Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)IV. ÚS 221/2013
PDF · 153.94 KB
No categories available
IV. ÚS 221/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 356/29012-60
z 27. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 5 Co 356/29012-60 z 27. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým bol
potvrdený zamietajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 10 C/66/2011-44
zo 4. apríla 2012 v právnej veci sťažovateľa o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ nie je spokojný s odôvodnením
napadnutého rozsudku tvrdiac, že krajský súd sa vôbec nezaoberal meritom veci. Podľa jeho
názoru všeobecný súd nemôže zamietnuť žalobu iba na základe „marginálneho
nedostatku“ (nesprávne označenie žalovaného), čo „platí o to viac z dôvodu, že tento
nedostatok bol odstránený odvolaním“. Podľa sťažovateľa „z právneho odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pri rozhodovaní
odvolacieho súdu nebol v danej veci naplnený obsah sťažovateľovho práva na súdnu
ochranu a v dôsledku toho bolo porušené aj jeho právo na majetok“.
K sťažnosti sťažovateľa bolo pripojené vyhlásenie k povinnému právnemu
zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom, z ktorého vyplýva, že zákonnú požiadavku
obligatórneho právneho zastúpenia podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) odmieta akceptovať.
Ústavný súd, poukazujúc na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne
formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, prípisom
z 26. marca 2013 sťažovateľa upozornil, že vo svojej doterajšej praxi splnenie tejto
zákonnej podmienky bezvýhradne vyžaduje. V nadväznosti na to ho vyzval, aby mu
v lehote 14 dní predložil kvalifikované splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom. Zároveň bol upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu. Ústavný súd sťažovateľa
taktiež poučil o tom, že s účinnosťou od 1. januára 2012 došlo k zmene § 30 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta
a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže
na Centrum právnej pomoci.
Dňa 28. marca 2013 bolo ústavnému súdu doručené padanie sťažovateľa z 22. marca
2013, v ktorom vyjadril názor, že doterajšie uznesenia ústavného súdu, ktorými boli
odmietnuté jeho sťažnosti v dôsledku nepredloženia splnomocnenia pre advokáta už pri
predbežnom prerokovaní, „nemožno považovať za súladné s ústavnoprávnymi princípmi
ochrany ústavných práv sťažovateľa v zmysle II. hlavy ústavy“. Sťažovateľ poukazuje
aj na to, že „vplyvom nenaplnenia ústavnoprávnej ochrany mojich ústavných práv zo strany
súdu nastala situácia, ktorá mi spôsobuje značné problémy v profesionálnom a súkromnom
živote“. V súvislosti s tým malo okrem iného dôjsť k zhoršeniu jeho zdravotného stavu
a v neposlednom rade sa to prejavuje aj vo finančnej situácii jeho rodiny.
V ďalšej časti svojho podania sa sťažovateľ kriticky vyslovuje k rozhodovacej
činnosti ústavného súdu uvádzajúc, že využíva „ svoje právo na odpor vyplývajúce z čl. 32
ústavy – ius resistendi a podávam svoju sťažnosť podľa čl. 127 ústavy z 22. 1. 2013 bez
právneho zastúpenia.“.
Sťažovateľ v závere svojho podania z 22. marca 2013 vyslovuje názor, že
„doterajšie rozhodnutia vydané Ústavným súdom Slovenskej republiky v mojich právnych
veciach potvrdzujú moju domnienku o tom, že vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR
nemožno v zmysle čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv považovať
za účinný prostriedok nápravy podľa vnútroštátneho práva“.
Dňa 12. apríla 2013 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa,
v ktorom oznamuje, že na svojich doterajších stanoviskách týkajúcich sa povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom zotrváva.
II.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu obsahujúcej
upozornenie na možnosť odmietnutia jeho sťažnosti v prípade nepredloženia splnomocnenia
na jeho zastupovanie v konaní o sťažnosti nevyhovel a vo svojich odpovediach na túto
výzvu výslovne uviedol, že zákonnú požiadavku povinného právneho zastúpenia nemieni
akceptovať.
Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd so zreteľom na odmietavý postoj sťažovateľa, ktorý odmieta vykonanie
relevantných úkonov smerujúcich k zabezpečeniu svojho právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom, rozhodol o odmietnutí sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných
náležitostí návrhu. S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd bližšie argumentáciou
sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv
nezaoberal.
Ústavný súd napokon dodáva, že pokiaľ ide o vecnú stránku sťažovateľových
námietok, teda o kritiku inštitútu povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť
zákonnej úpravy povinného právneho zastúpenia vo svojej judikatúre opakovane poukazuje
a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013).
Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a v súlade
s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením
svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných
v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky
náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.
Odmietnutie tejto sťažnosti neznamená, že ústavný súd sa v budúcnosti nebude môcť
zaoberať prípadným porušením práv sťažovateľa. Poskytnutie ochrany ústavnosti ústavným
súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných predpokladov
a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom predpísaných
náležitostí sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2013