Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 200/2015
PDF · 455.65 KB
No categories available
II. ÚS 200/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES
s. r. o., Sabinovská 32, Veľký Šariš, zastúpenej advokátom JUDr. Matejom Kukurom,
Advokátska kancelária IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013
vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o., Sabinovská 32,
Veľký Šariš (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013 vo výroku o náhrade trov
odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa
21. novembra 2012, č. k. 2S/36/2012 50, podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) O. s. p.
o zrušení rozhodnutia odporcu Mesta Sabinov zo dňa 31. júla 2012, č. 3162 4/2012,
vydaného vo veci uloženia pokuty za správny delikt a vrátení veci na ďalšie konanie. Súd
prvého stupňa zároveň rozhodol o povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy
konania. Čo do výroku o trovách konania podal odporca – Mesto Sabinov odvolanie.
Na základe výzvy súdu prvého stupňa doručenej sťažovateľovi 14. januára 2013 sa
sťažovateľ ako navrhovateľ vyjadrením zo dňa 28. januára 2013 vyjadril k podanému
odvolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky následne uznesením zo dňa 23. októbra 2013,
sp. zn. 8Sžo/9/2013, odvolanie odporcu odmietol, a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho
konania tak, že tieto žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, hoci sťažovateľ vyčíslil trovy
odvolacieho konania podaním zo dňa 13. marca 2013 v sume 79,80 €.
Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách odvolacieho konania tým, že
s ohľadom na skutočnosť, že výsledok konania je obdobný ako pri zastavení konania, žiadny
z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, pričom vychádzal z ust. § 246c
ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a analogicky aj z ust. § 146 ods. 1
písm. c) O. s. p.“
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej v sťažnosti
označené práva „v časti výroku o trovách odvolacieho konania... z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia“. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka
v sťažnosti bližšie argumentuje:
„Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí uvádza, že o trovách odvolacieho konania
rozhodol analogicky na základe ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keďže výsledok
konania je pri odmietnutí odvolania obdobný ako pri zastavení konania.
Podľa názoru sťažovateľa možno takúto aplikáciu ustanovenia § 146 O. s. p. na
základe analógie legis v danom prípade akceptovať, najmä s ohľadom na absenciu
osobitného ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by upravovalo postup súdu
pri rozhodovaní o trovách konania v prípade odmietnutia podania (odvolania) súdom.
Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd aplikoval citované ustanovenie
v posudzovanom prípade mechanicky, bez toho, aby uviedol, zdôvodnil, akým spôsobom
zohľadnil pri jeho aplikácii okolnosti posudzovaného prípadu, čo je v priamom rozpore
s požiadavkou vyslovenou ústavným súdom vo... citovanom náleze III. ÚS 144/2010.
Najvyšší súd taktiež opomenul v svojom rozhodnutí uviesť, z akého dôvodu aplikoval
na posudzovaný prípad len ustanovenie 146 ods. 1 O. s. p., nie však už priamo nadväzujúce
ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p.
V zmysle ustálenej civilnoprávnej judikatúry, ako aj právnej vedy je potrebné
ustanovenie § 146 ods. 1 O. s. p. aplikovať vždy v nadväznosti a vzájomnej súvislosti
s ustanovením § 146 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že
konanie sa muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy.
Ako vyplýva z komentára k ustanoveniu § 146 ods. 1 a 2 O. s. p., v prípade
zastavenia konania v zásade platí, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu
trov konania, avšak len v prípade, ak sa neuplatní ust. § 146 ods. 2 O. s. p. (Števček, M.,
Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H.
Beck, 2012, s. 521).
Obdobne v komentári Drápal, I., Bureš, J. a kol.: Občanský soudní rád I. Komentár.
I. vydaní. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 989 až 990, sa uvádza, že právna úprava neumožňuje
súdu rozhodnúť o náhrade trov konania automaticky tak, že žiadny z účastníkov konania
nemá právo na náhradu trov konania. Z previazanosti ust. § 146 ods. 1 písm. c) s ust. § 146
ods. 2 vyplýva, že ak súd zastavuje konanie, mal by sa zaoberať v prvom rade otázkou, či
niektorí z účastníkov konania zastavenie konania zavinil. Tam, kde zastavenie konania bolo
zavinené, prizná súd ostatným účastníkom konania náhradu trov konania.
Automatické rozhodovanie súdu o trovách konania pri zastavení konania z rôznych
dôvodov, a to púhym odkazom na ust. § 146 ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať za
nesprávne. Uplatnenie odseku 1 má opodstatnenie len v tých prípadoch, ak nie sú splnené
podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p., teda je
potrebné vždy skúmať, kto zastavenie konania zavinil (Dávid, L.; Ištvánek, F.; Javúrková,
N.; Kasíková, M.; Lavický, P. a kol. Občanský soudní rád. Komentár. I. díl., Praha: Wolters
Kluwer ČR, 2009, s. 646).
Ak teda najvyšší súd aplikoval v posudzovanom prípade, na základe analógie legis,
na rozhodnutie o trovách konania pri odmietnutí odvolania ustanovenie § 146 ods. 1
písm. c) O. s. p., mal tak urobiť rovnako, ako by postupoval v prípade zastavenia konania
v konaní pred súdom prvého stupňa, a zohľadniť pri svojom rozhodovaní i ustanovenie
odseku 2 paragrafu 146 O. s. p.
Rovnaký prístup predpokladá i komentár k Občianskemu súdnemu poriadku
(Števček, M., Ficová, S. a kol; s. 866), v ktorom sa uvádza, že v prípade, ak súd odmietol
odvolanie, môže súd priznať náhradu trov účastníkovi konania voči odvolateľovi v prípade,
ak mu takéto trovy vznikli, nakoľko mal úspech vo veci.
V napádanom uznesení najvyšší súd vôbec nezohľadnil, že v odvolacom konaní
vznikli sťažovateľovi odôvodnené a účelné trovy konania, keď sa na základe výzvy súdu
vyjadril k podanému odvolaniu, čo nepochybne prispelo k odmietnutiu odvolania odporcu.
Skutočnosť, že obvykle nevznikajú v konaniach v súvislosti s odmietnutím odvolania
účastníkom konania trovy, keďže súdy spravidla rozhodujú na základe skutočností, ku
ktorým prihliadajú z úradnej povinnosti, nemôže viesť k mechanickej aplikácii ust. § 146
ods. 1 O. s. p. i v posudzovanom prípade.
Takýto mechanický a formalistický prístup najvyššieho súdu viedol, podľa názoru
sťažovateľa, k arbitrárnemu a nepreskúmateľnému rozhodnutiu súdu predstavujúcemu zásah
do práva na súdnu ochranu sťažovateľa v zmysle čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru. ...
Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov
konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, vrátane trov právneho zastúpenia, je
i súčasťou práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 protokolu č. 1
k dohovoru.
Ústavný súd vyslovil, že arbitrárne neodôvodnené rozhodnutie súdu o nepriznaní
trov konania predstavuje (okrem porušenia čl. 46 ústavy) i porušenie práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie súdu v časti výroku
o nepriznaní náhrady trov konania účastníka, ktorý mal v konaní úspech, v odôvodnení,
ktoré neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery rozhodnutia súdu,(...) je
potrebné považovať za formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý porušuje základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy
S ohľadom na uvedené došlo podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym
a neodôvodneným rozhodnutím odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania,
ktoré sťažovateľovi v súvislosti s odvolacím konaním preukázateľne a účelne vznikli,
i k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/9/2013.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2013, sp. zn.
8Sžo/9/2013, vo výroku II o trovách odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 340,90 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet
advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o. so sídlom Štefánikova 26, 040 01 Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013 vo výroku, ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
1. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri
ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania,
t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného
výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť
extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj
k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry
konštatuje, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, a to
konkrétne časti náhrady trov konania o odvolaní podanom proti rozsudku vydanému v rámci
správneho súdnictva v časti výroku o trovách konania, ktoré sa v konkrétnych podmienkach
daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky, avšak
z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu
nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako
v prípade, ak by išlo o námietky proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej vrátane
výroku o náhrade trov konania v rámci takéhoto rozhodnutia.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá
je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno
interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho
interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie
účastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo
zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj
dve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách
zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie
§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to
tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie
§ 146 ods. 2 prvej vety OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania
na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj
úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku
určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto
procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade
s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,
materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
Sťažovateľka predovšetkým namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, v ktorom
najvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol analogicky
podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP, pričom neodôvodnil, prečo na posudzovaný prípad
neaplikoval nadväzujúce ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vety OSP.
Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol odvolanie odporcu (mesto Sabinov,
pozn.) podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou a § 250s
druhou vetou OSP, keď konštatoval, že odvolanie smerovalo proti rozsudku vydanému
v konaní o správnej žalobe, ktorým súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie odporcu podľa
§ 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP, v dôsledku čoho odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nie
je prípustné – ani v merite veci, ani proti trovám konania. Podľa najvyššieho súdu na
uvedený záver nemá vplyv ani nesprávne poučenie uvedené v písomnom vyhotovení
rozsudku súdu prvého stupňa o prípustnosti odvolania v časti o náhrade trov konania,
pretože takéto nesprávne poučenie nezakladá právo na jeho uplatnenie. V napadnutom
rozhodnutí najvyšší súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania „podľa § 246c ods. 1
veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a analogicky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP
a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže výsledok
konania je obdobný, ako pri zastavení konania“.
Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľka sa na výzvu
najvyššieho súdu vyjadrila k odvolaniu odporcu podaním z 28. januára 2013, v ktorom
navrhla, aby najvyšší súd odvolanie odporcu odmietol alebo potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o trovách konania ako vecne správny. Možno preto konštatovať, že
vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporcu prispelo k jeho odmietnutiu odvolacím súdom,
a z tohto hľadiska išlo o dôvodne a účelne vynaložené trovy odvolacieho konania.
Na základe odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší
súd, rozhodujúc o náhrade trov odvolacieho konania, rozhodol na základe analógie legis,
aplikujúc ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP, keďže výsledok konania (odmietnutie
odvolania) je obdobný ako pri zastavení konania, zároveň však neodôvodnil, prečo
v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia
§ 146 ods. 2 prvej vety OSP, t. j. prečo nezaviazal na náhradu trov odvolacieho konania
odporcu, ktorý podľa sťažovateľky zavinil, že odvolanie bolo odmietnuté.
Z okolností posudzovaného prípadu vyplýva, že odporca, spravujúc sa nesprávnym
poučením súdu prvého stupňa uvedeným v písomnom vyhotovení jeho rozhodnutia, podal
odvolanie v domienke, že proti výroku o trovách konania je odvolanie prípustné.
V uvedených súvislostiach preto nemožno konštatovať, že odporca procesne zavinil, že
najvyšší súd odvolanie uznesením odmietol. Za takýchto okolností prípadu sťažovateľky
potom podľa názoru ústavného súdu aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety OSP ani
neprichádzala do úvahy. Opačný právny záver založený na požiadavke aplikácie § 146
ods. 2 prvej vety OSP najvyšším súdom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci by
bol v rozpore s požiadavkou zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania (§ 1 OSP).
Ústavný konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj vzhľadom na už
citovanú judikatúru ústavného súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska spochybňovať.
Sťažovateľkou namietané pochybenie najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov
odvolacieho konania spočívajúce v absencii odôvodnenia vo vzťahu k nesplneniu zákonných
podmienok na použitie § 146 ods. 2 prvej vety OSP zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu.
Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že v danom
prípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom
prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom
dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho
orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp.
mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
V prerokúvanej veci nemožno opomenúť ani tú podstatnú skutočnosť, že sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu, ktorým najvyšší súd nepriznal sťažovateľke právo na náhradu
trov odvolacieho konania, ktoré sťažovateľka vyčíslila v sume 79,80 €. Túto sumu možno
označiť za zjavne celkom bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä na
porušení práva na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveru
ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti. Nepriznanie náhrady trov konania
v sume 79,80 € totiž predstavuje zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej
intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom
výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd
v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010).
Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu, porušenie ktorých dávala do súvislosti s údajnou arbitrárnosťou napadnutého
uznesenia o nepriznaní trov konania. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia,
v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv. Na tomto základe
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2015