Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 327/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti , ,

, , ,

, a , , zastúpených advokátkou

, , vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo , ,

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. a p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie každému v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd

Piešťany p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. a p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie každému v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e Okresný súd

Piešťany p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť ,

, a trovy konania

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet ich právnej

zástupkyne advokátky , , do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 30. júna 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

, a (ďalej len

„sťažovatelia“, v citáciách aj „odporcovia v 1. až vo 4. rade“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp.

zn. , pôvodne vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo začaté podaním žaloby 7. septembra

1999, ktorej predmetom bolo vydanie nehnuteľnosti, neskôr jej vypratanie, pričom

sťažovatelia sú v tomto konaní v procesnom postavení odporcov. Pristúpenie sťažovateľov

v 3. a vo 4. rade do konania okresný súd pripustil na pojednávaní uskutočnenom 3.

decembra 2004.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté

konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd podľa

v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ich

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, navrhujú, aby okresnému súdu prikázal konať v napadnutom konaní

bez zbytočných prieťahov. Ďalej navrhujú, aby im priznal finančné zadosťučinenie,

a to sťažovateľovi v 1. rade v sume 50 000 €, sťažovateľke v 2. rade v sume 45 000 €,

sťažovateľovi v 3. rade v sume 40 000 € a sťažovateľovi vo 4. rade v sume 40 000 €.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 342/15 z 8. júna 2015 doručeným ústavnému súdu 15. júna 2015, v ktorom

okrem iného uvádza:

«K namietaným dlhším obdobiam medzi niektorými úkonmi chcem poukázať

na rozsiahlosť dokladov predkladaných pred ďalšími pojednávaniami, ktoré bolo potrebné

naštudovať ako aj postupnú rozsiahlosť celého spisového materiálu, ktorý má v súčasnosti

1253 strán, čo najmä od 1. 1. 2008 po tom čo bol spis postúpený na znovuobnovený

Okresný súd Piešťany spôsobovalo dlhšie obdobia medzi jednotlivými úkonmi z dôvodu

nedostatočného personálneho obsadenia súdu sudcami, kedy na súde od 1. 1. 2008 pôsobilo

len 7 sudcov, hoci súdy s porovnateľne veľkým územným obvodom mali priemerne

15 sudcov, čo viedlo k neprimeranej zaťaženosti sudcov množstvom pridelených vecí,

pričom zo strany vedenia súdu nebolo možné túto situáciu žiadnym spôsobom ovplyvniť

a Ministerstvo spravodlivosti SR oprávnené určovať voľné miesta sudcov situáciu riešilo len

postupným navyšovaním miest sudcov, a to v priebehu 6 rokov na počet 13 sudcov, čo však

neviedlo k zníženiu zaťaženosti súdu, nakoľko Okresný súd Piešťany mal mať od 1. 1. 2008

s ohľadom na veľkosť jeho obvodu minimálne 15 sudcov.

Ďalšie obdobia nečinnosti v konaní boli ovplyvnené dlhšie trvajúcimi

práceneschopnosťami zákonného sudcu, čo v jednom prípade, kedy bol sudca

práceneschopný od apríla 2009, viedlo k prerozdeleniu všetkých jeho spisov medzi

ostatných sudcov v období od 3. 6. 2009 do 20. 11. 2009. V období od 01. 09. 2010

do 30. 04. 2011 bol sudca dočasne pridelený na Krajský súd v Trnave, preto

boli všetky jeho veci prerozdelené medzi ostatných sudcov a daná veci bola

dňa 23. 09. 2010 pridelená sudkyni spolu s ďalšími 240 vecami aj

z agendy P, ktoré bolo potrebné prednostne vybavovať, pričom sudkyňa vzhľadom na počet

vecí vo svojom senáte a počet prerozdelených vecí, nestihla v danej veci vykonať úkon.

K spisu si dovoľujem doplniť, že vo veci bolo 3 krát rozhodnuté rozsudkom

(18. 09. 2002, 16. 12. 2005 a 30. 11. 2011), pričom na odvolania boli všetky rozsudky

zrušené a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.

Pojednávania boli opakovane odročované z dôvodov tak na strane navrhovateľa

(navrhovateľ už ,,klasicky“ spravidla na nariadenom pojednávaní, príp. tesne

pred nariadeným pojednávaním mení návrh), ako aj na strane odporcov (opakovaná

neprítomnosť niektorého z odporcov, ktorých výsluch je potrebné vykonať po každej zmene

návrhu v intenciách úpravy KS, žiadosti odporcov o odročenie pojednávania) ako aj

na strane súdu (opakovane odročované či už z dôvodu PN sudcu alebo dočasného

pridelenia na KS).

Zákonný sudca k skutočnosti, že sťažovatelia v závere podanej sťažnosti uviedli, že

v dôsledku tohto súdneho konania a jeho medializáciou bolo poškodené ich dobré meno

a povesť, doplnil, že na pojednávaní konanom dňa 28. 11. 2014 vyšlo najavo, že O1 (O2 je

už bývalá manželka O1, O3 a O4 sú ich deti) bol v čase nadobudnutia predmetných

nehnuteľností (6 bytového domu a prísl. pozemku) za kúpnu cenu (545 690, Sk/18 113,59

eura) vo verejnej funkcii ako viceprimátor Mesta (viď č. l. 1221 in fine),

a cez tento poznatok je potrebné vnímať aj na požadované finančné zadosťučinenie (celkom

spolu v sume 175 000, eur).

Už samotná skutočnosť, že sudca má viac ako 600 až 700 vecí v pojednávacej

agende, v ktorých treba vytýčiť termín pojednávania, znamená, že ak by sudca vo všetkých

veciach naraz vytýčil pojednávanie, mal by termíny vytýčené na viac ako 12 mesiacov

dopredu, pričom v žiadnej z vecí by nemohol pojednávanie odročiť na skorší termín ako

za rok, čo je neprípustné. V ideálnom prípade sudca skončí okolo 300 vecí v hlavnej agende

za rok, čo znamená, že efektívne odpojednáva 300 konaní, ktoré je schopný skončiť, nakoľko

veľa konaní treba pojednávať viac ako raz. Už len táto okolnosť neumožňuje sudcovi

efektívne konať vo viac ako 600 spisov v hlavnej agende, čo má za následok objektívne

prieťahy v konaniach, ako aj dlhé obdobia medzi jednotlivými úkonmi. Množstvo vecí

v pojednávacej agende v senáte sudcov Okresného súdu Piešťany má za následok prieťahy

v súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci s ohľadom na potrebu vybavovať

pridelené veci podľa poradia nápadu s prihliadnutím len na prednostné veci, čo sa

predmetného konania netýka.

Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti

výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu

väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi,

ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní.

Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov,

kde s účinnosťou od 1. 5. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod

okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd

naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace

k územnému obvodu okresu Hlohovec.»

Zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd

zistil takýto priebeh napadnutého konania:

Po podaní žaloby o vydanie nehnuteľnosti 7. septembra 1999 na Okresnom súde

Trnava bol 27. decembra 2000 predmetný spis na vybavenie a rozhodnutie postúpený

miestne a vecne príslušnému okresnému súdu.

V priebehu roka 2001 po vykonaní viacerých jednoduchých procesných úkonov

okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. jún 2002, ktoré bez prerokovania veci

odročil na 18. september 2002, pričom na uvedenom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok

vo veci samej.

Po podaní odvolania proti predmetnému rozsudku bol tento uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 31. marca 2003 zrušený a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľom podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia bol okresnému súdu

doručený 2. apríla 2003, pričom uvedený návrh okresný súd uznesením z 13. júna 2003

zamietol.

Okresný súd 8. novembra 2004 nariadil pojednávanie na 3. december 2004, pričom

na uvedenom pojednávaní okresný súd okrem zmeny petitu žaloby pripustil aj pristúpenie

ďalších účastníkov na strane odporcu (odporcovia v 3. a vo 4. rade).

Pojednávanie okresným súdom 29. septembra 2005 nariadené na 5. december 2005

bolo z dôvodu účasti zákonného sudcu na školení odročené na 12. december 2005

a po odročení okresný súd 16. decembra 2005 vo veci druhýkrát vyhlásil meritórny

rozsudok.

Po jeho doručení účastníkom konania po podaní odvolania krajský súd uznesením

z 20. júna 2006 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Uznesením z 18. júna 2007 okresný súd pripustil vstup vedľajšieho účastníka

do napadnutého konania. Proti predmetnému uzneseniu o pristúpení vedľajšieho účastníka

sa odvolali odporcovia v 1. až vo 4. rade. Krajský súd uznesením z 18. júla 2008

vstup vedľajšieho účastníka do konania nepripustil, na čo vedľajší účastník reagoval

22. októbra 2008 podaním dovolania.

V dôsledku podaného dovolania bolo aj pojednávanie okresným súdom nariadené

odročené na neurčito. Súdny spis okresného súdu bol na rozhodnutie o dovolaní

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) predložený

2. januára 2009, pričom najvyšší súd uznesením z 1. júla 2009 dovolanie odmietol.

Pojednávanie uskutočnené 28. júna 2010 bolo na účely doplnenia dokazovania

odročené na 10. september 2010.

Pojednávanie uskutočnené 8. augusta 2011 bolo odročené na 30. november 2011.

Na tomto pojednávaní okresný súd tretíkrát vyhlásil rozsudok v merite veci, proti ktorému

sa odvolali odporcovia v 1. až vo 4. rade. Okresný súd 2. februára 2012 vyhlásil doplňujúci

rozsudok vo veci samej. Odporca v 1. až vo 4. rade 11. apríla 2012 podaním vzniesli

námietku zaujatosti proti sudkyniam odvolacieho senátu krajského súdu, pričom najvyšší

súd uznesením z 23. apríla 2012 rozhodol, že sudkyne krajského súdu nie sú vylúčené

z rozhodovania vo veci.

Pojednávanie o odvolaní na krajskom súde nariadené na 21. január 2013 sa

na základe žiadosti právneho zástupcu odporcov v 1. až vo 4. rade neuskutočnilo a bolo

odročené na 4. február 2013, keď krajský súd uznesením rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti zrušil a vec okresnému súdu vrátil na ďalšie konanie.

Pojednávania nariadené na 2. október 2013 a 16. máj 2014 sa z dôvodu

práceneschopnosti zákonného sudcu neuskutočnili a boli odročené.

Pojednávanie nariadené na 27. august 2014 bolo odročené na 28. november 2014

z dôvodu potreby rozhodnutia o zmene návrhu prednesenom na pojednávaní.

V priebehu roka 2015 právny zástupca odporcov v 1. až vo 4. rade požiadal okresný

súd o poskytnutie lehoty na účely mimosúdneho rokovania, ktoré dohodu neprinieslo,

pričom okresný súd 26. mája 2015 nariadil termín pojednávania na 26. jún 2015.

Na uvedenom pojednávaní okresný súd uznesením nariadil doplnenie dokazovania

ohliadkou nehnuteľnosti, ktorá je predmetom rozhodovania v napadnutom konaní.

Ohliadka na mieste samom po prerušení pojednávania sa uskutočnila a bola

ukončená o 10.30 hodine.

Ostatným procesným úkonom vo veci je uznesenie okresného súdu z 15. júla 2015,

ktorým bolo konanie o uložení povinnosti odporcom vypratať nehnuteľnosť vylúčené

na samostatné konanie.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko prostredníctvom právnej

zástupkyne podaním doručeným ústavnému súdu 20. augusta 2015, v ktorom okrem iného

uviedli:

„Pokiaľ ide o vyjadrenie Okresného súdu Piešťany, v krátkosti zareagujeme iba

na časť, v ktorej súd poukazuje na nutnosť odročovania pojednávaní z dôvodov na strane

odporcov (ich neprítomnosť na pojednávaní). Toto tvrdenie je skresľujúce, nakoľko súd

opakovane odporcov vypočúval k tým istým skutkovým okolnostiam a na ostatnom

pojednávaní konanom dňa 26. 06. 2015 dokonca zákonný sudca odporkyniam v 2. a 4. rade

prekladal rozhodnutia odvolacieho súdu s vyznačeným odsekom, že k čomu sa majú

vyjadriť. Poukazujeme na to, že toto konanie je významné predovšetkým po právnej stránke

a nie po skutkovej a odporcovia boli opakovane vypočúvaní k tým istým okolnostiam,

čo zo spisu jasne vyplýva. V žiadnom prípade svojim konaním neprispievali k vzniknutým

prieťahom. Zároveň však chceme poukázať na skutočnosť, že Uznesením Okresného súdu

Piešťany, č. k. zo dňa 15. 07. 2015 (teda po takmer 16 rokoch od začatia

konania) súd vylúčil výrok č. V žaloby znejúci na vypratanie nehnuteľností na samostatné

konanie, čím si dovoľujem tvrdiť vzniknú v konaní ďalšie prieťahy a právna neistota

odporcov sa zasa predĺži.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,

že spory týkajúce sa určenia práv k nehnuteľnostiam patria do bežnej rozhodovacej agendy

všeobecných súdov a po právnej stránke ich nemožno považovať za zložité

(napr. ). Ani v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu nejde

o takú mieru skutkovej zložitosti, ktorou by bolo možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku

napadnutého konania, ktoré v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu nebolo ani

po viac ako 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

2. Čo sa týka kritéria správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd

konštatuje, že sťažovatelia sa niektorých pojednávaní nezúčastnili, v dôsledku čoho

po zmene návrhu nebolo možné vykonať ich výsluch, no podľa názoru ústavného súdu tieto

skutočnosti zásadným spôsobom neovplyvnili dĺžku napadnutého konania.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska

je neakceptovateľné, aby konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 15 rokoch

od jeho začatia.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že priebeh napadnutého konania bol v zásade plynulý,

ale na druhej strane bol poznačený neefektívnym postupom okresného súdu. Uvedené

vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že prvostupňové rozsudky okresného súdu boli

v priebehu napadnutého konania po podaní odvolaní trikrát uzneseniami krajského súdu

zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, v dôsledku čoho nepochybne

došlo k spomaleniu jeho priebehu.

V prvom prípade rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. septembra 2002

bol uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2003 zrušený a vec bola

okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem

iného uviedol:

„Z vyššie uvedeného uznesenia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akú zmenu návrhu

pripustil, pretože chýba výroková časť uznesenia, v ktorej by bolo uvedené znenie

pripustenej zmeny návrhu, jej konkrétne znenie.

Okrem toho návrh, ktorý predniesol navrhovateľ dňa 08. 10. 2001 na pojednávaní

nie je riadnym návrhom, pretože nie je presne špecifikované, čo presne by mal navrhovateľ

vydať. Nestačí uviesť, že to má byť plnenie poskytnuté odporcami, ale musí byť presne

špecifikované, aké plnenie to bolo, ktoré by mal vydať.

Tieto nedostatky spôsobujú nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa keďže nie je zrejmé, čo presne malo byť predmetom konania, z toho potom nie je

zrejmé, či bolo rozhodnuté o celom návrhu navrhovateľa, o celom predmete konania, ktoré

skutočnosti zasa spôsobujú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa,

pretože nie je možné preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa.

Vzhľadom na uvedené musel odvolací súd, z dôvodu procesného pochybenia

čo do predmetu konania, ktorý nedostatok nemôže odstrániť odvolací súd, napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa ust. a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.“

Aj rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2005 bol uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2006 zrušený a vec bola okresnému súdu

vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„Prvostupňový súd sa v 1. rade po zrušení veci súdu prvého stupňa dopustil takej

istej procesnej vady, pre ktorú bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené, pretože

uznesením Krajského súdu Trnava 598 zo dňa 31. 3. 2003 bolo vytknuté súdu

prvého stupňa, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pretože

nerozhodol o zmene žalobného petitu, rozhodol iba uznesením, že návrh na zmenu pripúšťa

a z uznesenia nie je zrejmé, akú zmenu pripustil, pretože chýba výroková časť uznesenia.

To isté urobil aj na pojednávaní 3. 12. 2004 potom, čo už navrhovateľ doplnil svoj návrh

a žiadal zmenu pripustiť, pretože svojim podaním žalobca nielen žiadal pripustiť zmenu

petitu, ale žiadal aj aby súd pripustil pristúpenie ďalších účastníkov v 3. rade

a v 4. rade , . Na pojednávaní 3. 12. 2004

prvostupňový súd síce celkový návrh na zmenu žalobného petitu uviedol v zápisnici, ale

nerozhodol o nej, pretože vydal len uznesenie, v ktorom konštatuje, že návrh na zmenu tak

ako je vyššie uvedené pripúšťa. Týmto je vlastne nepreskúmateľné, o čom prvostupňový súd

rozhodoval, o čom sa ďalej v predmetnom konaní konalo.“

A napokon aj rozsudok okresného súdu sp. zn. z 30. novembra 2011

bol v napadnutej časti uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. februára 2013

zrušený a v napadnutých častiach sa vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: «Prvostupňový súd teda

sa vôbec v konaní nezaoberal tým, kto skutočne predmetný dom užíva, či už bytový priestor

v predmetnej nehnuteľnosti niektorí zo žalovaných alebo užíva nebytový priestor, prípadne,

či má uzatvorené nájomné vzťahy s inými fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré

predmetné priestory užívajú. Nedostatočné zistenie skutkového stavu v týchto častiach tiež

robia rozhodnutie súdu I. stupňa nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Naostatok je absolútne nepreskúmateľné tiež rozhodnutie v časti vyhovenia V. nároku

navrhovateľa o povinnosti vrátiť odporcom 1. a 2. v celosti plnenie z kúpnej ceny

za nehnuteľnosť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa absentuje úplne dôvodmi pre tento výrok,

vôbec nie je možné z neho zistiť prečo prvostupňový súd rozhodol takýmto spôsobom.

Zdôvodnenie, že V. výrok logicky nadväzuje na výrok III. a IV. nie je zdôvodnenie prečo tak

súd rozhodol. A vyhovel v tejto časti návrhu navrhovateľa. Ak takýto nárok navrhovateľ

podal, je podstatné takisto zistiť nielen skutkové okolnosti, ale aj právne týkajúce sa daného

právneho vzťahu, z čoho vyplýva povinnosť vrátiť cenu za nehnuteľnosti na základe kúpnej

zmluvy. Nestačí len citácia uvedeného ustanovenia, ale je potrebné zdôvodniť skutkovými

okolnosťami práve aplikovaním daného ustanovenia zákona na daný právny vzťah.

Je potrebné vychádzať z toho, že treba túto zmluvu uviesť ako listinný dôkaz, treba poukázať

na to, čo na základe nej bolo získané. Na základe nej sa plnilo z oboch strán a preto je

potrebné zdôvodniť aké plnenie, a aké obohatenie, na úkor koho sa získalo a kto ho má

vydať, z akého dôvodu.

I keď sa odvolací súd snažil na odvolacom pojednávaní účastníkov vypočuť aj tých,

ktorí vypočutí neboli, alebo boli vypočutí iba v obmedzenej miere, nemožno tým zhojiť

nepreskúmanie rozhodnutia súdu prvého stupňa už v spomínaných častiach jeho

rozhodnutia týkajúcich sa práve nároku navrhovateľa o určení vlastníctva k predmetnej

nehnuteľnosti, o povinnosti vypratať predmetné nehnuteľnosti, o povinnosti vrátiť odporcom

plnenie na základe kúpnej zmluvy, ako prvostupňový súd ukladá povinnosť na základe

uzavretej kúpnej zmluvy.

Odvolací súd preto musel rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť podľa ust. § 221

ods. 1 písm. f) pretože nepočutím (správna formulácia mala asi byť „nevypočutím“,

pozn.) účastníka konanie k pripustenému návrhu a nepreskúmateľnosťou rozhodnutia

pre nedostatok dôvodov sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom. Podľa ust. § 221

ods. 2 bolo potrebné preto vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (obdobne napr. , , ,

).

Argumenty, ktorými okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval prieťahy

v konaní, ústavný súd nemohol akceptovať, pričom poukázal na svoju predchádzajúcu

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorí

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom

na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať

technicko organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac,

ak to môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

neefektívnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia nachádzajú.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume, ktorá

je špecifikovaná v sťažnosti z dôvodov v nej uvedených. Poukazujú najmä na to, že prieťahy

v konaní v nich vyvolávajú stav právnej neistoty, beznádeje a bezmocnosti.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy

konkrétne okolnosti daného prípadu, skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo

do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie súm

sťažovateľovi a sťažovateľke v 1. a 2. rade – každému po 6 000 € a sťažovateľovi

a sťažovateľke v 3. a vo 4. rade, keďže vstúpili do konania neskôr, každému po 4 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré

im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní o ich sťažnosti advokátkou

. Podľa ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá

bola 804 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby

vrátane režijného paušálu v sume 284,08 € nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom

podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľom úhradu trov

konania v sume uplatnenej ich právnou zástupkyňou.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 5 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015