Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 200/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES

s. r. o., Sabinovská 32, Veľký Šariš, zastúpenej advokátom JUDr. Matejom Kukurom,

Advokátska kancelária IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a , ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. októbra 2013

vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o., Sabinovská 32,

Veľký Šariš (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa

a (ďalej len „“), ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. októbra 2013 vo výroku o náhrade trov

odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa

21. novembra 2012, č. k. , podľa ust. a

o zrušení rozhodnutia odporcu Mesta Sabinov zo dňa 31. júla 2012, č. ,

vydaného vo veci uloženia pokuty za správny delikt a vrátení veci na ďalšie konanie. Súd

prvého stupňa zároveň rozhodol o povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy

konania. Čo do výroku o trovách konania podal odporca – Mesto Sabinov odvolanie.

Na základe výzvy súdu prvého stupňa doručenej sťažovateľovi 14. januára 2013 sa

sťažovateľ ako navrhovateľ vyjadrením zo dňa 28. januára 2013 vyjadril k podanému

odvolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky následne uznesením zo dňa 23. októbra 2013,

sp. zn. , odvolanie odporcu odmietol, a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho

konania tak, že tieto žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, hoci sťažovateľ vyčíslil trovy

odvolacieho konania podaním zo dňa 13. marca 2013 v sume 79,80 €.

Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách odvolacieho konania tým, že

s ohľadom na skutočnosť, že výsledok konania je obdobný ako pri zastavení konania, žiadny

z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, pričom vychádzal z ust. § 246c

ods. 1 veta prvá v spojení s ust. a analogicky aj z ust.

písm. c) “

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej v sťažnosti

označené práva „v časti výroku o trovách odvolacieho konania... z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia“. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka

v sťažnosti bližšie argumentuje:

„Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí uvádza, že o trovách odvolacieho konania

rozhodol analogicky na základe ustanovenia , keďže výsledok

konania je pri odmietnutí odvolania obdobný ako pri zastavení konania.

Podľa názoru sťažovateľa možno takúto aplikáciu ustanovenia na

základe analógie legis v danom prípade akceptovať, najmä s ohľadom na absenciu

osobitného ustanovenie , ktoré by upravovalo postup súdu

pri rozhodovaní o trovách konania v prípade odmietnutia podania (odvolania) súdom.

Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd aplikoval citované ustanovenie

v posudzovanom prípade mechanicky, bez toho, aby uviedol, zdôvodnil, akým spôsobom

zohľadnil pri jeho aplikácii okolnosti posudzovaného prípadu, čo je v priamom rozpore

s požiadavkou vyslovenou ústavným súdom vo... citovanom náleze .

Najvyšší súd taktiež opomenul v svojom rozhodnutí uviesť, z akého dôvodu aplikoval

na posudzovaný prípad len ustanovenie 146 ods. 1 , nie však už priamo nadväzujúce

ustanovenie

V zmysle ustálenej civilnoprávnej judikatúry, ako aj právnej vedy je potrebné

ustanovenie aplikovať vždy v nadväznosti a vzájomnej súvislosti

s ustanovením , v zmysle ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že

konanie sa muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy.

Ako vyplýva z komentára k ustanoveniu a , v prípade

zastavenia konania v zásade platí, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu

trov konania, avšak len v prípade, ak sa neuplatní ust. (Števček, M.,

Ficová, S. a kol. . I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H.

Beck, 2012, s. 521).

Obdobne v komentári Drápal, I., Bureš, J. a kol.: Občanský soudní rád I. Komentár.

I. vydaní. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 989 až 990, sa uvádza, že právna úprava neumožňuje

súdu rozhodnúť o náhrade trov konania automaticky tak, že žiadny z účastníkov konania

nemá právo na náhradu trov konania. Z previazanosti ust. § 146 ods. 1 písm. c) s ust. § 146

ods. 2 vyplýva, že ak súd zastavuje konanie, mal by sa zaoberať v prvom rade otázkou, či

niektorí z účastníkov konania zastavenie konania zavinil. Tam, kde zastavenie konania bolo

zavinené, prizná súd ostatným účastníkom konania náhradu trov konania.

Automatické rozhodovanie súdu o trovách konania pri zastavení konania z rôznych

dôvodov, a to púhym odkazom na ust. je potrebné považovať za

nesprávne. Uplatnenie odseku 1 má opodstatnenie len v tých prípadoch, ak nie sú splnené

podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa ust. , teda je

potrebné vždy skúmať, kto zastavenie konania zavinil (Dávid, L.; Ištvánek, F.; Javúrková,

N.; Kasíková, M.; Lavický, P. a kol. Občanský soudní rád. Komentár. I. díl., Praha: Wolters

Kluwer ČR, 2009, s. 646).

Ak teda najvyšší súd aplikoval v posudzovanom prípade, na základe analógie legis,

na rozhodnutie o trovách konania pri odmietnutí odvolania ustanovenie § 146 ods. 1

písm. c) , mal tak urobiť rovnako, ako by postupoval v prípade zastavenia konania

v konaní pred súdom prvého stupňa, a zohľadniť pri svojom rozhodovaní i ustanovenie

odseku 2 paragrafu 146

Rovnaký prístup predpokladá i komentár k

(Števček, M., Ficová, S. a kol; s. 866), v ktorom sa uvádza, že v prípade, ak súd odmietol

odvolanie, môže súd priznať náhradu trov účastníkovi konania voči odvolateľovi v prípade,

ak mu takéto trovy vznikli, nakoľko mal úspech vo veci.

V napádanom uznesení najvyšší súd vôbec nezohľadnil, že v odvolacom konaní

vznikli sťažovateľovi odôvodnené a účelné trovy konania, keď sa na základe výzvy súdu

vyjadril k podanému odvolaniu, čo nepochybne prispelo k odmietnutiu odvolania odporcu.

Skutočnosť, že obvykle nevznikajú v konaniach v súvislosti s odmietnutím odvolania

účastníkom konania trovy, keďže súdy spravidla rozhodujú na základe skutočností, ku

ktorým prihliadajú z úradnej povinnosti, nemôže viesť k mechanickej aplikácii ust. § 146

ods. 1 i v posudzovanom prípade.

Takýto mechanický a formalistický prístup najvyššieho súdu viedol, podľa názoru

sťažovateľa, k arbitrárnemu a nepreskúmateľnému rozhodnutiu súdu predstavujúcemu zásah

do práva na súdnu ochranu sťažovateľa v zmysle a dohovoru. ...

Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov

konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, vrátane trov právneho zastúpenia, je

i súčasťou práva vlastniť majetok podľa a protokolu č. 1

k dohovoru.

Ústavný súd vyslovil, že arbitrárne neodôvodnené rozhodnutie súdu o nepriznaní

trov konania predstavuje (okrem porušenia ) i porušenie práva vlastniť majetok

podľa . Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie súdu v časti výroku

o nepriznaní náhrady trov konania účastníka, ktorý mal v konaní úspech, v odôvodnení,

ktoré neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery rozhodnutia súdu,(...) je

potrebné považovať za formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý porušuje základné

právo na súdnu ochranu podľa , Listiny základných práv

a slobôd a dohovoru v spojení s právom vlastniť majetok podľa

().

S ohľadom na uvedené došlo podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym

a neodôvodneným rozhodnutím odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania,

ktoré sťažovateľovi v súvislosti s odvolacím konaním preukázateľne a účelne vznikli,

i k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa .“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46

ods. 1 , ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom vlastniť

majetok podľa a Protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky, sp. zn. .

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2013, sp. zn.

, vo výroku II o trovách odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 340,90 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet

advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o. so sídlom Štefánikova 26, 040 01 Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. októbra 2013 vo výroku, ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené jej základné práva

podľa a a práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

1. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri

ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania,

t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť

extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj

k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, a to

konkrétne časti náhrady trov konania o odvolaní podanom proti rozsudku vydanému v rámci

správneho súdnictva v časti výroku o trovách konania, ktoré sa v konkrétnych podmienkach

daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky, avšak

z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu

nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako

v prípade, ak by išlo o námietky proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej vrátane

výroku o náhrade trov konania v rámci takéhoto rozhodnutia.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá

je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto

ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno

interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho

interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie

účastníka konania (m. m. ).

Podľa (ďalej aj „OSP“) žiaden z

účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo

zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

vo všeobecnosti postupuje podľa , v zmysle ktorého žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj

dve výnimky, ktoré sú ustanovené v . Súd pri rozhodovaní o trovách

zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie

, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to

tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa . Ustanovenie

prvej vety predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania

na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj

úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v

určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom ( ). Preto

procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade

s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu ( a 4 ).

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Sťažovateľka predovšetkým namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, v ktorom

najvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol analogicky

podľa , pričom neodôvodnil, prečo na posudzovaný prípad

neaplikoval nadväzujúce ustanovenie prvej vety .

Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol odvolanie odporcu (mesto Sabinov,

pozn.) podľa v spojení s prvou vetou a

druhou vetou , keď konštatoval, že odvolanie smerovalo proti rozsudku vydanému

v konaní o správnej žalobe, ktorým súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie odporcu podľa

a , v dôsledku čoho odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nie

je prípustné – ani v merite veci, ani proti trovám konania. Podľa najvyššieho súdu na

uvedený záver nemá vplyv ani nesprávne poučenie uvedené v písomnom vyhotovení

rozsudku súdu prvého stupňa o prípustnosti odvolania v časti o náhrade trov konania,

pretože takéto nesprávne poučenie nezakladá právo na jeho uplatnenie. V napadnutom

rozhodnutí najvyšší súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania „podľa § 246c ods. 1

veta prvá v spojení s a analogicky podľa

a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže výsledok

konania je obdobný, ako pri zastavení konania“.

Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľka sa na výzvu

najvyššieho súdu vyjadrila k odvolaniu odporcu podaním z 28. januára 2013, v ktorom

navrhla, aby najvyšší súd odvolanie odporcu odmietol alebo potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o trovách konania ako vecne správny. Možno preto konštatovať, že

vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporcu prispelo k jeho odmietnutiu odvolacím súdom,

a z tohto hľadiska išlo o dôvodne a účelne vynaložené trovy odvolacieho konania.

Na základe odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší

súd, rozhodujúc o náhrade trov odvolacieho konania, rozhodol na základe analógie legis,

aplikujúc ustanovenie , keďže výsledok konania (odmietnutie

odvolania) je obdobný ako pri zastavení konania, zároveň však neodôvodnil, prečo

v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia

prvej vety , t. j. prečo nezaviazal na náhradu trov odvolacieho konania

odporcu, ktorý podľa sťažovateľky zavinil, že odvolanie bolo odmietnuté.

Z okolností posudzovaného prípadu vyplýva, že odporca, spravujúc sa nesprávnym

poučením súdu prvého stupňa uvedeným v písomnom vyhotovení jeho rozhodnutia, podal

odvolanie v domienke, že proti výroku o trovách konania je odvolanie prípustné.

V uvedených súvislostiach preto nemožno konštatovať, že odporca procesne zavinil, že

najvyšší súd odvolanie uznesením odmietol. Za takýchto okolností prípadu sťažovateľky

potom podľa názoru ústavného súdu aplikácia ustanovenia prvej vety ani

neprichádzala do úvahy. Opačný právny záver založený na požiadavke aplikácie § 146

ods. 2 prvej vety najvyšším súdom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci by

bol v rozpore s požiadavkou zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania ( ).

Ústavný konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj vzhľadom na už

citovanú judikatúru ústavného súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska spochybňovať.

Sťažovateľkou namietané pochybenie najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov

odvolacieho konania spočívajúce v absencii odôvodnenia vo vzťahu k nesplneniu zákonných

podmienok na použitie prvej vety zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu.

Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že v danom

prípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom

prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom

dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho

orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp.

mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

V prerokúvanej veci nemožno opomenúť ani tú podstatnú skutočnosť, že sťažnosť

smeruje proti rozhodnutiu, ktorým najvyšší súd nepriznal sťažovateľke právo na náhradu

trov odvolacieho konania, ktoré sťažovateľka vyčíslila v sume 79,80 €. Túto sumu možno

označiť za zjavne celkom bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä na

porušení práva na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveru

ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti. Nepriznanie náhrady trov konania

v sume 79,80 € totiž predstavuje zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej

intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,

poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom

výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite ().

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

v časti namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu, porušenie ktorých dávala do súvislosti s údajnou arbitrárnosťou napadnutého

uznesenia o nepriznaní trov konania. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa ani právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia,

v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv. Na tomto základe

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2015