Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 73/2014
PDF · 253.3 KB
No categories available
IV. ÚS 73/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. K.
a mal. R. K., zastúpeného zákonným zástupcom B. K., ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41
ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3
ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 a čl. 54 Charty základných práv
Európskej únie a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16
ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 129/2012, a jeho
uzneseniami z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012, postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoP 54/2012, 3 CoP 55/2012 a jeho uznesením z 30. mája
2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 257/2012 a jeho uznesením z 29. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. K. a mal. R. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2013
doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a mal. R. K. (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných
práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1,
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14
a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1
a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 charty a práv
podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1,
čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Vranov nad
Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 129/2012 a jeho
uzneseniami z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia
okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 CoP 54/2012, 3 CoP 55/2012-90 a jeho uznesením z 30. mája 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 257/2012 a jeho
uznesením z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Ťažiskovým dôvodom sťažnosti je v časti smerujúcej proti okresnému súdu nesúhlas
sťažovateľov s jeho postupom, keď „ako nelegitímny súd“ na návrh matky sťažovateľa
v 2. rade „na vydanie predbežného opatrenia v zmysle § 76 Občianskeho súdneho poriadku
o dočasnom zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky“ mu ustanovil kolízneho
opatrovníka a následne predbežným opatrením zveril sťažovateľa v 2. rade do osobnej
starostlivosti matky. Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovatelia predovšetkým namietajú,
že tento potvrdil „protizákonné a protiústavné rozhodnutia nelegitímneho Okresného súdu
Vranov nad Topľou protizákonným a protiústavným zmätočným spojeným uznesením“.
Napokon vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovatelia najmä namietajú, že vydal
„protizákonné a protiústavné uznesenie“, ktorým ako súd dovolací „odmietol právny nárok
maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa na výkon súdnej právomoci“.
Z rozsiahlej a do značnej miery neprehľadnej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti
vyplýva, že postup označených všeobecných súdov v napadnutých konaniach považujú
sťažovatelia za „nelegitímny“ a ich rozhodnutia za „protizákonné a neústavné“ a ako také
porušujúce ich v sťažnosti označené práva.
Sťažovatelia nepripojili k sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom vyžadované § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) s tým, že sa domáhajú „na základe § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojitosti s § 152 ods. 4 Ústavy SR povinnosti priamej aplikácie Ústavy SR – právneho
predpisu najvyššej právnej sily SR, ktorá zaručuje v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR právo každého
na právnu pomoc a nestanovuje povinnosť využívať právnu pomoc v konaní pred súdmi“.
Zároveň sa, poukazujúc na ďalšie články ústavy, dohovoru a charty, domáhajú,
„aby na základe tejto sťažnosti podanej v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy SR Ústavný súd SR
umožnil sťažovateľovi uplatňovať základné práva a slobody v rámci práva na spravodlivé
súdne konanie samoobhajobou základných práv a slobôd v konaní pred Ústavným súdom
SR“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia zo svojho pohľadu podrobne odôvodňujú, prečo
považujú napadnuté postupy a označené rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné
a protizákonné a tiež rozporné s dohovorom, chartou a Dohovorom o právach dieťaťa.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 129/2012 a jeho uzneseniami
z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
3 CoP 54/2012, 3 CoP 55/2012 a jeho uznesením z 30. mája 2012 a postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 257/2012 a jeho uznesením z 29. apríla 2013 boli
porušené ich základné práva podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40,
čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4
ústavy, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru
a čl. 1 dohovoru, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1,
čl. 47 a čl. 54 charty a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1,
čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa.
Ďalej sťažovatelia s poukazom na § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde navrhujú, aby
ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, uznesenie krajského súdu
a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V.
Taktiež navrhujú zakázať okresnému súdu pokračovať v porušovaní ich základného
práva na súdnu ochranu a prikázať Okresnému súdu Bratislava V, aby „o predmetnom
návrhu navrhovateľky... konal ako miestne príslušný súd v zmysle § 11 Občianskeho
súdneho poriadku v spojitosti s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“.
Sťažovatelia sa napokon domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 55 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne
formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, a zároveň
zdôrazňuje, že, pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho
zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá
(napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013, III. ÚS 343/2013).
Ústavný súd v súlade so svojím ustáleným postupom v obdobných veciach považuje
argumentáciu sťažovateľov týkajúcu sa dôvodov nepredloženia splnomocnenia na ich
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za irelevantnú.
Vzhľadom na to ústavný súd, poukazujúc na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
prípisom z 13. júna 2013 vyzval sťažovateľa v 1. rade na predloženie splnomocnenia
udeleného advokátovi na jeho zastupovanie, ako aj zastupovanie sťažovateľa v 2. rade
v konaní pred ústavným súdom v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola
sťažovateľovi v 1. rade doručená 20. júna 2013.
Sťažovateľ v 1. rade v odpovedi z 20. júna 2013 poukázal na obsah svojej sťažnosti,
v ktorej mal uviesť dôvody „požadovanej samoobhajoby... vo verejnom a ústnom konaní
pred Ústavným súdom SR“. Uvedené dôvody spočívajú predovšetkým v argumentácii
o prednostnej aplikácii dohovoru v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy, namietaní rozporu § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde s ústavou a dohovorom, viazanosti sudcov ústavného súdu pri
rozhodovaní len ústavou a ústavnými zákonmi, nie však zákonmi (§ 14 zákona o ústavnom
súde), a napokon aj vo výklade základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom
zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý žiadnemu účastníkovi konania neustanovuje povinné
zastúpenie v konaní. Sťažovateľ do vydania tohto rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
splnomocnenie na svoje zastupovanie a zastupovanie sťažovateľa v 2. rade advokátom
nepredložil.
Ak ústavný súd poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť
na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a inštruuje ho o tom, ako
treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa
a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti
v nej obsiahnuté rešpektovať (III. ÚS 265/05, III. ÚS 81/08). V prípade nerešpektovania
uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych
členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej
inštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80
z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny
procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami
zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike,
č. 60224/00 z 9. 10. 2001, a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).
Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.
Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným
súdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť odmietne
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (II. ÚS 39/01, III. ÚS 136/07,
III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).
Argumentácia sťažovateľa v 1. rade, ktorou sa snaží dosiahnuť prerokovanie
sťažnosti ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde, však podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá
odôvodniť procesný postup, ktorý by sa odchyľoval od už uvedenej judikatúry ústavného
súdu a ESĽP. Povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je
ustanovené zákonom o ústavnom súde, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii ústavného
súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe
čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods. 4 priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok
a podrobností realizácie základného práva na súdnu ochranu, pričom uvedeného základného
práva sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú
(čl. 51 ods. 1 ústavy). Viazanosť sudcov ústavného súdu ústavou a ústavnými zákonmi pri
svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená, že ústavný
súd sa pri prerokúvaní vecí nemá riadiť procedurálnymi pravidlami ustanovenými zákonom
vydaným podľa čl. 140 ústavy. Napokon zakotvenie povinného právneho zastúpenia
v určitom druhu súdneho konania (vrátane konania vedeného pred ústavným súdom) nemá
žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47
ods. 2 ústavy, keďže jeho podstata spočíva v povinnosti štátnych orgánov (vrátane súdov)
umožniť každému účastníkovi konania poskytnutie právnej pomoci, a to za podmienok
ustanovených zákonom. Napokon povinné právne zastúpenie ustanovené pre sťažovateľov
zákonom o ústavnom súde nebráni žiadnemu účastníkovi konania vyjadriť svoj názor
na okolnosti prípadu a formulovať na ich podporu vlastnú právnu argumentáciu.
Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného
súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti.
Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,
určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým
spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci
(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov sa podľa názoru
ústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (121 strán), v ktorej sa
hodnotenie napadnutého postupu a rozhodnutí označených všeobecných súdov, ako
aj sťažovateľmi formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokon viedlo
k nekonzistentnosti, ba až neprehľadnosti doručeného návrhu.
Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahový
nedostatok petitu brániaci meritórnemu preskúmaniu sťažnosti ústavný súd považuje
nedostatočné označenie práv, ktoré mali byť postupom a rozhodnutiami sťažovateľmi
označených všeobecných súdov porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie
úplná a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní
viazaný, by mal obsahovať presné a riadne označenie práva (resp. základného práva), ktoré
malo byť porušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia ústavy, dohovoru, charty
či Dohovoru o právach dieťaťa bez slovného vymedzenia práva, ktoré malo byť
napadnutým postupom či rozhodnutím porušené, a bez jeho právnej (ústavnej) kvalifikácie.
Mnohé ustanovenia ústavy, charty či obidvoch dohovorov totiž obsahujú viacero rôznych
práv, pričom zo znenia petitu sťažnosti v zásade nie je zrejmé, ktoré konkrétne právo malo
byť podľa názoru sťažovateľov porušené. Uvedené je nevyhnutné na vymedzenie hraníc,
v ktorých sťažovatelia žiadajú realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv
a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd napokon považuje za žiaduce vyjadriť sa aj k zastúpeniu sťažovateľa
v 2. rade, ktorý je maloletým dieťaťom, sťažovateľom v 1. rade ako jeho otcom.
Je nepochybné, že sťažovateľ v 1. rade je spolu s matkou sťažovateľa v 2. rade zákonným
zástupcom svojho dieťaťa podľa § 31 a § 32 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa
§ 31 ods. 2 zákona o rodine vylúčené; v takomto prípade ustanoví podľa § 31 ods. 3
v spojení s § 60 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa
v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom
sa namieta porušenie práv, bol sťažovateľovi v 2. rade ustanovený kolízny opatrovník
napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 4 P 102/2012-156 z 30. mája 2012. Z dôvodu
stretu záujmov sťažovateľa v 2. rade so záujmami jeho rodičov je vylúčené, aby bol
sťažovateľ v 1. rade ako jeho otec oprávnený podávať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v mene sťažovateľa v 2. rade (obdobne II. ÚS 38/08, I. ÚS 240/08, I. ÚS 307/2010 a iné).
Ústavný súd napokon dodáva, že ako orgán verejnej moci (nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti) môže podľa čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí
dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich
ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie,
návrh, ktorý spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.
Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a že sťažovateľ v 1. rade ani po výzve ústavného súdu nepredložil splnomocnenie na jeho
zastupovanie, resp. zastupovanie maloletého sťažovateľa v 2. rade v konaní o sťažnosti,
a napokon aj vzhľadom na to, že sťažnosť v mene sťažovateľa v 2. rade bola podaná
osobou, ktorá pre stret záujmov nebola na takýto úkon oprávnená, ústavný súd sťažnosť,
ktorou boli namietané porušenia označených článkov ústavy, dohovoru, Dohovoru
o právach dieťaťa a charty postupmi a označenými rozhodnutiami okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už
pri jej predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2014