Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 90 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)I. ÚS 156/2019
PDF · 387.34 KB
No categories available
I. ÚS 156/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Legium s. r. o., Bukureštská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
Mgr. Adrian Šándorčín, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava
I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 254/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn 3 Co 48/2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 254/2013 (ďalej len „napadnuté
konanie“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 48/2018 (ďalej len „ odvolacie konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 17. decembra 2013
žalobu na okresnom súde, ktorou sa domáhal na žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady nemajetkovej
ujmy a náhrady škody vo výške 79 000 € s príslušenstvom spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a nezákonným rozhodnutím. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v danej
veci sa do vyhlásenia rozsudku (rozsudok č. k. 18C 254/2013-288 z 22. mája 2017, pozn.)
niekoľkokrát pojednávalo, avšak nemožno konštatovať, že by priebeh konania bol plynulý.
Okresný súd podľa sťažovateľa bezprostredne po podaní žaloby nekonal po dobu
10 mesiacov vôbec. Následne možno vymedziť jednotlivé obdobia nečinnosti od 27. januára
2015 do 17. februára 2016 a následne do 10. októbra 2016. Sťažovateľ podal proti rozsudku
č. k. 18 C 254/2013-288 v zákonnej lehote odvolanie, pričom ďalej konštatuje, že krajský
súd je v odvolacom konaní nečinný, od 26. marca 2018 neurobil žiadny úkon a v danej veci
nedošlo ani k nariadeniu pojednávania.
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol takto nálezom:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou značkou 18C/254/2013 porušené bolo.
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod spisovou značkou 3Co/48/2018 porušené bolo.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava I,
a Krajskému súdu v Bratislave konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov.
4. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky finančné
zadosťučinenie v sume 20.000,- Eur (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd
Bratislava I povinný vyplatiť v sume 10.000,- Eur (slovom desaťtisíc eur) a Krajský súd
v Bratislave v sume 10.000,- Eur (slovom desaťtisíc eur)
5. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinné spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu.“
4. Vzhľadom na to, že v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sa spis
okresného súdu nachádzal na krajskom súde, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku
uplatnenom žalobcom ako stranou sporu, ústavný súd považoval v okolnostiach danej veci
za vhodné vyžiadať si v prípravnej fáze konania jeho vyjadrenie k predmetnej sťažnosti.
Predseda krajského súdu v stanovisku sp. zn. 1 SprV/35/2019 z 31. januára 2019 doručenom
ústavnému súdu 8. februára 2019 uviedol, že súdny spis v predmetnej veci bol krajskému
súdu predložený 5. marca 2018 na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
č. k. 18 C 254/2013-288 z 22. mája 2017, ktorým okresný súd žalobu zamietol v celom
rozsahu. Následne krajský súd postupoval v zmysle § 374 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej len „CSP“) a žalobcovi
zaslal vyjadrenie žalovanej k odvolaniu proti rozsudku s možnosťou zaslania písomného
vyjadrenia (žalobca zaslal svoje písomné vyjadrenie krajskému súdu 2. mája 2018, pozn.).
V súvislosti s dĺžkou konania na krajskom súde sa v stanovisku uvádza, že je potrebné
poukázať na skutočnosť, že predmetná vec nie je vecou, v ktorej má konanie prebehnúť
s osobitnou či výnimočnou rýchlosťou, ale s rýchlosťou primeranou.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až 13 a § 16
až 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa
tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom
predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie
alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov.
9. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34
a § 35 zákona o ústavnom súde a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu (§ 37 zákona o ústavnom súde), návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne
neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
10. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,
aby ten orgán (okresný súd, krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
11. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže napokon
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený
všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už
k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti
nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
12. Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 254/2013 a následne postupom krajského súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 48/2018.
14. Sťažovateľ formuluje svoje námietky vo vzťahu k postupu okresného súdu
v napadnutom konaní s dôrazom na jeho nečinnosť vo vymedzených obdobiach (bod 2 tohto
rozhodnutia). Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti konštatuje,
že postup okresného súdu síce nebol optimálny, avšak vychádzajúc z obsahu samotnej
ústavnej sťažnosti zároveň dáva do pozornosti skutočnosť, že okresný súd rozsudkom
č. k. 18 C 254/2013-288 z 22. mája 2017 vo veci meritórne rozhodol. Následná činnosť
okresného súdu spočívala vo vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k predloženiu
veci nadriadenému súdu na rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa, k čomu došlo
5. marca 2018, keď bol spis predložený na rozhodovanie krajskému súdu v rámci
odvolacieho konania.
15. Z uvedeného je nutné vyvodiť záver, že okresný súd v čase podania ústavnej
sťažnosti už vykonal potrebné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa
v napadnutom konaní, a preto ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa v čase jeho
rozhodovania ako zjavne neopodstatnenú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
16. Ďalšia námietka sťažovateľa, ktorú formuluje v ústavnej sťažnosti, sa vzťahuje
na nečinnosť krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 48/2018.
17. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba konania
pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť zbytočných
prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03,
I. ÚS 103/2016), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania sťažnosti takú
intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie
konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
18. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014, I. ÚS 103/2016).
19. Ústavný súd konštatuje, že námietku sťažovateľa smerujúcu k nečinnosti
krajského súdu v odvolacom konaní v trvaní 9 mesiacov od predloženia spisu
prvoinštančným súdom do podania ústavnej sťažnosti nemožno vyhodnotiť ako skutočnosť,
ktorá by poukazovala na nečinnosť krajského súdu v takej ústavne relevantnej intenzite,
na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie
sťažovateľom označených práv.
20. Ústavný súd na základe všeobecne formulovanej námietky sťažovateľa stroho
konštatujúcej nečinnosť krajského súdu v rámci odvolacieho konania s dôrazom na fakt, že
krajský súd vo veci nenariadil pojednávanie, dáva do pozornosti, že krajský súd vo veci
koná ako súd odvolací a jeho úlohou je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony
(§ 378 a nasl. CSP), ani nie je povinný nariadiť pojednávanie (§ 385 CSP), to však
neznamená, že sa vecou nezaoberá a že je v odvolacom konaní nečinný. Ak by však vec
bola znova predmetom odvolacieho konania, ústavný súd poukazuje i na § 390 CSP, podľa
ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už
raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b)
odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
21. Nad rámec uvedeného je na mieste zdôrazniť aj tú skutočnosť, že overením
aktuálneho stavu odvolacieho konania ústavný súd zistil, že krajský súd 22. februára 2019
(teda krátko po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľom) o odvolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením č. k. 3 Co 48/2018-374 tak, že rozsudok v rozsahu napadnutom odvolaním zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v čase jeho rozhodovania hodnotí ústavnú
sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho sťažnosti.
24. Napokon ústavný súd poznamenáva, že ak by ďalší priebeh napadnutého konania,
ktoré sa aktuálne opäť prenieslo pred okresný súd, signalizoval vznik prieťahov, toto
rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom
súde, a preto nebráni sťažovateľovi, aby po splnení všetkých zákonných podmienok
predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2019