Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
145/370951.bbf247.pdf
PDF · 116.53 KB
No categories available
5Cdo/91/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 91/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletého M. M.,
narodeného X., zastúpeného opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
v M., dieťa rodičov : matky Ing. B. S., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. M. L., advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v M., a otca M. M., bývajúceho v P., T. R., zastúpeného
JUDr. D. H., advokátkou Advokátskej kancelárie G., so sídlom v B., o úpravu rodičovských
práv a povinností k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn.
4 P 113/2008, na dovolanie otca proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 22. decembra
2008 sp.zn. 8 CoP 346/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom konania nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce uznesením z 3. októbra 2008 č.k. 4 P 113/2008 – 194,
zamietol návrh otca maloletého dieťaťa na prerušenie konania a prevzatie právomoci vo veci
Súdom pre maloletých mesta B. v T. R.. Mal za to, že nie sú v danej veci splnené podmienky
pre takýto postup súdu. V zmysle článku 15 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, len
vo výnimočných prípadoch, ak súdy členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci samej, sa
domnievajú, že súd iného členského štátu, ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu je v lepšej
situácii, na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa,
môžu a/ prerušiť konanie vo veci, alebo jej časti a vyzvať účastníkov, aby podali svoj návrh
na súd tohto istého členského štátu podľa ods. 4, alebo b/ požiadali súd iného členského štátu,
aby prevzal právomoc podľa ods. 5. Z vykonaného dokazovania mal za nesporné, že maloletý
M. má osobitnú väzbu k členskému štátu – T. R., vzhľadom k tomu, že podľa článku 15
ods. 3 písm. c/, d/ je T. R. štátom, ktorého má maloletý občianstvo, (súčasne je i štátnym
občanom S. R.) a zároveň je miestom obvyklého pobytu jeho otca. Bydlisko otca (mesto P.)
sa však nestalo miestom obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle článku 15 ods. 1 písm. a/, b/,
pretože obvyklým miestom pobytu maloletého, bol totožný s pobytom matky v S. R., ktorej
bol maloletý rozhodnutím Okresného súdu Zvolen zo dňa 10. augusta 2007 sp.zn. 8 P
96/2007 zverený predbežným opatrením do osobnej starostlivosti. Pred slovenskými súdmi
prebieha od 2. augusta 2006 konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletému, vo veci bol vypracovaný znalecký posudok znalkyňou MUDr. J. S., z ktorého
záverov vyplynulo, že obidvaja rodičia majú predpoklady na zabezpečenie riadneho vývoja
maloletého, z hľadiska harmonického vývoja maloletého je však pre neho lepšia výchova,
ktorú mu poskytuje matka. Vzhľadom k skutočnostiam, že slovenské súdy vo veci nepretržite
konajú, prvostupňový súd mal za to, že Okresný súd Michalovce je vhodnejším súdom na
prejednanie veci.
Na odvolanie otca Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. decembra 2008 sp.zn.
8 CoP 346/2008 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zhodne so súdom prvého stupňa
dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre postup podľa čl. 15 ods. 1 písm. a/ a b/
Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 z 27.11.2003. Prerušenie konania podľa tohto článku
vyžaduje, aby boli kumulatívne splnené podmienky v ňom uvedené, pričom aplikácia tohto
inštitútu je fakultatívna, čo znamená, že aj v prípade, ak sú splnené všetky predpísané
podmienky, je vecou úvahy súdu, či k jeho aplikácii pristúpi (súdy členského štátu, ktoré majú
právomoc...môžu prerušiť konanie). Z čl. 15 Nariadenia vyplývajú štyri podmienky, ktoré
musia byť kumulatívne splnené preto, aby prichádzalo do úvahy prerušenie konania a ďalší
postup: a/ musí ísť o výnimočný prípad, b/ je tu iný členský štát, vo vzťahu ku ktorému má
dieťa osobitnú väzbu, c/ súd tohto iného členského štátu je vhodnejšie umiestnený
na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, d/ tento postup je v najlepšom záujme dieťaťa.
Z prvej podmienky je zrejmé, že k aplikácii inštitútu podľa čl. 15 Nariadenia je potrebné
pristupovať len vo výnimočných situáciách, rozhodne nemá ísť o jeho bežnú a pravidelnú
aplikáciu. I keď predmetné konanie je z hľadiska skutkových okolností v mnohých aspektoch
výnimočné (pokiaľ ide o postup otca, maloletého a matky), žiadna zo skutkových okolností
však jednoznačne neodôvodňuje prerušenie konania podľa čl. 15 Nariadenia. Pokiaľ ide
o podmienku osobitnej väzby, z čl. 15 ods. 3 Nariadenia vyplýva, že S. R. a T. R. sú členské
štáty, ku ktorým má maloletý osobitnú väzbu, avšak silnejšiu osobitnú väzbu má maloletý
k S., pretože v jeho prospech svedčí viacero kritérií podľa čl. 15 ods. 3 Nariadenia. Pokiaľ ide
o podmienky uvedené v čl. 15 ods. 3 písm. c/ a d/ Nariadenia – tieto sú rovnomerne rozdelené
medzi T. a S. a to z dôvodu, že maloletý je štátnym príslušníkom T. R. a zároveň S. R., a otec,
ako jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností, má obvyklý pobyt v T. a matka, ako
druhý nositeľ týchto práv, má obvyklý pobyt na S.. Je nepochybné, že S. je miestom
obvyklého pobytu maloletého, ktorý až do jeho vycestovania do T. tu žil trvale a bez
výrazných prestávok, pričom stále je v platnosti predbežné opatrenie Okresného súdu Zvolen
z 10. augusta 2007 sp.zn. 8P/96/2007, ktorým bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti
matky, ktorá má obvyklý pobyt na území S.. Pokiaľ ide o predbežné opatrenie Súdu pre
maloletých v meste B. podľa čl. 20 Nariadenia, ide opatrenie mimoriadnej povahy,
ku ktorého aplikácii prichádza v naliehavých prípadoch a nie je ním založený obvyklý pobyt
maloletého v T.. Z uvedeného vyplýva, že viacej kritérií podľa čl. 15 ods. 3 Nariadenia svedčí
v prospech S., preto S. je členským štátom vo vzťahu ku ktorému má maloletý silnejšiu
osobitnú väzbu. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, T. nemôže byť vnímané ako členský štát,
ktorý je vhodnejšie umiestnený na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti. Predovšetkým
maloletý sa nachádza na území T. v rozpore s predbežným opatrením z 10. augusta 2007 a
proti vôli jeho matky, ktorej bol maloletý predbežne zverený. Z toho dôvodu aj skutočnosti,
ktoré uvádzal otec t.j., že maloletý v T. navštevuje školu, jeho bezprostredná účasť na konaní
je tam lepšie zabezpečená a v T. je zastúpený advokátom, nemôžu byť zohľadnené a nemôžu
prevážiť základnú skutočnosť sporného pobytu maloletého v T.. Námietky otca, ktorý
v odvolaní hodnotil priebeh konania o úpravu práv a povinností pred súdmi S. R.
a porovnával ich so štádiom konania, rozsahom vykonaných dôkazov a postupom Súdu pre
maloletých v meste B., nepovažoval odvolací súd za relevantné. Bol toho názoru, že
kvalitatívne a kvantitatívne porovnanie priebehu konaní, ktoré prebiehajú súčasne, medzi tými
istými účastníkmi konania a s tým istým predmetom konania, pred súdmi rôznych členských
štátov nemôže určovať vhodnejšie umiestnenie súdu členského štátu pred súdom iného
členského štátu predovšetkým z toho dôvodu, že Nariadenie nepredpokladá a v zásade sa
snaží predísť tomu, aby sa pred súdmi členských štátov viedli v rovnakom čase konania
týkajúce sa rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s rovnakým predmetom
konania (čl. 19 Nariadenia). Z toho dôvodu nebolo možné zohľadniť odvolacie námietky otca
týkajúce sa štádia konania v T. a taktiež nemohli viesť k záveru, že súdy T. R. sú vhodnejšie
umiestnené na prejednanie veci. Konanie, ktoré prebieha v T., je konaním podľa čl. 20
Nariadenia, čo znamená, že všetky opatrenia, ktoré sa v tomto konaní prijali, majú len
dočasnú povahu a sú podriadené opatreniam, ktoré prijme slovenský súd, ako súd členského
štátu, ktorý má právomoc podľa Nariadenia, keďže platnosť opatrení súdu, ktorý koná podľa
čl. 20 Nariadenia, zaniká automaticky po prijatí opatrení súdom členského štátu, ktorý má
právomoc, ktoré tento súd považoval za primerané (čl. 20 ods. 2 Nariadenia). Súd pre
maloletých v meste B. sám v rozhodnutí podľa čl. 20 Nariadenia poukázal na konanie vo veci
samej, ktoré sa vedie na území S. R. a sám takéto konanie nezačal. Týmto postupom Súd pre
maloletých v meste B. dôsledne rešpektuje čl. 19 Nariadenia, pretože ak by začal konať vo
veci samej, začal by konať ako druhý, preto by mal povinnosť aj bez návrhu prerušiť konanie,
prípadne odmietnuť vykonávať svoju právomoc v prospech slovenského súdu (čl. 19 ods. 2, 3
Nariadenia) aj vzhľadom na to, že právomoc slovenského súdu nebola spochybnená. Pokiaľ
išlo o podmienku najlepšieho záujmu maloletého, odvolací súd mal za to, že najrelevantnejší
podklad pre posúdenie tejto podmienky bol zatiaľ znalecký posudok z 26. februára 2007, z
ktorého záverov vychádzal aj súd prvého stupňa. Mal za to, že nie je možné vychádzať len z
tvrdení maloletého, prípadne z tvrdení jeho rodičov z dôvodu zaujatosti, nedostatku
odborných znalostí a z dôvodu ľahkej ovplyvniteľnosti maloletého, ktorý nie je schopný
objektívne a reálne posúdiť svoje potreby. Z uvedeného znaleckého posudku je zrejmý záver,
že je vhodnejšie, aby bol maloletý u matky, ktorá je na maloletého prísnejšia, kladie na neho
nároky, čo maloletý nemusí vnímať pozitívne, avšak je to pre jeho budúcnosť a ďalší život
lepšie. Z toho dôvodu je vhodnejšie a v záujme maloletého, aby o úprave rodičovských práv
a povinností rozhodoval slovenský súd.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletého dieťaťa,
ktorý žiadal napadnuté uznesenie ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, z dôvodov podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa postupom
súdu odňala maloletému - jednému z účastníkov predmetného konania, možnosť konať
pred súdom. Súd svojím postupom znemožnil maloletému M. konať pred súdom
prostredníctvom svojej advokátky, ktorú si zvolil. V súdnom spise sa nachádza niekoľko
prejavov maloletého, v ktorých vysvetľuje dôvod zvolenia si svojej advokátky, ktorým bola
v prvom rade potreba obhajovať jeho práva v konaní, ktoré sa bezprostredne dotýka jeho
základných práv priznaných mu medzinárodným Dohovorom o právach dieťaťa. Napriek
skutočnosti, že maloletý doložil do súdneho spisu plnú moc udelenú svojej advokátke, súd
nepripustil jeho zastupovanie advokátom. Poukázal na skutočnosť, že ako otec maloletého
a rovnako aj maloletý sú T. štátni občania. V tejto súvislosti zdôraznil, že medzi S. R. a T. R.
je v platnosti dvojstranná medzinárodná zmluva o právnej pomoci v občianskych a trestných
veciach zverejnená v Zbierke zákonov SR pod č. 508/1990 Zb. (ďalej aj ako „zmluva“).
Podľa čl. 1 ods. 1 zmluvy, občania jednej zmluvnej strany požívajú na území druhej zmluvnej
strany rovnaké práva a rovnakú právnu ochranu v osobných a majetkových veciach ako jej
vlastní občania. Podľa právneho poriadku platného na území T. R., maloleté dieťa má právo
byť zastúpené v konaní pred súdom advokátom. Dôkazom toho je i skutočnosť, že Súd pre
maloletých mesta B. v konaní N 928/08 R.R.-T akceptoval advokátku maloletého M. JUDr.
D. S., ktorú ale slovenský súd ako advokátku maloletého nepripustil. Poukázal na to, že T. R.
ratifikovala Európsky dohovor o výkone práv detí prijatý v Štrasburgu zo dňa 25.01.1996.
Predmetom tohto dohovoru je v najlepšom záujme detí podporiť ich práva, poskytnúť im
procesné práva a uľahčiť výkon týchto práv tým, že sa zaručí, aby deti samostatne alebo
prostredníctvom iných osôb alebo orgánov boli informované a bolo im umožnené zúčastniť sa
tých konaní pred justičnými orgánmi, ktoré sa ich týkajú. Podľa čl. 4 Dohovoru pokiaľ
nestanoví niečo iné článok 9, má dieťa právo žiadať samostatne alebo prostredníctvom iných
osôb alebo orgánov o ustanovenie osobitného zástupcu v konaní pred justičným
orgánom, ktoré sa týka dieťaťa v tých prípadoch, v ktorých vnútroštátne právo vylučuje
nositeľov rodičovských práv a povinností z možnosti zastupovať dieťa v dôsledku konfliktu
záujmov medzi nimi a dieťaťom. V čl. 9 ods. 2 Dohovoru je daná právomoc zmluvných strán
ustanoviť dieťaťu samostatného zástupcu, vo vhodných prípadoch advokáta. Podľa čl. 10 ods.
1 Dohovoru v konaniach pred justičným orgánom, ktoré sa týkajú detí, musí zástupca
poskytnúť dieťaťu všetky relevantné informácie, ak je dieťa vnútroštátnym právom
považované za dostatočne rozumovo vyspelé, ďalej musí poskytnúť dieťaťu vysvetlenia
o možných dôsledkoch konania v súlade názormi dieťaťa a možných dôsledkoch
akéhokoľvek konania zástupcu a zistiť názory dieťaťa a prezentovať tieto názory justičnému
orgánu. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, maloletý bol viacerými odborníkmi z oblasti
detskej psychológie na S. a v T. označený za dieťa dostatočne rozumovo vyspelé. Z viacerých
listín nachádzajúcich sa v súdnom spise, ktorých autorom je maloletý, vyplýva, že dôvodom
pre zvolenie si právnej zástupkyne, bola skutočnosť, že za kolízneho opatrovníka mu bola
ustanovená inštitúcia, nie fyzická osoba, ktorá by sa náležite zaujímala o jeho problémy
a potreby a ktorá by presadzovala a hájila jeho najlepšie záujmy. Maloletý podľa jeho
vyjadrenia vôbec nepoznal osoby, ktoré vystupovali na súde za ustanoveného kolízneho
opatrovníka v jeho veci, jeho vôľa a názory prezentované pred pracovníkmi tejto inštitúcie
boli na súde podané nepravdivo, skreslene a účelovo, v rozpore s jeho záujmami. Podľa
tvrdenia maloletého nachádzajúceho sa v súdnom spise, na súde jeho osobu zastupuje vždy
iná osoba činná pre ustanoveného kolízneho opatrovníka, ktorú nepozná. Kolízny opatrovník
ho neinformuje o priebehu súdneho konania ani mu nepodáva žiadne iné relevantné
informácie.
K dovolaniu sa vyjadrila matka maloletého dieťaťa, ktorá ho navrhla zamietnuť.
Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa sa k dovolaniu nevyjadril, maloletý podal
písomné vyjadrenie, v ktorom sa pripojil k dôvodom uvádzaným v dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či je jeho opravný prostriedok procesne prípustný.
V zmysle § 236 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok osobitne upravuje prípady, kedy je prípustné dovolanie
smerujúce proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 O.s.p.), kedy je tento opravný
prostriedok prípustný proti rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 O.s.p.) a kedy je prípustný proti
uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, preto pri posudzovaní jeho
prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia § 239 O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
V danom prípade otec napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje
znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie proti nemu
v zmysle týchto ustanovení prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania otca by v danom prípade prichádzala do úvahy len v prípade, že
by v konaní došlo k závažným procesným vadám, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (t.j. aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Treba ale uviesť, že
z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k vade takejto povahy, ale len zistenie, že
konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. nenamietal
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Otec v dovolaní namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., pretože postupom súdu, ktorý nepripustil v konaní zastupovanie maloletého
dieťaťa právnou zástupkyňou (advokátkou), ktorú si maloletý zvolil, sa odňala maloletému
dieťaťu ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že prípustnosť dovolania
z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto zákonnom
ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou
z vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. skutočne postihnuté.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov (viď napr.
II ÚS 102/04, 5 Cdo 102/01, 5 Cdo 93/2000). O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad
v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci
postupoval v súlade s právnymi predpismi a dovolateľovi neznemožnil uplatniť procesné
práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
V predmetnom konaní sú účastníkmi konania maloleté dieťa, riadne zastúpené
kolíznym opatrovníkom (§ 31 ods. 2 Zákona o rodine), otec maloletého dieťaťa a matka
maloletého dieťaťa.
Právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten účastník,
ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach (R 40/1993).
Dovolateľ v dôvodoch svojho dovolania namietal, že v konaní bola odňatá možnosť
maloletému dieťaťu ako účastníkovi konať pred súdom, dovolateľovi však nebolo upreté
právo byť účastníkom konania, procesne zastúpeným ním zvolenou právnou zástupkyňou,
so všetkými právami z to vyplývajúcimi a preto jemu ako účastníkovi konania súd svojím
postupom toto právo neodňal, a sám dovolateľ ani takúto skutočnosť v dovolaní nenamietal.
Maloleté dieťa ako účastník konania je v predmetnom konaní, vzhľadom na predmet
veci (úprava rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu) riadne a v súlade
s právnym poriadkom, zastúpený kolíznym opatrovníkom (§ 31 ods. 2 Zákona o rodine).
Zastúpenie maloletého dieťaťa rodičom zákon vylučuje pri právnych úkonoch, kde je
možnosť stretu (kolízie) záujmov medzi rodičmi a deťmi alebo možnosť stretu záujmov
medzi deťmi navzájom. Možnosť stretu záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi bude
vždy prichádzať do úvahy v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti
k maloletému dieťaťu, resp. o jej zmenu. Z uvedeného je zrejmé, že na ochranu práv a to
i procesných v konaní bol maloletému dieťaťu ustanovený opatrovník, ktorý by sa mohol
domáhať mimoriadnym opravným prostriedkom nápravy vád konania z hľadiska § 237 O.s.p.,
čo však neurobil.
Keďže prípustnosť dovolania otca nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p. ani z § 237 O.s.p.,
dovolací súd jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Dovolací súd nepriznal účastníkom konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo
procesne úspešná matka nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. mája 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková