Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 174/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVA

VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. Zuzany Olexovej LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 18. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“ alebo „žalovaná“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

z 18. novembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v súdnom

konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa obchodná spoločnosť

(ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“), po čiastočnom

späťvzatí žaloby domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy 933,64 € z titulu úrokov

z omeškania z nezaplatených mesačných zálohových platieb k bytu č. 1 nachádzajúceho

sa na ulici , ktorého sa sťažovateľka stala vlastníčkou

po poručiteľovi .

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: „Žalobca... sa návrhom na vydanie

platobného rozkazu zo dňa 23. 02. 2009... domáhal voči potenciálnym dedičom

... zaplatenia 3.919,74 EUR s príslušenstvom. Uvedená istina pozostávala

z neuhradených mesačných zálohových preddavkov za obdobie 05/2006 až 01/2009

a z neuhradených platieb do 1. 5. 2006 vzniknutých po smrti poručiteľa. Po smrti poručiteľa

začal a počas podania žaloby až do roku 2009...

Až dňa 13. 04. 2010 prebehlo jednodňové dedičské konanie o novoobjavenom

dedičstve – byte, ktoré bolo ukončené vydaním osvedčenia z toho istého dňa... (sp. zn.

), na základe ktorého predmetný byt ako výlučný dedič nadobudla

sťažovateľka. K zápisu vlastníckeho práva sťažovateľky k bytu... došlo až dňa 21. 07. 2010.

Bezodkladne po nadobudnutí vlastníctva dňa 02. 08. 2010 sťažovateľka uhradila dlh podľa

koncoročných vyúčtovaní navrhovateľa do 31. 12. 2009..., na základe čoho vzal žalobca...

svoj návrh v časti istiny späť.“

Okresný súd rozsudkom č. k. z 24. mája 2011 rozhodol

o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy

3 919,74 € od 14. apríla 2010 do 1. augusta 2010, vo zvyšnej časti žalobu zamietol

a zastavil konanie o zaplatenie istiny v sume 3 919,74 €.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie v časti,

ktorou jej bola uložená povinnosť zaplatiť 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 3 919,74 €

od 14. apríla 2010 do 1. augusta 2010, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. 194 z 30. marca 2012 tak, že označený rozsudok okresného súdu

v rozsahu odvolaním napadnutého výroku a výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v merite veci

rozhodol rozsudkom č. k. zo 17. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) tak, že zaviazal sťažovateľku uhradiť žalobkyni úrok z omeškania v sume

923,18 € a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bolo žalobe

vyhovené, podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom na podklade dôvodov v ňom uvedených

navrhla rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a žalobu

zamietnuť. O predmetnom odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. z 18. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“

alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti

postupom podľa (ďalej aj „OSP“) ako vecne

správny potvrdil, pričom svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom

na v spojení s .

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa a

dohovoru v relevantnej časti odôvodňuje takto:

„Krajský súd rovnako ako prvostupňový súd v odôvodnení nezaoberal

skutočnosťami, ktoré mali podľa nášho názoru rozhodujúci význam pre vyhodnotenie

skutkového a právneho stavu a ich odôvodnenie nie je dostatočné.

Dlhy poručiteľ ku dňu smrti nemal. Úhrady mesačne vopred po jeho smrti nebol dlh

poručiteľa. Mesačné úhrady vopred boli záväzkom, ktorý sťažovateľka prebrala dedičstvom

ku dňu smrti, ale podmienky plnenia tohto záväzku sú dané § 10 ods. 1 Zákona 182.

V zmysle uvedeného ani nemohlo u sťažovateľky nastať omeškanie s úhradami,

v dôsledku čoho nie je ani pasívne legitimovaná na zaplatenie úroku z omeškania spred

dátumu nadobudnutia vlastníctva, v súlade s “

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentovala tým, že „... pokiaľ osoba nemala

k nehnuteľnosti reálne užívacie a vlastnícke práva, nebolo možné od nej spravodlivo žiadať,

aby za nehnuteľnosť hradila poplatky, táto jej povinnosť – aj za spätné obdobia od smrti

poručiteľa – môže vzniknúť najskôr priznaním istého právneho statusu, ktorým je...

vlastnícky titul v súlade s ..

... bez právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve nemala sťažovateľka tak práva, ako ani

povinnosti spojené s vlastníctvom bytu a nemohla byť tak aktívne, ako ani pasívne

legitimovaná..., pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o dedičstve...

Okrem toho..., až do doručenia žaloby nebola doručená žiadna výzva na hradenie

záloh. Uplatnenie úroku z omeškania je preto za uvedeného stavu nielen nezákonné, ale tiež

v rozpore s dobrými mravmi...

Keďže súdy tieto skutočnosti nezohľadnili, bola porušená ich povinnosť zistiť skutkový

stav, aplikovať naň právne normy a túto aplikáciu v odôvodnení rozsudku náležite

odôvodniť, čím bola sťažovateľka poškodená na svojich právach.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených práv rozsudkom krajského

súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a tiež aby rozhodol

o povinnosti krajského súdu uhradiť sťažovateľke trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti

s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Sťažovateľka konkrétne namieta ich nedostatočnosť, pretože všeobecné súdy sa adekvátnym

spôsobom nevysporiadali s jej tvrdeniami, ktorými poukazovala na nedostatok svojej

pasívnej vecnej legitimácie a absenciu výzvy zo strany správcu na úhradu nedoplatkov

spojených s užívaním bytu a jej právnych dôsledkov pre posúdenie jej omeškania.

Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov týkajúcim sa otázky

posúdenia jej pasívnej hmotnoprávnej legitimácie, pričom túto svoju argumentáciu vedie

v rovine polemiky s výkladom „podústavného“ práva uskutočneným všeobecnými súdmi

v jej veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok

okresného súdu, pričom v jeho odôvodnení uviedol podstatné časti rozsudku okresného

súdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čoho

sa sťažovateľka odvolaním domáhala a čím v odvolacom konaní argumentovala,

a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu zisteného okresným súdom, v časti

relevantnej pre toto konanie uviedol toto:

„K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaná

namietala okamih, ktorým sa stala vlastníckou predmetného bytu, odvolací súd poukazuje

na svoj právny názor, ktorý vyslovil vo svojom uznesení č. k. 194 zo dňa

30. marca 2012, v ktorom vyslovil právny názor, že žalovaná sa vlastníckou predmetného

bytu stala smrťou poručiteľa dňa a týmto dňom prešli na ňu

všetky povinnosti platiť pravidelné mesačné platby do fondu prevádzky, údržby a opráv

a platby na zabezpečenie služieb spojených s užívaním bytu. Odvolací súd už v tomto

svojom uznesení vyslovil i právny názor, že pokiaľ žalovaná túto povinnosť splnila po lehote

splatnosti, žalobcovi, vznikol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úroky z omeškania.

Bol teda správny záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že žalovaná sa dostala

do omeškania a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške 923,18 eur

za obdobie od 26. 5. 2006 do 1. 8. 2010, kedy žalovaná predmetný nedoplatok uhradila...

K ďalšej odvolacej námietke žalovanej, že nebola správcom upovedomená na úhradu

nedoplatkov odvolací súd uvádza, že táto povinnosť vyplýva žalovanej i zo zmluvy o výkone

správy o priamo z ust. a je teda irelevantné, či žalobca

žalovanú upozornil na zaplatenie dlžného nedoplatku.“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„V danej veci je nesporné, že navrhovateľ podľa zmluvy o výkone správy vykonáva

od 1. 5. 2006 správu bytového domu v , v ktorom

sa nachádza aj byt, ktorého vlastníckou sa stala odporkyňa okamihom smrti poručiteľa

t. j. Osvedčením o dedičstve z 13. 4. 2010 sp. zn.

v dedičskej veci po uvedený byt... nadobudla odporkyňa... Ďalej

z dokazovania vyplynulo, že po smrti pôvodných vlastníkov manželov

v r. 2004, a 2005 neboli na byt platené žiadne úhrady na fond opráv, odmena správcovi,

preddavky na plnenia spojené s užívaním bytu. Zároveň nebol zaplatený ani nedoplatok

evidovaný voči právnym predchodcom odporkyne predošlým správcom

vo výške 32.581, Sk. Odporkyňa ku dňu 2. 8. 2010 tieto nedoplatky na istine navrhovateľovi

uhradila.

Navrhovateľ si nárok na zaplatenie úroku z omeškania uplatnil na tom skutkovom

základe, že neplatením mesačných zálohových platieb k 25. dňu v mesiaci sa dostala

odporkyňa do omeškania, rovnako je v omeškaní aj s úhradou sumy nedoplatku ku dňu

skončenia správy predošlým správcom. Dlh nebol spochybnený. Je preto dôvodný návrh

navrhovateľa, vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, na zaplatenie úroku

z omeškania. Nezaplatením mesačných zálohových platieb k 25. dňu v mesiaci vopred sa

odporkyňa dostala do omeškania. Súd preto nárok zaplatenie úroku z omeškania

navrhovateľovi priznal, po prerátaní správnosti výpočtu jednotlivých súm... Pretože

navrhovateľ sa v návrhu domáhal zaplatenia sumy 933,65 eur a súd mu priznal sumu

923,18 eur, vo zvyšku návrhu bol návrh zamietnutý.“

V posudzovanej veci sa k relevantným námietkam sťažovateľky súvisiacim

s jej procesnou obranou vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa

, pričom na zvýraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol

ďalšie dôvody.

V tejto súvislosti možno poukázať na skutkové a právne závery vyplývajúce

z citovaných častí odôvodnení označených rozhodnutí všeobecných súdov, z ktorých

zreteľne vyplývajú dôvody, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam, čím zároveň svoje

rozhodnutia dostatočným spôsobom odôvodnili aj vo vzťahu k sťažovateľkou uvádzaným

tvrdeniam.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,

že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké

rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie

vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej namieta nesprávnosť

právneho názoru všeobecných súdov v otázke posúdenia jej pasívnej vecnej legitimácie,

ústavný súd uvádza, že táto námietka je výrazom jej odlišného právneho hodnotenia veci,

aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené

nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. , ).

Sťažovateľke sa tak v rámci jej argumentácie nepodarilo preukázať, že by bol rozsudok

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu založený na takom výklade

dotknutých ustanovení upravujúcich otázku nadobúdania dedičstva

a s tým spojeným vznikom práv a povinností dediča, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia týchto súdov, ktoré

by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia

porušenia sťažovateľkou označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Okrem dôvodov, na základe ktorých ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky, nad

rámec svojho rozhodnutia uvádza, že v danom prípade v súlade s jeho doterajšou

judikatúrou (, , , ,

) vzhľadom na predmet sporu (v hre je úrok z omeškania v sume 923,18 €)

ide o tzv. bagateľnú vec, kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku nie je

považované za efektívne. Ak vylučuje u bagateľných vecí

prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby

ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný

prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde, pričom táto skutočnosť by už

sama osebe umožňovala odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015