Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)Rozsudok_4Co-129-2014.pdf
PDF · 94.08 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/129/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Z.. P.. A.H. K., C. F. X, XXX XX F., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. októbra 2013, č.k. 4C 5/2012-99, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcovi domáhal zaplatenia istiny 7.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, a to Okresným súdom Pezinok v konaní so sp. zn. 5C 305/2008, keď jeho nesprávny úradný postup mal vyplývať z priloženej odpovede na sťažnosť na prieťahy v uvedenom konaní podpredsedom okresného súdu, ako aj z odpovede na prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom Krajského súdu v Bratislave. Rozhodol tak so zreteľom na ust. § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 9 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a s poukazom na zistený skutkový stav, že podpredsedníčka Okresného súdu Pezinok listom zo dňa 09.04.2009 odpovedala navrhovateľovi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní 5C 305/2008 (v ktorom navrhovateľ vystupuje na strane odporcu) tak, že k doručovaniu príloh k návrhu na začatie konania došlo až v apríli 2009, hoci návrh bol podaný dňa 01.12.2003, čo sa nedá považovať za postup súdu bez zbytočných prieťahov, aj keď inak súd vo veci meritórne konal, pričom pripustila, že v prípade skoršieho doručenia príloh k návrhu odporcovi mohla mať táto skutočnosť vplyv na celkovú dĺžku konania, hoci na jeho dĺžke sa podieľala výrazne práceneschopnosť odporcu. Za objektívne spôsobený prieťah v konaní sa odporcovi ospravedlnila s tým, že bude dohliadať na plynulosť vedenia daného súdneho konania. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že predseda Okresného súdu Pezinok listom zo dňa 29.06.2011 odpovedal navrhovateľovi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní so sp. zn. 5C 305/2008 tak, že nezistil narušenie plynulosti súdneho konania a sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú. Toto vybavenie sťažnosti prešetril predseda Krajského súdu v Bratislave a listom zo dňa 22.07.2011 odpovedal navrhovateľovi tak, že okresný súd nepostupoval v rámci nariadeného znaleckého dokazovania účinne, rýchle a s využitím všetkých procesných prostriedkov, pretože od nariadenia znaleckého dokazovania dňa 25.02.2009 sa až dňa 14.12.2009 a následne v dňoch 07.01.2010 a 12.01.2010 (teda po viac ako 9 mesiacoch od doručenia kópie spisu znalkyni) snažil o telefonické skontaktovanie s ňou, následne listom zo dňa 12.01.2010 jej bola doručená urgencia, dňa 10.03.2010 zákonná sudkyňa podala sťažnosť na
ustanovenú znalkyňu na MS SR, od ktorej doby však súd nevykonal reálne žiadne úkony smerujúce k zabezpečeniu urýchleného vyhotovenia znaleckého posudku, pretože až po uplynutí doby piatich mesiacov listom zo dňa 10.09.2010 požiadal MS SR o oznámenie stavu šetrenia jeho sťažnosti, pričom MS SR listom zo dňa 24.01.2010 informovalo o vyčiarknutí znalkyne zo zoznamu súdnych znalcov, keď následne až uznesením zo dňa 11.04.2011 bola vo veci ustanovená nová znalkyňa. Sťažnosť navrhovateľa vyhodnotil predseda Krajského súdu v Bratislave za opodstatnenú a za vzniknuté prieťahy sa ospravedlnil. Súd prvého stupňa mal za to, že nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v porušení zásady rýchlosti konania v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok, sp. zn. 5C 305/2008, keď podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom, a to predsedom súdu v rámci sťažnostného režimu zák. č. 757/2004 Z.z. alebo Ústavným súdom SR v rámci konania o sťažnostiach pre porušenie práva podľa zák. č. 38/1993 Z.z., prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch. Uviedol, že uvedenému názoru svedčí aj novela zák. č. 514/2003 Z.z. účinná od 01.01.2013, ktorá však neobsahuje prechodné ustanovenia. Konštatoval, že v danom prípade boli zbytočné prieťahy zistené podpredsedníčkou Okresného súdu Pezinok v liste zo dňa 09.04.2009 a predsedom Krajského súdu v Bratislave v liste zo dňa 04.08.2011, v danom konaní tak možno podľa súdu prvého stupňa konštatovať nesprávny úradný postup, a to za obdobie vymedzené v odpovedi podpredsedníčky Okresného súdu Pezinok a predsedu Krajského súdu v Bratislave, t.j. od 01.01.2008 do novembra 2008 a ďalej od 11.03.2009 do 14.12.2009 a od 10.03.2010 do 11.04.2011. V súvislosti s iným obdobím preto považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný, nakoľko v inom období zbytočný prieťah konštatovaný nebol, keďže pokiaľ ide o iné obdobie súd prvého stupňa nemal právny podklad pre vyvodenie existencie nesprávneho úradného postupu. Uviedol, že navrhovateľ si uplatnil návrhom náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v spôsobených neprimeraných prieťahoch v konaní v trvaní 7 rokov (1.000,- Eur za každý rok vyvolaného stavu právnej a osobnej neistoty) a mal za to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy ako aj kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje navrhovateľa, v konaní preto bolo potrebné špecifikovať a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení, ako to predpokladá ust. § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, rovnako aj pre ustálenie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou ujmou. Konštatoval, že podľa navrhovateľa jeho ujma mala spočívať v pocitoch bezbrannosti, bezmocnosti a neistoty z výsledku konania a v intenzívnom zásahu do rodiny, avšak podľa súdu prvého stupňa navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tomto smere a súd prvého stupňa uvedenú ujmu nemal za tak závažnú, že by ju bolo potrebné vyvážiť náhradou v peniazoch. Vzal pri tom do úvahy osobu poškodeného, ktorý je účastníkom nadštandardne vysokého počtu súdnych konaní, z čoho vyvodil, že miera spôsobilosti vyvolania ujmy u navrhovateľa na uvedenom skutkovom základe je u navrhovateľa znížená. Ustálil, že ani zo svedeckej výpovede manželky navrhovateľa nevyplynuli skutočnosti odôvodňujúce priznanie nemajetkovej ujmy, pričom túto svedeckú výpoveď vyhodnotil za nepresvedčivú vzhľadom na jej nevedomosť o žiadnom inom súdnom konaní navrhovateľa. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na plný úspech odporcu v konaní, ktorý si však ich náhradu neuplatnil, a preto mu ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote riadne odvolanie navrhovateľ s tým, že ho žiadal zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. ho žiadal zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Považoval ho za nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený, ktorá nekvalita súdneho rozhodnutia podľa neho spôsobuje porušenie jeho práva na súdnu ochranu. Postup súdu prvého stupňa mal za laxný a formalistický. Poukázal na články 1 a 2 Ústavy SR o konaní štátnych orgánov len v jej rozsahu a v medziach. Tvrdil, že nebyť opakovaného prieťahu v súdnom konaní Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 5C 305/2008, nedošlo by u navrhovateľa k vzniku morálnej ujmy, čo zakladá priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou ujmou. Pozornosť upriamil na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a na čl. 46 Ústavy SR, ktorým zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola účastníkovi poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorá nepredstavuje len právo domáhať sa súdnej ochrany ale aj právo túto dostať. Mal za to, že nárok na nemajetkovú ujmu nie je povinný preukázať, pretože predstavuje kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej bol uvedený a v ktorej bol udržiavaný do rozhodnutia súdu. Uviedol, že základnou povinnosťou súdu bolo zabezpečiť taký procesný postup, ktorý by čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, ktorá povinnosť súdu vyplýva i z ust.
§ 6 a § 100 ods. 1 O.s.p.. Poukázal na Nálezy ÚS SR o priznaní náhrad za porušenie práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov. Podľa neho bolo povinnosťou súdu prvého stupňa posúdiť nárok i podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Uvedený nedostatok má podľa neho za následok nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nemajetková ujma je subjektívnou kategóriou a vznikla v dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania a dôkazy k jej preukázaniu nemal súd prvého stupňa požadovať. Podľa neho sa súd prvého stupňa nevysporiadal s právnou povahou náhrady nemajetkovej ujmy ako kompenzácie stavu neistoty a taktiež s nutnosťou aplikácie doktríny ESĽP o odškodňovaní obetí prieťahov. Mal za to, že bolo povinnosťou odporcu preukázať, že navrhovateľovi nemajetková ujma nevznikla. Pozornosť upriamil na zásadu „iura novit cura“ znamenajúcu, že súd pozná právo a zároveň si je vedomý účinkov, ktoré vyvoláva.
Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Rozsudok je presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu o neexistencii nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy napriek naplneniu skutkovej podstaty nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 5C 305/2008. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a jeho právneho hodnotenia, alebo ktoré by mu v čase rozhodovania neboli známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumentácie nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, pretože by odvolací súd len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa , na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Ako konštatoval správne súd prvého stupňa, k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu prípadný nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní došlo v priebehu roka 2009 a následne v rokoch 2010 a 2011. Na danú vec je preto potrebné aplikovať novelu zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to zák. č. 517/2008 Z.z. účinný od 01.01.2009.
Táto tzv. druhá novela zákona č. 514/2003 Z.z., účinná od 01.01.2009 rozšírila ust. § 17 o nové odseky 3 až 5, ktorými bola dovtedajšia úprava týkajúca sa nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch doplnená, a to:
a/ zakotvením demonštratívneho výpočtu kritérií, na ktoré súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a,
b/ zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
V zmysle § 17 ods. 2 novelizovaného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Zákonom vyžadované kritérium pre priznanie nemajetkovej ujmy je teda skutočnosť, že samotné konštatovanie tejto skutočnosti nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného. Zásah takejto intenzity musí preukázať navrhovateľ, ktorý v posudzovanom prípade dôkazy k tomuto neprodukoval a neuvádzal ujmu takejto intenzity. Predmetné konanie je konaním sporovým, pre ktoré platí zásada prejednávacia, znamenajúca, že tvrdiť rozhodné skutočnosti, ale rovnako aj navrhovať pre ne dôkazy a uniesť dôkazné bremeno ohľadom tvrdených skutočností je vecou účastníkov. Títo majú jednak povinnosť tvrdenia, ale taktiež povinnosť dôkaznú. Z ust. § 120 O.s.p. sa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom dokazovania. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva bola preukázaná v konaní tak, aby ju súd uznal za pravdivú. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena účastníkom bez ohľadu na jeho procesné postavenie, predovšetkým však na účastníkovi tvrdiacom, že stav zakladajúci jeho právo nastal, t.j. na navrhovateľovi. Dôkazná povinnosť odporcu sa odvíja až od dôkazov predložených navrhovateľom. Rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať) zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na sporný vzťah aplikovaná.
Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu takej intenzity týchto následkov, že konštatovanie porušenia práva nie postačujúce pre odstránenie následkov , ktoré u navrhovateľa nastali, pretože došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. V danej veci sám navrhovateľ uvádzal, že základom pre jeho nárok sú pocity bezbrannosti, bezmocnosti a neistoty z výsledku súdneho konania, ktoré skutočnosti s prihliadnutím na osobu navrhovateľa, jeho rodinný a spoločenský život podľa názoru súdu odvolacieho nedosahujú intenzitu zakladajúcu priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako jej vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa.
Vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR relevantného pre Ústavný súd SR. Taktiež je pravdou, že v zmysle Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pre jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch..... Uvedená medzinárodná zmluva v príslušnom článku na rozdiel od priznaného nároku na odškodnenie pre prípad
nezákonného zatknutia alebo pozbavenia slobody (čl. 5 ods. 5 Dohovoru) však nárok na odškodnenie pre prípad porušenia práva na bezprieťahovosť súdneho konania neustanovuje.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Ohľadom náhrady trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., avšak z dôvodu, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, resp. si ich ani neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.