Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 298/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Scholczom, Krmanova 16, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1

a 2, v spojení s , základného práva mať

za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1

ods. 1, a , ako aj základného práva

na inú právnu ochranu podľa v spojení s Slovenskej

republiky rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 146/2015 (č. UV 6103/2015)

z 11. februára 2015, ktorým vláda Slovenskej republiky neschválila návrh kandidátov

na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2015 doručená sťažnosť , (ďalej aj

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejných

vecí podľa a 2 a v spojení s

(ďalej len „ústava“), základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným

funkciám podľa v spojení s , a , ako aj

základného práva na inú právnu ochranu podľa v spojení s

rozhodnutím vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 146/2015 (č. UV 6103/2015)

z 11. februára 2015, ktorým vláda neschválila návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za Slovenskú republiku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozhodnutím z 11. februára 2015 vláda

neschválila návrh kandidátov na sudcu ESĽP ,

a (ďalej aj „návrh kandidátov“).

Podľa sťažovateľa minister spravodlivosti Slovenskej republiky Tomáš Borec (ďalej

len „minister spravodlivosti“) odôvodnil toto rozhodnutie tak, že uviedol, že „Parlamentné

zhromaždenie očakáva, že predložíme kandidátku, z ktorej si bude môcť vyberať z približne

rovnocenných kandidátov. V tomto prípade to žiaľ nie je. Bol by jasný víťaz a to nie je

dobré.“, a následne dodal, že predložený návrh kandidátov by podľa neho bol príslušnými

orgánmi Rady Európy odmietnutý. Písomné odôvodnenie rozhodnutia vlády z 11. februára

2015 sťažovateľovi nebolo doručené, a preto uvedené vyhlásenie ministra spravodlivosti

považuje za odôvodnenie tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie vlády z 11. februára 2015, jemu predchádzajúci postup i jeho

odôvodnenie je podľa sťažovateľa v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej

republiky, ako aj s požiadavkami, ktoré vyplývajú z predpisov Parlamentného zhromaždenia

Rady Európy (ďalej aj „parlamentné zhromaždenie“), ktoré upravujú náležitosti kandidátky

na sudcu ESĽP, a porušuje aj základné práva sťažovateľa v spojení s viacerými princípmi

právneho štátu.

Sťažovateľ poukázal na to, že každý orgán výkonnej moci vrátane vlády musí pri

svojom rozhodovaní rešpektovať základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré nie

je síce výslovne upravené v ústave, ale možno ho vyvodiť z ,

podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. Do obsahu tohto pojmu patrí aj

základné právo na dobrú správu vecí verejných. Existenciu tohto základného práva podľa

sťažovateľa potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä členských štátov Európskej

únie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ktorý je

označený ako Právo na dobrú správu vecí verejných.

Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 41 ods. 2 písm. b) a c) charty, z ktorých podľa neho

vyplýva, že právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa v sebe povinnosť administratívy

(výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia, ako aj právo každého na vypočutie pred

prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že vláda ho nevypočula, t. j. nedala mu

príležitosť objasniť svoje postavenie kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré nadobudol platnou

voľbou v konaní pred Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), a taktiež

na odporúčanie „Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej

verejnej správe – čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované

v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie

obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že existenciu a akceptáciu základného práva na dobrú

správu vecí verejných potvrdil aj ústavný súd v uznesení sp. zn.

z 8. februára 2011, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,

t. j. ústavný súd ju preskúmaval podľa neho vecne. V súvislosti s v tejto sťažnosti

namietaným porušením čl. 41 charty listinou prezidenta Slovenskej republiky majúcou

povahu opatrenia, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie sudcu, ústavný súd

v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 8. februára 2011 vyslovil:

„S prihliadnutím na uvedené preto nemožno vidieť žiadnu relevantnú súvislosť medzi

opatrením prezidenta a označeným právom podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47 charty.

Ústavný súd nezistil porušenie ani ďalšieho zo sťažovateľom označeného práva, a to práva

na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty, obsahom ktorého je právo

na spravodlivé a nestranné vybavenie jeho záležitosti v primeranej lehote orgánmi

Európskej únie. Prezident však nie je orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci

Slovenskej republiky, preto podľa ústavného súdu nie je možné ani vysloviť záver

o porušení základného práva podľa tohto článku charty.“

Sťažovateľ poukázal na to, že do obsahu základného práva na dobrú správu verejných

vecí patria otázky, či orgán výkonnej moci:

má alebo nemá dostatok kompetencie na prijatie individuálneho opatrenia, týkajúce

sa fyzickej alebo právnickej osoby,

rozhodol arbitrárne alebo nie, pretože toto základné právo vylučuje svojvoľnosť

v rozhodovaní,

nekonal v rozpore s právnym princípom legitímneho očakávania,

konal, v konkrétnom prípade sťažovateľa, v súlade s medzinárodnými záväzkami

členského štátu Rady Európy.

Vo vzťahu k otázke kompetencie orgánu výkonnej moci sťažovateľ poukázal

na znenie a , z obsahu ktorých vyvodil záver, podľa ktorého

uvedené články vláde nedávajú žiadnu kompetenciu pre schvaľovanie návrhu kandidátov

na medzinárodný súdny orgán a túto kompetenciu vláde nedáva ani žiaden osobitný zákon

a nevyplýva podľa neho ani z a , ani z Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a preto neschválením návrhu kandidátov vláda

prekročila svoje ústavné a zákonné kompetencie.

Takýto postup vlády je podľa sťažovateľa neústavným zásahom výkonnej moci

do kompetencie súdnej rady, ktorej ústavným základom je a a zákonným

základom je o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej

rade“).

Vo vzťahu k otázke zákazu arbitrárnosti alebo svojvoľnosti rozhodovania orgánov

výkonnej moci, v tomto prípade vlády, sťažovateľ poukázal na „odporúčania 1649 (2004)

a rezolúcie 1646 (2009)“ parlamentného zhromaždenia upravujúce podmienky, ktoré by

mali spĺňať návrhy kandidátov na sudcov ESĽP. Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že by

návrh kandidátov musel byť vyvážený tak, aby obsahoval z hľadiska ustanovených kritérií

vzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax približne rovnocenných kandidátov,

preto toto kritérium vlády je podľa neho vymyslené a nemá žiadnu oporu v dohovore

a v citovaných dokumentoch parlamentného zhromaždenia.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v prípade jeho vypočutia by mohol vláde predložiť

v tejto súvislosti svoju argumentáciu, v ktorej by poukázal na to, že napríklad návrh

kandidátov predložený v roku 2012 Českou republikou obsahoval „univerzitnú profesorku

na viacerých univerzitách (v Nemecku, Luxembourgu a Prahe), docenta KU Praha, ktorý

bol predsedom senátu na Najvyššom správnom súde v Brne a advokáta, v podstate bez

akýchkoľvek akademických titulov a len limitovanou praxou v ochrane ľudských práv

a základných slobôd“. Parlamentné zhromaždenie zvolilo za sudcu ESĽP práve uvedeného

advokáta. Žiaden z kompetentných orgánov parlamentného zhromaždenia nespochybnil

vyváženosť tohto návrhu kandidátov, hoci rozdiely medzi týmito kandidátmi boli veľké, čo

sa prejavilo v masívnej kritike výberu, ktorý vykonal poradný výbor vlády Českej republiky

a vláda Českej republiky.

Vláda návrh kandidátov nepredložila v súlade s „Rezolúciou Výboru ministrov Rady

Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“ Poradnému výboru odborníkov na kandidátov

na zvolenie za sudcu ESĽP (ďalej aj ,,Poradný výbor“), ale sama bez potrebnej kompetencie

a stanoviska uvedeného Poradného výboru uzavrela, že pre nevyváženosť by jej tento návrh

kandidátov bol vrátený. Takýto postup vlády podľa sťažovateľa trpí „arbitrárnosťou

a ukazuje, že vláda nebola ochotná rešpektovať rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy

CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“.

Vo vzťahu k tretej otázke týkajúcej sa porušenia princípu legitímneho očakávania

sťažovateľ poukázal na to, že tento princíp sa vzťahuje aj na konania, rozhodovania

a opatrenia vlády a v danom prípade sa jeho porušenie vládou prejavilo takto:

«1. vláda od roku 2004 návrhy kandidátov Súdnej rady na medzinárodné súdne

orgány schvaľovala bez akejkoľvek intervencie; žiadne preskúmavanie kandidátov

z hľadiska kritérií podľa o Súdnej rade Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru sa nevykonávalo;

2. Predseda vlády Róbert Fico túto ústavnú prax vlády verejne potvrdil

pri komentovaní druhého zoznamu kandidátov, ktorý sa týka voľby kandidátov v tomto

prípade keď vyhlásil, že vláda je v tomto prípade „poštárom“;

3. Jediný zoznam kandidátov, ktorý vláda posudzovala aj z meritórneho hľadiska,

hoci žiadna právna norma ju na to neoprávňovala, t. j. z hľadiska splnenia predpokladov

na voľbu kandidáta na sudcu ESĽP bol zoznam, na ktorom sa nachádza sťažovateľ;

4. Sťažovateľ si bol vedomý ústavnej praxe vlády pri predkladaní návrhov kandidátov

Súdnej rady na medzinárodné súdne orgány (bod 1 a 2). Dôvera v takýto postup vlády bol

jediný dôvod prečo sa uchádzal o postavenie kandidáta v konaní pred Súdnou radou; ak by

nemal legitímnu dôveru v postup a rozhodovanie vlády ako „poštára“ tak by ani

nekandidoval;

5. Sťažovateľ si bol vedomý smerníc Výboru ministrov RE, podľa ktorých by sa vláda

mohla odchýliť od kandidátky predloženej Súdnou radou výlučne na základe toho,

že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré boli základom na ich výber Súdnou radou a vyplývajú

z platného práva ( o Súdnej rade Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru) a mal legitímnu dôveru v to, že aj vláda pozná

a rešpektuje tieto smernice, pretože tieto smernice boli adresované vládam členských štátov

Rady Európy.»

Vo vzťahu k otázke postupu vlády v súlade s jeho medzinárodnými záväzkami

vyplývajúcimi z jeho členstva v Rade Európy sťažovateľ uviedol, že vláda by sa mohla

na základe smerníc Výboru ministrov Rady Európy odchýliť od návrhu kandidátov

predloženého súdnou radou výlučne na základe toho, ak by kandidáti nespĺňali kritériá,

ktoré boli základom na ich výber súdnou radou a ktoré vyplývajú z platného práva (§ 27g

zákona o súdnej rade a čl. 21 dohovoru).

Keďže vláda podľa sťažovateľa neodôvodnila neschválenie návrhu kandidátov inak,

než jeho nevyváženosťou medzi kompetentnosťou jednotlivých kandidátov, odôvodnenie jej

rozhodnutia z 11. februára 2015 je nielen svojvoľné, ale súčasne ním podľa neho potvrdila,

že sťažovateľ spĺňa všetky kritériá kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré boli základom pre jeho

zvolenie súdnou radou, čím sa vláda dostala do rozporu nielen s princípom právneho štátu,

ale aj s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v Rade Európy.

V súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa porušenia základného práva mať

za rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii sudcu ESĽP sťažovateľ poukázal

na závery uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. a následne uviedol, že

v procese voľby kandidátov na sudcu ESĽP, z ktorých jeden má nahradiť doterajšieho sudcu

Jána Šikutu, súdna rada predložila tri návrhy kandidátov, pričom prvé dva z nich vláda

predložila príslušným orgánom parlamentného zhromaždenia bez ďalšieho skúmania,

tvrdiac, že plní len úlohu „poštára“. Osobitne pri druhom návrhu bola vláda dôrazne

upozornená, že uvedení kandidáti nie sú spôsobilí pre voľbu v parlamentnom zhromaždení,

vláda ich však aj po takom varovaní predložila a uvedený návrh na rozdiel od prvého bol

vrátený bez toho, aby kandidáti boli vôbec vypočutí pred podvýborom parlamentného

zhromaždenia pre výber sudcov ESĽP.

Tretí návrh kandidátov vláda neschválila a týmto rozhodnutím ho odmietla predložiť

Poradnému výboru s odôvodnením, že jeden z kandidátov prevyšuje ostatných dvoch

kandidátov, a preto je tento návrh nevyvážený. Uvedeným postupom vlády došlo podľa

sťažovateľa k zásahu do jeho základného práva na rovnaký prístup k volenej funkcii sudcu

ESĽP, ktoré spočíva:

„ v inom, menej priaznivom nakladaní so sťažovateľom oproti kandidátom

na predošlých zoznamoch, najmä na druhom zozname, ktorí boli, predložení Poradnému

panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva;

pri sťažovateľovi vláda sama posúdila vyváženosť zoznamu kandidátov a kvalitu

jednotlivých kandidátov; pri prvej, ale najmä pri druhej kandidátke ponechala toto

posúdenie, vcelku správne, na Poradný panel expertov ku kandidátom na post sudcu

Európskeho súdu pre ľudské práva na príslušný podvýbor PZ RE;

vláda takto konala napriek tomu, že sa nezmenil ústavný ani zákonný základ pre jej

postup a rozhodovanie o kandidátke, na ktorej sa nachádzal sťažovateľ oproti takému

základu, ktorý vláda používala v predošlých postupoch a rozhodovaniach o kandidátoch

na sudcov medzinárodných súdov.“

Postupom vlády došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na dobrú

správu verejných vecí a mať za rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii v spojitosti s

jeho priamou diskrimináciou, pretože záver vlády, podľa ktorého je lepšie kvalifikovaným

kandidátom, „mu bráni v opätovnej kandidatúre, lebo ak súdna rada zvolí znovu dvoch

menej kvalifikovaných kandidátov a bol by medzi nimi aj sťažovateľ, tak takú kandidatúru

by vláda s veľkou pravdepodobnosťou opäť neschválila“.

Podľa sťažovateľa k jeho diskriminácii došlo aj s prihliadnutím na to, že predošlé dva

návrhy kandidátov boli vládou predložené Poradnému výboru bez akéhokoľvek

posudzovania, dokonca druhý návrh kandidátov obsahoval už odmietnutú kandidátku

( ) a dvoch kandidátov, o ktorých uvedený Poradný výbor vyhlásil, že sú úplne

nespôsobilí na kandidátov na sudcu ESĽP, a títo kandidáti neboli dokonca ani pozvaní

na pohovor pred podvýborom parlamentného zhromaždenia. V tejto súvislosti sťažovateľ

taktiež poukázal na to, že podpredseda vlády Miroslav Lajčák ako člen vlády zodpovedný

za vykonanie uznesenia o schválení návrhu kandidátov č. 699/2013 zo 4. decembra 2013

na konci júna 2014 verejne hovoril o tom, že parlamentné zhromaždenie nie je spokojné ani

s druhým návrhom kandidátov na sudcu ESĽP, avšak vláda ho napriek tomu nielenže

nestiahla, ale v septembri 2014 bolo toto uznesenie predložené sekretariátu Poradného

výboru.. Sťažovateľ ďalej citoval ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí

Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka, ktorý vo vzťahu k uvedenému povedal: „Faktom

zostáva, že predloženie kandidátov SR na post sudcu ESĽP je v zmysle SR plne

v kompetencii Súdnej rady SR. Podľa ustálenej praxe môže zmenu, respektíve zrušenie

uznesenia iniciovať iba samotný predkladateľ, v tomto prípade Súdna rada SR. Nemôže tak

spraviť minister Miroslav Lajčák a ani iný člen vlády.“

Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že vláda si bola vedomá nedostatku svojej

kompetencie vstupovať do tvorby návrhu kandidátov na sudcu ESĽP, keďže napriek

oznámeniu o nevhodnosti kandidátov svoje uznesenie č. 699/2013 zo 4. decembra 2013,

ktorým schválila druhý návrh kandidátov, nezrušila, avšak na druhej strane návrh

kandidátov, na ktorom sa nachádzal sťažovateľ, uznesením č. 146/2015 (rozhodnutím

z 11. februára 2015) neschválila z toho dôvodu, že sťažovateľ bol kvalifikovanejším na post

sudcu ESĽP ako ďalší dvaja kandidáti.

Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľa konštatovať, že vláda

pri posudzovaní rovnakej situácie v už uvedených veciach postupovala diskriminačne, čím

zvýhodnila kandidátov na druhom návrhu kandidátov a znevýhodnila kandidátov vrátane

sťažovateľa na v poradí treťom návrhu kandidátov, a tým zároveň sťažovateľa poškodila

pri uplatňovaní jeho základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k volenej

funkcii sudcu ESĽP. Rozhodnutím z 11. februára 2015 tak podľa sťažovateľa došlo nielen

k porušeniu základného práva na dobrú správu verejných vecí, ale v spojitosti s týmto

základným právom aj k jeho priamej diskriminácii.

Sťažovateľ ústavnému súdu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) vzhľadom na to, že súdna rada na svojom zasadnutí konanom

23. februára 2015 prijala uznesenie, ktorým schválila vyhlásenie nových volieb kandidátov

na sudcu ESĽP na 13. apríl 2015, navrhol, aby dočasným opatrením zabránil vzniku dvoch

návrhov kandidátov.

Podľa sťažovateľa sú v tejto veci splnené všetky predpoklady na to, aby ju bolo

možné považovať za naliehavú, pretože voľba kandidátov na sudcu ESĽP mešká už takmer

dva roky, a aj preto, že voľba nových kandidátov súdnou radou je vyhlásená na 13. apríl

2015 napriek tomu, že nie je vyriešené, či súdna rada bola oprávnená vyhlásiť tieto voľby.

Sťažovateľ na základe tejto sťažnosti navrhuje, aby príslušný senát ústavného súdu

rozhodol tak, že jeho sťažnosť prijme na ďalšie konanie a zároveň svojím uznesením uloží

súdnej rade, aby sa zdržala volieb kandidátov na sudcu ESĽP, ktoré predsedníčka súdnej

rady vyhlásila 23. februára 2015 na 13. apríl 2015, až do rozhodnutia vo veci samej.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom

vysloví:

„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015

(č. m. UV 6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho

súdu pre ľudské práva , a vláda porušila

základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2

ods. 2 v spojení s a základného práva mať za

rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1

ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2.

Rozhodnutie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015

(č. m. UV 6103/2015) sa v časti, v ktorej vláda neschválila návrh Súdnej rady Slovenskej

republiky na ako kandidáta na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva sa

zrušuje.

Vec sa vracia vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

v ktorom je vláda Slovenskej republiky povinná prerokovať zoznam kandidátov na sudcu

Európskeho súdu pre ľudské práva , a

a predložiť ho na ďalší postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom

na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila vláda

podaním č. 5434/2015/KPV z 1. apríla 2015, ktorá prostredníctvom svojho predsedu

v úvode vyjadrenia z 1. apríla 2015 popísala chronologicky skutkové okolnosti, ktoré

predchádzali vydaniu rozhodnutia z 11. februára 2015, a uviedla, že predsedníčka súdnej

rady bola listom zo 6. októbra 2014 informovaná podpredsedom vlády a ministrom

zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, že parlamentné

zhromaždenie formálne potvrdilo odmietnutie návrhu kandidátov Slovenskej republiky

na post sudcu ESĽP schválených uznesením vlády č. 699 zo 4. decembra 2013. Tajomník

parlamentného zhromaždenia následne vyzval Slovenskú republiku, aby predložila nový

návrh kandidátov.

Na základe uvedeného v súlade s § 27g zákona o súdnej rade zvolila súdna rada

spomedzi navrhnutých uchádzačov ako kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku

svojím uznesením č. 365 z 1. decembra 2014 a

a uznesením č. 380 z 26. januára 2015 (sťažovateľa). Uvedený návrh

kandidátov na sudcu ESĽP spolu s návrhom na jeho schválenie následne predsedníčka

súdnej rady predložila na rokovanie vlády. Vláda 11. februára 2015 ako 7. bod programu

prerokovala návrh kandidátov na sudcu ESĽP (materiál č. UV 6103/2015) predložený

predsedníčkou súdnej rady na základe a ods. 5 písm. f) , pričom pri hlasovaní

o uvedenom návrhu sa všetci členovia vlády zdržali hlasovania, v dôsledku čoho návrh

nezískal dostatočnú podporu a nebol vládou schválený.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa kompetencie vlády rozhodovať

o návrhu kandidátov na sudcu ESĽP vláda uviedla, že je toho názoru, že nekonala

nad rámec , a teda v rozpore s , a zároveň poukázala

na a ods. 5 písm. f) , z dikcie ktorého podľa nej vyplýva, že v pôsobnosti

súdnej rady je predkladať vláde návrhy, o ktorých môže vláda rozhodnúť svojím uznesením.

Podľa vlády z uvedeného ustanovenia implicitne vyplýva jej oprávnenie rozhodovať

o návrhu kandidátov na sudcov ESĽP napriek tomu, že toto oprávnenie nie je explicitne

vyjadrené v , avšak nepriamo ho možno vyvodiť z )

v spojení s čl. 22 dohovoru, podľa ktorého sú sudcovia volení parlamentným zhromaždením

za každú Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch

kandidátov navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou, pričom Vysokou zmluvnou stranou sa

rozumie Slovenská republika, zastúpená jej vládou.

Z uvedeného podľa názoru vlády vyplýva, že ona je zodpovedná za navrhnutie

kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku parlamentnému zhromaždeniu, a preto aj

s prihliadnutím na odmietnutie návrhu kandidátov schválených jej uznesením č. 699

zo 4. decembra 2014 „sa rozhodla naplniť legitímny účel a aktívnejšie pristupovať

pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne neschváliť návrh kandidátov na sudcu

ESĽP za Slovenskú republiku než tomu bolo v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu

možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu kandidátov Parlamentným zhromaždením

Rady Európy“. Vláda je na základe uvedeného toho názoru, že neschválením návrhu

kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku zasahuje do práv uvedených kandidátov

ústavne konformným spôsobom, ktorý nemožno považovať za porušenie ich práv.

Vláda ďalej poukázala na ustanovenia a ods. 5 písm. c) a e) , ktoré sú

podľa nej svojím znením identické so znením a ods. 5 písm. f) , a preto nie je

podľa nej dôvod na ich nerovnakú aplikáciu.

Vláda poukázala na skutočnosť, že v doterajšej aplikačnej praxi rozhodovala

o návrhoch na kandidátov na sudcov ESĽP za Slovenskú republiku vždy uznesením,

ak návrh kandidátov schválila. Podľa vlády jej oprávnenie rozhodovať o návrhu kandidátov

na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku možno vyvodiť prostredníctvom výkladu .

V tejto súvislosti upozornila vláda na to, že ustanovenie čl. 141a ods. 5 písm. f)

bolo do textu inkorporované ústavným zákonom z 23. februára 2001

č. , ktorým sa mení a dopĺňa č.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný “) s účinnosťou od 1.

júla 2001 a taktiež poukázala na pôvodnú dovtedy platnú ústavnú úpravu kreovania sudcov

(podľa boli sudcovia volení na obdobie 4 rokov Národnou radou Slovenskej

republiky na návrh vlády).

Prijatím ústavného došlo k zásadnej zmene vyvolanej

zriadením súdnej rady. Cieľom tejto zmeny bolo výrazne zmierniť vplyv dvoch moci

(zákonodarnej a výkonnej) na kreovanie súdnej moci, avšak ústavodarcom nebol spôsob

kreovania medzinárodnej súdnej inštitúcie vo vnútroštátnej etape ponechaný len na orgán

reprezentujúci súdnu moc, ale bola ním ponechaná v tomto procese aj ingerencia moci

výkonnej, konkrétne vlády, obdobne ako v a ods. 5 písm. c) a e) ústavodarca

ponechal ingerenčný priestor pre prezidenta Slovenskej republiky.

Vláda poukázala na dôvody úpravy vnútroštátnej etapy kreovania ESĽP,

t. j. terajšieho a ods. 5 písm. f) [vtedajší a ods. 3 písm. c) ], ktoré

boli podľa predkladateľov návrhu ústavného zákona rovnaké ako tie, ktoré ich viedli

k formulovaniu vtedajšieho a ods. 3 písm. c) , ktorým ústavodarca zveril

do pôsobnosti súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy

na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) a návrhy na ich odvolanie. Vláda taktiež poukázala na dôvodovú správu

predkladateľov, v ktorej k uvedenému ustanoveniu v jej osobitnej časti uviedli:

„Oprávnenie súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy

na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a návrhy

na ich odvolanie (článok 141a ods. 3 písm. c)) so zreteľom na navrhovaný spôsob uznášania

sa súdnej rady (viď nižšie) zamedzí možnosť jednostranne politicky či inak motivovaného

výberu kandidáta, nereflektujúceho názory sudcov. Účasť sudcov pri výbere kandidátov

na uvedené funkcie výraznou mierou umožní prezidentovi Slovenskej republiky do týchto

ústavných funkcií menovať sudcov nielen odborne na vysokej úrovni, ale aj požívajúcich

medzi sudcami vysoký morálny kredit a autoritu a predstavujúcich osobnosti schopné

posilniť integritu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. V podstate rovnaké dôvody sú základom

pre v článku 141a ods. 3 písm. d).“

Cieľom zriadenia súdnej rady bolo okrem iného vytvoriť orgán reprezentujúci súdnu

moc, ktorý by sa spolupodieľal na kreovaní súdnej moci, ktorej kreovanie bolo dovtedy

v rukách ostatných dvoch zložiek moci. Podľa názoru vlády nebolo cieľom tejto ústavnej

úpravy eliminovať ingerenciu ostatných mocí do kreovania súdnych orgánov, ale len

obmedzenie miery ingerencie v prospech ďalšieho ústavného orgánu, ktorý by zohľadňoval

popri politických aspektoch aj aspekty odborné.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukazujúcou na čl. 41 ods. 1 a 2 písm. c)

charty vláda uviedla, že prioritne sa uvedené ustanovenia vzťahujú na inštitúcie, orgány,

úrady a agentúry Európskej únie vo vzťahu k občanom členských štátov Európskej únie

a ona je orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky, ktorej postavenie je upravené

v šiestej hlave . Na podporu uvedenej argumentácie navyše poukázala na závery

ústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn. z 8. februára 2011, ktorým

zamietol sťažnosť sťažovateľa (sudcu) proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky

podľa a v rámci ktorého v súvislosti so sťažovateľom

namietaným porušením čl. 41 charty uviedol, že prezident Slovenskej republiky nie je

orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky, a preto podľa

ústavného súdu nebolo možné vysloviť záver o porušení uvedeného základného práva podľa

tohto článku charty.

V tejto súvislosti vláda taktiež poukázala na to, že judikáty najvyššieho súdu,

na ktoré odkazuje sťažovateľ (sp. zn. zo 17. decembra 2009,

sp. zn. z 18. marca 2010 a sp. zn. z 19. marca 2013),

sa vzťahujú na činnosť orgánov verejnej správy, a nie na činnosť ústavných orgánov, medzi

ktoré patrí aj vláda.

Podľa vlády si sťažovateľ v tomto prípade nesprávne vykladá čl. 119 a čl. 141a ods. 5

písm. f) tak, že dospel k záveru, že došlo k porušeniu ním označených práv

rozhodnutím vlády.

Pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vzniká

podľa vlády ústavnoprávny vzťah medzi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhu

kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vládou zakladá povinnosť súdnej rady

zopakovať celý proces od začiatku, teda vykonať novú voľbu nových kandidátov a predložiť

nový návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku. Preto vláda nemohla porušiť

sťažovateľom uvedené práva, keďže nerozhodovala o sťažovateľovi, ale o návrhu

predloženom súdnou radou.

Vláda ďalej poukázala na to, že v súlade s proti nej možno

vyvodiť politickú zodpovednosť za jej rozhodnutia v podobe hlasovania o vyslovení

nedôvery vláde Národnou radou Slovenskej republiky.

Uznesenie vlády, ktorého prijatím vláda schvaľuje návrh kandidátov na sudcu ESĽP

za Slovenskú republiku, nie je individuálnym právnym aktom s právotvornými účinkami

konštitutívnymi (ex nunc) alebo deklaratórnymi (ex tunc), ktorým orgány verejnej správy

zaväzujú nimi spravované subjekty, a preto ním podľa názoru vlády nemohlo dôjsť

k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, t. j. v danom prípade nie je daná

právomoc ústavného súdu proti vláde, a preto by sťažnosť sťažovateľa mala byť ústavným

súdom odmietnutá.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu nebolo umožnené zúčastniť

sa rokovania vlády a predložiť na ňom svoje argumenty, vláda poukázala predovšetkým

na to, že je kolektívnym orgánom, ktorého schôdze sú podľa § 1a prvej vety zákona

č. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení

neskorších predpisov neverejné a účasť členov vlády na nich je povinná. Účasť ďalších osôb

na schôdzi vlády upravuje rokovací poriadok vlády (uznesenie vlády č. 512 z 13. júna 2001

v znení neskorších uznesení), ktorý vo svojom čl. 4 ods. 4 umožňuje k jednotlivým bodom

programu rokovania vlády účasť na základe pozvania predsedu vlády aj predkladateľom

a spolupredkladateľom materiálov, ktorí sa nezúčastňujú celého rokovania vlády, a taktiež

sa rokovania vlády, spravidla na návrh predkladateľa alebo so súhlasom predsedajúceho

na prerokovaní jednotlivých materiálov, môžu zúčastniť osoby, ktoré materiál vypracovali

alebo sa na ňom podieľali.

Predkladateľom materiálu č. UV 6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu

Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku“ bola súdna rada, zastúpená jej

predsedníčkou, ktorá sa na rokovaní vlády zúčastnila, avšak ako predkladateľka nevyužila

svoje procesné právo a nepožiadala predsedajúceho o účasť osôb, ktorých sa materiál týkal,

na rokovaní vlády. Z tohto dôvodu predseda vlády nemal ani možnosť, aby o tejto procesnej

otázke mohol akokoľvek rozhodnúť, z čoho vyplýva, že vláda postupovala v súlade

so zákonom i s rokovacím poriadkom vlády.

V tejto súvislosti vláda taktiež poukázala na to, že na uvedenej schôdzi vlády

sa nezúčastnili ani zvyšní kandidáti, ktorí boli zapísaní v súdnou radou predloženom návrhu

kandidátov, a sťažovateľ navyše nie je ani osobou, ktorá materiál vypracovala alebo sa

na jeho vypracovaní podieľala, preto jeho pozvanie na rokovanie vlády by bolo

neopodstatnené. Vláda v prípade sťažovateľa postupovala štandardne, nediskriminovala

ho ani vo vzťahu k jeho súčasným spolukandidátom, ako ani vo vzťahu k predchádzajúcim

kandidátom. Podľa § 27g ods. 5 prvej vety zákona o súdnej rade je vecou súdnej rady,

či umožní kandidátovi na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodných súdnych orgánoch, vyjadriť sa na tzv. „hearingu“ alebo nie, ale vláde

takáto povinnosť zákonom uložená nebola.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa neodôvodnenia uznesenia

z 11. februára 2015 vláda uviedla, že spravidla v zbore rozhoduje formou uznesenia, ktoré

sa neodôvodňuje, pretože vo svojej podstate nejde o externý akt riadenia, ktorému sú

priznané právotvorné účinky, tak ako to je pri individuálnych právnych aktoch, ktoré

pôsobia externe od orgánu verejnej moci k jeho adresátovi, ktorý sa spravidla

nachádza mimo verejnej moci. Vláda ďalej poukázala na to, že vo vzťahu k materiálu č. UV

6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú

republiku“ neprijala uznesenie, a preto ani nemala čo odôvodňovať a zaslať sťažovateľovi.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého za odôvodnenie uznesenia

z 11. februára 2015 považuje výrok ministra spravodlivosti, vláda uviedla, že minister

spravodlivosti týmto výrokom ako jeden z členov vlády odpovedal na otázku novinárov

a vyjadril svoj subjektívny názor, z ktorého možno nanajvýš nepriamo usudzovať, ako

hlasoval, avšak nemožno z neho vôbec vyvodiť záver o hlasovaní ďalších členov vlády.

Napokon vláda poukázala na skutočnosť, že jej rokovania sú neverejné a jej povinnosťou

je informovať len o výsledku rokovania, avšak nie o jeho priebehu, t. j. pomere hlasov

členov vlády, ktorým bol predložený materiál schválený alebo neschválený, resp. ako

hlasovali jednotliví členovia vlády. Z uvedených dôvodov považuje vláda túto argumentáciu

sťažovateľa za právne irelevantnú. Vláda poznamenala, že v tomto prípade návrh

na kandidátov neschválila, pretože sa všetci jej členovia zdržali hlasovania.

Podľa vlády sa ňou uvedené dôvody vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej

sa absencie odôvodnenia vzťahujú aj na jeho argumentáciu týkajúcu sa doručenia

„rozhodnutia“ vlády. V tejto súvislosti vláda navyše poukázala na to, že ani jedno

z uznesení, ktorým vláda rozhodovala o návrhoch kandidátov na sudcu ESĽP, nebolo

odôvodnené a doručené niektorému z kandidátov a ani jeden z kandidátov sa nezúčastnil

rokovania vlády.

Z uvedeného podľa vlády vyplýva, že vláda postupovala v súlade so zákonom,

rokovacím poriadkom vlády a neodchýlila sa od svojho spôsobu rozhodovania o návrhu

kandidátov v porovnaní s minulosťou, a samotná skutočnosť, že neschválila návrh

na kandidátov, nie je porušením princípu legitímneho očakávania.

Sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia princípu legitímneho

očakávania opiera o tvrdenie, že v doterajšej praxi vláda jej predložený návrh kandidátov

vždy schválila. Legitímne očakávanie podľa vlády spočíva v tom, že pokiaľ sú splnené

právnymi predpismi ustanovené podmienky (teda, že navrhnutý kandidát bude zvolený

súdnou radou a že spĺňa ďalšie zákonom ustanovené podmienky), vláda si splní svoju

povinnosť zaoberať sa návrhom kandidátov, avšak nemožno ho vztiahnuť aj na samotný

výsledok rokovania. Vláda sa návrhom na kandidátov zaoberala na svojom zasadnutí

11. februára 2015.

Podľa názoru vlády v danom prípade ide o ústavnoprávny vzťah medzi dvoma

ústavnými orgánmi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhu kandidátov vládou zakladá

povinnosť pre súdnu radu uskutočniť nové voľby a navrhnúť vláde novú trojicu kandidátov

na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku, pričom subjektom tohto vzťahu nie sú samotní

kandidáti.

Na základe uvedeného vláda ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, ktorým

vysloví, že svojím rozhodnutím z 11. februára 2015 neporušila základné právo sťažovateľa

na dobrú správu verejných vecí a základné právo mať za rovnakých podmienok prístup

k voleným funkciám, a taktiež aby nebolo vydané uznesenie, ktorým by súdnej rade uložil

povinnosť zdržať sa volieb kandidátov vyhlásených na 13. apríl 2015 až do rozhodnutia

vo veci samej.

Sťažovateľ sa k stanovisku vlády vyjadril podaním zo 7. apríla 2015, v ktorom

vo vzťahu k porušeniu a argumentácii vlády o jej právomoci

na neschválenie návrhu kandidátov vyvodenej výkladom z a ďalších

ustanovení a dohovoru uviedol, že ústavu nemožno dopĺňať výkladom a právomoc

nemožno vyvodzovať z výkladu, resp. nepriamo, pretože je to v príkrom rozpore

s princípom právneho štátu ( a 2 ).

Podľa sťažovateľa je úplne vylúčené, aby právomoc vlády bola začlenená do druhého

oddielu siedmej hlavy označenej Súdna moc, t. j. a ods. 5 písm. f) .

Sťažovateľ poukázal na to, že podľa čl. 21 ods. 2 dohovoru sudca ESĽP zasadá

v tomto súdnom orgáne ako súkromná osoba, a preto podľa neho predloženie kandidáta

na sudcu nemôže byť zásadná otázka zahraničnej politiky a vnútornej už vôbec nie.

Sťažovateľ taktiež poukázal v tejto súvislosti na nález ústavného súdu

sp. zn. z 21. novembra 1996, v ktorom tento ústavný súd vymedzil pojem

„zásadné opatrenia“, hoci len vo vzťahu k ) , a podal výklad, z ktorého

vyplýva aj záver, že zásadným opatrením v domácej a zahraničnej politike môže byť len

také opatrenie, ktoré má mimoriadny význam pre zahraničnú alebo domácu politiku

Slovenskej republiky z hľadiska jej dlhodobého rozvoja a vývoja. Podľa sťažovateľa sa

za také opatrenie nedá považovať predloženie návrhu kandidátov.

V súvislosti s argumentáciou vlády, že pri predkladaní návrhu kandidátov ide

o zásadnú otázku zahraničnej politiky, sťažovateľ poukázal rovnako ako vo svojej sťažnosti

na rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. novembra 2010,

ktorou bol zriadený Poradný výbor zložený zo siedmich významných právnikov, ktorému

by mala vláda návrh kandidátov predložiť pred jeho predložením parlamentnému

zhromaždeniu, a v prípade, ak ju tento Poradný výbor neodmietne pre nesplnenie

predpokladov ustanovených v čl. 21 ods. 1 dohovoru, oboznámi s tým vládu, a tá môže

návrh kandidátov predložiť parlamentnému zhromaždeniu.

Podľa sťažovateľa za návrh kandidátov zodpovedá vnútroštátne súdna rada

a medzinárodne orgány zriadené parlamentným zhromaždením a podľa smerníc Výboru

ministrov Rady Európy by sa podľa neho vláda mohla odchýliť od návrhu kandidátov

predloženého súdnou radou výlučne na základe toho, že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré

boli základom na ich výber súdnou radou a vyplývajú z platného práva (§ 27g zákona

o súdnej rade a čl. 21 dohovoru). Takéto odchýlenie by podľa sťažovateľa prichádzalo

do úvahy len vtedy, ak by vláda vôbec mala kompetenciu odmietať návrh kandidátov, ktorú

podľa neho zjavne nemá. Z argumentov vlády podľa sťažovateľa vyplýva potvrdenie, že niet

žiadneho výslovného ústavného ani zákonného podkladu na jej právomoc ne/schvaľovať

návrh kandidátov.

K námietke vlády, podľa ktorej vláda nemôže byť porušovateľom základných práv,

sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2012,

v ktorom bola sťažnosť podaná fyzickou osobou proti uzneseniu vlády, ktorým ju vláda

odvolala z verejnej funkcie, v rámci odôvodnenia ktorého ústavný súd konštatoval:

„Sumarizujúc doteraz uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie

vlády, ktoré patrí do skupiny individuálnych právnych aktov, nielenže trpí vadou nedostatku

dôvodov odvolania sťažovateľa, ale neobsahuje ani odkaz na príslušné ustanovenie zákona

identifikujúce dôvod odvolania sťažovateľa napriek právnej relevancii jeho externých

účinkov (pritom dôvod neobsahoval ani prípis predsedníčky vlády), čo je z hľadiska

požiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiska

neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, že vláda namietaným

uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušila základné právo

sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa a listiny (bod 1

výroku tohto nálezu).“ Ďalej ústavný súd uviedol: „Sťažovateľ sa domáha aj vyslovenia

porušenia svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b)

a podľa a 4 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, tak ako už viackrát zdôraznil, že ochranu ústavnosti je nutné spájať

s minimalizáciou zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci (,

). V posudzovanom prípade preto nepovažoval za nevyhnutné zaujímať

meritórne stanovisko k namietanému porušeniu označených práv podľa , listiny

a dohovoru, a to aj predovšetkým z toho dôvodu, že úloha zabezpečiť ich ochranu patrí

primárne vláde, ktorá sa s ňou bude môcť opätovne vysporiadať po vrátení veci na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľ poukázal na to, že z uvedeného je zrejmé, že vláda aj vo veci vedenej

ústavným súdom pod sp. zn. rozhodovala o návrhu príslušného ministra

a napriek tomu ústavný súd uznal, že došlo k porušeniu práv osoby, ktorej sa návrh týkal.

K argumentácii vlády týkajúcej sa nevypočutia sťažovateľa, absencie odôvodnenia

uznesenia z 11. februára 2015 a jeho nedoručenia sťažovateľ poukázal taktiež na závery

z časti odôvodnenia nálezu sp. zn. , v ktorom ústavný súd uviedol:

„V posudzovanom prípade teda podľa názoru ústavného súdu nepostačovalo len

prijať uznesenie vlády na základe materiálu predloženého niektorým členom vlády, ktorého

obsahom sú/boli dôvody na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, bez toho,

aby jeho prijatiu predchádzal postup, v rámci ktorého mal byť sťažovateľ informovaný

o dôvodoch svojho odvolania z funkcie a mal mať možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť

najneskôr na rokovaní vlády, na ktoré mal byť prizvaný. Zároveň mali byť konkrétne dôvody

odvolania sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne premietnuté do

obsahu namietaného uznesenia vlády, a to aj vzhľadom na konštitutívne účinky

namietaného uznesenia vlády a jeho pracovnoprávne dôsledky na sťažovateľa (zánik

verejnej funkcie a skončenie pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni).“

Okrem uvedeného sťažovateľ považoval za potrebné uviesť, že návrh kandidátov bol

vládou neschválený, pričom neschválenie je rozhodnutím, čo podľa neho vyplýva priamo

z čl. 9 ods. 4 a 5 rokovacieho poriadku vlády, v ktorom sa uvádza, že na prijatie uznesenia

alebo iného rozhodnutia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov

vlády (odsek 4). Rokovací poriadok teda rozlišuje uznesenie a iné rozhodnutie, pričom iným

rozhodnutím je aj neschválenie predloženého materiálu. Podľa sťažovateľa iný výklad nie je

možný, pretože inak by k neschváleniu návrhu kandidátov vládou nebolo došlo.

Vo vzťahu k argumentácii vlády týkajúcej sa odôvodnenia uznesenia z 11. februára

20015 výrokom ministra spravodlivosti sťažovateľ uviedol, že minister spravodlivosti ako

člen vlády otvoril diskusiu o návrhu kandidátov predloženom súdnou radou a po jeho

argumentoch došlo k jeho neschváleniu.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „v prostredí európskej právnej kultúry

sa považovalo za právny akt, ktorý je preskúmateľný súdom aj nepublikované stanovisko

hovorcu Komisie, oznámené len tlačovým agentúram a týkajúce sa právomoci Komisie

podľa nariadenia 4064/89. Preskúmaniu tohto stanoviska nebránilo to, že nebolo

adresované určitej osobe a bolo vydané len ústne. Na preskúmanie vplýval predovšetkým

obsah tohto vyhlásenia a nesporne právne účinky týkajúce sa kompetenčnej otázky

Komisie (Rozsudok Société Anonyme à Participation Ouvrière Compagnie Nationale Air

France, T 3/93, ECLI:EU:T: , body 58 až 84).“.

Na základe takého prístupu súdnych inštitúcií Európskej únie sa sťažovateľ

domnieva, že v členskom štáte Európskej únie by ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády,

ktoré člen vlády adresoval médiám, malo postačovať ako dôvody tohto rozhodnutia, ktoré sa

tak stali súčasťou napadnutého uznesenia vlády.

V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na závery uvedené v odôvodnení nálezu

ústavného súdu sp. zn. : „Podľa názoru ústavného súdu má toto

rozhodnutie v danom prípade povahu individuálneho právneho aktu. Vláda nemá špeciálne

zákonom ustanovené procesné pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci,

t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických

osôb (teda procesné pravidlá na rozhodovanie o ich subjektívnych právach). Rovnako

neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti takéhoto

rozhodnutia vlády. Podľa názoru ústavného súdu však vláda musí aj napriek absencii

procesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na jej postup v takýchto a obdobných

prípadoch a absencii formálnoprávnych náležitosti takéhoto rozhodnutia pri uplatňovaní

svojej zákonom ustanovenej právomoci rešpektovať minimálny štandard procesných práv,

ktorý je priamo vyvoditeľný z ().

K tomuto minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru ústavného súdu

predovšetkým patrí

povinnosť príslušného orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci (v posudzovanom

prípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej

funkcie,

povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobe

možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie.“

Uvedené závery ústavného súdu podľa sťažovateľa v celom rozsahu platia aj

na uznesenie z 11. februára 2015.

Vo vzťahu k argumentácii vlády, podľa ktorej princíp legitímneho očakávania

nemožno vztiahnuť aj na výsledok rozhodovania vlády, sťažovateľ uviedol:

„Tomuto argumentu sa nedá rozumieť. Veď práve prvé, v histórii Slovenskej

republiky, neschválenie zoznamu kandidátov, bez jeho predloženia Poradnému panelu

výboru PZ RE je porušením princípu legitímneho očakávania z dôvodov, ktoré som

už uviedol v sťažnosti. Legitímne očakávanie a legitímnu dôveru zakladajú totiž nielen

konkrétne rozhodnutia orgánu verejnej moci, ale aj jeho politické rozhodnutia a ustálená

aplikačná prax. K tomu však vo vyjadrení vlády niet ani zmienky.

Podľa vlády na rešpektovanie tohto princípu, ktorý má svoje hlboké korene

v princípe právneho štátu postačuje, že sa návrhom Súdnej rady zaoberala a neschválila

ho. Preto, podľa vlády, vzniká Súdnej rade povinnosť vykonať novú voľbu.

Na tomto mieste sa treba pristaviť. Na vznik takej povinnosti Súdnej rady musí

existovať právny základ. Aký právny základ je v tomto prípade, ak vláda jedným dychom

tvrdí, že vo veci nerozhodla a preto nebolo čo odôvodňovať? Po ďalšie, Súdna rada by mala

vedieť, prečo musí zopakovať proces voľby a podľa všetkého a tvrdenia vlády Súdna rada

koná svojvoľne. Nemá rozhodnutie vlády, nevie jeho dôvody a napriek tomu koná voľby.

To zakladá dôvod na napadnutie volieb pre ich protiústavnosť a nezákonnosť a len

potvrdzuje, že zoznam kandidátov, na ktorom som aj ja, je stále platný a povinnosť vlády

predložiť ho Poradnému panelu výboru PZ RE stále trvá.“

V závere svojho podania sťažovateľ uviedol, že argumenty obsiahnuté vo vyjadrení

vlády nie sú podľa neho akceptovateľné, sú v rozpore s , dohovorom, ako aj nálezom

ústavného súdu sp. zn. , a taktiež že vláda k viacerým jeho závažným

argumentom vôbec nezaujala názor, a tak sa dá podľa neho povedať, že ich nenamieta, hoci

ide o vážne dôvody svedčiace o porušení jeho základných práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol, že rozširuje svoj návrh, a ústavnému súdu

navrhol, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol aj týmto výrokom:

„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015

(č. m. UV 6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho

súdu pre ľudské práva , a vláda porušila

základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2

ods. 2 .“

Ústavnému súdu bolo doručené 14. apríla 2015 podanie sťažovateľa, v ktorom

uviedol:

„Na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej republiky... boli zvolení traja kandidáti na

sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (materiál č. 68/2015) ,

a . ...

Ústavný súd doposiaľ nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie, ktorý je

súčasťou sťažnosti...

Z dôvodov, ktoré sú uvedené v mojej sťažnosti a stanovisku, ktoré som už doručil

ústavnému súdu do spisu a na základe toho, že ústavný súd do voľby

uvedených kandidátov nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie vo vzťahu k súdnej

rade,

1) beriem späť návrh na dočasné opatrenie uvedené pod IX. sťažnosti späť a

2) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, na základe skutočností uvedených v tomto

podaní, dočasným opatrením takto:

Prijíma sťažnosť na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto

uznesenie

ukladá Vláde Slovenskej republiky, aby sa zdržala prerokovania a schvaľovania

zoznamu kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ,

a , ktorí boli zvolení na 29. zasadnutí Súdnej rady

Slovenskej republiky konanom 13. apríla 2015 a jeho predloženie na ďalší postup

Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu

pre ľudské práva až do rozhodnutia vo veci samej.“

Podaním zo 17. mája 2015 doručeným ústavnému súdu 26. mája 2015 sťažovateľ

ústavnému súdu oznámil:

„Svoju sťažnosť vedenú pod sp. zn. beriem podmienečne späť, s tým,

že účinky tohto procesného úkonu nastávajú deň po dni, keď vláda Slovenskej republiky

predloží, po mojej úspešnej voľbe za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu Európskej únie

Súdnou radou Slovenskej republiky, moju kandidatúru príslušnej inštitúcii Európskej únii

na ďalší postup.

Ak sa odkladacia podmienka tohto procesného úkonu nesplní, naďalej trvám v celom

rozsahu na sťažnosti.“

Podaním z 1. júna 2015 doručeným ústavnému súdu 2. júna 2015 sťažovateľ

ústavnému súdu oznámil, že „naďalej trvám na sťažnosti podanej v tejto veci, pretože

podmienka, na ktorú som viazal jej späťvzatie podaním zo dňa 17. mája 2015 sa nesplnila“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je vláda vrcholným orgánom výkonnej moci.

Podľa ) vláda rozhoduje v zbore o zásadných otázkach

vnútornej a zahraničnej politiky.

Podľa a ods. 5 písm. f) účinného od 1. júla 2007 do pôsobnosti súdnej

rady patrí predkladať vláde návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť

za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch.

Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každú

Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátov

navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.

Podľa čl. 21 ods. 1 dohovoru sudcovia musia mať vysoký morálny charakter a musia

spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť uznávanými právnikmi.

Podľa § 27g ods. 1 zákona o súdnej rade návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by

mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade

podať

a) člen súdnej rady,

b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,

c) stavovská organizácia sudcov,

d) iná stavovská právnická organizácia.

Podľa § 27g ods. 2 zákona o súdnej rade za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť

za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana,

ktorý

a) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej

fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad

o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole

v zahraničí,

b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho

morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie

sudcu,

e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo

notársku skúšku a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax.

Podľa § 27g ods. 4 zákona o súdnej rade pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by mal

pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijú

ustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e.

Podľa § 27g ods. 5 zákona o súdnej rade pri návrhoch podľa § 27g ods. 1 a 2 môže

súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň

v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov súdnej rady.

Na opakované a nové hlasovanie o návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3

a § 27d.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv napadnutým

uznesením vlády z 11. februára 2015, ktorým neschválila návrh zoznamu kandidátov

na funkciu sudcu ESĽP predložený súdnou radou, a argumentuje predovšetkým absenciou

kompetencie vlády schvaľovať návrh kandidátov na medzinárodný súdny orgán, v dôsledku

čoho mala neschválením návrhu kandidátov prekročiť svoje ústavné a zákonné kompetencie.

Takýto postup vlády je podľa sťažovateľa neústavným zásahom výkonnej moci do

kompetencie súdnej rady. Vláda neodôvodnila neschválenie návrhu inak než jeho

nevyváženosťou, pokiaľ ide o kompetentnosť jednotlivých kandidátov. Podľa sťažovateľa

však „nie je... pravda, že kandidátka musí byť vyvážená tak, že obsahuje kandidátov, ktorí

sú, z hľadiska ustanovených kritérií vzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax,

približne rovnocenní. Toto kritérium je vymyslené a nemá žiadnu oporu v Dohovore

a v citovaných dokumentoch PZ Rady Európy.“. Rozhodovanie a postup vlády boli preto

arbitrárne a navyše v rozpore s princípom legitímneho očakávania a legitímnej dôvery

sťažovateľa „vzťahujúcich sa na postupy a rozhodovanie vlády“. Vláda navyše sťažovateľa

nevypočula a jej postup a rozhodovanie vo vzťahu k jeho osobe predstavovali priamu

diskrimináciu.

Podstata sťažnosti nastoľuje otázky významné najmä z hľadiska základného práva

občanov mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30

ods. 4 ). Vo vzťahu k obsahu tohto základného práva už ústavný súd v rámci svojej

judikatúry uviedol, že jeho súčasťou je, aby orgány verejnej moci majúce právnu povinnosť

spolupôsobiť pri uchádzaní sa o verejnú funkciu a pri ustanovovaní do takejto funkcie si

tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným

funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia

uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, porušia tým

jeho základné právo podľa (mutatis mutandis ).

Obsahom tohto základného práva je prístup k volenej a inej verejnej funkcii

a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 však

nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať

sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (mutatis

mutandis ).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych

a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na

uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred

orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základných práv

a slobôd, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky uplatňovania a ochrany

základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

v jednotlivých prípadoch predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto

konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa (mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, ktorý je vyjadrený v , zaväzuje v súlade s princípom

právneho štátu ( prvej vety ) všetky orgány verejnej moci pri akejkoľvek

ich činnosti a zvlášť vtedy, ak sa výkon ich kompetencií týka základných práv a slobôd

fyzických osôb alebo právnických osôb.

Uvedený príkaz sa vzťahuje aj na výkon ústavných a zákonných právomocí vlády.

Ústavný súd preto skúmal, či ho vláda pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcov

ESĽP predloženého súdnou radou rešpektovala v miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná, a či teda garantovala právo sťažovateľa na prístup k verejnej

funkcii za rovnakých podmienok podľa .

Prijatím ústavného bol okrem iných zmien do vložený

čl. 141a, ktorým bolo do pôsobnosti súdnej rady zverené predkladať vláde návrhy

kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných

súdnych orgánoch [v súčasnosti ide o a ods. 5 písm. f) ]. Zo samotnej

formulácie „predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov“ použitej v

a ods. 5 písm. f) možno vyvodiť, že ústavodarca počíta s úlohou vlády

v procese výberu kandidátov.

Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každú

Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátov

navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.

Vysokou zmluvnou stranou podľa dohovoru sa rozumie Slovenská republika,

zastúpená vládou Slovenskej republiky, ktorá je zodpovedná za predloženie návrhu

zoznamu kandidátov na sudcu ESĽP parlamentnému zhromaždeniu.

zveruje v ) vláde právomoc rozhodovať o zásadných otázkach

vnútornej a zahraničnej politiky.

Vzhľadom na stupeň právnej regulácie medzinárodných vzťahov a význam

medzinárodných súdnych orgánov vrátane ESĽP, ktorého rozhodnutia nielen zakladajú

medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch,

ale vzhľadom na ich precedenčný charakter môžu zásadným spôsobom ovplyvňovať

vnútroštátnu administratívnu a súdnu prax, a dokonca aj zákonodarstvo a vývoj právneho

poriadku, možno nomináciu kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú

republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, jednoznačne zahrnúť medzi zásadné otázky

vnútornej a zahraničnej politiky, a to aj pri zohľadnení jej špecifickej povahy spočívajúcej

vo výraznej limitácii jej politického aspektu existujúcou právnou reguláciou reflektujúcou

súdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a z toho vyplývajúcu požiadavku ich

nezávislého a nestranného rozhodovania.

Z uvedených dôvodov vláda disponuje právomocou schvaľovať zoznam kandidátov,

ktorý má byť Slovenskou republikou predložený Poradnému výboru ku kandidátom pre

voľby sudcu ESĽP a v prípade jeho súhlasného stanoviska následne parlamentnému

zhromaždeniu. Vyplýva to z ustanovení ) v spojení s a ods. 5

písm. f) .

Relevantnú úlohu vlády v procese výberu kandidátov na sudcov ESĽP uznávajú

napokon aj príslušné dokumenty Rady Európy vrátane smernice Výboru ministrov Rady

Európy týkajúcej sa výberu kandidátov na miesto sudcu na ESĽP, resp. výkladového

memoranda k tejto smernici (The final decision will be a matter for the government, as the

State’s representative in international affairs, which thus retains the possibility of departing

from the selection body’s proposal. In Guidelines of the Committee of Ministers on the

selection of candidates for the post of judge at the European Court of Human Rights –

Explanatory Memorandum; dostupné na internete:

<https://wcd.coe.int/ViewDoc.jsp?

Ref=CM(2012)40&Language=lanEnglish&Ver=addfinal&Site=COE&BackColorInternet=

DBDCF2&BackColorIntranet=FDC864&BackColorLogged=FDC864)>.

V porovnaní s inými otázkami vnútornej a zahraničnej politiky spadajúcimi

do pôsobnosti ) je však rozsah úvahy vlády v danom prípade značne

obmedzený.

Súdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a s tým súvisiaca požiadavka ich

nezávislého a nestranného rozhodovania sú v prípade obsadzovania postov sudcov ESĽP

reflektované v ustanoveniach čl. 21 dohovoru, v zmysle ktorého musia mať sudcovia vysoký

morálny charakter a musia spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť

uznávanými právnikmi (odsek 1), v súde zasadajú ako súkromné osoby (odsek 2) a počas

svojho funkčného obdobia nemôžu vykonávať činnosť nezlučiteľnú s ich nezávislosťou,

nestrannosťou alebo s požiadavkami súvisiacimi so stálym výkonom ich funkcie (odsek 3).

Záväzné požiadavky vyplývajúce z dohovoru limitujú politický aspekt rozhodovania

vlády v záujme spravodlivého, transparentného a nestranného výberu, v rámci ktorého budú

uplatnené odborné kritériá.

Ústavodarca tieto skutočnosti zohľadnil tým, že samotný výber kandidátov zveril

do pôsobnosti súdnej rady [a ods. 5 písm. f) ], ktorá na základe právnej úpravy

obsiahnutej v § 27g zákona o súdnej rade a kritérií vyplývajúcich z čl. 21 dohovoru

(podrobne interpretovaného vo viacerých dokumentoch Rady Európy) zodpovedá

za predloženie konkrétnych personálnych návrhov vláde. Vláda teda nemôže sama vyberať

konkrétnych kandidátov, ale je obmedzená návrhom súdnej rady (the body responsible for

recommending candidates – the selection body).

Z právnej úpravy však nevyplýva povinnosť vlády predložiť návrh súdnej rady

automaticky bez vlastného posúdenia Poradnému výboru. Interpretácia sťažovateľa, podľa

ktorej je vláda v danej fáze výberu kandidátov iba „poštárom“, popiera reálny mocenský –

rozhodovací charakter právomoci vlády vyplývajúcej z ) . Vláda musí

mať pri realizácii svojej mocenskej právomoci v prípadoch, pokiaľ nesie za svoje

rozhodnutie aj politickú zodpovednosť, určitý priestor na úvahu a rozhodnutie.

Na vnútroštátnej (národnej) úrovni je práve vláda orgánom, ktorý má právomoc prijať

finálne rozhodnutie (the final decision maker), t. j. schváliť alebo neschváliť návrh

predkladaný podľa a ods. 5 písm. f) súdnou radou.

Na uvedenom závere nič nemení ani zriadenie Poradného výboru odborníkov

na kandidátov na zvolenie za sudcu ESĽP, keďže mandát tohto orgánu nenahrádza

rozhodovacie právomoci vnútroštátnych orgánov. Poradný výbor sa vyjadruje iba k osobám,

ktoré štát ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa navrhnúť parlamentnému zhromaždeniu

ako kandidátov na sudcov ESĽP.

Vzhľadom na tieto dôvody nemohla samotná skutočnosť, že vláda na svojom

zasadnutí 11. februára 2015 neschválila návrh zoznamu kandidátov na funkciu sudcu ESĽP

predložený súdnou radou, predstavovať porušenie základných práv sťažovateľa alebo ďalších

ustanovení , ktoré vo svojej sťažnosti označil. Takýto postup vlády nepredstavuje ani

neústavný zásah výkonnej moci do kompetencií súdnej rady.

Rozhodovanie vlády sa však týkalo základného práva mať za rovnakých podmienok

prístup k voleným a iným verejným funkciám uplatňovaného uchádzačmi o kandidatúru

na post sudcu ESĽP, v dôsledku čoho bolo potrebné posúdiť aj ďalšiu argumentáciu

sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti namietajúcu arbitrárnosť rozhodnutia vlády

a diskriminačný prístup vo vzťahu k sťažovateľovi.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že sťažovateľ voľbou

v súdnej rade nenadobudol postavenie kandidáta na post sudcu ESĽP. Podľa čl. 141a ods. 5

písm. f) súdna rada predkladá vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov

na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych

orgánoch. Uchádzač navrhovaný súdnou radou nadobúda postavenie kandidáta až

na základe rozhodnutia vlády, ktorým ako orgán oprávnený a povinný prijať finálne

rozhodnutie [) ] schváli návrh predložený súdnou radou.

Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť nepredložením údajov o sťažovateľovi

na posúdenie Poradnému výboru ani k porušeniu rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy

CM/Res (2010)26 z 10. novembra 2010. Sťažovateľ totiž nenadobudol právny status

kandidáta, ktorého Slovenská republika ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa predložiť

parlamentnému zhromaždeniu na voľbu sudcu ESĽP.

Status sťažovateľa je dôležitý aj v súvislosti s jeho odvolávaním sa na rozhodnutie

ústavného súdu z 21. júna 2012 vo veci sp. zn. . V označenom prípade išlo

o uznesenie vlády, ktorým odvolala fyzickú osobu z verejnej funkcie, ktorú už pred tým táto

osoba riadne nadobudla a vykonávala. Rozhodnutie vlády tak zasiahlo do právneho

postavenia dotknutej osoby, pričom odvolanie z verejnej funkcie malo aj pracovnoprávne

dôsledky v podobe skončenia pracovného pomeru.

V aktuálne posudzovanom prípade však sťažovateľ verejnú funkciu nenadobudol

a nesplnil ani všetky právom stanovené podmienky na nadobudnutie postavenia kandidáta

navrhovaného Slovenskou republikou na post sudcu ESĽP. Tento kontext je dôležitý pri

posudzovaní postupu a rozhodovania vlády z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

zo základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným

funkciám ( ) a základného práva na inú právnu ochranu (

).

Ako už bolo uvedené, obsahom základného práva podľa je

prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takú

funkciu. Článok 30 ods. 4 však nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba

právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok,

aké majú vytvorené iní uchádzači.

Obsahom tohto práva nie je právny nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento

vzniká až vtedy, keď uchádzač splnil v procese prístupu všetky predpísané podmienky

(mutatis mutandis ).

Medzi sťažovateľom a vládou nebola sporná skutočnosť, že vláda aj v minulosti

rozhodovala o schválení návrhu zoznamu kandidátov na sudcov ESĽP predkladaných

súdnou radou. Sťažovateľ však namieta, že vláda tieto návrhy v minulosti schvaľovala „bez

akejkoľvek intervencie“. Vláda na túto námietku reaguje tým, že vzhľadom

na neakceptovanie predchádzajúcich dvoch kandidátok týkajúcich sa aktuálnej voľby sudcu,

ktorý má byť zvolený zo zoznamu kandidátov predloženého Slovenskou republikou,

sa rozhodla „aktívnejšie pristupovať pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne

neschváliť návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku než tomu bolo

v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu

kandidátov Parlamentným zhromaždením Rady Európy“.

Je objektívnou skutočnosťou, že vláda bola konfrontovaná so situáciou, keď ňou

schválený zoznam kandidátov na voľbu sudcu ESĽP za Slovenskú republiku nebol

opakovane (dvakrát) parlamentným zhromaždením, resp. jeho príslušnými orgánmi

akceptovaný. Vzhľadom na právomoc a s ňou spojenú zodpovednosť vlády za schválenie

a predloženie zoznamu spôsobilých kandidátov pre voľby sudcu ESĽP [čl. 119 písm. i)

v spojení s a ods. 5 písm. f) ] nemožno aktívnejší spôsob využívania jej

právomoci kvalifikovať ako prejav arbitrárnosti, diskriminácie alebo ako porušenie

základných práv uchádzačov o pozíciu kandidáta. Rozdielny prístup či zmena spočívajúca

v aktívnejšom a dôslednejšom využívaní tejto právomoci zo strany vlády bola odôvodnená

skutočnosťami, ktoré majú charakter objektívneho, relevantného a dostatočne závažného

dôvodu. Samotný fakt, že vláda reagovala na dané skutočnosti dôslednejším využitím

právomoci, ktorá jej v zmysle prislúcha (a prislúchala aj v minulosti bez ohľadu

na prípadné hoci aj medializované vyjadrenia jej jednotlivých členov), možno hodnotiť ako

primeranú reakciu, ktorá nemôže byť posudzovaná ako porušenie ústavnosti.

Pokiaľ ide o samotný obsah rozhodnutia vlády a postup, ktorý mu predchádzal,

považuje ústavný súd za užitočné pripomenúť, že v zmysle jeho doterajšej judikatúry

týkajúcej sa kreovania verejných funkcií uznesenie súdnej rady, vlády alebo národnej rady

ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva

vo forme rozhodnutia. Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná

povahe správneho aktu alebo súdneho aktu, ale o osobitný druh právneho konania.

Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov sa

neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a

zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti

rozhodnutiu (mutatis mutandis , ). Uvedené ústavný súd

konštatoval aj vo vzťahu k procesu kreovania návrhu kandidátov na post sudcu ESĽP

().

Na druhej strane ústavný súd uviedol, že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý

orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu

svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo

základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní

základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha

v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu“

(). Zákaz svojvôle, ktorý je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia,

je jedným zo samozrejmých znakov materiálneho právneho štátu (porovnaj ,

, , ). Absencia úpravy postupu, resp. spôsobu

výkonu právomoci orgánu verejnej moci neznamená, že neexistuje implicitná požiadavka

objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej transparentnosti) postupu orgánov

verejnej moci ().

Z požiadavky transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej

kontrolovateľnosti výkonu štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1

), zase vyplýva požiadavka, aby boli orgány štátnej moci v prípadoch rozhodnutí,

ktoré sa týkajú základných práv a slobôd, spôsobilé aspoň stručne zverejniť podstatné

dôvody, ktoré k príslušnému rozhodnutiu viedli (porovnaj mutatis mutandis

).

Podľa ústavného súdu možno súhlasiť so sťažovateľom, že v situácii, keď neexistuje

iné oficiálne komuniké dôvodov rozhodnutia vlády týkajúceho sa základných práv a slobôd,

možno aj ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády, ktoré člen vlády (v danom prípade minister

spravodlivosti) adresoval médiám, považovať za odôvodnenie tohto rozhodnutia.

Na rozdiel od sťažovateľa sa však ústavný súd nedomnieva, že by dôvod rozhodnutia

spočívajúci v zásadnej nevyváženosti kandidátky bolo možné kvalifikovať ako prejav

arbitrárnosti rozhodnutia vlády s odôvodnením, že takýto dôvod odmietnutia právna úprava

vylučuje. Z čl. 22 dohovoru vyplýva exkluzívna právomoc parlamentného zhromaždenia

voliť (vyberať) sudcu ESĽP z národného zoznamu kandidátov predloženého Vysokou

zmluvnou stranou. Predloženie zjavne nevyváženého zoznamu kandidátov zo strany štátu

ako zmluvnej strany dohovoru môže predstavovať obchádzanie uvedenej právomoci

parlamentného zhromaždenia vyberať sudcu ESĽP, resp. vyvolať podozrenie, že by mohlo

ísť o takéto obchádzanie v snahe zaistiť zvolenie niektorému z kandidátov.

Samozrejme, v praxi nemožno zaistiť akúsi „ideálnu“ vyváženosť kandidátov a je

potrebné zohľadniť, že účelom celého postupu je vybrať, a nie prípadne odradiť

čo najkvalitnejších kandidátov. Preto je uvedené kritérium potrebné uplatňovať len

so značnou mierou zdržanlivosti, pričom relatívna vyváženosť zoznamu kandidátov by mala

vyplynúť predovšetkým z dôsledného uplatňovania ostatných kritérií týkajúcich sa

vhodnosti, resp. spôsobilosti navrhovaných osôb na post kandidáta v procese ich výberu

súdnou radou. Uvedené však nevylučuje takéto posúdenie aj zo strany vlády, osobitne

v situácii, keď predchádzajúce zoznamy kandidátov boli opakovane odmietnuté.

Návrh na schválenie zoznamu kandidátov na sudcu ESĽP bol prerokovaný

na zasadnutí vlády za rovnakých podmienok ako predchádzajúce obdobné návrhy súdnej

rady. V posudzovanom prípade sa o predloženom návrhu súdnej rady vo vláde hlasovalo

rovnako, ako aj o predchádzajúcich obdobných návrhoch. Zo žiadnych skutočností

nevyplýva, že by sa z hľadiska procesného postupu so sťažovateľom zaobchádzalo odlišným

spôsobom v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o post kandidáta na sudcu ESĽP.

Z odôvodnenia rozhodnutia vlády poskytnutého ministrom spravodlivosti vyplýva, že

vláda neposudzovala personálnu akceptovateľnosť či neakceptovateľnosť jednotlivých osôb

navrhovaných súdnou radou na posty kandidátov na funkciu sudcu ESĽP, ale skôr

vyváženosť kandidátky ako celku. Rozhodnutie vlády nevylúčilo žiadnu z navrhovaných

osôb z možnosti opätovne sa v ďalšom priebehu výberu uchádzať o post kandidáta

na funkciu sudcu ESĽP. Z uvedených dôvodov nedošlo k namietanému porušeniu

označených základných práv sťažovateľa v dôsledku skutočnosti, že nebol osobne prítomný,

resp. vypočutý na rokovaní vlády, ani v dôsledku skutočnosti, že sa mu inak riadne

zverejnené rozhodnutie vlády nedoručovalo osobne.

Postup vlády pri schvaľovaní zoznamu kandidátov, ktorý vyústil do namietaného

uznesenia, zodpovedá podľa názoru ústavného súdu ústavne konformnej interpretácii

a aplikácii ) v spojení s a ods. 5 písm. f) a nepredstavuje

porušenie základných práv sťažovateľa podľa a v spojení

s , a .

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú, v dôsledku čoho stratilo opodstatnenie rozhodovať

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa podaných v priebehu konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015