Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)564/397037.0c6f97.pdf
PDF · 169.22 KB
No categories available
3Oboer/339/2013
Najvyšší súd 3Oboer/339/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P.,
s. r. o., so sídlom v B., P., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so
sídlom v B., M., proti povinnému M. M., nar. X., bytom V., Č. R., o vymoženie 916,15 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn.
11Er 25/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
z 20. septembra 2013 sp. zn. 3CoE 132/2012 a o návrhu oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamieta.
O d ô v o d n e n i e
1)
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
916,15 eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a. s., zo dňa 27. 09. 2007 sp. zn. SR 6796/07. Súdny exekútor
JUDr. R. K. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
“
„Exekučný poriadok) požiadal Okresný súd Dunajská Streda o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie. Poverením č. 5201 022037 zo dňa 12. 02. 2008 ho Okresný súd Dunajská
Streda poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Dunajská Streda uznesením z 29. 11. 2011 č. k. 11Er 25/2008-28
exekúciu zastavil. V odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1
Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Exekučným titulom by mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., zo dňa 27. 09. 2007 sp. zn. SR 6796/07. Zistil,
že oprávnený a povinný uzavreli dňa 27. 02. 2007 zmluvu o úvere, pričom spory z nej mali
byť rozhodované rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky -
rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Túto skutočnosť je potrebné
považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom, preto v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie
podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave uznesením z 20. septembra 2013
sp. zn. 3CoE 132/2012 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení
uviedol, že sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených
v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok
štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným
titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je
od počiatku neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa
mohol v rámci exekúcie domáhať.
3
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací súd
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 237 písm. a/,d/,f/ a g/ O. s. p. t.j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
bol nesprávne obsadený a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§241 ods. 2 písm. a/ až c/
O. s. p.).
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
exekučného titulu - notárskej zápisnice. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej
veci - o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu sa
rozhodovalo v čase, keď už o nich bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy
ne vyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch,
a že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Odňatie možnosti konať pred súdom videl aj
vtom, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania a v skutočnosti, že
súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle § 57 ods. 5
Exekučného poriadku boli povinné urobiť. Namietal, že tým, že sa na výklade práva
spoločenstva nepodieľal komunitárny sudca, hoci bol tento výklad nevyhnutný, bol v tejto
časti konania pred nim súd nesprávne obsadený.
Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012,
sp. zn.: I. U S 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenie
povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva dodržaní formy
notárskej zápisnice, tak ako je upravená podľa § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej
a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou.
V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala
všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu
povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z toho
uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené.
Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred
15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje.
Ďalej uviedol, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. l Občianskeho
zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na
seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva
či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú
výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom
rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a)
až r) Občianskeho zákonníka.
5
Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom
jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov
EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje za
neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej
44
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie
by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné
7
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre
záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, a e/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O. s. p..
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Z obsahu podaní dovolateľa vyplýva, že dovolateľ v danom prípade procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. a) O. s. p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali
právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že
súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku
zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má za
to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa javí,
že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť
právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia (právne
posúdenie veci).
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a) O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)
O. s. p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je
žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
9
žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnému: M. M., nar. X., bytom V., Č. R., o vymoženie
916,15 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 11Er 25/2008,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d) O. s. p..
Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. tým, že ho súdy oboch stupňov nevyzvali a ani sním inak nekomunikovali jeho
právne a skutkové návrhy a jednak tým, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na
prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu podľa ust. § 57
ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona
o rozhodcovskom konaní zastavil. Podľa názoru do volacieho súdu exekučný súd. a následne
aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne.
Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, nakoľko na to neboli splnené podmienky. V podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť
o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so
zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či
je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými
v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je
zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného. Ak však aj napriek existencii skutočnosti, ktorá by
bola dôvodom na zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
súd exekútora vykonaním exekúcie poverí, je povinný po zistení takejto skutočnosti,
skúmaním za rovnakých podmienok ako pri vydávaním poverenia exekúciu aj bez návrhu
zastaviť.
Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie resp. konali vo veci bez nariadenia
pojednávania a bez dostatočnej komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú.
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných
oprávnení.
11
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné
predpoklady. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými
v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.
2Cdo 5/2012, sp. zn. 3Cdo 146/2011, sp. zn. 3Cdo 167/2011, sp. zn. 3Cdo 122/2011, sp. zn.
5Cdo 100/2012 a sp. zn. 6Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu
dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti
oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Oprávnený namietal aj skutočnosť, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), zo dňa 03. 09. 2012 doručeného súdu prvého
stupňa dňa 07. 09. 2012
Zo spisu dovolací súd zistil, že oprávneného návrh na prerušenie konania zo dňa
03. 09. 2012 bol doručený Okresnému súdu Dunajská Streda dňa 07. 09. 2012.
Z obsahu spisu vyplýva , že dňa 14. 06. 2012 bola vec predložená Krajskému súdu
v Trnave ako odvolaciemu súdu, na rozhodnutie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súd Dunajská Streda z 29. 11. 2011 č. k. 11Er 25/2008-28(č. l. 38).
Podľa § 211 ods. 2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na
odvolacom súde platia primeranie ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Medzi ustanovenia, ktoré možno primerane použiť v konaní na odvolacom súde tak
patria aj ustanovenia o prekážkach postupu konania ( § 107 až § 111 O. s. p).
Od 14. 06. 2012 odvolacie konanie prebiehalo pred odvolacím súdom, ktorý tak bol
zároveň súdom príslušným na rozhodnutie návrhu oprávneného na prerušenie konania.
O podanom návrhu na prerušenie dovolacieho konania by však v danom prípade rozhodoval
Krajský súd v Trnave nie ako súd prvého stupňa, ale ako súd odvolací.
Oprávnený podal návrh na prerušenie konania pred rozhodnutím odvolacieho súdu
o odvolaní, ale na vecne nepríslušnom súde.
Občiansky súd poriadok v zásade nestanovuje účastníkom lehotu do ktorej, môžu súdu
navrhnúť prerušenie konania, s povahy veci však je zrejmé, že takýto návrh má zmyslel urobiť
len pred jeho právoplatným skončením. V prípade ak účastník takýto návrh urobí v priebehu
odvolacieho konania, potom ako už vec bola súdom prvého stupňa predložená odvolaciemu
súdu návrh, o ktorom je príslušný rozhodovať odvolací súd, na inom než odvolacom súde
(spravidla na súde prvého stupňa), nesie zodpovednosť za možný následok, že jeho návrh
nebude predložený/postúpený odvolaciemu súdu nepríslušným súdom na rozhodnutie včas
resp. v takej lehote aby sa s ním stihol oboznámiť a rozhodnúť o ňom pred (prípadne
súčasne s) rozhodnutím o predloženom odvolaní.
Prípadné prieťahy, ktorých by sa dopustil súd prvého stupňa pri predkladaní takéhoto
návrhu na prerušenie konania odvolaciemu súdu nemôžu založiť dovolací dôvod podľa § 237
písm. f).
Účastníkovmu právu podať návrh na prerušenie odvolacieho konania a právu aby
o tomto návrhu bolo odvolacím súdom rozhodnuté, zodpovedá jeho povinnosť podať tento
návrh včas, a na súde príslušnom na rozhodnutie o takomto návrhu, (v predmetnom prípade je
takýmto súdom Krajský súd v Trnave ako súd odvolací).
Pokiaľ odvolací súd o návrhu oprávneného na prerušenie konania nemal objektívne
možnosť sa dozvedieť nemohol tým, že o tomto návrhu nerozhodol odňať oprávnenému
možnosť konať pred súdom. Nie je možné od odvolacieho súdu požadovať, aby pred každým
rozhodnutím o odvolaní zisťoval, či na súde prvého stupňa nebol niektorým z účastníkov
podaný návrh na prerušenie konania.
O odvolaní oprávneného rozhodol odvolací súd 20. 09. 2012. Keďže návrh
oprávneného na prerušenie konania mu do momentu rozhodnutia nebol predložený, nedošlo
postupom odvolacieho súdu k takému zásahu do procesných práv oprávneného, ktorej
dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať pred súdom.
13
Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. aj
v skutočnosti, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci pojednávanie, aj keď tak v zmysle
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli povinné urobiť.
Podľa ust. § 214 ods. 1,2 O. s. p.(v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia
odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 09. 08. 2012 do
31. 12. 2012), ak súd rozhoduje podľa odseku 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie.
Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.
Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré ukladalo súdu nariadiť
pojednávanie v prípade, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku, bolo účinné od 09. 08. 2012 do 31. 12. 2012. Súd prvého stupňa
rozhodol o zastavení exekúcie uznesením č. k. 11Er 25/2008-28 dňa 29. 11. 2011 (t.j. v čase
keď Exekučný poriadok súdu prvého stupňa takúto povinnosť neukladal. O odvolaní proti
uvedenému uzneseniu rozhodol odvolací súd uznesením č. k.: 3CoE 132/2012-41 dňa 20. 09.
2012, čiže počas účinnosti § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. K tomu je však potrebné uviesť,
že povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, sa spravuje
§ 214 ods. 1, 2 O. s. p., ktoré je vo vzťahu k § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ustanovením
špeciálnym. Odvolací súd je preto povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania
vždy, len ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Keďže v danom prípade nebola splnená ani jedna z uvedených podmienok mohol odvolací
súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Nenariadením pojednávania súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom preto
nedošlo k takému procesnému postupu, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu ale aj súdu prvého stupňa
nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd ( napr. II. ÚS 261/06 ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje
až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na
súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok a j predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania ( § 237 O. s. p. ) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod ( § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na
rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný
15
dovolací dôvod ( § 2 4 1 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 ( časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný" ). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu
§ 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci
základné práva sťažovateľa.
Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. g/
O. s. p., a to rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným, ktorú vidí v tom, že sa výkladom
práva spoločenstva nezaoberal komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutý na
rozhodnutie vo veci samej.
Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O. s. p.) je súd, ktorý nie je obsadený
v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec
prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná
zákonný sudca. Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca
určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného
sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci upravená
Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania
nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je podľa
zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Príslušnosť súdu ustanovuje
zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Zákonným sudcom je v prípade
samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej povahy, ako
napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov) určený tú - ktorú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú
vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho
senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Vzhľadom na
uvedené závery, nemožno dospieť k záveru, že konanie je postihnuté touto vadou, keďže
konanie sa uskutočnilo na miestne a vecne príslušnom Okresnom súde Námestovo a následne
na funkčne príslušnom Krajskom súde v Žiline pred senátom určeným podľa rozvrhu práce
tohto krajského súdu.
Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené
predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu
namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd uvádza,
že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť
vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).
Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci
viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).
Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
17
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo 62/2010, sp. zn. 2Cdo 97/2010, sp. zn.
3Cdo 53/2011, sp. zn. 4Cdo 68/2011, sp. zn. 5Cdo 44/2011 a sp. zn. 6Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesné úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0 .
2 )
V podanom dovolaní oprávnený navrhol prerušenie dovolacieho konania alebo prijatie
iného vhodného opatrenia podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a žiadal súd aby predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
prejudiciálnu otázku o súlade č. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ s takým rozhodnutím
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi resp. zaujatie stanoviska k výkladu pojmu neprijateľná zmluvná podmienka.
Systém prejudiciálneho konania je základným mechanizmom práva Európskej únie,
ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného
výkladu a uplatňovanie práva Európskej únie v každom členskom štáte. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev má právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o výklade práva
Európskej únie a o platnosti aktov sekundárneho práva. Táto všeobecná právomoc mu je daná
článkom 234 Zmluvy ES a v niektorých presne vymedzených prípadoch aj inými predpismi.
Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva
spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav
v konaní vo veci samej, pretože toto je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných vo veci samej a ani
rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych
predpisov.
Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu
normy práva spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.
Súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru s výnimkou
prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra (a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru), alebo ak sa správny spôsob
výkladu práva spoločenstva javí byť úplne jednoznačným.
Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania pred
vnútroštátnym súdom môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu, s ktorou sa
spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva spoločenstva v celej únii, alebo ak sa
existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav.
Je úlohou vnútroštátneho súdu vysvetliť, prečo je požadovaný výklad potrebný pre
jeho rozhodnutie.
19
V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na prerušenie konania dovolací súd
poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie C- 40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C- 168/05 Elisa Maria Mostaza
Claro vs. Centro Móvil Milénium SL, spojené prípady O240/98 a\ 0244/98 Océano Grupo
Editorial SA a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej
judikatúry okrem iného vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak
vyjednávajúcej sily, tak aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi
k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby
mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozsudkoch už nie raz
(napr. C-168/09 Mostanza Claro vs Centro Móvil Milénium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6
ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS, stanovujúci povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby
nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom
a predávajúcim alebo poskytovateľom, neboli záväzné pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými
stranami.
Otázku, ktorú oprávnený navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ a za tým účelom
prerušiť konanie je však otázka, ktorá smeruje k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná
“
podmienka. Posúdenie takejto otázky však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby ingerencie Súdneho dvora Európskej únie. V predmetnej veci je sporným
predovšetkým aplikácia vnútroštátneho práva. Toto je však výlučne vecou vnútroštátnych
súdov. Teda v predmetnej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového
práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom
v danej veci umožňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože oprávneným položená
otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú relevantné dôvody pre jeho prerušenie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 19. novembra 2014
JUDr. Katarína Pramuková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.