Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 307/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

zákonným zástupcom , a ,

zastúpených advokátkou , Advokátska kancelária,

, ktorou namietajú porušenie

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Michalovce č. k. -194 z 3. októbra 2008

a rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach č. k. -293 a č. k.

-297 z 22. decembra 2008, porušenie Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a sp. zn. z 19. mája 2009 a sp. zn. z 18. mája 2009 a čl. 37

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Michalovce č. k. -200 z 10. októbra 2008 a Krajského súdu v Košiciach

č. k. -300 z 22. decembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť mal. a st. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2009 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ

v 1. rade), zastúpeného zákonným zástupcom ,

a (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou , ktorou namietajú porušenie

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -194 z 3. októbra 2008

a rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-293 a č. k. -297 z 22. decembra 2008, porušenie čl. 46

ods. 1 , a dohovoru postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a sp. zn. 5 Cdo

92/2009 z 19. mája 2009, ako aj sp. zn. z 18. mája 2009 a sťažovateľ

v 1. rade aj porušenie čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k. -200 z 10. októbra 2008

a krajského súdu č. k. -300 z 22. decembra 2008 (rozhodnutia krajského

súdu neboli označené poradovým číslom, ústavný súd v konaní vychádzal z obsahu

odôvodnenia sťažností, ktoré spresňuje, ktoré rozhodnutia sú napádané, pozn.).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v súčasnom období je na okresnom súde pod

sp. zn. vedené konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému –

sťažovateľovi v 1. rade (pôvodne začaté na Okresnom súde Zvolen na návrh matky

maloletého z 2. augusta 2006), v ktorom otec - sťažovateľ v 2. rade, i matka sťažovateľa

v 1. rade opakovane podávali návrhy na vydanie predbežných opatrení, resp. vzájomné

návrhy, na základe ktorých žiadali, aby okresný súd rozhodol o zverení maloletého do ich

osobnej starostlivosti, nariadil znalecké dokazovanie vo veci, povolil styk sťažovateľa v 1.

rade so sťažovateľom v 2. rade aj mimo územia Slovenskej republiky, upravil styk rodičov

k maloletému na čas do právoplatného skončenia konania vo veci počas veľkonočných

a vianočných sviatkov, jarných i hlavných školských prázdnin, povolil účasť právneho

zástupcu maloletého v konaní, ustanovil nového kolízneho opatrovníka a rozhodol

o povinnosti vrátenia a odovzdania maloletého z Talianska do starostlivosti matky na území

Slovenskej republiky.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu 12. augusta 2009 sťažovatelia namietajú

porušenie práva na spravodlivý proces a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k. -194 z 3. októbra 2008, ktorým

okresný súd zamietol návrh sťažovateľa v 2. rade na prerušenie konania a na prevzatie

právomoci v tejto veci Súdom pre maloletých mesta Benátky (ďalej len „benátsky súd“)

a postupom a rozhodnutím krajského súdu č. k. -293 z 22. decembra 2008,

ktorým po odvolaní podanom sťažovateľom v 2. rade potvrdil uznesenie okresného súdu

a rozhodnutím krajského súdu č. k. -297 z 22. decembra 2008, ktorým

odmietol odvolanie sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovatelia

ďalej namietali porušenie práva na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy, a to

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2009, ktorým

rozhodol o dovolaní sťažovateľa v 2. rade proti rozhodnutiu krajského súdu, a rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2009, ktorým rozhodol o dovolaní

sťažovateľa v 1. rade proti rozhodnutiu krajského súdu.

K porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade na právnu pomoc v konaní pred súdom

došlo podľa tvrdení sťažovateľov postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k.

-200 z 10. októbra 2008, ktorým nepripustil zastupovanie maloletého

sťažovateľa v 1. rade advokátkou , a postupom a rozhodnutím

krajského súdu č. k. -300 z 22. decembra 2008. Sťažovatelia namietali aj

porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 18. mája 2009.

Sťažovatelia sa v sťažnosti domáhali zrušenia uznesení okresného súdu č. k.

-194 z 3. októbra 2008, č. k. -200 z 10. októbra 2008, ako aj

zrušenia uznesení krajského súdu č. k. -293, č. k. -297

a č. k. -300 z 22. decembra 2008, udelenia príkazu okresnému súdu

neodkladne konať vo veci vedenej pod sp. zn. a priznania náhrady trov

právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

I. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa v 2. rade na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa a

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

5. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu uvedených práv došlo postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

tým, že konanie (pôvodne začaté na Okresnom súde Zvolen) je

poznamenané prieťahmi v dôsledku toho, že začalo 2. augusta 2006 a napriek uplynutiu

doby viac ako 3 rokov (do dňa podania sťažnosti) nie je ukončené, hoci sa týka

starostlivosti súdu o maloletých a súd vo veci nekonštatoval existenciu vážnych dôvodov

a objektívnych príčin, pre ktoré by nebolo možné vykonať dôkazy. Podľa tvrdení

sťažovateľa je dĺžka konania zapríčinená postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu.

Maloletý - sťažovateľ v 1. rade sa v súčasnom období (od júla 2008), na základe

predbežného ochranného opatrenia benátskeho súdu z 29. júla 2008, ktoré tento súd

potvrdil rozhodnutím z 28. januára 2009, nachádza v Taliansku u svojho otca - sťažovateľa

v 2. rade, a napriek skutočnosti, že sťažovateľ v 2. rade podal okresnému súdu návrh na

prerušenie konania a prevzatie právomoci v tejto veci benátskym súdom, okresný súd

uznesením č. k. -194 z 3. októbra 2008 návrh zamietol a toto uznesenie krajský

súd po odvolaniach podaných sťažovateľmi potvrdil uznesením č. k. -293

z 22. decembra 2008 u sťažovateľa v 2. rade a uznesením č. k. -297

z 22. decembra 2008 odvolanie sťažovateľa v 1. rade odmietol.

Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke týkajúcej sa neprimeranej doby

konania ústavný súd po podrobnom preskúmaní spisového materiálu v uvedenej veci

a vecami s ňou súvisiacimi poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v súlade s ktorou

rozhodol aj v tomto prípade.

6. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru ústavný súd vždy

skúma s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu

(napr. , ). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd po preskúmaní spisového materiálu v predmetnej veci konštatuje, že ide

o konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému. Uvedený typ konania

podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ústavný súd

nepovažuje za právne zložitý, pretože k nemu existuje metodika postupu súdov, ktorá je

jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Riešenie určitých otázok možno dosiahnuť aj

dohodou rodičov, súdne konanie prichádza do úvahy vtedy, ak k dohode nedôjde. V danom

prípade konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému

nevykazovalo v začiatkoch konania právnu a skutkovú zložitosť, avšak s ohľadom na vývoj

udalostí, ku ktorým vo veci došlo v ďalšom období, je potrebné ju v súčasnosti označiť za

vec so skutkovou i právnou zložitosťou. Postup okresného súdu v konaní zásadným

spôsobom ovplyvnila skutočnosť, že v júli 2008 sťažovateľ v 2. rade nevrátil sťažovateľa

v 1. rade po prázdninách, ktoré u neho strávil, z územia Talianska matke na územie

Slovenskej republiky. V konaní je vzhľadom na súčasný pobyt sťažovateľov v Taliansku

potrebné uplatňovať predpisy Európskej únie, konanie si vyžaduje spracovanie odborných

posudkov určenými súdnymi znalcami, ako aj zabezpečenie tlmočenia ústnych konaní

a prekladov písomných listín. Napriek uvedeným skutočnostiam je v záujme maloletého

dieťaťa, aby súd rozhodol čo najskôr a trvalo vyriešil zabezpečenie jeho výchovy a výživy.

Za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv

účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom

prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (,

).

Preskúmavané konanie začalo 2. augusta 2006 na Okresnom súde Zvolen, ktorému

bol doručený návrh matky na úpravu práv a povinnosti rodičov k maloletému –

sťažovateľovi v 1. rade. Následne bola príslušnosť prenesená na okresný súd, ktorý vo veci

koná od 2. mája 2008 dosiaľ.

Zo skutkových zistení ústavného súdu získaných zo spisu okresného súdu vyplýva,

že správanie účastníkov konania sa počas celého doterajšieho konania vyznačuje

mimoriadnou procesnou aktivitou. Sťažovateľ v 2. rade využíval svoje procesné práva.

Okresnému súdu predložil návrhy na doplnenie dokazovania v konaní, vstup prokuratúry do

konania, podal opravné prostriedky proti rozhodnutiam okresného súdu i krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené bol spis v predmetnej veci opakovane predkladaný

druhostupňovému súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch. Doba, počas

ktorej sa spis nachádzal na príslušnom krajskom súde a najvyššom súde, nemôže ísť na

ťarchu okresného súdu príslušného na rozhodovanie vo veci.

Ústavný súd už na základe sťažností podaných sťažovateľmi 14. mája 2008

a 28. augusta 2008 skúmal prieťahy v konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Zvolen

a následne na okresnom súde, pričom uznesením č. k. -29 zo 7. augusta 2008

a uznesením č. k. -15 zo 17. decembra 2008 obe sťažnosti odmietol, keďže

konštatoval, že k prieťahom v konaní nedošlo. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd

a krajský súd aj v sťažnosťou namietanom období venovali konaniu vo veci primeranú

pozornosť, ich postup možno označiť za plynulý a jednotlivé úkony vykonávané

v primeraných lehotách.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v 2. rade v tejto časti, vzhľadom na uvedené

skutočnosti, pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 2. rade na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného

súdu č. k. -194 z 3. októbra 2008, rozhodnutím krajského súdu č. k.

-293 z 22. decembra 2008 a podľa , ako aj

ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2009 a sp. zn. z 18. mája 2008

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom.

Okresný súd uznesením č. k. -194 z 3. októbra 2008 návrh sťažovateľa

v 2. rade na prerušenie konania a na prevzatie právomoci v tejto veci benátskym súdom

zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že maloletý – sťažovateľ v 1. rade, bol

predbežným opatrením Okresného súdu Zvolen sp. zn. z 10. augusta 2007

zverený do výchovy matke s trvalým bydliskom v Slovenskej republike. V čase

rozhodovania o návrhu bolo v platnosti ochranné opatrenie benátskeho súdu z 29. júla

2008, ktorým došlo k dočasnému umiestneniu maloletého u otca v Taliansku, avšak vo veci

nebol vypracovaný znalecký posudok, ktorý mal preukazovať dôvodnosť predbežného

opatrenia a mal byť súdu predložený do 10. novembra 2008. Okresný súd na základe

uvedeného a ďalších skutočností o pomeroch u maloletého konštatoval, že neboli splnené

podmienky podľa čl. 15 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej

právomoci a uznávaní rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, na postúpenie veci súdu, ktorý je vhodnejšie umiestnený na prerokovanie veci.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie obaja sťažovatelia, pričom

sťažovateľ v 2. rade namietal predovšetkým nesprávne vyhodnotenie dôkaznej situácie

a potrebu vykonania znaleckého dokazovania, ktoré je už v Taliansku zabezpečené

a v Slovenskej republike neboli na jeho vykonanie urobené potrebné úkony, ďalej aj

skutočnosťou, že na území Talianska sa nachádzajú dvaja účastníci konania, pričom

v Taliansku je maloletému poskytnutá širšia ochrana jeho základných práv.

Krajský súd vo veci rozhodoval po odvolaniach podaných oboma sťažovateľmi.

O odvolaní sťažovateľa v 1. rade rozhodol uznesením o odmietnutí č. k.

297 z 22. decembra 2008 z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou – maloletým.

Krajský súd uviedol, v akom rozsahu je maloletý vzhľadom na svoju rozumovú a vôľovú

vyspelosť spôsobilý na právne úkony, a konštatoval, že maloletí nie sú spôsobilí robiť

právne úkony, ktoré majú súvis s úpravou rodičovských práv a povinností, ktoré sa týkajú

ich vlastnej výchovy, povahy a vhodnosti výchovného pôsobenia každého z rodičov, a tiež

také procesnoprávne úkony, ktoré v predmetnom konaní majú súvis s riešením otázky, ktorá

má výlučne právny charakter a súvisí s aplikáciou právnych predpisov práva Európskej

únie a Európskych spoločenstiev.

Krajský súd o odvolaní otca - sťažovateľa v 2. rade rozhodol uznesením č. k.

-293 z 22. decembra 2008 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil s odôvodnením, že vo veci bol náležite zistený skutkový stav a správne

vyhodnotené všetky dôkazy, na základe ktorých by bol odôvodnený postup podľa čl. 15

ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 z 27. novembra 2003.

Najvyšší súd rozhodoval o dovolaniach podaných sťažovateľom v 1. a 2. rade.

Sťažovateľ v 1. rade žiadal napadnuté uznesenie okresného a krajského súdu zrušiť a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože sa mu postupom súdu odňala ako účastníkovi

predmetného konania možnosť konať pred súdom. Najvyššiemu súdu vytýkal, že mu svojím

postupom znemožnil konať pred súdom prostredníctvom zvolenej advokátky. Najvyšší súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 19. mája 2009, ktorým dovolanie odmietol

s odôvodnením, že zhodne s právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že

maloletý vo veku 13 rokov nie je rozumovo tak vyspelý, aby chápal obsah a význam

právnych úkonov, ktoré v danej veci s mimoriadnou právnou náročnosťou za neho

vykonáva právna zástupkyňa, pričom poukázal na výraznú podobnosť dovolania podaného

sťažovateľom v 2. rade, ktorý je zastúpený inou právnou zástupkyňou ako sťažovateľ

v 1. rade. Sťažovateľ je v konaní riadne zastúpený kolíznym opatrovníkom. Najvyšší súd na

základe uvedeného dospel k záveru, že dovolanie vo veci bolo podané nespôsobilou

a neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ v 2. rade podal proti uzneseniu krajského súdu (ktorým potvrdil

rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a na prevzatie

právomoci v tejto veci benátskym súdom) na najvyššom súde dovolanie podľa § 237

písm. f) , v ktorom namietal, že postupom súdu bola maloletému - sťažovateľovi

v 1. rade ako jednému z účastníkov predmetného konania odňatá možnosť konať pred

súdom prostredníctvom zvolenej advokátky. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

dovolanie sťažovateľa v 2. rade odmietol a rozhodol, že postupom krajského súdu nebola

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd pri prerokúvaní

a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a dovolateľovi neznemožnil

uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv

a oprávnených záujmov. V predmetnom konaní sú účastníkmi konania maloleté dieťa,

riadne zastúpené kolíznym opatrovníkom, otec maloletého dieťaťa a matka maloletého

dieťaťa. Sťažovateľ v 2. rade v dovolaní namietal odňatie možnosti konať pred súdom

maloletému, nie však jemu ako sťažovateľovi v 2. rade. Jemu samému právo byť

účastníkom konania nebolo upreté, v konaní bol zastúpený právnou zástupkyňou.

8. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v 2. rade navrhol vyslovenie porušenia

označených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. -194, ústavný

súd uvádza, že z preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania

princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie

ochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľa v prípade, ak ochranu

poskytuje iný súd. Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ v 2. rade právo podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základným

právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe

podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa v 2. rade

odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K rovnakému záveru ústavný súd dospel, aj pokiaľ ide o tú časť predloženej

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v 2. rade namietal ústavnú súladnosť rozsudkov krajského

súdu č. k. -293 z 22. decembra 2008. Sťažovateľ v 2. rade prípustnosť

dovolania podaného proti uvedenému rozsudku odôvodnil odňatím možnosti konať pred

súdom podľa . Ustanovenie systematicky zaradené vo štvrtej

časti tretej hlave upravujúcej dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok uvádza dovolacie dôvody, ktorých existenciu ak dovolací súd

z okolností posudzovaného prípadu zistí, musí dovolanie považovať za prípustné

a meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa uvádzacej vety je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súdu

vyskytla niektorá z tam uvedených vád.

Ústavný súd je preto toho názoru, že v okolnostiach prípadu sťažovateľa v 2. rade

poskytol ním označeným základným právam ochranu iný súd, a to najvyšší súd ako súd

dovolací. Dovolanie z dôvodu uvedeného v totiž ústavný súd považuje

za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

aj podľa (právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom) (, ). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti namietajúcej rozsudok najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho odmietol podľa pre nedostatok právomoci.

9. Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 36

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru by došlo

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ()

vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, , ).

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom rozhodnutí

najvyššieho súdu nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah (ako to už

bolo uvedené vyššie) podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto

podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je

napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo

inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. z 19. mája 2009 obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov

na jeho výroky a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred

týmto súdom podľa až , tiež nezistil, že by závery najvyššieho súdu

v konaní o návrhu na prerušenie konania a prevzatie právomoci vo veci benátskym súdom

boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré nebolo v súlade so

želaním sťažovateľa, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním

jeho princípov.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej stabilizovanej judikatúry na napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že sú dostatočne odôvodnené, pričom právne

závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd zobral do úvahy aj štádium, v ktorom sa

nachádza konanie vo veci samej, a sťažnosť v označených častiach namietajúcich porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľov uzneseniami najvyššieho súdu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

10. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že po podaní ústavnej sťažnosti okresný

súd berúc do úvahy všetky zásadné skutočnosti a okolnosti, ku ktorým došlo v danej veci

v priebehu rokov 2008 až 2010 tak na strane matky, ako aj otca a maloletého (pričom

za najpodstatnejšie možno označiť nevrátenie maloletého na územie Slovenskej republiky

po letných prázdninách a pobyte u otca v Taliansku v roku 2008, ktoré v súčasnom období

trvá už viac ako dva roky; rozhodnutie benátskeho súdu z 29. júla 2008, ktorým navrhol

prerušenie konania o zverení dieťaťa do výchovy a prenesenie právomoci na benátsky súd

a vydanie ochranného opatrenia o dočasnom umiestnení maloletého u svojho otca; ako aj

rozhodnutia benátskeho súdu č. 1443/08 RR z 28. januára 2009, ktorým zamietol návrh

na návrat maloletého na Slovensko; rozhodnutie z 9. júla 2009, ktorým určil, že maloletý

ostane dočasne umiestnený u otca; rozhodnutie z 5. marca 2010, ktorým potvrdil

umiestnenie maloletého do dočasnej starostlivosti otca a upravil styk matky s maloletým),

konanie vo veci prerušil a vyzval účastníkov konania, aby podali benátskemu súdu návrh na

úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Podľa informácie okresného

súdu zo 7. septembra 2010 účastníci konania už požiadali benátsky súd o prevzatie

právomoci na konanie vo veci.

III. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa v 1. rade

podľa a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , k namietanému porušeniu čl. 37 ods. 2 listiny postupom

a rozhodnutím okresného súdu č. k. -200 z 10. októbra 2008 a postupom

a rozhodnutím krajského súdu č. k. -300 z 22. decembra 2008, ako aj

k namietanému porušeniu základného práva podľa a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2009 a sp. zn. z 18. mája 2009

11. Sťažovateľ v 1. rade namietal, že rozhodnutím okresného súdu č. k.

-200 z 10. októbra 2008, ktorým nepripustil zastupovanie maloletého –

sťažovateľa v 1. rade, zvolenou advokátkou , došlo k porušeniu

jeho práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Splnomocnená právna zástupkyňa

predložila okresnému súdu všeobecné plné moci z 27. júla 2007, 20. augusta 2007,

6. októbra 2007 a 11. septembra 2008, ktorými ju mal maloletý splnomocniť na

zastupovanie v konaní na okresnom súde vo veci úpravy rodičovských práv a povinností.

Okresný súd uvedeným uznesením zastupovanie sťažovateľa v 1. rade advokátkou

nepripustil. Právna zástupkyňa podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom

zároveň žiadala zrušiť rozhodnutie, ktorým bol maloletému ustanovený kolízny opatrovník,

a za kolízneho opatrovníka navrhla seba. Krajský súd uznesením č. k. -300

z 22. decembra 2008 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Proti

uvedenému rozhodnutiu podala dovolanie právna zástupkyňa sťažovateľa v 1. rade, ako aj

sťažovateľ v 2. rade. Obaja zhodne (ich dovolania majú v niektorých častiach identický

text, pozn.) namietajú, že sú dané dôvody na podanie dovolania podľa ,

keďže rozhodnutím krajského súdu bola maloletému - sťažovateľovi v 1. rade, odňatá

možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. mája 2009

dovolanie sťažovateľa v 2. rade odmietol s odôvodnením, že mu ako dovolateľovi nebolo

upreté právo byť účastníkom konania, bol procesne zastúpený ním zvolenou právnou

zástupkyňou so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, takže mu súd ako účastníkovi

konania toto právo neodňal, čo sám ani nenamietal, keďže dovolanie podal z dôvodu

odňatia možnosti konať pred súdom maloletým - sťažovateľom v 1. rade.

12. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v 2. rade ako zákonný zástupca maloletého

– sťažovateľa v 1. rade namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , a dohovoru a listiny označenými

rozhodnutiami všeobecných súdov, ústavný súd uvádza, že v namietanom konaní vystupuje

ako zástupca sťažovateľa v 1. rade súdom ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny Michalovce.

Je nepochybné, že sťažovateľ v 2. rade a matka sťažovateľa v 1. rade sú zákonnými

zástupcami svojho dieťaťa podľa § 31 a § 32 ods. 1 zákona o rodine. V prípade stretu

záujmov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine

vylúčené. V takomto prípade ustanoví podľa § 31 ods. 3 v spojení s § 60 ods. 1 zákona

o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní zastupovať (kolízny

opatrovník). V konaní, v ktorom sa namieta porušenie základných práv, bol sťažovateľ

v 1. rade zastúpený takto ustanoveným kolíznym opatrovníkom. Z tohto jeho postavenia

potom vyplýva, že len on je oprávnený namietať porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa v 1. rade (práve z dôvodu stretu záujmu sťažovateľa v 1. rade a jeho rodičov,

teda aj sťažovateľa v 2. rade) na ústavnom súde ako jeho zástupca. Vzhľadom na tento

záver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v 1. rade, ktorou namieta porušenie

svojich označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami všeobecných

súdov už po jej predbežnom prerokovaní ako podanú neoprávnenou osobou podľa § 25

ods. 2 (pozri aj , ).

13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

14. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010