Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 298/2015
PDF · 753.78 KB
No categories available
I. ÚS 298/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Scholczom, Krmanova 16, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1
a 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva mať
za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 146/2015 (č. UV 6103/2015)
z 11. februára 2015, ktorým vláda Slovenskej republiky neschválila návrh kandidátov
na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2015 doručená sťažnosť , (ďalej aj
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejných
vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným
funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy
rozhodnutím vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 146/2015 (č. UV 6103/2015)
z 11. februára 2015, ktorým vláda neschválila návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za Slovenskú republiku.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozhodnutím z 11. februára 2015 vláda
neschválila návrh kandidátov na sudcu ESĽP ,
a (ďalej aj „návrh kandidátov“).
Podľa sťažovateľa minister spravodlivosti Slovenskej republiky Tomáš Borec (ďalej
len „minister spravodlivosti“) odôvodnil toto rozhodnutie tak, že uviedol, že „Parlamentné
zhromaždenie očakáva, že predložíme kandidátku, z ktorej si bude môcť vyberať z približne
rovnocenných kandidátov. V tomto prípade to žiaľ nie je. Bol by jasný víťaz a to nie je
dobré.“, a následne dodal, že predložený návrh kandidátov by podľa neho bol príslušnými
orgánmi Rady Európy odmietnutý. Písomné odôvodnenie rozhodnutia vlády z 11. februára
2015 sťažovateľovi nebolo doručené, a preto uvedené vyhlásenie ministra spravodlivosti
považuje za odôvodnenie tohto rozhodnutia.
Rozhodnutie vlády z 11. februára 2015, jemu predchádzajúci postup i jeho
odôvodnenie je podľa sťažovateľa v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej
republiky, ako aj s požiadavkami, ktoré vyplývajú z predpisov Parlamentného zhromaždenia
Rady Európy (ďalej aj „parlamentné zhromaždenie“), ktoré upravujú náležitosti kandidátky
na sudcu ESĽP, a porušuje aj základné práva sťažovateľa v spojení s viacerými princípmi
právneho štátu.
Sťažovateľ poukázal na to, že každý orgán výkonnej moci vrátane vlády musí pri
svojom rozhodovaní rešpektovať základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré nie
je síce výslovne upravené v ústave, ale možno ho vyvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. Do obsahu tohto pojmu patrí aj
základné právo na dobrú správu vecí verejných. Existenciu tohto základného práva podľa
sťažovateľa potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä členských štátov Európskej
únie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ktorý je
označený ako Právo na dobrú správu vecí verejných.
Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 41 ods. 2 písm. b) a c) charty, z ktorých podľa neho
vyplýva, že právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa v sebe povinnosť administratívy
(výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia, ako aj právo každého na vypočutie pred
prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že vláda ho nevypočula, t. j. nedala mu
príležitosť objasniť svoje postavenie kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré nadobudol platnou
voľbou v konaní pred Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), a taktiež
na odporúčanie „Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej
verejnej správe – čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované
v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie
obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že existenciu a akceptáciu základného práva na dobrú
správu vecí verejných potvrdil aj ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 62/2011
z 8. februára 2011, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,
t. j. ústavný súd ju preskúmaval podľa neho vecne. V súvislosti s v tejto sťažnosti
namietaným porušením čl. 41 charty listinou prezidenta Slovenskej republiky majúcou
povahu opatrenia, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie sudcu, ústavný súd
v odôvodnení uznesenia sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. februára 2011 vyslovil:
„S prihliadnutím na uvedené preto nemožno vidieť žiadnu relevantnú súvislosť medzi
opatrením prezidenta a označeným právom podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47 charty.
Ústavný súd nezistil porušenie ani ďalšieho zo sťažovateľom označeného práva, a to práva
na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty, obsahom ktorého je právo
na spravodlivé a nestranné vybavenie jeho záležitosti v primeranej lehote orgánmi
Európskej únie. Prezident však nie je orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci
Slovenskej republiky, preto podľa ústavného súdu nie je možné ani vysloviť záver
o porušení základného práva podľa tohto článku charty.“
Sťažovateľ poukázal na to, že do obsahu základného práva na dobrú správu verejných
vecí patria otázky, či orgán výkonnej moci:
má alebo nemá dostatok kompetencie na prijatie individuálneho opatrenia, týkajúce
sa fyzickej alebo právnickej osoby,
rozhodol arbitrárne alebo nie, pretože toto základné právo vylučuje svojvoľnosť
v rozhodovaní,
nekonal v rozpore s právnym princípom legitímneho očakávania,
konal, v konkrétnom prípade sťažovateľa, v súlade s medzinárodnými záväzkami
členského štátu Rady Európy.
Vo vzťahu k otázke kompetencie orgánu výkonnej moci sťažovateľ poukázal
na znenie čl. 2 ods. 2 a čl. 119 ústavy, z obsahu ktorých vyvodil záver, podľa ktorého
uvedené články vláde nedávajú žiadnu kompetenciu pre schvaľovanie návrhu kandidátov
na medzinárodný súdny orgán a túto kompetenciu vláde nedáva ani žiaden osobitný zákon
a nevyplýva podľa neho ani z čl. 141a ústavy, ani z Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a preto neschválením návrhu kandidátov vláda
prekročila svoje ústavné a zákonné kompetencie.
Takýto postup vlády je podľa sťažovateľa neústavným zásahom výkonnej moci
do kompetencie súdnej rady, ktorej ústavným základom je čl. 141a ústavy a zákonným
základom je zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej
rade“).
Vo vzťahu k otázke zákazu arbitrárnosti alebo svojvoľnosti rozhodovania orgánov
výkonnej moci, v tomto prípade vlády, sťažovateľ poukázal na „odporúčania 1649 (2004)
a rezolúcie 1646 (2009)“ parlamentného zhromaždenia upravujúce podmienky, ktoré by
mali spĺňať návrhy kandidátov na sudcov ESĽP. Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že by
návrh kandidátov musel byť vyvážený tak, aby obsahoval z hľadiska ustanovených kritérií
vzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax približne rovnocenných kandidátov,
preto toto kritérium vlády je podľa neho vymyslené a nemá žiadnu oporu v dohovore
a v citovaných dokumentoch parlamentného zhromaždenia.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v prípade jeho vypočutia by mohol vláde predložiť
v tejto súvislosti svoju argumentáciu, v ktorej by poukázal na to, že napríklad návrh
kandidátov predložený v roku 2012 Českou republikou obsahoval „univerzitnú profesorku
na viacerých univerzitách (v Nemecku, Luxembourgu a Prahe), docenta KU Praha, ktorý
bol predsedom senátu na Najvyššom správnom súde v Brne a advokáta, v podstate bez
akýchkoľvek akademických titulov a len limitovanou praxou v ochrane ľudských práv
a základných slobôd“. Parlamentné zhromaždenie zvolilo za sudcu ESĽP práve uvedeného
advokáta. Žiaden z kompetentných orgánov parlamentného zhromaždenia nespochybnil
vyváženosť tohto návrhu kandidátov, hoci rozdiely medzi týmito kandidátmi boli veľké, čo
sa prejavilo v masívnej kritike výberu, ktorý vykonal poradný výbor vlády Českej republiky
a vláda Českej republiky.
Vláda návrh kandidátov nepredložila v súlade s „Rezolúciou Výboru ministrov Rady
Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“ Poradnému výboru odborníkov na kandidátov
na zvolenie za sudcu ESĽP (ďalej aj ,,Poradný výbor“), ale sama bez potrebnej kompetencie
a stanoviska uvedeného Poradného výboru uzavrela, že pre nevyváženosť by jej tento návrh
kandidátov bol vrátený. Takýto postup vlády podľa sťažovateľa trpí „arbitrárnosťou
a ukazuje, že vláda nebola ochotná rešpektovať rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy
CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“.
Vo vzťahu k tretej otázke týkajúcej sa porušenia princípu legitímneho očakávania
sťažovateľ poukázal na to, že tento princíp sa vzťahuje aj na konania, rozhodovania
a opatrenia vlády a v danom prípade sa jeho porušenie vládou prejavilo takto:
«1. vláda od roku 2004 návrhy kandidátov Súdnej rady na medzinárodné súdne
orgány schvaľovala bez akejkoľvek intervencie; žiadne preskúmavanie kandidátov
z hľadiska kritérií podľa § 27g zákona č. 185/2000 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru sa nevykonávalo;
2. Predseda vlády Róbert Fico túto ústavnú prax vlády verejne potvrdil
pri komentovaní druhého zoznamu kandidátov, ktorý sa týka voľby kandidátov v tomto
prípade keď vyhlásil, že vláda je v tomto prípade „poštárom“;
3. Jediný zoznam kandidátov, ktorý vláda posudzovala aj z meritórneho hľadiska,
hoci žiadna právna norma ju na to neoprávňovala, t. j. z hľadiska splnenia predpokladov
na voľbu kandidáta na sudcu ESĽP bol zoznam, na ktorom sa nachádza sťažovateľ;
4. Sťažovateľ si bol vedomý ústavnej praxe vlády pri predkladaní návrhov kandidátov
Súdnej rady na medzinárodné súdne orgány (bod 1 a 2). Dôvera v takýto postup vlády bol
jediný dôvod prečo sa uchádzal o postavenie kandidáta v konaní pred Súdnou radou; ak by
nemal legitímnu dôveru v postup a rozhodovanie vlády ako „poštára“ tak by ani
nekandidoval;
5. Sťažovateľ si bol vedomý smerníc Výboru ministrov RE, podľa ktorých by sa vláda
mohla odchýliť od kandidátky predloženej Súdnou radou výlučne na základe toho,
že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré boli základom na ich výber Súdnou radou a vyplývajú
z platného práva (§ 27g zákona č. 185/2000 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru) a mal legitímnu dôveru v to, že aj vláda pozná
a rešpektuje tieto smernice, pretože tieto smernice boli adresované vládam členských štátov
Rady Európy.»
Vo vzťahu k otázke postupu vlády v súlade s jeho medzinárodnými záväzkami
vyplývajúcimi z jeho členstva v Rade Európy sťažovateľ uviedol, že vláda by sa mohla
na základe smerníc Výboru ministrov Rady Európy odchýliť od návrhu kandidátov
predloženého súdnou radou výlučne na základe toho, ak by kandidáti nespĺňali kritériá,
ktoré boli základom na ich výber súdnou radou a ktoré vyplývajú z platného práva (§ 27g
zákona o súdnej rade a čl. 21 dohovoru).
Keďže vláda podľa sťažovateľa neodôvodnila neschválenie návrhu kandidátov inak,
než jeho nevyváženosťou medzi kompetentnosťou jednotlivých kandidátov, odôvodnenie jej
rozhodnutia z 11. februára 2015 je nielen svojvoľné, ale súčasne ním podľa neho potvrdila,
že sťažovateľ spĺňa všetky kritériá kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré boli základom pre jeho
zvolenie súdnou radou, čím sa vláda dostala do rozporu nielen s princípom právneho štátu,
ale aj s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v Rade Európy.
V súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa porušenia základného práva mať
za rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii sudcu ESĽP sťažovateľ poukázal
na závery uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 5/03 a následne uviedol, že
v procese voľby kandidátov na sudcu ESĽP, z ktorých jeden má nahradiť doterajšieho sudcu
Jána Šikutu, súdna rada predložila tri návrhy kandidátov, pričom prvé dva z nich vláda
predložila príslušným orgánom parlamentného zhromaždenia bez ďalšieho skúmania,
tvrdiac, že plní len úlohu „poštára“. Osobitne pri druhom návrhu bola vláda dôrazne
upozornená, že uvedení kandidáti nie sú spôsobilí pre voľbu v parlamentnom zhromaždení,
vláda ich však aj po takom varovaní predložila a uvedený návrh na rozdiel od prvého bol
vrátený bez toho, aby kandidáti boli vôbec vypočutí pred podvýborom parlamentného
zhromaždenia pre výber sudcov ESĽP.
Tretí návrh kandidátov vláda neschválila a týmto rozhodnutím ho odmietla predložiť
Poradnému výboru s odôvodnením, že jeden z kandidátov prevyšuje ostatných dvoch
kandidátov, a preto je tento návrh nevyvážený. Uvedeným postupom vlády došlo podľa
sťažovateľa k zásahu do jeho základného práva na rovnaký prístup k volenej funkcii sudcu
ESĽP, ktoré spočíva:
„ v inom, menej priaznivom nakladaní so sťažovateľom oproti kandidátom
na predošlých zoznamoch, najmä na druhom zozname, ktorí boli, predložení Poradnému
panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva;
pri sťažovateľovi vláda sama posúdila vyváženosť zoznamu kandidátov a kvalitu
jednotlivých kandidátov; pri prvej, ale najmä pri druhej kandidátke ponechala toto
posúdenie, vcelku správne, na Poradný panel expertov ku kandidátom na post sudcu
Európskeho súdu pre ľudské práva na príslušný podvýbor PZ RE;
vláda takto konala napriek tomu, že sa nezmenil ústavný ani zákonný základ pre jej
postup a rozhodovanie o kandidátke, na ktorej sa nachádzal sťažovateľ oproti takému
základu, ktorý vláda používala v predošlých postupoch a rozhodovaniach o kandidátoch
na sudcov medzinárodných súdov.“
Postupom vlády došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na dobrú
správu verejných vecí a mať za rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii v spojitosti s
jeho priamou diskrimináciou, pretože záver vlády, podľa ktorého je lepšie kvalifikovaným
kandidátom, „mu bráni v opätovnej kandidatúre, lebo ak súdna rada zvolí znovu dvoch
menej kvalifikovaných kandidátov a bol by medzi nimi aj sťažovateľ, tak takú kandidatúru
by vláda s veľkou pravdepodobnosťou opäť neschválila“.
Podľa sťažovateľa k jeho diskriminácii došlo aj s prihliadnutím na to, že predošlé dva
návrhy kandidátov boli vládou predložené Poradnému výboru bez akéhokoľvek
posudzovania, dokonca druhý návrh kandidátov obsahoval už odmietnutú kandidátku
( ) a dvoch kandidátov, o ktorých uvedený Poradný výbor vyhlásil, že sú úplne
nespôsobilí na kandidátov na sudcu ESĽP, a títo kandidáti neboli dokonca ani pozvaní
na pohovor pred podvýborom parlamentného zhromaždenia. V tejto súvislosti sťažovateľ
taktiež poukázal na to, že podpredseda vlády Miroslav Lajčák ako člen vlády zodpovedný
za vykonanie uznesenia o schválení návrhu kandidátov č. 699/2013 zo 4. decembra 2013
na konci júna 2014 verejne hovoril o tom, že parlamentné zhromaždenie nie je spokojné ani
s druhým návrhom kandidátov na sudcu ESĽP, avšak vláda ho napriek tomu nielenže
nestiahla, ale v septembri 2014 bolo toto uznesenie predložené sekretariátu Poradného
výboru.. Sťažovateľ ďalej citoval ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí
Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka, ktorý vo vzťahu k uvedenému povedal: „Faktom
zostáva, že predloženie kandidátov SR na post sudcu ESĽP je v zmysle Ústavy SR plne
v kompetencii Súdnej rady SR. Podľa ustálenej praxe môže zmenu, respektíve zrušenie
uznesenia iniciovať iba samotný predkladateľ, v tomto prípade Súdna rada SR. Nemôže tak
spraviť minister Miroslav Lajčák a ani iný člen vlády.“
Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že vláda si bola vedomá nedostatku svojej
kompetencie vstupovať do tvorby návrhu kandidátov na sudcu ESĽP, keďže napriek
oznámeniu o nevhodnosti kandidátov svoje uznesenie č. 699/2013 zo 4. decembra 2013,
ktorým schválila druhý návrh kandidátov, nezrušila, avšak na druhej strane návrh
kandidátov, na ktorom sa nachádzal sťažovateľ, uznesením č. 146/2015 (rozhodnutím
z 11. februára 2015) neschválila z toho dôvodu, že sťažovateľ bol kvalifikovanejším na post
sudcu ESĽP ako ďalší dvaja kandidáti.
Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľa konštatovať, že vláda
pri posudzovaní rovnakej situácie v už uvedených veciach postupovala diskriminačne, čím
zvýhodnila kandidátov na druhom návrhu kandidátov a znevýhodnila kandidátov vrátane
sťažovateľa na v poradí treťom návrhu kandidátov, a tým zároveň sťažovateľa poškodila
pri uplatňovaní jeho základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k volenej
funkcii sudcu ESĽP. Rozhodnutím z 11. februára 2015 tak podľa sťažovateľa došlo nielen
k porušeniu základného práva na dobrú správu verejných vecí, ale v spojitosti s týmto
základným právom aj k jeho priamej diskriminácii.
Sťažovateľ ústavnému súdu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) vzhľadom na to, že súdna rada na svojom zasadnutí konanom
23. februára 2015 prijala uznesenie, ktorým schválila vyhlásenie nových volieb kandidátov
na sudcu ESĽP na 13. apríl 2015, navrhol, aby dočasným opatrením zabránil vzniku dvoch
návrhov kandidátov.
Podľa sťažovateľa sú v tejto veci splnené všetky predpoklady na to, aby ju bolo
možné považovať za naliehavú, pretože voľba kandidátov na sudcu ESĽP mešká už takmer
dva roky, a aj preto, že voľba nových kandidátov súdnou radou je vyhlásená na 13. apríl
2015 napriek tomu, že nie je vyriešené, či súdna rada bola oprávnená vyhlásiť tieto voľby.
Sťažovateľ na základe tejto sťažnosti navrhuje, aby príslušný senát ústavného súdu
rozhodol tak, že jeho sťažnosť prijme na ďalšie konanie a zároveň svojím uznesením uloží
súdnej rade, aby sa zdržala volieb kandidátov na sudcu ESĽP, ktoré predsedníčka súdnej
rady vyhlásila 23. februára 2015 na 13. apríl 2015, až do rozhodnutia vo veci samej.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom
vysloví:
„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015
(č. m. UV 6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho
súdu pre ľudské práva , a vláda porušila
základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2
ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva mať za
rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2.
Rozhodnutie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015
(č. m. UV 6103/2015) sa v časti, v ktorej vláda neschválila návrh Súdnej rady Slovenskej
republiky na ako kandidáta na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva sa
zrušuje.
Vec sa vracia vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
v ktorom je vláda Slovenskej republiky povinná prerokovať zoznam kandidátov na sudcu
Európskeho súdu pre ľudské práva , a
a predložiť ho na ďalší postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom
na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila vláda
podaním č. 5434/2015/KPV z 1. apríla 2015, ktorá prostredníctvom svojho predsedu
v úvode vyjadrenia z 1. apríla 2015 popísala chronologicky skutkové okolnosti, ktoré
predchádzali vydaniu rozhodnutia z 11. februára 2015, a uviedla, že predsedníčka súdnej
rady bola listom zo 6. októbra 2014 informovaná podpredsedom vlády a ministrom
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, že parlamentné
zhromaždenie formálne potvrdilo odmietnutie návrhu kandidátov Slovenskej republiky
na post sudcu ESĽP schválených uznesením vlády č. 699 zo 4. decembra 2013. Tajomník
parlamentného zhromaždenia následne vyzval Slovenskú republiku, aby predložila nový
návrh kandidátov.
Na základe uvedeného v súlade s § 27g zákona o súdnej rade zvolila súdna rada
spomedzi navrhnutých uchádzačov ako kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku
svojím uznesením č. 365 z 1. decembra 2014 a
a uznesením č. 380 z 26. januára 2015 (sťažovateľa). Uvedený návrh
kandidátov na sudcu ESĽP spolu s návrhom na jeho schválenie následne predsedníčka
súdnej rady predložila na rokovanie vlády. Vláda 11. februára 2015 ako 7. bod programu
prerokovala návrh kandidátov na sudcu ESĽP (materiál č. UV 6103/2015) predložený
predsedníčkou súdnej rady na základe čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, pričom pri hlasovaní
o uvedenom návrhu sa všetci členovia vlády zdržali hlasovania, v dôsledku čoho návrh
nezískal dostatočnú podporu a nebol vládou schválený.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa kompetencie vlády rozhodovať
o návrhu kandidátov na sudcu ESĽP vláda uviedla, že je toho názoru, že nekonala
nad rámec čl. 119 ústavy, a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, a zároveň poukázala
na čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, z dikcie ktorého podľa nej vyplýva, že v pôsobnosti
súdnej rady je predkladať vláde návrhy, o ktorých môže vláda rozhodnúť svojím uznesením.
Podľa vlády z uvedeného ustanovenia implicitne vyplýva jej oprávnenie rozhodovať
o návrhu kandidátov na sudcov ESĽP napriek tomu, že toto oprávnenie nie je explicitne
vyjadrené v čl. 119 ústavy, avšak nepriamo ho možno vyvodiť z čl. 119 písm. i) ústavy
v spojení s čl. 22 dohovoru, podľa ktorého sú sudcovia volení parlamentným zhromaždením
za každú Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch
kandidátov navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou, pričom Vysokou zmluvnou stranou sa
rozumie Slovenská republika, zastúpená jej vládou.
Z uvedeného podľa názoru vlády vyplýva, že ona je zodpovedná za navrhnutie
kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku parlamentnému zhromaždeniu, a preto aj
s prihliadnutím na odmietnutie návrhu kandidátov schválených jej uznesením č. 699
zo 4. decembra 2014 „sa rozhodla naplniť legitímny účel a aktívnejšie pristupovať
pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne neschváliť návrh kandidátov na sudcu
ESĽP za Slovenskú republiku než tomu bolo v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu
možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu kandidátov Parlamentným zhromaždením
Rady Európy“. Vláda je na základe uvedeného toho názoru, že neschválením návrhu
kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku zasahuje do práv uvedených kandidátov
ústavne konformným spôsobom, ktorý nemožno považovať za porušenie ich práv.
Vláda ďalej poukázala na ustanovenia čl. 141a ods. 5 písm. c) a e) ústavy, ktoré sú
podľa nej svojím znením identické so znením čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, a preto nie je
podľa nej dôvod na ich nerovnakú aplikáciu.
Vláda poukázala na skutočnosť, že v doterajšej aplikačnej praxi rozhodovala
o návrhoch na kandidátov na sudcov ESĽP za Slovenskú republiku vždy uznesením,
ak návrh kandidátov schválila. Podľa vlády jej oprávnenie rozhodovať o návrhu kandidátov
na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku možno vyvodiť prostredníctvom výkladu ústavy.
V tejto súvislosti upozornila vláda na to, že ustanovenie čl. 141a ods. 5 písm. f)
ústavy bolo do textu ústavy inkorporované ústavným zákonom z 23. februára 2001
č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“) s účinnosťou od 1.
júla 2001 a taktiež poukázala na pôvodnú dovtedy platnú ústavnú úpravu kreovania sudcov
(podľa čl. 145 ústavy boli sudcovia volení na obdobie 4 rokov Národnou radou Slovenskej
republiky na návrh vlády).
Prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. došlo k zásadnej zmene vyvolanej
zriadením súdnej rady. Cieľom tejto zmeny bolo výrazne zmierniť vplyv dvoch moci
(zákonodarnej a výkonnej) na kreovanie súdnej moci, avšak ústavodarcom nebol spôsob
kreovania medzinárodnej súdnej inštitúcie vo vnútroštátnej etape ponechaný len na orgán
reprezentujúci súdnu moc, ale bola ním ponechaná v tomto procese aj ingerencia moci
výkonnej, konkrétne vlády, obdobne ako v čl. 141a ods. 5 písm. c) a e) ústavy ústavodarca
ponechal ingerenčný priestor pre prezidenta Slovenskej republiky.
Vláda poukázala na dôvody úpravy vnútroštátnej etapy kreovania ESĽP,
t. j. terajšieho čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy [vtedajší čl. 141a ods. 3 písm. c) ústavy], ktoré
boli podľa predkladateľov návrhu ústavného zákona rovnaké ako tie, ktoré ich viedli
k formulovaniu vtedajšieho čl. 141a ods. 3 písm. c) ústavy, ktorým ústavodarca zveril
do pôsobnosti súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy
na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) a návrhy na ich odvolanie. Vláda taktiež poukázala na dôvodovú správu
predkladateľov, v ktorej k uvedenému ustanoveniu v jej osobitnej časti uviedli:
„Oprávnenie súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy
na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a návrhy
na ich odvolanie (článok 141a ods. 3 písm. c)) so zreteľom na navrhovaný spôsob uznášania
sa súdnej rady (viď nižšie) zamedzí možnosť jednostranne politicky či inak motivovaného
výberu kandidáta, nereflektujúceho názory sudcov. Účasť sudcov pri výbere kandidátov
na uvedené funkcie výraznou mierou umožní prezidentovi Slovenskej republiky do týchto
ústavných funkcií menovať sudcov nielen odborne na vysokej úrovni, ale aj požívajúcich
medzi sudcami vysoký morálny kredit a autoritu a predstavujúcich osobnosti schopné
posilniť integritu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. V podstate rovnaké dôvody sú základom
pre v článku 141a ods. 3 písm. d).“
Cieľom zriadenia súdnej rady bolo okrem iného vytvoriť orgán reprezentujúci súdnu
moc, ktorý by sa spolupodieľal na kreovaní súdnej moci, ktorej kreovanie bolo dovtedy
v rukách ostatných dvoch zložiek moci. Podľa názoru vlády nebolo cieľom tejto ústavnej
úpravy eliminovať ingerenciu ostatných mocí do kreovania súdnych orgánov, ale len
obmedzenie miery ingerencie v prospech ďalšieho ústavného orgánu, ktorý by zohľadňoval
popri politických aspektoch aj aspekty odborné.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukazujúcou na čl. 41 ods. 1 a 2 písm. c)
charty vláda uviedla, že prioritne sa uvedené ustanovenia vzťahujú na inštitúcie, orgány,
úrady a agentúry Európskej únie vo vzťahu k občanom členských štátov Európskej únie
a ona je orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky, ktorej postavenie je upravené
v šiestej hlave ústavy. Na podporu uvedenej argumentácie navyše poukázala na závery
ústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. februára 2011, ktorým
zamietol sťažnosť sťažovateľa (sudcu) proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky
podľa čl. 147 ods. 2 písm. a) ústavy a v rámci ktorého v súvislosti so sťažovateľom
namietaným porušením čl. 41 charty uviedol, že prezident Slovenskej republiky nie je
orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky, a preto podľa
ústavného súdu nebolo možné vysloviť záver o porušení uvedeného základného práva podľa
tohto článku charty.
V tejto súvislosti vláda taktiež poukázala na to, že judikáty najvyššieho súdu,
na ktoré odkazuje sťažovateľ (sp. zn. 8 Sžo 12/2009 zo 17. decembra 2009,
sp. zn. 8 Sžo 440/2009 z 18. marca 2010 a sp. zn. 1 Sžr 54/2013 z 19. marca 2013),
sa vzťahujú na činnosť orgánov verejnej správy, a nie na činnosť ústavných orgánov, medzi
ktoré patrí aj vláda.
Podľa vlády si sťažovateľ v tomto prípade nesprávne vykladá čl. 119 a čl. 141a ods. 5
písm. f) ústavy tak, že dospel k záveru, že došlo k porušeniu ním označených práv
rozhodnutím vlády.
Pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vzniká
podľa vlády ústavnoprávny vzťah medzi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhu
kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vládou zakladá povinnosť súdnej rady
zopakovať celý proces od začiatku, teda vykonať novú voľbu nových kandidátov a predložiť
nový návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku. Preto vláda nemohla porušiť
sťažovateľom uvedené práva, keďže nerozhodovala o sťažovateľovi, ale o návrhu
predloženom súdnou radou.
Vláda ďalej poukázala na to, že v súlade s čl. 114 ods. 1 ústavy proti nej možno
vyvodiť politickú zodpovednosť za jej rozhodnutia v podobe hlasovania o vyslovení
nedôvery vláde Národnou radou Slovenskej republiky.
Uznesenie vlády, ktorého prijatím vláda schvaľuje návrh kandidátov na sudcu ESĽP
za Slovenskú republiku, nie je individuálnym právnym aktom s právotvornými účinkami
konštitutívnymi (ex nunc) alebo deklaratórnymi (ex tunc), ktorým orgány verejnej správy
zaväzujú nimi spravované subjekty, a preto ním podľa názoru vlády nemohlo dôjsť
k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, t. j. v danom prípade nie je daná
právomoc ústavného súdu proti vláde, a preto by sťažnosť sťažovateľa mala byť ústavným
súdom odmietnutá.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu nebolo umožnené zúčastniť
sa rokovania vlády a predložiť na ňom svoje argumenty, vláda poukázala predovšetkým
na to, že je kolektívnym orgánom, ktorého schôdze sú podľa § 1a prvej vety zákona
č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov neverejné a účasť členov vlády na nich je povinná. Účasť ďalších osôb
na schôdzi vlády upravuje rokovací poriadok vlády (uznesenie vlády č. 512 z 13. júna 2001
v znení neskorších uznesení), ktorý vo svojom čl. 4 ods. 4 umožňuje k jednotlivým bodom
programu rokovania vlády účasť na základe pozvania predsedu vlády aj predkladateľom
a spolupredkladateľom materiálov, ktorí sa nezúčastňujú celého rokovania vlády, a taktiež
sa rokovania vlády, spravidla na návrh predkladateľa alebo so súhlasom predsedajúceho
na prerokovaní jednotlivých materiálov, môžu zúčastniť osoby, ktoré materiál vypracovali
alebo sa na ňom podieľali.
Predkladateľom materiálu č. UV 6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu
Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku“ bola súdna rada, zastúpená jej
predsedníčkou, ktorá sa na rokovaní vlády zúčastnila, avšak ako predkladateľka nevyužila
svoje procesné právo a nepožiadala predsedajúceho o účasť osôb, ktorých sa materiál týkal,
na rokovaní vlády. Z tohto dôvodu predseda vlády nemal ani možnosť, aby o tejto procesnej
otázke mohol akokoľvek rozhodnúť, z čoho vyplýva, že vláda postupovala v súlade
so zákonom i s rokovacím poriadkom vlády.
V tejto súvislosti vláda taktiež poukázala na to, že na uvedenej schôdzi vlády
sa nezúčastnili ani zvyšní kandidáti, ktorí boli zapísaní v súdnou radou predloženom návrhu
kandidátov, a sťažovateľ navyše nie je ani osobou, ktorá materiál vypracovala alebo sa
na jeho vypracovaní podieľala, preto jeho pozvanie na rokovanie vlády by bolo
neopodstatnené. Vláda v prípade sťažovateľa postupovala štandardne, nediskriminovala
ho ani vo vzťahu k jeho súčasným spolukandidátom, ako ani vo vzťahu k predchádzajúcim
kandidátom. Podľa § 27g ods. 5 prvej vety zákona o súdnej rade je vecou súdnej rady,
či umožní kandidátovi na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodných súdnych orgánoch, vyjadriť sa na tzv. „hearingu“ alebo nie, ale vláde
takáto povinnosť zákonom uložená nebola.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa neodôvodnenia uznesenia
z 11. februára 2015 vláda uviedla, že spravidla v zbore rozhoduje formou uznesenia, ktoré
sa neodôvodňuje, pretože vo svojej podstate nejde o externý akt riadenia, ktorému sú
priznané právotvorné účinky, tak ako to je pri individuálnych právnych aktoch, ktoré
pôsobia externe od orgánu verejnej moci k jeho adresátovi, ktorý sa spravidla
nachádza mimo verejnej moci. Vláda ďalej poukázala na to, že vo vzťahu k materiálu č. UV
6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú
republiku“ neprijala uznesenie, a preto ani nemala čo odôvodňovať a zaslať sťažovateľovi.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého za odôvodnenie uznesenia
z 11. februára 2015 považuje výrok ministra spravodlivosti, vláda uviedla, že minister
spravodlivosti týmto výrokom ako jeden z členov vlády odpovedal na otázku novinárov
a vyjadril svoj subjektívny názor, z ktorého možno nanajvýš nepriamo usudzovať, ako
hlasoval, avšak nemožno z neho vôbec vyvodiť záver o hlasovaní ďalších členov vlády.
Napokon vláda poukázala na skutočnosť, že jej rokovania sú neverejné a jej povinnosťou
je informovať len o výsledku rokovania, avšak nie o jeho priebehu, t. j. pomere hlasov
členov vlády, ktorým bol predložený materiál schválený alebo neschválený, resp. ako
hlasovali jednotliví členovia vlády. Z uvedených dôvodov považuje vláda túto argumentáciu
sťažovateľa za právne irelevantnú. Vláda poznamenala, že v tomto prípade návrh
na kandidátov neschválila, pretože sa všetci jej členovia zdržali hlasovania.
Podľa vlády sa ňou uvedené dôvody vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej
sa absencie odôvodnenia vzťahujú aj na jeho argumentáciu týkajúcu sa doručenia
„rozhodnutia“ vlády. V tejto súvislosti vláda navyše poukázala na to, že ani jedno
z uznesení, ktorým vláda rozhodovala o návrhoch kandidátov na sudcu ESĽP, nebolo
odôvodnené a doručené niektorému z kandidátov a ani jeden z kandidátov sa nezúčastnil
rokovania vlády.
Z uvedeného podľa vlády vyplýva, že vláda postupovala v súlade so zákonom,
rokovacím poriadkom vlády a neodchýlila sa od svojho spôsobu rozhodovania o návrhu
kandidátov v porovnaní s minulosťou, a samotná skutočnosť, že neschválila návrh
na kandidátov, nie je porušením princípu legitímneho očakávania.
Sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia princípu legitímneho
očakávania opiera o tvrdenie, že v doterajšej praxi vláda jej predložený návrh kandidátov
vždy schválila. Legitímne očakávanie podľa vlády spočíva v tom, že pokiaľ sú splnené
právnymi predpismi ustanovené podmienky (teda, že navrhnutý kandidát bude zvolený
súdnou radou a že spĺňa ďalšie zákonom ustanovené podmienky), vláda si splní svoju
povinnosť zaoberať sa návrhom kandidátov, avšak nemožno ho vztiahnuť aj na samotný
výsledok rokovania. Vláda sa návrhom na kandidátov zaoberala na svojom zasadnutí
11. februára 2015.
Podľa názoru vlády v danom prípade ide o ústavnoprávny vzťah medzi dvoma
ústavnými orgánmi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhu kandidátov vládou zakladá
povinnosť pre súdnu radu uskutočniť nové voľby a navrhnúť vláde novú trojicu kandidátov
na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku, pričom subjektom tohto vzťahu nie sú samotní
kandidáti.
Na základe uvedeného vláda ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, ktorým
vysloví, že svojím rozhodnutím z 11. februára 2015 neporušila základné právo sťažovateľa
na dobrú správu verejných vecí a základné právo mať za rovnakých podmienok prístup
k voleným funkciám, a taktiež aby nebolo vydané uznesenie, ktorým by súdnej rade uložil
povinnosť zdržať sa volieb kandidátov vyhlásených na 13. apríl 2015 až do rozhodnutia
vo veci samej.
Sťažovateľ sa k stanovisku vlády vyjadril podaním zo 7. apríla 2015, v ktorom
vo vzťahu k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a argumentácii vlády o jej právomoci
na neschválenie návrhu kandidátov vyvodenej výkladom z čl. 119 ústavy a ďalších
ustanovení ústavy a dohovoru uviedol, že ústavu nemožno dopĺňať výkladom a právomoc
nemožno vyvodzovať z výkladu, resp. nepriamo, pretože je to v príkrom rozpore
s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy).
Podľa sťažovateľa je úplne vylúčené, aby právomoc vlády bola začlenená do druhého
oddielu siedmej hlavy ústavy označenej Súdna moc, t. j. čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy.
Sťažovateľ poukázal na to, že podľa čl. 21 ods. 2 dohovoru sudca ESĽP zasadá
v tomto súdnom orgáne ako súkromná osoba, a preto podľa neho predloženie kandidáta
na sudcu nemôže byť zásadná otázka zahraničnej politiky a vnútornej už vôbec nie.
Sťažovateľ taktiež poukázal v tejto súvislosti na nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 1/96 z 21. novembra 1996, v ktorom tento ústavný súd vymedzil pojem
„zásadné opatrenia“, hoci len vo vzťahu k čl. 119 písm. d) ústavy, a podal výklad, z ktorého
vyplýva aj záver, že zásadným opatrením v domácej a zahraničnej politike môže byť len
také opatrenie, ktoré má mimoriadny význam pre zahraničnú alebo domácu politiku
Slovenskej republiky z hľadiska jej dlhodobého rozvoja a vývoja. Podľa sťažovateľa sa
za také opatrenie nedá považovať predloženie návrhu kandidátov.
V súvislosti s argumentáciou vlády, že pri predkladaní návrhu kandidátov ide
o zásadnú otázku zahraničnej politiky, sťažovateľ poukázal rovnako ako vo svojej sťažnosti
na rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. novembra 2010,
ktorou bol zriadený Poradný výbor zložený zo siedmich významných právnikov, ktorému
by mala vláda návrh kandidátov predložiť pred jeho predložením parlamentnému
zhromaždeniu, a v prípade, ak ju tento Poradný výbor neodmietne pre nesplnenie
predpokladov ustanovených v čl. 21 ods. 1 dohovoru, oboznámi s tým vládu, a tá môže
návrh kandidátov predložiť parlamentnému zhromaždeniu.
Podľa sťažovateľa za návrh kandidátov zodpovedá vnútroštátne súdna rada
a medzinárodne orgány zriadené parlamentným zhromaždením a podľa smerníc Výboru
ministrov Rady Európy by sa podľa neho vláda mohla odchýliť od návrhu kandidátov
predloženého súdnou radou výlučne na základe toho, že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré
boli základom na ich výber súdnou radou a vyplývajú z platného práva (§ 27g zákona
o súdnej rade a čl. 21 dohovoru). Takéto odchýlenie by podľa sťažovateľa prichádzalo
do úvahy len vtedy, ak by vláda vôbec mala kompetenciu odmietať návrh kandidátov, ktorú
podľa neho zjavne nemá. Z argumentov vlády podľa sťažovateľa vyplýva potvrdenie, že niet
žiadneho výslovného ústavného ani zákonného podkladu na jej právomoc ne/schvaľovať
návrh kandidátov.
K námietke vlády, podľa ktorej vláda nemôže byť porušovateľom základných práv,
sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012,
v ktorom bola sťažnosť podaná fyzickou osobou proti uzneseniu vlády, ktorým ju vláda
odvolala z verejnej funkcie, v rámci odôvodnenia ktorého ústavný súd konštatoval:
„Sumarizujúc doteraz uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie
vlády, ktoré patrí do skupiny individuálnych právnych aktov, nielenže trpí vadou nedostatku
dôvodov odvolania sťažovateľa, ale neobsahuje ani odkaz na príslušné ustanovenie zákona
identifikujúce dôvod odvolania sťažovateľa napriek právnej relevancii jeho externých
účinkov (pritom dôvod neobsahoval ani prípis predsedníčky vlády), čo je z hľadiska
požiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiska
neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, že vláda namietaným
uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušila základné právo
sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1
výroku tohto nálezu).“ Ďalej ústavný súd uviedol: „Sťažovateľ sa domáha aj vyslovenia
porušenia svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b)
ústavy a podľa čl. 21 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 14 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, tak ako už viackrát zdôraznil, že ochranu ústavnosti je nutné spájať
s minimalizáciou zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci (IV. ÚS 197/2010,
I. ÚS 43/2011). V posudzovanom prípade preto nepovažoval za nevyhnutné zaujímať
meritórne stanovisko k namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru, a to aj predovšetkým z toho dôvodu, že úloha zabezpečiť ich ochranu patrí
primárne vláde, ktorá sa s ňou bude môcť opätovne vysporiadať po vrátení veci na ďalšie
konanie.“
Sťažovateľ poukázal na to, že z uvedeného je zrejmé, že vláda aj vo veci vedenej
ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 478/2011 rozhodovala o návrhu príslušného ministra
a napriek tomu ústavný súd uznal, že došlo k porušeniu práv osoby, ktorej sa návrh týkal.
K argumentácii vlády týkajúcej sa nevypočutia sťažovateľa, absencie odôvodnenia
uznesenia z 11. februára 2015 a jeho nedoručenia sťažovateľ poukázal taktiež na závery
z časti odôvodnenia nálezu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, v ktorom ústavný súd uviedol:
„V posudzovanom prípade teda podľa názoru ústavného súdu nepostačovalo len
prijať uznesenie vlády na základe materiálu predloženého niektorým členom vlády, ktorého
obsahom sú/boli dôvody na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, bez toho,
aby jeho prijatiu predchádzal postup, v rámci ktorého mal byť sťažovateľ informovaný
o dôvodoch svojho odvolania z funkcie a mal mať možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť
najneskôr na rokovaní vlády, na ktoré mal byť prizvaný. Zároveň mali byť konkrétne dôvody
odvolania sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne premietnuté do
obsahu namietaného uznesenia vlády, a to aj vzhľadom na konštitutívne účinky
namietaného uznesenia vlády a jeho pracovnoprávne dôsledky na sťažovateľa (zánik
verejnej funkcie a skončenie pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni).“
Okrem uvedeného sťažovateľ považoval za potrebné uviesť, že návrh kandidátov bol
vládou neschválený, pričom neschválenie je rozhodnutím, čo podľa neho vyplýva priamo
z čl. 9 ods. 4 a 5 rokovacieho poriadku vlády, v ktorom sa uvádza, že na prijatie uznesenia
alebo iného rozhodnutia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov
vlády (odsek 4). Rokovací poriadok teda rozlišuje uznesenie a iné rozhodnutie, pričom iným
rozhodnutím je aj neschválenie predloženého materiálu. Podľa sťažovateľa iný výklad nie je
možný, pretože inak by k neschváleniu návrhu kandidátov vládou nebolo došlo.
Vo vzťahu k argumentácii vlády týkajúcej sa odôvodnenia uznesenia z 11. februára
20015 výrokom ministra spravodlivosti sťažovateľ uviedol, že minister spravodlivosti ako
člen vlády otvoril diskusiu o návrhu kandidátov predloženom súdnou radou a po jeho
argumentoch došlo k jeho neschváleniu.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „v prostredí európskej právnej kultúry
sa považovalo za právny akt, ktorý je preskúmateľný súdom aj nepublikované stanovisko
hovorcu Komisie, oznámené len tlačovým agentúram a týkajúce sa právomoci Komisie
podľa nariadenia 4064/89. Preskúmaniu tohto stanoviska nebránilo to, že nebolo
adresované určitej osobe a bolo vydané len ústne. Na preskúmanie vplýval predovšetkým
obsah tohto vyhlásenia a nesporne právne účinky týkajúce sa kompetenčnej otázky
Komisie (Rozsudok Société Anonyme à Participation Ouvrière Compagnie Nationale Air
France, T 3/93, ECLI:EU:T: 1994:36, body 58 až 84).“.
Na základe takého prístupu súdnych inštitúcií Európskej únie sa sťažovateľ
domnieva, že v členskom štáte Európskej únie by ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády,
ktoré člen vlády adresoval médiám, malo postačovať ako dôvody tohto rozhodnutia, ktoré sa
tak stali súčasťou napadnutého uznesenia vlády.
V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na závery uvedené v odôvodnení nálezu
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011: „Podľa názoru ústavného súdu má toto
rozhodnutie v danom prípade povahu individuálneho právneho aktu. Vláda nemá špeciálne
zákonom ustanovené procesné pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci,
t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických
osôb (teda procesné pravidlá na rozhodovanie o ich subjektívnych právach). Rovnako
neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti takéhoto
rozhodnutia vlády. Podľa názoru ústavného súdu však vláda musí aj napriek absencii
procesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na jej postup v takýchto a obdobných
prípadoch a absencii formálnoprávnych náležitosti takéhoto rozhodnutia pri uplatňovaní
svojej zákonom ustanovenej právomoci rešpektovať minimálny štandard procesných práv,
ktorý je priamo vyvoditeľný z ústavy (čl. 46 ods. 1).
K tomuto minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru ústavného súdu
predovšetkým patrí
povinnosť príslušného orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci (v posudzovanom
prípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej
funkcie,
povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobe
možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie.“
Uvedené závery ústavného súdu podľa sťažovateľa v celom rozsahu platia aj
na uznesenie z 11. februára 2015.
Vo vzťahu k argumentácii vlády, podľa ktorej princíp legitímneho očakávania
nemožno vztiahnuť aj na výsledok rozhodovania vlády, sťažovateľ uviedol:
„Tomuto argumentu sa nedá rozumieť. Veď práve prvé, v histórii Slovenskej
republiky, neschválenie zoznamu kandidátov, bez jeho predloženia Poradnému panelu
výboru PZ RE je porušením princípu legitímneho očakávania z dôvodov, ktoré som
už uviedol v sťažnosti. Legitímne očakávanie a legitímnu dôveru zakladajú totiž nielen
konkrétne rozhodnutia orgánu verejnej moci, ale aj jeho politické rozhodnutia a ustálená
aplikačná prax. K tomu však vo vyjadrení vlády niet ani zmienky.
Podľa vlády na rešpektovanie tohto princípu, ktorý má svoje hlboké korene
v princípe právneho štátu postačuje, že sa návrhom Súdnej rady zaoberala a neschválila
ho. Preto, podľa vlády, vzniká Súdnej rade povinnosť vykonať novú voľbu.
Na tomto mieste sa treba pristaviť. Na vznik takej povinnosti Súdnej rady musí
existovať právny základ. Aký právny základ je v tomto prípade, ak vláda jedným dychom
tvrdí, že vo veci nerozhodla a preto nebolo čo odôvodňovať? Po ďalšie, Súdna rada by mala
vedieť, prečo musí zopakovať proces voľby a podľa všetkého a tvrdenia vlády Súdna rada
koná svojvoľne. Nemá rozhodnutie vlády, nevie jeho dôvody a napriek tomu koná voľby.
To zakladá dôvod na napadnutie volieb pre ich protiústavnosť a nezákonnosť a len
potvrdzuje, že zoznam kandidátov, na ktorom som aj ja, je stále platný a povinnosť vlády
predložiť ho Poradnému panelu výboru PZ RE stále trvá.“
V závere svojho podania sťažovateľ uviedol, že argumenty obsiahnuté vo vyjadrení
vlády nie sú podľa neho akceptovateľné, sú v rozpore s ústavou, dohovorom, ako aj nálezom
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, a taktiež že vláda k viacerým jeho závažným
argumentom vôbec nezaujala názor, a tak sa dá podľa neho povedať, že ich nenamieta, hoci
ide o vážne dôvody svedčiace o porušení jeho základných práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol, že rozširuje svoj návrh, a ústavnému súdu
navrhol, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol aj týmto výrokom:
„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015
(č. m. UV 6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho
súdu pre ľudské práva , a vláda porušila
základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Ústavnému súdu bolo doručené 14. apríla 2015 podanie sťažovateľa, v ktorom
uviedol:
„Na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej republiky... boli zvolení traja kandidáti na
sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (materiál č. 68/2015) ,
a . ...
Ústavný súd doposiaľ nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie, ktorý je
súčasťou sťažnosti...
Z dôvodov, ktoré sú uvedené v mojej sťažnosti a stanovisku, ktoré som už doručil
ústavnému súdu do spisu Rvp 2963/2015 a na základe toho, že ústavný súd do voľby
uvedených kandidátov nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie vo vzťahu k súdnej
rade,
1) beriem späť návrh na dočasné opatrenie uvedené pod IX. sťažnosti späť a
2) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, na základe skutočností uvedených v tomto
podaní, dočasným opatrením takto:
Prijíma sťažnosť na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto
uznesenie
ukladá Vláde Slovenskej republiky, aby sa zdržala prerokovania a schvaľovania
zoznamu kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ,
a , ktorí boli zvolení na 29. zasadnutí Súdnej rady
Slovenskej republiky konanom 13. apríla 2015 a jeho predloženie na ďalší postup
Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu
pre ľudské práva až do rozhodnutia vo veci samej.“
Podaním zo 17. mája 2015 doručeným ústavnému súdu 26. mája 2015 sťažovateľ
ústavnému súdu oznámil:
„Svoju sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 2963/2015 beriem podmienečne späť, s tým,
že účinky tohto procesného úkonu nastávajú deň po dni, keď vláda Slovenskej republiky
predloží, po mojej úspešnej voľbe za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu Európskej únie
Súdnou radou Slovenskej republiky, moju kandidatúru príslušnej inštitúcii Európskej únii
na ďalší postup.
Ak sa odkladacia podmienka tohto procesného úkonu nesplní, naďalej trvám v celom
rozsahu na sťažnosti.“
Podaním z 1. júna 2015 doručeným ústavnému súdu 2. júna 2015 sťažovateľ
ústavnému súdu oznámil, že „naďalej trvám na sťažnosti podanej v tejto veci, pretože
podmienka, na ktorú som viazal jej späťvzatie podaním zo dňa 17. mája 2015 sa nesplnila“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 108 ústavy je vláda vrcholným orgánom výkonnej moci.
Podľa čl. 119 písm. i) ústavy vláda rozhoduje v zbore o zásadných otázkach
vnútornej a zahraničnej politiky.
Podľa čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy účinného od 1. júla 2007 do pôsobnosti súdnej
rady patrí predkladať vláde návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť
za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch.
Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každú
Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátov
navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.
Podľa čl. 21 ods. 1 dohovoru sudcovia musia mať vysoký morálny charakter a musia
spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť uznávanými právnikmi.
Podľa § 27g ods. 1 zákona o súdnej rade návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by
mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade
podať
a) člen súdnej rady,
b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,
c) stavovská organizácia sudcov,
d) iná stavovská právnická organizácia.
Podľa § 27g ods. 2 zákona o súdnej rade za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť
za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana,
ktorý
a) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej
fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad
o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole
v zahraničí,
b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho
morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,
c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie
sudcu,
e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo
notársku skúšku a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax.
Podľa § 27g ods. 4 zákona o súdnej rade pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by mal
pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijú
ustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e.
Podľa § 27g ods. 5 zákona o súdnej rade pri návrhoch podľa § 27g ods. 1 a 2 môže
súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň
v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov súdnej rady.
Na opakované a nové hlasovanie o návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3
a § 27d.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv napadnutým
uznesením vlády z 11. februára 2015, ktorým neschválila návrh zoznamu kandidátov
na funkciu sudcu ESĽP predložený súdnou radou, a argumentuje predovšetkým absenciou
kompetencie vlády schvaľovať návrh kandidátov na medzinárodný súdny orgán, v dôsledku
čoho mala neschválením návrhu kandidátov prekročiť svoje ústavné a zákonné kompetencie.
Takýto postup vlády je podľa sťažovateľa neústavným zásahom výkonnej moci do
kompetencie súdnej rady. Vláda neodôvodnila neschválenie návrhu inak než jeho
nevyváženosťou, pokiaľ ide o kompetentnosť jednotlivých kandidátov. Podľa sťažovateľa
však „nie je... pravda, že kandidátka musí byť vyvážená tak, že obsahuje kandidátov, ktorí
sú, z hľadiska ustanovených kritérií vzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax,
približne rovnocenní. Toto kritérium je vymyslené a nemá žiadnu oporu v Dohovore
a v citovaných dokumentoch PZ Rady Európy.“. Rozhodovanie a postup vlády boli preto
arbitrárne a navyše v rozpore s princípom legitímneho očakávania a legitímnej dôvery
sťažovateľa „vzťahujúcich sa na postupy a rozhodovanie vlády“. Vláda navyše sťažovateľa
nevypočula a jej postup a rozhodovanie vo vzťahu k jeho osobe predstavovali priamu
diskrimináciu.
Podstata sťažnosti nastoľuje otázky významné najmä z hľadiska základného práva
občanov mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30
ods. 4 ústavy). Vo vzťahu k obsahu tohto základného práva už ústavný súd v rámci svojej
judikatúry uviedol, že jeho súčasťou je, aby orgány verejnej moci majúce právnu povinnosť
spolupôsobiť pri uchádzaní sa o verejnú funkciu a pri ustanovovaní do takejto funkcie si
tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným
funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia
uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, porušia tým
jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 75/01).
Obsahom tohto základného práva je prístup k volenej a inej verejnej funkcii
a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy však
nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať
sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (mutatis
mutandis IV. ÚS 299/2011).
Ústavný súd taktiež vyslovil, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych
a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na
uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred
orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základných práv
a slobôd, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky uplatňovania a ochrany
základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
v jednotlivých prípadoch predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto
konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom
vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd
v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu orgánu verejnej moci. Len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa (mutatis mutandis
II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje v súlade s princípom
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) všetky orgány verejnej moci pri akejkoľvek
ich činnosti a zvlášť vtedy, ak sa výkon ich kompetencií týka základných práv a slobôd
fyzických osôb alebo právnických osôb.
Uvedený príkaz sa vzťahuje aj na výkon ústavných a zákonných právomocí vlády.
Ústavný súd preto skúmal, či ho vláda pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcov
ESĽP predloženého súdnou radou rešpektovala v miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná, a či teda garantovala právo sťažovateľa na prístup k verejnej
funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
Prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. bol okrem iných zmien do ústavy vložený
čl. 141a, ktorým bolo do pôsobnosti súdnej rady zverené predkladať vláde návrhy
kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných
súdnych orgánoch [v súčasnosti ide o čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy]. Zo samotnej
formulácie „predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov“ použitej v
čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy možno vyvodiť, že ústavodarca počíta s úlohou vlády
v procese výberu kandidátov.
Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každú
Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátov
navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.
Vysokou zmluvnou stranou podľa dohovoru sa rozumie Slovenská republika,
zastúpená vládou Slovenskej republiky, ktorá je zodpovedná za predloženie návrhu
zoznamu kandidátov na sudcu ESĽP parlamentnému zhromaždeniu.
Ústava zveruje v čl. 119 písm. i) vláde právomoc rozhodovať o zásadných otázkach
vnútornej a zahraničnej politiky.
Vzhľadom na stupeň právnej regulácie medzinárodných vzťahov a význam
medzinárodných súdnych orgánov vrátane ESĽP, ktorého rozhodnutia nielen zakladajú
medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch,
ale vzhľadom na ich precedenčný charakter môžu zásadným spôsobom ovplyvňovať
vnútroštátnu administratívnu a súdnu prax, a dokonca aj zákonodarstvo a vývoj právneho
poriadku, možno nomináciu kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú
republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, jednoznačne zahrnúť medzi zásadné otázky
vnútornej a zahraničnej politiky, a to aj pri zohľadnení jej špecifickej povahy spočívajúcej
vo výraznej limitácii jej politického aspektu existujúcou právnou reguláciou reflektujúcou
súdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a z toho vyplývajúcu požiadavku ich
nezávislého a nestranného rozhodovania.
Z uvedených dôvodov vláda disponuje právomocou schvaľovať zoznam kandidátov,
ktorý má byť Slovenskou republikou predložený Poradnému výboru ku kandidátom pre
voľby sudcu ESĽP a v prípade jeho súhlasného stanoviska následne parlamentnému
zhromaždeniu. Vyplýva to z ustanovení čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5
písm. f) ústavy.
Relevantnú úlohu vlády v procese výberu kandidátov na sudcov ESĽP uznávajú
napokon aj príslušné dokumenty Rady Európy vrátane smernice Výboru ministrov Rady
Európy týkajúcej sa výberu kandidátov na miesto sudcu na ESĽP, resp. výkladového
memoranda k tejto smernici (The final decision will be a matter for the government, as the
State’s representative in international affairs, which thus retains the possibility of departing
from the selection body’s proposal. In Guidelines of the Committee of Ministers on the
selection of candidates for the post of judge at the European Court of Human Rights –
Explanatory Memorandum; dostupné na internete:
<https://wcd.coe.int/ViewDoc.jsp?
Ref=CM(2012)40&Language=lanEnglish&Ver=addfinal&Site=COE&BackColorInternet=
DBDCF2&BackColorIntranet=FDC864&BackColorLogged=FDC864)>.
V porovnaní s inými otázkami vnútornej a zahraničnej politiky spadajúcimi
do pôsobnosti čl. 119 písm. i) ústavy je však rozsah úvahy vlády v danom prípade značne
obmedzený.
Súdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a s tým súvisiaca požiadavka ich
nezávislého a nestranného rozhodovania sú v prípade obsadzovania postov sudcov ESĽP
reflektované v ustanoveniach čl. 21 dohovoru, v zmysle ktorého musia mať sudcovia vysoký
morálny charakter a musia spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť
uznávanými právnikmi (odsek 1), v súde zasadajú ako súkromné osoby (odsek 2) a počas
svojho funkčného obdobia nemôžu vykonávať činnosť nezlučiteľnú s ich nezávislosťou,
nestrannosťou alebo s požiadavkami súvisiacimi so stálym výkonom ich funkcie (odsek 3).
Záväzné požiadavky vyplývajúce z dohovoru limitujú politický aspekt rozhodovania
vlády v záujme spravodlivého, transparentného a nestranného výberu, v rámci ktorého budú
uplatnené odborné kritériá.
Ústavodarca tieto skutočnosti zohľadnil tým, že samotný výber kandidátov zveril
do pôsobnosti súdnej rady [čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy], ktorá na základe právnej úpravy
obsiahnutej v § 27g zákona o súdnej rade a kritérií vyplývajúcich z čl. 21 dohovoru
(podrobne interpretovaného vo viacerých dokumentoch Rady Európy) zodpovedá
za predloženie konkrétnych personálnych návrhov vláde. Vláda teda nemôže sama vyberať
konkrétnych kandidátov, ale je obmedzená návrhom súdnej rady (the body responsible for
recommending candidates – the selection body).
Z právnej úpravy však nevyplýva povinnosť vlády predložiť návrh súdnej rady
automaticky bez vlastného posúdenia Poradnému výboru. Interpretácia sťažovateľa, podľa
ktorej je vláda v danej fáze výberu kandidátov iba „poštárom“, popiera reálny mocenský –
rozhodovací charakter právomoci vlády vyplývajúcej z čl. 119 písm. i) ústavy. Vláda musí
mať pri realizácii svojej mocenskej právomoci v prípadoch, pokiaľ nesie za svoje
rozhodnutie aj politickú zodpovednosť, určitý priestor na úvahu a rozhodnutie.
Na vnútroštátnej (národnej) úrovni je práve vláda orgánom, ktorý má právomoc prijať
finálne rozhodnutie (the final decision maker), t. j. schváliť alebo neschváliť návrh
predkladaný podľa čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy súdnou radou.
Na uvedenom závere nič nemení ani zriadenie Poradného výboru odborníkov
na kandidátov na zvolenie za sudcu ESĽP, keďže mandát tohto orgánu nenahrádza
rozhodovacie právomoci vnútroštátnych orgánov. Poradný výbor sa vyjadruje iba k osobám,
ktoré štát ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa navrhnúť parlamentnému zhromaždeniu
ako kandidátov na sudcov ESĽP.
Vzhľadom na tieto dôvody nemohla samotná skutočnosť, že vláda na svojom
zasadnutí 11. februára 2015 neschválila návrh zoznamu kandidátov na funkciu sudcu ESĽP
predložený súdnou radou, predstavovať porušenie základných práv sťažovateľa alebo ďalších
ustanovení ústavy, ktoré vo svojej sťažnosti označil. Takýto postup vlády nepredstavuje ani
neústavný zásah výkonnej moci do kompetencií súdnej rady.
Rozhodovanie vlády sa však týkalo základného práva mať za rovnakých podmienok
prístup k voleným a iným verejným funkciám uplatňovaného uchádzačmi o kandidatúru
na post sudcu ESĽP, v dôsledku čoho bolo potrebné posúdiť aj ďalšiu argumentáciu
sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti namietajúcu arbitrárnosť rozhodnutia vlády
a diskriminačný prístup vo vzťahu k sťažovateľovi.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že sťažovateľ voľbou
v súdnej rade nenadobudol postavenie kandidáta na post sudcu ESĽP. Podľa čl. 141a ods. 5
písm. f) ústavy súdna rada predkladá vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov
na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych
orgánoch. Uchádzač navrhovaný súdnou radou nadobúda postavenie kandidáta až
na základe rozhodnutia vlády, ktorým ako orgán oprávnený a povinný prijať finálne
rozhodnutie [čl. 119 písm. i) ústavy] schváli návrh predložený súdnou radou.
Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť nepredložením údajov o sťažovateľovi
na posúdenie Poradnému výboru ani k porušeniu rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy
CM/Res (2010)26 z 10. novembra 2010. Sťažovateľ totiž nenadobudol právny status
kandidáta, ktorého Slovenská republika ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa predložiť
parlamentnému zhromaždeniu na voľbu sudcu ESĽP.
Status sťažovateľa je dôležitý aj v súvislosti s jeho odvolávaním sa na rozhodnutie
ústavného súdu z 21. júna 2012 vo veci sp. zn. IV. ÚS 478/2011. V označenom prípade išlo
o uznesenie vlády, ktorým odvolala fyzickú osobu z verejnej funkcie, ktorú už pred tým táto
osoba riadne nadobudla a vykonávala. Rozhodnutie vlády tak zasiahlo do právneho
postavenia dotknutej osoby, pričom odvolanie z verejnej funkcie malo aj pracovnoprávne
dôsledky v podobe skončenia pracovného pomeru.
V aktuálne posudzovanom prípade však sťažovateľ verejnú funkciu nenadobudol
a nesplnil ani všetky právom stanovené podmienky na nadobudnutie postavenia kandidáta
navrhovaného Slovenskou republikou na post sudcu ESĽP. Tento kontext je dôležitý pri
posudzovaní postupu a rozhodovania vlády z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
zo základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným
funkciám (čl. 30 ods. 4 ústavy) a základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy).
Ako už bolo uvedené, obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je
prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takú
funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy však nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba
právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok,
aké majú vytvorené iní uchádzači.
Obsahom tohto práva nie je právny nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento
vzniká až vtedy, keď uchádzač splnil v procese prístupu všetky predpísané podmienky
(mutatis mutandis III. ÚS 79/04).
Medzi sťažovateľom a vládou nebola sporná skutočnosť, že vláda aj v minulosti
rozhodovala o schválení návrhu zoznamu kandidátov na sudcov ESĽP predkladaných
súdnou radou. Sťažovateľ však namieta, že vláda tieto návrhy v minulosti schvaľovala „bez
akejkoľvek intervencie“. Vláda na túto námietku reaguje tým, že vzhľadom
na neakceptovanie predchádzajúcich dvoch kandidátok týkajúcich sa aktuálnej voľby sudcu,
ktorý má byť zvolený zo zoznamu kandidátov predloženého Slovenskou republikou,
sa rozhodla „aktívnejšie pristupovať pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne
neschváliť návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku než tomu bolo
v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu
kandidátov Parlamentným zhromaždením Rady Európy“.
Je objektívnou skutočnosťou, že vláda bola konfrontovaná so situáciou, keď ňou
schválený zoznam kandidátov na voľbu sudcu ESĽP za Slovenskú republiku nebol
opakovane (dvakrát) parlamentným zhromaždením, resp. jeho príslušnými orgánmi
akceptovaný. Vzhľadom na právomoc a s ňou spojenú zodpovednosť vlády za schválenie
a predloženie zoznamu spôsobilých kandidátov pre voľby sudcu ESĽP [čl. 119 písm. i)
ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy] nemožno aktívnejší spôsob využívania jej
právomoci kvalifikovať ako prejav arbitrárnosti, diskriminácie alebo ako porušenie
základných práv uchádzačov o pozíciu kandidáta. Rozdielny prístup či zmena spočívajúca
v aktívnejšom a dôslednejšom využívaní tejto právomoci zo strany vlády bola odôvodnená
skutočnosťami, ktoré majú charakter objektívneho, relevantného a dostatočne závažného
dôvodu. Samotný fakt, že vláda reagovala na dané skutočnosti dôslednejším využitím
právomoci, ktorá jej v zmysle ústavy prislúcha (a prislúchala aj v minulosti bez ohľadu
na prípadné hoci aj medializované vyjadrenia jej jednotlivých členov), možno hodnotiť ako
primeranú reakciu, ktorá nemôže byť posudzovaná ako porušenie ústavnosti.
Pokiaľ ide o samotný obsah rozhodnutia vlády a postup, ktorý mu predchádzal,
považuje ústavný súd za užitočné pripomenúť, že v zmysle jeho doterajšej judikatúry
týkajúcej sa kreovania verejných funkcií uznesenie súdnej rady, vlády alebo národnej rady
ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva
vo forme rozhodnutia. Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná
povahe správneho aktu alebo súdneho aktu, ale o osobitný druh právneho konania.
Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov sa
neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a
zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti
rozhodnutiu (mutatis mutandis III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05). Uvedené ústavný súd
konštatoval aj vo vzťahu k procesu kreovania návrhu kandidátov na post sudcu ESĽP
Na druhej strane ústavný súd uviedol, že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý
orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu
svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo
základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní
základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha
v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu“
(II. ÚS 5/03). Zákaz svojvôle, ktorý je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia,
je jedným zo samozrejmých znakov materiálneho právneho štátu (porovnaj PL. ÚS 52/99,
PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05). Absencia úpravy postupu, resp. spôsobu
výkonu právomoci orgánu verejnej moci neznamená, že neexistuje implicitná požiadavka
objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej transparentnosti) postupu orgánov
verejnej moci (II. ÚS 29/2011).
Z požiadavky transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej
kontrolovateľnosti výkonu štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1
ústavy), zase vyplýva požiadavka, aby boli orgány štátnej moci v prípadoch rozhodnutí,
ktoré sa týkajú základných práv a slobôd, spôsobilé aspoň stručne zverejniť podstatné
dôvody, ktoré k príslušnému rozhodnutiu viedli (porovnaj mutatis mutandis
Podľa ústavného súdu možno súhlasiť so sťažovateľom, že v situácii, keď neexistuje
iné oficiálne komuniké dôvodov rozhodnutia vlády týkajúceho sa základných práv a slobôd,
možno aj ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády, ktoré člen vlády (v danom prípade minister
spravodlivosti) adresoval médiám, považovať za odôvodnenie tohto rozhodnutia.
Na rozdiel od sťažovateľa sa však ústavný súd nedomnieva, že by dôvod rozhodnutia
spočívajúci v zásadnej nevyváženosti kandidátky bolo možné kvalifikovať ako prejav
arbitrárnosti rozhodnutia vlády s odôvodnením, že takýto dôvod odmietnutia právna úprava
vylučuje. Z čl. 22 dohovoru vyplýva exkluzívna právomoc parlamentného zhromaždenia
voliť (vyberať) sudcu ESĽP z národného zoznamu kandidátov predloženého Vysokou
zmluvnou stranou. Predloženie zjavne nevyváženého zoznamu kandidátov zo strany štátu
ako zmluvnej strany dohovoru môže predstavovať obchádzanie uvedenej právomoci
parlamentného zhromaždenia vyberať sudcu ESĽP, resp. vyvolať podozrenie, že by mohlo
ísť o takéto obchádzanie v snahe zaistiť zvolenie niektorému z kandidátov.
Samozrejme, v praxi nemožno zaistiť akúsi „ideálnu“ vyváženosť kandidátov a je
potrebné zohľadniť, že účelom celého postupu je vybrať, a nie prípadne odradiť
čo najkvalitnejších kandidátov. Preto je uvedené kritérium potrebné uplatňovať len
so značnou mierou zdržanlivosti, pričom relatívna vyváženosť zoznamu kandidátov by mala
vyplynúť predovšetkým z dôsledného uplatňovania ostatných kritérií týkajúcich sa
vhodnosti, resp. spôsobilosti navrhovaných osôb na post kandidáta v procese ich výberu
súdnou radou. Uvedené však nevylučuje takéto posúdenie aj zo strany vlády, osobitne
v situácii, keď predchádzajúce zoznamy kandidátov boli opakovane odmietnuté.
Návrh na schválenie zoznamu kandidátov na sudcu ESĽP bol prerokovaný
na zasadnutí vlády za rovnakých podmienok ako predchádzajúce obdobné návrhy súdnej
rady. V posudzovanom prípade sa o predloženom návrhu súdnej rady vo vláde hlasovalo
rovnako, ako aj o predchádzajúcich obdobných návrhoch. Zo žiadnych skutočností
nevyplýva, že by sa z hľadiska procesného postupu so sťažovateľom zaobchádzalo odlišným
spôsobom v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o post kandidáta na sudcu ESĽP.
Z odôvodnenia rozhodnutia vlády poskytnutého ministrom spravodlivosti vyplýva, že
vláda neposudzovala personálnu akceptovateľnosť či neakceptovateľnosť jednotlivých osôb
navrhovaných súdnou radou na posty kandidátov na funkciu sudcu ESĽP, ale skôr
vyváženosť kandidátky ako celku. Rozhodnutie vlády nevylúčilo žiadnu z navrhovaných
osôb z možnosti opätovne sa v ďalšom priebehu výberu uchádzať o post kandidáta
na funkciu sudcu ESĽP. Z uvedených dôvodov nedošlo k namietanému porušeniu
označených základných práv sťažovateľa v dôsledku skutočnosti, že nebol osobne prítomný,
resp. vypočutý na rokovaní vlády, ani v dôsledku skutočnosti, že sa mu inak riadne
zverejnené rozhodnutie vlády nedoručovalo osobne.
Postup vlády pri schvaľovaní zoznamu kandidátov, ktorý vyústil do namietaného
uznesenia, zodpovedá podľa názoru ústavného súdu ústavne konformnej interpretácii
a aplikácii čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy a nepredstavuje
porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú, v dôsledku čoho stratilo opodstatnenie rozhodovať
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa podaných v priebehu konania.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015