Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 15/2017
PDF · 214.59 KB
No categories available
III. ÚS 15/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Kotrbancom, Františkánske námestie 3, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
30 C 99/2000, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 46/2016 a jeho uznesením z 29. februára 2016, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 a sp. zn.
8 Cdo 139/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
10. novembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 99/2000,
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 46/2016 a jeho uznesením z 29. februára 2016, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 a sp. zn. 8 Cdo 139/2016.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žalobou podanou 24. júla 2000
inicioval na okresnom súde konanie o náhradu škody proti pôvodnému odporcovi
(neskôr ,
, ďalej len „odporca“). V priebehu konania bolo sťažovateľovi priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov najprv vo výške 50 % poplatkovej povinnosti
(uznesením okresného súdu č. k. 30 C 99/2000-145 z 29. októbra 2003) a neskôr v rozsahu
100 % pre celé konanie (uznesením okresného súdu č. k. 30 C 99/2000-604 z 30. augusta
2012). Okresný súd rozsudkom č. k. 30 C 99/2000-295 z 22. mája 2007 žalobu v časti
zastavil a vo zvyšnej časti zamietol. Odporcovi priznal náhradu trov konania.
3. Na základe odvolania krajský súd uznesením č. k. 14 Co 39/2008-348
z 29. januára 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a vo výroku o trovách
konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom č. k. 30 C 99/2000-451
z 3. decembra 2009 okresný súd žalobu v časti opäť zastavil, v zostávajúcej časti zamietol.
Odporcovi priznal náhradu trov konania. Na základe odvolania krajský súd uznesením
č. k. 7 Co 151/2010-536 z 31. januára 2012 rozsudok okresného súdu č. k. 30 C 99/2000-
541 z 3. decembra 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Napokon okresný súd
rozsudkom č. k. 30 C 99/2000-622 z 21. novembra 2012 žalobu zamietol a odporcovi
priznal náhradu trov konania. Na odvolanie krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 162/2013-650
z 18. februára 2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.
4. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 28. apríla 2014 dovolanie.
Dňa 7. mája 2015 okresný súd predložil dovolanie sťažovateľa dovolaciemu súdu
na rozhodnutie, ktorý prípisom sp. zn. 8 Cdo 328/2015 z 26. mája 2015 spis sp. zn.
30 C 99/2000 vrátil okresnému súdu ako predčasne predložený. Najvyšší súd v prípise
uviedol, že „žalobca dosiaľ žiadny poplatok za dovolanie nezaplatil, treba ho preto
dodatočne vyzvať, aby zaplatil súdny poplatok v lehote, ktorú vo výzve určí súd prvého
stupňa. (...) Na tomto procesnom postupe nič nemení tá skutočnosť, že uzneseniami
na čl. 145 a čl. 604 súd prvého stupňa priznal žalobcovi úplné oslobodenie od súdnych
poplatkov.“. Uznesením č. k. 30 C 99/2000-721 z 13. októbra 2015 okresný súd zastavil
dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 (dovolanie smerovalo proti
rozhodnutiu krajského súdu vydanému v merite veci) pre nezaplatenie súdneho poplatku
(ďalej aj „uznesenie okresného súdu o zastavení dovolacieho konania“), ktoré sťažovateľovi
vyrubil výzvou z 26. augusta 2015. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie.
Uviedol v ňom, že mu okresný súd priznal úplné oslobodenie od súdnych poplatkov, preto
mu nemal vyrubovať žiadne súdne poplatky za dovolanie. Uznesením č. k. 14 Co 46/2016-
733 z 29. februára 2016 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení
dovolacieho konania a ustálil v ňom, že úplné oslobodenie od súdnych poplatkov sa
nevzťahuje na dovolacie konanie. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Co 46/2016-733
z 29. februára 2016 sťažovateľ podal dovolanie, v ktorom dôvodil, že interpretácia
a aplikácia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku prezentovaná krajským súdom je
v napadnutom uznesení neprijateľná. Prípisom sp. zn. 30 C 99/2000 zo 7. júla 2016 okresný
súd predložil dovolanie sťažovateľa dovolaciemu súdu na rozhodnutie, ktorý prípisom
sp. zn. 8 Cdo 139/2016 z 21. septembra 2016 spis sp. zn. 30 C 99/2000 vrátil okresnému
súdu ako predčasne predložený. Uviedol v ňom, že na základe novelizovaného § 6
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov sa
od 23. decembra 2015 platí súdny poplatok za dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu potvrdzujúcemu uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení dovolacieho konania
v sume 10 eur. Ďalej výslovne ustálil, že „pokiaľ(...) poplatníkovi ako sporovej strane
nebolo rozhodnutím súdu priznané úplné oslobodenie od súdneho poplatku (§ 138 ods. 1
O. s. p.), je po účinnosti novely s podaním každého odvolania alebo dovolania spojený vznik
povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok“.
5. Sťažovateľ ďalej uvádza, že konanie v jeho právnej veci „trvá vyše 16 rokov. Jeho
dĺžka je už na prvý pohľad neprimeraná. Sťažovateľ v minulosti niekoľkokrát adresoval
predsedovi okresného súdu sťažnosť tak podľa § 17 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb., ako aj
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. Predseda okresného súdu však ani raz
nevyhodnotil sťažnosť za opodstatnenú... Sklamanie sťažovateľa z nečinnosti a z nesprávnej,
nesústredenej a neefektívnej činnosti všeobecných súdov v jeho veci je o to väčšie, že pred
vyše desaťročím dôveroval okresnému súdu, a svoju ústavnú sťažnosť vedenú na ústavnom
súde pod sp. zn. Rvp 1518/2005 zobral späť v nádeji, že okresný súd v ďalšom období
už bude konať bez zbytočných prieťahov.“.
6. Sťažovateľ sa v sťažnosti vyjadruje aj k trom kritériám, ktoré ústavný súd
zohľadňuje pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Ku kritériu zložitosti veci sťažovateľ uvádza, že „ide o právne jednoduchý
spor sťažovateľa o náhradu škody. S ohľadom na čas vzniku právneho vzťahu z porušenia
právnej povinnosti odporkyňou, vo veci je treba aplikovať zákon č. 35/1965 Zb. - Zákon
o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (Autorský zákon). V tomto odvetví práva
je k dispozícii kvalitná odborná literatúra i bohatá judikatúra všeobecných súdov.
Vec možno z hľadiska zložitosti preto vyhodnotiť ako nenáročnú.“.
Sťažovateľ vyhodnotil svoje správanie ako účastníka konania za aktívne,
„na akékoľvek požiadavky všeobecných súdov vždy reagoval promptne. V konaní sám
vyzýval všeobecné súdy na urýchlený postup a rozhodovanie. Opakovane využil aj inštitút
sťažnosti na prieťahy v konám podľa zákona č. 80/1992 Zb. i podľa zákona č. 757/2004
Z. z.“.
K postupu všeobecných súdov sťažovateľ uviedol, že „Postup okresného súdu,
krajského súdu i najvyššieho súdu je v sťažnosťou namietaných konaniach trvalo
nesústredený, svojvoľný a teda protiústavný. Najmä pre okresný súd platí aj to, že za takmer
sedemnásť rokov trvajúceho konania nevydal také rozhodnutie v meňte veci (a len
výnimočne produkoval také procesné rozhodnutie), ktoré by sťažovateľ nemusel napadnúť
opravnými prostriedkami. Tieto rozhodnutia boli opakovane zrušené vyššími súdmi.
Namiesto ústavne súladného rozhodovania o v poradí poslednom dovolaní sťažovateľa
z 28. apríla 2014 namierenom proti rozhodnutiu v merite veci sa všeobecné súdy
iba pohrávajú s otázkou súdnych poplatkov. Prekvapuje najmä najvyšší súd, ktorý pozná
obsah rozhodnutí okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ úplne oslobodený od súdnych
poplatkov (pozri prípis najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 328/2015 z 26. mája 2015), napriek
tomu toto oslobodenie odmieta akceptovať (pozri prípis najvyššieho súdu sp. zn.
8 Cdo 139/2016 z 21. septembra 2016). Takýto výkon práva je šikanózny.“.
7. Sťažovateľ napokon poukazuje na význam a závažnosť rozhodovanej veci
pre neho, keďže „štátom licencovaná súkromná televízna spoločnosť zničila majetok
sťažovateľa (rozsiahle autorské dielo), pričom výnosy z predaja autorských práv k tomuto
dielu domácim i zahraničným distribútorom mali slúžiť na hmotné zabezpečenie sťažovateľa
a jeho rodiny, o značnom význame a existenčnej závažnosti veci pre sťažovateľa niet
dôvodu pochybovať“.
8. Vzhľadom na dĺžku konania sa sťažovateľ touto sťažnosťou usiluje aj o to, aby
ústavný súd „súčasne vyriekol i porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy. Vychádzame pritom z konštantnej judikatúry ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 93/2010,1. ÚS 66/03,1. ÚS 688/2014, I. ÚS 142/04).“
9. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 99/2000,
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 46/2016 a jeho uznesením
z 29. februára 2016, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
8 Cdo 328/2015 a sp. zn. 8 Cdo 139/2016. Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal
okresnému a najvyššiemu súdu v označených konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu
finančné zadosťučinenie v sume 2000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07), resp. aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).
13. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
14. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu
ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 30 C 99/2000, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 46/2016 (konanie o odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu o zastavení
dovolacieho konania z dôvodu nezaplatenie súdneho poplatku), ako aj postupom
najvyššieho súdu v konaniach o dovolaniach vedených pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 (konanie
o dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu v merite veci), ako aj sp. zn.
8 Cdo 139/2016 (konanie o dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
14 Co 46/2016 z 29. februára 2016, ktorým bolo právoplatne zastavené dovolacie konanie
vedené pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku).
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala
bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru aby bola jeho vec
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
16. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 30 C 99/2000, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 46/2016 (konanie o odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu o zastavení
dovolacieho konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku), ako aj postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 (konanie o dovolaní
podanom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 Co 46/2016 z 29. februára 2016, ktorým
bolo právoplatne zastavené dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 z dôvodu
nezaplatenia súdneho poplatku) ústavný súd podotýka, že v súlade so svojou judikatúrou
(II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06) poskytuje ochranu základnému
právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola
sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného
práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Inými slovami, o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy možno hovoriť aj vtedy,
keď porušovanie označeného práva v konaní pred všeobecným súdom už skončilo
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu pred podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a teda stav právnej neistoty sťažovateľa bol už odstránený.
17. Vyhlásením rozsudku vo veci samej (21. novembra 2012 – okresný súd), ako aj
vyhotovením uznesenia o zastavení dovolacieho konania (13. októbra 2015 – okresný súd),
resp. vyhotovením uznesenia č. k. 14 Co 46/2016-733 o potvrdení odvolaním sťažovateľa
napadnutého uznesenia okresného súdu o zastavení dovolacieho konania vedeného
pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015 (29. februára 2016 – krajský súd) a ich doručením okresný súd
a krajský súd vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie
právnej neistoty sťažovateľa v prvostupňovom konaní aj v konaní o odvolaní podanom proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení dovolacieho konania, a napokon aj v konaní
o dovolaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 328/2015, preto bolo potrebné vec posudzovať
so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu, krajského
a aj najvyššieho súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia
vo veci samej, resp. vyhotovením označených uznesení pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu, keď okresný súd, krajský súd a ani najvyšší súd už nemohli žiadnym ústavne
relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom (napr.
18. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
19. Uvedené závery vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu, krajského
súdu a aj najvyššieho súdu boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
20. Sťažovateľ podal 22. apríla 2016 na okresnom súde dovolanie smerujúce proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Co 46/2016-733 z 29. februára 2016, ktoré bolo obratom
zaslané na vyjadrenie protistrane. Po uplynutí lehoty na vyjadrenie bolo dovolanie spolu
so spisovým materiálom predložené 8. júla 2016 najvyššiemu súdu na rozhodnutie o ňom
a bola mu pridelená sp. zn. 8 Cdo 139/2016. Najvyšší súd prípisom z 21. septembra 2016
vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený na účely vyrubenia súdneho poplatku
za podané dovolanie v sume 10 €. Následne okresný súd 25. októbra 2016 vyzval
sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie.
21. Hoci sťažovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v dovolacom konaní
nenamietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v príčinnej súvislosti s úkonmi okresného súdu
pri vybavovaní ním podaného dovolania, ústavný súd poukazuje na to, že súd prvej
inštancie po doručení dovolania sťažovateľa v súlade s jemu zákonom zverenými
kompetenciami (§ 436 Civilného sporového poriadku) vykonal všetky potrebné
a nevyhnutné procesné úkony na zabezpečenie kontradiktórnosti konania pred predložením
účastníkom konania podaného dovolania na ďalší procesný postup a rozhodnutie
dovolaciemu súdu, okrem vyrubenia súdneho poplatku (keďže okresný súd bol toho názoru,
že sťažovateľ je oslobodený od súdnych poplatkov).
22. Z uvedeného je zrejmé, že dovolanie sťažovateľa sa v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu nachádzalo ešte na okresnom súde, ktorý vykonával úkony súdu prvej
inštancie spojené s podaným dovolaním sťažovateľa, a preto postupom najvyššieho súdu
z tohto dôvodu ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
23. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť
za zjavne neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04,
24. Vzhľadom na uvedené, vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr.
II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 437/2015).
25. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré sťažovateľ odôvodňoval prieťahmi v postupe
označených všeobecných súdov. Pretože sťažovateľ porušenie tohto základného práva oprel
o dôvody identické s tými, ktoré uviedol v súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2
ústavy, bolo potrebné odmietnuť jeho sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
26. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017