Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 316/2015
PDF · 574.41 KB
No categories available
II. ÚS 316/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom
JUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010 192 z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 96/2013 z 21. januára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014
elektronickými prostriedkami a 10. júla 2014 poštou doručená sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len
„medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Co 431/2010 192 z 24. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 96/2013
z 21. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2007 uplatnila proti
Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. (ďalej aj „odporkyňa“ alebo „všeobecná zdravotná
poisťovňa“), nárok na zaplatenie istiny z dôvodu oneskoreného uhradenia faktúr za lieky
a zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA DRUŽSTEVNÁ
ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA (ďalej len „zdravotná poisťovňa Perspektíva“) s vyčíslením
sankcie 0,1 % z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa
§ 34 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení účinnom v rozhodnom čase [ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.” (17. júla 1999,
pozn.)]. Zdravotná poisťovňa Perspektíva bola zrušená rozhodnutím Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)
č. k. 3215/1999 A z 1. júla 1999 (právoplatným 17. júla 1999, pozn.). Krajský súd
uznesením sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 vyhlásil na majetok zdravotnej poisťovne
Perspektíva (úpadca, pozn.) konkurz, ktorý bol uznesením tohto súdu č. k. 7 K 70/01 1404
zo 14. decembra 2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 20/07
z 22. februára 2007 zrušený z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov
a odmeny správcu konkurznej podstaty. Na základe uvedených skutočností bola zdravotná
poisťovňa Perspektíva 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Sťažovateľka si
pohľadávku voči odporkyni uplatnila z dôvodu, že podľa jej názoru je odporkyňa právnou
nástupkyňou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, verejnoprávnej inštitúcie, na ktorú prešla
platobná povinnosť zo zdravotnej poisťovne Perspektíva v plnom rozsahu. Okresný súd
návrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 39 C 248/2007 z 18. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z
18. júna 2010“) zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky bol rozsudok okresného súdu
z 18. júna 2010 potvrdený ako vecne správny rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co 431/2010 z 24. októbra 2012 (napadnutý rozsudok, pozn.). O dovolaní
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 24. októbra 2012 rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením, ktorým dovolanie odmietol.
Za správny považuje sťažovateľka názor, podľa ktorého je «... pre následky
rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva číslo 5215/1999 A zo dňa 01. 07. 1999,
právoplatného dňa 17. 07. 1999 rozhodujúca právna úprava § 34 zák. č. 273/1994 Z. z.
platná v rozhodnom čase, t. j. 17. 07. 1999“, zatiaľ čo právny názor všeobecných súdov,
podľa ktorého je... „rozhodujúca právna úprava, ktorá bola prijatá po rozhodnom čase, t. j.
po 17. 07. 1999 a teda právna úprava, ktorá v rozhodnom čase neexistovala (zákon
č. 581/2004 Z. z.).», považuje za taký, ktorý je založený na spätnom pôsobení právnych
predpisov a retroaktívnom výklade právnych noriem.
Sťažovateľka s poukazom na princíp právnej istoty a zákaz spätnej účinnosti
právnych noriem namieta, že „Spoločným menovateľom oboch citovaných zásad je
skutočnosť, že právne predpisy platia svojimi účinkami do budúcnosti a tieto nemajú spätnú
účinnosť. Vo výnimočných prípadoch spätná účinnosť je prípustná len priamou a jasnou
úpravou obsiahnutou v zákone /prechodných ustanoveniach/. Uvedené garantuje
predvídateľnosť práva, keď akékoľvek konanie súkromných subjektov, štátu a pod. je
predvídateľné a jeho následky sú jasné v okamihu konania. Nie je možné pripustiť situáciu,
v zmysle ktorej by konanie orgánov štátnej správy malo iné účinky v čase prijatia
rozhodnutia a iné po uplynutí určitej doby. Uvedené je významné aj z pohľadu konania osôb
dotknutých predmetným rozhodnutím orgánu štátnej správy, keď reakcie dotknutých osôb sú
podmienené následkami, ktoré môže mať rozhodnutie orgánu štátnej správy.“.
Podľa sťažovateľky je zrejmé, že „výklad všeobecne záväznej právnej úpravy
prezentovanej konajúcimi súdmi nerešpektuje ústavu SR a ústavou garantované princípy
právneho štátu, keď sa jedná o výklad retroaktívny a zavádzajúci princíp absolútnej právnej
neistoty a nepredvídateľnosti konania orgánov štátnej správy.
Výklad sťažovateľa je však v úplnosti konformný s ústavou SR a jej zásadami, keď
na jeho základe je v úplnosti zrejmé aké následky vyvoláva to ktoré rozhodnutie orgánu
štátnej správy /rešpektuje princíp zákazu spätnej účinnosti právnych noriem a princíp
právnej istoty/.
Podľa názoru sťažovateľa je nevyhnutné, aby všeobecný konajúci súd volil výklad
práva, ktorý je súladný s Ústavou SR... V dôsledku uvedeného je súd povinný uplatniť
výklad, podľa ktorého pre posúdenie veci je rozhodujúca právna úprava existujúca v čase
rozhodnutia orgánu štátnej správy vo veci.
Vo veci nie je prípustné, aby vo vzťahu k sťažovateľovi, najprv vznikol stav, že
záväzky voči nemu najprv prejdú na určitý subjekt po splnení presne definovaných
zákonných podmienok, avšak po tom čo tieto zákonné podmienky sa naplnia, tak súdy
s poukazom na neskôr prijatú právnu úpravu príjmu záver, že k prechodu týchto záväzkov
nedošlo.
Je nevyhnutné rozlišovať medzi následkami danými právnou úpravou a časom, kedy
sú splnené všetky podmienky významné z pohľadu rozhodnej právnej úpravy. Skutočnosť,
že niektoré podmienky pre prechod záväzkov dané rozhodnou právnou úpravou sú splnené
neskôr, nič nemení na skutočnosti, že zákonný následok sa riadi právnou úpravou, ktorá
bola rozhodná v čase rozhodovania správneho orgánu. Vo veci nie je možné, aby následky
rozhodnutia správneho orgánu sa riadili právnou úpravou, ktorá nadobudla platnosť
a účinnosť po prijatí rozhodnutia správneho orgánu.“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej zdôrazňuje, že všeobecné súdy sa jej zásadnej
námietke týkajúcej sa spätného pôsobenia zákonov vôbec nevenovali, pričom
„• poukazovali na právnu úpravu prijatú po prijatí samotného rozhodnutia
správneho orgánu,
• touto právnou úpravou argumentovali,
• od tejto právnej úpravy odvodzovali prijímané právne závery, avšak v priebehu
celého súdneho konania nereagovali žiadnym spôsobom na otázku spätného pôsobenia
týchto právnych predpisov a na skutočnosť, že nimi prezentovaný výklad je výkladom
retroaktívnym“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa Čl. 14 ods. 1 vyhlášky ministra
zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických
právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj
právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR boli rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010 192 20 dňa 24. 10. 2012 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013 zo dňa 21. 01. 2014 porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010 192 zo dňa
24. 10. 2012 a zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013
zo dňa 21. 01. 2014. Vec vracia Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť
náhradu trov konania sťažovateľa spoločne a nerozdielne.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými
slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa
na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 14 medzinárodného paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
Nosnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojich práv podľa
ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu, je retroaktívna aplikácia právnej normy
všeobecnými súdmi, keďže tieto pri posúdení spornej pasívnej vecnej legitimácii odporkyne
(otázka prechodu záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva na odporkyňu)
postupovali v rozpore s ich povinnosťou aplikovať na vec rozhodnú právnu úpravu, ktorou je
právna úprava platná a účinná v čase rozhodnutia ministerstva zdravotníctva o zrušení
zdravotnej poisťovne Perspektíva (§ 34 zákona č. 273/1994 Z. z.).
Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ
uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho
práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie
sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS
195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010), ústavný súd preskúmal v prvom rade tú časť
sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a
medzinárodného paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom
konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie
sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením
sp. zn. 7 Cdo 96/2013 z 27. januára 2014 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd
preto napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia
sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a to aj v spojení s namietaným porušením ďalších v sťažnosti označených
základných práv a slobôd podľa ústavy a práva podľa medzinárodného paktu, sústreďujúc sa
pritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a to s prihliadnutím
na sťažovateľkinu nosnú námietku týkajúcu sa posúdenia spornej pasívnej vecnej
legitimácie odporcu v nadväznosti na retroaktívnu aplikáciu právnych predpisov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zohľadňoval
svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti
s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ani
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.
III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303 B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Z judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že k definičným znakom právneho
štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (I. ÚS 238/04). Ak sa
retroaktívne interpretovaná právna normy aplikuje, potom možno hovoriť o jej retroaktívnej
aplikácii, ktorá je taktiež v rozpore s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1
Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky o retroaktívnom výklade právnych
predpisov v nadväznosti na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie odporkyne poukazuje
najmä na túto časť odôvodnenia krajského súdu:
«V danom prípade si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi nárok na zaplatenie sumy
34.807,19 EUR (1.048.601,57 Sk) s príslušenstvom z dôvodu oneskoreného uhradenia
faktúr za lieky a zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovni PERSPEKTÍVA
DRUŽSTEVNÁ ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA s vyčíslením sankcie 0,1 % z omeškania
za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa zákona č. 273/1994 Z. z.,
ktorá bola po zrušení konkurzu vymazaná z obchodného registra dňom 08. 08. 2007.
V tomto konaní nebola sporná výška pohľadávky, ktorá bola riadne zistená správcom
konkurznej podstaty, ani skutočnosť, že navrhovateľ neprijal návrh na uzavretie zmluvy
spoločnosťou Veriteľ, a. s., na základe ktorej mohlo dôjsť k doplateniu pohľadávky
navrhovateľa do celej výšky istiny. V celom spore bola sporná pasívna legitimácia odporcu,
prechod záväzkov zrušenej družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA na Všeobecnú
zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu a tým na odporcu ako právneho nástupcu
verejnoprávnej inštitúcie po jej transformácii. Z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR,
č. 3215/1999 zo dňa 01. 07. 1999 mal preukázané, že Družstevná zdravotná poisťovňa
Perspektíva bolo zrušená a v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli poistenci
zrušenej zdravotnej poisťovne do Všeobecnej zdravotnej poisťovne a súčasne na ňu prešli aj
záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam. Dňa 17. 11. 2000 bola uzavretá zmluva
o použití účelových finančných prostriedkov medzi Ministerstvo zdravotníctva SR
a likvidátorom zdravotnej poisťovne a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou s dodatkom
zo dňa 23. 01. 2001. Z nej vyplynulo, že záväzky sa uspokoja z mimorozpočtových
prostriedkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Záväzky boli uspokojené do výške 71 %
odsúhlasenej pohľadávky a takýmto spôsobom „pomerne“ v časti 695.020,00, Sk (oproti
uplatňovanej istine 976.152, Sk) bol uspokojený aj navrhovateľ. Zákonom č. 233/2001 Z.
z., platný od 27. 06. 2001 a účinný od 01. 07. 2001, bolo zmenené ustanovenie § 34
Zrušenie a zánik rezortnej poisťovne zákona č. 273/1994 Z. z. Mal za preukázané, že
rozhodnutím zo dňa 19. 12. 2001 č. k. M/5068/2001 Ministerstvo zdravotníctva SR zrušilo
časť rozhodnutia s textom, že „na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prechádzajú záväzky
poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky
z omeškania“ z dôvodu, ministerstvo rozhodlo v rozpore s právnou úpravou, porušením
ust. § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že prechod práv
a záväzkov upravuje zákon, a to tak, že prechádzajú až po likvidácii a že zákon upravuje
spôsob prechodu záväzkov zrušenej poisťovne až do jej zániku. To znamená, že najprv
musela prebehnúť likvidácia, a až potom mohli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prejsť
záväzky, ktoré nebolo možné uspokojiť v likvidácii. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že
za účelom plnenia úlohy vlády oddlžovania rezortu zdravotníctva, z prostriedkov štátu
vyčlenených na jeho zabezpečenie, bola založená akciová spoločnosť Veriteľ, a. s.
Spoločnosť Veriteľ, a. s. zaslala navrhovateľovi zmluvu, ktorou by došlo k odkúpeniu
pohľadávky v zostatkovej časti istiny, avšak navrhovateľ odmietol túto zmluvu uzavrieť, a tak
k postúpeniu a uhradeniu pohľadávky nedošlo. Mal za preukázané, že uspokojenie
pohľadávok veriteľov zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA prebehlo v priebehu rokov 2000
až 2006 z mimorozpočtových finančných prostriedkov prostredníctvom Všeobecnej
zdravotnej poisťovne, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne a prostredníctvom
spoločnosti Veriteľ, a. s. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave
uznesením č. k. 7K 70/01 1404, zo dňa 14. 12. 2006, v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu SR 6 Obo 20/07, zo dňa 22. 02. 2007 rozhodol o zrušení konkurzu a PERSPEKTÍVA
družstevná zdravotná poisťovňa bola vymazaná z obchodného registra zo zákona dňom
08. 08. 2007. K zrušeniu konkurzu a výmazu zdravotnej poisťovne došlo v čase, keď zákon
č. 273/1994 Z. z. bol zrušený zákonom č. 581/2004 Z. z., ktorý prechod záväzkov
neupravuje. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava, ktorá upravovala vysporiadanie
záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne sa viackrát menila v dôsledku nedostatočnej
legislatívy a nedostatku skúsenosti s likvidáciou zrušenej zdravotnej poisťovne.
Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že navrhovateľ eviduje pohľadávku voči
zrušenej poisťovni, avšak tak isto je nesporné, že na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s.
neprešli záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA. Na odporcu Všeobecnú
zdravotnú poisťovňu, a. s. nemohli prejsť záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne
PERSPEKTÍVA z dôvodu, že neboli naplnené zákonom stanovené predpoklady na prechod
záväzkov odporcu. Podľa § 34 ods. 1 písm. c/ zákona č. 273/1994 Z. z., účinného
od 01. 07. 2001, Rezortná poisťovňa sa zrušuje rozhodnutím o zrušení povolenia
na zriadenie rezortnej poisťovne. Išlo o zrušenie poisťovne bez právneho nástupcu, teda
o univerzálnu sukcesiu, a na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu mali
zo zákona prejsť za splnenia určitých podmienok, záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne.
Čas prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne v zmysle § 34 ods. 3 zákona
č. 273/1994 Z. z. mal nastať až vtedy, ak ich nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej
poisťovne. To bolo možné iba vtedy, ak by prebehla likvidácia majetku poisťovne a po jej
ukončení. Až ukončením likvidácie by bolo možné ustáliť, ktoré záväzky a pohľadávky
a v akom rozsahu zostali neuspokojené. Ako už uviedol súd prvého stupňa, ide o osobitný
prípad univerzálnej sukcesie, v ktorom pri zrušení právneho subjektu likvidáciou, práva
a povinnosti prechádzajú na právneho nástupcu v rozdielnom časovom odstupe; niektoré
dňom zrušenia (prevzatie poistencov), iné až po zániku právneho subjektu (záväzky).
Zostatok neuspokojených záväzkov bolo možné hodnoverne ustáliť len na základe účtovnej
závierky vyhotovenej likvidátorom alebo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok zrušenej
poisťovne, najskôr vydaním rozhodnutia konkurzného súdu o zrušení konkurzu, že majetok
úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Nakoľko bol konkurz
na zrušenú zdravotnú poisťovňu PERSPEKTÍVA skončený až ku dňu 22. 02. 2007,
k prechodu záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. nemohlo dôjsť. Zákon
č. 581/2004 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z. prechod záväzkov neupravuje.
Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že ust. § 34 ods. 6 zákona
č. 273/1994 Z. z. účinného od 01. 01. 2003 bolo doplnené tým, že ak zdroje z vymožených
pohľadávok zrušenej zdravotnej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky, uhrádzajú sa zo
zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných účelovo určených zdrojov
len do výšky istiny. Záväzky zrušenej poisťovne sa uhrádzajú pomerne. V tomto ustanovení
sa jednoznačne upravovalo, vzhľadom k výkladovým problémom, ako sa má hradiť, teda sa
má hradiť iba do výšky istiny, a pomerne.
Zdravotná poisťovňa PERSPEKTÍVA bola zrušená pred cca. 13 rokmi. Odvolací súd
má za preukázané, že počas rokov 2000 až 2006 prebiehalo uspokojovanie pohľadávok
veriteľov zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA viacerými spôsobmi,
a to exekučnými konaniami, súdnymi výkonmi rozhodnutí, oddlžením v rámci trojdohody
medzi Ministerstvom zdravotníctva SR, Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a likvidátorom
z mimorozpočtových zdrojov, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne, a najmä
cez spoločnosť Veriteľ, a. s.
Navrhovateľovi bola ponúknutá možnosť uspokojenia jeho pohľadávky do výšky istiny
spoločnosťou Veriteľ, a. s., ktorá na to aj od štátu obdržala finančné prostriedky.
Navrhovateľ túto možnosť odmietol a trval na úhrade od Všeobecnej zdravotnej poisťovne,
konal tak na základe jeho slobodného rozhodnutia.
Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver, že k prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne
PERPSEKTÍVA na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu nedošlo
do času jej pretransformovania na akciovú spoločnosť, pretože neboli naplnené Zákonom
stanovené predpoklady na prechod záväzkov na právneho predchodcu odporcu. Zákonom
č. 581/2004 Z. z. (účinný od 01. 11. 2004) došlo k zrušeniu zák. č. 273/1994 Z. z. Preto je
tiež správny záver súdu prvého stupňa o tom, že záväzky, ktoré do 01. 11. 1994 na právneho
predchodcu odporcu neprešli, nemôže žalovaný odporca ani v budúcnosti prevziať. Súd
prvého stupňa preto správne návrh navrhovateľa pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
odporcu v celom rozsahu zamietol.»
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd
v ňom reagoval na podstatnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa použitia relevantnej právnej
normy, a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal.
Sťažovateľka vychádza z nesprávnej prezumpcie, že právna úprava § 34 zákona
č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ktorú mal krajský súd v jej veci
aplikovať (keďže k tomuto dátumu nadobudlo rozhodnutie ministerstva zdravotníctva
o zrušení zdravotnej poisťovne Perspektíva právoplatnosť, pozn.), je právnym základom
pre prechod záväzkov majetkovo právnej povahy na odporkyňu ex lege. Podľa § 34 ods. 3
zákona č. 273/1994 Z. z.v znení účinnom k 17. júlu 1999 (obdobne aj v znení účinnom
od 1. júla 2001, pozn.) však záväzky zrušenej poisťovne prechádzajú na všeobecnú
zdravotnú poisťovňu alebo na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov zrušenej zdravotnej
poisťovne až vtedy, keď z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky
poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nie už samotným zrušením poisťovne, pričom
ani následný vstup zrušenej zdravotnej poisťovne do likvidácie (§ 34 ods. 4 zákona
č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ako aj v znení účinnom od 1. júla 2001,
pozn.) alebo vyhlásenie konkurzu na majetok zrušenej zdravotnej poisťovne neznamenajú
bez ďalšieho, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne nie je možné uspokojiť
záväzky voči zdravotníckym zariadeniam (pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 M Cdo 22/2010 z 25. januára 2012).
Vzhľadom na uvedené je preto z ústavného hľadiska akceptovateľný názor krajského
súdu o tom, že za platnosti a účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. na odporkyňu (resp. jej
právnu predchodkyňu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu) neprešli
záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva pre nenaplnenie zákonom stanovených
predpokladov. Keďže zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade
nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“), ktorým bol s účinnosťou
od 1. novembra 2004 zrušený zákon č. 273/1994 Z. z., prechod záväzkov neupravoval a
keďže k zrušeniu konkurzu vyhláseného na majetok zdravotnej poisťovne Perspektíva došlo
až 22. februára 2007 s následným výmazom zrušenej poisťovne z obchodného registra k 8.
augustu 2007, teda za platnosti a účinnosti zákona o zdravotných poisťovniach, je
akceptovateľný aj názor všeobecného súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
odporkyne.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre
ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu nemožno
preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ústavný súd preto v tejto časti uzavrel, že konajúci všeobecný súd ústavne
konformným spôsobom vyložil predmetné právne normy a správne ich aj aplikoval
na konkrétny prípad, pričom ich aplikácia nevykazuje znaky retroaktívnosti. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Už len nad rámec uvedeného k sťažovateľkou v sťažnosti namietanému spätnému
pôsobeniu právnych predpisov použitých v jej veci, ktoré je nevyhnutné odlíšiť
od retroaktívnej aplikácie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ústavný súd dodáva,
že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený posudzovať súlad zákonných
právnych noriem s ústavou. Posúdenie súladu právneho predpisu s príslušnými
ustanoveniami ústavy aj z pohľadu sťažovateľkou niekoľkokrát prezentovaného porušenia
zákazu retroaktivity môže byť predmetom konania ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1
ústavy, pričom subjektmi oprávnenými podať návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a)
až f) zákona o ústavnom súde len: najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti
so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo
verejný ochranca práv.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľkina argumentácia odôvodňujúca porušenie jej práv podľa ústavy
a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento dovolanie sťažovateľky
odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, je totožná s argumentáciou odôvodňujúcou
porušenie jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Keďže
vo svojej podstate sa argumentácia sťažovateľky dotýka vecnej nesprávnosti záveru
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne v spojení s retroaktívnou aplikáciou
právneho predpisu a vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky
odmietol ako neprípustné, teda vo svojej podstate sa vecnou nesprávnosťou napadnutého
rozsudku krajského súdu nezaoberal, je táto argumentácia vo vzťahu k možnému porušeniu
ňou označených práv podľa ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu irelevantná.
Aj napriek uvedenému konštatovaniu však ústavný súd podrobil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší
súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľky.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení v prvom rade preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP,
a rovnako tak aj podľa § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) OSP, pričom dospel k záveru,
že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné.
Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorý k sťažovateľkou namietanej nedostatočnosti odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu uviedol:
„Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p., pritom na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného
rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza rekapitulácia rozhodných skutkových zistení, ktoré
boli nesporné a podrobné, zrozumiteľné a funkčné vysvetlenie toho, prečo odvolací súd
považoval za správne závery súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
žalovanej, čím dal nepochybnú odpoveď prečo považoval odvolanie žalobkyne
za neopodstatnené a žalobu za nedôvodne podanú.
V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré
spočívali v nepreukázaní vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v tomto spore v dôsledku
tohto, že nebolo preukázané, aby žalovaná pohľadávka prešla zo zrušenej zdravotnej
poisťovne Perspektíva na žalovanú. Odvolací súd vysvetlil predpoklady, ktoré neboli
naplnené a označil zákonné ustanovenia, ktoré ich vyžadovali. Podľa názoru dovolacieho
súdu uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu (na ktoré dovolací v celom rozsahu odkazuje)
vylučuje priestor pre prípadnú ľubovôľu (arbitrárnosť). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný
názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu
právnej istoty a zákazu retroaktivity.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných
strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých
vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého
stupňa primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal).
Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa
umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli.
Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne
neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
(v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať
zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Dovolateľka v podstate trvá
na tom, že na vec sa vzťahuje len právna úprava platná v čase zrušenia zdravotnej
poisťovne (k 17. júlu 1999). Opomína pritom, že zdravotná poisťovňa bola zrušená
s likvidáciu, počas ktorej bol na jej majetok vyhlásený konkurz a po jeho zrušení, bola
zdravotná poisťovňa 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Do roku 2007 boli
zákonmi upravované aj právne pomery žalovanej (Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s.).
Súdy systémovo skúmali, či došlo k prevodu alebo prechodu žalovanej pohľadávky
z pohľadu právnych úprav platných v príslušnom období. Účastníci konania nerozlišujú to,
že súd je orgánom aplikujúcim právo, ktorý má právomoc rozhodovať o tom, aký právny
predpis aplikuje a ako ho vyloží; právne posúdenie súdom môže byť iné, než je predstava
účastníka konania. Účastník má právo namietať správnosť právneho posúdenia veci súdom,
čo je však nutné odlišovať od prípadov nedostatočného, neodôvodneného,
nepreskúmateľného, formálneho, svojvoľného či arbitrárneho rozhodovania (rozhodnutia).
Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia
veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné
uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom
Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale
zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (napr. v otázkach právneho
nástupníctva zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva, vecnej pasívnej legitimácie
žalovanej a pod.) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska
neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v namietanom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou
námietkou, ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré
k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu
právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Namietané
uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním
a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo
o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný
záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu
nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy
spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci,
s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa
konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka porušenie základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ústavy a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, obsahom
ktorého je rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných
predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania, namieta v
priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,
že sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo napadnutým
rozsudkom krajského súdu a ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu dôjsť ani k
porušeniu označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter
ústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány
verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je
rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto
konaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho
základného práva alebo slobody.
Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení
niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12
ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015