Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 590/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti , ,

zastúpenej advokátkou , , ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Košice

I v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €

(slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet

jej právnej zástupkyne , , do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 13. septembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“, v citáciách aj

„odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka, ako právna nástupkyňa svojho manžela

, pôvodného účastníka konania na strane oprávneného, sa v konaní

vedenom od 13.08. 2009 pred odporcom pod sp. zn. , EX 163/2009,

domáhala proti povinnému vymoženia pohľadávky vo výške 1.547,20 Eur s prísl.

priznanej uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 6.5.2008, sp. zn.

216, ktoré vo výroku o priznaní vymáhanej pohľadávky nadobudlo právoplatnosť a stalo sa

vykonateľným dňa 13.5.2009.

Proti exekúcii podal povinný dňa 24. mája 2010 námietky.

Uznesením zo dňa 27.9.2010 č.k. -42 Okresný súd KE I obsadený

vyšším súdnym úradníkom, námietky povinného zamietol.

Proti uvedenému Uzneseniu podal dňa 15. decembra 2010 povinný odvolanie.

Odvolanie povinného zo dňa 15. decembra 2010 odporca nedoručil ani

oprávnenému, ani jeho právnej nástupkyni do dňa podania tejto sťažnosti.

Napriek nedoručeniu odvolania povinného zo dňa 15. decembra 2010 proti

uzneseniu zo dňa 27.9.2010 oprávnenému odporca uznesením zo dňa 21. februára 2012,

sp. zn. -100 vyhovel námietkam povinného.

Následne odporca, uznesenie zo dňa 21. februára 2012, sp. zn. -100,

oprávnenému nedoručil, ale napriek tejto skutočnosti predmetne uznesenie dňa 12.5.2012

vyznačil doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

Námietku oprávneného proti uvedenému nesprávnemu postupu, odporca rozhodol

Uznesením zo dňa 6.9.2013 sp. zn. -174, ktorým zrušil doložku

právoplatnosti a vykonateľnosti na uznesení zo dňa 21. februára 2012, sp. zn. 17

-100.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 17.3.2014,

sp. zn. -183 potvrdil uznesenie odporcu zo dňa 21. februára 2012, sp. zn. 17

-100.

Najvyšší súd SR na základe dovolania sťažovateľky, uznesením zo dňa 06 októbra

2015 pod sp. zn. zrušil uznesenie odporcu zo dňa 21.februára 2012 sp. zn.

-100 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.3.2014 sp. zn.

a vec odporcovi vrátil, pretože odporca nedoručením odvolania

povinného odňal účastníkovi -oprávnenému možnosť konať pred súdom, neposkytol súdnu

ochranu a porušil základne právo na spravodlivosť.“.

3. V podaní doručenom ústavnému súdu 10. marca 2016 sťažovateľka uviedla:

„Odporca prehĺbil stav právnej neistoty sťažovateľky tým, že napriek rozhodnutiu

Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 10. 2015, do dňa podania tohto doplnenia, teda v priebehu

viac ako 5 mesiacov po vydaní rozhodnutia NS, nesplnil svoju procesnú povinnosť

a nedoručil sťažovateľke odvolanie povinného z 15. decembra 2010 v exekučnej veci proti

uzneseniu v. s. u. z 27. 9. 2010. K náprave veci nedochádza a odporca pokračuje

v prieťahoch v konaní.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil jej základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , aby okresnému

súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj úhradu trov konania.

5. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. (doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2016), v ktorom sa okrem

iného uvádza, že „Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci dospel som k záveru, že predmetná

vec sa javí ako fakticky zložitejšia, nakoľko povinný v rámci exekučného konania žiadal

započítať pohľadávky, ktoré však sú riešené v trestnom konaní, ktoré je v štádiu

prípravného konania.

Procesný postup súdu v predmetnom konaní vykazuje známky nečinnosti v určitých

časových úsekoch, napr. sudca rozhodoval o odvolaní povinného z 15. 12. 2010 proti

uzneseniu č. k. -42 až 21. 2. 2012 a odvolanie povinného z 15. 10. 2010

proti uzneseniu č. k. -42 nedoručil oprávnenej ani po vydaní rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Sudcovia a súdni úradníci exekučného úseku Okresného súdu Košice I sú dlhodobo

pracovne značne zaťažení a objektívne nedokážu vo všetkých veciach pridelených na

vybavenie konať plynulo a bez prieťahov.

Na základe vyššie uvedeného sťažnosť hodnotím ako dôvodnú.“.

6. Priebeh napadnutého konania, ktoré začalo ešte 30. júla 2009, kedy právny

predchodca sťažovateľky podal Exekútorskému úradu súdneho exekútora

návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, až do 21. februára

2012, kedy okresný súd uznesením vyhovel námietkam povinného, už vyhodnotil ústavný

súd v uznesení sp. zn. z 12. apríla 2012, keď sťažnosť právneho

predchodcu sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože

krátkodobá nečinnosť okresného súdu od 20. júla 2011 do 21. februára 2012 nedosahovala

intenzitu zbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že ďalší priebeh

napadnutého konania bol takýto:

- 13. marec 2012 – právny predchodca sťažovateľky podal návrh okresnému súdu na

pripustenie zmeny účastníkov konania a žiadal, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka

konania a namiesto neho na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. februára 2012

do konania vstúpila sťažovateľka;

- 12. október 2012 – okresný súd uznesením pripustil zmenu účastníka na strane

oprávneného tak, že z konania vystúpil právny predchodca sťažovateľky a na jeho miesto

nastúpila sťažovateľka (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. marca 2013);

- 23. január 2013 – právny predchodca spolu so sťažovateľkou podali okresnému

súdu žiadosť o doručenie uznesenia okresného súdu z 21. februára 2012 a návrh na

odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie proti predchádzajúcemu uzneseniu;

- 21. marec 2013 – právny predchodca sťažovateľky a sťažovateľka podali

okresnému súdu žiadosť o doručenie uznesenia okresného súdu z 21. februára 2012, ktorú

podali opakovane aj 4. júna 2013;

- 6. september 2013 – okresný súd uznesením (nadobudlo právoplatnosť 22. októbra

2013) zrušil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na prvopise uznesenia okresného súdu

č. k. -100 z 21. februára 2012;

- 17. marec 2014 – Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp.

zn. uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21. februára 2012

potvrdil a odvolanie sťažovateľky odmietol;

- 13. máj 2014 – okresný súd uznesením priznal odmenu ustanovenému

prekladateľovi za vykonaný preklad textu;

- 11. jún 2014 – okresnému súdu bolo doručené dovolanie sťažovateľky proti

uzneseniu krajského súdu zo 17. marca 2014;

- 6. október 2015 – Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 17. marca 2014, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21. februára

2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (20. október 2015), pričom

uznesenie najvyššieho súdu bolo účastníkmi konania a ich právnymi zástupcami prevzaté

2., resp. 3. novembra 2015.

8. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu 9. augusta

2016 sťažovateľka stanovisko nezaujala.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

14. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na

(ďalej len ,,OSP“), ide o znenie platné do 1. júla 2016.

15. Táto povinnosť súdu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,

ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

16. Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia

významná povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje

dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí

boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , )

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť

prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

18. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

rozhodovanie súdu v exekučnom konaní nie je v zásade takým rozhodovaním, ktoré

vyžaduje dokazovanie. Je to dané tým, že o veci účastníkov exekučného konania už bolo

právoplatne rozhodnuté a existuje vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na

nariadenie exekúcie, alebo existuje iný vykonateľný exekučný titul ustanovený v § 41

Exekučného poriadku. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť

spravidla sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému

povinný. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej

zložitosti veci. Na druhej strane možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti veci

súvisiacej s návrhmi povinného o započítanie vzájomných pohľadávok, čo však nemôže

odôvodňovať stav, v akom sa preskúmavané exekučné konanie nachádzalo v čase

meritórneho prerokovania sťažnosti.

19. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho

konania. Ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka svojím správaním akýmkoľvek spôsobom

prispela k predĺženiu napadnutého konania. Napokon ani okresný súd vo vyjadrení

k sťažnosti nepoukázal na to, že by sťažovateľka zapríčinila vznik zbytočných prieťahov.

20. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom

konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

21. Ústavný súd z predloženej sťažnosti, jej príloh a z vyžiadaného súdneho spisu

okresného súdu zistil, že sťažovateľka do napadnutého konania vstúpila namiesto právneho

predchodcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo 17. februára

2012. Okresný súd uznesením z 12. októbra 2012 pripustil vstup sťažovateľky do

napadnutého konania a predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. marca 2013.

22. V prípade procesného nástupníctva na základe singulárnej sukcesie ústavný súd

skúma možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru iba v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania

(m. m. ). V okolnostiach danej veci ide o obdobie po nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia okresného súdu z 12. októbra 2012, na základe ktorého

sťažovateľka ako účastníčka konania na strane oprávneného vstúpila do napadnutého

konania.

23. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu vo vymedzenom období až

dosiaľ je poznačený neefektívnosťou.

24. Uvedené konštatovanie vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že na základe

dovolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. októbra 2015

zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2014, ako aj

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21. februára 2012 a vrátil mu vec na

ďalšie konanie ako rozhodnutia postihnuté vadou podľa v spojení

s .

25. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu, resp. orgánu

verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho

orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. ,

, , ).

26. Konštatovanie predsedu okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, že „sudcovia

a súdni úradníci exekučného úseku Okresného súdu Košice I sú dlhodobo pracovne značne

zaťažení a objektívne nedokážu vo všetkých veciach pridelených na vybavenie konať plynulo

a bez prieťahov“, nemohol ústavný súd akceptovať s poukázaním na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,

ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-

organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to

môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd (,

, ).

27. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa

rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

28. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

29. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

30. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na to, že „neústavné konanie

odporcu donútilo účastníka konania na strane oprávneného k zbytočným úkonom

v priebehu 5 rokov a strate času... k zažívaniu nervozity, stresu, poníženia...“.

31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

32. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd sťažovateľke priznal finančné

zadosťučinenie v sume 500 €. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia zobral ústavný

súd do úvahy predmet sporu (exekučné konanie), dĺžku doterajšieho priebehu napadnutého

konania, moment vstupu sťažovateľky do konania na základe singulárnej sukcesie a postup

súdu v danej veci.

33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou

. Podľa ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá

bola 839 €.

35. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 predstavuje spolu

s režijným paušálom (2 x 8,39 €) sumu 296,44 €.

36. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 4 výroku

tohto nálezu.

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016