Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
06d/395668.7a5528.pdf
PDF · 116.12 KB
No categories available
3Cdo/546/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 546/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. V. B.,
bývajúceho v D., zastúpeného advokátskou kanceláriou K. – advokáti, s.r.o. so sídlom v B.,
IČO: X., proti odporcom 1/ Ing. T. N., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. P. N.,
bývajúcemu v K., a 2/ A., a.s., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 916,49 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 5 C 46/2006,
o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 20. augusta 2014 sp. zn.
23 Co 78/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcom 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
V priebehu konania navrhovateľ navrhol, aby súd pripustil zmenu účastníka na strane
navrhovateľa tak, aby namiesto neho v konaní vystupovalo občianske združenie P., IČO: X.
(ďalej len „občianske združenie“). Ako dôvod navrhovanej zmeny uviedol postúpenie
pohľadávky proti obom odporcom na občianske združenie; toto postúpenie preukazoval
písomným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Poukázal na rozhodnutie, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako judikát R 119/2003, a v súlade s ním za podstatné považoval, že relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takéhoto oznámenia
vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o
postúpení.
Odporcovia 1/ a 2/ navrhli zamietnuť návrh na zmenu účastníka na strane
navrhovateľa, lebo pohľadávka, ktorú navrhovateľ údajne postúpil, neexistuje, preto ju nebolo
možné postúpiť. Navyše, pohľadávka, ktorú (údajne) navrhovateľ postúpil, je pohľadávka
z práva na náhradu škody na zdraví; právo na bolestné je neprevoditeľné osobné právo.
Okresný súd Dunajská Streda uznesením z 18. novembra 2013 č.k. 5 C 46/2006-487
zamietol návrh na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa. Poukázal na ustanovenia
§ 92 ods. 2 a 3 O.s.p. a ustanovenia § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2 a § 526 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka a konštatoval, že pohľadávka navrhovateľa nebola dosiaľ súdom
právoplatne prisúdená, preto nemohla prejsť na občianske združenie. Pripomenul tiež, že
už v uznesení z 23. augusta 2012 č.k. 5 C 46/2006-394 dospel k záveru, že Zmluva
o postúpení pohľadávky z 9. júla 2013 (ďalej len „Zmluva“), je neurčitá a „postúpená“
pohľadávka neexistuje.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietol, že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru bol súd
povinný vyhovieť predmetnému návrhu, lebo boli splnené všetky zákonné podmienky.
V danom prípade nastala právna skutočnosť uvedená v § 92 ods. 2 O.s.p. (je ňou Zmluva).
Právny poriadok nevylučuje postúpenie pohľadávky aj v čase, keď je pohľadávka predmetom
súdneho konania. Právo veriteľa postúpiť pohľadávku nie je ničím obmedzené (§ 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka) a ustanovenie § 92 ods. 3 O.s.p. nepodmieňuje pripustenie zmeny
účastníka charakterom pohľadávky alebo dlhu. Rozhodujúce je, či došlo k právne relevantnej
skutočnosti predvídanej zákonom. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie
tak, že navrhovanú zmenu pripustí.
Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu konštatoval, že navrhovateľ iba opakuje
to, čo je obsahom samotného návrhu na zmenu účastníka. Navrhol uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť ako vecne správne.
Krajský súd v Trnave uznesením z 20. augusta 2014 sp. zn. 23 Co 78/2014 napadnuté
uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení po citácii § 92
ods. 2 a 3 O.s.p. zdôraznil, že navrhovateľ sa v konaní domáha náhrady škody za ním
(osobne) vytrpenú bolesť. V zmysle § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka ale postúpiť
nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah
by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka smrťou veriteľa
právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné
a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z citovaných ustanovení odvolací súd
vyvodil, že postúpenie pohľadávky veriteľa na bolestné zákon (§ 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) výslovne zakazuje. Zmluva nemohla mať právne účinky zamýšľané jej
účastníkmi, lebo je neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Vzhľadom na to, že na základe Zmluvy nedošlo k postúpeniu pohľadávky, nenastala ani
právna skutočnosť, s ktorou zákon spája prevod (prechod) práv, o ktorých sa koná. Súd
prvého stupňa preto rozhodol vecne správne, pokiaľ návrh na zmenu účastníka na strane
navrhovateľa nepripustil.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ dovolanie. Uviedol, že v konaní mu bola
odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a napadnuté uznesenie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Opätovne poukázal
na judikát R 119/2003 a konštatoval, že odvolací súd v rozpore s ním prejudiciálne riešil
otázku existencie a platnosti Zmluvy. Jeho rozhodnutie je nepredvídateľné a porušuje právnu
istotu. Navyše, odvolací súd pri postupe podľa § 92 O.s.p. nebol funkčne príslušný riešiť
niektoré otázky (aktívnu legitimácia navrhovateľa, právny základ a opodstatnenosť návrhu
na začatie konania), k posúdeniu ktorých neprípustne pristúpil. Ich riešenie má byť totiž
vyhradené až pre rozhodnutie vo veci samej.
Odporca 1/ pre účely dovolacieho konania uviedol, že napadnuté rozhodnutie je vecne
správne a spočíva na správnom názore, že Zmluvu nemožno považovať za takú právnu
skutočnosť, s ktorou by zákon spájal prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých
sa koná. Navyše, „pohľadávka“ navrhovateľa už bola uspokojená občianskym združením.
Odporca 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že aplikácia judikátu R 119/2003
by bola v danom prípade nenáležitá, lebo v preskúmavanej veci nejde o skutkovo a právne
obdobnú vec. Postúpená mala byť údajne pohľadávka osobnej povahy, avšak postúpenie takej
pohľadávky zákon nepripúšťa. Navyše, občianske združenie mu už „postúpenú“ pohľadávku
uspokojilo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zachovania právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdov, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky
procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť
o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú vymenované v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie, ktoré v danom prípade napadol navrhovateľ, nemá znaky
uznesenia uvedeného v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto
z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
3. Dovolanie navrhovateľa by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.
Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd
z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania z hľadiska § 238 O.s.p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
4. Navrhovateľ je presvedčený, že v danom prípade mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
O procesnú nesprávnosť v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle
§ 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
4.1. Navrhovateľ zastáva názor, že možnosť konať mu bola súdmi odňatá tým, že
napadnuté rozhodnutie je – ako tvrdí – nepredvídateľné, lebo spočíva na záveroch odlišných
od záverov vyjadrených v rozhodnutí najvyššie súdu publikovanom ako judikát R 119/2003.
Vo všeobecnosti platí, že súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí
nevyhnutne stotožniť s judikátom najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne podobnej
veci, je však potrebné, aby svoj odlišný právny názor konfrontoval s judikátom
a v odôvodnení rozhodnutia náležite vysvetlil, prečo sa s judikátom nestotožnil.
Judikát R 119/2003 (išlo o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 210/2001)
sa síce týkal postúpenia pohľadávky a aplikácie § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, išlo
však o postúpenie pohľadávky v skutkovo a právne odlišnej veci (procesnej situácii).
V označenej právnej veci došlo k postúpeniu pohľadávky pred podaním návrhu na začatie
konania, pričom z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 210/2001 vyplýva, že úvahy
súdov nižších stupňov sa netýkali ani prípustnosti návrhu na zmenu účastníka konania (§ 92
O.s.p.), ani procesných predpokladov pripustenia takého procesného návrhu vo väzbe
na otázku, či po začatí konania (ne)nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy
spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností.
V preskúmavanej veci bol ale – na rozdiel od toho – návrh na zmenu účastníka
(navrhovateľa) podaný až v priebehu konania. Vzhľadom na skutkovú a právnu odlišnosť
oboch vecí nebol dôvod, aby odvolací súd vysvetľoval, prečo pri rozhodovaní neprihliadol
na predmetný judikát.
Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je preto (v zmysle uvádzanom
navrhovateľom) nepredvídateľné.
4.2. Podľa názoru dovolateľa k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať došlo tiež
tým, že odvolací súd pri postupe podľa § 92 O.s.p. neprípustne a bez danosti jeho funkčnej
príslušnosti posudzoval aj také skutkové a právne otázky, riešenie ktorých je vyhradené
rozhodovaniu vo veci samej.
Najvyšší súd konštatuje, že v uznesení, ktoré je napadnuté dovolaním, sa aktívna
legitimácia navrhovateľa výslovne nespomína a z ničoho nevyplýva, že by sa úvahy
odvolacieho súdu a dôvody jeho rozhodnutia týkali priamo otázky danosti základu
či opodstatnenosti nároku, ktorý bol uplatnený návrhom na začatie konania.
Predmetnú námietku navrhovateľa preto najvyšší súd považuje za nedôvodnú.
5. Navrhovateľ zastáva názor, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnych právnych záveroch (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci
ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto (prípadná) nesprávnosť právneho posúdenia
veci nezakladá. Pokiaľ by dovolací súd posudzoval opodstatnenosť dovolacích dôvodov
uvedených v § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré boli dovolateľom uplatnené v procesne
neprípustnom dovolaní, porušil by zákon a zasiahol do práva na spravodlivú súdnu ochranu
účastníka na opačnej procesnej strane (viď tiež II. ÚS 172/03). Najvyšší súd preto v danom
dovolacom konaní nepristúpil k posúdeniu (resp. podaniu svojich právnych záverov v otázke),
či je súd pri aplikácii § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené
predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy, resp. či podľa
hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo.
6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľa nevyplýva z § 239 O.s.p.,
nepreukázala sa opodstatnenosť jeho argumentácie o dôvode zakladajúcom prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady
vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie navrhovateľa ako procesne
neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
7. V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. septembra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková