Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)I. ÚS 329/2019
PDF · 251.83 KB
No categories available
I. ÚS 329/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 269/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 269/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Ladislava Lukáča, Hlavná 17, Prešov, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 329/2019-11 z 20. augusta 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na a prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 269/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
1.1 Keďže vec bola podľa v tom čase platného Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 25. apríla 2019 do 31. decembra 2019 prijatá na ďalšie
konanie 20. augusta 2019 v zložení senátu Jana Baricová (predsedníčka senátu) a členovia
senátu Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka, bolo potrebné ju v tomto zložení senátu
i dokončiť, a to podľa čl. X. bodu 7 Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 25. apríla 2019 do 31. decembra 2019, podľa ktorého
veci, na ktorých prerokovanie boli v období od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019
príslušné prvý senát ústavného súdu alebo druhý senát ústavného súdu v zložení platnom
v období od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 a v ktorých bolo v tomto období vydané
rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie, prerokujú tieto senáty v pôvodnom zložení
(platnom v období od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní
o vyslovenie neplatnosti zmlúv o zriadení záložného práva. Sťažovateľ uviedol,
že o jeho nároku bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 269/2009-586
z 26. februára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 Co 115/2004 z 22. septembra 2014, pričom rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť 4. októbra 2014. Následne mal okresný súd rozhodnúť
o náhrade trov konania [okresný súd mal postupovať podľa § 151 zákona 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a teda mal
o trovách konania rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej,
tzv. oddialeným výrokom, pozn.].
2.1 Sťažovateľ podal 20. augusta 2015 predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní, pričom o náhrade trov konania okresný súd rozhodol uznesením
č. k.13 C 269/2009-634 z 18. septembra 2015. Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd 31. januára 2017 pod č. k. 2 Co 374/2015-656
tak, že uznesenie okresného súdu v časti napadnutej odvolaním zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie, pričom súdny spis bol okresnému súdu vrátený 11. apríla 2017. Sťažovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu 14. júna 2018 požiadal okresný súd,
aby postupoval v zmysle záverov uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 374/2015-656
a vydal rozhodnutie o náhrade trov konania. Okresný súd bol činný až po podaní sťažnosti
predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní zo strany sťažovateľa.
Dňa 30. novembra 2018 vydal uznesenie o náhrade trov konania č. k. 13 C 269/2018-663,
ktorým zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi trovy konania
zahŕňajúce aj trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne vyšší
súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (uznesenie
č. k. 13 C 269/2018-663 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 2. marca 2019, pozn.).
2.2 Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza aj svoje obavy, že po takej
dlhej dobe sa stane jeho pohľadávka z titulu prípadného nezaplatenia trov konania
žalovanými nevymožiteľná.
2.3 Z ústavnej sťažnosti vyplýva, „že ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti o výške
náhrady trov konania rozhodnuté nebolo i napriek tomu, že samotná vec bola právoplatne
skončená v roku 2014...
... Sťažovateľ považuje za neprijateľné, aby otázka náhrady trov vyžadovala takéto
zdĺhavé rozhodovanie...
... Rozhodnutie o trovách konania nemožno rozhodne považovať za skutkovo
ani právne zložité...
... Sťažovateľ poukazuje, že od rozhodnutia o výške trov konania uznesením
zo dňa 18.5.2015 nedošlo k zmene výšky trov konania. Súd sa preto pri rozhodovaní o výške
náhrady trov konania podľa účinného CSP mohol, pokiaľ sa týka výšky trov konania, oprieť
o svoje rozhodnutie zo dňa 18.5.2015...“.
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené boli
a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne
sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia 3 000 € a úhrady trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa
na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. 1 SprO 1159/2019
z 11. októbra 2019, v ktorom predseda okresného súdu uviedol:
„... vo vzťahu k vecnej stránke prijatej sťažnosti uvádzam, že o nároku na náhradu
trov konania bolo rozhodnuté uznesením č. k. 13C/269/2009-663 zo dňa 30.11.2018, ktoré
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.03.2019. Následne o výške trov bolo
rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom uznesením zo dňa 07.10.2019. Po prešetrení veci
som zistil, že spis bol od apríla do októbra 2019 vyznačený na vyššieho súdneho úradníka
Mgr. Bajužíka. Tento ústne uviedol, že vo veci nekonal z dôvodu veľkého množstva spisov,
ktoré mu boli pridelené a taktiež kvôli dlhšie trvajúcej práceneschopnosti. Vyšší súdny
úradník bol dôrazne upozornený na to, že vo veciach musí konať bez prieťahov...“
Predseda súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej
sťažnosti.
5. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu na výzvu ústavného súdu
zo 16. októbra 2019, ktorá mu bola doručená 17. októbra 2019 v stanovenej lehote,
stanovisko nezaujal, preto ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo sťažnostnej
argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti sťažovateľa a z obsahu súdneho spisu
vzťahujúceho sa na napadnuté konanie.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
7. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho
spisu zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania v časti týkajúcej sa
rozhodovania okresného súdu o náhrade trov konania:
- 4. októbra 2014 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudok okresného
súdu č. k. 13 C 269/2009-586 z 26. februára 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 1 Co 115/2014-616 z 22. septembra 2014, ktorým bolo v napadnutom konaní
rozhodnuté vo veci samej,
- 18. septembra 2015 okresný súd vydal uznesenie č. k. 13 C 269/2009-634, ktorým
rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému
v 1. rade (výrok I), vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade náhradu trov konania
účastníkom nepriznal (výrok II) a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal
(výrok III),
- 9. októbra 2015 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 13 C 269/2009-634 z 18. septembra, ktorým navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnuté rozhodnutie okresného súdu a uložil povinnosť žalovaným v 1. a 2. rade nahradiť
spoločne a nerozdielne trovy konania,
- 31. januára 2017 krajský súd rozhodol ako súd odvolací uznesením
č. k. 2 Co 374/2015-656, ktorým v časti napadnutej odvolaním uznesenie okresného súdu
č. k. 13 C 269/2009-634 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
- 11. apríla 2017 bol spis vrátený na ďalšie konanie okresnému súdu,
- 30. novembra 2018 okresný súd v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu
rozhodol uznesením č. k. 13 C 269/2009-663 o nároku na náhradu trov konania,
ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 2. marca 2019,
- 7. októbra 2019 bolo vydané uznesenie č. k. 13C 269/2009-676, ktorým okresný
súd v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) rozhodol
o výške náhrady trov konania.
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
10. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj v prípade práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pozn.) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutí súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 OSP“, ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa
konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV.ÚS74/02, III.ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
17. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že konanie o určenie neplatnosti zmlúv o zriadení záložného práva
je možné považovať za bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, ktorá môže
byť poznačená zvýšeným stupňom zložitosti najmä s ohľadom na zvolený spôsob
dokazovania.
17.1 V konkrétnom prípade sťažovateľa napadnuté konanie v čase podania ústavnej
sťažnosti bolo v merite veci právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu
č. k. 13 C 269/2009-586 z 26. februára 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 1 Co 115/2014 z 22. septembra 2014 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
4. októbra 2014, pozn.), a teda prebiehalo vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o trovách
konania. Všeobecný súd rozhoduje o trovách konania podľa vopred ustanovených zásad
a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu a ich právnymi zástupcami,
preto ústavný súd postup pri rozhodovaní o trovách konania nepovažuje za právne zložitý.
Skutkovo musí v každom prípade vychádzať len z obsahu spisu. Na základe uvedeného
rozhodovanie o trovách konania zásadne nemožno považovať za postup všeobecného súdu,
ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť. Rozhodovanie o trovách konania je rutinnou
záležitosťou každodennej praxe súdov a vylučuje tým možnosť, pre ktorú by vznikol dôvod
pre výrazné predĺženie napadnutého konania.
18. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to,
akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. V danom prípade ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa nevzhliadol
žiadnu okolnosť, na základe ktorej by mu mohol byť pričítaný podiel na veci, v akom sa
nachádzala v čase podania ústavnej sťažnosti. Naopak, sťažovateľ v napadnutom konaní
vystupoval aktívne. Podal sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [(ďalej len zákon č. 757/2004 Z. z.);
sťažnosť podaná 20. augusta 2015 a 5. decembra 2018, pozn.] a opakovane požiadal
okresný súd aj o vydanie rozhodnutia o trovách konania (žiadosť z 18. júna 2018
a zo 4. apríla 2019, pozn.).
20. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní.
20.1 Ústavný súd považuje za dôležité najskôr poukázať na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, konkrétne na jeho rozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej
republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11), ktorým ESĽP rozhodol okrem
iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou nespĺňala požiadavku primeranej
lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek skutočnosti, že toto konanie v čase
podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej
sa trov konania). Európsky súd pre ľudské práva totiž v bode 50 uvedeného rozsudku
konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa
rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho
po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté
v primeranej lehote. Zároveň ESĽP v bode 46 uvedeného rozsudku uviedol, že na účely
čl. 35 ods. 1 dohovoru je súčasne potrebné formulovať ústavnú sťažnosť takým spôsobom,
ktorý umožní ústavnému súdu preskúmať celkovú dĺžku namietaného konania.
20.2 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd od momentu nadobudnutia
právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, ktorým sa rozhodlo v napadnutom konaní vo veci
samej, mal postupovať podľa vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle
ktorého mal o trovách konania rozhodnúť najneskôr do 30 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Keďže si túto povinnosť okresný súd nesplnil, sťažovateľ
20. augusta 2015 podal sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.,
ktorá splnila svoj účel, keďže okresný súd o trovách konania rozhodol 18. septembra 2015
uznesením č. k. 13 C 269/2009-634. Proti uvedenému uzneseniu o trovách konania podal
sťažovateľ (žalobca) odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením
č. k. 2Co/374/2015-656 z 31. januára 2017 tak, že v odvolaním napadnutej časti uznesenie
súdu prvej inštancie zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení
spisu z odvolacieho súdu na súd prvej inštancie 11. apríla 2017 bol okresný súd nečinný
po dobu 14 mesiacov, keďže o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1
CSP až 30. novembra 2018 (uznesenie č. k. 13 C 269/2009-663 nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť 2. marca 2019, pozn.). V čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej
sťažnosti bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania uznesením okresného súdu
č. k. 13 C 269/2009-676 zo 7. októbra 2019.
V.
Závery ústavného súdu
21. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom konaní v časti, ktorá
sa týkala rozhodovania o náhrade trov konania, bol opakovane bezdôvodne nečinný
v období od 3. novembra 2014 do 18. septembra 2015 (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov),
od 11. apríla 2017 do 30. novembra 2018 (nečinnosť v trvaní 1 roka a 6 mesiacov)
a následne od 2. marca 2019 do 7. októbra 2019 (nečinnosť v trvaní takmer 7 mesiacov).
21.1 V kontexte celkovej dĺžky napadnutého konania ústavný súd uvádza, že nie je
ústavne udržateľnou akceptácia skutočnosti, že všeobecný súd o trovách konania rozhodol
až po viac ako 5 rokoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
21.2 Okresný súd mal najprv postupovať podľa ustanovení § 151 ods. 1, resp. § 151
ods. 3 OSP, a teda rozhodnúť o trovách konania najneskôr do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (v konkrétnom prípade sťažovateľa do 5. novembra 2014, pozn.).
Keďže v priebehu rozhodovania o trovách konania (po odvolaní žalobcu proti pôvodnému
uzneseniu o trovách konania rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 2 Co 374/2015-656
z 31. januára 2017, pozn.) nadobudol účinnosť nový procesný predpis, ďalší postup
okresného súdu musel rešpektovať dve samostatné fázy rozhodovania o trovách konania –
a teda podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania
a v bezprostrednej nadväznosti rozhodnúť podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania.
Aj keď ústavný súd vzal do úvahy uvedenú dvojfázovosť rozhodovacieho procesu na úrovni
súdu prvej inštancie, ktorá môže spôsobiť určitý časový odstup vo vzájomnej nadväznosti
spomínaných rozhodnutí, nemožno ospravedlniť fakt, že žalobca ako úspešná strana v spore
nemá o trovách konania relevantné rozhodnutie ani po viac ako 2 rokoch od vrátenia veci
odvolacím súdom súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
21.3 Nie je možné ponechať bez povšimnutia aj tú skutočnosť, že okresný súd konal
nesústredene, keď uznesením č. k. 13 C 269/2009-634 z 18. septembra 2015 rozhodol
ako súd prvej inštancie o trovách konania tak, že odvolací súd pristúpil k zrušeniu jeho
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, v dôsledku čoho sa okresný súd musel
zaoberať opätovne tou istou otázkou a postupovať súc viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu.
22. Ústavný súd uzatvára, že po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľom sa
rozhodovanie okresného súdu prenieslo do fázy rozhodovania o výške náhrady trov konania
samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP, ktoré bolo vyšším súdnym úradníkom
vydané 7. októbra 2019 a hoci dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť (aktuálne prebieha
doručovanie uznesenia stranám sporu, pozn.), okresný súd v rámci svojich dispozícií
vykonal všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa.
VI.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
23. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
24. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu porušené (bod 1 výroku nálezu), ústavný súd vo výroku tohto
nálezu v tomto štádiu konania neprikázal, aby okresný súd vo veci konal bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy. Reflektoval tak na skutočnosť,
že v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti bolo napadnuté konanie v časti
rozhodovania o náhrade trov konania skončené, a hoci nie právoplatne (aktuálne prebieha
doručovanie rozhodnutia stranám sporu, pozn. ústavného súdu), okresný súd v rámci svojich
dispozícií vykonal všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa.
25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
26. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
27. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.
Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že táto suma zohľadňuje
dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú ujmu, ktorá sťažovateľovi
vznikla, a považuje danú sumu za primeranú, prihliadnuc na stratu času a sťažovateľom
vynaložené prostriedky v napadnutom konaní.
28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma
požadovaná sťažovateľom nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
29. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 13 C 269/2009 v časti týkajúcej sa rozhodovania o trovách konania, berúc
do úvahy, že rozhodovanie prebiehalo na dvoch inštanciách sústavy všeobecných súdov,
ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané (bod 2 výroku nálezu)
a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
VII.
Trovy konania
30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
31. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2018, ktorá bola 980 €.
32. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) právnemu zástupcovi sťažovateľa. Úhrada za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu s režijným paušálom (2 x 9,80 €) predstavuje
sumu 346,26 €, ku ktorej je potrebné pripočítať 20 % DPH, ktorej je právny zástupca
sťažovateľa platiteľom (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú sumu 415,51 € vrátane 20 % DPH.
33. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa JUDr. Ladislava Lukáča, Hlavná 17, Prešov, v lehote uvedenej
v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
34. Vzhľadom na čl.133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu