Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 329/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Ladislava Lukáča, Hlavná 17, Prešov, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 20. augusta 2019 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na a prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Keďže vec bola podľa v tom čase platného Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 25. apríla 2019 do 31. decembra 2019 prijatá na ďalšie

konanie 20. augusta 2019 v zložení senátu Jana Baricová (predsedníčka senátu) a členovia

senátu Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka, bolo potrebné ju v tomto zložení senátu

i dokončiť, a to podľa čl. X. bodu 7 Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 25. apríla 2019 do 31. decembra 2019, podľa ktorého

veci, na ktorých prerokovanie boli v období od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019

príslušné prvý senát ústavného súdu alebo druhý senát ústavného súdu v zložení platnom

v období od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 a v ktorých bolo v tomto období vydané

rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie, prerokujú tieto senáty v pôvodnom zložení

(platnom v období od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní

o vyslovenie neplatnosti zmlúv o zriadení záložného práva. Sťažovateľ uviedol,

že o jeho nároku bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu č. k. -586

z 26. februára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 22. septembra 2014, pričom rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť 4. októbra 2014. Následne mal okresný súd rozhodnúť

o náhrade trov konania [okresný súd mal postupovať podľa zákona

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a teda mal

o trovách konania rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej,

tzv. oddialeným výrokom, pozn.].

2.1 Sťažovateľ podal 20. augusta 2015 predsedovi okresného súdu sťažnosť

na prieťahy v konaní, pričom o náhrade trov konania okresný súd rozhodol uznesením

č. k.13 C 269/2009-634 z 18. septembra 2015. Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd 31. januára 2017 pod č. k. -656

tak, že uznesenie okresného súdu v časti napadnutej odvolaním zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie, pričom súdny spis bol okresnému súdu vrátený 11. apríla 2017. Sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu 14. júna 2018 požiadal okresný súd,

aby postupoval v zmysle záverov uznesenia krajského súdu č. k. -656

a vydal rozhodnutie o náhrade trov konania. Okresný súd bol činný až po podaní sťažnosti

predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní zo strany sťažovateľa.

Dňa 30. novembra 2018 vydal uznesenie o náhrade trov konania č. k. -663,

ktorým zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi trovy konania

zahŕňajúce aj trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne vyšší

súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (uznesenie

č. k. -663 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 2. marca 2019, pozn.).

2.2 Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza aj svoje obavy, že po takej

dlhej dobe sa stane jeho pohľadávka z titulu prípadného nezaplatenia trov konania

žalovanými nevymožiteľná.

2.3 Z ústavnej sťažnosti vyplýva, „že ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti o výške

náhrady trov konania rozhodnuté nebolo i napriek tomu, že samotná vec bola právoplatne

skončená v roku 2014...

... Sťažovateľ považuje za neprijateľné, aby otázka náhrady trov vyžadovala takéto

zdĺhavé rozhodovanie...

... Rozhodnutie o trovách konania nemožno rozhodne považovať za skutkovo

ani právne zložité...

... Sťažovateľ poukazuje, že od rozhodnutia o výške trov konania uznesením

zo dňa 18.5.2015 nedošlo k zmene výšky trov konania. Súd sa preto pri rozhodovaní o výške

náhrady trov konania podľa účinného mohol, pokiaľ sa týka výšky trov konania, oprieť

o svoje rozhodnutie zo dňa 18.5.2015...“.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené boli

a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne

sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia 3 000 € a úhrady trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa

na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn.

z 11. októbra 2019, v ktorom predseda okresného súdu uviedol:

„... vo vzťahu k vecnej stránke prijatej sťažnosti uvádzam, že o nároku na náhradu

trov konania bolo rozhodnuté uznesením č. k. -663 zo dňa 30.11.2018, ktoré

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.03.2019. Následne o výške trov bolo

rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom uznesením zo dňa 07.10.2019. Po prešetrení veci

som zistil, že spis bol od apríla do októbra 2019 vyznačený na vyššieho súdneho úradníka

Mgr. Bajužíka. Tento ústne uviedol, že vo veci nekonal z dôvodu veľkého množstva spisov,

ktoré mu boli pridelené a taktiež kvôli dlhšie trvajúcej práceneschopnosti. Vyšší súdny

úradník bol dôrazne upozornený na to, že vo veciach musí konať bez prieťahov...“

Predseda súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej

sťažnosti.

5. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu na výzvu ústavného súdu

zo 16. októbra 2019, ktorá mu bola doručená 17. októbra 2019 v stanovenej lehote,

stanovisko nezaujal, preto ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo sťažnostnej

argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti sťažovateľa a z obsahu súdneho spisu

vzťahujúceho sa na napadnuté konanie.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní

7. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho

spisu zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania v časti týkajúcej sa

rozhodovania okresného súdu o náhrade trov konania:

- 4. októbra 2014 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudok okresného

súdu č. k. -586 z 26. februára 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -616 z 22. septembra 2014, ktorým bolo v napadnutom konaní

rozhodnuté vo veci samej,

- 18. septembra 2015 okresný súd vydal uznesenie č. k. -634, ktorým

rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému

v 1. rade (výrok I), vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade náhradu trov konania

účastníkom nepriznal (výrok II) a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal

(výrok III),

- 9. októbra 2015 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -634 z 18. septembra, ktorým navrhol, aby odvolací súd zmenil

napadnuté rozhodnutie okresného súdu a uložil povinnosť žalovaným v 1. a 2. rade nahradiť

spoločne a nerozdielne trovy konania,

- 31. januára 2017 krajský súd rozhodol ako súd odvolací uznesením

č. k. -656, ktorým v časti napadnutej odvolaním uznesenie okresného súdu

č. k. -634 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 11. apríla 2017 bol spis vrátený na ďalšie konanie okresnému súdu,

- 30. novembra 2018 okresný súd v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu

rozhodol uznesením č. k. -663 o nároku na náhradu trov konania,

ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 2. marca 2019,

- 7. októbra 2019 bolo vydané uznesenie č. k. -676, ktorým okresný

súd v zmysle (ďalej len „“) rozhodol

o výške náhrady trov konania.

IV.

Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a vyhodnotenie postupu okresného súdu

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

10. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (to platí aj v prípade práva podľa dohovoru,

pozn.) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutí súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím (m. m. ).

13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

14. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z “, ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , v zmysle ktorej len čo sa

konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

IV.ÚS74/02, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

17. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,

ústavný súd konštatuje, že konanie o určenie neplatnosti zmlúv o zriadení záložného práva

je možné považovať za bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, ktorá môže

byť poznačená zvýšeným stupňom zložitosti najmä s ohľadom na zvolený spôsob

dokazovania.

17.1 V konkrétnom prípade sťažovateľa napadnuté konanie v čase podania ústavnej

sťažnosti bolo v merite veci právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu

č. k. -586 z 26. februára 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 22. septembra 2014 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

4. októbra 2014, pozn.), a teda prebiehalo vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o trovách

konania. Všeobecný súd rozhoduje o trovách konania podľa vopred ustanovených zásad

a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu a ich právnymi zástupcami,

preto ústavný súd postup pri rozhodovaní o trovách konania nepovažuje za právne zložitý.

Skutkovo musí v každom prípade vychádzať len z obsahu spisu. Na základe uvedeného

rozhodovanie o trovách konania zásadne nemožno považovať za postup všeobecného súdu,

ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť. Rozhodovanie o trovách konania je rutinnou

záležitosťou každodennej praxe súdov a vylučuje tým možnosť, pre ktorú by vznikol dôvod

pre výrazné predĺženie napadnutého konania.

18. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to,

akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci

porušenia jej základného práva podľa a podľa dohovoru.

19. V danom prípade ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa nevzhliadol

žiadnu okolnosť, na základe ktorej by mu mohol byť pričítaný podiel na veci, v akom sa

nachádzala v čase podania ústavnej sťažnosti. Naopak, sťažovateľ v napadnutom konaní

vystupoval aktívne. Podal sťažnosť predsedovi súdu podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [(ďalej len );

sťažnosť podaná 20. augusta 2015 a 5. decembra 2018, pozn.] a opakovane požiadal

okresný súd aj o vydanie rozhodnutia o trovách konania (žiadosť z 18. júna 2018

a zo 4. apríla 2019, pozn.).

20. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní.

20.1 Ústavný súd považuje za dôležité najskôr poukázať na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, konkrétne na jeho rozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej

republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11), ktorým ESĽP rozhodol okrem

iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou nespĺňala požiadavku primeranej

lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek skutočnosti, že toto konanie v čase

podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej

sa trov konania). Európsky súd pre ľudské práva totiž v bode 50 uvedeného rozsudku

konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa

rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho

po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté

v primeranej lehote. Zároveň ESĽP v bode 46 uvedeného rozsudku uviedol, že na účely

čl. 35 ods. 1 dohovoru je súčasne potrebné formulovať ústavnú sťažnosť takým spôsobom,

ktorý umožní ústavnému súdu preskúmať celkovú dĺžku namietaného konania.

20.2 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd od momentu nadobudnutia

právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, ktorým sa rozhodlo v napadnutom konaní vo veci

samej, mal postupovať podľa vtedy platného , v zmysle

ktorého mal o trovách konania rozhodnúť najneskôr do 30 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku. Keďže si túto povinnosť okresný súd nesplnil, sťažovateľ

20. augusta 2015 podal sťažnosť predsedovi súdu podľa ,

ktorá splnila svoj účel, keďže okresný súd o trovách konania rozhodol 18. septembra 2015

uznesením č. k. -634. Proti uvedenému uzneseniu o trovách konania podal

sťažovateľ (žalobca) odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením

č. k. -656 z 31. januára 2017 tak, že v odvolaním napadnutej časti uznesenie

súdu prvej inštancie zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení

spisu z odvolacieho súdu na súd prvej inštancie 11. apríla 2017 bol okresný súd nečinný

po dobu 14 mesiacov, keďže o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1

až 30. novembra 2018 (uznesenie č. k. -663 nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť 2. marca 2019, pozn.). V čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej

sťažnosti bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania uznesením okresného súdu

č. k. -676 zo 7. októbra 2019.

V.

Závery ústavného súdu

21. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom konaní v časti, ktorá

sa týkala rozhodovania o náhrade trov konania, bol opakovane bezdôvodne nečinný

v období od 3. novembra 2014 do 18. septembra 2015 (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov),

od 11. apríla 2017 do 30. novembra 2018 (nečinnosť v trvaní 1 roka a 6 mesiacov)

a následne od 2. marca 2019 do 7. októbra 2019 (nečinnosť v trvaní takmer 7 mesiacov).

21.1 V kontexte celkovej dĺžky napadnutého konania ústavný súd uvádza, že nie je

ústavne udržateľnou akceptácia skutočnosti, že všeobecný súd o trovách konania rozhodol

až po viac ako 5 rokoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

21.2 Okresný súd mal najprv postupovať podľa ustanovení § 151 ods. 1, resp. § 151

ods. 3 , a teda rozhodnúť o trovách konania najneskôr do 30 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej (v konkrétnom prípade sťažovateľa do 5. novembra 2014, pozn.).

Keďže v priebehu rozhodovania o trovách konania (po odvolaní žalobcu proti pôvodnému

uzneseniu o trovách konania rozhodol odvolací súd uznesením č. k. -656

z 31. januára 2017, pozn.) nadobudol účinnosť nový procesný predpis, ďalší postup

okresného súdu musel rešpektovať dve samostatné fázy rozhodovania o trovách konania –

a teda podľa rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania

a v bezprostrednej nadväznosti rozhodnúť podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania.

Aj keď ústavný súd vzal do úvahy uvedenú dvojfázovosť rozhodovacieho procesu na úrovni

súdu prvej inštancie, ktorá môže spôsobiť určitý časový odstup vo vzájomnej nadväznosti

spomínaných rozhodnutí, nemožno ospravedlniť fakt, že žalobca ako úspešná strana v spore

nemá o trovách konania relevantné rozhodnutie ani po viac ako 2 rokoch od vrátenia veci

odvolacím súdom súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

21.3 Nie je možné ponechať bez povšimnutia aj tú skutočnosť, že okresný súd konal

nesústredene, keď uznesením č. k. -634 z 18. septembra 2015 rozhodol

ako súd prvej inštancie o trovách konania tak, že odvolací súd pristúpil k zrušeniu jeho

rozhodnutia podľa , v dôsledku čoho sa okresný súd musel

zaoberať opätovne tou istou otázkou a postupovať súc viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu.

22. Ústavný súd uzatvára, že po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľom sa

rozhodovanie okresného súdu prenieslo do fázy rozhodovania o výške náhrady trov konania

samostatným uznesením podľa , ktoré bolo vyšším súdnym úradníkom

vydané 7. októbra 2019 a hoci dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť (aktuálne prebieha

doručovanie uznesenia stranám sporu, pozn.), okresný súd v rámci svojich dispozícií

vykonal všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa.

VI.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

23. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

24. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené (bod 1 výroku nálezu), ústavný súd vo výroku tohto

nálezu v tomto štádiu konania neprikázal, aby okresný súd vo veci konal bez zbytočných

prieťahov v zmysle druhej vety . Reflektoval tak na skutočnosť,

že v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti bolo napadnuté konanie v časti

rozhodovania o náhrade trov konania skončené, a hoci nie právoplatne (aktuálne prebieha

doručovanie rozhodnutia stranám sporu, pozn. ústavného súdu), okresný súd v rámci svojich

dispozícií vykonal všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa.

25. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

26. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

27. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že táto suma zohľadňuje

dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú ujmu, ktorá sťažovateľovi

vznikla, a považuje danú sumu za primeranú, prihliadnuc na stratu času a sťažovateľom

vynaložené prostriedky v napadnutom konaní.

28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma

požadovaná sťažovateľom nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

29. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného

pod sp. zn. v časti týkajúcej sa rozhodovania o trovách konania, berúc

do úvahy, že rozhodovanie prebiehalo na dvoch inštanciách sústavy všeobecných súdov,

ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané (bod 2 výroku nálezu)

a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

VII.

Trovy konania

30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

31. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2018, ktorá bola 980 €.

32. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) právnemu zástupcovi sťažovateľa. Úhrada za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu s režijným paušálom (2 x 9,80 €) predstavuje

sumu 346,26 €, ku ktorej je potrebné pripočítať 20 % DPH, ktorej je právny zástupca

sťažovateľa platiteľom (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú sumu 415,51 € vrátane 20 % DPH.

33. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa JUDr. Ladislava Lukáča, Hlavná 17, Prešov, v lehote uvedenej

v bode 3 výroku tohto nálezu ( v spojení s ).

34. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu