Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1f5/394041.c276c6.pdf
PDF · 141.27 KB
No categories available
2Cdo/356/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 356/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ S. B.,
bývajúci v T., 2/ M. B., bývajúca D., 3/ E. B., bývajúci v D., 4/ A. B., bývajúca B., 5/ J. B.,
bývajúci vo V., 6/ M. B., bývajúca Č., 7/ M. C., bývajúca vo Š., 8/ P. C., bývajúca vo Š.,
9/ M. C., bývajúca v Š., 10/ Š. C., bývajúci v Š., ţalobcovia 2/, 3/, 4/ zastúpení advokátskou
kanceláriou K.H., so sídlom v B., proti ţalovaným : 1/ Slovenská republika – Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Ţupné nám. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika –
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, 3/ Slovenská republika
– Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičová 5, Bratislava, 4/ Slovenská
republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava,
o zaplatenie 113 722,37 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 12 C 93/2004, o dovolaní ţalobcov 2/, 3/, 4/ proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 1. decembra 2011 sp. zn. 9 Co 475/2011
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ aţ 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. marca 2007 č. k. 12 C 93/2004-130
zamietol návrh ţalobcov 1/ aţ 10/, ktorým sa ţalobcovia voči ţalovaným domáhali zaplatenia
113 722,37 Eur s prísl. (3 426 000 Sk) titulom náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Súd ţalovaným náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. júna 2008 sp. zn. 14 Co 4/2008 odmietol
odvolanie advokáta Mgr. P. K. podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Ţalovaným náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe proti prvostupňovému
rozsudku podal advokát Mgr. P. K. za ţalobcov odvolanie, hoci si ţalobcovia na zastupovanie
v konaní zvolili advokáta JUDr. P. H.. Podľa obsahu plnej moci ţalobcovia zároveň udelili
súhlas na to, aby advokáta pri jednotlivých úkonoch zastúpil advokátsky koncipient. V čase
udelenia plnej moci uţ od 1. januára 2004 platil zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov. JUDr. P. H. v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003
Z.z. bol pozastavený výkon advokácie, od 25. januára 2007 nebol oprávnený poskytovať
právne sluţby. Zvolený zástupca podľa § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. však môţe
zastupovať klienta iba v tom prípade, ak preukáţe, ţe so zastupovaním súhlasí. Mgr. P. K.
nemal oprávnenie zastupovať ţalobcov bez ich súhlasu (§ 16 zákona č. 586/2003 Z.z., § 24
a 25 ods. 3 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. augusta 2011
č. k. 2 Cdo 229/2010-238 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2008 sp. zn.
14 Co 4/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konanie o dovolaní ţalobcu 5/ zastavil.
V odôvodnení najvyšší súd uviedol, ţe z obsahu spisu vyplýva, ţe advokát Mgr. P. K. podal
v mene ţalobcov ako ich zástupca odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. Písomné
plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo jeho oprávnenie za ţalobcov pred odvolacím súdom
konať, pripojené k odvolaniu nebolo. Keďţe týmto úkonom uplatňovali procesné právo
v konaní ţalobcovia a nie zástupca, súd bol povinný za účelom odstránenia tohto nedostatku
urobiť vhodné opatrenia formou písomnej výzvy adresovanej ţalobcom ako účastníkom
konania, obsahom ktorej mala byť predovšetkým informácia o nedostatku
plnomocenstva a výzva k jeho odstráneniu. Ak za situácie, keď súd prvého stupňa ţalobcov
k odstráneniu tohto nedostatku nevyzval a odvolací súd bez nápravy jeho pochybenia
odvolanie advokáta ako podané neoprávnenou osobu odmietol, ide o postup nesprávny,
ktorým odňal ţalobcom moţnosť konať pred súdom (§ 237 psím. f/ O.s.p.).
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov 2/, 3/, 4/ rozsudkom
z 1. decembra 2011, č. k. 9 Co 475/2011-246 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti
týkajúcej sa ţalobcov 2/, 3/, 4/. Ţalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe vzhľadom na výrok dovolacieho súdu vec preskúmal
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. uţ len v napadnutom rozsahu týkajúceho sa ţalobcov 2/, 3/, 4/ bez
nariadenia ústneho pojednávania a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcov 2/ aţ 4/ nemoţno
priznať úspech a zároveň, ţe súd prvého stupňa zistil náleţite skutkový stav veci, vec posúdil
správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil, na ktoré
odôvodnenie poukazuje i odvolací súd. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru,
ţe návrh je bezdôvodný, nakoľko nie je daná zodpovednosť ţalovaných za škodu, ktorá
ţalobcom 2/ aţ 4/ vznikla tým, ţe obchodné spoločnosti H., K. B., A., B., S. nesplnili záväzok
vyplývajúci zo zmlúv o pôţičke o tichom spoločenstve. V konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup ţalovaných ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti s uzatváraním zmlúv
ţalovaní nevykonávali ţiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli teda
porušiť ţiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre ich konanie, resp. nemohli
porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Ţalobcovia
uzatvorili s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy o pôţičke, v zmysle príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, Zmluvy o tichom spoločenstve v zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka, predmetné zmluvy o budúcej Darovacej zmluve
a Dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka,
pričom tu ide o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku vzájomných a zhodných
prejavov slobodnej a váţnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Na základe týchto zmlúv vznikol medzi ţalobcami a vyššie
uvedenými obchodnými spoločnosťami súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát nemohol
zasahovať. Tu platí, ţe štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Štát
mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, kompetenciu vykonávať
dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, fondom,
depozitárom, núteným správcom a likvidátorom, v prípade kolektívneho investovania
podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo, pretoţe vyššie
uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona
oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond.
V danom prípade nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969, ktorou
je nesprávny úradný postup orgánu štátu a preto ţalovaní za škodu podľa tohto zákonného
ustanovenia nezodpovedali.
Čo sa týka námietok ţalobcov uvedených v odvolaní, ţe prvostupňový súd nevykonal
nimi navrhované dôkazy, mal odvolací súd za to, ţe prvostupňový súd pri rozhodnutí vo veci
samej v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci a ďalšie dokazovanie bolo v tomto smere
nadbytočné, keď odvolací súd poukazuje na to, ţe v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje
na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá
dôvodné alebo závaţné pochybnosti. To znamená, ţe nie je viazaný dôkaznými návrhmi
účastníkov v tom zmysle, ţe by bol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy,
ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov vykoná.
Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôţu smerovať
k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou
právnej normy).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 2/, 3/, 4, ktorého
prípustnosť odôvodňovali ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Skutočnosť, ţe v konaní
sa ţalobcom závaţným spôsobom odňala moţnosť konania pred súdom odôvodňovali
absenciou dostatočného odôvodnenia, arbitrárnosťou rozhodnutí, nepreskúmateľnosťou
rozhodnutí. Navrhli, aby najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2 O.s.p. napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný 2/ Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
a 4/ Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky navrhli dovolanie
ţalobcov 2/, 3/, 4/ zamietnuť ako nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie
nie je ,,ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení
súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd
tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek
hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá
O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenný rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 aţ 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcov 2/, 3/, 4/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 aţ 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 2/, 3/, 4/ nie je podľa § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcov 2/, 3/, 4/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené
niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd
sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal
sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písm. a/ aţ g/
tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) čo súčasne zakladá porušenie ich práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými ich odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalobcovia 2/, 3/, 4/ namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ
na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver neodôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,
či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157
ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti
jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne
ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná
(ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe nie je daná zodpovednosť ţalovaných za škodu, ktorá
ţalobcom 2/ aţ 4/ vznikla tým, ţe obchodné spoločnosti H., K. B., A., B., S. nesplnili svoj
záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôţičke o tichom spoločenstve. V konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup ţalovaných ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti s uzatváraním
zmlúv ţalovaní nevykonávali ţiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli
teda porušiť ţiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre ich konanie, resp. nemohli
porušiť poriadok vyplývajúci z funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Ţalobcovia uzatvorili
s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy o pôţičke v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, zmluvy o tichom spoločenstve a v zmysle príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka, predmetné zmluvy o budúcej Darovacej zmluve a dohody o vrátení
ďalšieho členského vkladu v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka, pričom tu ide
o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku vzájomných a zhodných prejavov
slobodnej a váţnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ). Na
základe týchto zmlúv vznikol medzi ţalobcami a vyššie uvedenými obchodnými
spoločnosťami súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát nemohol zasahovať. Tu platí, ţe
štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý
im ustanoví zákon (čl. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Štát mal v zmysle zákona
č. 385/1999 Z.z. a kolektívnom investovaní kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho
ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, fondom, depozitárom,
núteným správcom a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto
zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo, pretoţe vyššie uvedené
obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená
vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. V danom prípade
nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/69, ktorou je nesprávny úradný
postup orgánu štátu a preto ţalovaní za škodu podľa tohto zákonného ustanovenia
nezodpovedali. Pokiaľ ţalobcovia 2/, 3/, 4/ v odvolacom konaní zotrvali na svojej
argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa
o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho,
prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľov
(ţalobcov 2/, 3/, 4/).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje aj právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide len vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne práve závery. Súd tak právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001, zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné)
neprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu
ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011, sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovia 2/, 3/, 4/
neopodstatnene namietajú, ţe v konaní im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcov 2/, 3/, 4/ nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho,
aby skúmal opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní ţalobcovia 2/, 3/, 4/ nemali úspech a nevzniklo im právo
na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaným 1/ aţ 4/ nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania
lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová