Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 526/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4,

, , v spojení s a

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -168

zo 17. decembra 2018 vo výroku č. I a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 v spojení

s čl. 13 ods. 4, čl. 23 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len ,a“), práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dodatkový protokol“), práva podľa čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,protokol č. 4“), práva podľa čl. 4 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,protokol č. 7“)

a práva podľa čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len ,,protokol č. 12“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len

,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj ,,napadnuté konanie

okresného súdu“) a jeho uznesením č. k. -168 zo 17. decembra 2018

vo výroku č. I (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 bola predbežne

prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu)

a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom

konaní 6. februára 2013 udelil súdnemu exekútorovi poverenie pod č. 5104 076356 proti

sťažovateľovi pre vymoženie zaplatiť zo strany sťažovateľa dlžné výživné, platiť bežné

výživné a trovy exekúcie. Následne bol exekútorom 3. júla 2013 vydaný exekučný príkaz

na zadržanie vodičského preukazu sťažovateľa. K tomu sťažovateľ dodal, že zadržanie jeho

vodičského preukazu pretrvávalo aj v čase podania ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ 10. marca

2016 podal na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu zaplatenia dlžného

výživného priamo zákonnému zástupcovi oprávnených v zmysle príkazu trestného rozsudku

Okresného súdu Bratislava V sp. zn. zo 7. októbra 2014 (ďalej len ,,trestný

rozsudok“), ktorým bol sťažovateľ zaviazaný v rámci skúšobnej lehoty k úhrade dlžného

výživného. Dodal, že od februára roku 2016 pritom riadne a včas dobrovoľne uhrádzal

bežné výživné k rukám zákonného zástupcu oprávnených, teda ich matky. Súdny exekútor

však vo svojom vyjadrení 29. marca 2016 uviedol, že nesúhlasí s návrhom sťažovateľa

na zastavenie exekúcie, a to z dôvodu, že sťažovateľ síce uhradil dlžné výživné, avšak

nedošlo k úhrade trov exekúcie.

4. Okresnému súdu následne sťažovateľ 7. apríla 2016 doručil doplnenie návrhu

na zastavenie exekúcie o alternatívne zastavenie exekúcie v časti spôsobu vedenia exekúcie

na zadržanie vodičského oprávnenia sťažovateľa. Uvedené odôvodnil tým, že pominuli

dôvody na vydanie exekučného príkazu na zadržanie jeho vodičského oprávnenia, pretože

dlžné výživné bolo sťažovateľom riadne uhradené a zároveň následne už riadne uhrádzal

aj bežné výživné. Namietal, že na vydanie exekučného príkazu na zadržanie vodičského

oprávnenia nie sú spôsobilou pohľadávkou nezaplatené trovy exekúcie. Ďalej uviedol,

že 10. septembra 2018 okresnému súdu doručil návrh, ktorým žiadal zastaviť exekúciu

z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľa a z dôvodu, že majetok sťažovateľa

nestačí ani na trovy exekúcie. Súdny exekútor sa k nemu vyjadril, že nie je naplnený žiadny

dôvod na zastavenie exekúcie. Okresnému súdu následne sťažovateľ 10. decembra 2018

doručil podanie, ktorým žiadal zastaviť exekúciu proti oprávnenému v 1. rade, pretože bolo

už medzičasom rozhodnuté o zrušení vyživovacej povinnosti voči tomuto oprávnenému

a zároveň už bolo uhradené aj všetko dlžné výživné a bolo riade uhrádzané bežné výživné.

Okresný súd nato vydal napadnuté uznesenie, proti ktorému smeruje táto ústavná sťažnosť

sťažovateľa. Sťažovateľ doplnil, že ústavná sťažnosť smeruje konkrétne proti výroku č. I

napadnutého uznesenia, ako aj proti samotnému spôsobu vedenia exekučného konania

okresným súdom – teda proti napadnutému konaniu.

5. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie

záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal nečinnosť okresného

súdu v rámci napadnutého konania. Uviedol, že celé exekučné konanie trvalo do dňa

podania ústavnej sťažnosti viac ako 6 rokov, a to napriek tomu, že sťažovateľ ako povinný

v exekučnom konaní uhradil pohľadávku oprávnených k rukám ich zákonného zástupcu –

matky a od roku 2016 prebieha exekučné konanie len na účel vymoženia trov exekúcie.

Dodal, že je neprimeraná a neakceptovateľná takáto dĺžka exekučného konania, a to zvlášť

za situácie, že súdny exekútor svojou vlastnou činnosťou nič nevymohol.

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

sťažovateľ uviedol, že namieta absenciu riadneho a presvedčivého odôvodnenia

napadnutého uznesenia. Namietal hlavne, že okresný súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia nedostatočne odôvodnil a zároveň nesprávne aplikoval relevantné právne

predpisy v tej časti, keď aj trovy exekúcie, teda pohľadávku exekútora, dal bez zákonného

podkladu na úroveň tzv. nedotknuteľnej pohľadávky. Podľa sťažovateľa okresný súd

nedostatočne odôvodnil, prečo ak sťažovateľ uhradil dlžné výživné, čím došlo k zániku

pohľadávky oprávnených a ostalo uhradiť len trovy exekúcie, odmietol exekúciu zastaviť.

7. Ďalej sťažovateľ v tejto časti namietal vnútornú rozpornosť, nepresvedčivosť

a svojvoľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia v časti žiadosti o zastavenie exekúcie

sťažovateľa z dôvodu, že jeho majetok nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie. Uviedol,

že na jednej strane okresný súd uviedol, že v čase rozhodovania musí mať preukázanú

nemajetnosť povinného, teda v danej veci sťažovateľa, no na druhej strane s nelogickým

odvolaním sa na nedotknuteľnosť pohľadávky oprávnených a uvedením, že sťažovateľ

je stále v produktívnom veku, a napriek prebiehajúcemu oddlženiu je predpoklad,

že v budúcnosti získa sťažovateľ majetok použiteľný na uspokojenie výživného, takýto

dôvod na zastavenie exekučného konania nevidel. Rozpornosť sťažovateľ namietal v tom,

že pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania napadnutého uznesenia, a nie stav, ktorý

by mohol teoreticky v budúcnosti nastať. K tomu dodal, že správca konkurznej podstaty

vyčíslil hodnotu majetku sťažovateľa na 0 € a ani súdny exekútor počas celých šiestich

rokov trvania exekúcie svojou exekučnou činnosťou od sťažovateľa nič nevymohol. Tieto

dôkazy mali zároveň podľa názoru sťažovateľa vyvracať svojou činnosťou oprávnení,

resp. súdny exekútor, a nie okresný súd. Podľa sťažovateľa si okresný súd takýmto

spôsobom neprípustne prispôsobil argumenty a dôkazy predložené sťažovateľom a následne

ich vyvrátil.

8. Svoju argumentáciu sa sťažovateľ následne snažil podporiť poukazom na podľa

neho zo strany okresného súdu použitý ústavne nekonformný výklad ustanovení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) a o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

v jeho veci. K tomu v podstatnom uviedol, že výklad okresného súdu v časti, že vyhlásenie

konkurzu nemá žiadny vplyv, a to ani len v časti vymoženia trov exekúcie na exekučné

konanie, považuje za nelegitímny a ťažko predvídateľný. Považuje ho za výklad,

ktorý je na ťarchu osoby, do ktorej základných práv sa primárne zasiahlo, a to aj napriek

tomu, že existuje legitímny a miernejší výklad, ktorý ani len podstatne nezasahuje

do základných práv. Predmetný výklad považuje za ústavne nekonformný, pretože nie je

v súlade s princípom legality, proporcionality a výkladovým pravidlom ,,v pochybnostiach

miernejší“.

9. Zároveň v tejto časti sťažovateľ namietal aj ústavnú nekonformnosť výkladu

Exekučného poriadku a zo strany okresného súdu. K tomu uviedol,

že Exekučný priadok a ani iný zákon nezakazuje povinnému uhradiť pohľadávku počas

exekučného konania priamo oprávnenému. Na základe uvedeného sťažovateľ nevidí žiadny

dôvod na to, aby okresný súd takúto úhradu považoval len za čiastočnú úhradu pohľadávky,

a to z dôvodu, že neboli uhradené trovy exekúcie. Dodal, že pohľadávku uhradil nie preto,

ako sa to uvádza v napadnutom uznesení, že bolo proti nemu začaté exekučné konanie,

ale preto, že mu to vyplývalo z vydaného trestného rozsudku. Uviedol, že je toho názoru,

že ak ako povinný uhradil pohľadávku priamo oprávneným, malo tým dôjsť k naplneniu

dôvodu pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku.

Vzhľadom na to mala exekútorovi patriť paušálna odmena, a nie podielová, pretože

exekútor vlastnou činnosťou nevymohol nič. Nesúhlasí s tvrdením, ktoré uviedol okresný

súd, že takýmto spôsobom došlo len k čiastočnému uhradeniu pohľadávky. Podľa

sťažovateľa tak v danom prípade došlo zo strany okresného súdu k spájaniu pojmov

,,pohľadávka oprávneného a jej príslušenstvo“ a ,,trovy exekúcie“.

10. Sťažovateľ zároveň namietol aj porušenie kontradiktórnosti konania,

čo odôvodnil tým, že okresný súd mu pred vydaním napadnutého uznesenia nemal doručiť

vyjadrenia súdneho exekútora k jeho návrhom na čiastočné zastavenie exekúcie.

11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2,

, v spojení s , a , práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva

podľa čl. 2 protokolu č. 4 a práva podľa čl. 1 protokolu č. 12 sťažovateľ uviedol, že došlo

k ich porušeniu tým, že sa pokračovalo v exekúcii vedenej v časti príkazu na zadržanie jeho

vodičského oprávnenia, a to aj napriek tomu, že už uhradil dlžné výživné. Podľa jeho

názoru výkon exekúcie týmto spôsobom, teda zadržaním vodičského oprávnenia povinného

– sťažovateľa, je legitímny len v prípade neplatenia výživného na oprávnené subjekty, nie aj

v prípade neuhradenia trov exekúcie. Namietol ústavne nekonformný výklad Exekučného

poriadku okresným súdom v napadnutom uznesení a tiež to, že okresný súd sa

otázke povinnosti súdneho exekútora vrátiť mu vodičské oprávnenie prakticky vôbec

nezaoberal, ale len uviedol, že súdny exekútor má povinnosť vydať príkaz na vrátenie

vodičského preukazu sťažovateľovi po tom, ako pominú ,,dôvody exekúcie“. Sťažovateľ

zastáva názor, že ,,dôvody exekúcie“ predstavujú len práva priznané exekučným titulom,

avšak nie aj trovy exekúcie, ktoré podľa sťažovateľa predstavujú až následok exekúcie.

Sťažovateľ zastáva názor, že ním uvedený výklad je ústavne konformný, pričom ide

o výklad ,,in dubio mitius – v pochybnosti miernejšie“. Vzhľadom na uvedené je preto

sťažovateľ toho názoru, že ďalšie zadržiavanie jeho vodičského oprávnenia po uhradení

dlžného výživného už nespĺňa zákonom ustanovený cieľ a nie je tak nevyhnutým zásahom

do jeho práv.

12. Zároveň vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva podľa

čl. 4 protokolu č. 7 uviedol, že exekučný príkaz na zadržanie vodičského oprávnenia napĺňa

v predmetnej veci znaky trestnej sankcie v zmysle dohovoru vzhľadom na jeho represívnu

povahu a mieru závažnosti postihu. Podľa sťažovateľa mala byť exekúcia v tejto časti

zastavená, keďže za to isté konanie – neplnenie si vyživovacej povinnosti už bol

právoplatne potrestaný, a to trestným rozsudkom.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , právo na prejednanie jeho

záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na súdnu ochranu, podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 , základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

vlastniť majetok a s ním nakladať podľa v spojení s

Slovenskej republiky, základné právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

na rovnosť pred právom podľa a ods. 2 v spojení

s právom zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a všeobecným zákazom diskriminácie podľa čl. 1 dodatkového

protokolu č. 12 k Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo na podnikanie podľa , základné

právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 dodatkového protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Sloboda pohybu podľa čl. 23

ods. 1 a Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

Slovenskej republiky v spojení s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Okresného súdu Bratislava IV zo 17. decembra 2018, sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo 17. decembra

2018 zrušuje v časti výroku I. a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie

konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov o návrhu povinného na čiastočné

zastavenie exekúcie v časti príkazu na zadržanie vodičského preukazu zo dňa 04.04.2016.

5. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

10.000,- € (slovom: desať tisíc eur ), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. , priznáva náhradu trov konania v sume 326,66 €

(slovom: tristodvadsaťšesť eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú je Okresný súd Bratislava IV

povinný uhradiť mu na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto

nálezu.“

II.

Vyjadrenie okresného súdu a súdneho exekútora

14. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti

od okresného súdu vyžiadal prehľad procesných úkonov v napadnutom konaní, ako aj

vyjadrenie okresného súdu, v súčinnosti so súdnym exekútorom, k samotnej ústavnej

sťažnosti.

14.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. doručenom

ústavnému súdu 10. novembra 2020 v podstatnom uviedol, že po preštudovaní spisového

materiálu v napadnutom konaní a ústavnej sťažnosti sťažovateľa je toho názoru, že podaná

ústavná sťažnosť je v celom rozsahu nedôvodná. Dodal, že sťažovateľ v nej namieta

porušenie veľkého množstva práv, pričom niektoré z nich konkretizuje a iné zase nie,

čo vo výsledku znamená, že nie je jasné, z akého dôvodu je sťažovateľ presvedčený

o porušení jeho práv v zmysle a 2 , dohovoru a podľa

protokolu č. 12. Následne sa okresný súd postupne vyjadril k jednotlivým sťažovateľom

namietaným právam. K namietanému porušeniu práv podľa a podľa

čl. 8 dohovoru (ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života) uviedol, že samotné exekučné konanie bolo vedené práve z dôvodu, že sťažovateľ

ako povinný neplnil riadne a včas dlžné výživné a bežné výživné na svoje deti, čím podľa

názoru okresného súdu preukázal, do akej miery je pre neho dôležitý jeho súkromný

a rodinný život. V tejto súvislosti poukázal aj na konanie pod sp. zn. , ktorým

bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy, ako aj na konanie

pod sp. zn. , v ktorom bol sťažovateľ oslobodený až v dôsledku uplatnenia

účinnej ľútosti. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 23 ods. 1

a protokolu č. 4 (sloboda pohybu a pobytu) vyslovil záver, že do týchto práv

nebolo v rámci exekučného konania zasahované. Nezdieľa názor sťažovateľa, že uvedené

právo mu zakotvuje aj právo na vodičské oprávnenie a možnosť viesť motorové vozidlo.

Dodal, že oprávnenie využívať vodičský preukaz bolo sťažovateľovi obmedzené v súlade

s § 63 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva

podľa čl. 4 protokolu č. 7 (zákaz opakovaného trestania) uviedol, že príkaz na zadržanie

vodičského preukazu nie je sankciou, ale je len jedným zo spôsobov výkonu exekúcie, teda

iba prostriedkom, ktorým má možnosť exekútor povinného ,,prinútiť“ k plneniu. Zároveň

k zadržiavaniu vodičského oprávnenia sťažovateľa uviedol, že vzhľadom na to,

že sťažovateľ dlhodobo neplatil výživné, čo vyústilo až do začatia exekučného konania,

pričom proti sťažovateľovi bolo aj opakovane dôvodne vedené trestné konanie z tohto

dôvodu, ako aj s poukazom na vyjadrenie súdneho exekútora, že sťažovateľ účelovo

previedol značný majetok na inú osobu s cieľom vyhnúť sa plneniu, bol takýto postup

oprávnený. A to aj napriek uhradeniu dlžného výživného a krátkodobému riadnemu plneniu

bežného výživného. Poukázal na to, že o pokračovaní v zadržiavaní vodičského oprávnenia

sťažovateľa bolo rozhodnuté po posúdení rozhodných skutočností, akými boli správanie

sťažovateľa či pravdepodobnosť jeho ďalšieho dobrovoľného plnenia, pričom dovtedajšie

konanie sťažovateľa nedávalo záruku, že bude aj v budúcnosti dobrovoľne plniť svoje

vyživovacie povinnosti voči deťom. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu

pripustil, že v časti jeho odôvodnenia sa okresný súd nie celkom dostatočne vysporiadal

s námietkami sťažovateľa, čo bolo konštatované druhoinštančným Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) jeho uznesením pod č. k. -219

z 28. augusta 2019 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu z 28. augusta 2019“), čo však

podľa názoru okresného súdu neznamená, žeby v dôsledku toho bolo nezákonným

spôsobom zasiahnuté do práv sťažovateľa alebo žeby bolo toto napadnuté uznesenie

nesprávne. K tvrdeniu sťažovateľa, že exekúcia mala byť v zmysle § 57 ods. 1 písm. f), g)

a h) Exekučného poriadku zastavená, uviedol, že nebola naplnená žiadna z hypotéz tejto

právnej normy, pretože ani v prípade splnenia dlžného výživného právo na bežné výživné

nezaniklo, okresný súd nevyhlásil exekúciu za neprípustnú a tiež nebolo ani preukázané,

že majetok sťažovateľa ako povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Zároveň, keďže

exekúcia bola ďalej vedená na bežné výživné, ktorá je nedotknutou pohľadávkou

a pohľadávka spočívajúca v trovách exekúcie v čase začatia konkurzu sťažovateľa

neexistovala, pretože súd rozhoduje o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky

až v konečnom rozhodnutí, exekúcia v časti trov exekúcie z dôvodu začatia konkurzu

nemohla byť zastavená. Vzhľadom na uvedené je preto podľa okresného súdu aj tvrdenie

sťažovateľa o tom, že z napadnutého uznesenia má vyplývať, že aj trovy exekúcie majú

predstavovať tzv. ,,nedotknuteľnú pohľadávku“, absolútne nepravdivé. Na záver okresný

súd uviedol, že aj keď jeho postup v napadnutom konaní síce nebol úplne bezchybný,

v zásade konal správne a svojím postupom a napadnutým uznesením neporušil

sťažovateľom namietané práva. Sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie

považuje za neprimerané a jeho priznaním by podľa okresného súdu došlo k aprobovaniu

správania sťažovateľa, ktorý sa všetkými možnými prostriedkami snažil vyhnúť plneniu

si povinnosti voči svojim vlastným deťom.

14.2 Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo aj vyjadrenie vo veci konajúceho

súdneho exekútora č. EX 1/2013 z 24. septembra 2020, v rámci ktorého tento v podstatnom

uviedol, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že uhradením pohľadávky oprávneného nemá súdny

exekútor nárok na podielovú odmenu, ale len na odmenu paušálnu, je absurdné. Podľa

súdneho exekútora ak by to malo platiť, tak by mohlo dôjsť k situácii, že ak by dlžník roky

neuhradil svoj dlh a dostal sa do exekúcie, v ktorej by bol napríklad niekoľko mesiacov,

pričom následne by napríklad deň pred dražbou svojho majetku oprávnenému svoj dlh

uhradil, tak by exekútor nemal nárok na inú odmenu ako len na paušálnu. V tejto súvislosti

zároveň exekútor spochybnil aj vyjadrenie sťažovateľa o dobrovoľnej úhrade oprávneným

bez tlaku exekútora. Poukázal na to, že sťažovateľ nezákonne previedol svoj majetok

vrátane svojho podielu v obchodnej spoločnosti na svojho syna, následkom čoho tvrdil,

že je nemajetný, pričom za uvedené konanie bol sťažovateľ práve na základe následne

súdnym exekútorom podaného trestného oznámenia aj trestne stíhaný. Súdny exekútor

zároveň k judikátom, ktoré v podanej ústavnej sťažnosti uvádzal sťažovateľ, dodal, že tieto

sa týkali diametrálne odlišnej situácie, v akej sa nachádzal sťažovateľ. Poukázal na to,

že išlo o prípad, keď návrh na zastavenie exekúcie podal sám oprávnený a k úhrade

pohľadávky oprávneného došlo až po podaní návrhu na zastavenie exekúcie týmto

oprávneným. V napadnutom konaní však exekučné konanie trvalo a oprávnený nepodal

návrh na jeho zastavenie. Taktiež poukázal na viaceré súdne rozhodnutia na podporu toho,

že trovy exekúcie sú neoddeliteľnou súčasťou vymáhanej pohľadávky a exekučné konanie

sa končí nielen po úhrade pohľadávky oprávneného, ale aj trov exekútora. Na záver uviedol,

že postup okresného súdu bol správny a zákonný.

14.3 Ústavný súd z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu

zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania:

- 9. januára 2013 bola predložená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sťažovateľa a žiadosť o preddavok,

- 6. februára 2013 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie

pod č. 5104 076356 proti sťažovateľovi, uznesenie okresného súdu č. k. -16

o vyplatení preddavku súdnemu exekútorovi,

- 4. marca 2013 súdny exekútor okresnému súdu doručil námietky sťažovateľa proti

exekúcii,

- 17. apríla 2013 uznesenie okresného súdu č. k. -34 o zamietnutí

námietok a návrhov sťažovateľa,

- 25. novembra 2013 súdny exekútor okresnému súdu doručil návrh sťažovateľa

na čiastočné zastavenie exekúcie,

- 29. januára 2014 okresný súd vyzval oprávneného na vyjadrenie sa k návrhu

sťažovateľa,

- 18. februára 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávneného,

- 28. mája 2015 uznesenie okresného súdu č. k. -49 o zamietnutí

návrhu sťažovateľa na čiastočné zastavenie exekúcie,

- 7. júla 2015 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -49,

- 10. septembra 2015 okresný súd vyzval oprávneného na vyjadrenie sa k odvolaniu

sťažovateľa,

- 23. septembra 2015 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávneného,

- 16. októbra 2015 exekučný spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

,,krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa,

- 4. decembra 2015 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu

č. k. -102 z 3. novembra 2015, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -49,

- 10. marca 2016 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na zastavenie

exekúcie a žiadosť na vydanie príkazu na vrátenie vodičského preukazu,

- 18. marca 2016 okresný súd vyzval oprávneného na vyjadrenie sa k návrhu

sťažovateľa,

- 31. marca 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie súdneho exekútora

k návrhu sťažovateľa,

- 7. apríla 2016 bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie, ako aj návrh na alternatívne čiastočné zastavenie exekúcie,

- 6. mája 2016 bolo okresnému súdu doručené doplnenie vyjadrenia súdneho

exekútora k návrhu sťažovateľa,

- 22. augusta 2016 vo veci konajúci zákonný sudca oznámil svoju zaujatosť,

- 24. augusta 2016 bol okresnému súdu doručený podnet sťažovateľa na rozhodnutie

o zaujatosti vo veci konajúceho zákonného sudcu, sťažovateľ zároveň doručil odvolanie

udeleného plnomocenstva právnemu zástupcovi,

- 5. septembra 2016 uznesenie okresného súdu č. k. Spr. -136, ktorým bolo

rozhodnuté o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci,

- 21. apríla 2017 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na zastavenie

exekúcie (v časti voči oprávnenému v 1. rade),

- 24. apríla 2017 okresný súd vyzval sťažovateľa a súdneho exekútora na vyjadrenie

sa k návrhu oprávneného, súdneho exekútora vyzval tiež k vyjadreniu, či si uplatňuje trovy

exekúcie,

- 4. mája 2017 bolo okresnému súdu doručené späťvzatie návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie,

- 11. mája 2017 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie súdneho exekútora

k späťvzatiu návrhu sťažovateľa,

- 6. novembra 2017 bol spis uložený na oddelenie,

- 10. septembra 2018 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na zastavenie

exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok, návrh na odklad exekúcie

do vydania rozhodnutia a žiadosť o vydanie príkazu na vrátenie vodičského preukazu,

- 11. septembra 2018 okresný súd vyzval súdneho exekútora, aby sa vyjadril

k návrhu sťažovateľa,

- 17. a 21. septembra 2018 boli doručené návrhy sťažovateľa oprávneným

na vyjadrenie,

- 21. septembra 2018 bola doručená žiadosť oprávnených o predĺženie lehoty

na vyjadrenie,

- 2. októbra 2018 bolo doručené vyjadrenie oprávneného k návrhu sťažovateľa,

- 10. decembra 2018 bolo okresnému súdu sťažovateľom doručené rozhodnutie

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. o zrušení vyživovacej povinnosti

sťažovateľa voči oprávnenému v 1. rade,

- 17. decembra 2018 uznesenie okresného súdu č. k. -168, ktorým

zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie a zastavil ním exekúciu v časti proti

oprávnenému v 1. rade,

- 9. apríla 2019 na okresný súd doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -168, ktoré bolo doplnené 11. apríla 2019,

- 16. apríla 2019 okresný súd vyzval oprávnených na vyjadrenie k odvolaniu

sťažovateľa,

- 4. a 6. júna 2019 okresný súd vyzval advokátsku kanceláriu, resp. sťažovateľa

na doloženie plnomocenstva na zastupovanie sťažovateľa v rámci odvolacieho konania,

- 14. júna 2019 bol spis v predmetnej veci doručený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľa,

- 9. októbra 2019 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu

č. k. -219 z 28. augusta 2019,

- 12. novembra 2019 súdny exekútor okresnému súdu vrátil originál poverenia

na vykonanie exekúcie z dôvodu vymoženia pohľadávky a trov exekúcie,

- 11. júna 2020 bol spis uložený do archívu.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

21. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

21.1 Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým...

22. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

23. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

24. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

25. Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

26. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

30. Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie...

31. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí

byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode...

32. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva...

33. Podľa čl. 2 protokolu č. 4 každý, kto sa legálne zdržiava na území niektorého

štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu...

34. Podľa čl. 4 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným

poriadkom tohto štátu...

35. Podľa čl. 1 protokolu č. 12 užívanie všetkých práv ustanovených zákonom

sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu...

36. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z doterajšej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

37. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

38. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení

základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4,

, , v spojení s a , práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva

podľa čl. 2 protokolu č. 4, práva podľa čl. 4 protokolu č. 7 a práva podľa čl. 1 protokolu

č. 12 postupom okresného súdu v jeho napadnutom konaní, ako aj napadnutým uznesením

okresného súdu. Sťažovateľ v prvom rade namietal porušenie svojho práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

a to jednak v dôsledku celkovej dĺžky napadnutého konania, ako aj s poukazom na podľa

sťažovateľa nečinnosť okresného súdu. K porušeniu namietaných práv vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku absencie jeho riadneho

a presvedčivého odôvodnenia, tiež namietal nesprávne uplatnenie relevantných právnych

predpisov zo strany okresného súdu, keď bola exekúcia vedená aj na účel vymoženia trov

exekúcie.

IV.1 K námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním okresného súdu

39. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vyplýva, že v napadnutom

konaní okresný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie

6. februára 2013 (na základe žiadosti súdneho exekútora okresnému súdu

doručenej 9. januára 2013 a opravenej 1. februára 2013). Exekučné konanie bolo ukončené

k 12. novembru 2019, po vrátení poverenia zo strany súdneho exekútora v dôsledku

vymoženia pohľadávky a trov exekúcie. Napadnuté konanie tak prebiehalo celkovo

6 rokov a deväť mesiacov. Úlohou ústavného súdu bolo v danej veci posúdiť, či priebeh

napadnutého konania ako celku a v rámci neho aj postup okresného súdu je možné označiť

za taký, ktorý by znamenal porušenie sťažovateľom namietaných práv.

39.1 Z už uvedeného prehľadu procesných úkonov okresného súdu, ktoré ústavný

súd na tomto mieste nebude opakovane podrobnejšie rozvádzať, vyplýva, že okresný súd

sa v rámci napadnutého konania musel opakovane vysporiadať aj s podnetmi a žiadosťami

samotného sťažovateľa na zastavenie exekučného konania, a to či už v časti, alebo v celom

rozsahu. Aj keď sa celková dĺžka napadnutého konania môže na prvý pohľad javiť ako nie

celkom primeraná, v tomto ohľade je potrebné poukázať aj na vyjadrenia okresného súdu

a súdneho exekútora, z ktorých jednoznačne vyplýva, že exekučné konanie prebiehalo

jednak na vymoženie dlžného výživného, ale aj bežného výživného, pričom jeho

opodstatnenie bolo odôvodnené aj samotným dovtedajším správaním a postupom

sťažovateľa – snaha previesť svoj majetok na tretiu osobu na účel vyhnutia sa povinnosti

platiť výživné v dôsledku predstierania nemajetnosti sťažovateľa (pričom za uvedené

konanie bol na základe trestného oznámenia súdneho exekútora následne sťažovateľ trestne

stíhaný). Je potrebné poukázať na to, že exekučné konanie je zo svojej podstaty istým

procesom, v rámci ktorého je cieľom súdneho exekútora a súdu dosiahnuť plnenie zo strany

povinného, v tomto prípade sťažovateľa. Ústavný súd dáva do pozornosti, že každé konanie

je charakteristické do istej miery aj svojou individuálnosťou, a preto nie je vždy možné jeho

trvanie ohraničovať len presne stanoveným ,,časovým rámcom“, v rámci ktorého by malo

byť ukončené.

40. Ústavný súd v prípade ústavných sťažností namietajúcich porušenie základného

práva podľa takéto ústavné sťažnosti odmieta ako zjavne

neopodstatnené, ak celková dĺžka konania pred súdom nesignalizuje reálnu možnosť

zbytočných prieťahov, resp. ak argumenty v ústavnej sťažnosti v čase jej podania

nepreukázali takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola ústavná

sťažnosť prijatá na ďalšie konanie. K iným dôvodom zakladajúcim záver o zjavnej

neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci (súdu), ktorá je vždy posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ).

41. Zároveň z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že zjavná

neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie uvedeného základného práva

môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo

uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. ).

42. Ústavný súd pristúpil k posudzovaniu existencie možných prieťahov

v napadnutom konaní, zohľadňujúc pritom už uvedené východiská. Na základe toho

vyhodnotil, že priebeh napadnutého konania na jednej strane nie je možné označiť za úplne

bez akýchkoľvek prieťahov. V tejto súvislosti musí poukázať na časový úsek

od 18. februára 2014 (keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávneného k návrhu

sťažovateľa na čiastočné zastavenie exekúcie) až do 28. mája 2015 (keď okresný súd

uznesením č. k. -49 rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľa), teda celkovo

v trvaní jedného roka a troch mesiacov, čo je možné považovať za nečinnosť okresného

súdu. Nie je však možné nepozastaviť sa a nepoložiť si v tejto súvislosti zároveň otázku,

prečo sťažovateľ prieťahy nenamietal už v rozhodnom čase, ale až s odstupom

štyroch rokov. Na strane druhej však musí ústavný súd skonštatovať, že v rámci

či už predchádzajúceho, alebo aj nasledujúceho priebehu napadnutého konania v postupe

okresného súdu nevzhliadol také závažné nedostatky, aby bolo možné dospieť k záveru

o ústavnoprávne relevantnom zásahu do podstaty a účelu základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru. Inak povedané, ústavný súd

napadnuté konanie ako celok, vzhľadom na to, že v jeho ďalšom priebehu okresný súd

v zásade priebežne reagoval aj na podnety zo strany sťažovateľa, preto nevyhodnotil ako

také, žeby bolo možné dospieť k záveru o nečinnosti či neefektívnej činnosti okresného

súdu v takej ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie bolo možné vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv.

Na záver tejto časti zároveň ústavný súd podotýka, že aj samotné konanie evidentne splnilo

svoj zákonom predpokladaný cieľ, keď bolo ukončené vrátením poverenia zo strany

súdneho exekútora v dôsledku vymoženia pohľadávky a trov exekúcie, a to v pomerne

krátkom čase (po ôsmich mesiacoch) od samotného podania ústavnej sťažnosti

sťažovateľom.

43. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

IV.2 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2,

čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 23 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.

1 ods. 1 a , práv podľa , a dohovoru, práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa čl. 2 protokolu č. 4, práva podľa čl. 4

protokolu č. 7 a práva podľa čl. 1 protokolu č. 12 napadnutým uznesením okresného

súdu

44. Sťažovateľ sa podanou ústavnou sťažnosťou zároveň domáhal vyslovenia

porušenia uvedených práv napadnutým uznesením okresného súdu, konkrétne v časti

výroku č. I tohto napadnutého uznesenia. Na tomto mieste si ústavný súd dovolí len na okraj

uviesť poznámku, že v danej časti je ústavná sťažnosť do značnej miery koncipovaná

nejednoznačne a zmätočne, a to napriek skutočnosti, že sťažovateľ je v konaní

pred ústavným súdom riadne zastúpený právnym zástupcom – advokátom, ktorým bola

predmetná ústavná sťažnosť spísaná. Aj z uvedeného dôvodu si preto ústavný

súd pred predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti vyžiadal súdny spis okresného

súdu v danej veci, ako aj vyjadrenie okresného súdu a v súčinnosti s ním aj súdneho

exekútora.

44.1 Z predloženého súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal opravný prostriedok – odvolanie, ktoré

bolo okresnému súdu doručené 9. apríla 2019, teda mesiac po podaní tejto ústavnej

sťažnosti. Z obsahu tohto odvolania navyše vyplýva, že bolo podané proti napadnutému

uzneseniu ako celku (teda proti jeho výrokom pod č. I aj pod č. II), pričom aj dôvody v ňom

uvádzané sú v zásade totožné s tými, ktoré sťažovateľ uvádza v podanej ústavnej sťažnosti.

O tomto odvolaní bolo následne meritórne rozhodnuté uznesením krajského súdu

z 28. augusta 2019, ktorým krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku č. I

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo vzťahu k výroku č. II

napadnutého uznesenia odvolanie sťažovateľa odmietol.

45. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných

slobôd ( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu

subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

().

46. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

47. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

48. Z obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu v danej veci vyplýva,

že sťažovateľ využil svoje právo a proti napadnutému uzneseniu (v celom jeho rozsahu,

pozn.) podal odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý

tak aj učinil vydaním meritórneho uznesenia krajského súdu z 28. augusta 2019, ktorého

závery sú už uvedené. Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky

brániacej prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

49. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť

sťažovateľa odmietol s poukazom na .

50. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu