Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/36/2016

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D. J., bývajúcej v B.,

zastúpenej splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave,

Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti

žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha

Karvaša 1, o 13 550,65 € s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. júna

2015 sp. zn. a , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žiadna z účastníčok nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom

potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvého

stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) z 11. novembra 2014 č. k. -203

v napadnutej časti (čo do zamietnutia žaloby a trov konania, keď inak okrem toho

prvostupňový súd zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Rovnako naložil (v tomto

prípade ako s celkom) s uznesením súdu prvého stupňa z 15. januára 2015 č. k.

-232, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 €

za podané odvolanie s poukazom na položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v zákone

SNR č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„sadzobník“ a „poplatkový zákon“) a napokon žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. Potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou oboch preskúmavaných

2

rozhodnutí prvostupňového súdu, majúc v prípade rozsudku predovšetkým za to, že správnym

bol názor o neporušení povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, u uznesenia potom

za to, že žalobkyňu stíhala poplatková povinnosť pre podanie odvolania až po nadobudnutí

účinnosti tej novelizácie poplatkového zákona, ktorou bol opustený inštitút skoršieho vecného

oslobodenia konaní vo veciach nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci (zákon č. 286/ 2012 Z. z.) a rozhodujúcim tu bol čas začatia odvolacieho

konania, resp. urobenia podania začínajúceho také konanie (nie čas začatia konania ako

celku).

Proti prvému (potvrdenie rozsudku) a druhému výroku (potvrdenie uznesenia)

rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).

Navrhla zrušenie rozsudku odvolacieho súdu s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa (?, takže tu šlo o zjavnú, nech aj v rámci dovolacieho návrhu výslovne nevyjadrenú

požiadavku na zrušenie rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov). Dovolanie odôvodnila

odňatím jej (postupom odvolacieho i prvostupňového súdu) možnosti konať pred súdom

( v spojení s , a

č. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „“). Rozsudok

odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný, keďže neprípustným spôsobom pracoval

s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako dôležitú, pre dovolateľku

priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa dovolateľky

potom tiež založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach a i vykonané

dokazovanie je neúplné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)

skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takým

rozhodnutiam, proti ktorým nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). upravuje prípustnosť

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Podľa až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1); proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku podľa a vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky (odsek 3).

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval a preto ani nemohol

vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok

odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ustanovení

Dovolanie preto podľa až 3 prípustné nie je.

Dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by

v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných

vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa Toto ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/alebo

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej

v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v až e/ a

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľky,

podľa ktorej mal odvolací súd svojím postupom odňať účastníčkam konania v tejto veci (teda

i dovolateľke) možnosť konať pred súdom ( ) tým, že svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania,

ktoré mu poskytuje O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva [v zmysle

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť

im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo účastníka vykonávať procesné

úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho

výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom

( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ) a na doručenie

rozsudku do vlastných rúk ( )].

Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo

prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa “. Vychádzajúc

z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva

žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety.

Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd

za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred

odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak

v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne

posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj

odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolateľka tak nedôvodne argumentuje, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/ v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne; ale len to, že ho neodôvodnil

objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).

Pokiaľ dovolateľka namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania

v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , a ). Ak aj

k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania

uvedenú v , ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania

s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred

súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v zmysle vadou konania.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej,

v neuvedenej vade (tu por. napr. rozhodnutie najvyššieho súdu v jeho

veci sp. zn. ).

6

Dovolateľka v dovolaní uplatňuje aj dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ (súdom vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení

vecí); k týmto argumentom v dovolaní však dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle a by

bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad

(viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

či ). Z uvedeného plynie, že na dovolateľkou uplatnené

dovolacie dôvody v zmysle a (i keby boli prípadne

opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.

Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobkyne nie je podľa prípustné,

nebola preukázaná žalobkyňou tvrdená procesná vada uvedená v

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v , dovolací súd

odmietol dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné ( v spojení

s ) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozsudku

odvolacieho súdu.

Žalobkyňa sa dovolaním domáhala tiež zrušenia rozsudku v časti potvrdenia ním

uznesenia súdu prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie

(20 €), i tu namietajúc vecnou i právnou nesprávnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu aj

odňatím jej možnosti konať pred súdom ( ) a argumentujúc

predovšetkým tým, že žalobu podávala ešte v čase vecného oslobodenia konania od súdnych

poplatkov a pre vznik akejkoľvek poplatkovej povinnosti bol rozhodujúcim tento čas.

V tomto prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má však charakter uznesenia a tento nestráca, i keď rozhodnutie o uložení

poplatkovej povinnosti s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je pojaté do rozhodnutia

vydaného v procesnej forme rozsudku ( ). Z pohľadu posudzovania

prípustnosti dovolania je tu okrem už spomínaného ustanovenia relevantným

i § 239 rovnakého zákona.

Prípustnosť dovolania podľa v tejto veci neprichádza do úvahy.

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1

a 2 , avšak žalobkyňou napádaný výrok rozsudku odvolacieho súdu nemá znaky

žiadneho z nich. Navyše od 1. januára 2015 je podľa dovolanie (i keby

smerovalo proti uzneseniam uvedeným v a ) neprípustné (vždy), ak

smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o súdnom poplatku.

Aj tu dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania i z pohľadu možného výskytu

niektorej z vád podľa až g/ a to s osobitným zameraním sa

na vadu podľa , ani tu však nezistil, že by konanie, či jeho

výsledok (dovolaním napádaný rozsudok v časti potvrdzujúcej uznesenie prvostupňového

súdu o súdnom poplatku) bol postihnutý ktoroukoľvek takouto vadou.

Pri námietke nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím i prvostupňovým

súdom potom platí to isté, čo už bolo uvedené v prípade rozsudku (že takáto vada – sama

osebe – prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd by mal možnosť tu uvádzanou

námietkou sa zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné). K otázke akcentovanej

touto časťou dovolania pritom možno podotknúť, že už taktiež bola vyriešená stanoviskom

NS (inak spôsobom nedávajúcim dovolateľke za pravdu – tu por. R 1/2016).

I v časti potvrdzujúcej uznesenie súdu prvého stupňa bolo preto dovolanie procesne

neprípustné a dovolaciemu súdu neostávalo iné, než ho aj v tejto časti odmietnuť (§ 243b

ods. 5 v spojení s O. s .p.).

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodnuté bolo podľa § 146 ods. 1 písm. c/

v spojení s , keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho

zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním žalobkyňa, žalovanej v takomto konaní

preukázateľne trovy majúce sa nahradiť nevznikli a nebol preto dôvod na uplatnenie

ktorejkoľvek výnimky z pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania skončeného

zastavením nemá právo na náhradu jeho trov.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2016

JUDr. Rudolf Č i r č , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová