Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-85

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. K.

a mal. R. K., zastúpeného zákonným zástupcom B. K., ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41

ods. 1 a 4, a a 2 v spojení s

ods. 1, , 2 a 4 , práv podľa , ,

čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3

ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 a čl. 54 Charty základných práv

Európskej únie a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16

ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

uzneseniami z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012, postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením z 30. mája

2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. K. a mal. R. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2013

doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a mal. R. K. (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných

práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a a 2 (ďalej len „“) a ,

, 2 a 4 , práv podľa , , , ,

a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1

a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 charty a práv

podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1,

čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Vranov nad

Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia

okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , -90 a jeho uznesením z 30. mája 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Ťažiskovým dôvodom sťažnosti je v časti smerujúcej proti okresnému súdu nesúhlas

sťažovateľov s jeho postupom, keď „ako nelegitímny súd“ na návrh matky sťažovateľa

v 2. rade „na vydanie predbežného opatrenia v zmysle

o dočasnom zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky“ mu ustanovil kolízneho

opatrovníka a následne predbežným opatrením zveril sťažovateľa v 2. rade do osobnej

starostlivosti matky. Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovatelia predovšetkým namietajú,

že tento potvrdil „protizákonné a protiústavné rozhodnutia nelegitímneho Okresného súdu

Vranov nad Topľou protizákonným a protiústavným zmätočným spojeným uznesením“.

Napokon vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovatelia najmä namietajú, že vydal

„protizákonné a protiústavné uznesenie“, ktorým ako súd dovolací „odmietol právny nárok

maloletého dieťaťa sťažovateľa a sťažovateľa na výkon súdnej právomoci“.

Z rozsiahlej a do značnej miery neprehľadnej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti

vyplýva, že postup označených všeobecných súdov v napadnutých konaniach považujú

sťažovatelia za „nelegitímny“ a ich rozhodnutia za „protizákonné a neústavné“ a ako také

porušujúce ich v sťažnosti označené práva.

Sťažovatelia nepripojili k sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom vyžadované § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) s tým, že sa domáhajú „na základe

v spojitosti s SR povinnosti priamej aplikácie SR – právneho

predpisu najvyššej právnej sily SR, ktorá zaručuje v SR právo každého

na právnu pomoc a nestanovuje povinnosť využívať právnu pomoc v konaní pred súdmi“.

Zároveň sa, poukazujúc na ďalšie články , dohovoru a charty, domáhajú,

„aby na základe tejto sťažnosti podanej v zmysle SR Ústavný súd SR

umožnil sťažovateľovi uplatňovať základné práva a slobody v rámci práva na spravodlivé

súdne konanie samoobhajobou základných práv a slobôd v konaní pred Ústavným súdom

SR“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia zo svojho pohľadu podrobne odôvodňujú, prečo

považujú napadnuté postupy a označené rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné

a protizákonné a tiež rozporné s dohovorom, chartou a Dohovorom o právach dieťaťa.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami

z 11. apríla 2012 a zo 16. apríla 2012, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

, a jeho uznesením z 30. mája 2012 a postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2013 boli

porušené ich základné práva podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40,

a 4, a a 2 a , , 2 a 4

, práva podľa , , , , a dohovoru

a čl. 1 dohovoru, práva podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1,

čl. 47 a čl. 54 charty a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1,

čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ďalej sťažovatelia s poukazom na navrhujú, aby

ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, uznesenie krajského súdu

a uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V.

Taktiež navrhujú zakázať okresnému súdu pokračovať v porušovaní ich základného

práva na súdnu ochranu a prikázať Okresnému súdu Bratislava V, aby „o predmetnom

návrhu navrhovateľky... konal ako miestne príslušný súd v zmysle § 11 Občianskeho

súdneho poriadku v spojitosti s “.

Sťažovatelia sa napokon domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 55 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej je jednoznačne

formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa

je ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek, a zároveň

zdôrazňuje, že, pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho

zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá

(napr. , , ).

Ústavný súd v súlade so svojím ustáleným postupom v obdobných veciach považuje

argumentáciu sťažovateľov týkajúcu sa dôvodov nepredloženia splnomocnenia na ich

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za irelevantnú.

Vzhľadom na to ústavný súd, poukazujúc na ,

prípisom z 13. júna 2013 vyzval sťažovateľa v 1. rade na predloženie splnomocnenia

udeleného advokátovi na jeho zastupovanie, ako aj zastupovanie sťažovateľa v 2. rade

v konaní pred ústavným súdom v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola

sťažovateľovi v 1. rade doručená 20. júna 2013.

Sťažovateľ v 1. rade v odpovedi z 20. júna 2013 poukázal na obsah svojej sťažnosti,

v ktorej mal uviesť dôvody „požadovanej samoobhajoby... vo verejnom a ústnom konaní

pred Ústavným súdom SR“. Uvedené dôvody spočívajú predovšetkým v argumentácii

o prednostnej aplikácii dohovoru v zmysle , namietaní rozporu

s a dohovorom, viazanosti sudcov ústavného súdu pri

rozhodovaní len a ústavnými zákonmi, nie však zákonmi ( zákona o ústavnom

súde), a napokon aj vo výklade základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom

zaručeného , ktorý žiadnemu účastníkovi konania neustanovuje povinné

zastúpenie v konaní. Sťažovateľ do vydania tohto rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti

splnomocnenie na svoje zastupovanie a zastupovanie sťažovateľa v 2. rade advokátom

nepredložil.

Ak ústavný súd poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach

v konaní o sťažnosti podľa s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť

na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a inštruuje ho o tom, ako

treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa

a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti

v nej obsiahnuté rešpektovať (, ). V prípade nerešpektovania

uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa

odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí (obdobne napr. ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych

členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej

inštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80

z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny

procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami

zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike,

č. 60224/00 z 9. 10. 2001, a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).

Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.

Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť odmietne

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (, ,

, ).

Argumentácia sťažovateľa v 1. rade, ktorou sa snaží dosiahnuť prerokovanie

sťažnosti ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20

ods. 2 , však podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá

odôvodniť procesný postup, ktorý by sa odchyľoval od už uvedenej judikatúry ústavného

súdu a ESĽP. Povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je

ustanovené , ktorý upravuje podrobnosti o organizácii ústavného

súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe

. v priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok

a podrobností realizácie základného práva na súdnu ochranu, pričom uvedeného základného

práva sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú

( ). Viazanosť sudcov ústavného súdu a ústavnými zákonmi pri

svojom rozhodovaní v zmysle neznamená, že ústavný

súd sa pri prerokúvaní vecí nemá riadiť procedurálnymi pravidlami ustanovenými zákonom

vydaným podľa . Napokon zakotvenie povinného právneho zastúpenia

v určitom druhu súdneho konania (vrátane konania vedeného pred ústavným súdom) nemá

žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47

ods. 2 , keďže jeho podstata spočíva v povinnosti štátnych orgánov (vrátane súdov)

umožniť každému účastníkovi konania poskytnutie právnej pomoci, a to za podmienok

ustanovených zákonom. Napokon povinné právne zastúpenie ustanovené pre sťažovateľov

nebráni žiadnemu účastníkovi konania vyjadriť svoj názor

na okolnosti prípadu a formulovať na ich podporu vlastnú právnu argumentáciu.

Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného

súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti.

Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,

určito a zrozumiteľne (v súlade s a ), teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci

(, , ).

Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov sa podľa názoru

ústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (121 strán), v ktorej sa

hodnotenie napadnutého postupu a rozhodnutí označených všeobecných súdov, ako

aj sťažovateľmi formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokon viedlo

k nekonzistentnosti, ba až neprehľadnosti doručeného návrhu.

Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahový

nedostatok petitu brániaci meritórnemu preskúmaniu sťažnosti ústavný súd považuje

nedostatočné označenie práv, ktoré mali byť postupom a rozhodnutiami sťažovateľmi

označených všeobecných súdov porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie

úplná a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní

viazaný, by mal obsahovať presné a riadne označenie práva (resp. základného práva), ktoré

malo byť porušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia , dohovoru, charty

či Dohovoru o právach dieťaťa bez slovného vymedzenia práva, ktoré malo byť

napadnutým postupom či rozhodnutím porušené, a bez jeho právnej (ústavnej) kvalifikácie.

Mnohé ustanovenia , charty či obidvoch dohovorov totiž obsahujú viacero rôznych

práv, pričom zo znenia petitu sťažnosti v zásade nie je zrejmé, ktoré konkrétne právo malo

byť podľa názoru sťažovateľov porušené. Uvedené je nevyhnutné na vymedzenie hraníc,

v ktorých sťažovatelia žiadajú realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv

a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Ústavný súd napokon považuje za žiaduce vyjadriť sa aj k zastúpeniu sťažovateľa

v 2. rade, ktorý je maloletým dieťaťom, sťažovateľom v 1. rade ako jeho otcom.

Je nepochybné, že sťažovateľ v 1. rade je spolu s matkou sťažovateľa v 2. rade zákonným

zástupcom svojho dieťaťa podľa a o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa

§ 31 ods. 2 zákona o rodine vylúčené; v takomto prípade ustanoví podľa § 31 ods. 3

v spojení s § 60 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa

v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom

sa namieta porušenie práv, bol sťažovateľovi v 2. rade ustanovený kolízny opatrovník

napadnutým uznesením okresného súdu č. k. -156 z 30. mája 2012. Z dôvodu

stretu záujmov sťažovateľa v 2. rade so záujmami jeho rodičov je vylúčené, aby bol

sťažovateľ v 1. rade ako jeho otec oprávnený podávať sťažnosť podľa

v mene sťažovateľa v 2. rade (obdobne , , a iné).

Ústavný súd napokon dodáva, že ako orgán verejnej moci (nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti) môže podľa konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí

dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich

a ďalej konkretizovaných v a pri predbežnom prerokovaní

podľa môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie,

návrh, ktorý spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a ,

a že sťažovateľ v 1. rade ani po výzve ústavného súdu nepredložil splnomocnenie na jeho

zastupovanie, resp. zastupovanie maloletého sťažovateľa v 2. rade v konaní o sťažnosti,

a napokon aj vzhľadom na to, že sťažnosť v mene sťažovateľa v 2. rade bola podaná

osobou, ktorá pre stret záujmov nebola na takýto úkon oprávnená, ústavný súd sťažnosť,

ktorou boli namietané porušenia označených článkov , dohovoru, Dohovoru

o právach dieťaťa a charty postupmi a označenými rozhodnutiami okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu, odmietol podľa už

pri jej predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014