Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 437/2015
PDF · 438.83 KB
No categories available
III. ÚS 437/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou , advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 5/2012, postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 129/2014 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 341/2014 „ako celku“,
ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 341/2014 zo 14. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 5/2012, postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co
129/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 341/2014 „ako celku“ (ďalej spolu len „napadnuté
konanie ako celok“), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 341/2014 zo 14. januára 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
o náhradu škody, v ktorom sa domáhal proti žalovanému ̶Slovenskej republike zaplatenia
sumy 7 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci, konkrétne neprimeranými prieťahmi v súdnom konaní vedenom
na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5 C 305/2008 trvajúcimi bez meritórneho
rozhodnutia okresného súdu vo veci samej od 1. decembra 2003. Okresný súd o žalobe
sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo 17. októbra 2013, ktorým žalobu zamietol
ako nedôvodnú. Sťažovateľ proti rozsudku prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 129/2014 z 21. mája 2014 tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu bez nariadenia pojednávania potvrdil v celom rozsahu s tým, že
konštatoval, že „sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom mu tvrdenej vzniknutej
2
nemajetkovej ujmy, tieto dôkazy k nemajetkovej ujme neprodukoval, neuvádzal ujmu takejto
intenzity“. Sťažovateľ tvrdí, že tento názor krajského súdu nie je správny, pretože „morálna
ujma – nemajetková ujma v prípadoch odškodňovania za prieťahy v súdnom konaní sa
spravidla nepreukazuje, pretože účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi
vo veci samej je kompenzácia stavu neistoty, do ktorej poškodený sťažovateľ bol Okresným
súdom Pezinok uvedený... Obdobne tak nie je správny ani názor dovolacieho súdu.“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
založil na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a to že mu bola postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom, pričom tvrdil, že „konania odporovali požiadavke
na spravodlivosť súdneho konania, boli poznačené prílišným formalizmom, sú arbitrárne,
ústavne nekonformne odôvodnené, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“. Sťažovateľ
tvrdil, že „v čase podania dovolania sa sťažovateľ nachádzal v Ústave na výkon väzby
, kde nemal prístup k svojmu spisovému materiálu a nemal prístup k judikatúre
súdov na internete, teda nemohol podať dovolanie kvalifikovane a za rovnakých podmienok,
ako by ho mohla podať protistrana v spore. Vinou väzby, ktorá sa ukázala ako nezákonná –
viď. ústavnému súdu známe rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Tos/1/2015
zo dňa 15. januára 2015 – bolo závažným spôsobom porušené jeho základné právo
chránené čl. 47 ods. 3 ústavy.“. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej tvrdil, že „mu Krajský
súd v Bratislave odňal možnosť konať pred súdom a to tým, že ho ako účastníka konania
neupovedomil do väzby zákonom predpokladajúcim spôsobom o mieste a čase vyhlásenia
rozsudku dňa 21. mája 2014“. V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „takýmto
postupom mu bol odmietnutý prístup k súdu a na súdnu ochranu“.
Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýkal aj „porušenie práva rovnosti
a kontradiktórnosti súdneho konania“ a tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
vyplýva, že „k dovolaniu sa vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť... Toto
vyjadrenie odporkyne však ani do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené, najvyšší
súd ho sťažovateľovi nedoručil do rozhodnutia o dovolaní.“. Vychádzajúc z už opísaného
sťažovateľ tiež namieta, že „uznesenie najvyššieho súdu pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti
dovolania pre odňatie možnosti konať pred súdom, je formalistické, ústavne
neakceptovateľné a je prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho formalizmu“.
Na základe uvedenej argumentácie bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým
uznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,
aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konania, ďalej zároveň navrhol,
aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov v napadnutom konaní
ako celku, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trov
konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
4
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný
názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama
osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
6
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,
a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,
prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosť
konať pred súdom. Namietaná skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádzal v čase odvolacieho
a dovolacieho konania vo výkone väzby, nemala vplyv na výkon jeho procesných práv,
ktoré napokon aj realizoval (podal dovolanie, pozn.), pričom ostatné dôvody, ktoré uviedol
v dovolaní (prílišný formalizmus, arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov,
spravodlivosť a pod.) zjavne nezakladajú tento ním namietaný dôvod prípustnosti dovolania.
Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že
krajský súd ho neupovedomil „do väzby“ o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.
Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadať
krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3
OSP, ktorým by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj do
ústavu na výkon väzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa § 156 ods. 3 OSP, teda
oznámenie na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže
sťažovateľ netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň netvrdil,
že požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol
v okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP.
Vychádzajúc z uvedeného a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý
konštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, za
súčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 OSP ústavný súd dospel k záveru,
že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako
celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súd
sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj
túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného
k jeho dovolaniu, ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia
konštatuje, že vyjadrenie žalovaného neprinieslo žiadne relevantné skutočnosti alebo
tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o dovolaní. Napokon ani sťažovateľ
netvrdil opak, preto ústavný súd dospel k záveru, že vyjadrenie k odvolaniu nemalo zásadný
vplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj táto
námietka sťažovateľa je neopodstatnená (m. m. IV. ÚS 462/2010).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
8
1.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru.
Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru
musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného
práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia
práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,
sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy
nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť,
že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku
nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná
pre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia
daného práva [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajah
a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok
ESĽP Gordon Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že
k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,
že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným
spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu
odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd
uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo
na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa
dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok
nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05,
2. Sťažovateľ v ostatnej časti svojej sťažnosti namietal, že v napadnutom konaní
ako celku došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo
potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka
smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
10
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv vo vzťahu k postupu okresného
a krajského súdu v napadnutom konaní, je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť sťažovateľa
bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany okresného súdu
a krajského súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konanie
bolo už právoplatne skončené doručením rozsudku krajského súdu sťažovateľovi
4. augusta 2014. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
v napadnutom konaní, tak dovolacie konanie začalo doručením dovolania sťažovateľa
zo 7. augusta 2014 na dovolací súd, ktorý o podanom dovolaní rozhodol napadnutým
uznesením zo 14. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, že dovolacie konanie na najvyššom
súde netrvalo ani šesť mesiacov.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne
napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015
12