Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 590/2016
PDF · 211.63 KB
No categories available
III. ÚS 590/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti , ,
zastúpenej advokátkou , , ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice
I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 1741/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
(slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
jej právnej zástupkyne , , do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 590/2016 z 13. septembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“, v citáciách aj
„odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka, ako právna nástupkyňa svojho manžela
, pôvodného účastníka konania na strane oprávneného, sa v konaní
vedenom od 13.08. 2009 pred odporcom pod sp. zn. 17 Er/1741/2009, EX 163/2009,
domáhala proti povinnému vymoženia pohľadávky vo výške 1.547,20 Eur s prísl.
priznanej uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 6.5.2008, sp. zn. 48 Er/2258/2007-
216, ktoré vo výroku o priznaní vymáhanej pohľadávky nadobudlo právoplatnosť a stalo sa
vykonateľným dňa 13.5.2009.
Proti exekúcii podal povinný dňa 24. mája 2010 námietky.
Uznesením zo dňa 27.9.2010 č.k. 17 Er/1741/2009-42 Okresný súd KE I obsadený
vyšším súdnym úradníkom, námietky povinného zamietol.
Proti uvedenému Uzneseniu podal dňa 15. decembra 2010 povinný odvolanie.
Odvolanie povinného zo dňa 15. decembra 2010 odporca nedoručil ani
oprávnenému, ani jeho právnej nástupkyni do dňa podania tejto sťažnosti.
Napriek nedoručeniu odvolania povinného zo dňa 15. decembra 2010 proti
uzneseniu zo dňa 27.9.2010 oprávnenému odporca uznesením zo dňa 21. februára 2012,
sp. zn. 17 Er/1741/2009-100 vyhovel námietkam povinného.
Následne odporca, uznesenie zo dňa 21. februára 2012, sp. zn. 17 Er/1741/2009-100,
oprávnenému nedoručil, ale napriek tejto skutočnosti predmetne uznesenie dňa 12.5.2012
vyznačil doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.
Námietku oprávneného proti uvedenému nesprávnemu postupu, odporca rozhodol
Uznesením zo dňa 6.9.2013 sp. zn. 17 Er/1741 /2009-174, ktorým zrušil doložku
právoplatnosti a vykonateľnosti na uznesení zo dňa 21. februára 2012, sp. zn. 17
Er/1741/2009-100.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 17.3.2014,
sp. zn. 5CoE/134/2013-183 potvrdil uznesenie odporcu zo dňa 21. februára 2012, sp. zn. 17
Er/1741/2009-100.
Najvyšší súd SR na základe dovolania sťažovateľky, uznesením zo dňa 06 októbra
2015 pod sp. zn. 3Oboer/26/2014 zrušil uznesenie odporcu zo dňa 21.februára 2012 sp. zn.
17 Er/1741/2009-100 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.3.2014 sp. zn.
5 CoE/134/2013-1 83 a vec odporcovi vrátil, pretože odporca nedoručením odvolania
povinného odňal účastníkovi -oprávnenému možnosť konať pred súdom, neposkytol súdnu
ochranu a porušil základne právo na spravodlivosť.“.
3. V podaní doručenom ústavnému súdu 10. marca 2016 sťažovateľka uviedla:
„Odporca prehĺbil stav právnej neistoty sťažovateľky tým, že napriek rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 10. 2015, do dňa podania tohto doplnenia, teda v priebehu
viac ako 5 mesiacov po vydaní rozhodnutia NS, nesplnil svoju procesnú povinnosť
a nedoručil sťažovateľke odvolanie povinného z 15. decembra 2010 v exekučnej veci proti
uzneseniu v. s. u. z 27. 9. 2010. K náprave veci nedochádza a odporca pokračuje
v prieťahoch v konaní.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 porušil jej základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému
súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj úhradu trov konania.
5. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 SprV/271/2016 (doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2016), v ktorom sa okrem
iného uvádza, že „Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci dospel som k záveru, že predmetná
vec sa javí ako fakticky zložitejšia, nakoľko povinný v rámci exekučného konania žiadal
započítať pohľadávky, ktoré však sú riešené v trestnom konaní, ktoré je v štádiu
prípravného konania.
Procesný postup súdu v predmetnom konaní vykazuje známky nečinnosti v určitých
časových úsekoch, napr. sudca rozhodoval o odvolaní povinného z 15. 12. 2010 proti
uzneseniu č. k. 17 Er/1741/2009-42 až 21. 2. 2012 a odvolanie povinného z 15. 10. 2010
proti uzneseniu č. k. 17 Er/174/2009-42 nedoručil oprávnenej ani po vydaní rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Sudcovia a súdni úradníci exekučného úseku Okresného súdu Košice I sú dlhodobo
pracovne značne zaťažení a objektívne nedokážu vo všetkých veciach pridelených na
vybavenie konať plynulo a bez prieťahov.
Na základe vyššie uvedeného sťažnosť hodnotím ako dôvodnú.“.
6. Priebeh napadnutého konania, ktoré začalo ešte 30. júla 2009, kedy právny
predchodca sťažovateľky podal Exekútorskému úradu súdneho exekútora
návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, až do 21. februára
2012, kedy okresný súd uznesením vyhovel námietkam povinného, už vyhodnotil ústavný
súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS 189/2012 z 12. apríla 2012, keď sťažnosť právneho
predchodcu sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože
krátkodobá nečinnosť okresného súdu od 20. júla 2011 do 21. februára 2012 nedosahovala
intenzitu zbytočných prieťahov.
7. Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že ďalší priebeh
napadnutého konania bol takýto:
- 13. marec 2012 – právny predchodca sťažovateľky podal návrh okresnému súdu na
pripustenie zmeny účastníkov konania a žiadal, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka
konania a namiesto neho na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. februára 2012
do konania vstúpila sťažovateľka;
- 12. október 2012 – okresný súd uznesením pripustil zmenu účastníka na strane
oprávneného tak, že z konania vystúpil právny predchodca sťažovateľky a na jeho miesto
nastúpila sťažovateľka (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. marca 2013);
- 23. január 2013 – právny predchodca spolu so sťažovateľkou podali okresnému
súdu žiadosť o doručenie uznesenia okresného súdu z 21. februára 2012 a návrh na
odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie proti predchádzajúcemu uzneseniu;
- 21. marec 2013 – právny predchodca sťažovateľky a sťažovateľka podali
okresnému súdu žiadosť o doručenie uznesenia okresného súdu z 21. februára 2012, ktorú
podali opakovane aj 4. júna 2013;
- 6. september 2013 – okresný súd uznesením (nadobudlo právoplatnosť 22. októbra
2013) zrušil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na prvopise uznesenia okresného súdu
č. k. 17 Er 1741/2009-100 z 21. februára 2012;
- 17. marec 2014 – Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp.
zn. 5 CoE 134/2013 uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 Er 1741/2009 z 21. februára 2012
potvrdil a odvolanie sťažovateľky odmietol;
- 13. máj 2014 – okresný súd uznesením priznal odmenu ustanovenému
prekladateľovi za vykonaný preklad textu;
- 11. jún 2014 – okresnému súdu bolo doručené dovolanie sťažovateľky proti
uzneseniu krajského súdu zo 17. marca 2014;
- 6. október 2015 – Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 3 Oboer 426/2014 uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 134/2013
zo 17. marca 2014, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 Er 1741/2009 z 21. februára
2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (20. október 2015), pričom
uznesenie najvyššieho súdu bolo účastníkmi konania a ich právnymi zástupcami prevzaté
2., resp. 3. novembra 2015.
8. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu 9. augusta
2016 sťažovateľka stanovisko nezaujala.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok
(ďalej len ,,OSP“), ide o znenie platné do 1. júla 2016.
15. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
16. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí
boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
18. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že
rozhodovanie súdu v exekučnom konaní nie je v zásade takým rozhodovaním, ktoré
vyžaduje dokazovanie. Je to dané tým, že o veci účastníkov exekučného konania už bolo
právoplatne rozhodnuté a existuje vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na
nariadenie exekúcie, alebo existuje iný vykonateľný exekučný titul ustanovený v § 41
Exekučného poriadku. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť
spravidla sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému
povinný. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej
zložitosti veci. Na druhej strane možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti veci
súvisiacej s návrhmi povinného o započítanie vzájomných pohľadávok, čo však nemôže
odôvodňovať stav, v akom sa preskúmavané exekučné konanie nachádzalo v čase
meritórneho prerokovania sťažnosti.
19. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho
konania. Ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka svojím správaním akýmkoľvek spôsobom
prispela k predĺženiu napadnutého konania. Napokon ani okresný súd vo vyjadrení
k sťažnosti nepoukázal na to, že by sťažovateľka zapríčinila vznik zbytočných prieťahov.
20. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom
konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.
21. Ústavný súd z predloženej sťažnosti, jej príloh a z vyžiadaného súdneho spisu
okresného súdu zistil, že sťažovateľka do napadnutého konania vstúpila namiesto právneho
predchodcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo 17. februára
2012. Okresný súd uznesením z 12. októbra 2012 pripustil vstup sťažovateľky do
napadnutého konania a predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. marca 2013.
22. V prípade procesného nástupníctva na základe singulárnej sukcesie ústavný súd
skúma možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru iba v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania
(m. m. I. ÚS 50/2014). V okolnostiach danej veci ide o obdobie po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia okresného súdu z 12. októbra 2012, na základe ktorého
sťažovateľka ako účastníčka konania na strane oprávneného vstúpila do napadnutého
konania.
23. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu vo vymedzenom období až
dosiaľ je poznačený neefektívnosťou.
24. Uvedené konštatovanie vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že na základe
dovolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Oboer 426/2014 zo 6. októbra 2015
zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 134/2013 zo 17. marca 2014, ako aj
uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 Er 1741/2009 z 21. februára 2012 a vrátil mu vec na
ďalšie konanie ako rozhodnutia postihnuté vadou podľa § 243b ods. 2 OSP v spojení
s § 243b ods. 3 OSP.
25. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu, resp. orgánu
verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02,
IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
26. Konštatovanie predsedu okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, že „sudcovia
a súdni úradníci exekučného úseku Okresného súdu Košice I sú dlhodobo pracovne značne
zaťažení a objektívne nedokážu vo všetkých veciach pridelených na vybavenie konať plynulo
a bez prieťahov“, nemohol ústavný súd akceptovať s poukázaním na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,
ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-
organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to
môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd (II. ÚS 311/06,
IV. ÚS 383/08, III. ÚS 327/2015).
27. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom
okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
29. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
30. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na to, že „neústavné konanie
odporcu donútilo účastníka konania na strane oprávneného k zbytočným úkonom
v priebehu 5 rokov a strate času... k zažívaniu nervozity, stresu, poníženia...“.
31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
32. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd sťažovateľke priznal finančné
zadosťučinenie v sume 500 €. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia zobral ústavný
súd do úvahy predmet sporu (exekučné konanie), dĺžku doterajšieho priebehu napadnutého
konania, moment vstupu sťažovateľky do konania na základe singulárnej sukcesie a postup
súdu v danej veci.
33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou
. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá
bola 839 €.
35. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 predstavuje spolu
s režijným paušálom (2 x 8,39 €) sumu 296,44 €.
36. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 4 výroku
tohto nálezu.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016