Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 492/2017
PDF · 202.61 KB
No categories available
I. ÚS 492/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka,
zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka 5. decembra 2017 prerokoval
sťažnosť , zastúpenej advokátkou
JUDr. Slavomírou Huszthyovou, Za amfiteátrom 10, Košice, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo garantované čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktorú j e Okresný súd
Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyni JUDr. Slavomíre Huszthyovej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. I. ÚS 492/2017 z 9. októbra 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“, v citáciách
aj „odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka je oprávnenou stranou v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 Er 1741/2009.
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2016
sp. zn. III. ÚS 590/2016-21 bolo konštatované, že postupom Okresného súdu Košice
I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 bolo porušené základné právo
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Súčasne Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal Okresnému súdu
Košice I, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 konal bez zbytočných
prieťahov...
Sťažovateľka touto ústavnou sťažnosťou opätovne napáda neefektívny postup
odporcu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/1741/2009 opakovaným porušením jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeným článkom 48
2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď odporca napriek príkazu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2016 konať bez zbytočných prieťahov vo veci
ďalej nekoná a ani po uplynutí doby viac ako 8 mesiacov odo dňa vydania nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci stále nerozhodol...
Dňa 28. 06. 2017 nahliadla sťažovateľka ako oprávnená v označenom exekučnom
konaní do súdneho exekučného spisu odporcu a oboznámila sa s obsahom vyjadrenia
povinného zo dňa 22. 3. 2017. Povinný v tomto vyjadrení uvádza, že ešte v roku 2010
uhradil súdnemu exekútorovi vymáhanú sumu (vo výške 1.800,-EUR ako vyplýva
z pripojeného príjmového pokladničného dokladu, ktorá suma má predstavovať dlžnú istinu
vrátane trov konania) a navrhol konanie zastaviť. O návrhu oprávneného na zastavenie
exekúcie súd doposiaľ nerozhodol a vymožené peňažné prostriedky od povinného sú
naďalej v držbe povereného súdneho exekútora...
Postup súdu, ktorý vec bezdôvodné nerozhoduje, sa javí ako vyznačujúci sa
pretrvávajúcimi neprimeranými prieťahmi, čím odporca prehlbuje ním zapríčinený stav
právnej neistoty navrhovateľky.
Podľa názoru sťažovateľky je ústavné neudržateľným, že odporca do dňa podania
tejto sťažnosti neodstránil protiprávny stav, vo veci nerozhoduje, nekoná bez zbytočných
prieťahov a ani nereaguje na príkaz Ústavného súdu Slovenskej republiky, čo nie je v
súlade s princípmi právneho štátu.
V súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr.
I. US 242/2015-39) je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť
taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty,
kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Tato povinnosť
súdu a sudcu vyplýva z § 6 O. s. p., ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
O. s. p., podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd aj bez návrhu tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejedaná a rozhodnutá.“.
3. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1741/2009 porušil jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému
súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj úhradu trov konania v sume 312,34 €.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu,
ktorý v liste zo 6. septembra 2017 po chronológii procesných úkonov vykonaných
okresným súdom v konaní od 13. augusta 2009 uznal sťažnosť za dôvodnú pre preťaženosť
sudcov exekučného súdu. Uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania;
rovnako sa vyjadrila aj sťažovateľka v liste z 18. októbra 2017.
II.
5. Požiadavka rýchlosti súdneho konania sa stala ústavným princípom, pretože
časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné rozhodnutie vo veci,
je neoddeliteľnou súčasťou práva na fair proces v jeho časovej dimenzii. Preto je vecou
štátu organizovať svoje súdnictvo tak, aby princípy vyslovené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) boli
rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere nešli na ťarchu účastníka, ale súdu, ktorý
mal a má dostatok vhodných opatrení na zabezpečenie takého procesného postupu
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty pri riešení vzťahov medzi
účastníkmi konania.
6. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru
nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov
je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,
ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené ústavou (dohovorom)
zaručené základné práva a slobody sťažovateľa.
4
7. Ústavný súd preskúmal konanie na okresnom súde z pohľadu dôvodov
namietaných v podanej sťažnosti a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je dôvodná.
8. Ústavný súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril, že medzi
základné princípy právneho štátu patrí okrem iného aj právo na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov, resp. právo na vybavenie veci v primeranej lehote, ktoré
je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na spravodlivý proces garantovaného v čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 688/2014,
9. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jednorazový či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
trvalé ohrozenie právne existujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z tej fakticity musí preto
následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak
ako ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
10. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)
sa tak opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená
objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu
konania, ako i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to,
čo je pre sťažovateľa v konaní predmetom sporu, resp. jeho význam pre účastníkov konania.
11. Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda
formulovať vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne
ovplyvnené, pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,
či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu,
a teda zakladajúce porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto
právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne
ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie
konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná.
12. Priebeh napadnutého konania, ktoré začalo ešte 30. júla 2009 podaním návrhu
na vykonanie exekúcie, už dvakrát vyhodnotil ústavný súd najprv v uznesení
sp. zn. IV. ÚS 189/2012 z 12. apríla 2012, keď sťažnosť právneho predchodcu sťažovateľky
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, neskôr v uznesení sp. zn. III. ÚS 590/2016
z 29. novembra 2016, zaoberajúc sa obdobím od 13. marca 2012 do 3. novembra 2015,
ktorým vyslovil porušenie označených práv, priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie
v sume 500 € a prikázal okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že ďalší priebeh
napadnutého konania bol takýto:
- 23. január 2017 – okresný súd nariadil doručenie odvolania povinného
voči uzneseniu o zamietnutí jeho námietok proti exekúcii z 27. septembra 2010 oprávnenej;
- 3. marec 2017 – okresný súd výzvou uložil povinnému, aby sa vyjadril k stanovisku
oprávnenej k odvolaniu z 3. marca 2017;
- 22. marec 2017 – povinný osobne doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie
k predchádzajúcej výzve súdu;
- 28. marec 2017 – okresný súd vyjadrenie povinného z 22. marca 2017 nariadil
doručiť oprávnenej;
- 10. august 2017 – predseda okresného súdu opatrením vec pridelil sudcovi,
pretože zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku;
- 28. august 2017 – okresný súd vrátil exekučný spis okresného súdu sp. zn.
17 Er 1741/2009 súdnemu exekútorovi;
- 21. septembra 2017 – okresný súd požiadal súdneho exekútora o vyčíslenie
prípadne uplatnených trov exekúcie v súvislosti s rozhodovaním o zastavení exekúcie
pre splnenie záväzku povinným;
6
- 22. septembra 2017 – súdna exekútorka mailovým podaním súdu oznámila,
že si náhradu trov exekúcie neuplatňuje;
- podaním z 18. októbra 2017 súdna exekútorka okresnému súdu zasiela fotokópiu
upovedomenia o výsledku šetrenia štátneho dohľadu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky z 12. októbra 2017.
13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
14. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
súdu v exekučnom konaní nie je v zásade takým rozhodovaním, ktoré vyžaduje
dokazovanie. Je to dané tým, že o veci účastníkov exekučného konania už bolo právoplatne
rozhodnuté a existuje vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na nariadenie exekúcie,
alebo existuje iný vykonateľný exekučný titul ustanovený v § 41 Exekučného poriadku.
Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť spravidla sporné, aké práva
prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Ústavný súd nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. I keď možno
pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti veci súvisiacej s návrhmi povinného o započítanie
vzájomných pohľadávok, nemôže to odôvodňovať stav, v akom sa preskúmavané exekučné
konanie nachádzalo v čase meritórneho prerokovania sťažnosti.
15. V poradí ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu
zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky
súdneho konania. Ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka svojím správaním akýmkoľvek
spôsobom prispela k predĺženiu napadnutého konania.
16. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom
konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.
17. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu vo vymedzenom období
až dosiaľ je poznačený a trpí neefektívnosťou.
18. Uvedené konštatovanie vyplýva predovšetkým zo skutočnosti o pretrvávaní
neefektívneho stavu pretrvávajúceho v konaní viac ako 8 mesiacov od nálezu ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 590/2016, ktorým bolo okresnému súdu prikázané, aby
konal bez zbytočných prieťahov potom, ako bolo uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Oboer 426/2014 zo 6. októbra 2015 zrušené uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 CoE 134/2013 zo 17. marca 2014 a uznesenie okresného súdu sp. zn.
17 Er 1741/2009 z 21. februára 2012 a vec v otázke námietok povinného proti exekúcii
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Dosiaľ okresný súd o námietkach povinného
proti exekúcii po zrušení veci dovolacím súdom a jej vrátení na „nové“ prerokovanie
nerozhodol.
19. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu, resp. orgánu
verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.
IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
20. Konštatovanie predsedu okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti o preťaženosti
sudcov rozhodujúcich v exekučnej agende nemohol ústavný súd akceptovať s poukázaním
na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže
v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,
ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť
8
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom
prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania,
čo platí o to viac, ak to môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd
(II. ÚS 311/06, IV. ÚS 383/08, III. ÚS 327/2015).
21. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom
okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 1 a 2 výroku tohto nálezu).
III.
22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
23. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
24. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na to, že „... napriek príkazu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2016... vo veci naďalej nekoná
a ani po uplynutí doby viac ako 8 mesiacov... neústavné konanie odporcu donútilo
sťažovateľku na strane oprávneného k zbytočným úkonom smerujúcim k uplatneniu jej práv
v dôsledku pretrvávajúcej právnej neistoty, k dodatočným stretnutiam s
úradmi, ... k zažívaniu pocitov nervozity, poníženia, stresu i... k morálnym a finančným
ujímam“.
25. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
26. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd sťažovateľke priznal finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu); vo zvyšnej časti finančného
zadosťučinenia sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu). Pri ustálení sumy
finančného zadosťučinenia vzal ústavný súd do úvahy predmet sporu (exekučné konanie),
dĺžku doterajšieho priebehu napadnutého konania, moment vstupu sťažovateľky do konania
na základe singulárnej sukcesie, opakovanú nečinnosť i neúčinný postup súdu v danej veci.
27. Podľa čl. 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti
uhradil druhému účastníkovu jeho trovy konania. Aj v tejto veci sa ústavný súd rozhodol
priznať sťažovateľke, ktorá bola v konaní o jej sťažnosti zastúpená advokátkou
JUDr. Slavomírou Huszthyovou, úhradu za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2017 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) spolu s režijným paušálom
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v celkovej sume 312,34 €,
ktorú uložil zaplatiť okresnému súdu na účet jej právnej zástupkyne (§ 31a zákona
10
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2017