Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 315/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Šimonovičom, Advokátska kancelária VASIĽ,

ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves

č. k. 53 z 11. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. 72 z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) č. k. 53 z 11. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 72 z 31. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. marca 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom uložil

sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť zaplatiť spoločnosti ako

navrhovateľovi sumu 6 361,85 € s príslušenstvom z titulu ceny diela za navrhovateľom ako

zhotoviteľom vykonanú opravu motorového vozidla v prospech sťažovateľa ako

objednávateľa.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného

súdu ako vecne správny.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa neho

nesprávne skutkové a právne závery okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorý sa

v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu, nedostatočné odôvodnenie rozsudku

krajského súdu a v nadväznosti na to aj nesprávne závery najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Podľa sťažovateľa okresný súd nevyhodnotil správne obsah výpovedí účastníkov

a svedkov, na ktoré podrobne poukazuje, v dôsledku čoho urobil nesprávne skutkové závery

v otázke vlastníctva motorového vozidla, ktoré bolo predmetom opravy, ako aj v otázke

ustálenia osoby, ktorá motorové vozidlo odovzdala na opravu a opravu objednala a ktorá

opravené vozidlo prevzala. Sťažovateľ v tomto smere spochybňuje správnosť záverov

okresného súdu o tom, že vlastníkom motorového vozidla v čase jeho opravy bol sťažovateľ

a sťažovateľ bol aj objednávateľom opravy vozidla, a nie pán , ktorého za vlastníka

a objednávateľa opravy označoval sťažovateľ. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta,

že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou poukazujúcou na zmätočné

závery okresného súdu, naopak, v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. V dôsledku toho podľa

sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv nielen nesprávnymi skutkovými a

právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu, ale aj nedostatočným odôvodnením

potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. Práve v nedostatočnom odôvodnení rozsudku

krajského súdu videl sťažovateľ odňatie možnosti konať pred súdom, a tým naplnenie

dôvodu prípustnosti dovolania podľa (ďalej

len „OSP“), a zároveň porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu vidí

v tom, že najvyšší súd sa s týmto jeho názorom nestotožnil.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných

práv a slobôd ako aj základné právo sťažovateľa, podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky porušené bolo.

Ústavný súd ruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn.

2 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa zo dňa

11. 04. 2012, sp. zn. a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn. a vracia vec na ďalšie konanie Okresnému

súdu Spišská Nová Ves.

Okresný súd Spišská Nová Ves a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť trovy konania sťažovateľa v sume 355,74 EUR do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu, rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného

súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je namietanie nesprávnych

skutkových záverov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a ich nedostatočné

odôvodnenie.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd preto vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu konštatuje, že proti tomuto prvostupňovému rozsudku bol prípustný

a sťažovateľom aj využitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol tento

rozsudok preskúmaný príslušným odvolacím krajským súdom v inštančnom postupe

všeobecných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu nie je daná jeho

právomoc na prerokovanie veci podľa , a preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť

považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Pritom

lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním sťažovateľky

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na označenú judikatúru ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti

proti rozsudku krajského súdu za zachovanú a predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa v

časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj v časti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu

o absencii vady konania v zmysle , t. j. odňatie možnosti konať

pred súdom, spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorá by

zakladala prípustnosť dovolania proti nemu.

Sťažovateľ taktiež zhodne so svojimi dovolacími námietkami proti rozsudku

krajského súdu v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu,

ktorý sa podľa neho nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti rozsudku

okresného súdu, ako aj nesprávne a podľa sťažovateľa arbitrárne skutkové závery krajského

súdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi okresného súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.

, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či

sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany

ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého

účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomocí.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského

súdu, uvedenú dovolaciu a následne sťažnostnú námietku vyčerpávajúcim spôsobom

preskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný súd

v celom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou ustálil, že

nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konania

podľa , t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, avšak po prieskume

dôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné,

bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní.

Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne,

a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj )

sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových záverov v rozsudku krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu), ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým

súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci,

a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku

sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu

().

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu (a aj okresného súdu). Ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci

a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľom namietané pochybenia okresného

súdu a následne krajského súdu pri vyhodnotení skutkového stavu veci a učinení

skutkových záverov zjavne nemajú takú ústavnú relevanciu, na základe ktorej by mohol

ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok

sťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia

ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho

vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných

súdov.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosť

porušenia ani dohovoru uznesením najvyššieho súdu ani

rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015