Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 316/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných

práv podľa , a ,

ako aj porušenie , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. 192 z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014

elektronickými prostriedkami a 10. júla 2014 poštou doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len

„medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 192 z 24. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2007 uplatnila proti

Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. (ďalej aj „odporkyňa“ alebo „všeobecná zdravotná

poisťovňa“), nárok na zaplatenie istiny z dôvodu oneskoreného uhradenia faktúr za lieky

a zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA DRUŽSTEVNÁ

ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA (ďalej len „zdravotná poisťovňa Perspektíva“) s vyčíslením

sankcie 0,1 % z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa

o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení účinnom v rozhodnom čase [ďalej len „” (17. júla 1999,

pozn.)]. Zdravotná poisťovňa Perspektíva bola zrušená rozhodnutím Ministerstva

zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)

č. k. 3215/1999 A z 1. júla 1999 (právoplatným 17. júla 1999, pozn.). Krajský súd

uznesením sp. zn. z 20. apríla 2001 vyhlásil na majetok zdravotnej poisťovne

Perspektíva (úpadca, pozn.) konkurz, ktorý bol uznesením tohto súdu č. k. 1404

zo 14. decembra 2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. februára 2007 zrušený z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov

a odmeny správcu konkurznej podstaty. Na základe uvedených skutočností bola zdravotná

poisťovňa Perspektíva 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Sťažovateľka si

pohľadávku voči odporkyni uplatnila z dôvodu, že podľa jej názoru je odporkyňa právnou

nástupkyňou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, verejnoprávnej inštitúcie, na ktorú prešla

platobná povinnosť zo zdravotnej poisťovne Perspektíva v plnom rozsahu. Okresný súd

návrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z

18. júna 2010“) zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky bol rozsudok okresného súdu

z 18. júna 2010 potvrdený ako vecne správny rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 24. októbra 2012 (napadnutý rozsudok, pozn.). O dovolaní

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 24. októbra 2012 rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením, ktorým dovolanie odmietol.

Za správny považuje sťažovateľka názor, podľa ktorého je «... pre následky

rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva číslo 5215/1999 A zo dňa 01. 07. 1999,

právoplatného dňa 17. 07. 1999 rozhodujúca právna úprava

platná v rozhodnom čase, t. j. 17. 07. 1999“, zatiaľ čo právny názor všeobecných súdov,

podľa ktorého je... „rozhodujúca právna úprava, ktorá bola prijatá po rozhodnom čase, t. j.

po 17. 07. 1999 a teda právna úprava, ktorá v rozhodnom čase neexistovala (zákon

č. ).», považuje za taký, ktorý je založený na spätnom pôsobení právnych

predpisov a retroaktívnom výklade právnych noriem.

Sťažovateľka s poukazom na princíp právnej istoty a zákaz spätnej účinnosti

právnych noriem namieta, že „Spoločným menovateľom oboch citovaných zásad je

skutočnosť, že právne predpisy platia svojimi účinkami do budúcnosti a tieto nemajú spätnú

účinnosť. Vo výnimočných prípadoch spätná účinnosť je prípustná len priamou a jasnou

úpravou obsiahnutou v zákone /prechodných ustanoveniach/. Uvedené garantuje

predvídateľnosť práva, keď akékoľvek konanie súkromných subjektov, štátu a pod. je

predvídateľné a jeho následky sú jasné v okamihu konania. Nie je možné pripustiť situáciu,

v zmysle ktorej by konanie orgánov štátnej správy malo iné účinky v čase prijatia

rozhodnutia a iné po uplynutí určitej doby. Uvedené je významné aj z pohľadu konania osôb

dotknutých predmetným rozhodnutím orgánu štátnej správy, keď reakcie dotknutých osôb sú

podmienené následkami, ktoré môže mať rozhodnutie orgánu štátnej správy.“.

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že „výklad všeobecne záväznej právnej úpravy

prezentovanej konajúcimi súdmi nerešpektuje ústavu SR a garantované princípy

právneho štátu, keď sa jedná o výklad retroaktívny a zavádzajúci princíp absolútnej právnej

neistoty a nepredvídateľnosti konania orgánov štátnej správy.

Výklad sťažovateľa je však v úplnosti konformný s SR a jej zásadami, keď

na jeho základe je v úplnosti zrejmé aké následky vyvoláva to ktoré rozhodnutie orgánu

štátnej správy /rešpektuje princíp zákazu spätnej účinnosti právnych noriem a princíp

právnej istoty/.

Podľa názoru sťažovateľa je nevyhnutné, aby všeobecný konajúci súd volil výklad

práva, ktorý je súladný s SR... V dôsledku uvedeného je súd povinný uplatniť

výklad, podľa ktorého pre posúdenie veci je rozhodujúca právna úprava existujúca v čase

rozhodnutia orgánu štátnej správy vo veci.

Vo veci nie je prípustné, aby vo vzťahu k sťažovateľovi, najprv vznikol stav, že

záväzky voči nemu najprv prejdú na určitý subjekt po splnení presne definovaných

zákonných podmienok, avšak po tom čo tieto zákonné podmienky sa naplnia, tak súdy

s poukazom na neskôr prijatú právnu úpravu príjmu záver, že k prechodu týchto záväzkov

nedošlo.

Je nevyhnutné rozlišovať medzi následkami danými právnou úpravou a časom, kedy

sú splnené všetky podmienky významné z pohľadu rozhodnej právnej úpravy. Skutočnosť,

že niektoré podmienky pre prechod záväzkov dané rozhodnou právnou úpravou sú splnené

neskôr, nič nemení na skutočnosti, že zákonný následok sa riadi právnou úpravou, ktorá

bola rozhodná v čase rozhodovania správneho orgánu. Vo veci nie je možné, aby následky

rozhodnutia správneho orgánu sa riadili právnou úpravou, ktorá nadobudla platnosť

a účinnosť po prijatí rozhodnutia správneho orgánu.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej zdôrazňuje, že všeobecné súdy sa jej zásadnej

námietke týkajúcej sa spätného pôsobenia zákonov vôbec nevenovali, pričom

„• poukazovali na právnu úpravu prijatú po prijatí samotného rozhodnutia

správneho orgánu,

• touto právnou úpravou argumentovali,

• od tejto právnej úpravy odvodzovali prijímané právne závery, avšak v priebehu

celého súdneho konania nereagovali žiadnym spôsobom na otázku spätného pôsobenia

týchto právnych predpisov a na skutočnosť, že nimi prezentovaný výklad je výkladom

retroaktívnym“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa Čl. 14 ods. 1 vyhlášky ministra

zahraničných vecí č. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických

právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj

právo na podnikanie podľa SR, právo vlastniť majetok podľa

ods. 1 SR, ako aj právo podľa SR boli rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. dňa 24. 10. 2012 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 21. 01. 2014 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa

24. 10. 2012 a zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 21. 01. 2014. Vec vracia Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť

náhradu trov konania sťažovateľa spoločne a nerozdielne.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Inými

slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa

na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35

ods. 1 a , ako aj a práv podľa dohovoru

a čl. 14 medzinárodného paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

Nosnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojich práv podľa

, dohovoru a medzinárodného paktu, je retroaktívna aplikácia právnej normy

všeobecnými súdmi, keďže tieto pri posúdení spornej pasívnej vecnej legitimácii odporkyne

(otázka prechodu záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva na odporkyňu)

postupovali v rozpore s ich povinnosťou aplikovať na vec rozhodnú právnu úpravu, ktorou je

právna úprava platná a účinná v čase rozhodnutia ministerstva zdravotníctva o zrušení

zdravotnej poisťovne Perspektíva ( ).

Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ

uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho

práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie

sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS

195/2010, , ), ústavný súd preskúmal v prvom rade tú časť

sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa , dohovoru a

medzinárodného paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom

konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 27. januára 2014 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd

preto napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia

sťažovateľkinho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, a to aj v spojení s namietaným porušením ďalších v sťažnosti označených

základných práv a slobôd podľa a práva podľa medzinárodného paktu, sústreďujúc sa

pritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a to s prihliadnutím

na sťažovateľkinu nosnú námietku týkajúcu sa posúdenia spornej pasívnej vecnej

legitimácie odporcu v nadväznosti na retroaktívnu aplikáciu právnych predpisov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zohľadňoval

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti

s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ani

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.

, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , , rovnako aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Z judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že k definičným znakom právneho

štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je významnou

demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (). Ak sa

retroaktívne interpretovaná právna normy aplikuje, potom možno hovoriť o jej retroaktívnej

aplikácii, ktorá je taktiež v rozpore s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1

.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky o retroaktívnom výklade právnych

predpisov v nadväznosti na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie odporkyne poukazuje

najmä na túto časť odôvodnenia krajského súdu:

«V danom prípade si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi nárok na zaplatenie sumy

34.807,19 EUR (1.048.601,57 Sk) s príslušenstvom z dôvodu oneskoreného uhradenia

faktúr za lieky a zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovni PERSPEKTÍVA

DRUŽSTEVNÁ ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA s vyčíslením sankcie 0,1 % z omeškania

za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa ,

ktorá bola po zrušení konkurzu vymazaná z obchodného registra dňom 08. 08. 2007.

V tomto konaní nebola sporná výška pohľadávky, ktorá bola riadne zistená správcom

konkurznej podstaty, ani skutočnosť, že navrhovateľ neprijal návrh na uzavretie zmluvy

spoločnosťou Veriteľ, a. s., na základe ktorej mohlo dôjsť k doplateniu pohľadávky

navrhovateľa do celej výšky istiny. V celom spore bola sporná pasívna legitimácia odporcu,

prechod záväzkov zrušenej družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA na Všeobecnú

zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu a tým na odporcu ako právneho nástupcu

verejnoprávnej inštitúcie po jej transformácii. Z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR,

č. 3215/1999 zo dňa 01. 07. 1999 mal preukázané, že Družstevná zdravotná poisťovňa

Perspektíva bolo zrušená a v zmysle prešli poistenci

zrušenej zdravotnej poisťovne do Všeobecnej zdravotnej poisťovne a súčasne na ňu prešli aj

záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam. Dňa 17. 11. 2000 bola uzavretá zmluva

o použití účelových finančných prostriedkov medzi Ministerstvo zdravotníctva SR

a likvidátorom zdravotnej poisťovne a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou s dodatkom

zo dňa 23. 01. 2001. Z nej vyplynulo, že záväzky sa uspokoja z mimorozpočtových

prostriedkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Záväzky boli uspokojené do výške 71 %

odsúhlasenej pohľadávky a takýmto spôsobom „pomerne“ v časti 695.020,00, Sk (oproti

uplatňovanej istine 976.152, Sk) bol uspokojený aj navrhovateľ. Z.

z., platný od 27. 06. 2001 a účinný od 01. 07. 2001, bolo zmenené ustanovenie § 34

Zrušenie a zánik rezortnej poisťovne Mal za preukázané, že

rozhodnutím zo dňa 19. 12. 2001 č. k. Ministerstvo zdravotníctva SR zrušilo

časť rozhodnutia s textom, že „na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prechádzajú záväzky

poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky

z omeškania“ z dôvodu, ministerstvo rozhodlo v rozpore s právnou úpravou, porušením

ust. a Z uvedeného vyplýva, že prechod práv

a záväzkov upravuje zákon, a to tak, že prechádzajú až po likvidácii a že zákon upravuje

spôsob prechodu záväzkov zrušenej poisťovne až do jej zániku. To znamená, že najprv

musela prebehnúť likvidácia, a až potom mohli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prejsť

záväzky, ktoré nebolo možné uspokojiť v likvidácii. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že

za účelom plnenia úlohy vlády oddlžovania rezortu zdravotníctva, z prostriedkov štátu

vyčlenených na jeho zabezpečenie, bola založená akciová spoločnosť Veriteľ, a. s.

Spoločnosť Veriteľ, a. s. zaslala navrhovateľovi zmluvu, ktorou by došlo k odkúpeniu

pohľadávky v zostatkovej časti istiny, avšak navrhovateľ odmietol túto zmluvu uzavrieť, a tak

k postúpeniu a uhradeniu pohľadávky nedošlo. Mal za preukázané, že uspokojenie

pohľadávok veriteľov zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA prebehlo v priebehu rokov 2000

až 2006 z mimorozpočtových finančných prostriedkov prostredníctvom Všeobecnej

zdravotnej poisťovne, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne a prostredníctvom

spoločnosti Veriteľ, a. s. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave

uznesením č. k. , zo dňa 14. 12. 2006, v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu SR , zo dňa 22. 02. 2007 rozhodol o zrušení konkurzu a PERSPEKTÍVA

družstevná zdravotná poisťovňa bola vymazaná z obchodného registra zo zákona dňom

08. 08. 2007. K zrušeniu konkurzu a výmazu zdravotnej poisťovne došlo v čase, keď zákon

č. bol zrušený , ktorý prechod záväzkov

neupravuje. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava, ktorá upravovala vysporiadanie

záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne sa viackrát menila v dôsledku nedostatočnej

legislatívy a nedostatku skúsenosti s likvidáciou zrušenej zdravotnej poisťovne.

Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že navrhovateľ eviduje pohľadávku voči

zrušenej poisťovni, avšak tak isto je nesporné, že na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s.

neprešli záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA. Na odporcu Všeobecnú

zdravotnú poisťovňu, a. s. nemohli prejsť záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne

PERSPEKTÍVA z dôvodu, že neboli naplnené zákonom stanovené predpoklady na prechod

záväzkov odporcu. Podľa , účinného

od 01. 07. 2001, Rezortná poisťovňa sa zrušuje rozhodnutím o zrušení povolenia

na zriadenie rezortnej poisťovne. Išlo o zrušenie poisťovne bez právneho nástupcu, teda

o univerzálnu sukcesiu, a na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu mali

zo zákona prejsť za splnenia určitých podmienok, záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne.

Čas prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne v zmysle § 34 ods. 3 zákona

č. mal nastať až vtedy, ak ich nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej

poisťovne. To bolo možné iba vtedy, ak by prebehla likvidácia majetku poisťovne a po jej

ukončení. Až ukončením likvidácie by bolo možné ustáliť, ktoré záväzky a pohľadávky

a v akom rozsahu zostali neuspokojené. Ako už uviedol súd prvého stupňa, ide o osobitný

prípad univerzálnej sukcesie, v ktorom pri zrušení právneho subjektu likvidáciou, práva

a povinnosti prechádzajú na právneho nástupcu v rozdielnom časovom odstupe; niektoré

dňom zrušenia (prevzatie poistencov), iné až po zániku právneho subjektu (záväzky).

Zostatok neuspokojených záväzkov bolo možné hodnoverne ustáliť len na základe účtovnej

závierky vyhotovenej likvidátorom alebo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok zrušenej

poisťovne, najskôr vydaním rozhodnutia konkurzného súdu o zrušení konkurzu, že majetok

úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Nakoľko bol konkurz

na zrušenú zdravotnú poisťovňu PERSPEKTÍVA skončený až ku dňu 22. 02. 2007,

k prechodu záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. nemohlo dôjsť. Zákon

č. , ktorým bol zrušený prechod záväzkov neupravuje.

Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že ust. § 34 ods. 6 zákona

č. účinného od 01. 01. 2003 bolo doplnené tým, že ak zdroje z vymožených

pohľadávok zrušenej zdravotnej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky, uhrádzajú sa zo

zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných účelovo určených zdrojov

len do výšky istiny. Záväzky zrušenej poisťovne sa uhrádzajú pomerne. V tomto ustanovení

sa jednoznačne upravovalo, vzhľadom k výkladovým problémom, ako sa má hradiť, teda sa

má hradiť iba do výšky istiny, a pomerne.

Zdravotná poisťovňa PERSPEKTÍVA bola zrušená pred cca. 13 rokmi. Odvolací súd

má za preukázané, že počas rokov 2000 až 2006 prebiehalo uspokojovanie pohľadávok

veriteľov zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA viacerými spôsobmi,

a to exekučnými konaniami, súdnymi výkonmi rozhodnutí, oddlžením v rámci trojdohody

medzi Ministerstvom zdravotníctva SR, Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a likvidátorom

z mimorozpočtových zdrojov, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne, a najmä

cez spoločnosť Veriteľ, a. s.

Navrhovateľovi bola ponúknutá možnosť uspokojenia jeho pohľadávky do výšky istiny

spoločnosťou Veriteľ, a. s., ktorá na to aj od štátu obdržala finančné prostriedky.

Navrhovateľ túto možnosť odmietol a trval na úhrade od Všeobecnej zdravotnej poisťovne,

konal tak na základe jeho slobodného rozhodnutia.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania

vyvodil správny právny záver, že k prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne

PERPSEKTÍVA na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu nedošlo

do času jej pretransformovania na akciovú spoločnosť, pretože neboli naplnené Zákonom

stanovené predpoklady na prechod záväzkov na právneho predchodcu odporcu. Zákonom

č. (účinný od 01. 11. 2004) došlo k zrušeniu Preto je

tiež správny záver súdu prvého stupňa o tom, že záväzky, ktoré do 01. 11. 1994 na právneho

predchodcu odporcu neprešli, nemôže žalovaný odporca ani v budúcnosti prevziať. Súd

prvého stupňa preto správne návrh navrhovateľa pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie

odporcu v celom rozsahu zamietol.»

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd

v ňom reagoval na podstatnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa použitia relevantnej právnej

normy, a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal.

Sťažovateľka vychádza z nesprávnej prezumpcie, že právna úprava § 34 zákona

č. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ktorú mal krajský súd v jej veci

aplikovať (keďže k tomuto dátumu nadobudlo rozhodnutie ministerstva zdravotníctva

o zrušení zdravotnej poisťovne Perspektíva právoplatnosť, pozn.), je právnym základom

pre prechod záväzkov majetkovo právnej povahy na odporkyňu ex lege. Podľa § 34 ods. 3

v znení účinnom k 17. júlu 1999 (obdobne aj v znení účinnom

od 1. júla 2001, pozn.) však záväzky zrušenej poisťovne prechádzajú na všeobecnú

zdravotnú poisťovňu alebo na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov zrušenej zdravotnej

poisťovne až vtedy, keď z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky

poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nie už samotným zrušením poisťovne, pričom

ani následný vstup zrušenej zdravotnej poisťovne do likvidácie (§ 34 ods. 4 zákona

č. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ako aj v znení účinnom od 1. júla 2001,

pozn.) alebo vyhlásenie konkurzu na majetok zrušenej zdravotnej poisťovne neznamenajú

bez ďalšieho, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne nie je možné uspokojiť

záväzky voči zdravotníckym zariadeniam (pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. januára 2012).

Vzhľadom na uvedené je preto z ústavného hľadiska akceptovateľný názor krajského

súdu o tom, že za platnosti a účinnosti na odporkyňu (resp. jej

právnu predchodkyňu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu) neprešli

záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva pre nenaplnenie zákonom stanovených

predpokladov. Keďže o zdravotných poisťovniach, dohľade

nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“), ktorým bol s účinnosťou

od 1. novembra 2004 zrušený , prechod záväzkov neupravoval a

keďže k zrušeniu konkurzu vyhláseného na majetok zdravotnej poisťovne Perspektíva došlo

až 22. februára 2007 s následným výmazom zrušenej poisťovne z obchodného registra k 8.

augustu 2007, teda za platnosti a účinnosti zákona o zdravotných poisťovniach, je

akceptovateľný aj názor všeobecného súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie

odporkyne.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre

ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu nemožno

preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ústavný súd preto v tejto časti uzavrel, že konajúci všeobecný súd ústavne

konformným spôsobom vyložil predmetné právne normy a správne ich aj aplikoval

na konkrétny prípad, pričom ich aplikácia nevykazuje znaky retroaktívnosti. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

zákona o súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Už len nad rámec uvedeného k sťažovateľkou v sťažnosti namietanému spätnému

pôsobeniu právnych predpisov použitých v jej veci, ktoré je nevyhnutné odlíšiť

od retroaktívnej aplikácie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ústavný súd dodáva,

že v konaní podľa nie je oprávnený posudzovať súlad zákonných

právnych noriem s . Posúdenie súladu právneho predpisu s príslušnými

ustanoveniami aj z pohľadu sťažovateľkou niekoľkokrát prezentovaného porušenia

zákazu retroaktivity môže byť predmetom konania ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1

, pričom subjektmi oprávnenými podať návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov podľa je podľa v spojení s

až f) len: najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo

verejný ochranca práv.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľkina argumentácia odôvodňujúca porušenie jej práv podľa

a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento dovolanie sťažovateľky

odmietol ako neprípustné podľa (ďalej len

„OSP“) v spojení s , je totožná s argumentáciou odôvodňujúcou

porušenie jej práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Keďže

vo svojej podstate sa argumentácia sťažovateľky dotýka vecnej nesprávnosti záveru

o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne v spojení s retroaktívnou aplikáciou

právneho predpisu a vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky

odmietol ako neprípustné, teda vo svojej podstate sa vecnou nesprávnosťou napadnutého

rozsudku krajského súdu nezaoberal, je táto argumentácia vo vzťahu k možnému porušeniu

ňou označených práv podľa , dohovoru a medzinárodného paktu irelevantná.

Aj napriek uvedenému konštatovaniu však ústavný súd podrobil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší

súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľky.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení v prvom rade preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa až 3 ,

a rovnako tak aj podľa a , pričom dospel k záveru,

že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné.

Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorý k sťažovateľkou namietanej nedostatočnosti odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu uviedol:

„Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu

a , pritom na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného

rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza rekapitulácia rozhodných skutkových zistení, ktoré

boli nesporné a podrobné, zrozumiteľné a funkčné vysvetlenie toho, prečo odvolací súd

považoval za správne závery súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie

žalovanej, čím dal nepochybnú odpoveď prečo považoval odvolanie žalobkyne

za neopodstatnené a žalobu za nedôvodne podanú.

V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré

spočívali v nepreukázaní vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v tomto spore v dôsledku

tohto, že nebolo preukázané, aby žalovaná pohľadávka prešla zo zrušenej zdravotnej

poisťovne Perspektíva na žalovanú. Odvolací súd vysvetlil predpoklady, ktoré neboli

naplnené a označil zákonné ustanovenia, ktoré ich vyžadovali. Podľa názoru dovolacieho

súdu uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu (na ktoré dovolací v celom rozsahu odkazuje)

vylučuje priestor pre prípadnú ľubovôľu (arbitrárnosť). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný

názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu

právnej istoty a zákazu retroaktivity.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných

strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých

vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého

stupňa primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal).

Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa

umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli.

Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne

neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s Slovenskej

republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

(v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ).

Právo na spravodlivý súdny proces podľa

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať

zákony (obdobne napr. , ). Dovolateľka v podstate trvá

na tom, že na vec sa vzťahuje len právna úprava platná v čase zrušenia zdravotnej

poisťovne (k 17. júlu 1999). Opomína pritom, že zdravotná poisťovňa bola zrušená

s likvidáciu, počas ktorej bol na jej majetok vyhlásený konkurz a po jeho zrušení, bola

zdravotná poisťovňa 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Do roku 2007 boli

zákonmi upravované aj právne pomery žalovanej (Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s.).

Súdy systémovo skúmali, či došlo k prevodu alebo prechodu žalovanej pohľadávky

z pohľadu právnych úprav platných v príslušnom období. Účastníci konania nerozlišujú to,

že súd je orgánom aplikujúcim právo, ktorý má právomoc rozhodovať o tom, aký právny

predpis aplikuje a ako ho vyloží; právne posúdenie súdom môže byť iné, než je predstava

účastníka konania. Účastník má právo namietať správnosť právneho posúdenia veci súdom,

čo je však nutné odlišovať od prípadov nedostatočného, neodôvodneného,

nepreskúmateľného, formálneho, svojvoľného či arbitrárneho rozhodovania (rozhodnutia).

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia

veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku ( ) je potrebné

uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv

v zmysle (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci (viď ) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom

Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale

zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). I keby dovolacie námietky o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (napr. v otázkach právneho

nástupníctva zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva, vecnej pasívnej legitimácie

žalovanej a pod.) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska

neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia “

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v namietanom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou

námietkou, ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré

k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu

právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Namietané

uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním

a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 a práva podľa medzinárodného paktu napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok

podľa , ako aj základného práva na podnikanie podľa

.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo

národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný

záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu

nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy

spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci,

s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa

konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka porušenie základných práv podľa

a a práva podľa medzinárodného paktu, obsahom

ktorého je rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných

predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania, namieta v

priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,

že sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo napadnutým

rozsudkom krajského súdu a ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu dôjsť ani k

porušeniu označených základných práv podľa a .

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

II.4 K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že má charakter

ústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach

podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto konania je

rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením konkrétneho

základného práva alebo slobody.

Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení

niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12

ods. 1 , a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015