Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 122/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Podielnického

družstva DUNAJ, Vývojová 852, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Matúš Meheš s. r. o., Nevädzova 6C, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej

konateľ a advokát JUDr. Matúš Meheš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. mája 2014 v spojení s opravným uznesením z 21. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Podielnického družstva DUNAJ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014

doručená sťažnosť Podielnického družstva DUNAJ, Vývojová 852, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Matúš Meheš s. r. o.,

Nevädzova 6C, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Matúš

Meheš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 13. mája 2014 v spojení

s opravným uznesením z 21. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ (prenajímateľ, pozn.)

uzatvoril s nájomcom (ďalej aj „odporca“) dve zmluvy o nájme nebytových priestorov

v zmysle a nasl. . Keďže odporca neuhrádzal faktúry

vystavené prenajímateľom, sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým mala byť nájomcovi uložená

povinnosť zaplatiť sumu 9 821,29 € s príslušenstvom. Okresný súd návrhu sťažovateľa

vyhovel a 21. marca 2012 vydal platobný rozkaz sp. zn. (ďalej len

„platobný rozkaz“), ktorým odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu. Dňa

30. apríla 2012 podal odporca odpor proti platobnému rozkazu a návrh na odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu, o ktorom okresný súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 26. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie

z 26. apríla 2013“) tak, že zmeškanie lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu

neodpustil. Na základe odvolania odporcu bolo uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2013

potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie z 28. augusta 2013“). Okresný súd

následne uznesením sp. zn. z 29. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie

z 29. októbra 2013“) odpor podaný odporcom odmietol ako oneskorene podaný.

Podľa sťažovateľa bol v zmysle uznesenia okresného súdu z 26. apríla 2013 platobný

rozkaz prevzatý manželkou odporcu, ktorá bola splnomocnená na preberanie zásielok

s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“, pričom krajský súd v uznesení z 28. augusta

2013 vyslovil právny názor, že „odporcovi sa prostredníctvom predložených dôkazov

nepodarilo v pôvodnom konaní preukázať akékoľvek pochybenie pri doručovaní Platobného

rozkazu sp. zn. “. Sťažovateľ v tejto súvislosti konštatuje, že „s poukazom

na listinný dôkaz, a to doručenku podpísanú manželkou, ktorá je verejnou listinou,

nepochybne vyplýva, že manželka... sa pri preberaní zásielky (Platobný rozkaz sp. zn.

28 ) preukázala buď splnomocnením vydaným poštou (ktoré pošta eviduje)

alebo splnomocnením na všetky právne úkony overeným oprávneným orgánom (ktoré nie je

poštou evidované), ktoré ju oprávňovalo na prebratie zásielky určenej do vlastných rúk“

odporcu.

V predmetnej veci podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol napadnutým uznesením

najvyšší súd tak, že zrušil uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2013 a vec vrátil tomuto

súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom generálneho prokurátora

vyjadreným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého bola odporcovi odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže, ako sám odporca uvádza, «splnomocnil manželku na preberanie

zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“. Máme za preukázané, že Platobný

rozkaz sp. zn. bol doručený v súlade s ustanovením § 173 a nasl.

v platnom znení. Je zrejmé, že manželka

na základe udelenej plnej moci prevzala Platobný rozkaz sp. zn. , ktorý bol

v zmysle ustanovení účinne doručený. Podotýkame, že

zo žiadnych platných ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplýva, že

fyzická osoba nemôže splnomocniť inú osobu na prevzatie zásielok s doplnkovou službou

„Do vlastných rúk“, v danom prípade na prevzatie platobného rozkazu. Dovoľujeme si

ďalej poukázať na tvrdenie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky v Mimoriadnom

dovolaní, že „platobný rozkaz prevzala na pošte jeho manželka na základe plnej moci

vystavenej voči Slovenskej pošte š. p., čo v zmysle judikatúry najvyššieho

súdu () nie je možné považovať za zastupovanie podľa “. Upozorňujeme,

že uvedené Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

04. 08. 2008, na ktoré sa Generálny prokurátor Slovenskej republiky odvoláva

v Mimoriadnom dovolaní vychádza z ustanovenia § 49 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré bolo platné a účinné len do 30. júna 2007.».

Sťažovateľ v záverečnej časti sťažnosti rekapituluje svoje námietky, keď tvrdí, že

«Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že splnomocnil

manželku na prebranie pošty s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“.

Manželka sa pri prevzatí zásielky preukázala buď splnomocnením

vydaným poštou alebo splnomocnením na všetky právne úkony overeným oprávneným

orgánom, a teda bola v celom rozsahu oprávnená na prevzatie zásielky.

ani žiaden iný platný a účinný právny predpis SR

nezakazuje adresátovi zásielok a ani ho žiadnym iným spôsobom neobmedzuje, aby

na prijatie zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“ splnomocnil inú osobu.

V zmysle... Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. je uvedené:

„doručenie platobného rozkazu splnomocnencovi na základe splnomocnenia v zmysle

Poštového poriadku Pošty SR predstavuje účinné doručenie v súlade s “

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. , na ktorý sa

odvoláva Najvyšší súd v danej veci vyplýva, že dovolací súd sa obmedzil iba na fázu

zisťovania podmienok prípustnosti dovolania (mimoriadne dovolanie bolo odmietnuté,

nakoľko nebol ako opravný prostriedkov prípustný) a nemohol prejsť do ďalšej fázy, t. j.

do preskúmania merita veci.

Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. nesúvisí s daným skutkovým

a právnym stavom, nakoľko vychádza z právneho stavu účinného do 30. júna 2007, a to

príslušných ustanovení , ktoré boli platné a účinné

do 30. júna 2007, a teda ho nie je možné aplikovať na daný skutkový stav, a to ani

analogicky.

S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že Platobný rozkaz sp. zn.

bol doručený v súlade s ustanovením a nasl.

v platnom znení.

Sťažovateľ má za to, že postupom Najvyššieho súdu prišlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa SR, práva na spravodlivý

proces podľa SR a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorým bolo vyhovené mimoriadnemu dovolaniu Generálneho prokurátora Slovenskej

republiky sa porušili základné ľudské práva a slobody, pričom sa prieči ustálenej judikatúre

a súdnej praxe súdov Slovenskej republiky.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

13. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľa trovy právneho

zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (m. m. ). Obsahom citovaného

základného práva však nie je, ako to vyplýva z petitu sťažnosti, „právo na prejednanie

záležitosti nezávislým a nestranným súdom“, ktoré možno považovať za obsahový

komponent práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva podľa čl. 46 ods. 1

.

Prihliadajúc na obsah sťažnosti, sťažovateľ aj napriek tomu, že „porušenie podľa

“ namieta, neuvádza skutočnosti, ktorými by namietané porušenie

označeného základného práva podľa odôvodňoval. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd túto časť sťažnosti pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením a sťažovateľom namietaným porušením

základného práva podľa odmietol podľa zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné

právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to

znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom na

záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (ďalej aj

„OSP“) (m. m. , , ). V nadväznosti na to ústavný

súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej

právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne

prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak

z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu

o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť.

V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále

prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že okolnostiach

daného prípadu sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej

ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Sťažovateľ napáda postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a v tomto konaní

vydané uznesenie, ktorým bolo na podklade mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora zrušené uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2013; okresný súd označeným

uznesením odpor podaný odporcom odmietol ako oneskorene podaný.

Vzhľadom na skutočnosť, že v napadnutom konaní sa najvyšší súd s konečnou

platnosťou vyjadril k parciálnej procesnej otázke (ne)odňatia možnosti odporcu konať pred

súdom (námietky sťažovateľa formulované v jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdu

týkajúce sa právnych účinkov doručenia platobného rozkazu osobe inej ako odporca už

nebudú môcť byť predmetom ďalšieho preskúmania všeobecnými súdmi v rámci následných

štádií konania v predmetnej právnej veci vrátane konania o opravných prostriedkoch,

pozn.), pričom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je spôsobilé výrazným

a nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry a dohovorom zaručených práv

sťažovateľa (záväznosť právneho názoru vyjadreného najvyšším súdom v súlade s § 243d

ods. 1 v spojení s týkajúceho sa právnych účinkov doručenia

platobného rozkazu odporcovi a s tým spojené právo podania odporu proti nemu, pozn.),

ústavný súd podrobil napádaný postup najvyššieho súdu a v ňom vydané napadnuté

uznesenie ústavnému prieskumu z pohľadu možného porušenia sťažovateľom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa uvádza:

«Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom

(vo význame znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho

konania) označuje aj postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom

veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci

procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale

aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996,

prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

, ).

Vzhľadom na túto námietku najvyšší súd skúmal, či obsah spisu opodstatňoval záver

súdov, v zmysle ktorého bol v danom prípade platobný rozkaz doručený odporcovi riadne,

resp. v zmysle ktorého boli splnené procesné predpoklady pre odmietnutie odporu.

Podľa súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia

odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej

sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. V platobnom rozkaze uloží

odporcovi, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi

uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde,

ktorý platobný rozkaz vydal. Odpor proti platobnému rozkazu sa musí odôvodniť.

Ustanovenie § 43 sa nepoužije.

Podľa platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk,

náhradné doručenie je vylúčené.

Podľa súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný a/

oneskorene, b/ bez odôvodnenia vo veci samej; o týchto následkoch musí byť účastník

poučený v platobnom rozkaze, c/ neoprávnenou osobou.

Vyššie uvedené ustanovenia umožňujú súdu aj bez návrhu vydať platobný rozkaz. Ide

o jednu z foriem rozhodnutia vo veci samej, ktorú je možné využiť iba v prípade, ak sú

splnené zákonom stanovené predpoklady. Ak sa súd rozhodne vydať platobný rozkaz, musí

ho doručiť odporcovi do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené. Treba

dodať, že len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie má účinky predpokladané zákonom

(viď primerane R 19/1968).

V danom prípade bol platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty s tým, že

má byť doručený do vlastných rúk odporcu. Z doručenky pripojenej k č. l. 43 vyplýva, že

zásielku, adresátom ktorej bol , prevzala od neho odlišná osoba ako

„splnomocnenec“. Účastníci konania nespochybňujú, že touto osobou bola

v preskúmavanej veci , manželka odporcu.

Otázkou právnych účinkov doručenia písomnosti určenej do vlastných rúk fyzickej

osoby subjektom, ktorého adresát podľa ustanovení Poštových podmienok poveril, aby

za neho preberal jemu určené zásielky, sa už najvyšší súd v minulosti zaoberal.

V rozhodnutí zo 4. augusta 2008 sp. zn. , ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 39/2014,

uviedol, že „splnenie požiadavky riadneho doručenia je obzvlášť dôležité v tzv. rozkaznom

konaní, výsledkom ktorého je vydanie platobného rozkazu. Toto konanie, keďže ide skrátený

proces, vyžaduje, aby platobný rozkaz bol doručený do vlastných rúk odporcu; jeho

náhradné doručenie je vylúčené ( ). Zásada rovnosti účastníkov tohto

konania je prvýkrát realizovaná až doručením platobného rozkazu žalovanému (odporcovi),

pretože až týmto úkonom je mu daná možnosť prejaviť svoju vôľu a vyjadriť sa k veci. Pokiaľ

by súd túto zásadu nerešpektoval, porušil by základné ustanovenia zakotvené v čl. 1 a čl. 37

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd o rovnosti účastníkov v konaní a čl. 36 ods. 1 a čl.

38 ods. 2 uvedenej Listiny o spravodlivom procese, premietnuté aj do ustanovení § 1, § 3

a umožňuje doručenie písomností, hoci aj určených

do vlastných rúk, aj inej osobe než účastníkovi, výslovne však upravuje podmienky a spôsob

takého postupu. Podľa , prvá a druhá veta, , „ak má účastník zástupcu

s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má

však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale

aj jemu. Rovnako ustanovenie v znení do 30. júna 2007 (ktoré

ustanovenie treba vzhľadom na čas doručovania platobného rozkazu použiť § 372o ods. 1

) ustanovovalo, že keby doručovanie účastníkovi bolo spojené s ťažkosťami alebo

s prieťahmi, môže mu súd uložiť, aby si zvolil pre prijímanie písomností zástupcu, ktorému

možno bez ťažkostí a prieťahov doručovať“. V ďalšej časti predmetného rozhodnutia

najvyšší súd uviedol, že „súd môže doručiť písomnosť inej osobe než účastníkovi len vtedy,

ak je mu známe, že táto osoba je oprávnená účastníkovi určenú písomnosť pre neho alebo

v jeho zastúpení prevziať. Až potom bude mať riadne preukázané, že účastníci dostali všetky

písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu v konaní, použitia

opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších úkonov, ktoré je

prípustné urobiť len v zákonom alebo súdom ustanovenej lehote, teda preukázané tie

podmienky, za ktorých môže konať vo veci a vydať príslušné rozhodnutie. Splnomocnenie

plnoletej osoby, aby za adresáta prijímala jemu adresované zásielky, podľa čl. 42 ods. 1

Poštových podmienok k službám, ktoré podľa o poštových službách

v znení neskorších predpisov poskytuje Slovenská pošta, a.s., nemožno považovať za

zastupovanie v zmysle ustanovení a nasl. alebo za zastupovanie pre prijímanie

zásielok podľa v znení do 30. júna 2007, pretože v prípade takého

plnomocenstva splnomocnenec nemá procesnoprávne postavenie zástupcu podľa § 27

a na rozdiel od vyššie uvedených plnomocenstiev, preberá zásielky, ktoré sú

zasielané adresátovi (aby za neho prijímala jemu adresované zásielky) a nie jemu, ako

splnomocnencovi. V závere citovaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že „platobný

rozkaz musí byť podľa doručený do vlastných rúk odporcu bez možnosti

náhradného doručenia. Ak platobný rozkaz bol doručený osobe odlišnej od účastníka, ktorá

nie je zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie alebo zástupcom pre doručovanie

podľa v znení do 30. júna 2007, nemožno ho považovať za doručený, a to

ani vtedy, ak sa zhodou okolností dostal do rúk účastníka, ktorému bol určený“.

Právne závery najvyššieho súdu, ktoré sa v uvedenom rozhodnutí týkajú účinkov

doručenia platobného rozkazu osobe, ktorá nebola zástupcom odporcu v zmysle

(ale len osobou oprávnenou vo vzťahu k pošte preberať

zásielky určené odporcovi), neboli dotknuté právnymi úpravami účinnými od 1. júla 2007.

Navrhovateľ preto vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu neopodstatnene tvrdí, že

predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu spočíva na záveroch, ktoré sú pre posúdenie

predmetnej veci neaktuálne. Najvyšší súd preto na toto rozhodnutie (v už vysvetlenom

rozsahu) poukazuje s tým, že sa so závermi v ňom obsiahnutými stotožňuje aj v danom

prípade.

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že prevzatím platobného rozkazu

manželkou odporcu nemalo právne účinky riadneho doručenia platobného rozkazu.

Mimoriadne dovolanie bolo preto podané opodstatnene odporcovi bola v preskúmavanej

veci odňatá možnosť pred súdom konať ( ) postupom súdu, v rámci

ktorého odmietol jeho odpor ako oneskorene podaný ( ), i keď

procesné predpoklady pre to neboli dané.

Najvyšší súd z týchto dôvodov napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému

súdu Bratislava V na ďalšie konanie (, v spojení s

).»

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (rovnako aj z uznesenia tohto súdu sp. zn.

zo 4. augusta 2008, ktoré je v napadnutom uznesení citované) vyplýva, že sa

v ňom najvyšší súd zaoberal právnymi účinkami doručenia platobného rozkazu osobe inej

ako odporcovi, pričom dôležitým pre posúdenie týchto právnych účinkov bolo zistenie, či

osoba, ktorej bol platobný rozkaz doručený, bola zástupcom odporcu podľa ustanovení

, teda či „splnomocnenca“ bolo možné považovať

za zástupcu v zmysle (zástupca účastníkov na základe plnomocenstva)

so všetkými právnymi dôsledkami z toho vyplývajúcimi s náležitým prihliadnutím na

špecifiká inštitútu platobného rozkazu.

V zmysle v znení účinnom do 30. júna 2007, ako aj v znení účinnom

od 1. júla 2007 sa účastník môže dať zastúpiť aj ktoroukoľvek osobou spôsobilou na právne

úkony. Tento zástupca môže konať jedine osobne.

Podľa pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť

fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo

splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa v znení účinnom do 30. júna 2007 ak má účastník zástupcu

s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má

však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale

aj jemu.

Podľa v znení účinnom do 30. júna 2007 keby doručovanie

účastníkovi bolo spojené s ťažkosťami alebo s prieťahmi, môže mu súd uložiť, aby si zvolil

pre prijímanie písomností zástupcu, ktorému možno bez ťažkostí a prieťahov doručovať.

Ak si ho nezvolí, budú sa pre neho písomnosti ukladať na súde s účinkami doručenia; o tom

treba účastníka poučiť.

Podľa v znení účinnom od 1. júla 2007 súd poučí účastníka konania

o možnosti žiadať o doručenie písomností i na adrese iného miesta v Slovenskej republike,

ak na takéto miesto môže byť písomnosť doručená zákonom predpísaným spôsobom,

prípadne zvoliť si zástupcu pre doručovanie.

Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení citoval aj časť uznesenia tohto súdu

týkajúcu sa v znení účinnom do 30. júna 2007, ústavný súd potvrdzuje, že

znenie tohto ustanovenia je odlišné od znenia platného a účinného od 1. júla 2007 (z § 49

ods. 2 v znení účinnom do 30. júna 2007 vyplývala možnosť všeobecného súdu uložiť

účastníkovi konania povinnosť zvoliť si na prijímanie písomností zástupcu pre účely

doručovania), táto skutočnosť však nemá relevantný vplyv na záver najvyššieho súdu o tom,

že „splnomocnenca“ odporcu povereného na preberanie zásielky na základe poštových

podmienok nie je možné považovať za zástupcu v zmysle .

Nie nezanedbateľnou je aj skutočnosť, že v dispozičnej sfére všeobecného súdu musí

byť poznatok o tom, že splnomocnenec je oprávnený účastníkovi konania určenú písomnosť

v jeho zastúpení prevziať, pretože len tak možno s istotou tvrdiť, že účastníci konania

(a predovšetkým odporca) dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je

predpokladom ďalšieho postupu (v okolnostiach namietaného prípadu predpokladom

podania prípadného odporu zákonom ustanoveným spôsobom).

Vychádzajúc najmä z citovaného, nemožno podľa názoru ústavného súdu postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle už

uvedenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Nad rámec sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k rozdielnosti

prístupov najvyššieho súdu k rozhodovaniu obdobných vecí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj

na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby

najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala

mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach ().

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len

„zákon o súdoch v znení neskorších predpisov“, § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22

a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď

mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa

chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu tento svoj právny záver o účinkoch

doručenia platobného rozkazu osobe inej ako odporcovi potvrdil odkazom na uznesenie

sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 2/2014

pod č. 39, z ktorého vyplýva stanovisko prijaté občianskoprávnym kolégiom práve podľa

príslušných ustanovení zákona o súdoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

„Splnomocnenie osoby na prijímanie zásielok za adresáta podľa Poštových podmienok

k službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta, a. s... nie je zastupovaním podľa § 31 a nasl.

(správne , pozn.).“ Vzhľadom

na uvedené je námietka sťažovateľa o rozdielnom prístupe najvyššieho súdu k obdobnej

otázke vyplývajúcom z jeho rozhodnutia sp. zn. irelevantná. Na uvedenom

závere nemení nič ani skutočnosť, že stanovisko k výkladu zákonov prijal najvyšší súd

v rozhodnutí, ktoré nemá povahu rozhodnutia meritórneho.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015