteľa, aby sa spory s dodávateľom

riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doloţka je podľa názoru súdu prvého

stupňa nekalou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, ţe

spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ako aj ustanovenia

vnútroštátnej právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom

na základe rozhodcovskej doloţky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi a preto súd exekúciu podľa § 57 ods.2 Exekučného poriadku

v spojení s ustanovením § 45 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. O trovách

exekučného konania rozhodol podľa § 196 a nasl. Exekučného poriadku a vyhlášky

č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Ţiline uznesením z 13. marca 2013 sp.zn. potvrdil

odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, návrh oprávnenej na prerušenie

konania zamietol a účastníkom konania a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, ţe

exekučný súd musí skúmať, či predloţený exekučný titul je vydaný v súlade so zákonom, a to

nielen pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní a to aj bez návrhu.

Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe pokiaľ nedošlo k platnému uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a nemohol ani vydať

rozhodcovský rozsudok. Konštatoval, ţe pri riešení tejto otázky nie je exekučný súd viazaný

tým, ako otázku svojej právomoci vyriešil rozhodcovský súd. Dôvod neprijateľnosti

rozhodcovskej doloţky videl odvolací súd v tom, ţe v prípade ak podá ţalobu

na rozhodcovský súd oprávnená, spotrebiteľ bude nútený uplatňovať svoje práva len

na rozhodcovskom súde. Na námietku oprávnenej, ţe exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť, či meniť obsah rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uviedol, ţe exekučný súd len

preskúmal exekučný titul a na základe toho exekúciu zastavil. Za nedôvodnú povaţoval

odvolací súd námietku oprávnenej, ţe bola diskriminovaná v súdnom procese z dôvodu

porušenia zásad kontradiktórnosti konania, nakoľko exekučný poriadok pri zastavení konania

nepredpisuje obligatórne vytýčenie pojednávania a rovnako ako oprávnená ani povinný nebol

v konaní vypočutý. K odvolacej námietke, ţe smernica Rady 93/13/EHS nemá všeobecnú

záväznosť, odvolací súd uviedol, ţe táto smernica bola transportovaná do právneho poriadku

Slovenskej republiky , ktorý tvorí prílohu k

a preto súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia smernice na daný prípad. Návrhu

oprávnenej na prerušenie konania podľa ustanovenia , ktorý bol

súčasťou odvolania, odvolací súd nevyhovel z dôvodu, ţe v zmysle ustanovenia § 36 ods. 5

Exekučného poriadku nie je moţné exekučné konanie prerušiť podľa ustanovení § 109 ods. 1

písm. b/ Otázky koncipované oprávnenou v návrhu na prerušenie konania podľa

ustanovenia neriešia právny základ prípadu a preto odvolací súd

zamietol aj tento návrh na prerušenie konania.

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Ţiline z 13. marca 2013 sp.zn.

o zamietnutí návrhu na prerušenia konania podala oprávnená odvolanie,

ktoré odôvodnila tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred

súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci

na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke

(m.m. ). Mala za to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenie a Zmluvy

o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Taktieţ namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala

oprávnená dovolanie s označením „doplnené o dôleţitú právnu argumentáciu vyplývajúcu

z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. z 30. novembra 2012,

doplnené podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o dôleţitú právnu

argumentáciu- porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnila

ustanovením a , ţe súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, ustanovením , ţe v tejto veci sa uţ právoplatne

rozhodlo, ustanovením , ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný a ustanovením , ţe jej súd svojím postupom

odňal moţnosť konať pred súdom, pretoţe s oprávnenou nekomunikoval a rozhodol v rozpore

s ustanovením § 57 ods.5 Exekučného poriadku bez nariadenia pojednávania. Ďalej uviedla,

ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal

náleţite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ). Poukázala na to, ţe jednotlivé dôvody podrobne

rozvinula uţ v odvolaní a preto nepovaţuje za potrebné ich duplikovať. Taktieţ navrhla, aby

dovolací súd konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky,

ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým

to, ţe zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.

Ďalej, ţe v rámci právneho posúdenia veci sa odvolací súd odvolal na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátnych právnych noriem, ktoré upravujú

reţim spotrebiteľských zmlúv, v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu

podľa článku 46 odseku 1 (ďalej len „“). Uviedla, ţe

podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je

adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takţe sa na ňu ako takú nemoţno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy niţších stupňov vo svojich rozhodnutiach vôbec

nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nezdôvodnili, prečo povaţujú rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka mala za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad

pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: -80.

Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia

ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona. V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia

opravného prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných

ustanovení, ako aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho,

6

čo účastník ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým

napadla uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 13. marca 2013 sp.zn. je

odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je

funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2

).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu z 13. marca 2013 sp.zn. , podala

včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie

dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predloţením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tieţ zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťaţnosť alebo dovolanie umoţňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, ţe

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predloţiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať

absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo ţe

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, ţe o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok vydaný

rozhodcovským súdom nespĺňa podmienky formálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2

9

písm. d/, Exekučného poriadku, resp. a ,

ods. 1 o rozhodcovskom konaní. Zo strany súdov niţších stupňov išlo

teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych

predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred tým,

neţ by pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti dovolania a neţ by sa napadnutým rozhodnutím

zaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti skúmal najskôr, či dovolanie oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 13. marca 2013 sp.zn. smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

10

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení aţ c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( ).

Právomoc súdu je upravená v a V občianskom súdnom konaní súdy

prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,

pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

11

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ( ). V občianskom súdnom

konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bliţšie § 7

ods. 2 ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

12

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8,

IČO : 35 922 761, z 26. mája 2009, sp.zn. SR 01610/09 poţiadal súd o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Okresný súd Námestovo následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď

13

napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. , ,

), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bliţšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôţe byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe oprávnená neopodstatnene

namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní zastáva tieţ názor, ţe súdy jej odňali moţnosť pred súdom

konať v zmysle Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe k odňatiu jej

moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi

14

bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej

znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124

) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie

je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, ţe Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp.zn. povaţoval vyššie uvedenú argumentáciu

za primeranú odpoveď k námietke sťaţovateľky, ţe preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín

(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, ţe v konaní

15

malo byť nariadené pojednávanie a ţe jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, ţe všetky

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)

za účelom zistenia, či súdna doloţka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, ţe

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)

a k). Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu nevyhlásil za neprípustnú, ale ju

zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť nariadenia

pojednávania nevzťahovala, navyše uznesenie o zastavení exekúcie bolo vydané 27.marca

2012 teda pred tým, ako uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť. Odvolací súd v tomto

prípade postupoval v súlade s ustanovením ak o odvolaní oprávnenej

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu

musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo

na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím

súdom.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

16

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta tieţ porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny predpoklad exekúcie,

conditio sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd

v ktoromkoľvek štádiu konania (na návrh aj bez návrhu) zistí, ţe rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným, exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod

zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie vôbec nenadobudlo

vykonateľnosť, čo môţe exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale

prakticky je to moţné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania (viď Števček M., Ficová S.

a kol., Exekučný poriadok Komentár, C.H.Beck, 2011, s. 157).

Osobitná právomoc exekučného súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu

v priebehu exekučného konania vyplýva aj z citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

17

a z rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn. , v ktorom je uvedené, ţe právny

predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom

právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane. Oprávnenie

exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním

poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. vyplýva, ţe

exekútor ani exekučný súd nie sú bezvýhradne viazaní doloţkou vykonateľnosti, ktorou sú

opatrené rozhodnutia iných orgánov, a posudzujú otázku vykonateľnosti takýchto rozhodnutí

samostatne. Súd pri preskúmaní splnenia podmienky vykonateľnosti v exekučnom konaní sa

nemusí v rámci šetrenia obmedziť len na preskúmanie či, je exekučný titul opatrený formálne

doloţkou vykonateľnosti, ale môţe zisťovať v prípade pochybností aj správnosť jej

vyznačenia v prvopise rozhodnutia vydanom v základnom konaní prostredníctvom vyjadrenia

iného orgánu alebo sám a na tento účel si môţe zadováţiť aj spis.

Skúmaním formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). V tejto

súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú aj z ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. sp.zn. , ,

).

Z uvedeného vyplýva, ţe exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného

konania. Môţe zistiť nedostatky konania najčastejšie postupu súdu (aj rozhodcovského súdu)

pri doručovaní exekučného titulu, ktoré ovplyvňujú vykonateľnosť a tým majú zásadný vplyv

na exekučné konanie. V prípade, ţe v rámci preskúmania procesných podmienok zistí dôvod

neprípustnosti exekúcie, musí ju ex offo zastaviť.

18

Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci

odvolací súd i súd prvého stupňa správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie

exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie)

a nedošlo tak k odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

20

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe

nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

21

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. júla 2014

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová