Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3f0/395102.1d675d.pdf
PDF · 175.91 KB
No categories available
8Cdo/341/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 341/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. S., bývajúceho
v L., proti odporkyni Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu škody, vedenej
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4 C 5/2012, o dovolaní navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2014 sp. zn. 4 Co 129/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 17. októbra 2013 č. k. 4 C 5/2012–99 návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia 7 000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy
z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci spočívajúceho
v neprimeraných prieťahoch v súdnom konaní (vedenom na Okresnom súde Pezinok
pod sp. zn. 5 C 305/2008), zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, ţe pri rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, ţe podkladom
a právnym základom pre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci
v prieťahoch v konaní, môţe byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným
orgánom a to predsedom súdu v rámci sťaţnostného reţimu zákona č. 757/2004 Z. z. alebo
Ústavným súdom Slovenskej republiky v rámci konania o sťaţnostiach pre porušenie práva
podľa zákona č. 38/1993 Z. z., prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch.
Tomuto názoru svedčí aj novela zákona č. 514/2003 Z. z. účinná od 1. januára 2013, ktorá
však neobsahuje prechodné ustanovenia. V danom prípade boli zbytočné prieťahy
konštatované podpredsedníčkou Okresného súdu Pezinok v liste z 9. apríla 2009 a predsedom
Krajského súdu v Bratislave v liste zo 4. augusta 2011. Teda moţno konštatovať, ţe
vo vymedzenom období došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v nedodrţaní
zásady prerokovania veci bez zbytočných prieťahov. Z dokazovania vyplýva, ţe súdom
objektívny prieťah bol konštatovaný a vymedzený od 1. januára 2008 do novembra 2008
(podpredsedníčkou Okresného súdu Pezinok), od 11. marca 2009 do 11. apríla 2011
(predsedom Krajského súdu v Bratislave).Súd potom povaţoval nárok navrhovateľa
v súvislosti s iným obdobím, v ktorom malo dôjsť k zbytočným prieťahom v predmetnom
konaní a s inými namietanými činnosťami resp. nečinnosťou súdu za nedôvodný, nakoľko
v tomto smere nebol konštatovaný prieťah v konaní zavinený súdom príslušným orgánom
a teda súd nemal právny podklad pre vyvodenie nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ
si v návrhu uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti
s namietaným nesprávnym postupom spočívajúcim v spôsobených neprimeraných prieťahoch
v konaní v trvaní 7 rokov (1 000 € za kaţdý rok vyvolaného stavu právnej a osobnej neistoty).
Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie
nemajetkovej ujmy, ako i kritériá pre určenie jej výšky zaťaţovala v konaní navrhovateľa.
Bolo preto treba, aby špecifikoval a preukázal závaţnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k nej došlo, závaţnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom ţivote ako
aj závaţnosť následkov v spoločenskom ţivote, ako to predpokladá ustanovenie § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a súd dospel
k záveru, ţe ním uvedená ujma nie je takou závaţnou, ktorú by bolo moţné vyváţiť náhradou
v peniazoch. Prihliadol pritom aj na osobu navrhovateľa ako účastníka nadštandardne
vysokého počtu súdnych konaní vedených na Okresných súdoch Bratislava I, II, III, V
a na Okresnom súde Pezinok, z čoho usúdil, ţe miera spôsobilosti vyvolania ujmy zásahom
spočívajúcim v porušení zásady rýchlosti konania a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote je u navrhovateľa zníţená. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 21. mája 2014
sp. zn. 4 Co 129/2014 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1
O.s.p.) a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dospel k záveru
o nedôvodnosti odvolania navrhovateľa, pretoţe prvostupňový súd vo veci zistil riadne
skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Vo veci vykonal náleţité dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p., dospel
k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny
záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právny normy, ktoré aj správne vyloţil a svoje
dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu náleţite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil.
Prihliadnuc na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny záver odvolací súd nezistil
v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho ţiadne vady majúce za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu spisu nevyplýva, ţe by svojím konaním
(rozhodnutím) odňal účastníkom konania moţnosť konať pred súdom. Rozsudok
je presvedčivý, obsahuje všetky náleţitosti vyplývajúce z § 157 ods. 2 O.s.p. V ďalšom
citoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., uviedol v čom spočíva dôkazná
povinnosť navrhovateľa, poukázal na charakter nemajetkovej ujmy a na podmienky pre jej
priznanie. Konštatoval, ţe zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu
neposkytol oprávnenie na priznanie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní
porušenia práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky relevantného pre Ústavný súd Slovenskej republiky. V zmysle
Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv
a slobôd. Ani čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nárok na odškodnenie pre prípad porušenia práva na bezprieťahovosť súdneho konania
neustanovuje. Za správne povaţoval aj rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania.
O trovách odvolacieho konania rozhodol, podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho spolu
s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom tým, ţe nebol upovedomený o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku krajským súdom, súdom nebola riadne splnená poučovacia
povinnosť tak, aby uniesol dôkazné bremeno. Tieţ namietal, ţe súd rozhodol na podklade
nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostastočné odôvodnenie rozsudku v rozpore
s § 157 ods. 2 O.s.p. a napokon aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov.
Odporkyňa navrhla dovolanie zamietnuť Dovolacie námietky povaţovala
za nedôvodné, pretoţe odvolací súd mohol rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, účastníkom bolo dané poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
odôvodnenie napadnutého rozsudku je jasné, presvedčivé a dostatočné a napokon správne
je aj právne posúdenie veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie
je prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu
je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je podľa ustanovenia § 238
O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/aţ e/ a g/ O.s.p. navrhovateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu
nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
ţe v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
ţe konanie je skutočne takouto vadou zaťaţené t. j., ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, nesplnenie poučovacej
povinnosti vo vzťahu k uneseniu dôkaznej povinnosti, neupovedomenie ho o vyhlásení
rozsudku odvolacieho súdu a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.
Pokiaľ ide o vyhodnotenie vykonaného dokazovania (vrátane svedeckých výpovedí)
dovolací súd uvádza, ţe podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. (pre úplnosť treba uviesť, ţe nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie
je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Aj nesprávnosť skutkových zistení by mohla prípadne zakladať
(len) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie
nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
pretoţe ním nie je znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu
tejto povahy moţno však namietať len v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný
prípad).
V danej veci sa na odvolacom súde neuskutočnilo odvolacie pojednávanie, ale išlo
o verejné vyhlásenie rozsudku odvolacím súdom, v ktorom prípade ustanovenie § 156 ods. 3
O.s.p. ukladá súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu, pričom neupravuje odchylný spôsob oznámenia účastníkovi, ktorý je vo výkone väzby.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd oznámil miesto a čas vyhlásenia rozsudku
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. dňa
6. mája 2014, ktoré bolo vyvesené na úradnej tabuli dňa 15. mája 2014 a zvesené bolo dňa
22. mája 2014 (čl. 114 spisu).
Z ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného v čase vyhlásenia rozsudku odvolacím
súdom) vyplýva, v ktorých prípadoch je odvolací súd povinný na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadiť pojednávanie, pričom v ostatných prípadoch moţno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
V danej veci nešlo o prípad, kedy by odvolací súd musel o odvolaní rozhodnúť na nariadenom
pojednávaní a preto tým, ţe o odvolaní navrhovateľa rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania neodňal mu moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z obsahu spisu tieţ vyplýva, ţe účastníci boli riadne poučení o procesných právach
a povinnostiach (čl. 26 spisu), preto ani dovolacia námietka navrhovateľa v tomto smere nie
je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36 ods. 1
Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie kusí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o nesplnení podmienok pre priznanie navrhovateľom uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v neprimeraných prieťahoch v predmetnom súdnom konaní. Odvolací súd sa stotoţnil
tak so skutkovými ako aj právnymi závermi prvostupňového súdu, pričom uviedol
a špecifikoval z akých dôvodov. Tieţ sa vysporiadal s odvolacími námietkami navrhovateľa,
ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ
rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne
rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Z koncipovania obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe aj keď prípustnosť dovolania
navrhovateľ vyvodzoval z vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatia mu moţnosti
konať pred súdom) v podstate namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti
by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) pouţil
správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O.s.p.,
lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu k námietkam navrhovateľa
z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľa
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustní, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe jej trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. januára 2015
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová