Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 437/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou , advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. „ako celku“,

ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co

129/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. „ako celku“ (ďalej spolu len „napadnuté

konanie ako celok“), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. januára 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní

o náhradu škody, v ktorom sa domáhal proti žalovanému ̶Slovenskej republike zaplatenia

sumy 7 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu

orgánu verejnej moci, konkrétne neprimeranými prieťahmi v súdnom konaní vedenom

na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. trvajúcimi bez meritórneho

rozhodnutia okresného súdu vo veci samej od 1. decembra 2003. Okresný súd o žalobe

sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo 17. októbra 2013, ktorým žalobu zamietol

ako nedôvodnú. Sťažovateľ proti rozsudku prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. mája 2014 tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu bez nariadenia pojednávania potvrdil v celom rozsahu s tým, že

konštatoval, že „sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom mu tvrdenej vzniknutej

2

nemajetkovej ujmy, tieto dôkazy k nemajetkovej ujme neprodukoval, neuvádzal ujmu takejto

intenzity“. Sťažovateľ tvrdí, že tento názor krajského súdu nie je správny, pretože „morálna

ujma – nemajetková ujma v prípadoch odškodňovania za prieťahy v súdnom konaní sa

spravidla nepreukazuje, pretože účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi

vo veci samej je kompenzácia stavu neistoty, do ktorej poškodený sťažovateľ bol Okresným

súdom Pezinok uvedený... Obdobne tak nie je správny ani názor dovolacieho súdu.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

založil na dôvode podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a to že mu bola postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom, pričom tvrdil, že „konania odporovali požiadavke

na spravodlivosť súdneho konania, boli poznačené prílišným formalizmom, sú arbitrárne,

ústavne nekonformne odôvodnené, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“. Sťažovateľ

tvrdil, že „v čase podania dovolania sa sťažovateľ nachádzal v Ústave na výkon väzby

, kde nemal prístup k svojmu spisovému materiálu a nemal prístup k judikatúre

súdov na internete, teda nemohol podať dovolanie kvalifikovane a za rovnakých podmienok,

ako by ho mohla podať protistrana v spore. Vinou väzby, ktorá sa ukázala ako nezákonná –

viď. ústavnému súdu známe rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k.

zo dňa 15. januára 2015 – bolo závažným spôsobom porušené jeho základné právo

chránené .“. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej tvrdil, že „mu Krajský

súd v Bratislave odňal možnosť konať pred súdom a to tým, že ho ako účastníka konania

neupovedomil do väzby zákonom predpokladajúcim spôsobom o mieste a čase vyhlásenia

rozsudku dňa 21. mája 2014“. V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „takýmto

postupom mu bol odmietnutý prístup k súdu a na súdnu ochranu“.

Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýkal aj „porušenie práva rovnosti

a kontradiktórnosti súdneho konania“ a tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyplýva, že „k dovolaniu sa vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť... Toto

vyjadrenie odporkyne však ani do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené, najvyšší

súd ho sťažovateľovi nedoručil do rozhodnutia o dovolaní.“. Vychádzajúc z už opísaného

sťažovateľ tiež namieta, že „uznesenie najvyššieho súdu pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti

dovolania pre odňatie možnosti konať pred súdom, je formalistické, ústavne

neakceptovateľné a je prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho formalizmu“.

Na základe uvedenej argumentácie bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým

uznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,

aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konania, ďalej zároveň navrhol,

aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov v napadnutom konaní

ako celku, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trov

konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

4

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný

názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama

osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

6

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho

dovolania podľa , teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosť

konať pred súdom. Namietaná skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádzal v čase odvolacieho

a dovolacieho konania vo výkone väzby, nemala vplyv na výkon jeho procesných práv,

ktoré napokon aj realizoval (podal dovolanie, pozn.), pričom ostatné dôvody, ktoré uviedol

v dovolaní (prílišný formalizmus, arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov,

spravodlivosť a pod.) zjavne nezakladajú tento ním namietaný dôvod prípustnosti dovolania.

Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že

krajský súd ho neupovedomil „do väzby“ o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.

Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadať

krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3

, ktorým by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj do

ústavu na výkon väzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa , teda

oznámenie na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže

sťažovateľ netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa , a zároveň netvrdil,

že požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol

v okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa .

Vychádzajúc z uvedeného a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý

konštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, za

súčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle ústavný súd dospel k záveru,

že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia ako

celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súd

sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj

túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného

k jeho dovolaniu, ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia

konštatuje, že vyjadrenie žalovaného neprinieslo žiadne relevantné skutočnosti alebo

tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o dovolaní. Napokon ani sťažovateľ

netvrdil opak, preto ústavný súd dospel k záveru, že vyjadrenie k odvolaniu nemalo zásadný

vplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj táto

námietka sťažovateľa je neopodstatnená (m. m. ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a identického základného práva podľa

čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

8

1.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru

musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného

práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia

práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Účinnosť právneho prostriedku nápravy

nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť,

že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku

nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná

pre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia

daného práva [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajah

a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok

ESĽP Gordon Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].

Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že

k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,

že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným

spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu

odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd

uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo

na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa

dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok

nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne ,

).

2. Sťažovateľ v ostatnej časti svojej sťažnosti namietal, že v napadnutom konaní

ako celku došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo

potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka

smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

10

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv vo vzťahu k postupu okresného

a krajského súdu v napadnutom konaní, je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť sťažovateľa

bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany okresného súdu

a krajského súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konanie

bolo už právoplatne skončené doručením rozsudku krajského súdu sťažovateľovi

4. augusta 2014. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

v napadnutom konaní, tak dovolacie konanie začalo doručením dovolania sťažovateľa

zo 7. augusta 2014 na dovolací súd, ktorý o podanom dovolaní rozhodol napadnutým

uznesením zo 14. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, že dovolacie konanie na najvyššom

súde netrvalo ani šesť mesiacov.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia

všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, ,

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle

po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne

napr. , , ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015

12