Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 43/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. A., P., L. P., P., a T. K., P., zastúpených advokátkou Mgr.

V. D., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a , práv zaručených v a

v spojitosti s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 5

písm. f) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co

115/2008 a jeho rozsudkom z 15. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. A., L. P. a T. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2010 doručená sťažnosť Ľ. A., L. P. a T. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 14 v spojitosti

s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a porušenia čl. 5 písm. f) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem

rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co

115/2008 a jeho rozsudkom z 15. júla 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovatelia sú osobami rómskeho etnického

pôvodu. Dňa 10. 6. 2005 podali Okresnému súdu v Michalovciach žalobu o poskytnutie

ochrany pred diskrimináciou proti žalovanému J. spol. s r.o., ktorou sa sťažovatelia ako

žalobcovia domáhali, aby súd určil, že konaním žalovaného voči žalobcom došlo

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a žalobcovia tým boli vystavení priamej

diskriminácii pre svoj rasový (etnický) pôvod. Zároveň sa domáhali, aby súd uložil

žalovanému povinnosť zaslať každému žalobcovi ospravedlňujúci list, ktorého obsahom

malo byť konštatovanie, že vzhľadom na to, že personál prevádzkarne žalovaného im

zabránil vo využití služieb, boli vystavení diskriminácii, bola znížená ich ľudská dôstojnosť,

pričom tento zásah bol protiprávny, za čo sa im hlboko ospravedlňuje. Zároveň navrhli, aby

súd zaviazal žalovaného zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

50 000,- Sk.

Sťažovatelia vo svojej žalobe tvrdili, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo dňa 14. 4. 2005, približne o 22.55 hod. kedy navštívili Kaviareň I. s

cieľom využiť služby pohostinstva a diskotéky. Okrem využitia spomínaných služieb si chceli

overiť, či v zariadení naozaj dochádza k diskriminácii Rómov. Pre takýto prípad boli

dohodnutí s ďalšími osobami z mimovládnej organizácie Poradňa pre občianske a ľudské

práva, ktoré by mohli byť pri prípadnom incidente prítomné. Sťažovatelia prišli ku vchodu

do kaviarne, kde narazili na zamestnanca žalovaného, ktorý od nich požadoval klubové

karty ako podmienku vstupu do kaviarne. Keďže sťažovatelia spomínanými klubovými

kartami nedisponovali, nebol im vstup do prevádzky umožnený a preto odišli. Zhruba o 15

minút neskôr sa do tej istej prevádzkarne dostavili tri spolupracovníčky mimovládnej

organizácie Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktorým bol vstup bez akýchkoľvek

problémov umožnení, bez toho, aby od nich žiadal predloženie klubovej karty. V danom

prípade sa teda so sťažovateľmi zaobchádzalo menej priaznivo ako sa zaobchádzalo s inými

osobami v porovnateľnej situácii, pričom sa od obslúžených osôb odlišovali jedine etnickou

príslušnosťou...

Okresný súd v Michalovciach rozhodol vo veci prvý krát rozsudkom dňa 31. 8. 2006,

ktorým konštatoval, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania a dopustil sa

diskriminácie tým, že žalobcov dňa 14. 4. 2005 vo večerných hodinách nevpustil do

priestorov kaviarne a uložil žalovanému zaslať každému žalobcovi ospravedlňujúci list...

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia aj žalovaný. Krajský súd

v Košiciach ako súd odvolací uznesením zo dňa 25. októbra 2007, sp. zn. -148

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uložil súdu prvého stupňa vec opätovne prejednať a vykonať navrhnuté dôkazy, resp. ich

nevykonanie zdôvodniť, vykonané dôkazy vyhodnotiť a rozhodnutie náležité odôvodniť tak,

aby bolo preskúmateľné a súčasne sa vysporiadať aj so skutočnosťami, ktoré žalobcovia

a žalovaní uviedli v podaných odvolaniach.

Okresný súd v Michalovciach po vrátení veci z druhostupňového súdu opätovne

rozhodol rozsudkom dňa 29. 1. 2008, pričom určil, že žalovaný dňa 14. 4. 2005 vo vzťahu

k žalobcom porušil zásadu rovnakého zaobchádzania a dopustil sa diskriminácie tým, že

žalobcov dňa 14. 4. 2005 vo večerných hodinách nevpustil do priestorov kaviarne. Zároveň

zaviazal žalovaného, aby zaslal žalobcom ospravedlňujúci list. Opätovne zamietol žalobu

sťažovateľov v časti, ktorou sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za

diskriminačné konanie. Žalobcovia podali proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie,

ktorým napadli výrok súdu, ktorým došlo k zamietnutiu ich žaloby v časti, ktorou sa

domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za diskriminačného konanie a v časti,

ktorou im nebola priznaná náhrada trov konania.

Na základe odvolaní podaných žalobcami a žalovaným vo veci rozhodoval Krajský

súd v Košiciach, ktorý rozsudkom zo dňa 15. 07. 2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že

- určil, že konaním žalovaného dňa 14. 4. 2005 voči žalobcom došlo k porušeniu

zásady rovnakého zaobchádzania a žalobcovia tým boli vystavení priamej diskriminácii

- uložil žalovanému povinnosť zaslať každému zo žalobcov ospravedlňujúci list

v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

- v časti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov konania...“.

3. Sťažovatelia tvrdili, že postupom a rozhodnutiami v ich právnej veci konajúcich

všeobecných súdov boli porušené nimi označené články , základné práva zaručené

a práva zaručené dohovorom a dohovorom o odstránení rasovej diskriminácie.

4. Podľa názoru sťažovateľov došlo „postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu

k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie tak ako je garantované čl. 46 ods. 1

a SR a Dohovoru“. Sťažovatelia zdôrazňujú, že „Princípu

práva na spravodlivý proces zodpovedá podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu aj

povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia náležité odôvodniť. V rámci dôsledného

plnenia tejto povinnosti je pritom nevyhnutné, aby sa všeobecné súdy vyrovnali1

s námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom, ktorý zodpovedá miere ich

významu. Ak všeobecné súdy takto nepostupujú, vedie to zvyčajne k nepreskúmateľnosti

nimi vydaných rozhodnutí, a tým aj k ich rozporu s princípmi spravodlivého procesu, ale aj

so samotným účelom súdneho konania... odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na závery

a odôvodnenie súdu prvého stupňa, ktorý napadli sťažovatelia dňa 28. 3. 2008 odvolaním.

Pričom však argumentáciu sťažovateľov obsiahnutú v tomto odvolaní krajský súd

odignoroval, resp. sa s ňou dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadal.“.

5. Sťažovatelia tvrdia, že „krajský súd tak dospel v svojom rozhodnutí k záverom,

ktoré sú zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a ako také mali za následok porušenie základných práv sťažovateľov garantovaných

v ústave a v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a slobodách... Sťažovatelia

majú za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé

a je ústavne nekonformné.“. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že „došlo v konaní pred súdom

prvého stupňa, ktoré bolo odobrené postupom a rozhodnutím Krajského súdu čo sa týka

nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy za diskriminačné taktiež v rámci práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, k porušeniu aj konkrétne princípu

rovnosti zbraní... Princíp rovnosti zbraní ako jeden z prvkov spravodlivého procesu

požaduje, aby každá strana v súdnom spore mala možnosť predložiť svoju vec súdu za

podmienok, ktoré nie sú jasne nevýhodné oproti protistrane. Možnosť uplatňovať svoje

argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje

stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany súd pozorne

preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní

do úvahy... V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti

zbraní vo vzťahu k sťažovateľom. Sťažovatelia ako už vyššie uviedli považujú rozhodnutia

všeobecných súdov za arbitrárne, nakoľko sa ich argumentáciou zaoberajú len

v obmedzenom rozsahu, v nich obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých

smeroch sú aj v rozpore s akýmikoľvek zásadami logiky. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia

všeobecným súdom tak došlo k porušeniu princípu rovnosti zbrani ako jedného zo

základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľov

v porovnaní s protistranou. Vyvodené závery všeobecných súdov sú podľa sťažovateľov

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a účinky týchto záverov mali za

následok porušenie práv sťažovateľov podľa medzinárodných dohovorov a .“.

6. Sťažovatelia namietali tiež porušenie svojich „práv zakotvených v článku 12 odst.

2 SR, článku 14 v spojitosti s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a článkov 5

písm. f) a 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii“, ktoré odôvodňovali tým, že „sú osobami

rómskej etnickej príslušnosti. V konaní pred všeobecným súdom namietali porušenie zásady

rovnakého zaobchádzania na základe ich etnického pôvodu. Majú za to, že ich etnický

pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými súdmi, ktoré skutkové okolnosti

prípadu zľahčovali a aj napriek tomu, že nakoniec po 5-tich rokoch dospeli k záveru, že

došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu ich etnicity, neuložili

diskriminujúcemu subjektu sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne, primerané

a odstrašujúce.“.

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd... postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. značkou

porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľov podľa čl. 12 ods. 2,

článku 46 ods. 1 , článku 47ods. 3 ... a ľudských práv a základných slobôd podľa

článku 6 ods. 1 a článku 14 v spojitosti s článkom 6... dohovoru... a článku 5 písm. f)

a článku 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. značka zo dňa 15. júla

2010 sa zrušuje

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo

výške každému po 5000,- € (slovom: päťtisíc Eur)... a nahradiť im a ich právnej zástupkyni

trovy konania...“

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti nahliadol ústavný súd do

súdneho spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. .

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

12. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 46 ods. 1

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa

odseku 2 rovní. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

14. Podľa čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade

so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty

zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia

právo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,

národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv: ... f) práva

prístupu na všetky miesta a na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú

dopravné prostriedky, hotely, reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky... Podľa čl. 6 dohovoru

o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných

vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich

jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore

s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na

týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej

diskriminácie utrpeli.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

16. Sťažovatelia namietali porušenie označených článkov , základných práv

zaručených a práv zaručených dohovorom a dohovorom o odstránení rasovej

diskriminácie postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2010

(bod 7) z dôvodov už uvedených v bodoch 2 až 6. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom

všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení

v ich právnej veci.

17. Sťažovatelia vo vzťahu k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru namietali, že rozhodnutie krajského súdu nie je z hľadiska

preskúmateľnosti presvedčivé a ústavne konformné, že krajský súd sa nedostatočne

vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré mali vplyv na

rozhodnutie vo veci samej, pritom nesprávne interpretoval vnútroštátne právne normy.

Sťažovatelia taktiež tvrdili, že krajský súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré

predložili v rámci konania, v čom vidia porušenie princípu rovnosti zbraní (zaručeného

v dohovoru a ). Podľa ich názoru sú rozhodnutia

všeobecných súdov arbitrárne, pretože sa argumentáciou sťažovateľov zaoberajú len

v obmedzenom rozsahu a ich odôvodnenia sú nepresvedčivé.

18. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. z 15. júla 2010

v podstatnom uviedol:

«... Odvolací súd prejednal vec podľa , bez nariadenia

pojednávania ( ) a rozsudok podľa zmenil a žalobu v časti

o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

Podľa , , o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon), každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké

zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na

súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä

domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho

konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané

zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak

nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,

spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa domáhať aj

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí

súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za

ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 11 ods. 2 cit. zák. žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu:

rovnakého zaobchádzania, ak žaloba oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne

usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný

vo vzťahu k spotrebiteľovi dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v poskytovaní

tovarov a služieb ustanovenú osobitným zákonom. Predávajúci najmä nesmie odmietnuť

predať spotrebiteľovi výrobky, ktoré má vystavené, alebo inak pripravené na predaj, alebo

odmietnuť poskytnutie služby, ktoré je v jeho prevádzkových možnostiach; nesmie takisto

viazať predaj výrobkov alebo poskytnutie služieb na predaj iných výrobkov, alebo

poskytnutie iných služieb, pokiaľ nejde o obmedzenie rovnaké pre všetky prípady

a v obchodnom styku obvyklé. To neplatí v prípadoch, v ktorých spotrebiteľ nespĺňa

podmienky, ktoré musí spĺňať podľa osobitných predpisov.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v 1. až 3. rade, ktorí patria k rómskej etnickej

skupine mali záujem dňa 14. 4. 2005 približne o 23.00 hod. navštíviť a využiť služby

kaviarne I. v M., prevádzkovanej žalovaným. Pri vstupných dverách do priestorov kaviarne

podniku žalovaného biletár M. V., ktorý je zamestnanec žalovaného podmieňoval vstup

žalobcov predložením klubovej karty. Po oznámení žalobcov, že takýmito kartami

nedisponujú, ich odkázal k majiteľovi podniku, ktorý vraj tieto karty predáva. Približne po

15 minútach sa pokúšali vstúpiť do tých istých priestorov žalovaného zamestnankyne

Poradne pre občianske a ľudské práva A. M., V. H. a K. L., ktoré nie sú príslušníčkami

rómskeho etnika, pričom biletár týmto osobám predal vstupné lístky, pričom žiadne klubové

karty od nich nežiadal. Po využití služieb žalovaného sa približne po 15 minútach vrátili

späť, kde sa pred kaviarňou stretli so žalobcami a navštívili políciu, kde celú záležitosť

oznámili.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ zamestnanec žalovaného podmieňoval vstup

žalobcov predložením klubovej karty, ktorými nedisponovali a následne predal

zamestnankyniam Poradne pre občianske a ľudské práva vstupné lístky bez toho, aby

požadoval od nich predloženie klubových kariet, možno konštatovať, že žalobcom bolo

odmietnuté poskytovanie služieb žalovaným, ktoré má v predmete činnosti na základe výpisu

z obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel Sro, vložka č. 6463/V. Odvolací súd

je toho názoru, že týmto konaním žalovaný porušil povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého

zaobchádzania, zakotvenú v ust. o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov a ust. o ochrane spotrebiteľa, čím bola aj znížená

dôstojnosť žalobcov. Preto v tejto časti odvolací súd podľa zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa vo výrokoch o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa tak, že do

jednotlivých výrokov zahrnul aj pojem, že bola znížená ľudská dôstojnosť žalobcov a to tým,

že do podniku žalovaného neboli vpustení žalobcovia ktorí boli Rómovia, ale svedkyne M.,

H. a L., ktoré nie súd Rómky, boli vpustené aj bez klubových kariet. Skutočnosť, že žalovaný

porušil povinnosť dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania bola v konaní preukázaná

aj výpoveďou biletára, zamestnanca žalovaného M. V., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi

uviedol, že pre vstup do priestorov kaviarne nebolo podmienkou preukazovať sa klubovými

kartami, čo taktiež vyplýva aj zo všeobecných pravidiel klubu.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobcovia sa domáhali nápravy protiprávneho

stavu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia, pričom okrem ospravedlňujúceho listu

požadovali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.659,70 € (50.000,- Sk) na každého zo

žalobcov.

K uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že žaloba na

zaplatenie takejto náhrady môže byť úspešná len za predpokladu dôkazu, že sú splnené

podmienky pre vyhovenie žalobe na poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia,

pričom však takéto morálne zadosťučinenie sa javí nepostačujúcim. Okrem už spomínaného

dôkazu o tom, že nepostačuje samotné morálne zadosťučinenie, musí žalobca preukázať, že

došlo k reálnemu zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti a dôstojnosti, a to dokonca značným

spôsobom. Podmienka značného spôsobu zníženia dôstojnosti, čí vážnosti fyzickej osoby

v spoločnosti je závislá od konkrétnych okolností prípadu. Nemožno ju mať za splnenú

v prípadoch zásahu, ktorý sa stal známy len úzkemu okruhu osôb, ktorý pretrvával len

krátky čas a ktorý z hľadiska svojej formulácie nemožno považovať za zásah značne

znižujúci dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Pociťovanie

nemajetkovej ujmy spočívajúce v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti

v spoločnosti v značnej miere je treba hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím ku

konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie

objektívneho kritéria), ako aj k osobe postihnutej fyzickej osoby, predovšetkým k jej veku

a postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). O zníženie dôstojnosti

fyzickej osoby aj vážnosti značným spôsobom pôjde iba tam, kde za konkrétnej situácie, za

ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako aj s prihliadnutím

k dotknutej fyzickej osobe možno spoľahlivo uzavrieť, že by nastalú nemajetkovú ujmu

vzhľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej

dôstojnosti, či vážnosti v spoločnosti, pociťovala ako závažnú, spravidla každá fyzická

osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Preto je v tejto

súvislosti dôležité zisťovať, ako zapôsobil zásah nielen na postihnutú fyzickú osobu a jej

rodinných príslušníkov, ale aj na osoby priamo zainteresované. Pritom by súd mal zisťovať

nielen to, či sa im stal známym zásah voči žalobcovi, ale aj to, ako by ho oni hodnotili,

pokiaľ by podobným spôsobom boli zasiahnuté ich práva. Ako už bolo zdôraznené, nestačí

na úspešnosť takejto žaloby preukázanie možnosti vzniku takejto ujmy u žalobcu. Zákon

v tejto súvislosti výslovne hovorí „bola znížená“ čo znamená, že ujma skutočne nastala a je

preukázateľná. Znamená to v konečnom dôsledku, že nie je možné vyhovieť takejto žalobe,

pokiaľ žalobca len tvrdí možnosť vzniku ujmy na svojej dôstojnosti a povesti v spoločnosti,

avšak nepreukáže, že k takejto ujme skutočne došlo.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ žalovaný

podmieňoval vstup žalobcov do priestorov kaviarne predložením klubovej karty, ktorá

nebola podmienkou pre jej vstup, pričom od zamestnankýň z Poradne pre občianske

a ľudské práva tieto klubové karty nepožadoval a predal im vstupné lístky, porušil žalovaný

povinnosť dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania, čím bola aj znížená dôstojnosť

žalobcov, avšak nie značným spôsobom, ktorý by zakladal nárok žalobcov na» uplatnenie

náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že bola značným spôsobom

znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie, pretože okrem

zamestnancov Poradne pre občianske a ľudské práva pri podmieňovaní vstupu žalobcov do

priestorov kaviarne predložením klubovej karty neboli prítomné žiadne iné osoby, teda

nedošlo k priamej diskriminácii žalobcov na verejnosti, zamestnanec žalovaného pri

požadovaní preukázania sa klubovými kartami sa správal k žalobcom slušne, nevytýkal ich

etnický pôvod. Taktiež je potrebné uviesť, že žalobcom bolo známe, že niektorých Rómov do

priestorov kaviarne I. nevpúšťajú, teda museli žalobcovia vopred s diskrimináciou rátať,

pričom návšteva kaviarne I. prevádzkovaná žalovaným bola vopred dohodnutá žalobcami

so zamestnankyňami Poradne pre občianske a ľudské práva. Zároveň je potrebné uviesť, že

nebolo úmyslom žalovaného hlboko znevážiť žalobcov, pretože žalovaný ako vyplýva z

obsahu spisu, zamestnával aj iných Rómov.

K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s tým, či

žalobcovia mali naozaj úmysel vstúpiť do kaviarne, pričom je toho názoru, že takýto úmysel

mali, je potrebné uviesť, že v priestupkovom konaní zamestnanec žalovaného M. V., ktorý

pracuje v reštaurácii I. M. ako biletár uviedol, že dňa 14. 4. 2005 okolo 23.00 hod.

nevpustil na diskotéku návštevníka z toho dôvodu, nakoľko sa nepreukázal klubovou kartou,

pričom uviedol, že klubové karty predáva len majiteľ a vstup na diskotéku je len pre členov,

ktorí majú klubové karty. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia mali úmysel vstúpiť do

kaviarne I., ktorú prevádzkuje žalovaný, a preto túto odvolaciu námietku žalovaného

odvolací súd považuje za neopodstatnenú.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd podľa zmenil rozsudok

v časti poskytnutia primeraného zadosťučinenia a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej

ujmy zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2

, keďže žalobcovia boli v konaní úspešní iba čiastočne, odvolací súd v súlade

s uvedenými zákonnými ustanoveniami rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania.»

19. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Rozsudok krajského súdu je náležite odôvodnený, pričom ho nemožno považovať za

arbitrárny ani z toho hľadiska, že vo svojom odôvodnení v podstatnom zdôraznil správnosť

napadnutého rozsudku (t. j. rozsudku okresného súdu, pozn.), pretože sa v zásadnom

stotožnil s jeho odôvodnením. Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri

preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

20. Sťažovatelia v sťažnosti namietali (z dôvodov uvedených v bode 4) tiež

porušenie , ako aj „v rámci porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ porušenie „princípu rovnosti zbraní“ (pozri dôvody

uvedené v bode 5). Keďže ústavný súd nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť

namietaného rozsudku krajského súdu v súvislosti s namietaným porušením práv podľa

a dohovoru, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia

ani v súvislosti s namietaným porušením a ani k sťažovateľmi

tvrdenému porušeniu „princípu rovnosti zbraní“.

21. Ústavný súd preskúmal konanie na krajskom súde nielen z hľadiska dodržania

práv zaručených , resp. dohovoru, ktorých porušenie

sťažovatelia namietali, ale aj vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia čl. 14 dohovoru

vrátane porušenia čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie. Ústavný

súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací v občianskom súdnom konaní sa odvolaním

sťažovateľov zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu

(ustanovenia a nasl. ) a napadnuté rozhodnutie

okresného súdu v celom namietanom rozsahu preskúmal. Obsahom týchto práv však nie je

automatický nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstavám sťažovateľov.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia nesúhlasili s prejaveným právnym názorom

krajského súdu, ktorý sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľov. Z uvedeného

pohľadu posúdil teda ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa

týka námietky porušenia čl. 14 dohovoru a čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení

rasovej diskriminácie.

22. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv (body

19 a 20), bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

23. Pokiaľ ide o namietané porušenie , tento neobsahuje základné

práva alebo slobody, ale ústavnoprávne princípy, pričom vyslovenie ich porušenia je

súčasne spojené s porušením ich iného základného práva. Keďže ústavný súd nezistil

v postupe a namietanom rozhodnutí krajského súdu porušenie označených základných práv

zaručených a práv zaručených dohovorom, ako aj dohovorom o odstránení rasovej

diskriminácie, nemohlo dôjsť (resp. ústavný súd nemohol konštatovať) k porušeniu

princípov vyplývajúcich z ustanovení .

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nepovažoval ústavný súd za

dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011