Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cc7/399422.73daed.pdf
PDF · 153.75 KB
No categories available
5Cdo/318/2015
Najvyšší súd 5 Cdo 318/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Esico s.r.o. , so sídlom
v Bratislave, Pri Suchom mlyne č.61, IČO: 47 108 029, proti žalovanej P E G A S spol.
s r.o., so sídlom vo Vrútkach, Dielenská Kružná č. 5020, IČO: 31 560 881, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Mišík, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 4B,
IČO: 36 862 746, za ktorú koná advokát JUDr. Michal Mišík, o 382 600 USD
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 11 C/29/2010, na dovolanie
žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 19. februára 2015 sp.zn. 10 Co/487/2014,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin uznesením z 13. mája 2014 č.k. 11C/29/2010 žalovanej nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení poukázal na svoje rozhodnutie č.k.
11C/29/2010-202 zo 7. júna 2011 (právoplatné 10. júna 2011) vydané v tomto konaní, ktorým
rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalovanej z dôvodu nesplnenia
predpokladov v zmysle 138 O.s.p., keď z listín o hospodárení za rok 2010 zistil, že žalovaná
vlastní viaceré nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie založil na záveroch vyplývajúcich
z výsledkov šetrenia majetkových pomerov žiadateľky (ako právnickej osoby, obchodnej
spoločnosti, vykonávajúcej podnikateľskú činnosť), ktoré nepreukazujú tvrdenie o takých jej
nepriaznivých majetkových pomerov, ktoré by jej bránili v plnení poplatkových povinností
a zakladali oslobodenie od ich platenia. Poukázal na to, že žiadateľka vlastní nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v okrese Martin [pozemky, zastavané plochy a nádvoria, stavby (bitúnok,
pomocnú vrátnicu, výrobňu mäsových výrobkov a administratívnu budovu)] na ktoré je síce
vedená exekúcia ich predajom (EX 311/10) a je zriadené exekučné záložné právo
(EX 354/13), avšak ich hodnota vysoko prevyšuje výšku vymáhanému súdnemu poplatku
za odvolanie, ktorý je 15 874 € (EX 276/14). Výsledok jej hospodárenia za rok 2013 bol síce
pasívny (mínus 174 €), žalovaná má titulom dlhodobej pôžičky záväzok 240 872 € voči J. M.,
avšak účtovný majetok žiadateľky k 31. decembru 2013 bol 223 320 €, z toho neobežný
majetok 206 932€ a obežný majetok 16 418 € (viď v podrobnostiach odôvodnenie
rozhodnutia - č.l. 289 až 290 spisu). Skonštatoval, že oproti zisteným pomerom, z ktorých
vychádzal z predchádzajúceho rozhodnutia o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov z roku 2011 nezistil, aby došlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala iné
rozhodnutie, preto žiadateľke nemohol priznať oslobodenie od súdnych poplatkov.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline uznesením z 19. februára 2015 sp.zn.
10Co/487/2014 napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Preskúmaním veci
v odvolacom konaní dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne,
súd sa správne vysporiadal so všetkými aspektmi žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov, ako aj so skutočnosťami, ktoré podmieňujú oslobodenie od súdnych poplatkov
(§ 138 ods. 1 O.s.p.). K odvolacím námietkam výslovne uviedol, že neobstojí námietka
odvolateľky, že sa súd prvého stupňa cítil viazaný svojím skorším rozhodnutím o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov a bez ďalšieho nevyhovel novej žiadosti žalovanej.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia celkom jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa
skúmal aktuálnu majetkovú a finančnú situáciu žalovanej a po jej vyhodnotení konštatujúc, že
od posledného rozhodovania o žiadosti žalovanej o priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov nedošlo k zmene, žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Dodal,
že na vznik poplatkovej povinnosti žalovanej (za odvolanie) nemá nijaký vplyv skutočnosť,
že na základe ňou podaného odvolania odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa
vo veci samej a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. že odvolanie bolo podané opodstatnene.
K danej námietke žalovanej odvolací súd dodal, že opodstatnenosť žalobkyňou uplatňovaného
nároku nájde svoj odraz v rozhodnutí o trovách konania, ku ktorých náhrade v zásade býva
zaviazaný neúspešný účastník sporu.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním, v ktorom navrhla, aby
dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Na odôvodnenie svojho mimoriadneho opravného prostriedku uviedla, že súdy jej odňali
možnosť konať pred súdom v zmysle v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že pri posudzovaní
otázky vzniku nároku na priznanie oslobodenia od povinnosti hradiť súdny poplatok
za odvolanie na strane žalovanej sa nezaoberali dôkazmi a skutočnosťami prezentovanými
žalovanou v jej podaniach a bez takéhoto posúdenia rozhodli. Rozhodnutia súdov nie sú
dostatočne odôvodnené (§157 ods. 2 O.s.p.) a sú nepreskúmateľné. Súdy „odignorovali
mimoriadne závažné skutočnosti“, ktorými odôvodňovala záver, prečo nemožno spravodlivo
požadovať speňaženie jej nehnuteľností pre úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie
vo výške 15 874 € (v tomto konaní vyrúbený a vymáhaný), keď v odvolacom konaní proti
rozsudku o zmeškaní bola žalovaná úspešná – a (len) musela brániť svoje práva proti
nesprávnemu postupu súdu. V predmetnej situácii poplatková povinnosť neplní žiaden účel
zamýšľaný právnou normou, žalovaná nedisponuje iným kapitalizovaným majetkom.
Poukázala na situáciu, kedy sa súdny poplatok za dôvodné dovolanie v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. neukladá. Postup súdov považovala za príliš formalistický a nespravodlivý. Žalovaná
spĺňa predpoklady pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, čo vyplýva
z predložených účtovných dokladov.
Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241ods. 1 O.s.p.),
skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu opodstatnenosti
v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň
procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť,
aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil (opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu) správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje
aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu,
ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť a úplnosť
skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už
len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie
má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací
súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať
dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť
dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia
vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania
tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ – či už
bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade
nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím
dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho
výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je
viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., osobitný význam práve úplné, vecne
správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiž
dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci nižšími súdmi len z aspektov
uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo dovolateľ uplatnil
v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný
skúmať.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľka napadla dovolaním uznesenie, ktoré nemá znaky uvedené
v týchto ustanoveniach. Dovolanie žalovanej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie
je. Dovolateľka napadá rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov, prípustnosť ktorého
je zároveň zákonom výslovne vylúčená v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p.
Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, že právna možnosť využitia
zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov sa limituje na dovolacie dôvody v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., preto neprichádza do úvahy možnosť dovolateľky domáhať sa
reparácie prípadných nesprávnosti v súdom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou
v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľka zastúpená
kvalifikovaným zástupcom (advokátom) však v dovolaní uplatňuje aj dovolacie dôvody
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (súdom vyčíta, že u žalovanej trvajú predpoklady
pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v zmysle predložených účtovných
dokladov, čo má navodzovať situáciu, že a/ súdy neprihliadali na dôkazy predložené
dovolateľkou, ktorými odôvodňovala svoju žiadosť o priznanie oslobodenia do platenia
súdnych poplatkov, b/ prípadne, že súdny nesprávne vyhodnotili doklady predložené
žiadateľkou o oslobodenie a v konečnom dôsledku c/ vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ
žiadateľke nepriznali oslobodenie od platenia súdnych poplatkov). K týmto (prípadným)
argumentom dovolateľky v dovolaní dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo možné
prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (viď napr.
R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, že
na dovolateľkou uplatnené dovolacie dôvody, v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
(i keby boli prípadne opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd
skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je
relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto ani
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
1. Dovolateľka tvrdí, že pri rozhodovaní o podanej žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov jej bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť pred súdom konať (§237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.). K uvedenému je nutné uviesť, že pod odňatím možnosti pred súdom
konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu týchto práv
dochádza v dôsledku nesprávneho – zákonu sa priečiaceho procesného postupu súdu, ktorým
je účastník vylúčený z ich realizácie.
Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu
príslušnej právnej normy (v danom prípade § 138 ods. 1 O.s.p.), na základe čoho dospieva
k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, sa označuje ako právne posudzovanie veci.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom,
že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne
aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Samotným právnym posúdením veci ale
nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym
posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Z tohto dôvodu
je právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov považované (len) za relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), ktorý ale sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v civilnom konaní sa nepovažuje za obmedzenie
práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru (napr. Kreuz proti Poľsku, rozsudok,
19. júna 2009, č. 28249/95 a iné).
V prejednávanej veci zo spisu nevyplýva, že by sa súdy dopustili porušenia
procesných oprávnení žalovanej majúcich za následok odňatie jej možnosti pred súdom
konať; obsah spisu nedáva podklad pre záver, že jej nepriznali oslobodenie od súdnych
poplatkov, hoci pre to boli dané procesné predpoklady. Práve naopak, súdy jasne
a zrozumiteľne vysvetlili, že pokiaľ majetkové pomery účastníka dovoľujú úhradu súdnych
poplatkov, žiadosti žiadateľa v zmysle § 138 O.s.p. nie je možné vyhovieť. Pri tomto závere
sa opierali o žiadosť žalovanej a o tlačivo pre dokladovanie jej pomerov, ktorým navrhovala
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a jeho prílohy (viď č.l. 268 až 284 spisu).
Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci postup súdov nemal
za následok znemožnenie realizácie procesných práv žalobcu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
1.2. Dovolateľka namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu
prvého stupňa (pretože súd nezohľadnil závažné skutočnosti ňou uvádzané, najmä to, že
dovolateľke hrozí speňaženie jej celého majetku pre neuhradenie súdneho poplatku
za podané dovolanie vo výške 15 874 €, čo považuje za nespravodlivé, lebo išlo o jej obranu
proti nesprávnemu postupu súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom
pre zmeškanie), treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je
aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj
z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu.
Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/2009). Tento názor si osvojil aj dovolací súd a v ďalšom z neho vychádza.
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta uvádza, že „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
Prihliadajúc na uvedenú výnimočnosť (vyjadrenú v prijatom stanovisku) dovolací súd
dospel k záveru, že potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným
rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., lebo obsahuje
„zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“. Odôvodnenie rozhodnutí
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak
pre rozhodnutie súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozhodnutie odvolacieho
súdu (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje vysvetlenie
dôvodov (i aplikovanú právnu úpravu), pre ktoré nebolo návrhu žiadateľky o priznanie
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vyhovené, a preto ich nemožno považovať
za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Súdy oboch stupňov
jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalovanej nepriznali oslobodenie
od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. Zhodli sa v podstatnom na tom, že
majetkové pomery žalovanej (skúmajúc ich od roku 2010 až do roku 2013) s odvolaním sa
na hodnotu nehnuteľných vecí v jej vlastníctve, na ktorých viazne exekučné záložné právo
a je vedná exekúcia ich predajom (účtovná hodnota pozemkov 7 651 € a účtovná hodnota
stavieb 199 281€) nedovoľujú priznať oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138
O.s.p., a to i napriek tomu, že žalovanej bola uložená výška súdneho poplatku za podané
odvolanie 15 874 €, jej peňažné záväzky z pôžičky voči veriteľovi J. M. predstavujú sumu
240 872 €, v hospodárení za príslušné účtovné obdobia dosahovala záporné výsledky [rozdiel
medzi jej príjmami a výdavkami v roku 2013 (- 174€) a v roku 2012
(- 2 310 €)] a v jej aktívach je i (zrejme už) nedobytná pohľadávka z obchodnej činnosti voči
Mäsokombinátu Fatra a.s. 13 715 €. Súdy pritom pre rok 2013 prihliadali aj na účtovnú
hodnotu „obežného majetku“ žalovanej (najmä pohľadávky z obchodného styku vo výške
13 715 € a peňazí v účtovnej hodnote 2 693 €). Skonštatovali, že účtovný majetok žalovanej
k 31. decembru 2013 bol 223 320 €. Dovolateľka voči týmto zisteniam súdov v dovolaní (ale
ani v odvolaní) nevzniesla žiadne (konkrétne) výhrady. V kontexte tejto situácie
a argumentácie súdov (zohľadňujúcej komplexné majetkové pomery žiadateľky) potom (len)
všeobecné námietky dovolateľky (že spĺňa podmienky pre priznanie oslobodenia od platenia
súdnych poplatkov; že nedošlo k zohľadneniu dokladov ňou predložených k žiadosti
o oslobodenie i prípadné spochybňovanie skutkového stavu veci ohľadne jej majetkových
pomerov) nejavia sa byť argumentmi rozhodujúcimi (významnými) pre rozhodnutie, ku
ktorým by súdy museli v odôvodnení ich rozhodnutí zaujímať opätovné alebo osobitné
stanovisko.
Osobitné stanovisko súdy nemuseli zaujímať ani k takej argumentácii dovolateľky,
ktorá stojí mimo rozhodných skutočností prezumovaných v zákonnom rámci ustanovenia
§138 ods. 1 O.s.p., ktorý definuje predpoklady pre rozhodovanie súdu o žiadosti pre priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov. Za takú argumentáciu dvolateľky možno považovať i tú,
v ktorej žalovaná zastáva názor, že je nespravodlivé, aby musela zaplatiť súdny poplatok
za ňou podané odvolanie (resp. aby bola na nej vymáhaná táto poplatková povinnosť)
v prípade, ak úspešne háji svoje práva voči nesprávnemu postupu súdu pri vydaní rozsudku
pre zmeškanie. Dovolací súd dáva dovolateľke do pozornosti, že súdy sú pri rozhodovaní (aj)
o poplatkovej povinnosti viazaní zákonom. Je vecou normotvorcu (nie súdov) ako usporiada
finančno-právny vzťah medzi štátom a poplatníkom, t.j. ako nastaví podmienky vzniku alebo
zániku poplatkovej povinnosti, ako určí podmienky oslobodenia od súdnych poplatkov alebo
ich vrátenia. Zákon o súdnych poplatkoch nehľadí pri poplatkovej povinnosti inak
na odvolateľov, ktorí napadajú rozsudky vydané na základe zmeškania (kontumačné rozsudky
- § 153b O.s.p.) a inak na odvolateľov, ktorí napríklad napadajú rozsudky pre uznanie alebo
vzdanie sa nárokov (§153a O.s.p.), či rozsudky vydané podľa §153 O.s.p. Súdom pri výklade
a aplikácii zákona o súdnych poplatkoch nie je dovolené prekračovať nastavené limity
právnej normy verejného práva, ktorá je pri poplatkovej povinnosti za podané odvolania voči
rozsudkom vo veci samej inak jasná, zrozumiteľná a jednoznačná. V prípade úspechu
žalovanej v spore súd môže rozhodnúť, že náklady na súdny poplatok za odvolanie budú
nahradené neúspešným účastníkom (§ 142 a nasl. O.s.p.).
Dovolateľka napokon poukazuje na „analógiu nespoplatnenia dovolania
odôvodneného vadou zmätočnosti v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“ (teda na podmienky
vrátenia súdneho poplatku za podanie dovolania). V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že
súčasná právna úprava § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. (v zmysle novely zákona
č. 273/2015 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2015) už vychádza z tohto že
„poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, odvolania, žaloby na obnovu
konania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa žaloba, návrh na začatie
konania, odvolanie, žaloba na obnovu konania alebo dovolanie odmietlo alebo vzalo späť
pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz; to neplatí, ak
bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.“ Uvedená zmena zaviedla pravidlo, podľa ktorého sa zaplatený súdny
poplatok za podané dovolanie nevracia, pokiaľ bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu, že
smerovalo proti rozhodnutiu, voči ktorému zákon dovolanie nepripúšťa.
1.3 Za dôvodné nemožno považovať ani ďalšie námietky dovolateľky (týkajúce sa
tvrdenia o preukázaní rozhodných skutkových okolností potrebných pre správne posúdenie
veci, t.j. pre zamietnutie žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov). Pokiaľ
dovolateľka namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení
(nezisťovali relevantné na vec sa vzťahujúce dôkazy, ide po stránke obsahovej o námietku, že
v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 ods. 1 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej
v konaní došlo) môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
1.4 Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval prípade k spochybneniu právneho
posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) - t.j.
že tu bol dôvod pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov žalovanej, je
potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom
Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale
zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011,
sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn.
2. Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Dovolací súd o náhrade trov dovolacieho konania nerozhodoval, lebo účastníkmi
konania nebol takýto návrh podaný (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. mája 2016
JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová