Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 74/2014
PDF · 283.3 KB
No categories available
IV. ÚS 74/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. K.
a mal. R. K., zastúpeného zákonným zástupcom B. K., ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41
ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3
ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 a 54 Charty základných práv Európskej
únie a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2,
čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného
súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 168/2012 a jeho uzneseniami
z 25. mája 2012 a 27. júna 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 CoP 69/2012 a jeho uznesením z 13. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CoP 83/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013 a jeho
uznesením z 29. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. K. a mal. R. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013
doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a mal. R. K. (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných
práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1,
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14
a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1
a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 charty a práv
podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1,
čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Vranov nad
Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 168/2012 a jeho
uzneseniami z 25. mája 2012 a 27. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného
súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 CoP 69/2012 a jeho uznesením z 13. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CoP 83/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia
krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013 a jeho
uznesením z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Ťažiskovým dôvodom sťažnosti je v časti smerujúcej proti okresnému súdu nesúhlas
sťažovateľov s jeho postupom, keď ako „nelegitímny súd miestne nepríslušný súd“ na návrh
matky sťažovateľa v 2. rade „na úpravu práv a povinnosti rodičov k maloletému R. K.“
uznesením č. k. 8 P 168/2012-9 z 25. mája 2012 „ustanovil kolízneho opatrovníka
maloletému dieťaťu na zastupovanie v predmetnom súdnom konaní“ a „v rozpore s § 11
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku“ uznesením č. k. 8 P 168/2012-98 z 27. júna 2012 „zamietol námietku
sťažovateľa – odporcu (otca dieťaťa) podanú podľa § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku v predmetnom súdnom konaní“.
Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovatelia predovšetkým namietajú, že tento
potvrdil „nezákonným uznesením“ č. k. 4 CoP 69/2012-103 z 13. júla 2012 „protizákonné
a protiústavné uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 25. 05. 2012, č. k.
8 P 168/29012-9, ktorým okresný súd Vranov nad Topľou ako nelegitímny súd ustanovil
kolízneho opatrovníka maloletému dieťaťu sťažovateľa na zastupovanie v predmetnom
súdnom konaní, čím stanovil miestnu príslušnosť súdu na súdne konanie o predmetnom
návrhu navrhovateľky (matky dieťaťa) vo veci samej v rozpore s § 11 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, čl. 48 ods. 1
Ústavy SR v spojitosti s § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov...“,
a taktiež, že „nezákonným uznesením“ č. k. 2 CoP 83/2012-135 z 27. septembra 2012,
ktorým „potvrdil protizákonné a protiústavné uznesenie Okresného súdu Vranov nad
Topľou zo dňa 27.06 2012, č. k. 8P/168/2012-98, ktorým nelegitímny Okresný súd Vranov
nad Topľou zamietol predmetnú námietku sťažovateľa – odporcu (otca dieťaťa podľa § 105
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v predmetnom súdnom konaní, čím stanovil miestnu
príslušnosť na súdne konanie o predmetnom návrhu navrhovateľky (matky dieťaťa vo veci
samej v rozpore s § 11 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a s § 88 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s § 3 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov...“.
Napokon vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovatelia najmä namietajú, že vydal
„zmätočné spojené protizákonné a protiústavné uznesenie“ č. k. 3 Cdo 81/2013-263,
3 Cdo 82/2013 z 29. apríla 2013, ktorým ako súd dovolací „v rozpore so zákonmi SR,
Ústavou SR medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je SR viazaná odmietol právny nárok maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa
na výkon súdnej právomoci“.
Z mimoriadne rozsiahlej a do značnej miery neprehľadnej argumentácie obsiahnutej
v sťažnosti vyplýva, že postup označených všeobecných súdov v napadnutých konaniach
považujú sťažovatelia za „nelegitímny“ a ich rozhodnutia za „protizákonné a neústavné“
a ako také porušujúce ich v sťažnosti označené práva.
Sťažovatelia nepripojili k sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom vyžadované § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) s tým, že sa domáhajú „na základe § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojitosti s § 152 ods. 4 Ústavy SR povinnosti priamej aplikácie Ústavy SR – právneho
predpisu najvyššej právnej sily SR, ktorá zaručuje v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR právo každého
na právnu pomoc a nestanovuje povinnosť využívať právnu pomoc v konaní pred súdmi“.
Zároveň sa, poukazujúc na ďalšie články ústavy, dohovoru a charty, domáhajú,
„aby na základe tejto sťažnosti podanej v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR Ústavný súd SR
umožnil sťažovateľovi uplatňovať základné práva a slobody v rámci práva na spravodlivé
súdne konanie samoobhajobou základných práv a slobôd v konaní pred Ústavným súdom
SR“. V nadväznosti na uvedené predkladajú právnu „analýzu rozporu § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde s Ústavou SR a Dohovorom“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia zo svojho pohľadu podrobne odôvodňujú, prečo
považujú napadnuté postupy a označené rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné
a protizákonné a tiež rozporné s dohovorom, chartou a Dohovorom o právach dieťaťa.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 168/2012 a jeho uzneseniami
z 25. mája 2012 a 27. júna 2012, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 CoP 69/2012 a jeho uznesením z 13. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CoP 83/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013 jeho uznesením z 29. apríla
2013 boli porušené ich základné práva podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17
dohovoru a čl. 1 dohovoru, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2,
čl. 33 ods. 1, čl. 47 a čl. 54 charty a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2,
čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach
dieťaťa.
Ďalej sťažovatelia s poukazom na § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde navrhujú, aby
ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu
a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V.
Taktiež navrhujú zakázať okresnému súdu pokračovať v porušovaní ich základného
práva na súdnu ochranu a prikázať Okresnému súdu Bratislava V, aby „o predmetnom
návrhu navrhovateľky... konal ako miestne príslušný súd v zmysle § 11 Občianskeho
súdneho poriadku v spojitosti s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“.
Sťažovatelia sa napokon domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 55 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne
formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, a zároveň
zdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho
zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá
(napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).
Ústavný súd v súlade so svojím ustáleným postupom v obdobných veciach považuje
argumentáciu sťažovateľov týkajúcu sa dôvodov nepredloženia splnomocnenia na ich
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za irelevantnú.
Vzhľadom na to ústavný súd, poukazujúc na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
prípisom z 2. júla 2013 vyzval sťažovateľa v 1. rade na predloženie splnomocnenia
udeleného advokátovi na jeho zastupovanie, ako aj zastupovanie sťažovateľa v 2. rade
v konaní pred ústavným súdom v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola
sťažovateľovi v 1. rade doručená 12. júla 2013.
Sťažovateľ v 1. rade na výzvu ústavného súdu vo svojej odpovedi zo 14. júla 2013
poukázal na obsah svojej sťažnosti, v ktorej mal uviesť dôvody „požadovanej
samoobhajoby... vo verejnom a ústnom konaní pred Ústavným súdom SR“. Uvedené dôvody
spočívajú predovšetkým v argumentácii o prednostnej aplikácii dohovoru v zmysle čl. 7
ods. 5 ústavy, namietaní rozporu § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ústavou
a dohovorom, viazanosti sudcov ústavného súdu pri rozhodovaní len ústavou a ústavnými
zákonmi, nie však zákonmi (§ 14 zákona o ústavnom súde), a napokon aj vo výklade
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy,
ktorý žiadnemu účastníkovi konania neustanovuje povinné zastúpenie v konaní. Sťažovateľ
do vydania tohto rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti splnomocnenie na svoje
zastupovanie a zastupovanie sťažovateľa v 2. rade advokátom nepredložil.
Ak ústavný súd poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť
na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a inštruuje ho o tom, ako
treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa
a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti
v nej obsiahnuté rešpektovať (III. ÚS 265/05, III. ÚS 81/08). V prípade nerešpektovania
uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych
členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu
vyššej inštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80
z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny
procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami
zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike,
č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).
Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.
Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným
súdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť odmietne
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (II. ÚS 39/01, III. ÚS 136/07,
III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).
Argumentácia sťažovateľa v 1. rade, ktorou sa snaží dosiahnuť prerokovanie
sťažnosti ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde, však podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá
odôvodniť procesný postup, ktorý by sa odchyľoval od už uvedenej judikatúry ústavného
súdu a ESĽP. Povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom
je ustanovené zákonom o ústavnom súde, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii
ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov a bol vydaný
na základe čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods. 4 priamo odkazuje na zákonnú úpravu
podmienok a podrobností realizácie základného práva na súdnu ochranu, pričom uvedeného
základného práva sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Viazanosť sudcov ústavného súdu ústavou a ústavnými
zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená,
že ústavný súd sa pri prerokúvaní vecí nemá riadiť procedurálnymi pravidlami
ustanovenými zákonom vydaným podľa čl. 140 ústavy. Napokon zakotvenie povinného
právneho zastúpenia v určitom druhu súdneho konania (vrátane konania vedeného
pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu
pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, keďže jeho podstata spočíva v povinnosti štátnych
orgánov (vrátane súdov) umožniť každému účastníkovi konania poskytnutie právnej
pomoci, a to za podmienok ustanovených zákonom. Napokon je potrebné uviesť, že
povinné právne zastúpenie ustanovené pre sťažovateľov zákonom o ústavnom súde nebráni
žiadnemu účastníkovi konania vyjadriť svoj názor na okolnosti prípadu a formulovať na ich
podporu vlastnú právnu argumentáciu.
Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného
súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti.
Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,
určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým
spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci
(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov sa podľa názoru
ústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (132 strán), v ktorej
sa hodnotenie napadnutého postupu a rozhodnutí označených všeobecných súdov,
ako aj sťažovateľmi formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokon viedlo
k nekonzistentnosti, ba až neprehľadnosti doručeného návrhu.
Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahový
nedostatok petitu brániaci meritórnemu preskúmaniu sťažnosti ústavný súd považuje
nedostatočné označenie práv, ktoré mali byť postupom a rozhodnutiami sťažovateľmi
označených všeobecných súdov porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie
úplná a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní
viazaný, by mal obsahovať presné a riadne označenie práva (resp. základného práva),
ktoré malo byť porušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia ústavy, dohovoru, charty
či Dohovoru o právach dieťaťa bez slovného vymedzenia práva, ktoré malo byť
napadnutým postupom či rozhodnutím porušené, a bez jeho právnej (ústavnej) kvalifikácie.
Mnohé ustanovenia ústavy, charty či obidvoch dohovorov totiž obsahujú viacero
rôznych práv, pričom zo znenia petitu sťažnosti v zásade nie je zrejmé, ktoré konkrétne
právo malo byť podľa názoru sťažovateľov porušené. Uvedené je nevyhnutné pre
vymedzenie hraníc, v ktorých sťažovatelia žiadajú realizovať ústavný prieskum
dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd napokon považuje za žiaduce vyjadriť sa aj k zastúpeniu sťažovateľa
v 2. rade, ktorý je maloletým dieťaťom, sťažovateľom v 1. rade ako jeho otcom.
Je nepochybné, že sťažovateľ v 1. rade je spolu s matkou sťažovateľa v 2. rade zákonným
zástupcom svojho dieťaťa podľa § 31 a § 32 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa
§ 31 ods. 2 zákona o rodine vylúčené; v takomto prípade ustanoví podľa § 31 ods. 3
v spojení s § 60 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa
v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom
sa namieta porušenie práv, bol sťažovateľovi v 2. rade bol uznesením okresného súdu
č. k. 8 P 168/2012-9 z 25. mája 2012 ustanovený kolízny opatrovník. Z dôvodu stretu
záujmov sťažovateľa v 2. rade so záujmami jeho rodičov je vylúčené, aby bol sťažovateľ
v 1. rade ako jeho otec oprávnený podávať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v mene
sťažovateľa v 2. rade (obdobne II. ÚS 38/08, I. ÚS 240/08, I. ÚS 307/2010 a iné).
Ústavný súd napokon dodáva, že ako orgán verejnej moci (nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti) môže podľa čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí
dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich
ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie,
návrh, ktorý spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.
Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a že sťažovateľ v 1. rade ani po výzve ústavného súdu nepredložil splnomocnenie na jeho
zastupovanie, resp. zastupovanie maloletého sťažovateľa v 2. rade v konaní o sťažnosti,
a napokon aj vzhľadom na to, že sťažnosť v mene sťažovateľa v 2. rade bola podaná
osobou, ktorá pre stret záujmov nebola na takýto úkon oprávnená, ústavný súd sťažnosť,
ktorou boli namietané porušenia označených článkov ústavy, dohovoru, Dohovoru
o právach dieťaťa a charty postupmi a označenými rozhodnutiami okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už
pri jej predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2014