Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 379/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet

jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 z 20. augusta 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len ,“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť sťažovateľky , ,

(ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj ,,napadnuté konanie okresného súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka písomným

podaním, ktoré okresnému súdu doručila 26. augusta 2015, požiadala o vstup do konania

ako vedľajšia účastníčka popri žalobcovi – manželovi sťažovateľky

(ďalej len ,,žalobca“), čo odôvodnila právnym záujmom na výsledku veci. Predmetné

konanie okresného súdu začalo na základe žaloby, ktorá bola žalobcom okresnému súdu

doručená 25. augusta 2014 a domáhal sa v nej vydania nehnuteľností (zastavané plochy

a nádvoria a rodinný dom) v katastrálnom území obce , ktoré v čase

podania žaloby patrili do podielového spoluvlastníctva v podiele ½ žalobcovi a ½

sťažovateľke. Sťažovateľka uviedla, že žalobca ani žalovaná nenamietali jej vstup

do konania ako vedľajšej účastníčky, napriek tomu však okresný súd následne

uznesením č. k. -70 zo 4. mája 2016 (ďalej len ,,uznesenie okresného súdu

o nepripustení vstupu do konania“) nepripustil jej vstup do konania. K tomu sťažovateľka

dodala, že uvedeným postupom pre ňu okresný súd založil neprávny stav, spôsobil trvajúce

prieťahy v konaní a stav pretrvávajúcej právnej neistoty a neumožnil tak, aby bol

dosiahnutý efektívny a včasný výsledok vo veci, na ktorej mala sťažovateľka právny

záujem.

3. Zároveň sťažovateľka konštatovala, že namiesto včasného a meritórneho

rozhodnutia a dosiahnutia víťazstva žalobcu, na ktorom mala aj sama sťažovateľka právny

záujem, musela už uvedený postup okresného súdu napadnúť, čo viedlo k ďalšiemu

predĺženiu napadnutého konania. Dodala, že Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,krajský

súd“) následne uznesením č. k. -80 z 30. mája 2017 zrušil uznesenie

okresného súdu o nepripustení vstupu do konania a konštatoval, že sťažovateľka mala

záujem na výsledku konania. Následne okresný súd rozsudkom č. k. -107

zo 14. decembra 2017 žalobu zamietol a uviedol v ňom okrem iného, že sťažovateľka

stratila postavenie vedľajšej účastníčky k 30. júnu 2016, keďže od 1. júla 2016 nadobudol

účinnosť . Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. mája 2019 bol zrušený už uvedený rozsudok okresného súdu a bolo konštatované,

že zmena právnej úpravy nič nezmenila na procesných právach a povinnostiach

sťažovateľky. K uvedenému sťažovateľka konštatovala, že v dôsledku nesprávneho postupu

okresného súdu od jej vstupu do konania až do podania ústavnej sťažnosti nedošlo

k právoplatnému rozhodnutiu veci, a preto pretrváva stav právnej neistoty sťažovateľky.

Na záver dodala, že týmto konaním okresný súd založil a prehĺbil stav jej právnej neistoty,

keď neumožnil, aby ani v priebehu štyroch rokov od jej vstupu do napadnutého konania

ako vedľajšej účastníčky bolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov upravené v a právo na prerokovanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. , porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané

finančné zadosťučinenie v sume 2.500 Eur, (slovom: dvatisícpätsto Eur), ktoré je jej

Okresný súd Prešov povinný vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Okresný súd Prešov je povinný vyplatiť do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu ústavného súdu náhradu trov právneho zastúpenia v sume

346,26 € na účet advokátky JUDr. Dariny Solárovej advokátky so sídlom ul. Škultétyho č. 3,

v Košiciach.“

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky

5. Ústavný súd si už v rámci prípravy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti

od okresného súdu vyžiadal súdny spis týkajúci sa napadnutého konania, prehľad

procesných úkonov, ako aj vyjadrenie okresného súdu k samotnej ústavnej sťažnosti.

5.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. doručenom ústavnému

súdu 17. júla 2020 prostredníctvom vo veci konajúcej zákonnej sudkyne po opísaní

celkového priebehu napadnutého konania s poukazom na tvrdenia sťažovateľky, že okresný

súd s ňou nekonal a že sťažovateľka nemala vedomosť o napadnutom konaní, poukázal

na to, že sťažovateľke boli v priebehu napadnutého konania doručované písomnosti,

a to napríklad predvolanie na pojednávanie nariadené na 3. marec 2015, ktoré si prevzala

3. februára 2015, avšak nezúčastnila sa ho, pričom o jeho odročenie požiadal žalobca,

na ktorého strane sťažovateľka stála. Zároveň poukázal na doručenie predvolania

sťažovateľke aj na pojednávanie nariadené na 12. máj 2015, avšak uvedené predvolanie

si sťažovateľka neprevzala v odbernej lehote, a preto jej bolo opätovne zasielané. Následne

bolo sťažovateľke zasielané aj predvolanie na pojednávanie nariadené na 8. september 2015,

pričom jej bola doručovaná aj písomnosť, ktorou ju okresný súd žiadal o doplnenie,

či sťažovateľkou zaslaný podnet má okresný súd považovať za podnet vstupu intervenientov

v zmysle , pričom na túto písomnosť sťažovateľka

nereagovala. Ďalej uviedol, že po vyjadrenom právnom závere druhoinštančného súdu

okresný súd opätovne realizoval upovedomenie a sťažovateľke bolo tiež doručované

aj predvolanie na posledné pojednávanie nariadené na 21. február 2020, a to ako v pozícii

právneho zástupcu žalobcu, tak aj v pozícii intervenienta, pričom neprítomnosť

sťažovateľky na tomto pojednávaní ospravedlňoval samotný žalobca. Vzhľadom na uvedené

dospel k záveru o nedôvodnosti podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Zároveň poukázal

na nadmernú zaťaženosť a dlhodobú personálnu poddimenzovanosť okresného súdu, pričom

na uvedené opakovane vo svojich podaniach upozorňovala vo veci konajúca zákonná

sudkyňa aj predsedu, súčasného aj predchádzajúcich, okresného súdu. Zároveň bolo

zdôraznené, že aktuálny počet sudcov na okresnom súde, ktorý je nižší o štyroch sudcov,

ako by mal byť adekvátny stav podľa analýzy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ministerstvo spravodlivosti“) na riadne vybavovanie agendy,

je dlhodobý a neustály od roku 2012. Taktiež, že vzhľadom na nástup niekoľkých sudkýň

na materskú dovolenku je reálny počet sudcov vybavujúcich agendu okresného súdu

dokonca nižší o 8 až 9 sudcov, než by to zodpovedalo optimálnemu počtu podľa výsledkov

analýzy ministerstva spravodlivosti. V závere bolo uvedené, že tieto skutočnosti spočívajúce

v nadmernej zaťaženosti okresného súdu a jeho personálnej poddimenzovanosti nemôžu byť

na ujmu sťažovateľke, avšak tieto okolnosti nemôžu byť ani dôvodom na vyvodzovanie

zodpovednosti voči zákonnému sudcovi, pretože ide o objektívne okolnosti, ktoré zákonný

sudca v rámci svojich možností nemôže ovplyvniť.

5.2 V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti

sťažovateľky na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn.

doručeným ústavnému súdu 28. septembra 2020. V ňom sa v celom

rozsahu odvolal na stanovisko okresného súdu uvedené vo vyjadrení sp. zn.

doručenom ústavnému súdu 17. júla 2020. Zároveň doplnil, že najmä

s poukazom na konanie strán sporu a ich zástupcov v napadnutom konaní, ktorí sami

spôsobovali prieťahy, považuje podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu

za neodôvodnenú.

5.3 Predseda okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavnej sťažnosti.

6. Sťažovateľka sa na výzvu ústavného súdu zo 6. októbra 2020 k stanoviskám

okresného súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2020, v ktorom

uviedla, že nie je akceptovateľné vyjadrenie okresného súdu, pretože opisuje skutkové

okolnosti veci, ktoré nastali predtým, ako sťažovateľka vstúpila do konania. Podľa

sťažovateľky okresný súd neuviedol také skutočnosti a okolnosti prípadu, ktoré by bolo

možné v súvislosti s neprimeranou dĺžkou napadnutého konania pripísať na vrub

sťažovateľky. Dodala, že v rámci napadnutého konania bolo konštatované porušenie práva

sťažovateľky na vstup do konania (uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. mája 2019). Zároveň z podaného vyjadrenia sťažovateľky vyplýva, že nedostatky

v personálnom obsadení a materiálno-technickom vybavení okresného súdu podľa nej nie

sú pádnym argumentom, ktorý by mal byť zohľadnený v prospech okresného súdu. Svoje

vyjadrenie sťažovateľka uzavrela tým, že ona svojím konaním ani opomenutím nezavinila

žiadne skutočnosti majúce vplyv na predlžovanie napadnutého konania, a teda na vznik

prieťahov, a odmieta takéto prenášanie zodpovednosti zo strany okresného súdu.

6.1 Sťažovateľka vyslovila súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej

sťažnosti.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní

8. Ústavný súd z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu zistil

tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania:

- 25. augusta 2014 doručená žaloba žalobcu,

- 26. augusta 2015 sťažovateľka doručila podnet na jej vstup do konania

ako vedľajšieho účastníka,

- 27. augusta 2015 sťažovateľka doručila návrh na prerušenie konania,

- 31. augusta 2015 doručené ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní a žiadosť

žalobcu o odročenie pojednávania nariadeného na 8. september 2015 z dôvodu dlhodobého

pobytu mimo územia Slovenskej republiky,

- 8. septembra 2015 pojednávanie odročené na 12. november 2015,

- 4. novembra 2015 okresný súd uznesením č. k. -59 zastavil konanie

pre nezaplatenie súdneho poplatku,

- 24. novembra 2015 podané odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania,

- 16. decembra 2015 odvolanie žalobcu zaslané žalovanej,

- 4. mája 2016 uznesenie okresného súdu č. k. -69, ktorým okresný

súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k. -59, zároveň okresný súd vydal

i uznesenie č. k. -70, ktorým nepripustil vstup sťažovateľky do konania ako

vedľajšej účastníčky,

- 30. júna 2016 doručené odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -70,

- 12. septembra 2016 odvolanie sťažovateľky predložené krajskému súdu,

- 29. júna 2017 doručené uznesenie krajského súdu č. k. -80

z 30. mája 2017, ktorým krajský súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 28. júla 2017 okresný súd adresoval sťažovateľke žiadosť o vyjadrenie, či jej podnet

na vstup vedľajšieho účastníka má považovať za podnet vstupu intervenienta do konania,

- 3. novembra 2017 doručené podanie žalovanej, v ktorom žiadala zamietnuť žalobu

na základe nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a sťažovateľky,

- 23. novembra 2017 nariadené pojednávanie na 14. december 2017,

- 12. decembra 2017 doručené ospravedlnenie žalobcu z neúčasti na pojednávaní

stanovenom na 14. december 2014 a žiadosť o jeho odročenie, pričom uviedol, že došlo

k zmene vlastníka nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania,

- 14. decembra 2017 okresný súd mailom upovedomil žalobcu o neakceptácii jeho

žiadosti o odročenie pojednávania nariadeného na 14. december 2017, zápisnica okresného

súdu z pojednávania – okresný súd žalobu zamietol, okresný súd vydal rozsudok

č. k. -107 o zamietnutí žaloby žalobcu,

- 29. januára 2018 doručené odvolanie žalobcu proti rozsudku okresného súdu

č. k. -107 o zamietnutí žaloby žalobcu,

- 20. marca 2018 okresný súd vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k odvolaniu žalobcu,

- 16. apríla 2018 odvolanie žalobcu predložené na krajskom súde,

- 30. mája 2019 vrátený spis s uznesením krajského súdu č. k. -124

z 9. mája 2019, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -107

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 30. augusta 2019 vydané upovedomenie pre žalobcu a žalovanú o vstupe

sťažovateľky do konania ako intervenienta na strane žalobcu,

- 20. januára 2020 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k námietke

žalovanej proti vstupu sťažovateľky ako intervenienta do konania,

- 20. januára 2020 nariadené pojednávanie na 21. február 2020,

- 21. februára 2020 okresný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania,

nepripustil vstup sťažovateľky ako intervenienta do konania a žalobu zamietol, zároveň

vydal rozsudok sp. zn. ,

- 16. apríla 2020 doručené odvolanie žalobcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

,

- 7. mája 2020 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k podanému odvolaniu,

- 5. júna 2020 okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej k podanému

odvolaniu,

- 9. júna 2020 okresný súd vyzval sťažovateľku na repliku k vyjadreniu žalovanej.

Zo súdneho spisu zároveň vyplýva, že žalobca – manžel sťažovateľky, na ktorého

strane sťažovateľka vstupovala do napadnutého konania ako vedľajšia účastníčka,

resp. intervenientka, sa opakovane v mene svojom, ako aj sťažovateľky po podaní žiadosti

sťažovateľky o vstup do napadnutého konania ospravedlňoval z neúčasti na pojednávaniach

nariadených na termíny 8. september 2015, 14. december 2017, 26. november 2019,

10. január 2020 a 21. február 2020 a žiadal o ich odročenie.

8.1 Zároveň bolo ústavným súdom pred vydaním tohto rozhodnutia prostredníctvom

Informačného centra okresného súdu zistené, že spis v danej veci bol na účel rozhodnutia

o podanom odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 21. februára 2020 predložený druhoinštančnému krajskému súdu 7. októbra 2020

a o podanom odvolaní ešte rozhodnuté nebolo.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.1 Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

10.2 V zmysle ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

11. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

13. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

konaním okresného súdu. K porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru malo dôjsť najmä v dôsledku nesprávneho postupu

okresného súdu v napadnutom konaní, keď v prvom prípade (rozhodnutí) okresný súd

nepripustil vstup sťažovateľky ako vedľajšej účastníčky do konania a následne v druhom

prípade (rozhodnutí) konštatoval stratu postavenia sťažovateľky ako vedľajšej účastníčky

konania, pričom tieto rozhodnutia boli následne zo strany krajského súdu ako súdu

druhoinštančného v oboch prípadoch zrušené a vec bola tak opakovane vrátená okresnému

súdu na ďalšie konanie. V dôsledku toho sťažovateľka tiež namietala, že ani takmer

po štyroch rokoch od podania jej žiadosti o vstup do konania ako vedľajšej účastníčky

až do podania ústavnej sťažnosti nebola odstránená jej právna neistota a zároveň nebolo

právoplatne rozhodnuté v merite veci.

15. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne

sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Na splnenie

základného práva podľa preto nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

16. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

17. Keďže súdne konanie vo veci sťažovateľky začalo za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“), táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala z dikcie

ustanovenia , ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi

konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Od 1. júla 2016

nadobudol účinnosť v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,CSP“), ktorý vo svojich ustanoveniach upravuje zásadu hospodárnosti

a rýchlosti konania v . Podľa súd postupuje v konaní tak,

aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania (obdobne predtým ).

17.1 Povinnosť súdu konať bez prieťahov konkrétne vyplýva z ,

podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z

o sudcovskej koncentrácii konania, z a o predbežnom prejednaní sporu –

a následkoch neprítomnosti strán, aj z , podľa ktorého pojednávanie vedie

súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety, podľa ktorej

pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. V konaniach začatých

pred 1. júlom 2016 sa tieto ustanovenia uplatnia v súlade s .

18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné

kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Zároveň v súlade s judikatúrou ESĽP

v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. ). Podľa

rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v prípade sťažovateľky.

19. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,

že spory vyplývajúce zo žalôb týkajúcich sa uplatňovaných práv k nehnuteľnostiam –

v danom prípade išlo o žalobu, ktorou sa žalobca – manžel sťažovateľky, na ktorého strane

stála aj sťažovateľka, domáhal vydania nehnuteľností (zastavané plochy a nádvoria

a rodinný dom) v katastrálnom území obce , tvoria súčasť bežnej

rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Taktiež vyriešenie otázky pripustenia

či nepripustenia vstupu do konania inej osoby (v tomto prípade sťažovateľky)

ako vedľajšieho účastníka nie je možné z právneho hľadiska pokladať za zásadne zložitú.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v uvedenom prípade nie je možné napadnuté konanie

označiť ako v zásade právne či skutkovo zložité. V kontexte uvedeného preto podľa

posúdenia ústavného súdu nie je možné v danej veci okresný súd zbaviť jeho zodpovednosti

za priebeh napadnutého konania v súvislosti s posudzovaním existencie zbytočných

prieťahov. V závere ústavný súd poznamenáva, že ani samotný okresný súd vo svojich

vyjadreniach nenamietal právnu alebo zásadnú skutkovú zložitosť veci.

20. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

okresného súdu mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky. Ústavný

súd po preskúmaní priebehu napadnutého konania musí v tejto otázke dať čiastočne

za pravdu aj argumentom okresného súdu. V napadnutom konaní totiž, ako to vyplýva

aj z predloženého spisového materiálu, je nutné konštatovať, že aj na strane sťažovateľky,

resp. aj žalobcu, na ktorého strane sťažovateľka vstupovala do napadnutého konania ako

vedľajšia účastníčka, resp. intervenientka, sa vyskytli okolnosti podľa posúdenia ústavného

súdu majúce negatívny vplyv na celkovú dĺžku napadnutého konania. V prvom

prípade ústavný súd v tejto súvislosti uvádza časové obdobie od 28. júla 2017

až do 24. októbra 2017 (tri mesiace), počas ktorého okresný súd nevedel sťažovateľke ani

v súčinnosti s obcou a Obvodným oddelením PZ doručiť

žiadosť o vyjadrenie sťažovateľky, či jej podnet na vstup vedľajšieho účastníka má

považovať za podnet vstupu intervenienta do konania. Túto zásielku napokon prevzal

manžel sťažovateľky – žalobca, avšak sťažovateľka sa nijak nevyjadrila. Po druhé je v tejto

súvislosti podľa ústavného súdu potrebné poukázať aj na opakované žiadosti

žalobcu už po podaní žiadosti sťažovateľky o vstup do napadnutého konania, ktorými

sa ospravedlňoval z neúčasti na pojednávaniach nariadených na termíny 8. september 2015,

14. december 2017, 26. november 2019, 10. január 2020 a 21. február 2020 a žiadal o ich

odročenie. Na základe spisového prehľadu je možné v tejto súvislosti uviesť, že v dôsledku

tohto postupu došlo následne k odročeniu pojednávaní nariadených na termíny

8. september 2015, 26. november 2019 a 10. január 2020, v dôsledku čoho došlo

aj k predĺženiu napadnutého konania (v súčte o takmer šesť mesiacov).

21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie vec bez zbytočných prieťahov, bol postup

okresného súdu. K tomuto ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v rámci

napadnutého konania je možné identifikovať jednak časové úseky predstavujúce jeho

nečinnosť, ako aj postup okresného súdu, ktorý je možné subsumovať pod pojem

,,nesústredenej činnosti“ okresného súdu. Okresný súd od januára 2016 vydal uznesenie

č. k. -69 až 4. mája 2016, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu č. k.

-59 zo 4. novembra 2015 o zastavaní konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku žalobcom. Zároveň za časový úsek, počas ktorého zo strany okresného súdu nebol

vo veci samej vykonaný žiadny úkon, je možné označiť obdobie od 30. mája 2019

do 30. augusta 2019 (tri mesiace). V dôsledku ,,nesústredenej činnosti“ okresného súdu

je potrebné konštatovať prieťahy v dvoch časových úsekoch. Od 12. septembra 2016,

keď okresný súd predložil na krajskom súde odvolanie sťažovateľky, až do 29. júna 2017,

keď bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. -80

z 30. mája 2017, ktorým krajský súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (jeden rok

a dva mesiace). Druhým je obdobie od 16. apríla 2018, keď okresný súd predložil

na krajskom súde odvolanie žalobcu, až do 30. mája 2019, keď bol vrátený spis s uznesením

krajského súdu č. k. -124 z 9. mája 2019, ktorým krajský súd vec opätovne

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (približne jeden rok a jeden mesiac).

22. Z vykonaného prehľadu procesných úkonov ústavný súd teda na strane okresného

súdu musí konštatovať už uvedené obdobia jeho nečinnosti vo veci samej, ako aj spôsobenie

prieťahov v napadnutom konaní v dôsledku jeho nesústredenej, resp. neefektívnej činnosti,

keď okresný súd nevykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci – v tomto prípade

sa nechal zaviesť sporovými stranami a nevyužil dostatočne nástroje Civilného sporového

poriadku, ktoré od jeho účinnosti mal k dispozícii. Poznamenáva, že napadnuté konanie

okresného súdu do súčasného obdobia ešte stále prebieha. Od 26. augusta 2015,

keď sťažovateľka doručila podnet na jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka,

až po rozhodovanie ústavného súdu takto ohraničené napadnuté konanie prebieha

už celkovo päť rokov a dva mesiace. V rámci tohto obdobia tvoria úseky spôsobujúce

prieťahy v napadnutom konaní ústavným súdom identifikované z dôvodu nečinnosti

ako aj nesústredenej činnosti okresného súdu v súhrne dvoch rokov a desiatich mesiacov,

teda niečo viac ako polovicu celkového obdobia. Po preskúmaní spisového materiálu,

ako aj ostatných podkladov pre rozhodnutie tak ústavný súd nemohol inak ako dospieť

k jednoznačnému záveru, že prieťahy v napadnutom konaní idú v nezanedbateľnej miere

aj na vrub okresnému súdu. Na tomto mieste ústavný súd len pre doplnenie uvádza,

že týmto samozrejme neopomína to, že čiastočne môže za celkovú dĺžku napadnutého

konania aj samotná sťažovateľka, resp. žalobca, a to z dôvodov, ako boli už uvedené.

V závere ústavný súd aj na margo vyjadrenia okresného súdu, resp. vo veci konajúcej

zákonnej sudkyne k personálnym otázkam okresného súdu podotýka, že mu je samozrejme

známy fakt nie optimálneho stavu v súdnom systéme, aj pokiaľ ide o personálne obsadenie

a vyťaženosť súdov, resp. jednotlivých sudcov, pričom štát je primárne zodpovedný za to,

aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno technické podmienky pre riadny výkon

spravodlivosti. Nedostatky v tejto oblasti však v žiadnom prípade nesmú byť na ujmu

právam účastníkov konania, v tomto prípade sťažovateľky.

23. Ústavný súd zdôrazňuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom

na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní ().

24. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol ().

25. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti relevantné pre danú vec ústavný súd

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jej práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

VI.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

26. V súlade s v spojení s zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten,

kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd už v čase rozhodovania ústavného súdu

o ústavnej sťažnosti v napadnutom konaní meritórne rozhodol svojím rozsudkom

sp. zn. z 21. februára 2020 a vec sa nachádza v štádiu odvolacieho konania

na krajskom súde (odvolanie žalobcu bolo predložené krajskému súdu 7. októbra 2020),

ústavný súd okresnému súdu nedal príkaz vo veci konať (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

28. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

29. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

29.1 Podľa a ak ústavný súd prizná

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil

základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,

v lehote ustanovenej v odseku 1 priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí,

zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok

omeškania až do jeho zaplatenia.

30. Keďže ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jej právo na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, zaoberal sa aj jej

žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka v podanej

ústavnej sťažnosti požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

2 500 €, čo odôvodnila jednak celkovou doterajšou dĺžkou napadnutého konania,

ako aj jeho priebehom, teda že druhoinštančný krajský súd opakovane zrušil rozhodnutia

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pretrváva stav právnej

neistoty sťažovateľky vo veci, na ktorej má sťažovateľka právny záujem.

31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

32. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na dve

základné skutočnosti, ktorými je poznačený priebeh napadnutého konania. Jednak na tú,

že v dôsledku najmä nesústredenej činnosti, ale aj samotnej nečinnosti okresného súdu

došlo k predĺženiu napadnutého konania súhrnne v celkovom období dvoch rokov

a desiatich mesiacov, čo predstavuje niečo viac ako polovicu celého doterajšieho priebehu

napadnutého konania. Zároveň však vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že postupom samotnej

sťažovateľky, resp. žalobcu, na ktorého strane ale sťažovateľka vstupovala do napadnutého

konania ako vedľajšia účastníčka, resp. intervenientka, došlo k predĺženiu napadnutého

konania celkovo v trvaní deviatich mesiacov, a rozhodol o priznaní finančného

zadosťučinenia sťažovateľke v sume 1 000 € (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

33. Ústavný súd nevyhovel v súlade s a

tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať

finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

VII.

Trovy konania

34. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia advokátkou v konaní pred ústavným súdom.

35. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

36. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

37. Náhradu trov konania priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti). Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade

trov konania v prípade úkonov právnej služby, a to prevzatia a prípravy zastúpenia

a podania ústavnej sťažnosti vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže

ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2019, teda výpočtový základ tvorí sumu

163,33 €. Za úkony právnej služby vykonané v roku 2019 patrí režijný paušál v sume

9,80 €. Trovy právneho zastúpenia tak v konaní pred ústavným súdom predstavujú celkovú

sumu 346,26 € (bod 3 výroku tohto rozhodnutia). Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky

ústavnému súdu doručené 20. októbra 2020 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho

obsah ako podanie, v ktorom by boli uvedené nové relevantné skutočnosti pre rozhodnutie,

preto odmenu zaň nepriznal.

38. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný nahradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia ( v spojení s ).

39. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu